ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vranov — Krypta — Faninka — Pieseň — Býčí skála — Ľud — Boskov — Dohoda — Ozvena — Úvahy — Veštec — Vocel

S preveseným zeleným batôžtekom na pleciach poberal som sa so svojím spolucestujúcim ku Kartousom, dedine ležiacej v rozkošnom údolí neďaleko Brna. Nad touto dedinou sa otvára dojímavý pohľad na Brno a okolitý kraj. Horami a tienistými lesmi sme sa uberali v zadumaní k Vranovu. Zložili sme si cestovné veci v hostinci u driečnej Moravanky a ponáhľali sme sa pozrieť si tunajší chrám a lichtenštejnskú kryptu. Chrám je pekná stavba, vo vnútri je mnoho malieb a je tu nejedno podarené dielo, pekný výplod maliarskeho umenia. Išli sme so starým lesníkom, naším sprievodcom, do spomínanej krypty. Pred vstupom dovnútra je pohľadná predsieň v ktorej je šesť utešených a významných sôch. Najdojímavejšie sú tie, ktoré stoja z oboch strán pri samej krypte a vyjadrujú žalostný nával bôľov. Z pravej strany sú predstavené dve štíhle ženské postavy, z ktorých prvá je zahalená závojom tak šikovne, že trúchlivá melanchólia a výraz vnútorných bôľov vyžarujú zo zakrytej tváre; hneď pri nej stojí druhá a svoje ruky má sklonené do náručia prvej. Táto posledná hľadí hlbokým žalostným výrazom do zeme; tu je vystihnutý a tomuto umeleckému dielu a výtvoru vtlačený onen zvrchovaný pokoj, ktorý prechádza do lahodno-smutnej mdloby. Naproti stoja dve postavy v objatí, z ktorých jedna sklonená na prsiach druhej vyzerá ako prenikavo kvíliaca milenka nad smrťou svojho milého a pozorovateľa privádza k slzám. V tvári poslednej možno čítať žiarivé lúče večnej útechy a svätej nádeje, ktoré však zápasia s citom nad stratou časnej blaženosti. Premožený prenikavou silou výrazu týchto umeleckých diel, vstúpil som do chladnej krypty, do tichého stánku kedysi slávnych pánov, do samotnej hrobky — do obydlia voľakedajších pánov Lichtenštejnovcov. Starý, striebornými šedinami ozdobený lesník rozprával nám všeličo pekného a osudného o sláve a dňoch života tu odpočívajúcich pánov. Zastavili sme sa tu na chvíľu, obzreli si železné truhly a potom sme sa z ťažkého vzduchu a z miesta, ktoré veľmi, lahodí trúchlivým melanchóliám mysle, poberali na slobodnejšie povetrie.

Lesník, odporúčajúc sa nám, dostal skromnú odmenu za svoju ochotu a schádzajúc návrším k svojmu domku, zmizol pre nás azda navždy v tieni stromovia.

V hostinci sa nám chystal obed. Zatiaľ čo hostinská pripravovala jedlá, my sme sa bavili s jej krásnou a príjemne zhovorčivou dcérou, dievčaťom asi sedemnásťročným. Veľa nám narozprávala! Dozvediac sa, že občas sa aj tu usporadujú plesy a bály, spýtal som sa jej, či sa na báloch po moravsky hovorí. „Ach,“ povedala rýchle a so zápalom, „sú síce poniektorí, čo sa hanbia za moravskú reč, no jednako sú aj iní a iné, čo len po moravsky hovoria.“ Výborne, skutočné Moravanky, to je pekne! Prisám, to je krásne, to je skvelé! Výborne, výborne, jasali sme, keď sme videli, ako dievča horlí. Ale naša radosť, že Moravania a Moravanky sa za svoju reč nehanbia, nezostala bez následku, lebo spanilá Faninka sa nás spýtala, prečo sa my cudzinci z toho tak ohromne tešíme. A to nás priviedlo k úvahám o tom, že Slovák nie je pre Moravana cudzinec, ale jeho spolubrat.

Faninka prestrela, doniesla jedlá a dvaja Slováci naradostení, že našli horlivú Slovanku, pochutnávali si na príjemných lakotách. Keď sme si za skromné peniaze pohoveli, krásna Faninka nám pri odchode dala za to, že sme „takí milovníci moravskej reči“, kyticu kvetov a rozvoniavajúce zákusky, ktoré sama spravila. Pretože sme však museli ísť samými lesmi a horami a chodníky boli klamlivé, šľachetná Moravanka poslala s nami aj služobné dievča, ktoré nás odprevadilo na istý a neklamný chodník. Zbohom, krásna Moravanka!

Naša cesta bola príjemná a cítil som výhodu cestovania pešo. Uberali sme sa šumiacimi lesmi, navnadení krásami prírody a blaženosťou slovanských ideálov, až sme sa utešenou dolinou dostali k smutnej Svitave. Táto rieka sa valí medzi vrchmi a borovými lesmi. Posadil som sa na rozkošnom brehu Svitavy a rozcítený som zaspieval do naladenej lýry:

Dolu Svitavou medzi dvojitým pohorím sme sa uberali k Býčej skále^[77] a idúc peknými krajinkami obdivovali sme pestrú krásu prírody. Už zďaleka sa nám ukazovala ohromná skala, ku ktorej sme putovali; zdalo sa nám, akoby zahrádzala rozkošnú pretiahnutú dojímavú dolinku. A keď sme sa viac priblížili k miestu, našli sme už pripravených sprievodcov, ktorí nás s horiacimi trieskami zaviedli do jaskyne, nazývanej Býčí skála. Bola to skoro celá veľká rodina, ktorá s nami zostupovala do chladnej, tmavej, mokrej a dlhej jaskyne. Dlho sme šli, čo som nemohol nič rozoznať; táto diera ako noc čierna budila vo mne čudné myšlienky. Išli sme päťsto alebo aj viac krokov a ocitli sme sa na konci pri malom „rybníku“. Ale za rybníkom čierna diera znova otvárala svoju strašnú tlamu; keď sme do nej zakričali, pozorovali sme, že diera sa musí tiahnuť do nesmiernej vzdialenosti. Aj pokusy sa už robili, či by sa nedal jej rozsah vypátrať a preskúmať, k čomu poskytoval nádej dosť hlboký rybník, po ktorom by sa dalo dovnútra plávať. Ale všetko bolo márne, lebo len čo sa loďkou prejde asi na pätnásť krokov do jaskyne, už zatarasuje ohromná skala ďalší priechod. Z oboch strán sú síce malé medzery, ale nimi sa vôbec nedá prejsť.

Keď sme tu boli dlhší čas, rozhľadeli sme sa natoľko, že sme mohli rozoznať tunajšie predmety, a najmä nesmiernu výšavu — čiernu sťa ohromný komín a zdvíhajúcu sa do výšky — ktorú žena, vystupujúca do najväčšej možnej výšky, osvetľovala rozžatou plápolajúcou trieskou. Bolo to hrôzostrašné a zároveň zaujímavé divadlo. Vycivená, mrzko oblečená obstarná žena s nevkusne rozcuchanými vlasmi driapala sa po skalách, sem a tam visiacich a už-už hroziacich zrútením, do strmej výšiny a osvetľovala rozháňaním a šermovaním rozžatej, plápolajúcej triesky svoju podobu i podobu vysokánskej jaskyne. Čierne skaly vyzerali z bokov sťa čarodejné stráže a tajomná tma zaháňaná až do posledných výšav svetlom horiacej triesky, podoba osvetlenej nevkusnej ženskej — to všetko zliate do centra obrazotvornosti vtlačilo poetický obraz do mojej duše. Bol to byronovsky zostavený výtvor a výjav a priznávam, že lahodil mojej náklonnosti. Nad hrôzostrašnú poéziu, teda vyššie, než sa mnohí domnievajú, vynáša nás myseľ rozvlnená takýmto obrazom; rozjarená vidina vyludzuje z temných situácií skutočného i vymysleného sveta nové výslnie duševného života, na ktorom sa rozohrieva živý duch a slasťou opája smädná duša.

Naše triesky už dohárali, a preto sme sa museli vracať. Táto jaskyňa je miestami nízka, ale z väčšej časti môže ňou vzpriameno kráčať aj človek vyššej postavy. Na istých miestach zo skál kvapká kamenné mlieko, zvané stalactites.

Meno Býčí skála dostala od toho, že kedysi vraj z jej vrchu sa býk zrútil a roztrieskal. Okolie a krajinka sú rozkošné.

Odmenili sme sa našim sprievodcom za ich unovanie a poberali sme sa horami a lesmi k Blansku.

Prechádzali sme dosť chudobnými dedinami, obývanými však úprimným a usilovným ľudom. Kde-tu sme zastavili u richtárov, ktorí miestami majú aj výčapy, a tak sme prišli k rozličným správam o živote ľudu obývajúceho tieto končiny. Tu je ľud biednejší ako okolo Brna, na Hanej a na rovinách, čo už vyplýva z ich prirodzenej polohy. Ale pohostinský je aj pri svojom nedostatku. Voči cudzincovi je nedôverčivý, zmení sa však aj výraz jeho tváre, ak počuje svoju vravu a ak sa ho dopýtate na jeho položenie a poľutujete ho. Tu som pozoroval znaky osobitného podnárečia^[78] a poznával som aj iný prízvuk a rozdielnu výslovnosť. Ako príklad niektoré slová: von bél — on bol, múj sen — môj syn, na treté ruk — na tretí rok atď.

Česká národná povesť o Blaníku tu budí v ľude akési neisté nádeje a ďaleké tušenia lepšej budúcnosti. Ináč národné povesti, rozprávky a hry hynú zo dňa na deň, lebo — hovoril nám jeden starec — „naša mládež už nič nedá na tie pekné a pravdivé povesti o našich predkoch. Iba my starí si občas za zimných večerov pripomenieme tie staré rozprávky, ako nám ich rozprávali naši starí otcovia, pán boh im daj večnú slávu!“ Reč šedivého starčeka ma dojala. Je už naozaj zvrchovaný čas, aby sa ujal niekto týchto hynúcich a zanikajúcich národných kvetov, ktoré cez dlhé storočia prekvitali, a aby ich teraz na sklonku jari zložené v skrini zachránil pred konečným zabudnutím. Toto má byť osobitnou povinnosťou okolitých pánov vlastencov.

Ľud je tu postavy strednej, okrúhlych tvárí, poznačených hlbokou melanchóliou. Dievky sú napospol vrtké, driečne a smelé.

V Blansku by sme boli chceli navštíviť cteného a významného pána farára Holáska, ale nebol doma. Preto sme išli trochu pozrieť na tunajšie zlievárne a potom sme sa na noc ponáhľali do Raječky, dediny ležiacej na brehoch Svitavy. Tu sú úrodnejšie kraje. Rozľahlé utešené lúky, polia, háje a lesíky, rosené vlnami Svitavy, robia krajinu rozkošnou a romantickou.

Dňa 14. júla včasráno sme sa pobrali do Rájca (Retz),^[79] kde sme si v čistotnom hostinci zaraňajkovali. Bola práve nedeľa. Videli sme vo sviatočnom odeve sa uberajúcich nábožných Moravanov a Moravanky do chrámu Pána. Oblek mužov sa ponáša na nemecký, skladá sa z vysokého, pri vrchu širšieho klobúka, z nohavíc za čižmami, z dlhého, až po päty siahajúceho kabáta alebo aj fraku. Hostinský nám rozprával o rozličných osudoch svojho života. Tu nájde cestovateľ veľa ľudí, ktorí všeličo probovali a skoro nijakému povolaniu nezostali verní. Klesol, ach, klesol hlboko aj moravský kmeň! Je útechou preň i pre nás, že neklesol vlastnou vinou. Ale božská Nemesis^[80] nedrieme, hoc by sa dakedy aj neskôr zjavovala!

Odtiaľto sme išli dosť peknou krajinou cez Lehotku do Boskovíc.^[81] Už zďaleka nás pozdravovali pošmúrne zrúcaniny starého hradu Boskova, ktorý sa zo strmého vrchu vznáša k oblakom. Bol to utešený obraz a veľmi dojímavý pre mňa, lebo ja sa pohľadom na šedivé zrúcaniny voľakedajšieho života a slávy mojich pradedov vždy utvrdzujem a upevňujem v svätom a nezvratnom predsavzatí.

V hostinci sme si prenajali izbu a potom sme si oddýchli a zaobedovali. Popoludní sme vyhľadali A. Taubera, horlivého slovanského vlastenca, ktorý nás zaviedol na starý hrad Boskov.

Hrad Boskov patrí medzi najpamätnejšie hrady Moravy, a to jednak pre znamenité činy, ktoré sa na ňom vykonali, a jednak pre slávnu rodinu Boskovicovcov,^[82] ktorá ho cez dlhé storočia obývala a získala si o vlasť zásluhy.

Hrad je už rozváľaný a zubom času ťažko a nezahojiteľne zranený. No namiesto neho sa trochu nižšie skvie veľkolepý, novodobý a skvostný zámok šľachtica z Dietrichsteinu,^[83] ratolesti to činorodých Boskovicovcov. Zrúcaniny Boskova sa vznášajú z východnej strany mesta nad údolím a vrchmi. Nad bránou je do kameňa vytesaný tento nápis:

^{[84] [85]}

Vošli sme bránou do hradu a uvítal nás dvor zarastený burinou a rozličným chamradím; a ako povesť rozpráva, zo zadných pivníc volala na nás plačúca panna o pomoc a vyslobodenie. Vyšli sme až do samého srdca hradu, najvyššej to stavby, odkiaľ sa otvára krásny a ďaleký výhľad na okolité hrady, kraje, mestečká a dediny.

Pôvod tohto hradu — ako mnohých iných — je neistý, siahajúci do šedivej dávnovekosti. Národná povesť hovorí, že istý Veleň,^[86] praotec Boskovicovcov, hľadajúc príhodné miesto na postavenie hradu a mesta, bol bosý, a keď sa na týchto strminách potkol, zvolal: „Nepôjdem bosko ďalej.“ A tak hrad, ktorý tu dal pre veľmi pekné, nedostupné a na hrad príhodné miesto postaviť, dostal aj s mestom pod ním rozloženým meno Boskovice.

Keď som takto chodil medzi zrúcaninami azda najstaršieho hradu na Morave, zalietal som rozpálenou mysľou do hrdinskej minulosti nášho národa. A pohľad na krajiny, rozprestierajúce sa pred nami, strhával naše duše do úvah o moravskej a vôbec slovanskej minulosti. Tisíce hlasov sa zobúdzalo v našich prsiach a zdalo sa nám, že toľko sa ich vzbudzovalo aj v krajoch Slávie, ktoré tu pred nami pokojne a ticho ležali. I spomínali sme si na slávu našich pradedov, rozoberali osudy, ktoré stihli náš národ, odhaľovali jeho cnosti, jeho zásluhy, jeho schopnosti a rozmýšľali o krivdách odjakživa mu robených. Takéto myšlienky potomkov, víriace v ich mysliach, keď stoja nad hrobom dedov, majú veľkú moc a silu. Traja sme boli^[87] — ale v svojej mysli sme utvorili rady snemovníkov a rečnili sme srdciam necitných hradieb. Vrúcny bozk bol pečaťou na svätú dohodu, že celou silou srdca i umu budeme pracovať na prebudení zapadnutej slávy a na vzbudzovaní národnosti v srdciach dcér a synov slovanských.

Keď sme zostúpili z hradu, zapálení sviežimi ideálmi, pobrali sme sa na jedno miesto oproti hradu, odkiaľ veľmi zábavne možno počuť aj viacslabičnú ozvenu. I volali sme posvätné slová a mená: Slávia, Čechia, Morava, Slovensko, Kollár, Šafárik atď. nech žijú! A ozvena nám ich zreteľne vracala. Nech to kto chce, pokladá, za čo chce: tak sme robili a aj v tom sme našli uspokojujúcu úľavu! Cit a obrazotvornosť, zaujaté za sväté idey a zámery, nadchýňajú sa a tvoria si utešené výlety do krajín, povznesených ďaleko nad chladnú všednosť. Kmotor Šňupka Šlendrian síce povie na to: „Detinskosti a hlúposti!“, ale my sme sa tak zabávali, lebo sme sa tak zabávali — a dosť na tom.

Chvíľu sme sa pobavili v dome pána Antonína Taubera a potom nastalo lúčenie; išli sme okolo kostola, v ktorom zaznieval rajský spev nábožného moravského ľudu. Hľa, dve utešené vlastnosti nášho národa: nábožnosť a spevavosť. Už tieto črty a znaky v jeho charaktere stačia na dokázanie jeho nevinnosti. Ale o tom je inde dosť napísané, a okrem toho pre našich zaprisahaných nepriateľov „argumentationes nil opitulantur“,^[88] čiže: dôkazy nič neplatia, ako sa už sami vyjadrili. My predsa vieme, čo sme! Zbohom, Boskovice, ktovie, či sa už kedy uvidíme!^[89]

Na ceste z Boskovíc do Letovíc^[90] som sa znova presvedčil o pekných vlastnostiach nášho národa. Idúc po vyvýšenej krajine, videli sme nablízku i v diaľke sa mihajúce po údoliach a návršiach rozložené dediny, na pahorkoch hájiky a lesíky a za nimi belasé výšiny hôr a vrchov vypínajúcich sa k oblakom. Pôda je na rovinách a údoliach žírna a úrodná, po vŕškoch planšia. Okolité dediny a mestečká obýva moravský ľud, ktorý má rád svoju reč. Sú tu však aj bohatší majitelia, obdarení akýmisi osobitnými slobodami, ktorých pospolitý ľud nazýva zemanmi. Títo sa podľa módy začali prikláňať k nemčine, pretože — bývajúc tiež na dedinách — pokladali toho za vzdelanejšieho, kto hovoril po nemecky; ale otvárajú oči, lebo napospol vidia, že aj po nemecky hovoriaci človek môže byť hlupákom a nemravníkom. V reči nie je mravnosť a ani z jej znalosti nemožno bezpečne uzavierať na vzdelanie. No z hanbenia sa za materinský jazyk možno istotne vyvodzovať nemúdrosť a zvrátenosť, ba pokazenosť srdca a mravov. Darmo, inak byť nemôže! Aj západ hodne popustil zo svojho pôvodného slovanského charakteru, najmä v tých smutných dobách po bielohorskej bitke^[91] a v čase jozefínskeho germanizovania.^[92] A ani sa nebudeme natoľko diviť týmto západným Slovanom, obývajúcim najkrajnejšie západné pomedzie Slovanstva, bojujúcim vždy s germánskymi živlami, oddeleným viac od Slovanstva a gniaveným trpkými vnútornými i vonkajšími osudmi — ako sa musíme diviť Slovanom východným, najmä podtatranským, čiže nám Slovákom, že tak vášnivo začali siahať po cudzom maďarskom živle! Diviť sa musíme, že sa predsa začínali k nim nakláňať, hoci sú zôkol-vôkol obtočení Slovanmi, žijú pod konštitúciou a majú duševnú i telesnú, intelektuálnu i priemyslovú prevahu nad Maďarmi. Ale silný odpor proti maďarizmu uviedol trochu a ešte väčšmi uvedie do rozpakov túto pustošiacu miazmu^[93] maďaromanskej cholery, lebo slovenský národ sa vždy väčšmi prebúdza a nemôže byť ľahostajný tam, kde ide o jeho národný život. — Ale zase som odbočil ďalej od cesty, preto poďme bližšie k mojej púti.

Na tejto ceste z Boskovíc do Letovíc som našiel vzácnu zábavu s dvoma moravskými roľníkmi. Nezabudol som si ju poznačiť do denníka a teraz ju predkladám ctenému čitateľstvu. Sám som sa tým dobre pobavil; či sa tým zabaví aj ctený čitateľ alebo vzácna čitateľka — neviem.

Roľníka, asi štyridsaťročného muža, priviedol som v rozhovore na skazené časy, a najmä na tých, ktorí sa hanbia po moravsky hovoriť. „Ej, veru,“ začal rozprávať, „to sa predsa musí splniť, čo sa predpovedá o Čechoch v tej piesni.“ Takto upozornený spýtal som sa ho, aká je to pieseň. „Hm,“ odpovie on, „ja ju celú neviem, lebo som ju zabudol, a okrem toho je dlhá.“ Nahováral som ho, aby mi predriekal, čo mu z nej v pamäti zostalo, a dal sa na to nakloniť.

„Tožt se vona takto začíné,“ povedal a vešteckým hlasom začal takto hovoriť:

Tu sa môj národný veštec zastavil a veľmi ľutoval, že si túto krásnu pieseň lepšie nezapamätal. Usilovne som ho pozoroval — sedeli sme totiž na trávniku v tôni košatej jablone — a zapisujúc si pieseň do zápisníka, pobádal som ho, aby len ďalej hovoril. Začal zas takto:

Mysľou mi krížila akási myšlienka, a preto, dívajúc sa na veštca, usmieval som sa. Roľník to zbadal a začal tvrdiť a silou-mocou dokazovať, že sa to musí stať a že Praha sa nedostane skôr k svojej staročeskej sláve, kým sa poriadne neočistí od Nemcov. Táto jeho veľmi populárna nádej — priznám sa — nebola pre mňa bez významu a hneď som videl, že z iného prameňa vyviera než z jednoduchej roľníkovej mysle. Ešte niečo veštil, hovoriac, že už viac nevie, a to bolo toto:

Oveľa viac veštil ešte v neviazanej reči o budúcnosti Čechov, úprimne ľutujúc, že nevie od slova do slova tú „peknú a pravdivú“ pieseň. Všetko, čo hovoril, predzvestovalo akési veľké preporodenie Čechov. Hľa, tak pozerá ľud do budúcnosti, takto veští svoje osudy, ktoré majú nastať, a takto, hľa, predpovedá budúcnosť zo svojej prirodzenej politiky a diplomacie.

Slnce skláňalo dohasínajúce lúče nad horou, keď sme po rozlúčke s roľníkmi prišli do Letovíc. V nádhernom zámku sme sa dopytovali na nášho slovutného básnika pána Erazima Vocela,^[94] ale nebol práve doma. Keď sme si pri vôni večerných vetríkov a milom hukote Svitavky poprezerali okolitú krajinu, zase sme sa odobrali do hostinca. Sotva sme si zavečerali, prišiel k nám pán Vocel, ktorému na zámku o nás hovorili. Muž iskrivých očí, vážnej postavy, plynulej, ľúbeznej, kvetnatej, bohatej a zápalistej reči, slovanského osvieteného ducha, skutočný pôvodca velebnej, ideami oplývajúcej Premysliády^[95] — bol v spoločnosti dvoch tatranských Slovákov! Veľkú radosť pôsobí v našich srdciach povedomie, že kdekoľvek sa po našej široko a ďaleko roztiahnutej vlasti ocitneme, všade nájdeme duchov s nami spriaznených ideami a spoločnými citmi! A toto presvedčenie nevzbudzuje len radosť, ale aj smelosť a dôveru ducha a napĺňa srdce istými nádejami neklamného víťazstva! Tieto večne sväté city sú nevyčerpateľným prameňom posily a zmohutnenia v srdci mladého Slováka.

Tu v Letoviciach sme našli muža, ktorého múzu sme sa naučili dávno si ctiť. Sotva sme si stihli navzájom dávať otázky a odpovede. Ako keď sa nenadále zídu po dlhé roky časom a krajinami rozdelení bratia a od radosti sa takmer ani zvítať nevedia, tak to bolo aj s nami. Vysokoučený pán Vocel sa vypytoval na život svojich podtatranských bratov a jeho rečou pretekali skvelé idey. Čoho len bola schopná naša výrečnosť a vedomosti o stave Slovákov, oboznamovali sme aj my vlasteneckého muža s našimi záležitosťami. Pán Vocel je u nášho obecenstva nadostač známy, než aby sme mali pripomínať, čo napísal; spomenieme však to, na čom pracuje a čo je dosiaľ nevydané. Pán Vocel má knižočku, zo závažných príčin napísanú po nemecky, ktorá rozpráva o vplyve materinskej reči na vzdelanosť.^[96] Známe je tiež, že pán Vocel cestoval. Jeho cestopis je spísaný v dvoch dieloch, ku ktorým sú pripojené vyobrazenia romantických, strašných a historicky alebo inak pamätných krajín. Pán Vocel má tiež viac básní a rozličných rozpráv. Treba si len želať, aby čím skôr potešil česko-slovenskú literatúru svojimi spismi, najmä však svojím cestopisom. Jeho zaujímavý spôsob opisovania cesty, akým nás prekvapil vo Vesne^[97] a Květoch, vynucuje nám túto túžobnú žiadosť. — V úprimnom rozhovore, za zvuku pohárov a v radostnom pripíjaní na slávu a blaho národa — zakončili sme dnešný deň. Bolo už neskoro v noci, keď sa pán Vocel odobral od nás, dajúc nám dobrú radu na našu vlasteneckú púť. Dobrú noc, básnik vysokého vzletu, sladké sny o lepších svetoch a časoch! Dobrú, dobrú noc!