ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jano Pecúch, nástupca Kostrubov, musí zavčasu vstávať, lebo z jari už o štvrtej ráno zajíma kravy. Nuž ale pre zajímanie — preto by si mohol ešte aj na oba boky — ale tu mu ešte pred zajímaním treba variť. Hej, to varenie — to ho zožiera. Už chcel sa i na to dať, že sa odučí jedeniu — ale tu sú paholci! Tí hovoria, že keď ich otcovia jedávali, ani oni že nebudú horší od nich: že nebudú novú módu začínať. I voľky-nevoľky — musel len rozložiť toho ohňa. Pozdejšie, pravda, i tomu privykol. Veď človek vraj privykne i na šibenici — nuž a varenie, to je len nie horšie od šibenice.

Len keby nemusel tých paholkov držať, všetko by bolo dobre. On by zjedol hocže — či by už bolo dobré, či zlé. Ale tí chcú i dobrého i hodne. Keď oboria sa raz na misu — len tak zmizne všetko z nej, akoby ju za plot hodil — ba chlapci ju ešte i pekne vylížu, aby bol vraj pekný čas. Pravda, pravda, pastier všetko znesie, len mrzký čas nie — preto tak čisto držia paholci misy.

Koľko ráz sa mu stane, že jedlo nechce sa mu vydariť. Tu mu polievka prismudne, tu halušky sa rozvaria, tu zápražka prihorí, a milý Jano, aby sa pred paholkami nemusel zahanbiť varí znovu; ale zato oneskorí sa so zajímaním. Ľudia mu to potom veľmi za zlé majú.

Ale i toto by len bolo ešte, ešte. Čože jar — vtedy mu je dobre, lebo aspoň na obed príde domov a niečo teplého si zje. Ale podjeseň — vtedy je najhoršie! Od svitu do mrku musí byť pri statku. Hej — neraz pozrie do neba, či slnce ešte vysoko. A keď mu začína svitať, veru nedbal by ho dáko za hory stiahnuť, keby mohol. Ten kúštik kabáča, čo ráno strčí do kapsy, ten sa veru, verte mi, minie ako nič. I paholci jeho, čo svine pasú, o polpoludní už i omrvinky povyberajú z kapsy. A mali by sa až do večera napozerať do vysokého neba, keby nevedeli rozumom pohnúť. Ale tí, keď iní ľudia jedia — tiež si neurobia krivdy. Raz naťahujú švábky, nakladú ohňa — a až do polvečier majú hody. Kraviar o tom nevie nič, lebo delí ho od nich jeden celý vrch. Kým sa tí vôkol ohňa radujú, on si sadne pod krík a kravy v húštine žviakajú. Z dlhej chvíle chytí do ruky krpec, alebo opálku pletie — a jeho myseľ zaletí do dediny a z nej na chodník, k pastve vedúci. Zazdá sa mu, že driečna postava k pasienku hore chodníkom ide, nesúc v rukách dvojačky a misku. Snáď to obed mužovi — kraviarovi. No ako sa ohliadne, sen zmizne a chudák kraviar hodí opálku o zem, chytí tatarec a vyruší čriedu z poludného odpočinku.

„Ideš sem!“ zavolá surovo na neposlušnú kravu, a pomaly vracia sa k predošlému snu. Je tak sladký — tak dobre mu slúži! No nasilu odháňa od seba klamný sen; lebo čím je sladší, tým trpkejšie je sklamanie.

„Nie! Nehodna by bola, aby som si len pomyslel na ňu. Mazna! Ona sa nazdáva, že som ja taký ako ona… že ja nedržím slova. Kto prvý prišiel — pospolu šla zaň. Hej, a ako mi sľubovala… ako mihla okom na mňa, keď sme sa mali stretnúť; ako mi stisla ruku, keď som odchodil za regimentom! Ale to už nebolo ako isté? A takto človeka oklamať! Falošnica… falošnica — falošnica! Počkaj!“ A rozsrdený Jano šibol tatarcom kravu, čo mu od čriedy zabočila.

Toto takto bývalo deň po deň. Vše mu prišla na poludnie na um, a on zakaždým sa na nej nahneval a vyvŕšil sa na nevinnom hoviadku. Niektoré kravy mali veru po bokoch hodné čiary, čo im tatarcom natrahoval. Ľudom začalo sa toto nepáčiť. Ženy medzi sebou si povrávali:

„Vojačisko! Myslí si, že to s kravami tak ide ako s vojakmi!“

„Veď som ja hneď povedala: ľudia boží, nevoľte, reku, za kraviara takého, čo nikdy statku nemal. Kto nevie zachodiť so svojím, nebude vedieť ani s cudzím.“

„Hej, starý Kostrub — ten už vedel s nimi zachádzať! Nehodno primeriavať — ani s deťmi. To ak daktorá nevládala — radšej ju počkal. Bože nebeský chráň, že by ju tou bol ten šibol.“

„Háj! A keď naša krava krvavé mlieko dojila! Var jej tiež nespomohol? Čosi pohundral, pošemral — daj jej čosi do pysku a bolo. Na druhý deň mala už mlieko ako ľalia.“

„Hja, veď ten pri statku vyrástol a bol aj v čertovom kolese. Lebo, stvory moje drahé, z takého pastiera, čo nikde nebol — je nič.“

„Ach, nepleťteže! Kostrub bol pobožný človek — ten si nešiel dušu čertovi zapísať. A čertovo koleso — kdeže ho máte?“

„A veru neverte… ako chcete — pre mňa neverte! Ale môj nebohý otec — pán boh ho osláv! — vždy povedával, že pastieri museli dačo vedieť. No a môj otec už len nebol potáraný človek!“

„Ono musel Kostrub i mať čosi pri sebe. Keď nášmu volovi padla pleva do oka — v okamžení mu ju sňal. No, povedzte, kto vám teraz také niečo vie?“

„Ja neviem, ako je to — ale teraz už ľudia nevedia nič takého. Kostrub, ten vedel aj beľmá statku sfukovať. Nám raz vôl len toľko, že neoslepol. Iba zavoláme kraviara — ten mu fúkol do oka belasého kamenčeka, od tých čias vôl poprával sa a poprával, akoby bol z neho bolesť snímal.“

„No už darmo je… hej… to bol kraviar! Keď ten statok hnal a prešiel popri tebe, to sa ti zakaždým prihovoril. A toto? Zalomí hlavou a ide ako fúra. Keď sa mu prihovoríš, ani ti len slovíčka nepovie.“

„Ach, a keď začal ten Kostrub trúbiť, celá dedina zaplesala. To si už na svitaní i hodinu pred zajímaním stal pred náš dom a trúbil — trúbil, že sa ozývalo. Najprv sa obrátil k dolnianstvu, potom k hornianstvu, aby ho v celej dedine počuli. Ja sa veru každý deň vyplačem, keď počujem tohto vytrubovať. To vám len fúkne raz — dva, a už je koniec. Ono je i dobre, že dlhšie netrúbi, lebo by človek o uši prišiel.“

„Akože vám bude trúbiť dlhšie, keď sa bojí, že mu doma kapustnica privrie. Nemá ženy — musí letieť do kuchyne. Ja len neviem, ako si môže poradiť, takto bez všetkej pomoci. Len nebožiatka — tí paholci! Tí sa namrú pri ňom hlady!“

„Horký váš namrú! Celý deň budú švábku vypekať, a svine nech sa po mlákach váľajú. Zavčerom som viac že tridsať koreňov vytiahnutých našla. Za nebohého kraviara veru takéto zbojstvo sa nerobilo. Ten ti ešte tú úrodu prihliadol — nie že by ju bol zbíjal.“

„Veru — a koľko ten mne opálok uplietol! Tento bude radšej muchy chytať, nie žeby sa držal dákej roboty.“

Takéto chýry dostali sa i Pecúchovi do ušú. Mal v dedine totku… nuž jedným slovom, nič jej neušlo. Ale Pecúch pre takéto chýry nenaťahoval sa s nikým, ani s dušou. Jemu sa ťažilo s niekým podaromnici len slovo stratiť. Dal ľuďom pokoj, aby sa vykričali. Veď sa im to kedysi spríkri. No nestalo sa tak. Protivníci zo dňa na deň množili sa mu a prívrženci redli. Keď šiel dolu dedinou, ani jedna žena nepozrela naň, ani neprihovorila sa mu. Všetko zazeralo naň, čo lepšie gazdiné ani sa mu neukázali. Kraviar videl, že tu už nehodno žartovať. Aby sa ľuďom zalíškal, začal sa v poli učiť na trúbe. No pochodil zle, lebo večer už bol krik po dedine, že už nielen v dedine, ale aj v poli nepokojí ľudí tou svojou trúbou. Čo mal teda robiť? Druhý deň ráno už dlhšie trúbil než obyčajne. Nech mu radšej kapustnica privrie, než aby mu ľudia mali dohovárať, že si povinnosti zameškáva! Ale sa mu povodilo! Sotva hodil trúbu do kúta, už prišiel k nemu richtár a pokarhal ho, že načo toľko vytrubuje. Že i bez toho každá gazdiná vie, keď treba vyháňať. Jano rozhorlil sa:

„Nuž ale kto vyhovie tomuto svetu? Netrúbiš — zle je. Trúbiš — ešte horšie. Čo len mám robiť — čo?“ A Jano škubal si vlasy.

No či tak robí a či onak, nik ho viac nechválil. Ľudia začali naň kričať, že im švábka hynie, a zvalili príčinu na jeho paholkov. A ono neboli tam len jeho paholci, ale aj valasi zo salaša. Čo títo uškodili, za to vyhorel chudák kraviar i so svojimi paholky. Raz keď mu to richtár dohováral, prišiel domov ako sud a, namočiac tatarec do vody, začal sa ich vypytovať:

„Povedzte, ktorý to ten záškodník? Ale sa nenaje doma, koľko mu len treba? Čo robí ľuďom škodu?“

Jeden paholok, cítiac nerovné, chytil klobúk — vykradol sa von. Nikdy ho viac Pecúch nevidel; ani po poplatok si neprišiel.

Švábka síce mala potom už trochu pokoja — aspoň nehynula toľme ako predtým — ale tým väčšmi trešťali kraviarove múčnice. Strava míňala sa úvalom — ale on je predsa len rád. Radšej nech jemu chybí, než by mal počúvať od koho lekcie.

Ale čo mu to pomohlo? Stratil medzi ženami všetku úctu. Žiadna neprihovorila sa mu, ale všetky začali mužom k hlave letieť:

„Ale ste vyvolili za kraviara! Nevie nič — ani len trúbiť.“

„Čože tí! Tí sa netrápia — len nech ich pri voľbe niekto napojí, vyvolia i Ištóka.“

Ištók bol Cigán, čo býval niže dediny. Chlapi si túto urážku veľmi k srdcu pripustili a bránili sa:

„Nieže, nie. Nestarte sa do obce, nestarte. Darmo o tom budete dohadovať — keď sa tomu nerozumiete.“

„No, rozumej si ty. Ale keď nebude mlieka, nedávaj mne príčinu. Krava ide prischnúť; ale kdeže by aj nie — keď má po lopatkách klobásy, čo ju zbil. Veď to nie kraviar — to kat, vyučený kat.“

Takýmto rečiam aj chlapi ustúpili, a od tých čias na Pecúcha ešte horšie.