ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano celý deň pohvizdoval si za kravami. Kravy veselšie popásali sa pomedzi drobné smrečky; ich spiežovce zneli mu milšie než inokedy — bol šťastný. Prečo? Hja, kto ho tam vie. Snáď, že má tatarec v hrsti, ktorý mu Eva čímsi pomastila. Divotvorný tatarec, akého var ani sám Kostrub nemal, lebo sotva pomastila ho Kostrubovi tak milo a ochotne ako tento. On je síce sprostý, nevie ešte nič. No Eva ho naučí… naučí všetkému, čo len kraviarovi treba. Keby jej len nebol tak zošibal tú kravu! Ako slzí! Len lecikedy utrhne chĺpok trávy, i to dlho omáľa v pysku. Čo ju raz vidí takto, to nahnevá sa sám na seba. Takto zošibať hoviadko — bez príčiny! Jano hodí huňu a tatarec na zem a ide za vrch. Hej, vie, po čo ta ide. O chvíľu vracia sa, nesúc pod pazuchou za výsypok čerstvej ďateliny, čo tam na láne natrhal. Láka k sebe zbitú kravu, ale tá, pamätajúc ešte včerajší výprask, čo raz k nej príde, hodí hlavou a beží preč. Jano hodí ďatelinu na zem. Po malej chvíli príde Rysuľa — no odohnal ju. Prišla i Evina; poňuchajúc ďatelinu, dala sa do nej. Nepohla sa z miesta, kým i ostatné steblo nezožrala. Jano založil si ruky na prsia — a radoval sa. On rád vidí túto kravu a túto celú čriedu; nevie, ako mohol kedy tyransky zachodiť s ňou. On ani nedotkol by sa jej teraz — radšej nech by mu ruky odpadli.

Po obede zabehol zas na lán a natrhal zas ďateliny. Krava už ochotnejšie prišla, nebála sa — vyťahovala krm po chlpe spod pastierových rúk. Dala sa mu aj pohladiť, ba aj boľavé oko obzrieť. Jano bol blažený.

Večer, vracajúc sa so statkom, zas ho počítal. Nechybelo ani srsti. Všetko už čakalo naň, a každý tŕpol, či sa mu nestane dnes tak ako včera. Jano s vyjasnenou tvárou kráčal za čriedou. Eve, prejdúc popri nej, kýval: „Idem za statkom, nebudem sa tu stanôvať, aby zas nekričali na mňa. Ale po chvíli prídem.“ Eva neriekla mu nič.

Brezina zavolal za ním: „Hej, komuže zarobíš zas cent mládze? Naša je už doma.“

„A si ju pozrel? Len vôjď do maštale — pozri!“

„Hoj — tam je, tam“

Keď sa zložil, čakal, tŕpol, či neprídu zas s dákou planou novinou. No nechodil nik. Vyšiel na cestu. Tam stáli chlapi i opýtali sa ho: „No — prišli všetky?“

„Čidali! Veď nebude vždy tak.“

„No — nerec hop, kým nepreskočíš.“

„Už môžeš byť istý, že preskočím. Dám si nos odrezať, ak mi dajedna ešte nepríde.“

„No?!“ divili sa chlapi a hľadeli naň s uvážením: „Var si dačo pobadal?“

Jano pohol významne plecom a odišiel. Chlapi hovorili medzi sebou:

„No, ten už musí kdesi-čosi šípiť.“

„Pravdaže musí — nedarmo je taký veselý.“

„Keby nebol veselý, var by ti vyšiel na cestu a prihovoril by sa ti?“

„Ten čosi fígľuje. Ľaľa! Ani domov nejde.“

„Ide si možno po tabak.“

„Paroma ti ten po tabak pôjde! Po tabak pošle paholka. Ľaľa — ide cez most.“

„Nech tam ide — keď má robotu. Ide si, možno, po konvenciu!“

„Veru to! Ten by chodil! O týždeň má rozsadz, do tých čias by var len dočkal. On nejde po konvenciu.“

„No, už ide — kdesi.“

„No — ide, ide.“

A tak chlapi zostali na tom, že Jano kamsi ide. Nuž šiel k Eve. Dvere neboli už zatvorené — mohol slobodne vojsť. Eva párala piera.

„No, tá masť bola veľmi dobrá. Kravy sú všetky doma; len z čoho je?“

„Hm,“ a Eva rozpačito usmiala sa. Jano videl, že mu povie, ak ju poprosí.

„Z čoho je? No, po dobrom je nie — to nie.“

Eva usmiala sa ako predtým.

„Vidíte, predsa som ja len zatratená osoba, takými vecami narábať. Tá masť je z hada.“

Jano zdúpnel — každý vlas mu stál osebe.

„Preboha — čo nepovieš! Z hada! Dievčička, len ako si ho chytila? Ja som chlap a k tomu ešte vojak — ale hada ani žaby nechytil by do ruky, čo by si mi hneď hlavu odťala. No, nie!“ Jano začal sa jej znova obávať. Ak tá stryná má predsa len pravdu?

„Že som ho chytila? Ha-ha-ha! Veď som var ozaj nie dáka striga — aby ja hada chytila. Veru to! To ešte po mojom mužovi zostalo.“

„Á — tak! A z akého to hada?“

„No, to len pomaly zviete — časom.“

„Ja tiež chcem takého chytiť. Povedz, kde také hady rastú?“

„A keď sa ho bojíte? Akože ho budete chytať?“

Jano sa poškrabal:

„No, do rúk nie, ale do rozštepu. Rozštiepim haluz a seknem ho do nej.“

„No, vidíte: môj muž tiež tak chytil hady; bol teda taký strigôň ako hocktorý iný.“

„Veď ja nepovedám — len kde taký had? Nech ukazujú, ak chcú, všetci na mňa — ja sa nebudem trápiť, ja ho chytím.“

„Chyťte hada pred Dzurom, každý bude taký.“

„Ale hadov pred Dzurom niet, ešte sú v zemi.“

„Musíte ich mliekom vyvábiť z diery a chytiť do rozštepu.“

„Ozaj — tvoja krava nebojí sa ma už. Dnes som jej dva razy doniesol ďateliny, a žrala mi ju z ruky. Ale bude mať beľmo — škoda jej! Ja ju predám a kúpim ti zdravú.“

„Mne inej netreba: to sa zahojí, najtiaž zafúknuť raz-dva. Ja jej nepredám, doriadim ju až do smrti — lebo mi ju muž kúpil, na pamiatku.“

„Ale kto jej zafúkne? Ja veru nie.“

„Ja by vedela, ale nemá jej kto hlavu držať.“

„Hoj, — zadržím ju ja. Keď ju raz chytím — viem, že sa mi v rukách ani nepohne. A nebudeš sa už hnevať na mňa? Vidíš, tak mi je ľúto — tej tvojej kravy…“

Jano pozrel kajúcim okom na Evu. Pohľad ten značil, že nie mu je ľúto len samej kravy, ale i čohosi iného. Eva sa mu usmiala, jamky na jej lícach zas zaihrali.

„Ja? A prečo? Iba vám zas všeličo nahovoria o mne — a vy zas nepozriete ani v tú stranu, kde budem.“

„Nuž ale ja? Už nebudem nikoho slúchať — len tento raz nehnevaj sa na mňa a volaj ma zas ty, ako vtedy — vieš, keď som šiel do vojny. Ako sme sa lúčili a sľubovali si, že… Nuž ale, už je darmo!“

„Vtedy opravdove tak bolo — ja som potom šla za Kostruba. Hej, šla som…“ a Eva mädlila si zásterku v rukách. „Bol mi dobrým mužom — mala by hriech proti nemu dačo povedať. Mohlo mi uňho byť ani v sláve, a predsa… predsa…“

„Var ti nebolo za ním dobre?“ A Jano otvoril ústa, počúvajúc každé jej slovo s najvyšším záujmom. Eva sa začervenala až po uši, no mlčala.

„Chybelo ti dačo?“

„Ja neviem — bolo mi ľúto… hej, ľúto — za starými chodníkmi…“

„Var za dievockými chodníkmi… za mnou?“

„Nuž nemohla som vás zabudnúť; vždy som vás mala pred očami. Ach, hanba — hanba! Musím sa priznať, i plakala som — ale nemohla som si rozkázať…“

„A muž?“

„Ten nevedel, čo mi je. Robil, čo len mohol, aby som bola veselšia — nuž tak… tak pomaly som prišla k sebe.“

„Just ako ja… ale celkom ako ja! Ja som tiež nemohol zabudnúť. Keď som počul, že sa vydávaš — bol by mundúr v zuboch roztrhal, bol by sa bil! Čosi ma trápilo, nemal som nikde pokoja! Kamaráti ma volali i ta, že sa obveselím; ale keď som bol veselý, zišlo mi na um to, i bolo po veselosti. Hej, banoval som, banoval, že si to urobila… ale ja že si ma zabudla… a ono povedáš teraz, že nie. Nuž prečo si to urobila? Silili ťa zaň?“

„Nesilil ma nik — sama som šla. Otec ochorel, nemali sme sa čoho chytiť; nemali sme čo do úst vložiť… viete, čo som mala robiť?“

„Aha, aha,“ dovtipoval sa Jano, ,čos’ mi to nepovedala hneď, mohla si mi to tak rozpovedať — nebolo by bývalo zloby medzi nami. Óvi, óvi… ako darmo sa dakedy zlostí človek — a potom obanuje…“

Jano pomeril sa s ňou. Zabudli na minulosť — celkom zabudli.

Rozveselený ponáhľal sa domov. Paholci už mali nakladené ohňa a vyčkávali gazdu. Trápilo ich, čo budú večerať. Boli by navarili sami niečoho, ale báli sa chytiť do roboty, ktorá nepatrí im. Hlad sa im stupňoval z minúty na minútu; aby ho ukojili trochu, chytili sa do pečenia plávok čo v hore nazbierali. Sladostivú polievku chlípali z nich s pravou rozkošou.

Vtom zaznel hlas ich rozjareného gazdu:

„Chlapci, budete halušiek?“

Tí v nedorozumení hľadia na jeho veselú tvár. Nikdy jej takejto nevideli; boli v rozpakoch, či majú radovať sa s ním a či smútiť ako dosiaľ. No gazdova veselosť i im sa chytila — usmievali sa mu. Jeden opovážil sa i prehodiť:

„Keby mal kto navariť — ale je už i neskoro!“

„Čo — neskoro! Nemusíš ustavične spať. Keď som ja bol taký ako vy — hej…“

Paholok mu zalichotil:

„Hoj — ani teraz ste nie horší… len sa nerobte horším ako ste.“

Za tú pochvalu navaril im halušiek a núkal ich nimi ako na veselí. Chlapcov ani núkať nebolo treba — boli by oni i bez toho urobili, čo mali — no takto s dvojnásobným úsilím chytili sa do diela; halušky museli zapíjať vodou.

Prišlo Michala a s ním i deň rozsadzu. Kraviar nezná sviatku, ktorý by mu bol milší od tohoto. No Božie narodenie — to už istá vec, že to veľký sviatok, ale Michala tiež hodný. Veď vtedy všetok statok zíde z paše a oddá sa gazdom. Kravy síce chodia i potom, po Michale, na pašu, i ovce — ale to je už len tak, z dobrej vôle kraviarovej. Pasenie prestáva na Michala, potom len pre zábavu chodí statok do poľa, aby nezabudol na tie staré chodníky. Nuž či môže mať kraviar väčšiu radosť, než tú, že povinnosť svoju riadne vyplnil? Pravda, bača mu odporuje, lebo tomu sa Michala nepáči, ten radšej vidí Žofie. Nuž nie div, veď na Žofiu vyrediká sa na salaš, a na Michala musí ísť dolu — akože by mu nebolo za Žofiou ľúto? Kraviar zas nemá prečo za Žofiou banovať — tá prinesie mu len vrece trampôt a starostí a Michal mu ich všetky sníme z pleca. A ako by ho nečakal s najväčšou túžbou, keď my miesto starostí ešte i peňazí nasype do mešteka? A po rozsadzi aký je rozdiel medzi nimi! Bača je zamyslený — musí skladať účty, čo je dosť ťažko, ak nevyradoval. Kraviar zas veselý, lebo nemá z čoho účty skladať; on dostal svoju plácu — i kúpi si za ňu nový kožuštek.

Ľudia by mysleli, že medzi tými, čo v hore za statkom chodia, panuje idylická zhoda, svornosť — láska! Horký! Vidíme tu, že moderný život, moderné náhľady stúpajú vždy vyššie na temená vrchov, na hole — k pastierom. Ba vniknú i do tých najhlbších dolín medzi hory a lesy, kam ani vetrík už nedôjde, a všade vzbudia rozbroj, vadu, čo sa moderne volá bojom o život, o bytie.

No, ale nenie to zas tak zle, ako by sme si mysleli. Títo pastieri ešte nenabrali sa cele tými novými zásadami, a preto v mnohých otázkach aj súhlasiť vedia. Tak súhlasia v tom, že kalendár je sproste rozdelený. A len čakajú príležitosť, ktorá tých múdrych pánov, čo kalendáre píšu, pripraví o živnosť. A keď už nebude mať kto nový kalendár písať — chytí sa do toho kraviar. Áno, kraviar! Nový rok položí na Žofiu, starý rok na deň Michala. A to bude pastiersky kalendár. Hej, týždeň po Michale sa nechá, aby bača zložil počty, aby si kraviar kúpil nový kožuštek a aby sa previedli voľby pastierov: a o týždeň bude zas Žofie, i začne sa všetko odpredku — lebo načo od Michala do Žofie ten čas odospať? Lepšie bude, keď sa pasením minie — a pastieri budú mať dvoje toľký zárobok.

To by bol len pastiersky kalendár, lebo sluhovia neprijali by ho. Im sa začína rok na Všechsvätých a aj končí vtedy. Gazdovia by ho tiež nechceli, lebo im sa rok začína na Jozefa a končí o Všechsvätých. No, ale najväčšiu vzburu robili by ženy — zvlášte dievčatá a mladé vdovy — lebo nebolo by v novom kalendári fašiangov, nuž akože by to potom bolo na svete? Bez fašiangov!

Nuž predsa majú len rozum tí hvezdári. Ich kalendár nikomu nerobí po vôli — a preto sa tak udržal. Keby sa pridal k pastierom, alebo ku gazdom, tie ostatné vrstvy vzbúrili by sa proti nemu a zhodili by ho zo služby. Takto ho trpia, lebo nenadržuje nikomu.

Prišlo teda Michala a Jano oprel vatrál do kúta a huňu i s tatarcom zavesil do komory na klin. Nech tam odpočívajú do jari; ak aj splesnejú dačo — veď sa ony zas presušia na slniečku, za kravami. Veď mu var len bude kukučka kukať i budúceho leta, a možno veselšie než tohoto.

Jano každý deň chodil do Kostrubov. Bože môj, prišli plušte a za nimi mrazy — kto porúbe Eve triesok? A či má jej ponechať, aby sa s krutými pňami naťahovala a sama si ich kálala? Nie — to mu svedomie nedopustí — on sám pokálal jej všetky pne a poukladal pekne do stôsa.

A ako by jej neposlúžil? Ona ho tiež naučila mnohému: tu beľmo zafukovať, tu plevu snímať, tu paprčky obrezať, tu rohy odpíliť alebo napraviť — a kto by to všetko vyrátal? Ľudia sa len dívajú a otvárajú ústa. Ktorýsi deň bol i u Brezinov, naprával juncom rohy. Stará sa mu len cez zuby prihovorila a potom, rozhorčiac sa ešte väčšmi, dohovárala mu, prečo sedáva na pavlači — a to pri samých tabuľkách…

Jano sa začervenal ako pätnásťročné dievčatko. Starej bolo jasno, cele jasno.

No Eva nechcela ešte o svadbe hovoriť. Pred Vianocami Jano dobýjal na ňu:

„Ale, Eva, čo sa ti robí? Fašiangy sú tu — príďme už raz do poriadku!“

„Nie — nie. Darmo je, ja nemôžem.“

„Nuž a prečo? Var zas chceš všetko zvrtnúť a mňa zaviesť… ako… no, ale dajme tomu pokoj.“

„Ja by nezvŕtala — ale musím.“ Eva bola veľmi smutná. Otvorila armarku, čo za stolom stála, a vytiahla z nej daňovú knižočku. Tam boli papieriky, ešte čo po Kostrubovi zostali. Narovnala jeden a vložila ho pred Jana.

„Veď je to piatka — za čo mi to dávaš?“

„Nakálal si mi siahu pňov — to sú štyri zlatky, a tú piatu — tú…“ Jej oči zakalili sa slzami, ktoré potom v bohatých kvapkách padali.

„A, dievčička, čo ti je? Len pred chvíľou si bola veselá, a človek sa ani nenazdá — len keď sa pustíš do plaču.“

„Na — vezmi si. Nám je už súdené, aby sme neboli svoji. Nuž vráťme sa radšej z kratšej cesty. Ty sa ešte zaopatríš — nájdeš si hodnú, poriadnu ženu. Ja…“ nemohla dopovedať. Hlas stratil sa jej v hrdle. Len oči hovorili svojou intenzívnou žiarou, oprúc sa o tvár Janovu. Ten zostal, akoby mu bol nôž do srdca vrazil. Napadla ho stará náruživosť.

„Dobre. Ja si nájdem inú… dobre, ale i ty si však nájdeš iného? Čo nebude pásť — ale čo bude na svojom grunte sedieť — bohatého… mladého… krajšieho. Hoj, len si preberaj — preberaj; ale kto moc preberá — vyberie si to najhoršie! Dobre — dobre!“

A chytal sa klobúka, zmietnuc piatku zo stola na zem. Eva hľadela svojím plným okom za ním, akoby ho chcela zdržať. Jano cítil jeho kúzelnú moc na sebe — už padal do jeho krážov; no vynaložil všetku duševnú silu, aby sa vymanil spod toho kúzla. Otvoril dvere, nohu preložil cez prah. Eva vzmužila sa ešte raz a povedala Janovi:

„Ty zas ma potváraš, že som ti neverná. Príde čas, keď uznáš, akú si mi i teraz krivdu robil. Príde čas — ale potom bude neskoro.“

V Janovi sa zobudil zas zdravý rozum. Prišlo mu na um, ako smiešno postupoval už predtým proti nej a ako ľutoval pozdejšie tieto svoje postupy. Vrátil sa.

„Nuž rozpovedz mi všetko, čo máš na srdci, tak ako sa svedčí. Ty si mi nie úprimná; ja ti všetko poviem, a ty sa pokrývaš pred mojimi očami. Tak rozpovedz mi a neplač.“

„Áno, rozpoviem, ale nie preto, aby som sa očistila pred tebou, ale preto, aby si videl, že nechcem robiť tak, ako mi ty nadhadzuješ. Ja nechcem nikoho druhého…“

„No, tak — tomu už rozumiem. No čože ešte budeme si jazyk drať?“

„Ale ani tvoja nebudem. Nie že by som ťa nechcela, ale ty ma nebudeš chcieť.“

„Nuž ale ja — ja? Veď by som si radšej hlavu dal odťať! Ale ja?“ A chodil rozčúleno po izbe.

„Ty, Jano — ty. Stryná Brezinovie mala pravdu: ja som planá žena.“

„Nože, no! Hm — hm.“

A Jano pokyvoval pred ňou hlavou — no jeho tvár vravela, že neprichodí takou zlou jemu — ako sebe. Neveril už, že by ona mohla byť zlou.

„S tými kravami ja som to postvárala… ja — nik iný.“

Jano vyvalil na ňu oči ako plánky a chytil sa stola. V ušiach mu začalo hučať, akoby sa ho chytal závrat. Nevládal z úst vypustiť viac, len: „Predsa… predsa!“

Eva stopovala na ňom každý pohyb. Jeho zarazenie jej neušlo. „Ja som to vykonala, ale iba prvý raz z pomsty. Dva ostatné razy musela som… musela.“

„Všetky tri razy si to urobila? Hm, hm.“

„Hej, všetky tri. Medzi nás stavala sa stryná: chcela som ju odpudiť od teba — i odpudila som ju.“

„Nuž a preto nemôžeme byť svoji? Pre kravy — no, veru!“

„Ja som sa ti natískala — od počiatku až dosiaľ. Čo si pomyslíš o mne? Keby sme sa poharkali — vyhodil by si mi to na oči.“

„Nuž povedal by ti, že si ma rada videla — a ja tiež sa natískal; rovní sme si. Čo si máme vyhadzovať na oči? Ak ma celkom nechceš, povedz mi to rovno; ale pre takéto pletky sa nerozídeme… Nuž prečo ma nechceš?“

„Preto, že som ja nie hodna dostať sa za teba. Striga, čo sa natíska — tá je nehodna.“

Jano sa rozosmial, ale od jedu.

„Bolo povedané, že čo sa stalo, že to zabudneme. Chceš, aby sa to zabudlo? Ak nechceš — ja pôjdem, hej, pôjdem — za regimentom. Nikdy ma nik nevidí. Nikdy!…“

„Nechoď — prosím ťa, nechoď. Ja by zas bola smutná…“

„No, nejdem — načo by šiel? Nech je všetko pochované a bude svadba.“

Eva zasmiala sa mu; jej vyplakané oči plné lásky obrátili sa k nemu. Janovi zatočila sa hlava, bol unesený…

„Aby sme to celkom zabudli — rozpoviem ti, ako som to vykonala s tými kravami.“

„Načo? Mne netreba vedieť.“

„Predsa — ak by ťa to dakedy trápilo, keď už budeme spolu a nechcel by si mi to napomenúť. Dobre bude, keď ti to rozpoviem — hneď teraz.“

„Nuž dobre — rozpovedz.“

„Tie kravy som zapierala…“

„Ale do maštale? Keď som Brezinovie hľadal — tam jej nebolo.“

„Nie do maštale — do komory.“

„Ach, komu by to zišlo na um! Do komory! Ja, že si im porobila dáko a že sa prepadli. Ale toto… zaprela ich do komory!“

„No — tak. Mali ste v komore hľadať.“

„Kto by hľadal v komore kravu? Hm, predsa si ty len striga — ale nie taká naozajstná, stará, ale predsa striga.“

„Nuž a ty si strigôň.“

„Dobre, ja som strigôň. Ale striga strigôňa vždy prevedie.“

Eva zasmiala sa mu. Akoby mu chcela prisviedčať že veru hej. No, nebolo jej treba veľmi prisviedčať: strigôň bol už na lavici…