ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

MNÍCH:

V jaro obliekli hory sa aj les;
vo kmente nádeje radujú sa dnes.
Hora sa liští, Tatra sa čistí;
bo vetrík s vetríčkom bystro pohovára,
že videli v horách popelvára!

DOBROSLAVA:

Ja videla po tri noci,
na zakliatych hôr obzore
vyskočili žlté zore, —
žlté, jak zobáčik mladého orla.

MNÍCH:

Bolo, jako bolo; keď zakliata hora
nemo mlčí; húšť nehučí;
orly znad oblakov spúšťajú sa dole;
zočili už nové zore.
A spod obzora, keď oblakov kusy
hor vyletujú, jako z barísk husi, —
k búrke sa chýli.
Hromy v mračnách strely brúsa;
Žižka vyšiel z dymu Husa
I naši sokoli, keď lietajú nízko,
čas vykúpenia už je blízko.
Kto sa Večnosti pokorí,
polo už mrtvého nov život ozorí.
No jedno neznajú ni nebeské sily:
Udržať v sláve prepychu.

DOBROSLAVA:

Budú-li zas, jak vždy dosiaľ
premožení, otročení…
Prezeraní a súžení.
Národy mečom, ohňom pustošení…?

MNÍCH:

Idea Slovanstva príde, jako hrom,
do močiarov smradu, — rodená Bohom.
A svet, čo nezná väčšieho mrzáka,
zaplesá jak Seina, nezištného keď
koníčok donský priniesol kozáka.
Vo svojich sa ona rodí bôľoch, biede, —
tichučko, jako vo staji Kristus,
kde Ho v Betléme rodila,
žehnaná Bohom Maria,
krásna, čistá, jak lúč v slnci;
chudobná, jak panna v Turci.
Slovanstva idey — prototyp Mať Božia.
Systémy starých slnečiek nerúcha;
tichučký pôrod slnca v Andromede;
nezronilo z neba ni Kosy, ni Voza.

DOBROSLAVA:

Ľúto mi len toľkých už obetí…!
Pri rodení Krista v Judstve
mnoho zahynulo detí…
každú čakám chvíľku žertvu novú v ľudstve.

MNÍCH:

Večnosť, keď rúca budovy hnilé,
mladý svet pomáha; mladý svet hynie.

KOLOMAN (Mníchovi veselo):

Pomôž Boh, otče!
Idem do zlatej Prahy! Chodník som stratil.
Neblúdim?

MNÍCH:

Ak neblúdiš, dobre je;
na pravej si ceste.
A — ak blúdiš — iste lepšie!
Nie si Tabula Cebetis.^[1]

KOLOMAN (zazre Dobroslavu):

Hah…! To nie hrudy tvor!
Jaká to panna?

DOBROSLAVA (pristúpi k nemu láskavo, dôverne):

Do zakliatych prišiels’ hôr,
ja, Dobroslava,
sestrička som Mojmírova.

(Dá mu kytku fialočiek.)

V zakliatí — nemé tečú hodiny,
žblunkotom vlny neprerečie čas.
červíčok neruší hrobovej tíšiny;
žalovať nesmieš ni stenám holým;
rozhovoru, ach tak sladký mi je hlas…!
Duch mojej rodičky nado mnou sa chveje,
keď si v jej reči trochu zahlaholím.
Si v zelen-horách, s tŕňom v srdci;
kniha na reťazi zborí mi duchvraždu…
No — trpíme všetci.
Duch-vlnami bôľov kto nikdy nebrodil,
nikdy z Boha sa nerodil;
v bôľoch nikne hor jasný duch, —
on často zmýli ušliapaný chodník.

MNÍCH:

Človek rodí sa nešťastným byť.
Nemáš svojeho, — nešťastie cudzie cíť.
Svetlý duch, čo sa mu i slniečko korí, —
on…? Bôľ si stvorí.
Krivdy sa cudzie o dušu mu bijú,
jak vlny zbúrené o skaly, o brehy,
keď hľadajú symetriu.
Pri večných koláčkoch tlejú času deti…
Poroď mňa, mamička, šťastného —
hoď ma hneď na smeti.

KOLOMAN:

O, princezná zakliata! Kto nešťastnejší?
Moja Tatra mnoho plače!
Od vraždy dietok v divokom Judstve,
nikdy prázdna pýcha pre holú firmu
toľké násilenstvá nepáchala v ľudstve.

DOBROSLAVA:

Bez dáždika deje zelen-tráva;
bez mokrého oka ducha sláva.
Ja v ťažkom zakliatí zrejem k národnosti.

KOLOMAN:

Čo je tá národnosť? Kde ona vznikla?

DOBROSLAVA:

Ona právo je tŕňového kmenu,
z útroby svojej tvoriť ružičku rumenú; —
kmenovej to sily ikra!

KOLOMAN:

Tajemstvo kryje tvojej skaly hrad;
tak mi je tu clivo… a predsa som tu rád.
Na trochu svetla ja zvedavý…

DOBROSLAVA:

Pa páde Veľkej Moravy
nás tu čierny pokryl oblak;
zaklnul nás tu vo fraku drak
a rozparceloval Slovensko v kúsky.
Tu zrejeme v pôrodu tmách
dlhé, dlhé, dlhé letá;
jako v Andromede, vo mhlách,
nové slnce sveta,
ktoré prvý odkryl hvezdár ruský.
Slnečná sústava, čo sa rodí v ňom,
našeho je kmenu azdaj večný dom.
Bo pre každú dušičku
tam nad hviezdami,
tam za slnkami
stvoril Pán Boh dom-hviezdičku —
Pre národy?
V nekonečnom éter-mori, slnca dvory.
Jak smrteľný otec dietkam tu svojim,
keď rodinné robí poriadky,
odriedi každému, každému domčok,
abo kus záhradky.

MNÍCH:

Bez príčiny a bez plánu
nestvorí Boh ni červíčka;
kam li — nového slniečka!
V hospodárstve jeho kamenec
nezdrví vinohrad bez potreby;
i slepé keď hromy bijú,
korigujú živly z hnitia v symetriu.
Na pokrove neba tie biele domy
pre astronóma len nie sú utvorené;
vesmír má cieľ povedomý.
Nehľaď ho z nízkeho temena!
Kým piadimužíkov hladné plemená
národným ti telom, jak mravce dubom,
drmkajú.
Zo mhly zakletia
systémy vyletia.

DOBROSLAVA:

Privčas z našej lipy bystrý
vetríčok vymámil hránočky a listy.
Nebola ešte vôľa Tvorca.
Starších mal synov: tamto Romána,
tuto svojho Nemca.
Nás, samovoľníkov, na mnohé stoletia
rozposlal ku zretiu.
do univerzít zakliatia.
Dlhé veky, dlho zrejú. —
Mladučké keď nám plemeno
plienil Gallo-German divý,
pánbožko ho z výšky neba
ošľahol bičom Attily,
bo mu v hriadočkách vesmíra
Nemec začal hrabať aj z brázdy semeno.

MNÍCH:

A žeby nás nesyt Germán večne netríbil,
symetriu Božiu v národoch nemýlil:
Poslal Boh na stráž ku Tatrám Vengrov,
proti Nemcov hordám divým.
Nimi ohradil Tatier chrbáty,
večným Synom už zaštepené,
kresťanstvom z pomsty vyzlečené,
plotom živým.
Hriadočkám Tatier pokoj oni dali.
(A mi tótjaink)
No vrahom Sorabov, tam po Merseburgu,
strašné lekcie čítali. —
Lekcie také.
že hneď všetci Švábi stratili chuť zverskú
jazyk vyrezávať pre samu reč srbskú.

KOLOMAN:

Otče! Ty hovoríš dač!

MNÍCH:

Vzali nám Vengri: zem, barvu, svobodu;
prekrížili srdca túžby;
no jazyk — typ ducha — nikdy netýkali,
kým jich Pán Boh neprepustil
z tejto svojej služby.
Statočný bol Venger! čo aj blúdeval
dakdy v Bakoň-hore,
kým nevletel, chudák, do mreže Mosesa
Montefiore.

KOLOMAN:

Otče! Prečože tak besnia teraz?

MNÍCH:

Devuška krásna závidí krajšej.
Idea? Ťažšej.
Rozprsknutého sveta meteory,
slepačky rúťa sa v naše kraje, hory,
jako svätého Laurenca slzy. —
Všetko ponáhľa, habe moje, tvoje;
z koňa dreveného lezie za mužom muž.
Pri mori čakajú na signál voje, —
všetko vie: Európa vyhorí — už — už.
Hotár — zo služby Božej odpustený,
okurážil pýchu mnohým vínom;
organizuje — mesto obce lásky,
násilia čaty, —
jako pandur vyzlečený
z rovnošaty,
zbalamútený umele,
tiež varšavským Sanhedrinom.
Klokočom vrie pýcha.
Pomstou kypí, strachom dýcha.
V každej hviezde sedeť v krpcoch
vidí pána Sláva. Strach ho lomí,
jak devušku zaľúbenú,
keď hrmí.
Luže smelosť, dýcha tesno, s polsvetom nesýty!
Trochu to revolty proti Bohu.

KOLOMAN:

Otče! ja vždy mýľne veril:
Pád Veľkej Moravy našej viny že čin.

MNÍCH:

Keď sa v histórii krú leje, zem duní,
nikto tej chemii vopred nerozumie,
ani profesor univerzity.
Bo — um, kráľ, politik, regimenty vojsk,
minister, generál, diplomati veľkí,
to sú v histórii len akušerky.
Ideu v národy štepuje Boh,
nie umu holota.
Boží plod v národe nezavraždí
ani bajonet, ani Golgota.
Gajduj ty, jako chceš, vo fraku, v ostrohách, —
inštrument si,
na tebe preberá symfóniu sveta —
On.
Keď mu dáva svet falešný tón.
v národoch zlozvuky, disonance bije,
premosty do harmónie.
Oblôčkom národov hľadí si svet;
a večne lieči náš zemský Lazaret. —
V živých mrcinách duchu je teskno.
Boh nerád tleje v národných špitáloch,
keď ochoreje sveta diel niektorý,
symetriu sveta lieča pomýlenú
z útroby Ázie divokí doktori.
Džingischan, Attila vymetali už;
kultúru Európy vrhli na vatru.
Z kultúry zas úpny k Bohu sa vinie hlas,
v útrobách Ázie vije zas Boh metlu,
povymetať Európu ešte raz…
Tak nízko padla už do lži ríše,
že berla s berlou slovo darmo píše.

KOLOMAN:

Harmónia sveta, večná disonancia.
Otče! Slovan nesmie tu žiť s bratmi…
A slnce vrahom jasno-krásno svieti;
vo svedomí ich nepomýli šuch…

MNÍCH:

Slnce sa vrahom pri dvoch zjavoch zatmí:
Keď vraždia Boha, zjaveného v tele,
a z pustých rozvalín keď dvíha sa duch.

DOBROSLAVA:

Rozvaliny tieto, z nichž duch sa borí von,
jak s hustým mračnom keď zora sa bije, —
hrady boli naše;
nivy a doliny, kráľovské salaše. —
Odkedy zlomená Nitry práchnie berla,
géniov dušičky v reťazoch tu stonú, —
mužíkom Tatry slzy v dušiach perlia.
Kým si v Dunaji rybičky spali,
budné šťuky rabovali, —
ostal nám len žitia kus.
Spev umĺkol; národ nemý;
k pluhom nezborili snemy.
I mládenci i devušky
prestali sniť sny milostné…
Nik nespieval zhaslej slávy
rumy Velikej Moravy, —
mnoho bolo žalostné…
Kde vybúšil bôľ v pesničku,
vďačnú našiel hrob ručičku,
čos’ nápisom metla veniec:
všetko zotrel Venger, Nemec, —
i pomníky, i kostnicu,
i hrobčoky, i ulicu, —
kde najdobrejšieho otca
tlela mnohomocná ruka…

KOLOMAN:

Ach…!! siroto…!

DOBROSLAVA:

Mať mi nie ďaleké kryjú zámky,
no nesmie dať žitia známky
slávne kedysi Slovákov plemeno,
keď barvu, svobodu, aj mravy mu vzala, —
na Moravu a Slovensko
hrabivosť Nemca rozparcelovala.
Bezbožno delí! Šliape Boha vôľu:
Ani poroby nedá trpeť spolu…
Keď bola ja maličká,
priam pršali zúbky;
v kráľovskej som dvorane
hrala sa s holúbky.
Neďaleko skákali
mačence strakaté;
jedno z nich mi holúbka
chmatilo pažraté.
Darujem ho susedom,
v Zoborského bydlo,
no v ôsmy deň mačiatko
ku svojim prikvitlo.
Ale tu už, nedaj Bože!
Mačky sa zježili;
nechceli ho…! jak by nikdy
neboli s ním žili.
Keď videl to otec milý,
kráľ Svätopluk dobrotivý,
hovoril ku Mojmírovi:
„U rodinky oddvojenej
hasne plameň rodnej lásky.
Či v radosti a či v bôľu
rodinka má držať spolu.“ — —
Kráľovská mať mi v Morave zakletá;
na Slovensku ja — ešte maloletá.
Pre mňa trpí národ…! Keď surový Nemec
iskal odo mňa mej svobody veniec,
ja v dala som ísť za neho.
No v zakliatí strnú citu sväté struny;
za všetkých plačem ja samulinká.
Koľko som vodičky popila,
toľko som sĺz vycedila.

KOLOMAN: (zahľadený na Dobroslavu):

Krásna si mi…! jak idea;
mohutná, jak svedomia hlas…!

MNÍCH:

Krása a idea, junák mladý!
Kryjú slávy moment, i tragiky klíčky.
Protivy v nich ruka Tvorca skryla.
Osudné to dary neba!
To pre nízku nie je háveď.
Dáš jim život? Zničíš seba;
abo ťa zotrú, bo vnesú na Olymp.

DOBROSLAVA:

Že si prišiel, žes’ ma našiel,
plesajú hory, lesy zelené.
Princezná Tatry do tmy som zakliata.
Žiaľno pamätám časy tie šeré:
Do rezidencie Nitry mohutnej,
keď Biela Hora pustila už listy,
hrnuli valne sa šumné a veselé
s bojami dcéry od Moravy mútnej.
Z Rovného, z Pešti, teraz Budapešti,
z Hlohovca, Dojčia, Maduníc, Senice,
od Váhu: z Beckova, Žiliny, Trenčína;
z Komárna, z Turca, zo zlatej Kremnice;
županov rodiny z Bystrice, Žiliny,
z vysokých Čachtíc, zo Smoleníc, Košíc,
z Holíča, Brna, Myjavy, Devína,
zo Skalice krásnej,
kde Veľkej Moravy srdce bolo, bol ráj;
zo slávnej Detvy, teraz už Gety,
kmetovia údatní, jích veselé deti…
Všetko vo kmentoch pestro vyšívaných.
Na päťsto honov predletel k Nitre spev. —
Na Zobore potom slávili sme máj,
ja žila som vtedy štrnáste leto.
My kráľovské deti otca Svätopluka
v Hlohovci mali sme letohrady naše.
Kol bieleho domu nikla zelen-lúka;
na východ pnuli sa pravoslávne chrámy,
posvätnými vôkol hájené lipami.
Bo v Morave našej Božie srdce bilo;
mladému kresťanstvu dobre sa vodilo.
Vyšní, Živa, Brána k srdciam môjho rodu.
Nazaretskému, ružami bez tŕňa —
vydláždili pôdu!
Tam letovala mladá s nami chasa,
tam hrávali sme sa na Ďunďu, Karasa.
Tu sme vo venci v zelen-trávničku
šili si oplecká, prsluky, sukničku,
plachetky, party pestro vyšívané, —
v zásterkách pradedov obyčaje vtkané.
Tam tkali sme plátno, člnôčkom hádzali
v osnovu, paprskom útok zavíjali…
I tieto výšivky mojeho obleku
z toho sú veku.
Tu hľa!
Na prsluku… ľavá strana,
to je Vyšní, Živa, Brána.
Tou svätou Trojicou prsia sme kryli,
ktorú dedovia verili…
Vädnúce starenky rozkladali nám
k zakliatym duchom popelvárov borby,
jaké nám v Nitre, na hornom konci,
v kráľovskej záhrade hrávali herci.
Až noc keď začala zavíjať do tmy deň,
do domu Božieho šli sme na večiereň.
Keď zora deň zas rozvila,
svieži vozduch sme chytali,
spevy slávičkov hltali,
až chrám, so slniečkom rozpial vráta zlaté,
vošli sme nábožne na Jutrenie sväté…
Tak nám lietali mladosti dni,
jak v hlavičke, pred zorami, sny.
Župani a kmeti medzitým v dvorane
vydržiavali v Nitre sabory.^[2]
Po smrti otcovej spŕchol z lipy kvet.
Jako dve skaly, keď v poli sa bijú,
za korunu bratia počali sa treť.
(Nesvár ten radšej nikde ni nechyruj!)
Ja — sirota v krypte, v hluchej noci mraku,
na zlatú truhlu otca Svätopluka
rozprostrela som Rastislavove
kráľovské kmenty: korunu, kepeň,
s nápisom slovenským: „Hospodi pomiluj“.
No kým ja modlím sa pri nočnej fakli
v kráľovskej hrobnici,
vrah pochoval Nitru k otcovej rakvi…

KOLOMAN:

O sirota…! Hrozné deje!

DOBROSLAVA:

Kreš iskričky z minulosti,
keď tupí ťa hocikto;
Nitra ti povie, aj devinské hroby,
žes’ nespadol z vrby…!

MNÍCH:

No neblúď dlho v tom dejín úbočí!
Boh nevsadil v tylo oči.
Túžbou minulosti budúcnosť nemorduj.
Utlumená krivda, keď nájde si výbuch,…
čiernu nech oponu na ten vek zavesí.
Z národnej mohyly do iskier života
víchor duj!

DOBROSLAVA:

Teraz? Tieto lipy, smreky, včiel roje —
to zakliate národy sú moje.
Medveď, orly, hady, holúbky divé,
sokolov hajná, vepry, čo vše ryjú,
to moji sú bratia…
V svetlých minútach plačú srdcolomne,
bo v ducha zakletí
nepoznajú sa už jednej krve deti…
Syp z dušičky iskierečky iskrenné!

KOLOMAN:

Buď si! Kto si!
Z nadzemských tvých očí ovialo ma
žiaľne čosi!

MNÍCH:

Dve nešťastné duše v duše keď si vletnú,
dve večnosti sa v nich stretnú.

DOBROSLAVA:

Nech mi je jazyk kulinčok prasličky,
napriadla bych plátna pre všetky hvezdičky.
Ozvenu čujem slávy roda dávnej,
slovom Panónie keď trochu prerečiem.

KOLOMAN:

O, vrav len ďalej, princezná zakliata!
Mňa mamička moja mliekom pojila,
piesňou kojila,
povesťou živila…
Jedinký aspoň zo zhaslých vekom báj!

DOBROSLAVA:

Najkrajšie báje znala starenka
z Beckova slávneho, bojtárova baba.
Slyš! poviestku z dávnych vekov,
od prababy čo zdedila ona:
„Vydala si dcéru svoju Víla,
Víla Strachovila, za Samovila.
Samovile dcérečku zaprosil
a od silnej Víly Strachovily
zaprosil ju a ju aj vyprosil:
vyprosil ju a odviedol domov.
Keď ubehol prvý krátky rôčok,
čaká dcérka svoju milú matku,
čaká matku a ju aj dočaká.
Príde mati, príde na návštevu;
prišla vozom, na oblaku plavom,
na koníčkoch, na víchore búrnom.
Hneď od Starej planiny zazrela
dcérine si dvory u oblaku,
u oblaku, nad Kriváňom strmým,
u oblaku, od suchého zlata,
a obloky z bielych briliantov.
Pekne si ju dočaká jej zaťko;
nanosí hneď všakových lahôdok;
k obsluhe dá devušky rumenné,
aj junáckych očú zbor mládencov.
Hostila sa Víla Strachovila,
hostila sa jeden celý rôček;
hostila sa tak dva roky celé.
No príde čas a treba putovať,
odputovať domov k bielym dvorom…
- Odputuje silná Strachovila.
Rad je teraz na milej jej dcérke,
žeby ona navštívila matku
i so zaťom, mladým Jarovidom,
Jarovidom, Ďurom Ďurkovičom.
Rad je na nich. ale nedochodia.
Čakala jich doma Strachovila,
čakala jich jeden dlhý rôček,
čakala jich i celý druhý rok;
čakala jich až za deväť rokov.
— Keď sa jej už čakať zunovalo,
zapriahne si koníčky vetrové,
aj víchrovú búru so zubadlom,
do plavého voza od oblaka;
a so sebou vodí blesk i hromy
Tak aj s mužom, veľkým Perušanom,
včas odišli a skoro došli
priam na Kriváň, vysokú planinu.
A jak stihli na temeno vrchu,
kde dcérkine stáli dvory, zámky.
No tu nikde dvora ani zámku…
Kde to predtým stáli biele dvory,
biele dvory silno Jarovida,
u oblaku, u trojpratnom zraku,
tu už teraz tŕnie prekvitalo
a s tŕnim aj všelijaké krovie.
Kde pnuli sa hrady, zámky sklené,
tu sa teraz hadiská plazili,
plazili sa jedovaté hady
vretenačky i skalnačky besné,
čo každého trovia bez výberu,
čo každého moria bez výberu.
Kde viseli uzdy a opraty,
tam viseli, zvíjali sa hady,
savijači, títo čierni sluzi,
čierni sluzi borca crnoborca,
ktorí dáva všetko bez výberu,
ktorí moria všetko bez výberu. — —
Keď to vidí Víla Strachovila,
keď to vidí i so svojím mužom,
svojím mužom, mladým Perušanom:
Zakukala jako kukavička,
prevrhla sa jako lastovička.
Perušane — vypustí hneď hromy;
bijú hromy strašnou tam tutňavou;
ostrie hromov blýska naďaleko, —
kým zohnal tak z okoliny silu,
zohnal v pomoc silu všelijakú,
i nebeskú, a i zemskú silu.
Na pomoc mu dospeje z Neguša,
výš Solúna, hradu na krajiny,
prvý zať mu — ale bez sestričky;
druhý príde z vysokej planiny
Sa Avale, vyše Belehradu,
zať Valibuk — ale bez sestričky.
Na pomoc mu i tretí brat príde,
Mlatihora, z Krkonošov brda;
bračok príde, nevodí sestričky.
Štvrtý príde z Beskyda planiny,
bračok príde — nevodí sestričky.
Všetci prišli; všetci bez sestričiek.
Keď to vidí strašná Strachovila,
uderí sa do srdca živého
a z Víly sa stvorí kukavička; —
I kukala túžno deväť rokov;
každého dňa túžno bez prestánka,
každej noci túžno bez prestánka…
Napokon sa bohu zožialilo,
zožialilo bohu Triglavovi,
Triglavovi — tej svätej Trojici.
Vyšní — stvorí dcérku umorenú,
Živa — živí dcérku umorenú;
Brána^[3] — drží dcérku umorenú;
vydvihne ju zo šarlatu z prachu,
a vyloží pred rodenú mati.
Mati sa hneď zas na Vílu stvorí,
žeby milú dcérku poľúbila.
Dcéra — ani zblížiť sa jej nedá,
ale vodí matku pod oblohu.
Putovali takto deväť rokov.
Mati myslí, že jej dcérka živá;
Dcérke je žiaľ opustiti matku.
Keď došli tak na Horu Nemerču,
u Nemerči zastaví sa Víla,
a hovorí svojej milej matke:
„Vráť sa nazad, mamička má milá,
Vráť sa nazad a neumri tuná!
Tu mi je, hľa, môj úmrtný domčok,
i ostatných premilých sestričiek.“
Mati myslí, dcéra jej žartuje…
Keď to dcérka i vidí i zozná,
ona lupne prstom o Nemerču
Nemerča sa celá otvorila,
z Nemerče sa vyhrnuli sestry,
milé sestry víly udomenej.
Jedna nosí veniec briliantový,
čierny veniec — čierne udalosti.
Druhá nosí posmrtnú košeľu;
tretia pokrov — plachtu vyšívanú;
štvrtá nesie červen-pás rumenný
Tak obliekli, pristrojili sestru
a odniesli do Nemerči kletú. — —
— — — — — — — — — — —
Jako vtedy, tak sme i my teraz…
Ostala si túžna mati sama,
samulinká Víla Strachovila, —
a kuká odtedy a len kuká…“

KOLOMAN:

Divná, krásna povesť!
Jaká sústava! Jak veľumný stroj!
Prekrásny báj dávnych otcov mojích.
Zvysoka hľadeli svet…
Keď už pohan dedo sväté tušil Trojstvo,
vnuk bol by tu človečenstva kvet,
by smel svojským žiť životom.
Princezná zakliata!
Tvoj mi osud dušu láme…

DOBROSLAVA:

Za sto rokov jedno jaro,
na osudnú rozpomienku,
odkliata som takto denne
na dve i na pol hodinku
v rumov národných hroznej panoráme.
Zatým — zmením sa zas na potvoru,
tu, v živom hrobe mračnom zasutá.
Viera ma živí, nádej klame
Vo mne hľaď si národ, vo mne vidíš seba
Mrem za slávnym dielom,
jako duch za telom, —
želná videť moment roda slávny,
čo by jako víchor, keď pohýbe vlny,
rozvlnil roda tichého kruhy.
kde by veľkého diela bol pôvodcom,
zakvitol básnikom, abo vojevodcom, —
čo by pozlátil oráčom pluhy.
Veky utekajú, — mňa zabúdajú…
Popelvára čakám tisícku už liet!
A v zakliatych noci večná je minuta.

KOLOMAN:

Tisíc rokov…!! To je veľa…
— Aj nie veľa!
Idea je jako žaba, zasutá v skale.
Milióny vekov žije bez vody, bez chleba.
Skalu pretnú, — najzhodnejšie pušným prachom,
von hrabe sa živá.
Nikdy ešte idea nezomrela v hrobe!
I tie predpotopné vykľuje času ruch. —
čím jich len vo vyhni vesmíra treba.
Veď zrnko z egyptskej mumie dá úsev. —
Hovor, otče! Pomoc jaká zláme kliatbu?
Dlho trvať bude ešte…?

MNÍCH:

Nemnoho.
Systém ducha ženie k rodnému korytu.
Zamotanú nitku z klbôčka večnosti
rozmotávajú mýlne udalosti.

KOLOMAN:

O, otče!
Sto milión hviezd svieti nocou noci,
a to všetko hviezdy naše!
Jednu z nich víchrisko keď v prepasť zrúti,
zo sto miliónov žiadna sa nehne
ku pomoci;
ešte vlnám svieťa, kde sa topí.
Po smetiskách cudzích naše kmeny hynú,
života smädné.
Ony? Tam zvysoka hľadia tak chladné,
jak hromy slepé, Golgoty stĺp.
Aj slniečko, čo ťa zapálilo,
zamračí sa ti — keď vyhoríš!

MNÍCH:

Pravo vravíš!
Tvorca do krve vlial nám železa aj
z magnétu, — len pozitívny bôľ.
My — bez negácie času. No znaj,
večnosť náš ženský, národný je pól.
A že všetci jeden ten istý máme,
preto sa zrodní večne objímame.
Že po dedinkách jednu máme vôľu,
rodinné nás držia atomy spolu.
Darmo let pokúša rod s jedným krílom,
metaný v búrnych sem-tam času vlnách;
bez vresku života, vo svete spanilom,
nevšimnutý on, v utajenej kráse,
jak pieseň zakliata v nemých strunách.
V otroctve barbara, bez lesku drahokam,
ruka ho času nevybrúsila, —
nezhorí v ohni, netleje v blate;
v zdanlivej prostote večná v ňom sila.

KOLOMAN:

Či okrídli dvojno niekdy rod môj čas?

MNÍCH:

Tečné kvapôčky Dunaja tichého
do mora nevletnú,
a dva rozlúčené protipóly,
večnosť s časom, sa v nás stretnú
v nápornom ducha nadšení.
A čím zblížia sa k dialke iskry,
pól sa národný, k tvorbám histórie
s časnosťou ožení. —
Predhistória je ducha v času,
Že slovo — ukryté v národnej mysli
Z tichučka kulhá s jedným pólom
ku protipólu, na výbuch iskry,
i zablyskne zrodu Tvorca lesk:
Tŕním zarostú chodníčky mýlne,
a k veľkému dielu
brat k bratu prilne.

KOLOMAN:

Otče! Svehlaví my.
Ak nespojí korbáč, idea nie.

MNÍCH:

Slávie sú deti vykľuté kurence,
po cudzích smetiskách kutrajú rady.
No keď jastraba zočia,
pod krídla kvočky skočia.
Už jednotí na vás s havranmi sa havran,
aliance stvoria aliancu Slavian.
Kliatba padne z nás,
až pásmo povesti prebrodíme celé.
Brat nebráni brata; chladno hľadí,
jak mu vrah jazyk z úst živých bere.
Draka už Pusty krmí sirotami
každá dedina;
Osud my prežili zbožného Vilína.
Mataj z našich hláv stavia dvory;
černokňaz przní na odrod potvory,
no večnosť tátoša tiež ťahá z kalúž;
už páli vatru, ohňom ho obročí,
plameňom pojí ho podivný muž.
Popelvára zo sna prebudil pánbožko,
na tátoša priam vysaduje už…
Potrpíte ešte — nemnožko.^[4]
Národ v povesťach svoj píše si chodník,
Svoje vidí — zajtra.

KOLOMAN:

Otče! Neľúbim tú históriu,
olovené má perute.

MNÍCH:

Duch národný musí histórie mať kus
ku tvoreniu.
Ona mu choť času. To zákon večný!
Vtáča, keď v horách nenašlo páru si,
na zelen-hránočku samo sa obesí.
Tak vypráva si srbský ľud,
na konáriku keď v pustej hore
vidí vtáča viseť, hlavičkou dole,
za nožičky zakvačené.

KOLOMAN:

Hovor, otče! Rady daj!
Ťažko čakať, tu už máj.
Večné my večnosti stratené tu varty?
Smutné nám žitie v živom cintori,
jak snúbencom máj bez party.

MNÍCH:

Minulosti sláva v rabstve ožíva,
v svobode voľnej hasne jej pamäť.
Ty na krídlach idey orliska letom
hor ponášaj sa nad nízkym svetom.
Zakliatu princeznú osvobodíš,
ak boje príkre päť rokov vydržíš.
Víťaz prídi! — nájdeš tu ráj;
Tvoja bude ona — všetko — ľud — kraj!
Zo skalísk týchto kreš budúcnosť…
Veď naši neznajú slovenskí chlapci
milšej hračky nad kresidlo.
Blažení…! z kremeňa keď vykrešú si
iskierečky zlaté krídlo.
(„Örül neki, mint tót gyerek a szikrának.“)

KOLOMAN:

Nie rokov päť. Počuj slová moje:
Novú tisícku pretrpím na kole…!
Prázdnym bruchom veku duch má byť utlačen?
Duše holé treskom hrmia,
bez kompasu povedomia;
Blýskajú slepačky bez mlunných mračien.
Nuž — nerada Pustou idea brodí!
V zelen-horách, bôľoch, pomedzi vŕšky,
z rozprskanej v pluhoch večnosti
Božiu slávu rodí.
Svieť, slniečko, horám!
A rozkáž aj zorám:
Nech tu v noci stínu,
duch-klíčky nehynú.
Jedinký žaluď, čo bez svetla zvädol,
to škoda! jak duba, z ktorého spadol.
Kto slnce národom pavučinou mreží,
hory večnosti vytína…!
Ale, Otče!
Moc je bratov, čo trpia už ťažko…

MNÍCH:

Z kríža vznikne svoboda.
Búrka hory listí,
čo zreje, sa čistí.
KOLOMAN:
Národ my veľký a večne maličký,
bez histórie zomierať zvyklý.

MNÍCH:

Daj po jedinke plemenám Slávy
Hrozného Ivana, kus uhrovskej hlavy,
uľahčil si Božie dielo.

KOLOMAN:

Otče! Myslím nerád, najradšej neverím
Tatra môž’ odohrať tregédie trochu;
zničením seba dá života druhým.

MNÍCH:

K histórii treba trochu organizmu.

KOLOMAN (nadšeno):

Nech polrok neprší, polsveta zahynie;
duch bez modlitby zvlčí sa.
My ku svätej liturgii dali sme jazyk;
sedemdesiat miliónov našich dedov rečou
modlí sa dnes Bohu!
Kým temer už bez jazyka
modliť prestáva sa Tatra.
Už pre dielo Rastislava — Bohu bisťu!
zaslúžime si rešpektu…
A tu — Germán naším boa konstriktorom!
Doma? Vlastizrada, zožrať kto sa nedá.
Vengri, vo svojom národnom pangrotstve,
z váľova esmy krmia sa nami…
Hovor, otče! Jesto Boh nad nami?

MNÍCH:

Pre hory svedkov, v tebe, krom teba, von, —
nevidíš Boha, že všade — On.
Národy vtedy len s Bohom sú zrodné,
dôstojnejší od psov, kohútov, vlkov,
v útrobe duše keď cíťa strasti,
rozvoju smädné, kvetu hodné.
Zákonom písaným utvoríš poňva-štát,
svätého náhonu plam — originál dá.
I lásky pankhart večnosti je pánom,
kým rod impotentný vreskom, treskom
darmo dobýja budúcnosti svet,
darmo sa mladým kŕmi plemenom.
Odrod — odmet, v cudzej hati
ducha iskry tratí,
večne mu chybuje ženský ducha pól;
nepoznatý mu posvätný duše bôľ,
stretnutia moment večnej iskry s časom
nevykreše z neho nikdy svätý hrom,
čo atmosféru histórie čistí.

KOLOMAN:

Vo svete často výska lož.
Svitne-li našim dakdy krajší deň?

MNÍCH:

Idea Slovanstva mužík je, nie barón.
Tejto sa idey ľakajú, boja
diplomati suchí, bez srdca ruchu,
jak na hrobitove pohybu života,
jašterkinho šuchu.
Za mhly Slovanstva naširoko
novej sústavy idea už hľadí,
jako z Andromedy žltého slniečka
na blankyte dosiaľ nevídané oko.

KOLOMAN:

Celá Európa proti nám!
Vajanský nám z Turca píše,
ľuďom, čo z mesiaca hľadia,
Európa, od bajonetov
vyzerá už jako jež.
Slavizmus? Či germanizmus?
To otázka veku!
Šváb, proti nám pohotove,
má bajonet, má dynamit;
delá, zradu, séma zlato…
A tejto svojej kultúry
v nás vidí si fyloxéru.

MNÍCH:

História, syn môj, smeje sa na to,
jak duch na sekeru.
Zbojník nepozná ani pokánia,
ni zbrane kríža, keď mu dohára,
žiadnej spásy, okrem flinty.
No bajonety sú k večnu kľúče ložné.
Dve len minúty v živote vážne,
čo rozhodujú šťastia otázky:
Veľké je šťastie po slasťach lásky
šťastlivý pôrod! Najväčšie? Umeť
po strasťách života dobre umreť.
Všetko je ostatnie komédia.
Svoboda len — sa večnosti korí,
zo svojho stebla svoje klásky tvorí.
svoje si zrnká nesie do večnosti.
Hroby národov?
Prúdu zemského žitia sú delty.
Že v okeáne tratí sa rieka…
Ničevo!
Čas vo večnú zmizne, zveční vĺn pohyby;
a rybičky v mori ostanú len ryby.

KOLOMAN:

Otče! Už len poviem:
Národ môj nijaký!
Sám si rodí odrod, čo večnosť mu z duše pije.

MNÍCH:

Odrod — potrebný je!
Zem rodí zemeplaz, púšťa muchomorky,
otravné byliny, žihľavu, blen horký,
žeby k vyšším plodom útrobu čistila.
To je matky zeme period regula.
Národ…? Púšťa odmet, žeby mu z jadra
nevyhnila duša.
Odrod je mesačná národov šumina.

KOLOMAN (ohnivo):

Princezná zakliata!
Čo hneď v ohni sa spržím,
Tých päť rokov vydržím!
Buď oblačno! Buď vedro!
Mne — všetko jedno…!

DOBROSLAVA:

Posledný popelvár, jehož tu čiat
čuli hory tieto dupot konský,
bol Matúš Trenčiansky.
No nezmierený dávny hriech otcov!
Čo i veľké skutky — bez Dunaja,
padol mohutný Váhu pán. —
Tvoj ducha meč nech ti nebo žehná, zostrí,
bez rodnej múzy, duchu samorostlý!
Na rozchodnú, minúta blíži sa, —
od zaklnutej princeznej.
Spomeň dávnej slávy vezmi
(Vytiahne z ňadier zlatý prsteň.)
Keď Nitru prišelci vraždili, pálili
i v pohrobnicu vrútili sa svätú.
Ani mrtvých plieniť vrah nezabudol.
Heslom bolo mu: Všetko zotri! Siluj…!
Z rakve Svätopluka schmatili korunu,
kepeň aj kráľovský z pokrovu dol,
kment to Rastislava s nápisom slovenským:
„Hospodi pomiluj.“
Slavoboj — verný nášho domu sluha,
vo mračne dymu hneď blízko von z krypty
Buzdovánom, Vengrom, vyraziv korunu,
jak treskla o kameň ulice pleskatý,
nakrívil na nej krížičok sa svätý.
Slavoboj padol v zúfalom boji.
Už celá Nitra v plameni plovala;
Zobor visel už na blízkom vrchu;
mňa v krížovej krypte tajila tma hustá.
No jak do krypty aj rútil sa dymu val,
tu strhla som tento briliant v truhle
mŕtvemu kráľovi Velikej Moravy
na pamiatku z prsta.
(Podá Kolomanovi prsteň.)
Tu ti záloh Nezábudky,
s ním bezpečný si od draka.
No na krížnych cestách varuj
plešivého sa žobráka.
KOLOMAN (s nadšením):
Zbohom…!! Do videnia!
(Odíde hrdo.)

MNÍCH:

Zabudlas’ riecť na rozchodnú:
Pomáhaj ti Boh…!
(Zvesí hlavu. Odíde.)

Nitra milá, Nitra, ty vysoká Nitra!
Kdeže sú tie časy, v ktorých si ty kvitla.

Ty si bola niekdy všetkých krajín hlava,
v ktorých tečie Dunaj, Visla i Morava.

Ty si bola sväté mesto Metodovo,
keď tu našim otcom kázal Božie slovo.

Ty si bola sídlo kráľa Svätopluka,
keď tu panovala jeho mocná ruka.

Teraz tvoja sláva pri Devíne tleje,
a vnuk doby zhaslej nový deň si seje.