ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Moravská Třebová — Hanáci — Olomouc — Šembera — Přerov — Rusava — Vsetín — Choroba — Návrat

V Moravskej Třebovej^[254] som si oddýchol a trocha sa poobzeral. Je to mesto výstavné, obyvatelia sú Nemci a Slováci.^[255] Na okolí sú pekné prechádzky, vo vnútri zámok, veľké námestie, fabriky a niektoré vzdelávacie ústavy. Skvostný život prevláda nad životom pokojným, skromným, domácim a blaženým. Odtiaľto som sa dal, zaviezť do Loštíc.^[256] Prenasledovaný prudkým dažďom a premočený aj pod dobrým dáždnikom, chutne som zaspal v tunajšom vkusnom a poriadnom hostinci.

Od dneška, dňa 19. augusta, dostala moja cesta celkom iný ráz ako doterajšia. Keďže som na celom okolí nemal známosti so slovanskými vlastencami,^[257] pustil som sa na púť krížom cez hanácke mestá a dediny. O Hanákoch som bol aj tak počul rozličné povesti, a preto som sám túžil lepšie poznať tento ľud. Teda niečo o Hanákoch!

Hanáci upútali moju pozornosť na seba. Ako aj ja ich pozornosť na mňa. Tento ľud obýva rozľahlé roviny na brehoch riek Moravy, Hanej atď. a siaha až skoro k Brnu. Má mnoho polí, lúk, sadov a záhrad. Seje žito, opatruje ovocné stromy a vedie rozsiahle hospodárstva. Chová pekné tučné kone. Býva v bohatých a čistotných dedinách a mestečkách. Postavy je strednej, svalnatej, plecnatej, kývavej, reči zdĺhavej a bezvýrazného pohľadu. Oblekom mu je kožuch v zime i v lete, červené, pod kolená siahajúce kožené „plondre“ (nohavice), od kolien pančuchy do čižiem a nízky klobúk so širokou strechou, ktorá je po okrajoch na prst alebo aj širšie zvinutá a ozdobená visiacimi stužkami. Toto je všedný odev. K ozdobám Hanákov patrí opasok, zvláštna kacabajka, vesta s mnohými gombíkmi a konečne plášť s krátkym golierom. Tieto plášte sú iba z obyčajného súkna, ale ozdoby, ktoré sú zvyčajne hodvábom vyšívané, stoja niekedy sto až do dvesto zlatých.

Takto vyfintený Hanák si lahodne vykračuje, a keď ide cez Olomouc, pochutnáva si niekedy na svojej „bochte“ (asi taký veľký koláč ako u nás baba, babička atď.). Neďaleko Litového^[258] som videl jedného hanáckeho mládenca, ako sedel na koni, ruky mal spustené a v ústach držal takúto „bochtu“, ktorú ani nepustil, ani sa jej nedotkol a rozplynula sa mu medzi perami.

Hanáci nemajú veľa rečí, ale pritom sú dobrí a pohostinní. Ak Hanáka niekto neurazí — čo sa stáva ľahko žartom alebo aj len úsmevom — uctia si ho. Hneď všetko obdivuje a ťažko sa vyjadruje. Pritom je veľmi ľahkoverný; tak miestami verí, že luterán má rohy. O tomto som sa, pravda, sám nepresvedčil a hovorím to iba z podania — relata refero.^[259]

Všeličo sa hovorí o tomto kmeni, ale nie je tiež všetko pravda. Nie čudo, že jeho duševné sily driemu! Toho sú dve hlavné príčiny: jedna sa zakladá v hojnosti jeho telesných potrieb a druhá sa — aspoň dosiaľ — zakladala v zištnosti a sebeckých záujmoch jeho učiteľov, ktorí vedeli využiť jeho slepotu. Že by nemal schopností, je lož; schopnosti, ak sa zobudia, má azda vznešenejšie ako ktokoľvek iný. Charakter Hanáka je tvrdý, mocne zakorenený v návyku, myslím teda, že keby sa táto črta jeho charakteru presadila na dokonalejšiu pôdu, totiž na pôdu jeho mravnej i estetickej vzdelanosti, doniesla by veľké a historické výsledky.

Najobľúbenejším nápojom Hanákov je pivo; pálenku, tento morový jed, nepijú, aspoň nie tak nestriedmo, ako, bohužiaľ, na mnohých miestach Slováci. Svadby slávievajú niekoľko dní, pričom to ide hodne hlučne „mit Saus und Braus“!

Ako som už povedal, sú pohostinní. Aspoň keď som nocoval po niekoľko nocí v súkromných domoch u gazdov, bol som účastný tohto ich pohostinstva. Za večeru a nocľah nevzal ani jeden odo mňa peniaze. Katolíci sú dobrí! Na púte do Olomouca čiže vlastne za Olomouc^[260] chodievajú hodne, pričom mávajú nemalé útraty a výdavky.

V novších časoch sa niektoré hanácke obce pekne zaujali o národnosť a medzi nimi je na poprednom mieste obec Želakovička.^[261] Okrem toho však sa všestranným účinkovaním vlasteneckých Moravanov prebúdzajú mysle aj na Hanej a môžeme mať nádej, že aj náš Hanák vyjde z úzkeho obzoru svojich ideí a znalostí, založí si život na velebnejšej postati a bude sa spolu s inými slovanskými kmeňmi ponáhľať k svätým cieľom národnosti a ľudskosti.

Duchovný rozkvet Moravy bude hodne napomáhať aj slovanská katedra v Olomouci.^[262] Najmä však, keď na ňu zasadol náš slovutný a príčinlivý vlastenec vysokoučený pán Alois Václav Šembera. Veď zámer veľkého ducha pána Šemberu je ten istý ako nás všetkých — vzdelanie nášho národa. A Olomouc, stojac uprostred Hanej, bude môcť vysielať výživné lúče po požehnanej zemi chrabrých Hanákov.

V Olomouci bola vtedy katedra uprázdnená, keď som tade cestoval.^[263] Toto mesto by veľmi ľahko rozkvitlo, keby nebolo pevnosťou:^[264] lebo okolo tečie rieka Morava, sú tu križovatky z Čiech a Rakúska a cesty vedú ďalej do Sliezska, Haliče, Poľska a Ruska. Teraz je uzavreté medzi hradbami a neprináša úžitok, aký by mohlo donášať.

Z Olomouca som sa zas uberal Hanou, až som došiel do Přerova, a vždy hlbšie som sa poučoval o tom, čo som už písal. Přerov je mestečko, od ktorého má meno přerovský kraj. Sídlo krajského úradu je v Hraniciach (Weisskirchen). Hostinskí sú skoro napospol ponemčení.

Z Přerova som sa uberal vždy väčšmi a väčšmi vrchovatou krajinkou cez Želatovice, Čechy,^[265] Domažlice,^[266] Dřevosetice,^[267] Bystřicu atď. na východ — vždy viac k mojej milej vlasti uhorskej. Počasie ma už začalo nepríjemne prenasledovať a chladné, hmlisté alebo zas daždivé časy hrozili aj môjmu zdraviu. V ohromnom lejaku som horami a údolím došiel na Rusavu. Na zväčšenie svojho zármutku nenašiel som doma svojho krajana, dvojctihodného pána farára Slobodu.^[268] Bol si urobil výlet do blízkych susedných cirkví na priateľskú návštevu.

Tu som prenocoval a druhého dňa ráno, vyprevádzaný kostolníkom, išiel som do Hošťálkovej,^[269] kde som sa mal zísť aj s pánom Slobodom. Tu sú napospol veľké hory a vrchy, ktorými len známy môže bezpečne prejsť. Zboku sa nad temená hôr vznášal povestný Hostýn, o ktorého chrbát si tatárske kone roku 1242 polámali pyšné krky, keď Jaroslav Hviezdohorský^[270] s pomocou svojich hrdinských Moravanov a Slovákov víťazne rozprášil na všetky štyri strany sveta divoké hordy týchto ľudožerných kobyliek.

V Hošťálkovej som sa stretol s dvojctihodným pánom Slobodom.^[271] Jeho účinkovanie na tieto okolité kraje je značné a znamenité. Sám je to človek osvietený, hlboko a dôkladne učený a veľkou láskou a oddanosťou zapálený k národu. Je to prírodopisec a usilovný priateľ a pestovateľ matematiky^[272] i lyrický básnik! Zbohom!

V Hošťálkovej som sa zišiel u pána učiteľa školy Pellára^[273] so svojím spolužiakom Vlastimilom Pellárom.^[274] Ustavične zúrilo nepríjemné počasie. Najal som si voz a odcestoval som do Vsetína. Na ceste som však v Ratiboři navštívil dvojctihodného pána Lániho,^[275] horlivého Slovana. S potešením počúval radostné správy o pokrokoch česko-slovenskej národnosti, ktoré som doniesol.

Vo Vsetíne ma vľúdne a pohostinsky prijal dvojctihodný pán Škultéty, ev. a. v. slova božieho kazateľ. Navštívil som tiež bývalého žiaka bratislavského Ústavu dvojctihodného pána Opočenského, kalvínskeho slova božieho kazateľa. Sú to napospol horliví Slovania. Majú naše hlavnejšie časopisy a kráčajú s duchom času.

Pán Opočenský a pán Sloboda sú teraz vekove najmladší kňazi v tomto bratstve. Na nich sa upierajú nádeje mnohých verných duší. A aj vskutku zrejú v nich oboch krásne predsavzatia a utešené ciele. Rozlúčil som sa aj so Vsetínom.

Cez veľké, husté, strmé a vysoké hory som sa ponáhľal k domovu.

Z tohto cestopisu vidno, ak aj nie dôkladne, iste aspoň čiastočne, že západná Morava je väčšmi preniknutá slovanskou národnosťou než východná, že sa však aj tu aj inde budí tisíce a tisíce hlasov a že prozreteľnosť v tisícich a tisícich srdciach vzbudzuje orgány, ktorými bude prúdiť životná sila nášho národa! Toto — ako vravím — musí nás kojiť blaženou nádejou, že sa už konečne blíži posledná lehota nášho znovuzrodenia v dôstojnejšom, slávnejšom živote!

Poblúdil som v šírych moravských horách, ustavične vystavený hmle, dažďu, vetru a zime, a až večer som došiel do Lazov. U dvojctihodného pána Kokeša, lazovského farára, som zaľahol a musel som si tri dni odležať. Osobitnú vďaku musím vzdať slečne sestre dvojctihodného pána Kokeša, ktorá je u svojho slobodného brata a mňa opatrovala.

A odtiaľto som sa so svojím voľakedajším spolužiakom L. P.^[276] dostal práve na samom konci prázdnin do Bratislavy. Rýchla príležitosť nás vhodne odviezla práve do toho mesta, z ktorého som sa bolestne uberal pred dvoma mesiacmi. Na našej ceste Považím som taktiež našiel mnoho mužov, ktorí sú zapálení za slovenskú národnosť.

V Bratislave ma privítali srdeční priatelia a vypytovali sa na západné vlasti. Nuž, hľa, priatelia a rovesníci moji, tu máte v krátkosti, čo žiadate!

Aj s tebou sa teda lúčim, veľactené obecenstvo, ktoré si teraz so mnou putovalo. Moje cestovanie, hoc bolo niekedy aj nepríjemnosťami prepletené, predsa bolo pre mňa zaujímavé. Či však aj toto vyprávanie i pri svojich nedokonalostiach zaujalo myseľ a srdce, neviem. Oboje posúď, milý čitateľ a vzácna čitateľka, a dobre, šťastne sa maj!!!