Zlatý fond > Diela > Vyhodený študent pri skale


E-mail (povinné):

Jozef Podhradský:
Vyhodený študent pri skale

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Daniel Winter, Karol Šefranko, Ida Paulovičová, Katarína Tínesová, Ľuboš Tines.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 43 čitateľov


 

Dej IV.

Výjav 1.

(Na Hradčanoch v Prahe. Nevidné chóry spievajú.)


TENOR, JEDEN HLAS:
Kto umrel, ten tam, kto umrel,
ten tam, ten tam, ten tam, ten tam,
blomm-blomm, blomm-blomm, blomm-blomm,
ten tam, ten tam, kto umrel, ten tam…
(K tomuto sekundujú nemé chóry piano, forte, pianissimo,
crescendo, decrescendo, etc.)
(Cestou prechodí pohrab, na truhle zlatý nápis:
„Evička Nádeja 18 liet.“)

CHÓR ŽIAKOV (spieva s prôvodom):
Sviaty Bože — sviaty krepkij — sviaty bezsmertny —
Pomiluj nás! — Christos voskrese, — iz mertvych
— Smertiju smerť poprav, — i suščim vo grobiech —
Život darovav. — — —

KOLOMAN (príde, čítajúc listy):
Každý list od rodinky
donesie žihadlo —
a vše do mňa.
(Číta.)

„Týmto ťa upovedujeme, na nás obraciaš sa darmo. Listov tvojích neprijmeme viac. Nemenuj nás ani ujcom, ani strýkom. My sme ťa nevohnali do nešťastia. Pomoci hľadaj u tvojich panslávov, keď sa ti tak zarezali do srdca, u tvojich Čechov a Rusov.“

(Číta druhý list.)

„Drahý môj syn milý! Sladké dieťa moje! Ležím chorá. Bôľ mi už zožral polovicu srdca: druhou polovicou teba ľúbim, sladké dieťa moje. Už jak je, tak je. Píš mi hneď, jak sa ti vodí, Kolomanko, ešte raz! Lebo neviem, čo so mnou bude. Boh ťa opatruj, sladké dieťa moje! Žehnám ťa na stotisíc ráz na smrteľnom loži. Tvoja úprimná matka…“

(Koloman s vytrženým bôľom.)
Načos mi stála, mamičko, v oltári!
K pankhartom otupne v žene sväté storgé[5]
(Kvapne kleslým tichučkým tónom.)
Hrozný svet… Nikde neblyskne.
(Obzerá sa vôkol.)
Nikde…! nikde…!
Nikde kúštik voľnej hrudy! Nikde doma!
Šíp rodinky dušu láme…
Aj vrahov stihy.
Aj rodných tu bratov na môj rod švihy…
Znosiť nelzä…
(Tichunkým hlasom.)
Tam hor niet Golgoty —
Planéta kliata! Zabilas’ Boha aj!
Zbohom! Zlatá Praha!
(Výstrel. Prestrelí sa na ulici.)

NEVIDNÉ CHÓRY (dozváňajú):
Ten tam, ten tam, ten tam, ten tam, tammmmmmmm…

HLAS PODZEMSKYCH DUCHOV:
Nie živé! Nie živé…!
Mŕtvymi krmte sa,
sem, Vengri! Germáni!
S telom podeľte sa…

Výjav 2.

(Isté mesto, Koloman leží mrtvý na zemi, ruka na srdci. Krvavá rana.)


NÁRODNÝ CHÓR (mládencov a panien).

PANNA V ČIERNOM (sólo. Chór sekunduje):

Starala sa mať moja,
kde mi Pán Bôh miesto dá;
v tom brezňanskom cintori,
tam mi hrobár hrob kopá.

Tí brezňanskí kantoria,
to mi budú družbovia;
a zvonári z horných sprat
smutno budú vyhrávať.

Slzy matky, sestry plač,
to mi bude oddavač;
a ten Pán Bôh najvyšší,
to bude môj starejší.

Truhla čaká v kuchyni,
to domčok môj, môj milý;
v prázdny hrob hvezdičiek žiar,
to mi sviece na oltár.

A v jamu hrudy ruchot,
z lopát lupot a buchot;
to mi streľba k odvodu,
keď ma spustia do hrobu.

MUŽSKÝ CHÓR:

Koníčku môj vraný,
od kráľa mi daný;
už ma neponiesieš,
už som dorúbaný.

Mladá krev mi tečie,
hrob ma volá tmavý;
už ma nepovedie
k sláve vták dvojhlavý.

Dajte, bratia, ohlas
smutnému otcovi,
že som padol verný
vlasti a kráľovi.

Zaleťte, havrany,
kážte aj odrodu,
verný že som padol
svojemu národu.

Mnou sa tu podeľte,
nakŕmte sa telom,
a krákorte svetu,
po svete, po celom,

po svete, po celom,
po Balte, Adrii,
kde Slávie deti
niekedy si žili:

„V dedov som rode žil.
jak dôstojno vnuka,
kde ma postavila
svätá Božia ruka.“

SPOJENÉ CHÓRY:

Tretie ráno von vyzrela,
čierne zore uvidela;
ach, Bože môj premilený,
už je brat môj dorúbaný.

PANNA V ČIERNOM (vystúpi Tenor. Sólo bez sprievodu):

Všetci páni z vojny idú,
môjho brata koňa vedú,
páni, páni, milí páni,
kde ste môjho brata dali?

MUŽSKÝ CHÓR:

Veď sme ti ho neprepili,
ani v kartách neprehrali.

CELÝ CHÓR (ženský do oktávy):

Tu ti leži na Hradčanoch,
v teplej krvi, v chladných žiaľoch.

Výjav 3.

(Na Slovensku, v dedine. Večer.)

(Opilý muž, žena mu a malý syn idú domov.)


OPILÝ (spieva korheľskou nótou):

Hlavičky nám naše do Čiech utekajú,
druhé až u Rusov krajíčky hľadajú.

ŽENA:

No, Martinko, poďme len skorej, deti doma plačú.

OPILÝ (spieva forte):

A my tu siroty k Židákom chodíme,
do tej Ameriky uvrzgnúť hľadíme.
(Ohnivo.)
Otčina! Otčina!! Čomus’ nás učila;
pálené, víno piť, bozkaj nás za to.

ŽENA (strmo):

Ale, Martinko, poďme už len! Hen idú strýko, veru Bože, budú sa zas hnevať.

OPILÝ (udre mu pálenka do hlavy; spieva fortissimo):

Človeče mizerný! Strela ti v materi!
Načo si na svete, kuťa teremtete…!
(Strýko prichodí k nim.)



[5] storgé — materinská láska k plodu u ľudí i zvierat





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Prihlásenie do Post.sk Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.