ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príchod — Brno — Brnianky — Národnosť — Triedy národa — Maďarizmus, reprezentant slobody a protestantizmu — Fabriky — Vlastenci — Rajhrad — Dôkaz proti Slovanstvu — Otázky — Martyrologium Odonis — Etymológ — Pomník Dobrovského — Klácel — Filozofia

Aké to množstvo národa? Čo tie zástavky a šatky povievajúce oproti nám? Aký to sviatok, aká slávnosť?

Hľa, to sú zástupy zvedavých Brňanov, spanilých Brnianok a množstvo pospolitého ľudu na brnenských hradbách a na utešenom vŕšku Františkov.^[24] Bucefalus^[25] — meno nového parovozu — zastavil sa pri Brne. Bola to čerstvá novinka, lebo iba včera bola otvorená železnica.^[26] My sme vo svojej komôrke vtedy sedeli, keď sa množstvo vystrojených Brnianok ponáhľalo pozrieť na nás, ako keby sme boli prišli z novoobjaveného sveta. „No,“ povedal môj priateľ a spolucestujúci, vysokoučený pán Mastiš,^[27] „už sme pri Brne!“ Buď pozdravené, ty milé mesto moravské!

Buď pozdravené! Zišli sme z parného voza a poberali sme sa k hradbám. Bola odbila jedenásta hodina. Je to dobrý voziar ten Bucefalus, lebo o pol ôsmej sa hýbal z Viedne a ešte dávno pred obedom nás zložil pri Brne!

Čo mi prvé padlo do očí, boli pekné, krásne Brnianky s okrúhlymi tvárami a bystrými očami. Krása sa zbadá predovšetkým očami, nuž a komu nebesia dožičili zdravé oči, tomu sa nebude ani za hriech pokladať, ak svoj zrak uprie na anjelskú krásu. Keď sme sa pretisli cez početné zástupy divákov, išli sme si pohľadať poriadne ubytovanie. Rovno k Bielemu krížu, lebo o Bielom kríži sme boli počuli všeličo dobré. Pán hostinský nevie síce ani po slovensky ani po česky — ako nám sám povedal — ale iba po moravsky. Nuž dobre, veď sa dorozumieme. Bilo dvanásť hodín a my sme si v utešenej záhrade pochutnávali na znamenitých jedlách, hovejúc si v tôni košatých stromov a zelenej besiedky.

„Čudné je to predsa,“ uvažovali sme pri pohári vína a piva, „že je taký veľký rozdiel medzi Brniankami a Viedenčankami, Slovankami a Nemkami. Tu v Brne sme sotva pár ulicami prešli, a koľko krásy a bystrosti videli tu naše oči!“

„Neb tak přehluboce vtlačila znaky Sláva Slavenkám, místo že je vymazat nikde nemůže ni čas.“^[28]

Veru, krásna pleť je tu naozaj krásna; tváre sú utešenými odbleskami jasného slnka prirodzenej krásy, ktorá je vlastná celému Slovanstvu. Okrúhlosť, jarosť, bystrý zrak, čierne oči, gaštanové vlasy, výraz a dôstojnosť v celom správaní — všetko toto sústredené v našich Brniankach, tých spanilých dcérach chrabrého moravského kmeňa, robí nás pyšnými na ne. Pyšní sme na krásu našich sestier slovanských. Ale až sa všade a na všetkých stranách prebudí ich srdce k tej vyššej láske, k našej národnosti, materinskému jazyku, k tým pokladom národným, oslávime ich čistohlasnou strunou harfy vlasteneckej. Až potom spojíme lásku s úctou a vážnosťou k nim, lebo krásne sestry naše si zaslúžia roduverných bratov svojich. Ó, Brnianky naše, prebuďte sa všetky k životu národnému, a vaše radosti budú posvätené tou radosťou, ktorá vyviera z krištáľového prameňa slastí vlasteneckých!!

Po obede sme si išli obzerať Brno, o ktorého vonkajšku sa zmienim nižšie. Navštívili sme tunajších významných mužov, vlastencov a pánov. V nasledujúcich dňoch sme hlbšie nazreli aj do spoločenského života. Je tu vonkoncom inakší život ako vo Viedni, nekonečne sa líši podstata a charakter týchto dvoch miest. Ako Viedeň má ráz pompy, nádhery, ľahkosti a skvostnosti, tak v Brne vládne skôr vážnosť, usadlosť a melanchólia. Brno ako stred medzi Viedňou a Prahou spája v sebe ráz oboch týchto hlavných miest rakúskej ríše. Zdá sa, akoby o Brno zápasil od západu historický duch staroslávnej Prahy a od juhu hlučný prúd novších čias. A pretože sa teraz Brno prostredníctvom železnice stalo takmer predmestím Viedne, tuším sa poniektorí obávajú, že sa poviedenčí a že jeho živel prevládne živel slovanský. Je to však zbytočná obava; veď železnice nepatria k nijakej národnosti, ale sú plodom všetkých národností — človečenstva. Preto budú spojovať aj živly slovanské!

Čo sa týka našej národnosti, tá už aj v Brne zapustila korene. Najmä mestská trieda sa zo dňa na deň viac a viac prebúdza k národnému životu. Móda odnárodňovania ako móda pomaly zaniká a národ sa vracia k starým, prirodzeným, nemenným a čistým obyčajom.

Tu sa zas osvedčuje ten svetohistorický dôkaz, že národnosť má najhlbšie korene v srdciach meštianskej a roľníckej triedy; znaky národnosti: zvyky, obyčaje, jazyk a celá povaha národa sa chimérami času vytierajú najskôr zo sŕdc jeho vyšších, zámožnejších, vedúcich, sebeckých tried. Priemyselné, obchodnícke, remeselnícke a roľnícke triedy sú žriedlom a studnicou národno-spoločenského života, a teda bez nich národnosť nemôže jestvovať, len ak azda ideálne alebo skôr fantasticky. Nech sa teda pokrok národnosti nemeria podľa hlasu a kriku novín a časopisov, lebo v tých sa často otrepávajú iba osobné a pokútne útoky. Pokrok národnosti treba hľadať v pokroku priemyselných, obchodníckych, roľníckych atď. tried národa. A keď sa tieto svojím rozvážnym duchom prebudia k usvedomeniu a uvedomeniu svojej národnej bytosti, vtedy zajasáme nad rozkvitnutou slovanskou národnosťou. Obrátiac túto úvahu na priemyselníkov a vôbec na mešťanov brnenských, musíme vysloviť svoje želanie, aby sa šľachetní a slávni mešťania brnenskí prebudení všestranným duchom priemyslu, obchodu a remesla — prebúdzali zo dňa na deň viac a viac aj k slovanskej národnosti, k tomu svojmu uvedomeniu, pomocou ktorého uvidia sa v lone desiatich miliónov Čecho-Moravano-Slovákov, ba v lone stomiliónového národa slovanského. Na týchto dvoch cestách kvitne aj Brňanom krajšia budúcnosť. Bár by sme sa čím skôr aj z hľadiska materiálnych výhod mohli presvedčiť o horlivosti našich priemyselníkov! Lebo hneď a bez veľkých a dlhých úvah sa aj my priznáme k vyznaniu O’Connella,^[29] ktorý chce svoje výdavky len do rúk írskych odvádzať.

Roľnícka trieda národa je tá konzervatívna trieda, u ktorej má prevahu cit pre minulosť. Duch akejsi jednoduchej blaženej idyličnosti, ovievajúcej jej myseľ a srdce, nedovoľuje preniknúť módnemu povetriu, povievajúcemu ráno, na poludnie a večer. Tento základný a charakteristický znak je síce na príčine, že táto trieda ťažko upúšťa aj od zlých a škodlivých zastaraných zvykov a obyčají, ale z druhej strany zas musíme priznať, že je to práve dobrá vlastnosť, lebo ňou sa bedlivo vystríha a varuje pred bláznivou módou odnárodňovania, nesprávneho zriekania sa svojej národnosti, veľkého bezcharakterného hanbenia sa za svoj jazyk a jeho potupovania. Táto najväčšia trieda v národe je tou skalou, nad ktorou sťa pary lietajú tie obrazotvorné fantómy odnárodňovania národov alebo amalgamovania^[30] rôznorakých národov. A za takýmito myšlienkami idú obyčajne vyšší. Príčinou toho býva obyčajne neznalosť nižšieho, pospolitejšieho národného života. Keď kazateľ chce len jeden zvyk vykoreniť, musí na to vynakladať mnohé roky, ustavične horliť, napomínať, a predsa sa to zriedkakedy stáva pre neho bez veľkých prekážok a žalostných následkov. A čo sa stane, až ľud naozaj pocíti, že sa vyšší usilujú pripraviť ho o reč a jazyk, o zvyky, obyčaje, o život! Systém odnárodňovania je inpracticabilis^[31] čiže neuskutočniteľný. A ak si niekto myslí, že národnosť môže prekvitať aj bez roľníkov, náramne sa mýli. Priemyselná a roľnícka trieda sú prameňom štátneho a národného života, a národnosť bez týchto tried bude majetkom iba novinárov, prepiatcov, škriblerov a tláchačov, ale nie samého národa.

Nuž a teraz už sit venia verbo!^[32] Vy, ktorí hovoríte, že v Uhorsku je maďarská reč reprezentantom priemyslu, umenia, slobody, konštitučnosti, slovom celej blahodarnej národnosti, povedzte mi, z čích rúk idú kremnické dukáty, z čích štiavnické zlato? Povedzte, kto sú najslávnejší profesori, umelci, obchodníci? Kde je hrdinstvo, u koho zásluhy o vlasť, o náboženstvo, o slobody, o konštitúciu? Nechcem nikoho vytvárať z velebného chrámu národnosti a vlastenectva, no musím vyznať, že ak niekomu patria zásluhy o vlasť uhorskú, patria istotne aj nám Slovákom.^[33] Že by však maďarčina bola reprezentantkou slobody, konštitučnosti, ba čo viac, protestantizmu, to môže prísť na um iba neznalcovi.

Veď protestantizmus prišiel do Uhorska z Nemecka cestou prekliesnenou Slovanmi, o čom sa môže z dejín poučiť, kto to ešte nevie. Ale už som sa aj tak ďalej dostal, ako to okruh cestopisu dovoľuje, a preto nemôžem o tom obšírnejšie hovoriť. Musím však podotknúť, že protestantizmus v Uhorsku rozsiali husiti, ktorí tu zakladali celé zbory a cirkvi, a vtedy sa Maďarom ani nesnívalo o protestantizme. Teda cestou prekliesnenou Slovákmi kráčal protestantizmus z Wittenbergu^[34] a Zürichu^[35] (zo Švajčiarska) do Uhorska. Ale preto ešte ani my nehovoríme a nehovoria ani Nemci, že by slovenčina alebo nemčina boli reprezentantkami protestantizmu v Uhorsku. Lebo to okrem toho akosi smiešne vyzerá, veď protestantizmus — ako nijaká vznešenejšia idea — netkvie v jazyku, a tým menej v jazyku takého národa, ktorý pracuje na zničení iných národností, aby sa sám na ich pleciach rozložil.^[36] To je síce protestantizmus, ale aký? Je to protestantizmus slobody iných národností, znášanlivosti, živosti a slávy iných národov.^[37]

Ale aby som sa vrátil, kde som začal. Národnosť, ak má byť pravou národnosťou, musí byť imaním všetkých tried národa, iskrou prenikajúcou a zohrievajúcou celý národ. Maďarská národnosť u nás nepreniká celý národ — ale iba jednu triedu, pričom však nie je bez mnohých výnimiek. Ľud vôbec: obchodníci, remeselníci, kupci, umelci uchovávajú v sebe ešte úplne ten živel, v ktorom vyrástli. Ostatne uvidíme, či sa vyplní to pekné proroctvo, že „o desať rokov nebude ani chýru ani slychu o Slovanstve v Uhorsku“.^[38] Ja myslím, že nie. A čo myslíš ty, vzácny čitateľ a spanilá čitateľka??!

Brnenskí mešťania sa vždy viac a viac prebúdzajú k slovanskej národnosti. Dôkazom toho je aj moravské brnenské divadlo.^[39] Predvádzajú sa tu hry v česko-slovenskom nárečí^[40] a mávajú mnoho poslucháčov a divákov. Mnoho — ako vravím — lebo je ešte veľa predsudkov, než by sme počet divákov moravského divadla mali a mohli merať podľa počtu obyvateľstva.

Dobrí priatelia, ktorých som tu našiel, zaviedli ma aj do tovární. Mladík, ktorý ide z netovárenskej a slabo priemyslovej krajiny do takého mesta, ako je Brno,^[41] nachádza pre svojho ducha mnoho potravy. A poučnú knihu vidí aj v tom pre seba, okolo čoho mnohí chodia a ani si toho nevšimnú. Aká to činnosť v tých dielňach! Človek sa priam obzerá, či tu v tých mŕtvych, chladných nástrojoch nesídlia duchovia, pohybujúci a nútiaci ich do práce, ktorú vykonávajú bez všetkého reptania. Zrazu pútnik príde na prameň všetkého toho pohybovania a vidí, že chatrná para ženie a do pohybu uvádza celé poschodia a veľké siene plné nástrojov. Je to skvelé víťazstvo rozumu, veď tým sa prejavuje božská moc a sila v konečnom tvorovi, ktorý sa nazýva človek.

Bár by len srdce mali tí, ktorým parné stroje vyrábajú nesmierne bohatstvá, a snažili sa odstrániť zlo, čo sa práve z tovární rozlieva na spoločenský život.^[42] Veď tu sa pracujúci ľud hrozne znemravňuje. V továrňach pracujú mužovia i ženy, dospelí i nedospelí, panny i mládenci, chlapci i dievčatá a všetci pracujú pospolu, rozhovory vedú pospolu. Niet tu ohľadu na cudné panny, nedospelých mladíkov a neskúsenú mládež vôbec; a neviazanosť denne donáša svoje smutné ovocie. Rodičia sú zákonom nútení posielať svoje dietky do školy; teraz však, ak dokážu, že chodia do továrne, zákon ich od toho oslobodzuje. A tak od detstva až do úplnej dospelosti, ak nie do smrti, pracuje človek za skromný peniaz a ponára svoje srdce do kalnej priepasti nemravnosti.

Tomuto neduhu by sa dalo odpomôcť, keby niektorí ľudomilní páni továrnici mali na to srdce a ducha. Musela by sa, pravda, skrotiť prílišná zištnosť a muselo by srdce konať. Nad týmto stavom som sa zarmútil; nie síce, aby som preklínal rozum, ktorý vynašiel parostroje, ako to, žiaľ, robia niektorí zadubenci, lebo viem, že ako rozum prišiel na takéto vynálezy, tak by pomohol aj tieto nešváry odstrániť, no zarmucoval som sa nad národom, ktorý tu tak hrozne trpí na duši a mysli svojej. Majiteľmi tunajších tovární sú Nemci, Holanďania a Slovania. Nechcem pochybovať o úprimnosti a dobrote srdca tamtých, no najmä títo poslední by mali byť za to, aby ich spolubratia v národe, ich spolublížni boli o niečo lepší, než sú stroje a mašiny továrenské.

Brno je veľmi priemyselné mesto. Jeho priemysel je znamenitý a stále sa rozvíja. Továrne sa ustavične stavajú a rozmnožujú. Tu vyrábaný tovar sa môže postaviť po boku ktoréhokoľvek zahraničného, ba vyniká nad mnohé cudzie. Súkno sa odtiaľto vyváža až do Indie. Najlepšie červené súkno vyrábané v tunajších továrňach sa nosí v Carihrade, Taliansku a iných cudzích krajinách. Červené čiapočky, v ktorých majú záľubu Turci, sa tu vyrábajú a zhotovujú. Obchod je v malom i vo veľkom čulý a výnosný.

K ozdobám Brna patrí Františkov, krásny to kopec z južnej strany mesta, ktorý poskytuje rozkošný výhľad na brnenské záhrady a je milou prechádzkou pre krásnu pleť.^[43] Tu je pomník postavený cisárovi Františkovi roku 1819 na pamiatku parížskeho mieru, obelisk to jedenašesťdesiat stôp vysoký. Nie menej pôvabná je Lužanka, určená cisárom Jozefom II.^[44] na verejné obveselenie a posadená stromovím, rovno obstrihaným podľa francúzskych pravidiel záhradníctva a krásy. Nad ňou sa pozorovateľovi otvára utešený výhľad na Brno.

Vo vnútri mesta je veľké námestie, na ktorom je hlavná strážnica a socha Panny Márie, Dominikánske námestie, minoritský kláštor s farským kostolom sv. Jána, dom krajinských úradov,^[45] radnica s vysokou vežou, krásne divadlo atď. Toto sú hlavné vonkajšie ozdoby Brna.

Ale najzvláštnejšími ozdobami Brna sú tunajší páni vlastenci. Pokladám si a budem pokladať za šťastie, že som sa mohol s nimi zoznámiť. Veru mnoho radostí som tu zažil a boli to radosti nebeské. Tu som napospol prichádzal na vznešené myšlienky a idey, zo dňa na deň, z hodiny na hodinu, a to vždy viac a pevnejšie som sa presvedčoval, že idea čarovnou silou prenikla všetky prebudené srdcia slovanské. Do jedného stredu sa zbiehajú všetky city, všetky myšlienky a všetky vrúcne a úprimné želania vlastencov slovanských. Na rozličných stranách sa poznávame, lebo naša idea zreje od mnohých storočí; často ani sami nevieme o sebe, a predsa láskou horíme voči sebe, lebo tá istá idea najvyšších náročných cieľov sa jagá rovnako na východe i západe, na severe i juhu a kriesi omráčených duchov.

Vo vysokoučených a významných pánoch Klácelovi,^[46] Ohéralovi^[47] a Šemberovi^[48] má novšia filozofia osobitných ctiteľov a pestovateľov. V novších časoch vzdelania a rozvoja prijímajú zapálenou mysľou časové idey a stojac na večnej postati zásad človečenstva, účinkujú mravnou silou a energiou na rozvoj slovanských prvkov.

Slovutný a vysokoučený pán Kynský,^[49] bývalý profesor a teraz guberniálny translátor, u ktorého sme boli dlho na reči a ktorý nás milo a úctivo prijal, má utešenú knižnicu obohatenú najvzácnejšími dielami pre nás. Zriedkakde vo verejných, nehovorím v súkromných, knižniciach nájde Slovan, túžiaci po starožitnostiach, po milých literárnych pamiatkach z minulosti, po rukopisoch atď., také potešenie, ako som ja našiel, keď som prezeral knižnicu pána Kynského. Je tu veľké množstvo staročeských spisov, skoro všetky diela, Komenský v rozličných vydaniach, Biblie kralickej,^[50] rukopis Biblie Pánovej zo 14. storočia písaný na pergamene atď. Plody a zjavy novšej česko-slovanskej literatúry, obrazy a podobizne slovanských mužov majú tu svoje náležité miesta. A sám pán Kynský je vážny a ctihodný starec, a horlivý, úprimný a láskavý Slovan. Poďte sem, vy chladní mládenci, učiť sa horlivosti od tohto starca, nad ktorého šedinami preletelo veľa búrok a v ktorého srdci sa nejeden boj zviedol. Veru mocná musí byť idea Slovanstva, keď uchvacuje nielen mládež a mužov, ale zohrieva aj myseľ ľudí zoslabnutých a starobou sklonených. Ó, ty večná sila našej idey, dajže, aby som aj ja žil i skonával, bojoval i víťazil a umieral v tvojom plameni!!

Vysokoučený a významný pán profesor Jodl,^[51] muž mnohostranne vzdelaný a osvietený, spolu s mnohými inými pánmi vlastencami čestného mena mnoho účinkujú a prispievajú na šírenie slovanskej národnosti.

Dňa 10. júla som sa zúčastnil na vyučovaní malých detí. Sem nás zavolal velebný a dvojctihodný pán Fulgens Süszer, ktorého láskavosťou sa stalo, že nás dnes vyviezli aj do Rajhradu.^[52] O spôsobe vyučovania malých detí od dvoch do šiestich rokov pohovorím obšírnejšie, až keď prídeme do Prahy a obzrieme si metódy pána Svobodu.^[53] O tejto škôlke len to poznamenávam, že veľká pilnosť, snaživosť, usilovnosť a bezpríkladná trpezlivosť jej pána učiteľa neprinášajú ovocie, aké by mohli donášať. Prvou a najhlavnejšou príčinou je to, že čisto moravské deti, ktorých je tu väčšina, cvičia sa a vyučujú v nemeckej reči. Videl som, ako sa úbohé detičky sužujú a namáhajú, len aby sa nezahanbili pred nemeckými alebo po nemecky hovoriacimi ostatnými deťmi. Druhou príčinou je to, že keď dietky po dosiahnutí šiesteho roku vyjdú odtiaľto, bývajú ponechané na seba alebo na rodičov a priateľov, ktorí už ďalej nemôžu alebo nechcú na ne vynakladať. Utešené semeno mravnosti a užitočných vedomostí zasiate do detského srdca v tejto škôlke musí teda uschnúť, lebo niet vyššej škôlky, ktorá by týchto maličkých žiakov brala do svojho lona a viedla ďalej.

Pre nás Slovákov musím poznamenať, že túto škôlku platí svetská vrchnosť, a tak rodičia nemajú výdavky na učiteľa.

Z tejto škôlky sme išli do augustiniánskeho kláštora,^[55] kde nás úprimne a pohostinsky prijal spomínaný pán Süszer, horlivý a pracovitý Slovan z kmeňa moravského. V spoločnosti jeho a pána Ohérala sme išli do Rajhradu.^[56] České vraníky leteli brnenskými ulicami a rovinou rozkošnej krajiny, až sa dohrnuli k rajhradskému kláštoru a veľkou bránou nás doviezli do dvora. Rajhrad je mestečko položené nad Švarcavou v utešenej krajine sťa uprostred raja. Krajina navôkol je krásne obtočená vrchmi, ktorej tade tečúca Švarcava dodáva nemálo pôvabu a romantičnosti. Tu je bohaté benediktínske opátstvo, ktoré založil ešte roku 1048 knieža Břetislav. Tu v pošmúrnych kláštorných stenách svietia utešené hviezdy našej národnosti. V tomto kláštore sme našli veľa, čo nás zaujímalo a dodávalo nám útechu a posilu. Kým nás zavolali na obed, rozprávali sme sa o všeličom, predovšetkým však o priemyselných pokrokoch. Toto je teraz všeobecná otázka, lebo práve otvorená železnica v mysliach vzdelancov budila rozličné námietky, úvahy a náhľady a tak motivovala prudké rozhovory a hádky.

Zaujímal ma filozofický duch pána Ohérala; jeho myseľ je vo vyjadrovaní náhľadov a zásad jasná. Pán Ohéral, vidiac ďaleko a hlboko, pohotove bránil aj v tejto otázke odbor a pokrok priemyslu, proti ktorému sa v našom hlučnom zhromaždení bolo zdvihlo niekoľko hlasov. Pri obede sa zaviedol rozhovor na naše slovenské záležitosti. Tu som musel odpovedať na otázky: ako je to so Slovákmi v Uhorsku a aké sú motívy, ktoré Maďarov pobádajú k vlastnému pohaneniu pred človečenstvom, keď násilne natískajú Slovákom svoju reč.

Obsah nášho rozhovoru bol asi tento: So Slovákmi v Uhorsku to nevyzerá veľmi dobre, ale ani veľmi zle. Smutná vec je to dosiaľ ešte u nás, že mnohí najmä zo šľachty sa od svojho slovenského národa odtrhujú a poddávajú sa maďarizmu. A zakladá sa to na predsudku, akoby šľachtické práva, sloboda aristokratickej sústavy a vyššia moc pochádzali od Maďarov a Slovákom boli iba dané. A medzi inými je ešte aj akýsi dôvod, ktorý znie: V Uhorsku bývame, uhorské víno pijeme, uhorský chlieb jeme, ergo buďme Maďarmi! Prvý dôvod, hoci by aj bol platný, ako nie je, nemožno uznať za správny v našich časoch rovnosti, keď sa práva národov už nerozhodujú päsťou a silou.^[57] A nadto nadovšetko slovenskí zemania sú práve tak zemanmi ako uhorskí. Naša konštitúcia nerobí rozdiel medzi obyvateľmi, ona je prístreším zakrývajúcim všetky národy. A ak by sa slovenský národ mal vytvoriť zo zákonov, prečo sa potom donucuje k daniam predpísaným zákonmi? Dúfajme však, že naši nepriatelia poznajú pravdu a prestanú náš národ urážať a krivdiť mu.

Maďarizmus, pravda, už oddávna zúri proti Slovákom, majúc na svojej strane boháčov, zemanov, pánov a skvelú slávu spoločenskú a novinársku, predsa však nepozorujeme, chvalabohu, nijaké premeny v našom národe. Meštianska, obchodnícka a priemyselná trieda je dosiaľ tá istá, aká bola — nemecko-slovenská, roľnícka — slovenská, evanjelické i katolícke duchovenstvo je prebudené a prebúdza sa vždy viac k Slovanstvu, mládež je bezpríkladne horlivá v štúdiu histórie, v cvičení sa v materinskej reči a v antagonizme proti maďarománii. A v novších časoch mnohí aj zo šľachty dali najavo svoj cit a svojho ducha národného. A tak je nádej, že naša národnosť čoskoro dostane zástupcu aj na sneme.^[58] Uhorský snem, pravda, stál na maďarizme, a bude na ňom stáť, kým sa neprebudí slovenská šľachta, lebo na ňom nemá hlas národ ako národ, ale iba šľachta predstavujúca národ. Pretože teda dosiaľ maďarizmu poddávajúca sa šľachta mala prevahu nad šľachtou priznávajúcou sa k slovenskému národu, bolo prirodzeným následkom, že aj maďarizmus mal na snemoch prevahu. Tuhým dorážaním Maďarov na Slovákov sa slovenská národnosť prebudila; čas nám ukáže, aké dieťa času sa zrodí z tohto silného boja.

Ale druhá pálčivejšia otázka je, aké sú to pohnútky, ktoré pobádajú Maďarov tak nespravodlivo si počínať a nakladať so Slovákmi. Sú to podnety dvojakého druhu; jedny, ktoré oni sami predkladajú, druhé, ktoré existujú v skutočnosti. K prvým patria tieto: Vlasť len tam môže prekvitať, kde je jeden jazyk, ergo v Uhorsku sa má maďarským jazykom všetko riadiť a správať, Uhorstvo na Maďarstvo čarovným spôsobom premieňať!^[59] Rus príde s kančukou a bude nás chcieť podmaniť; Slováci sú mu naklonení, a preto ľahko cieľ dosiahne; aby to však nemohol urobiť, musíme štyri milióny Slovákov pomaďarčiť a tak ich ruskoslovanskému živlu odcudziť.^[60] Konečne maďarizmus je plodom pravdy, víťazstvom rozumu a slobody, obrancom a strážcom slobody nielen našej uhorskej vlasti, ale celej Európy, ergo treba nám pomaďarčovať všetky nemaďarské národy v Uhorsku.

Toto sú dôvody a pohnútky, ktoré Maďari verejne predkladajú. Nebudem tu tieto dôvody vyvracať, len postavím na každý motív niekoľko otázok. Vzhľadom na prvý: Ak je pravda, že vlasť môže prekvitať iba uvedením jedného jazyka (???), ako sa dokáže, že tým jazykom musí byť maďarský, keď Maďari v našej vlasti sú počtom malí,^[61] v reči chudobní a vo vzdelanosti zanedbaní? Na druhý dôvod: Kde je napísané, že Rus príde na našu krajinu kančukou? No osobitne treba dokázať, že Slováci sú naklonení Rusovi. Či neboli Slováci vždy verní a oddaní vlasti a svojmu kráľovi?^[62] Nech nám Maďari odpovedia: Koho bola naša milostivá vláda prinútená prísne trestať za streštenosť, bohapustosť, bezuzdnosť a nepoddajnosť voči zákonom a kráľovi, nás a či Maďarov? Prečo teda Maďari chcú uviesť do podozrenia Slovákov, vždy verných vlasti a kráľovi? Kde majú príčiny pre svoje zradcovstvo?

Čo sa týka tretieho dôvodu, pýtame sa: Kto to kedy dokázal, že maďarizmus je plodom pravdy? A ako môže byť víťazstvom rozumu, keď potláča rozum, odoberajúc slovenskému národu jeho sväté dedičstvá? A potom, kde stráži alebo kedy strážil maďarizmus slobodu Európy? Či Maďari oslobodili Viedeň od Turkov a Európu od Tatárov alebo uhorskú vlasť v Sigeti od bezuzdnej moci Solimanovej?^[63][64] A keby aj všetko to boli sami urobili a teraz sami pracovali na stožiari európskeho impéria, či sa preto dá ospravedlniť ich zabíjanie a kynoženie jazyka a kmeňa slovenského?

Ale toto sú iba náhodné výkvety, výrazy publicistov a novinárov, plášte na kabaly,^[65] zákernosti a intrigy. Nám sú ich pravé ciele známe, lebo nimi narábajú dosť neprozreteľne. Ale o tom nebudem hovoriť. Slováci neodstúpia nikdy od svojej dedičnej vlády, ale ani od otcovského jazyka. Pod štítom konštitúcie a milostivého kráľa sa mocne vzoprú proti svojim nepriateľom. Maďarskú reč sa učili a aj naďalej sa budú učiť, hoci vyznávam, že tým násilným natískaním ju nejednému úprimnému Slovákovi zhnusili a zošklivili. Lebo láska sa nedá vynútiť, a kto si ju vynucuje a od niekoho násilne vymáha, dostáva za odmenu nenávisť a zošklivenie.

Pri obede sme si ešte porozprávali o rozličných veciach a nato sme išli pozrieť kláštornú knižnicu, v ktorej je chýrny rukopis, zvaný Martyrologium Odonis,^[66] siahajúci do deviateho storočia. Písaný je cyrilikou.

Celá budova tohto chrámu a kláštora je postavená na močarisku, zahrabanom a zaváľanom veľkým množstvom dreva, ba azda celých hôr a lesov. Budova je utešená, veľkolepá a znútra ozdobená peknými maľbami.

Skvelú zábavu sme mali u pána V. Kříža, ktorý nás príjemne bavil a rozveseľoval svojimi piesňami a etymologickým dôvtipom. Jeho prostonárodné piesne sa spievajú na celom okolí. Pán Kříž vie veľmi pohotove odvodzovať cudzojazyčné slová z údajných slovanských kmeňov. Tu niečo ako príklad: huldigen^[67] od hůl dáti, satira od zatýrati, tyran od týrati, lupus^[68] od loupiti atď.

Rozlúčili sme sa s pohostinským rajhradským kláštorom a až podvečer sme sa vrátili do Brna. Zastavili sme sa však ešte na cintoríne, v ktorom odpočívajú kosti kedysi slávneho a vo večnej pamäti žiť majúceho patriarchu Čecho-Slovanov Dobrovského. Posvätné, žiaľno-milé pocity sa rozliali v mojich prsiach, keď sme ticho pristúpili k železnému pomníku, vystavenému nad jeho hrobom a ozdobenému primeranými nápismi. Slnko práve zapadalo, už sa iba jeho umierajúce lúče slabo a neiste opierali o návršie. Na cintoríne panovala hlboká tichosť, zdalo sa mi, že duchovia tu ležiacich sa mi prihovárajú, vyprávajúc mi o márnosti pozemských vecí, ktoré sotva rozkvitli, už odkvitajú, sotva vznikli, už zanikajú. Ale ja verím vo večne pohyblivý a kvitnúci život a pády jednotlivcov a dôkazy čerpané z behu častíc (atómov) nepodmelú moju skalopevnú, svetlopevnú vieru. Človek hynie ako čiastka, ale žije zas vo večne žijúcom celku. A ako čiastka, ktorá žila v ľudstve, má zanechať po sebe stopy, po ktorých budú kráčať nastupujúci jednotlivci, nezabúdajúc na neho. Aj Dobrovský tak žil, a ja som v spomienkach prebehol jeho skutky, jeho dni, ktoré on z tejto strany hrobu viedol a trávil. Všetci, čo sme tu stáli, stáli sme ticho, bez slova, sťa pošibnutí čarovným prútom, spočívali očami na pomníku veľkého muža. Bledé, dohasínajúce odblesky slnka na bledo zafarbili naše tváre a vrúcna slza, ktorá zrosila zraky a líca slovanských pútnikov, vyliala sa na hrob nikdy nezabudnuteľného vlastenca, Slovana a človeka.

Tohto večera som bol na dlhšom rozhovore s vysokoučeným pánom profesorom filozofie a naším milovaným básnikom Klácelom. A tu som mal šťastie a príležitosť poznať smer jeho bádavo-filozofického ducha. Už predtým som bol kdesi počul kohosi povedať: „Klácel je hegelián!“ Ale priznám sa, že to nemilo účinkovalo na mňa, lebo už predtým z Klácelových spisov som sa bol natoľko naučil poznať Klácela. A teraz som sa mal poučiť, že Klácel je hegelián, čiže pomiešaná osobnosť. Ja si veru neželám, aby naši veľkí mužovia boli Shakespearmi, Schillermi, Goethmi, Kantmi atď.! Formy, v ktorých sa vyvinul charakter, v akom vyzrel napríklad národ nemecký, anglický atď., nie sú už dobré pre Slovanov. My v umení i vo vede musíme mať Kollárov, Mladoňov,^[69] Šafárikov,^[70] Tomáškov^[71] — čiže čistých Slovanov. Keď som však prišiel k pánu Klácelovi, videl som a presvedčil sa, že on nie je hegelián, hoci pozná počínanie, úsilie a snaženie tohto Berlínčana.^[72][73] Ten mocný príval nemeckej filozofie teraz preteká mladým, osvieteným, ku všetkému vyššiemu prebudeným, básnicky a vrúcne život ponímajúcim duchom pána Klácela. Tie sväté ideály svietia a žiaria rôzno-plodnými formami filozofém^[74] do jeho vznešenej duše. On učí čítať veľkú knihu ľudstva, v ktorej je zapísané dedičstvo človeka, poznamenaná moc božia, vyznačená sila idey, vymeraná púť ducha ľudského! V tom večnom celku vidí veľký slovanský národ a v neskazenom synovstve budí mocným hlasom lásku k nemu. Národnosťou otvára oči, aby v celku videli točiace sa čiastky. Pán Klácel, pozerajúc nahor, stojí na stanovisku, z ktorého bude môcť napísať a vyznačiť hranice národno-slovanskej filozofie. Číre špekulatívne bádanie a teoretizovanie, ktorým sa Nemci vyznačujú, nepostačuje na oblaženie národného života a na založenie národnej vedy Slovanov. Filozofovanie, ako hovorí sám slávny Fichte, má sa čo najviac vzťahovať na človeka; preto naša filozofia musí čerpať z charakteru, povahy a postati slovanskej, musí jej byť primeraná, aby tak mala blahodarnejšie dôsledky v našej histórii a praktickejší vplyv na život slovanský, ako mala nemecká filozofia na zlepšenie života nemeckého. Tam podľa môjho vedomia filozofia nezanechala nijaké praktické stopy, iba folianty hádok a systémov. A sám náš slovutný Klácel je tej mienky, aby sme si sami vytvorili svoje vlastné, z povahy a potrieb národa odvodené systémy filozofie, ktoré nás povedú k šťastlivej praktičnosti.

Hovorili sme o literárnych prácach pána Klácela, o priaznivých i nepriaznivých okolnostiach atď. Knižnica pána Klácela svedčí o jeho neuhasiteľnej túžbe po vedách a ideách. Pán Klácel je aj ako profesor obľúbený; zápalisté, básnické a živé prednášania večných právd a náhľadov prenikajú tým viac myseľ i srdce jeho poslucháčov, čím schopnejší sú porozumieť svojmu učiteľovi. A už aj máme niekoľko schopných žiakov z jeho školy, na ktorých spočívajú mnohé nádeje nášho národa. Neskoro, veľmi neskoro do noci sa pretiahol náš rozhovor; napokon sme sa predsa museli rozísť. Zbohom, dobrú noc!

Druhého dňa nás — mňa a môjho spolucestujúceho p. M. — zaviedol pán Ohéral do Zábrdovíc. Tu sme navštívili velebného pána Zrzavého.^[75] Tento mladý muž si už získal také veľké zásluhy o našu národnosť, že ho plným právom počítame medzi popredných česko-slovenských vlastencov. V Zábrdoviciach je ešte len od nedávna, a predsa už vymohol mnohé dobrodenia pre moravský ľud vzhľadom na vyučovanie materinskej reči. O jeho zásluhách porozprávame obšírnejšie pri Nedvědiciach, kde tento vlastenec pôsobil a účinkoval po dva roky. Keď sme si s ním porozprávali o dôležitých veciach, literatúre, vzájomnosti, nepriateľoch Slovanstva atď., išli sme k znamenitému pánu Ohéralovi na pohostenie. Privítala nás milá a spanilomyseľná pani Ohéralová a zanedlho sa sadalo k obedu. Chutné jedlá a nápoje sa osladzovali rozhovorom. Odpoludnie sme strávili pozeraním všelijakých pamätností, večer v divadle a noc dobrým spánkom, ušľachtilými snami a blaženým snívaním.

Dňa 12. júla nás pozvali na obed do augustiniánskeho kláštora a zase sme sa mohli presvedčiť o veľkej horlivosti týchto božích mužov k Slovanstvu. Hovorilo sa o verejných udalostiach. Popoludní sme si prezreli kláštornú knižnicu, ktorej knihovníkom je pán Klácel. Z novšej literatúry je tu málo diel, zato však sú tu mnohé spisy a znamenité knihy dôležité pre históriu Slovanstva.

Tu sme poznali aj niektorých chrabrých mladíkov a mládencov zapálených za posvätnú národnosť slovanskú! Zbohom, mládež, kráčaj po nastúpenej ceste a ak v búrke sveta vytrváš, uchovávajúc večne nedotknuteľné dedičstvo po pradedoch zdedeného jazyka, čaká ťa koruna spravodlivosti, veniec večného spomínania a stĺp neuvädlej slávy!

Dňa 13. júla včasráno nás na rozlúčku navštívil pán Klácel, vyprevadil nás za hranice mesta a so skriptami pod pazuchou sa poberal do svojho kolégia. Zbohom, slovutný, úprimný, statočný, filozofujúci syn Slávy!!