ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slobodienka ľúba, slobodienka pekná,
nesmieš ty krvácať pod nárazmi plekna!

Musíme ťa vymôcť, milený nám poklad,
bezcitnými bašmi nastoknutý do klád.

Vymaní ťa lesklý, vlavý ľudu prápor,
liberálstva čo hneď celý vstane nápor.

Prosili sme pánov o humánnosť, darmo,
nechceme viac vláčiť mosornaté jarmo!

Napomli sme vrchných, by netĺkli biedy,
nebudú viac trpieť utláčané triedy!

Odrali nás lotri o volebné právo,
musí nám ho vrátiť nesvedomský brávo!

Vtisli sobáš kýsi s civilnými tatky,
Boh a davu tábor vyprace tie statky.

Matriky uviedli, čerta, diabla trýzne,
dá Otec nebeský, že ten humbug zmizne.

Zrobili z nás žobrač, z lumpov šťastia hráčov,
korbáč tlumu šibne kmínov luzu, dráčov.

Schystali nám priepasť, židom raja slávu,
nával svalov zmláti žravej bandy lávu.

Bývali sme otroč, bitá, pľutá riadne,
dolámeme kosti, proti nám kto vládne.

Neukrotí pomsty prosba, ani hrozba,
prijde ostrý ortieľ, na zločincov kosba.

Nevykvitnú z nás viac judášovia podlí,
našu čo by stránku v srdce za groš bodli.

Nebudeme viacej mlčjanovia hlúpi,
do potupných Turkov niktoš iba vstúpi.

Opovrhlých Turkov počestný muž kopne,
ľudovým ku šíkom výskoky si hopne

Vernej húfy stránky nech žijú, nech kvitnú!
Zúboženým vrstvám blaha zory svitnú.

Dl. 8. X. 1895