ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Blížilo sa Michala. Pastiersky rok chýlil sa ku koncu. Ľudia, uradovaní nad bohatou úrodou, všetko v ružových farbách videli. I ten statok bol im krajším než zjari; i tie kravy lepšie dojili než v lete. Ženy v nedeľu poobede u Brezinov zas si rozprávali:

„A veru bude čosi z toho Pecúcha. Tie kravy dobre doja.“

Nevesta, súdiac o všetkom triezvo, nedala sa zachvátiť k chvále.

„By paroma nedojili — keď chodia do strniska. Úhor a strnisko, to veľký rozdiel. Čo tie dažde prešli, všetko rozzelenalo sa tak, ako o Dzuri.“

„No veď už ty všetko lepšie musíš vedieť. Pastier — ten je príčina. Jano sa napráva — navidomoči. Ešte bude z toho dobrý kraviar, to som už dávno hovorila. Prevýši i Kostruba!“

„Veru pravda! Iným čo sa popridáva! Tu mu krava nohu zlomí, alebo sa zabije, ako, ľaľa, zalanským Kostrubovi. A tento nemal ešte žiadnej škody.“

„No, a čo sa ho naohovárali — že je taký a taký, že kyjakom hádže za kravami. Ach, veď je to planý svet! Keby kyjakom hádzal, či by už nebol dajakej zvalil rohy, alebo slabinu odrazil?“

„Ono ich on drží v reze. Ale to je dobre. Vlani vošla krava do našej kapusty, a všetku nám skazila. Teraz veru nevojde! Ani nepozrie v tú stranu.“

„Ach,“ ohlásila sa nevesta, „akože vám vojde, keď kravy toho roku popri hradách nechodia. Keby i toho roku tam bola paša — veru by ich ani Jano neuhľadel.“

„No, ty povedz, čo chceš: ale Jano je len Jano. Oj, Jano! Takého pohľadať.“

Takéto chýry šli o ňom po dedine. Jano plával v sláve.

V jeden večer — Jano už večeru navaril — prišiel k nemu sused Podmostovie.

„Ale varíš?“

„Veď varím.“

„Mohol by si sa veru radšej oženiť. Mal by si pomoc.“

„A načo? Uvarím si aj sám, jest tu vecí!“

„No už je ono len veselšie so ženou. To ti má kto i uvariť, i šaty oprať, i izbu zamiesť — i všetko. Ja by som sa nekrčil pri ohni — čo bys’ mi hneď dukát vyložil.“

Jano rozpálil sa, že mu robotu hania, i sekol susedovi: „Veru ste i varili, keď vám žena utiekla. Teraz nevaríte, keď sa vrátila.“

Suseda Podmostovie to zamrzelo i poškrabal sa za uchom.

„No, veď je nič — keď si v cudzom dome, musíš len dačo povedať. Ale, Jano — mne je kdesi krava.“

Jano zasmial sa mu i prihodil:

„Pravdaže kdesi. V maštali…“

„Veď — keby bola v maštali! Už by ju boli podojili. Ale tej tam nemáš.“

„A kdeže by bola? Veď som ich všetky pekne-rúče dohnal; nemala sa kde dieť.“

„No, už jej u nás nemáš.“

„Ale toto sa mi celé leto nestalo — iba teraz v jeseni!“

„Synku, kravy ti v jeseni čert preletí. To ti je ako — nehodno primeriavať — s deťmi. Tie sa tiež najväčšmi rozpustia pred exámenom.“

Jano nedovaril, ale i so susedom išiel kravu po poli hľadať. Podmostuľa tiež nelenila, chodila z domu na dom a kríkala do pitvorov:

„Nemáte cudzej kravy?“

Z izby zavolali:

„Nemáme. Ale aby sme cudziu odrazili? Var vám neprišla?“

„Veru neprišla.“ „A čože je to?“

Kým sa zotmilo, celá dedina vedela, že kravy Podmostovie niet.

Večer sa každý vypytoval:

„Ale našli ste kravu?“

„Nenašli.“

„Toto je potrest! Kde sa len dela?“

„Ach, a sa vám to ľahko neprihodí? Odrazí sa od statku. Ktože vám uhľadí toľký kŕdeľ?“

Na druhý deň Jano nevyspatý hnal dolu dedinou kravy. Z každého domu volali za ním:

„Ale prišla tá krava?“

„Prišla.“

„Kdeže bola?“

„Ja neviem.“

Ženy opýtali sa starej Podmostovie: „A kdeže ste ju našli?“

„Nuž ja som celú noc nemohla oka zažmúriť. Zjedala som sa, že takto idem o pôdoj prísť. Ale pôdoj ešte ako pôdoj — ale, reku, ak sa mi dakde zabila! Zaránky som ju šla ešte po dedine pozrieť, a našla som vám ju, stvory moje! Div ma neporazilo na nej od jedu; vo vlastnej kapuste! No! Ale by ste si pomysleli?“

„Ale — ale! Ešte len dobre, že sa vám jej ozaj nič nestalo.“

„Ale, ženy moje,“ suseda Podmostovie začala šeptom „to tak býva! Ten kraviar si veru vie pýtať zôsyp i maslo, čo mu od kráv príde — ale nevie odprevadiť statok pekne cez dedinu. Ako príde k dedine — on sa hodí ponad sady, a neozrie sa oň. Ja neviem, čo sa mu ťaži toľme hore tou dedinou. Či sa hanbí, či sa bojí — a či čo.“

„Ach, veď sa to pridá! Vaša krava zachovala si, že i vlani bola v kapuste — nuž zašla si. V jeseni vám je statok veľmi úlipný na škodu.“

„Krava je nie vina — ale pastier. Ten by mal sa ozrieť o statok.“

Ale ženy nedali sa prepriečiť. Zastávali Jana, až rozhnevaná Podmostuľa odišla.

Večer už nešiel kraviar ponad sady, ale zašiel si hore dedinou. Videl, ako sa kravy riadne odrážajú. Chudák, celý je zmorený, ani sa nenajedol, ani nevyspal, ako svedčí. Idúc popred Evin dom, videl dvor skosený a mládza z neho pod ústreším. Eva ešte drží v ruke metlu; poznať, že zas mala pletku s kravami, i krpce sú jej zarosené. Keď ju videl s tou metlou, zišli mu na um strynine slová.

Ale na strigu neponáša sa animak. Horký striga, — skôr falošnica. Hej, a ako som sa úfal, že nám bude ani vtáčatám v klietke. A ono… Ale ideš sem!“ Zatákol kravu, čo chcela do medzierky. „Zas čosi zháňa — sťa tá Podmostulina! Ti dám — hneď!“

Jano čo len šubu zhodil a kapsu na klin zavesil, už tu Mišo Struhárovie vo dverách.

„A si doma? Ustal si?“

„Ustal — ustal. Aspoň teraz si odpočiniem.“

„Hm, hm — ký to zas parom!“

„Nuž, čože je? Čože sa stalo?“

„Len sa nám neodrazila krava. Musela kdesi zostať.“

„Radšej mi daj zaucho; nepovedz mi také slovo!“

„No, už je tak. Pozeral som ju, že bude na ceste — tam jej niet. Prekutal som všetky dvory na hornianstve — nikde nič. Ani čo by sa bola prepadla.“

„Len nepleť! Len toť som prišiel — a už by si bol všetky dvory prekutal.“

„No, už jej nemáš.“

„Zas bude dakde v kapuste. Ja neviem, kedy jej len bude dosť. Ale v tej tlie ako v peci. A nestoj mi tu ako svätý pri ceste, ideme ju hľadať. Ja uvidím, či ju nenájdem.“

Prehliadali kapusty, jarky medze — išli i do hory, že počujú jej spiežovce. No nikde nič. Ustatí, utrápení vrátili sa domov.

Tu po dedine zase chýr, že i Struhárovie krava kdesi zaviazla. Ľudia sa čudujú, iní pokrúcajú hlavami, niektorí i na kraviara zle-nedobre.

Ráno ešte len brieždilo, už Jano poobšíval celý chotár. Umočený od rosy ako zmok, poberal sa domov, naprázdno. Cestou stretol Miša.

„No, čože je? Ty doma drichmeš, nie že by si sa obzrel o ňu. Ja som celý chotár zbrúsil a nenašiel nič.“

„Hja, braček — keď ty máš statok hľadať, musíš ešte včaššie vstávať. Nebohý Kostrub ani nebol by si ľahol, kým by jej nebol našiel. Ja okolo polnoci som už bol v poli; bál som sa, že do druhého chotára zájde. I našiel som ju pri Rázputí — pri ovsených krížoch. Aspoň len škody neurobila — ležala si ako v stajni.“

„No, toto je div. Toto som ešte nikdy nepočul. Vlani sa to tiež nerobilo?“

„Veru nerobilo. Takto jedno za druhým — to nebolo nikdy. To je porobenina.“

„Ach, len nepleť do sveta.“

„Dobre; keď si taký mudrák, never. Druhý kraviar by to uveril, lebo vie to i to. Hej, Jano, musíš ty ešte nejeden raz chlipnúť, aby si vedel všetko, čo treba. Tomu z knižiek sa nenaučíš — ale od múdrych ľudí.“

Jano sklátil sa vo svojich úmysloch, že nebude takéto veci veriť. On si to umienil ešte vo vojne, lebo vedel, že tam takýchto starosvetských hlúpostí, povier, niet. Tam je všetko tak jasné! Ale tu jedno za druhým stratia sa večer kravy, akoby sa boli prepadli, a ráno zjavia sa, akoby boli vyrástli zo zeme. No, nech hovorí kto chce, čo chce; ale toto už nejde po dobrom.

„A kto by mi to porobil? Povedz, keď si taký múdry.“

„Dáky nepriateľ. Žena lebo chlap. Jesú aj strigy…“ Nedopovedal. Bojazlivo obzrel sa na všetky strany, či ho dajedna nepočula.

Janovi to zaľahlo v hlave. Nič nepočul, na nič nemyslel — len na strigy. Konečne umienil si o tom pohovoriť sa strynou Brezinovie. To je tak múdra žena!

Keď hnal dolu dedinou, ženy vyškierali sa oproti nemu.

„Ale ťa vraj zas prehnalo? Ani dáka porobenina!…“

Jano sa im zasmial, akoby neveril, čo vravia. No v srdci im prisviedčal.

„Len sa smej. Hej — veď sa ty dosmeješ!“

Stryná stála pred domom a čakala Jana.

„Že ti zas ušla krava?“

„Veď ušla — veď ušla.“

„Jano — dáš so sebou robiť ako s bláznom! Neveríš, že je hentá striga? Ale čože, keď sa ti tak usmieva!“

„Zabijem ju týmto kyjakom — hneď, hneď. Ja ju naučím takéto kúsky vystrájať.“

„Bože ťa chráň! Ruka by ti hneď uschla. Ani palcom sa jej nedotkni.“

„A čo mám s ňou robiť — ako sa vypomstiť?“

„Na. Tu je z jej vlasov jeden chĺpok a tu z jej strechy tri slamy. Ty chyť jej kravu, vytrhni jej z chvosta kus srsti a uviaž na tatarec. Kravu tým tatarcom vyšibaj, ale do chuti — spakruky. Pozaťahuj ju najlepšie po pysku. Uvidíš, aké bude mať večer hentá spopretínané ústa.“

Jano hodil čary do kapsy. Idúc popred dvor Evin, zahliadol ju v pitvorných dverách. Na ústach pohrával jej pohrdlivý úsmev. Potom, vojdúc dnu, chodila po izbe a máchala medzi hlasitým smiechom rukami.

„Blázni — oh, blázni! Kto to kedy slýchal — blázni!“ Týmto smiechom jej pekná tvár skrivila sa, zmŕštila. Keď konečne pozrela do zrkadla, zľakla sa svojej rozháranej, zošklivenej tvári. Konečne prijala predošlú obyčajnú pravidelnosť, keď kľud rozhostil sa v jej urazenej duši. Oči jej navlhli slzami, žiariac dvojakým leskom. No zišli jej zas na um strynine čary, i zasmiala sa. No to bol smiech bez žlče a blenu — zdravý, dobrodušný.

Jak krásny to zjav: v modrom oku naraz smiech i slzy! Zriedkavý to zjav.