ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ráno, sotva rozbrieždilo sa, už hajtman behal po dedine. Ľudia, netušiac nič dobrého, vybehúvali a kričali za ním:

„Kamže-kam?“

„No — dolu dedinou. Za nosom!“

„Aha — čo ti nepovie! Veru var i tento začína už spyšnievať. Hm-hm.“

Hajtman zľakol sa, že nedobre zachodí s ľuďmi; za dobré uznal výhovorku pripojiť:

„Var ti tu na lačný žalúdok budem perorovať.^[2] Človek nemá ani noci, ani dňa! Jazyk si derie — nemilobohu: a ten nedá sa poplátať len tak ako deravý krpec.“

„Veď by vám var len neodpadol, keby ste povedali, kde idete.“

„Ale po boženíkoch… k richtárovi. No! Zas tie nešťastné kravy!…“

A hajtman zaberal ďalej. No zvedavcom ani to nebolo dosť — kričali ešte za ním: „Ale ju našli?“

Hajtman vedel, že opýtajú sa ho i to; ale aby videli, že on s hockým nepustí sa do reči — išiel ďalej.

„Hajtman… hajtman… našli ju?“

„Veru hádam.“

„Ako, kde, kto?…“

Hoj, bože môj. To bolo otázok! A nikoho niet, čo by ich zodpovedal. Niet úprimného, bezžistného človeka, čo by muky spoluobčanov zmiernil a zvedavosť ich ukojil. Bol to predsa len múdry človek, čo za hajtmana vyvolil chlapa, a to ešte takého netrizňavého ako tento. Veru — chvála mu! Koľko ráz zastali by úrady, keby hajtmanmi boli pani richtárky, alebo pani notáriušky! No pán richtár by i korene pustil do zeme, kým by úradských sa dočkal.

Boženíci, ako včera, tak i dnes, pobrali sa hneď za ohlasom. Každého vyprávala žena, aby chytro šiel, a každá si vzdychla, že nemôže muža zastupovať v úrade, aby všetko hneď za horúca zvedela. Takto čakaj do polpoludnia! Bože — to sú muky!

Pán richtár sedel už za vrchstolom a ostatní radradom. Každý čakal, čo povie múdra hlava obce. Nebolo treba dlho čakať.

„Zas som vás zohnal — lebo mrzké veci sa robia v našej obci. Včera po celej obci, i po sadoch, sme hľadali kravu Brezinovie, a dnes do dňa našiel som ju ja v svojom vlastnom sade. Súďte len, súďte: takýto posmech uvaliť na celú obec! Lebo keď richtára obrátia na posmech — obrátia aj obec. Takýto posmech! A takú škodu: kto by to kedy slýchal!“

Zhromaždenie smutne prisviedčalo:

„Veru kto — veru kto!“

„Kto urobil, čo urobil — ktože ho tam vie? Zlodej chodí potme, keď statoční ľudia sú na odpočinku.“

Mladý boženík, šelma, podotkol:

„Hlásnici — tí by mali dačo vedieť. Či ani tí nechcú potme chodiť — chcú byť statočnými ľuďmi.“

Ostatní sa zasmiali — jeden prehodil:

„Ja — keby im bola prišla k posteli zabújať — možno! Ale i to sotva; keď sa človek cez deň ukýva, večer zaspí, akoby ho do vody hodil.“

„Veru — veru, dosť sa navartujú v zime, nieto ešte v lete!“

„Nuž teraz musíme ísť pozrieť škodu — lebo tú si veru nemôžem nechať. Moja mládza je preč — a bola ako cíperie! Radosť bola pozrieť na ňu.“

„Ale hej, ale hej,“ ozval sa hajtman, „len zavčerom som povedal, ale už veru neviem, komu — hej, reku, budeže mať ten Lônik…“ Výbor zasmial sa, lebo to bola prezývka richtárova. Pán richtár začervenal sa a zatákol hajtmana: „No — čože?“

Hajtman nezbadal, že potkol sa v reči, i nevinne pokračoval: „Že bude mať ten richtár za mládzu! Do troch vozov ju nepoberie.“

„No, do troch ako do troch!“ opravil ho prísažný.

„Ach, veru by dva vozy bývalo,“ ozval sa pán richtár, ktorý i prezývku odpustil hajtmanovi, vidiac, ako mu ten nadháňa.

Vyšli a odšacovali škodu. Šacovali štedre; vedeli, komu to pôjde do vrecka, ale nevedeli, komu z vrecka. Nuž šacovali tomu neznámemu štedre.

Pán richtár uspokojený oslovil zhromaždenie, ktoré už zaujalo svoje staré miesta v izbe:

„Odšacovať sa odšacovalo, ale kto bude trešťať?“ Notáriuš bol hneď s odvetou hotový: „Kto iný ako kraviar? Ja veru nie, ani vy, ani tuto hajtman. Keď sa v poli škoda urobí, kraviar trpí.“

Jano sa ohlási: „Ja — v poli hej — ale toto bolo v sade, za humny.“

„Či v poli, či za humny: jeden čert — nech platí.“

Boženíci zas obškĺňali sa, nebolo im to jedno. Jeden spoza pec nesmelo nadhodil:

„Ale i gazda by mal dačo nahradiť.“

Ten povedal všetkým po srsti. Všetci to chceli, len nevedeli to tak vypovedať. Ale teraz všetci kričali sem i tam, takže nebolo žiadnemu rozumieť. Každý chcel odôvodniť múdru radu boženíkovu, no ich reči tratili sa vo všeobecnej vrave. Iba jeden, čo mal najostrejší hlas, prekričal všetkých:

„Pravdaže i gazda. Už by len bol pohodil dačo krave — nuž a to mu avšak v osohu zostalo. No a napasená je — aj za týždeň to bude znať na nej: to je tiež len čosi hodno. Nuž a ten kraviar, či cez deň nenachodí sa dosť za tým statkom: má i v noci chodiť za ním? To je nie jeho povinnosť.“

Brezinu namínalo, chrbát potil sa mu, nebol by sa nazdal, že mu tu tak skrútia. A kraviar? Po jeho tvári rozlial sa blahý úsmev ako po mesiaci, keď do splnu vstúpil.

„Nuž a akože by to bolo, poctivý výbor — ja neviem nič o ničom: a nahrádzať toľkú mládzu. Veď ja som tiež spal, akože som mal chodiť za ňou. A dva centy! Kde by sa to podelo do nej!“

Ale tu naskočil naň prísažný:

„Nevedel si hneď ústa otvoriť? Nebol si var pri šacúnku. Nevedel si hneď povedať, že to moc? Druhí mali vyhorieť za teba, há? Ale ty si akiste myslel, že ho ktoviekto bude platiť!“

Brezina sa nahneval:

„Nuž ale keď vám ja dačo oddám do ruky — nemáte mi to vrátiť? A keď som mu ja ráno vyhnal kravu — čo mi ju večer neoddal? Keď si nebedlí na statok, nech teraz má, to je jeho!“

„To ja každú kravu mám na vôdzke vodiť. Bože môj, mal by si ich každý deň naoddávať! Ale vašu som oddal?“ a pán richtár pokrútil hlavou, že nie. „No, vidíte — a predsa tu vám je. Ozaj — a ktovie, či Brezinovie krava i neprišla? Stryná nepovedala, že kravy niet v maštali, ale len, že jej nepočula zabújať — pred vrátami. Nuž a či každý deň musí pred vrátami zabújať? Možno, že zabudla zabújať, alebo nechcelo sa jej — a vošla len potichu do maštale. A keď ani gazda, ani gazdiné neozreli sa o ňu a keď ju možno i mlieko trápilo, ktovie, či len v trápení nevyšla do záhrady. Ozaj — ani úrad nenazrel do maštale. A možno, že by sa tam bola našla.“

Úrad chytil sa za nos — Jano rástol od radosti, že mu bolo zišlo na um. Brezina pomiatol sa, nevedel sa chytro vynájsť. Prvý pán richtár ohlásil sa:

„Dosť ľahko, že má pravdu, čo len hneď včera nenapomenul.“

„Ja — ja som mal mať všetko na hlave! Veď var tam bol gazda. Čo si neprizrie statok?“

„A var si ja neprizriem — var nechodím každý deň k nemu!“

„No, ale vtedy si v maštali nebol. Ako ti mať povedala, že kravy doma niet, hneď so mnou si ju šiel hľadať po dedine, a potom sme šli k richtárovi a boli sme spolu tuná až do tvrdej noci. Ženy tvojej pred večerom ešte nebolo doma.“

„Veď dobre — dobre! Ja som neprizrel, ale moja žena, keď bolo treba dojiť — var len šla…“

Pán richtár rozhodol vec šalamúnsky:

„Hajtman, choďte po Brezinovie ženy, a pôjde s vami aj kraviar, aby ste mali jazyk za zubmi.“

Po celej dedine krik a šum:

„Brezinovie ženy vedú k richtárovi! Súdny deň — súdny deň!“

Ženy prestrašené vošli medzi zhromaždený výbor. Zub nedopadúval im k zubu, čo so toľme báli. Darmo je, po jednom by týchto chlapov chytro premohli — ale takto všetkých spolu! Stará stryná, čo sa zostarela, nikdy nebola v dome richtárskom. Nie div, že chcela hneď a hneď vedieť, po čo ju volajú; ale hajtman a kraviar boli ako nemí. Teraz by sa aspoň tým potešila, že dozvie sa všetko, keby jej syn tak úzkostlivo nehľadel na ňu a na ženu. Ach — var pokradol dačo. No, už musel čosi porobiť, keď ho z izby poslali von, akonáhle začali ženy vypytovať.

„Povedzte pravdu. Boli ste včera večer vo vašej maštali?“ opýtal sa pán richtár strynej.

„Ale ja? Ja nie — ja som nebola.“

„Nuž veď do vlastnej maštale len smiete ísť — to vám nik nebráni. Ak by ste boli bývali — povedzte!“

Stryná si pomyslela: „Ale ma podchytáva? Len prečo — načo?“ i určite odpovedala: „Božechráň, ja som v maštali nebola — oj, nie.“

„Ale keď vám krava neprišla, veď ste len šli pozrieť!“

„A načo, keď nezaryčala…“

„A ty, Katrena, bola si ty?“

„Ani ja. Nemala som tam žiadnej roboty.“

Nevesta sa zľakla, keď videla, ako sa bojí svokra. Myslela si, že včera, kým bola v poli, musela testiná alebo Jano čosi urobiť. Čo — to nemohla si vysvetliť; no, čosi muselo sa stať. Pre hocijakú pletku nepredvolávali by ich, ani Jano nehľadel by tak bojazlivo, ani totka nebála by sa toľme. Už musí čosi byť vo veci.

No richtár ešte pokračoval vo výsluchu:

„A keď bolo treba kravu dojiť — nešla si?“

„Ach, mať mi povedala, kade som z poľa prišla: ,No, už nám obral ktosi ústa z mlieka. Náš pôdoj už tam.‘ Nuž a čo sa, reku, stalo? ,Ale krava nám neprišla!‘ Nuž ja som sa nahnevala a nepozrela som ani v tú stranu, kde je maštaľ. Načo si, reku, hriech nadobývať.“

Tu s falošným úsmevom ohlásil sa kraviar: „Ale váš mladý bol v maštali, či nie?“ Stryná najedovala sa naň, že on i ju v čomsi potvára, i odbavila ho zhruba: „Ach, iď, ty nehanblivec — nevymýšľaj toľko! Ale nešiel rovno s tebou po dedine? Môžeš to odtajiť, ak máš boha pri sebe?“

„Ba ja ani neviem, prečo nás volali sem. Ani som nikoho nezabila, ani nikomu do sypárne nevošla — ani muche som neublížila: povedzte, čo chcete so mnou.“

Mladý Brezina bol zavolaný do izby. Sotva vošiel, hneď s chvatom opýtal sa žien:

„No, neboli ste v maštali, nepozreli ste, či je krava doma?“

Stará mu s hnevom odsekla:

„Ach, iď mi ho i ty a nezmýšľaj! Čo som mala chodiť, keď jej tam nebolo?“

„Óvi — preóvi! Dva centy mládze! Dva centy mládze… už je tam! Ale ste nevedeli povedať, že ste boli v maštali i všade a že kravy ste tam nevideli. Teraz dajte mládze — čistej mládze dva centy!“

Stryná nevedela ani teraz, o čom je reč — len to, že dva centy mládze.

„A čo za mládzu? Čo za dva centy?“

No mladý jej nechcel dlho vykladať.

„Len choďte domov… len choďte — ta! Ale, slávny úrad — dva centy je moc, to by bolo po pohansky. Aby to hovädo spáslo cez noc — ani to nie cez celú — dva centy! To je mýlka. Cent ešte — ale i to je cez uši. No, na cent pristanem.“

„Už ste pristali na dva centy! To vám ani mačka nevylíže,“ potešil ho notáriuš. „Bolo sa pri vidku ohlásiť. Ja som len zdúpnel, keď sa našacovalo dva centy. Dva centy — a to mládze! Veď dva centy mládze je hodný voz! Čo sa vám robí?“

„A vy nevedeli ste úst otvoriť, keď ste úradský. Ktože sa ohlási, ak nie vy?“ zatákol ho prísažný.

„Hja, ja tu nemôžem slova povedať. Včera len som slovo stratil — a ako ma vymydlili! Či len ja musím trpieť za všetkých. Ja nemusím… ja i bez toho vyžijem. Čo sa budem pechoriť, keď vy ma nebránite?“ Hlas nenávisťou triasol sa mu. Richtár kosom pozrel naňho.

Stará Brezinovie neslúchla syna. Nešla domov, v pitvore jej richtárka všetko rozložila. Vidiac, ako skazila všetko, hnevno vošla do izby a stala si pred úrad.

„Nuž a prečože vy, gazdovia, bránite kraviara? Ale vás sem nato vyvolili, aby ste gazdu odsúdili a kraviara zastali? To je spravodlivosť? Oni nie že by kraviarovi prikrútili, čo to so statkom robí — ale ho z mláky vytiahnu a namočia gazdu! A ty… ty,“ to platilo synovi, „ty si si musel dať prevrátiť rozum? Či si ty nato chodil do školy? Ak nebudeš sa obhadzovať, títo kotloši i o gazdovstvo ťa pripravia.“

„Bolo vám inakšie svedčiť. Ale keď ste ma vy sotili do mláky, už je darmo. Ja len povedám, že tej mládze nebolo dva centy a že i kraviar by mal dačo strpieť. Veď i mňa je zas škoda.“

Na úradských táto tichá reč tak pôsobila, ako teplé slnko na mráz. Srdcia obmäkli — úrad popustil. Pán richtár po dlhej porade zavolal dnu obe stránky a vyniesol výrok: „Úradskí našacovali mládze dva centy — ale nie suchej. Zo dvoch centov surovej mládze bude len jeden cent suchej. Nuž ja za náhradu dostanem od Brezinu cent suchej mládze, a on nech kraviarovi strhne za to konvenciu od kravy. No — tak sa nasúdilo?“

„Hej — tak! To je slušná vec.“

Týmto výrokom uspokojili sa všetky stránky. Kraviar by bol dnes vďačne dal nielen ten cent trávy, ale i celoročný zárobok. Veď bol ako istý, že toto už ostatný prípad. Eva mu sľúbila poradiť, a tá poradí — bol toho istý. Preto ani nečakal zakončenie dnešnej porady (krpku, ktorú má hajtman doniesť pod halenou) — bez všetkého, s triezvou hlavou šiel zajímať. Ani notáriuška, ani Brezinovie stryná nevyšli mu oproti. Ale miesto nich vychodili ženy rad-radom na cestu a vypytovali sa ho, čo to bolo u richtára. Janovi dobre padlo, keď im mohol všetko rozpovedať. Rozviazal sa mu jazyk natoľko, že si so ženami i zafrantoval. Predtým by to nebol ani za celý svet urobil. Tie pozerali za ním a vraveli: „No — ako šomrali naň ľudia, že je nemilý, že nepritrizní sa: a ako dnes sa vyzhováral. Ale ja som hneď povedala — počkajte len, reku, ako sa ten vypsí! S rokmi to všetko príde.“

„Len keby sa mu tie kraviská tak netratili. To som ešte nikdy neslýchala.“

„Ale — nešťastie sa pridá. Máte len dve kravy, a neuhľadíte ich. A tu toľký statok!“

„Veď je tak, veď je tak. I ja povedám, že je to zaslúžený chlieb.“

„Zaslúžený veru.“

Jano ešte nikdy nebol tak rozčúlený ako dnes, keď sa blížil k Evinmu domu. Trápilo ho, akú mu dá radu osoba, na ktorú sa i jedoval — ktorú bol by v lyžke vody utopil, a ktorú i horúco miloval. Áno, miloval — ten pocit dostal sa na povrch; tie ostatné zmizli, ako hmla pred teplým, jasným slncom. On miloval ju teraz väčšmi, ako keď odchodil za regimentom.

Eva dnes už nestála s metlou — ako indy. Hja, pod stenou už mládze niet, nemá sa na ňu čo lakomiť mimoidúci statok. Nemračila sa, ale ani ústa nedržala v dlani. Cele vážne zastala pred neho.

„No — krava je tu, našla sa. Veď som hneď včera povedal, že sa nájde. Richtár ju chytil za svojím vlastným humnom. Musíme mu i s Brezinovci nahrádzať škodu. Len cent mládze. Stará dobre sa na kolomaž nerozliala; ale tak jej treba, načo ma búrila proti tebe?… No, čože urobiť, aby sa mi kravy netratili? Sľúbila si mi.“

Eva nemohla už vážnou zostať. Darmo je — ona nemôže sa pretvarovať. Na tvári zjavili sa dve jamky, ktoré jej dodávali výraz šelmovstva. Jano sa tiež hlúpo usmieval — ten úsmev Evin dráždil ho, ale nie že by ho bol hneval.

„Nuž neporadíš?…“

„Ja? Veľmi vďačne. Kravy nebudú sa vám tratiť, keď každú na vôdzku uviažete a budete vodiť.“

„No, takú radu za pec kladú. Ja z nej nezmúdriem.“

„A ja vám inej rady nemôžem dať, ste oplan.“

„Ale ja oplan? Čo som ti urobil?“

„Kravu po oku šibli. Slzí veľmi — možno beľmo sa jej chytí!“

„Nešťastná Brezinuľa! takto mi poradiť!“ zadumal Jano i doložil: „Nedáš mi teda žiadnej rady? Nevieš, čo si večer povedala? O beľmo je nič — to sa zahojí. Pôjdem po kováča —“

„Ale bolesť — nebožiatko! Koľkú bolesť — a bez viny.“

Jano bol by si vyškubol vlasy. Ale škub, neškub, čo sa stalo, to sa neodstane.

„Nuž keď je tak — dobre. Ty ma za nosom vodíš. Tak si robila od začiatku a budeš až do konca: mňa držíš len za blázna.“

„No, sem tatarec — ale chytro! Aby ste nepovedali, že vás za nosom vodím.“

Jano podal jej tatarec, ktorý ona čímsi potrela. On dosť pozeral, čo to, ale nevidel ničoho, len handričku a v nej zakrútené čosi.

„No — nate ho! Od dneška vám všetky budú chodiť, ani jedna nezostane v poli.“

„A čo je to za špecia? Povedz, Evička.“

„Choďte za statkom. Pozrite, ako sa vám rozlieza, zas budete mať s ním oštaru.“

„A povieš mi, čo to bolo?“

„No, len choďte… iným časom — iným časom.“