ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Dve susedky, večer, pred domom sedia na lavičke.)

A kedy myslíte zvárať?

Ver’ by’ mala už zajtra. Nemáte, susedka, dobrého popola? Môj je už dávnejší, slabý mi dáva luh.

Pošlite len Hanku; veľmi vďačne, i tak som vám dlžna za otruby… Sliepky vám dobre nosia?

Dosť nanosili. Aj sa toho, chvalabohu, vyliahlo. Lenže mi moc hynie; chladné sú noci. Aj ten susedov kocúr — bodaj ho tam porantalo — každý deň si vyhľadí po jedno. Chcela by som mať kurence, keď mi príde môj Jurko na Veľkú noc z toho Prešporku. Učí sa teraz prvú gymnáziu.

Teda myslíte, že príde na Veľkú noc?

Môj neby chcel; ale ja ver’, Bože, chcem. Ktože by pojedol tie koláče; veď preňho i miesim.

Deti sú veliká starosť!

Ach…! ver’, Bože, veliká. Keby ste vedeli, moja sladká susedka, jako mi je niekedy okolo srdca, zaletela by som do toho Prešporku, že bych si ho videla. A ten môj krstný Kolomanko, všetok rozum mi zmútil. Teraz ani sedliak, ani pán.

Jako by aj nie, pre Pána Boha! Toľká trova! Čo myslíte?! Študent na mesto, už fúziky šibú. A tie panenky, čo s ním učili sa abecedu, — keď spieva v nedeľu na chóre, kukajú hor do neba, jak keď hrabú seno — či sa neoblačí?… A tu ti ho odpustia z tých škôl. Vo famílii teraz celá vojna: plačú, šomrú, výčitkujú, odhovárajú, nahovárajú;… len sestra ho zastáva. Rúbe sa preňho tým jazýčkom jak husár šabličkou. Milo ju počúvať.

Juh! Juh! Verte mi, moja sladká susedka, na siahu bych sa zaryla do zeme. Tá mať, nebožiatko, už si oči vyplakala; a i tak je vždy chorľavá.

(Koloman príde so sestrou.)

Bože daj dobrý večer! Krstná mamička, prišiel som sa odobrať.

A tak nachytro, Kolomanko môj?

Idem — do Prahy! Tam predĺžim školy.

Boh ťa sprevoď, dieťa moje! A čo robí mať?

Krstná mamička, ani sa nepýtajte! Idem dať krstnému otcovi zbohom! (Vojde do dvora.)

Sadni si, Marienka, tu medzi nás… Akože je doma?

Všetci doňho, jako osy…! Sused, švagor, švagriná, ujec, strýko, tetka, strynka, ujčiná… namesto: Pomáhaj ti Boh! každý po dve-tri žihadlá… Nuž, ktože to slýchal… Výčitkami hojiť ranu! A ver’ si mu ja blížiť nedám…! nedám!… (Bije päsť na päsť.) nedám! nedám…! (Podoprie bôčky.) Veď nepodpálil dedinu… Nuž, učil sa po slovensky! (Pleskne rukami.) Daj ti mi Bože! Azdaj to hriech nejaký! Nuž veď to hrozná vec! Ni vinen, ni dlžen — a bijú ťa zo všech strán… A že si aj zaspieval…? tak po našsky! nuž veď si on i doma naveky vyspevoval, a to tak mi-lost-ne! — slad-ko! jak by bol už v kolíske slávičky zhltol… A potom! Tie u-te-še-né! krásne pesničky, čo vám on sám navymýšľal! Onekdy naslúchala som v zahrade, jak jednu vymyslel… počujte ju len! (Spieva; nevidné chóry nemo sprevádzajú.)

Nuž či by nezaslúžil náš Kolomanko aspoň tridsať rokov byť prvým ministrom, už len pre túto jedinkú pieseň! Veď sú to Božie hlasy v nej! Srdce až tak pláva v blaženosti, žiali…

(Koloman vráti sa.)

Poďme, Marienka! Zbohom ostaňte, krstná mamička! Pán Boh vás tu opatruj… Zbohom, susedka, opatruj vás Pán Boh!

Zbohom! {Podajú si ruky.) Zbohom!

Zbohom!

Zbohom! Boh ťa sprevoď! Zbohom, Kolomanko! Pozdrav matku — zbohom!

(Koloman s Marienkou odídu.)

Milé, dobré dieťa…! takto schodiť…

A to nič pre nič… čoho len dožijeme ešte…

A už nie je dobre. Rodič si odtrhne od úst, a potom nám dietky takto vytvárajú… Keď je len trocha svojej hlavy… Nuž ale, čože už robiť, keď je tak… poručeno Bohu.

Mať ho so zloženýma rukama prosila: Syn môj drahý, prečos’ nám tak urobil? Nechaj toho! Nezakopávaj si šťastie. On si mať len pohladil, poľúbil: „Nuž ale, mamuška, veď nič zlého nerobím; jedinký môj hriech je, že nehanbím sa pred svetom za mamušku moju“ — a obsypal ju bozkami, jak mladý roj keď sadne na úľ. Ona — bež…! do komory, zatvorí sa a vyplače, jako malé dieťa.

Ach, Bože, Bože! Musím ešte dnes ta ísť, na cestu mu pagáčik a kus bryndze. (Vstane.) Dobrú noc, susedka.

Dobru noc! Schladilo sa; mesiačik v ohrade; chystá sa na dážď.

Zišlo by sa dáždika. Včera som zasiala trocha šalátu. Dobrú noc.

Dobrú noc!

(Odídu.)

(Opitý korheľ tacká sa cestou.)