ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

KOLOMAN (príde cestou jak v deji II., putujúci študent):

V celej hore niet studienky…!
Potôčik tu nemrmorí…
A horu preds’ zeleň kryje.
Či to v živom som cintori?
Sparno hrozné… vozduch — plameň,
čo ho dýšem. (Utiera znoj z čela.)
Ach! a Praha zlatá, spustlej slávy oáza,
Ďaleká ešte…! ach, ďaleká!
Jak vysoká nauka Nemca,
od nízkeho mu života.
Ďaleká! jak Mongol Pusty
Od idey je človeka…
(Pozre si prsteň na ruke s vidnou chlúbou.)
No briliant tento zakliatej krásy
aj smäd hasí…! Podriemem trocha
v týchto krížnych cestách.
(Ľahne do trávy, — zadrieme.)

NEVIDNÁ VÍLA (v hore spieva):

Mladých hodín čas neplechy
keď pripne si slasti krídlo;
nezabudni nízkej strechy,
kde hladná noc má si bydlo.
Večer miluj, vo dne spievaj;
no popni sa von z dediny!
Hor z Olympu obzreť si kraj,
jak stoja tie oziminy.

NEVIDNÝ ZBOR (v hore):

V doline si piadimužík,
prorok na vrch Sinaj kročí;
bohosmelý z výšin ducha
mračnom pozre vrahom v oči.

Vetrík? Nechá svet naruby;
víchor - vrchy, hory čistí;
nahnevaný šklbe duby,
ak sa hora slabo listí.

A o skalu treskne, zláme,
vôle Božej sväté dasky;
paragrafom kto svet klame,
nie je hoden Tvorca lásky.

VÍLA (sólo):

(Chór nevidných Víl nemo sprevádza.)
Neklň baby krutohlavé,
že držia si svoje módy:
v starom, hnilom, pustom tóne
veky hlivejú národy.

Až Boh bielu šle jim vranu,
čo móde sa tu neplazí;
z rušňa veku, zvrtne v stranu,
tvorí v rode duch-oázy.

VŠETKY VÍLY:

Nové časy! Nové dielo!
Nie do módy, — mysli smelo!

ĎALEKÝ HLAS V HORE:

Krížne cesty, diablov sestry!
V trávničok si ľahol spať;
škoda, škoda! duchu bystrý!
Zabudols’ sa prežehnať…

ĎALEKÉ HLASY:

Škoda, škoda! duchu bystrý!
Zabudols’ sa prežehnať.

PLEŠIVÝ ŽOBRÁK
(holohlavý vo fraku, príde cestou, pohár s vodou v ruke; zastane pri spiacom):

Precitne smädný… nezaškodí…
Ponuknem ho hltom vody,
zo „Zábudky“ pohára.
Nech spomienok v duši hlasy,
drevnú slávu, ducha práva
v srdci mu vyhasí. —
Jedinký hlt z tohto vara,
(sype prášok do vody)
a z prsta dol zlatý prsteň
zabudne princeznú krásnu,
jako noc svoj deň. —
Uspi národ; vyzleč zo svobody;
Pochovaj v biede históriu mu;
vočkuj doň silou kúštik svojho umu; —
utopíš ho potom v poháriku vody.
(Dvihne pohár.)
Dokým spal!
(Šelmovsky dvihne prst.)
Kým nevstal!
(Strhne spiacemu prsteň Nezábudky.)
Pamiatku túto opatrím mu ja.
Lepšie pristane prsteň mu Zúfania.
(Vytiahne z vačku falošný prsteň.)
Tak na národoch gemüthlich jazdím…
Štvrtníčok svobôdky nechám jim v hrante;
nechám strečkovať, nahuckám, rozbratrím;
jaším vranka Pusty, zubadlo mu von;
cíti pol svobody, osedlaný pritom;
v nevôli mrská do Tatry kopytom. Hi-hi-hi!
V svobode čistej ľúbia sa národy;
i mocný so slabším pohárkom štrngnú si, —
na Puste, v čarde, aj v Martine Svätom.
Ja lásku tú chladím vodičkou biedy,
kde zabúdajú tradíciu rodnú.
Tak učím národy skladať pekné žalmy…
Učím v „teremtete“ chladným hromom strieľať.
Žalm bez obucha a vatra bez rúcha,
plný svet má pánov…!
V uzde môjho umu, Slávy tiché deti
moje sú kone…
A koľká v kopyte vrodená jim sila…!
Vyvetriť Slovanstvu musia chúťky tajné!
(echo) deine!
Hydropanslavizmu. Hydromarfarizmu!
Ja som tvoj policajt
… Zeit!
Tvojmi víťazstvami mne vždy slávu chystals!
… ist aus!
(Šnupe.) Nicht singen darf der Slavismus!
… muss!
An meiner Gnade darbend sollen beide kleben!
… leben!
Von mir ausgesaugt, lahm zur Geschichte,
… Geschichte!
Werden beide spurlos sterben
… erben!
(Obrátený ku spiacemu.)
Nech zmiletičujem i tohto pansláva obzor,
jako Dohnányho pre trnavský samozbor,
kým nepuknú okovky sna…
Tri nech dni nosí tento briliant,
mozog plovať bude v mračne,
srdce — zúfať začne… Hi-hi-hi!
(Nastrčí spiacemu prsteň falošný.)
Za falošný lesk prsteňa
zajtra buď odrodilcom;
v zlatom golieri, do nových mne staníc,
potiahne do Bosny za chleba krajíc,
za tanierik paprikášu, priazeň luzy krátku,
zo srdca hneď vyhodí si
obraz svojej aj rodičky, —
jak mnohý velikáš za červenú čiapku.
(Skúma pohár vody v ruke.)
Voda — zdá sa čistá…
Jasnejšia, než v hore tôňa;
temno-čistá, mútno-bystrá,
jak vodičky patriarchov. Miletiča a Mudroňa.
No spotvorí aj duše tri
(echo) … ušetri!
Nech len, okúsiac, pysk o korbel otre
… lotre!
Jak zvykli sídla skúmať holuby,
… mať ho ľúbi!
keď trú si zobáčky o sýtové líce
… velice!
(Zastane si vbok spiaceho.)

KOLOMAN (prebudí sa; sadne):

Či som smädný! Vodičky kvapka,
ach, bola by sladká…!
Hm…
Spred Múzy oltára vysotený, —
zamkli sa školy, aj Múzy rodnej dom,
kde dobrej vôle duch národný šumel…
Junák — nechce večnej dojky,
keď hladíš už krásne dievky,
nechceš, ni za koruny mih,
excelenciou ti ponúknutý cumeľ.
Ni v povojku neľúbil som,
čo mi druhí žváchali. —
Čo zvinil ja komu? Či rodičia moji?
Behúňa sveta dožili…
Mládenca Tatry za mládencom kolú, —
Rozprávať vedia dediny…
Máličko udialil človek sa von z hory!
Národ žere národ, jak lesov potvory, —
vlk z hladu, človek…? z panštiny…!
Zo živej kravičky nerezal bych mäsa funty, —
čo mi hneď zomreť bez paprikášu.
Divoký býk? Ukrutný; no pyšný nie je;
tú prednosť má pred barbarom.
(Opre hlavu o lokeť; zamyslí sa.)

ŽOBRÁK (pre seba):

Energia ducha v žalmoch klesá…
— Prsteň účinkuje.
Minútu stratil, kto lamentuje.
Neboj sa Herkula, keď vzdychá.

KOLOMAN:

Ach, jaký to času ruch…?
Či tak môž’ zhovädiť dušička, duch,
v organizme ľudstva vyžitom!
Junač? Zo škôl von! Skobeleva? Otravou.
Cara? Dynamitom.
Tou pomstou sipí rozumu skelet!
Bajonety, delá, otrava, strelný prach…
Vše — nestačí zavraždiť ideu.
A strach do tmy raste, keď strieľaš do ducha.
Kde slniečko pravdy podjednako svieti,
horička zelená! Komu sa zelenáš?
Kedbys’ mohla zver-národom
vočkovať jeden otčenáš:
Všetky regimenty mohli by orať,
Vrteť tie devušky v tanci…

ŽOBRÁK (predstúpi s pohárkom vody):

Daj Boh šťastia, pútniče!

KOLOMAN (obzre ostro plešivého):

— Daj, Bože, i tebe…
(Premeria žobráka okom.)

ŽOBRÁK:

Zmoren i ja; oddýchnem tiež.
(Sadne do trávy.)
Hrozné sparno! (Utiera čelo.) A žízeň tak morí!
Skoro do dna vypil som studienku,
len mi tak za uchom prasklo;
no pohárik tento nevládzem už.
Ak si smädný — popi! Trávničok zvädlý
dáždika nech čaká.
(Podá mu pohár; kutre v tanistre.)

KOLOMAN (hladí pohár. Pre seba):

Čistej vodičky, z božej studničky,
keď napijem sa, —
a čo hneď z ruky plešivého Nemca,
nemôž byť nič zlého. (Skúma pohár.)
Azdaj pekla kus nekryje za lubom.

ŽOBRÁK:

Aks’ nie smädný, vlej do trávy;
nech okreje.
Abo na zdravie — mne pi!
(echo)… nepi!
(Kutre v tanistre.)

KOLOMAN (pre seba):

Podvodný fraku, —
azdaj len nebolí nešťastie ťa moje
(echo)… dieťa moje!
(Obzerá sa vôkol.)
Jaké mi šopty obletujú sluchy…?
Jako bych si počul mamičky vzdychy,
keď mi na rozchodnú naučenie dala:
„Syn môj sladký!
Letia minúty! Nepovaľuj sa!
(echo)… varuj sa!
Hniloba nie. pre živého!
… plešivého!
A gazduj! Chráň sa dlžôb raka!“
… žobráka!
(Obzre plešivého.)
Nezvykla ni v plešivom prajná driemať vôľa
… mať volá!
Veď kajúca bola aj duša lotrova
… otrova!
Eh! Čo by sa ľakal dobrý chlap od vody
… podvody!
(Pije; vráti pohár plešivému.)
Sladká je! Vďaka ti! Už duša horela…

ŽOBRÁK (vstane):

Ja tu v hore niekde v chládku
pochrápem pod dubom.
(Odíde.)

KOLOMAN (utiera si čelo; prezerá si ruky):

Hľa! Skadiaľ ja prsteň mám?
A ešte briliant…! Hm…
Kto mi to len dal?
(Hľadí na prsteň zamyslený.)
Ja to nikdy nenosím…!
(Stiahne z prsta — hodí prsteň do hory. Chytí si čelo.)
Pustá mi hlava, jak vymretý dom!
(Vstane.)
Keď bych už len z tejto hory bol von…
(Odchodí.)
Pustý idem do sveta pustého,
do jakejsi Prahy, —
bez myšlienky, bez ideálu…
Mrzím svet i seba…
(Stratí sa v hore.)

NEVIDNÁ VÍLA (z hory spieva):

Vyhasne plameň v andela duši,
v balvanoch dymu, v tišine hroznej;
keď ju ni víchor, ni vetrík neruší,
ni od severu, ni zo strany južnej.
V duchu nastúpi tmavá pauza,
jakej povšednia nesníva luza.
Zblízka ti šerie tvoj sa už svet,
večne si vyzeráš krajší deň;
čakáš, že idea pustí kvet, —
nové vždy mračno pokryje nebosklon…
Zunovals’ napokon
nežitia budný sen.
Tak uvädli srdcia, onemeli duše,
dušičky spevavé, dušičky veselé, —
na Balte, Adrii, na Dunaja brehoch
Slovanských detí milióny celé.

Išla milá cez horu, cez horu zelenú;
stúpila tam na skalu, na skalu studenú.
Spod tej skaly studnička, pila z nej Anička.
Prvý raz sa napila, barvičku zmenila;
druhý raz sa napila, červíčka vypila;
tretí raz sa napila, dušičku pustila.