ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Letovice — Bednář — Rošec — Nedvědice — Vlastenci a vlastenky — Slovenky — Zrzavý — Pernštejn — Kollár — Křižanov — Meziříčí — Netín — Luka — Brtnice — Dr. Černý — Cesta do Prahy — Kocúrkovská spoločnosť

Dňa 15. júla som sa rozlúčil aj so svojím úprimným a srdečným spolucestovateľom pánom Mastišom! Ja som šiel hlbšie na južnú Moravu a on ďalej na západ do Čiech k staroslávnej Prahe. Želali sme si navzájom šťastlivú cestu a úprimným bozkom sme sa rozlúčili na dlhší čas.

Skôr než sa odtiaľto odoberiem, patrí sa mi poznamenať niečo o Letoviciach. Letovice sú mestečko rozložené na oboch brehoch Svitavy; domy sú roztiahnuté po údolí a okrúhlom nábreží. Z kopca, po ktorom vedie chodníček ku Kunštátu, je pekný pohľad na Letovice, ktorý je tým dojímavejší, že hore nad rozkošným údolím, tichým riečišťom Svitavy, vypína sa malebný hrad, ktorého stavba a pekná poloha doplňujú pôvab okolitej krajiny.^[98]

V Letoviciach je kláštor, nemocnica milosrdných bratov, dielne^[99] a kostol, v ktorom sú na oltári naši slovanskí apoštolovia Cyril a Metod.

Tunajší hostinec je síce dosť pohodlný, ale zo všetkého akosi vidno, že neďaleko odtiaľto sú hranice, kde už nebývajú úprimní, zhovorčiví a spevaví Slovania.^[100]

Už teda ďalej do Kunštátu. O tejto utešenej krajine som obšírnejšie písal v Květoch, ročník 1839. V Kunštáte som poznal velebného pána Bednářa, muža horlivého, účinlivého a v predsavzatiach stáleho. Pracoval tu statočne na národnom osvietení a hoci musel zápasiť s mnohými prekážkami, predsa sa dožil veľkých úspechov a výsledkov. Ale ako som na svoj veľký žiaľ počul, tohto mladého muža vyrvala zo stredu živých včasná smrť. Pamätám sa ešte dosiaľ, že sa mi pán Bednář ponosoval a tušil koniec svojho života; potešoval som ho — a teraz aj ja žialim nad jeho stratou! Večný pokoj tvojmu prachu! Dobrú, večnú noc! Nebohý pán Bednář ma ďaleko vyprevadil, vysvetliac mi dobre dediny, cez ktoré som mal ísť k Nedvědiciam.

Rošec^[101] bola prvá dedina, kde som sa dopytoval na ďalšiu správnu cestu a kde som nielen svoj cieľ dosiahol, ale som bol aj milo prekvapený zdvorilosťou a úprimnou pohostinnosťou jedného tunajšieho obyvateľa, statočného Moravana. Sotva som sa totiž spýtal hospodára, ktorý pracoval za svojimi humnami, na správnu cestu, bol hotový dať mi obšírne vysvetlenie o ceste. Pretože však tade cesta bola neistá a viedla cez role a háje, dobrosrdečný Moravan mi ponúkol svojho paholka, ktorý ma odprevadí na bezpečnú cestu. Pozval ma teda do svojho príbytku, zanechajúc hneď rozrobenú prácu. Keď som vstúpil pod jeho strechu, uvítal ma a potom ma častoval mliekom, chlebom a syrom. Ako som mu to mohol z oka vyčítať a vyrozumieť z obďalečných otázok, bol by sa rád dozvedel, kto som a čo som. Keď som mu povedal, že som Uhor, ohromne sa čudoval, hovoriac: „Veď vy, pane, dobre hovoríte po moravsky!“

Tu som mu vysvetľoval pojem Uhor a Maďar, čo on rýchle pochopil a tešil sa, že väčšiu časť uhorského obyvateľstva počíta za svojich bratov a sestry v národe. Podľa jeho príkladu som rozprával o pekných cnostiach nášho národa, najmä o pohostinnosti a ochote prispieť iným na pomoc. A to všetko ho tešilo i ponúkal mi nocľah a nasledujúceho dňa odvezenie do Nedvědíc, kam sa strojil na výročný trh (jarmok). Nemohol som však vyhovieť jeho žiadosti, lebo som presvedčený, že cestovanie je vtedy najpríjemnejšie a vtedy napomáha najviac cieľ cesty, keď cestovateľ na vlastné oči vidí ľud zblízka, zastaví sa sám pri oráčovi, žencovi, nazrie do chalupy, zmieša sa s ľudom a porozumie mu. Na takéto cestovanie nech si cestovateľ neberie vraníkov, hintovy a mládencov! Nakoľko je to len možné — cestovanie pešo je najvýhodnejšie. Veď ak pútnik ustane, ľahko si za hotový peniaz pomôže.

Odobral som sa od statočného Moravana a dostal som jeho paholka za sprievodcu. Paholok ma odprevadil ďaleko k lesom a nechcel prijať nijakú odmenu. Až na dlhé vynukovanie sa dobrosrdečný Jonach podvolil prijať skromný darček za svoje unovanie. A takto som všade našiel náš slovanský ľud, ten ľud, ktorý Maďari nazývajú „gomba az erdöben“, čiže lesný hríb, a Nemci: potuteľným, ľstivým, úlisným, grobianskym, nečistým, urputným, krutým, nepohostinským atď. No len pľujte, pľujte na posvätný blankyt slovanskej národnosti, veď padnú vaše nehanebné sliny naspäť na vaše tváre! Prudkú riavu národnosti slovanských kmeňov nezastaví nehanebná chamraď pisálkov, soptiacich jedom a závisťou. Vyčistí sa a rozbreskne večné slnko Slávie zo svojej neurčitosti, do ktorej ho uvrhla cudzota, aby samo na sebe skúsiac vlastnú silu, upevnilo sa na stanovisku, z ktorého bude vydávať svetlo všetkým sveta národom.

Teraz som sa už sám poberal hájmi a lesmi. Spieval som si i dumal s hučiacimi horami a nepoznal som ťažkosti a dlhú chvíľu. Keď som vystúpil z lona hôr, videl som v diaľke utešene pod horami rozložené mesto Boskovice. Zachádzajúce slnko, opierajúce svoje purpurové lúče o hrad a boskovické veže, dodávalo obrazu básnický prísvit a jasnosť. Na tú stranu som upieral oči, ale myseľ mi zalietala inam. A zabraný do obrazov zapálenej mysle išiel som v zadumaní k Černoviciam. Až v hlbokom lese som zbadal, že som bez chodníka a cesty, i prebudil som sa vo vedomí, že blúdim. Človek aj v živote často poblúdi, ký div, že som v neznámom kraji vystúpil z koľaje na rázcestie? Vrátil som sa a za noci dom došiel do Černovíc.

Okolité dedinky sú čisto moravské, domy sú drevené, pokryté šindľom, čistotne a jednoducho usporiadané. Ako to zvyčajne býva na odľahlých miestach, hostince sú malé a nepohodlné, ale bezpečné a isté. Dediny, v ktorých niet židov, sú bohatšie, gazdovia sú majetnejší a pitie pálenky je v nich skoro neznáme. Naproti tomu mestečká a dediny, zaplavené židovskými kolóniami čiže osadami, majú pijanov a leňochov a jednotlivci zo dňa na deň upadajú so svojím majetkom.

Za utešeného rána som sa uberal do Nedvědíc. Čím skôr som chcel dôjsť na túžené miesto, lebo som vedel, čo ma tam čaká. Na tunajších vlastencov slovanských som mal odporúčajúci list od velebného pána Zrzavého. A sotva som vkročil do hostinca a prenajal si samostatnú izbu, už som bol nevýslovne prekvapený. Pán hostinský a jeho brat so svojou sestričkou — všetci ma už čakali, ba čo viac, čakala ma tu celá spoločnosť nedvědických občanov. Čakali ma už tu; mňa, ktorý som sotva poznal meno Nedvědice, súc sám malý v slovanskom svete — vítali tu, ako keby som prišiel zo zámorských krajín, ako keď sa vráti brat do lona bratov, sestier, rodičov, známych a príbuzných! Ach, génius Slovanstva, veľká je tvoja sila, prenikavá tvoja moc, že zostupuješ z nádherných výšin učenosti a umenia až k jednoduchosti a z velebných palácov až k triedam mešťanov, remeselníkov, priemyselníkov a roľníkov a všetko prenikáš, všetko zjednocuješ a vyrovnávaš! Večná ti vďaka a sláva, že si aj môjho ducha povzbudil, urobiac ho účastným na nekonečných slastiach a ideáloch!

U mešťana a zámočníckeho majstra pána Vendolského som našiel zhromaždených tunajších vlastencov a vlastenky. Pozdravil som ich slovenským pozdravením, uistiac ich, že tam pod Tatrami bývajú ich bratia a sestry a spolu s nimi sa prebúdzajú k vyššiemu národnému životu. Tu ma pán Vendolský zoznamoval s prítomnými mešťanmi, majstrami a tovarišmi, národne prebudenými synmi chrabrého kmeňa Moravanov. A jeho pani zas uvádzala prítomné panie a devy, ktoré sa útlym a zapáleným citom lásky vinú k svojmu národu, sú jeho ušľachtilými dcérami a hodne prispievajú k rozšíreniu národnosti v domácich a spoločenských kruhoch.

Tu sa začali rozhovory o slovanskej národnosti. Prvá otázka našich vlasteniek bola, či aj naše sestry Slovenky milujú materinskú reč a či nepachtia po cudzotách?

Nuž, sestričky naše Slovenky, vy utešene kvitnúce ruže tam pod Kriváňom a Sitnom, nad Nitrou, Váhom a Hronom, v tých rajských údoliach čistého Tatranska, nuž, čo myslíte, akú odpoveď som dal na otázky o vás?

Nemyslite si, drahé sestričky, že som viac hľadel na tie naše Slovenky, ktoré sa „nobl unterhaltujú“, „am vršek špacírovať ausfliegujú“, „zelena horkában sa mulatujú“ a „s honfišágom pildúnek“ otrepávajú, nevediac ani to, že za svoje jestvovanie ďakujú slovenskému národu! Nemyslite si veru, drahé naše Slovenky, že som mal väčší ohľad na tie poľutovaniahodné odrodilky ako na vás, ktoré ste svojou krásnou dušou pochopili a ušľachtilým srdcom pocítili sväté a neporušené pravdy a zámery našej národnosti! S hrdosťou som vyznal, že máme slovenské sestry, ktoré hlboko cítia krásu reči, vznešenosť povahy a minulú slávu nášho národa. A s nádejou môžeme očakávať od srdca našich Sloveniek, schopného vznešených a veľkých citov, že sa nám čoskoro všetky prebudia! Silná je naša nádej, že počínajúc od Čaby cez Pešť, Bystricu hore až k Sv. Mikulášu pod tisícročný Kriváň a od Bratislavy cez Nitru až k Štiavnici, v týchto utešených a požehnaných a slovenským hlaholom oduševnených krajoch a stráňach — nenájdeme nevďačné, odrodilé Slovenky! Ó, Slovenky naše, zľúbame vám alabastrové ruky a neprestaneme vás ctiť a milovať, ak aj vy neustanete milovať svoj slovenský národ a brániť a hájiť drahé a sväté dedičstvo uchované v spevoch a reči národnej! Pozrite na spanilé Moravanky, na hrdinské, peknohlasé Češky, a konajte podobne!

Po dlhých rozhovoroch som si prezrel ich knižnicu, ktorej počiatky sa založili grajciarmi, a teraz už veru knižnica obsahuje peknú zásobu kníh^[102] a je dôkazom toho, že pri ľudskej usilovnosti, stálosti a vytrvalosti vyrastajú z malých začiatkov veľké veci.

Tovariš pána Vendolského mi ukazoval elektrický stroj, ktorý sám zhotovil, správajúc sa podľa návodu Šádkovej fyziky.^[103] Ten istý mladý Slovan urobil vkusnú a názornú zemeguľu, viac zemepisných tabúľ, čiže máp.

Títo občania, pravda, nie sú z tých, ktorí cez sviatky a nedele chodia radšej do hostinca a nemilobohu mrhajú drahý čas, než aby ho využili na niečo užitočnejšie. Mladý a už pochvalne spomínaný pán Tomáš Jaroslav Zrzavý, vtedy tunajší kaplán, zhromažďoval často u seba mladých remeselníkov, majstrov a tovarišov a informoval ich o nových vynálezoch z ich odboru a nabádal, aby kráčali s duchom nového času. Vo svojej knižnici mal skoro všetky knihy, ktoré sa za posledných čias ukázali ako vítané zjavy na obzore znova pookriatej našej národnosti. Pán Zrzavý bol horlivým ctiteľom a milovníkom poriadneho a cnostného života, čo šíril aj medzi ľudom. Nejeden občan, ktorý bol predtým oddaný pijanstvu a obžerstvu, zvelebuje a oslavuje svojho dobrodincu, ktorý ho vytrhol zo zhubného víru mravnej i telesnej skazenosti. Pritom bol vrúcnym priateľom malých dietok a chudobných i opustených ľudí. Nadovšetko zapálená bola jeho duša nebeským plameňom k slovanskej národnosti; idea nášho života bola polárnou hviezdou jeho činorodého života. A týmto si získal nesmierne mnoho priateľov a ctiteľov, čím sa stalo, že do ústroja slovanského života na Morave prenikal vždy silnejšie, až sa stal nevyhnutným. A jeden z veľkých našincov ho počítal za prvého medzi prvými vlastencami na Morave, ktorí prakticky rozsievali semeno slovanskej národnosti.^[104] Nedvědickí mešťania a okolití vlastenci si ho natoľko vážili a milovali, že keď sa odoberal do Zábrdovíc, vyprevádzali ho v zástupoch a vylievali bolestné slzy nekonečnej pravdy. A teraz studienku, vzdialenú asi na štvrť hodiny od Nedvědíc a navštevovanú a do poriadku uvedenú pánom Zrzavým, ozdobili lavičkami, lipami a pekným nábrežím nad riečkou Švarcavou, pokrstiac studienku menom „Slovanka“.^[105] Toto meno dostala studienka pri slávnosti, ktorú si tu Nedvědičania zasvätili. Keď bola studienka totiž upravená, v ustanovený deň vyšli k nej a rečou, hudbou, tancom a rozdávaním darčekov pre deti zasvätili miesto, v ktorom mal kriesiteľ národnosti v Nedvědiciach pán Zrzavý svoje zaľúbenie. Pretože však pán Zrzavý bol zároveň horlivý aj v náboženstve, Nedvědičania sa rozhodli sem postaviť dvoch slovanských apoštolov Cyrila a Metoda ako prvých zvestovateľov kresťanstva vo veľkej Veľkomoravskej ríši, na čo už vtedy dostali povolenie, a obzerali sa po umelcovi.

Takto národ svätí pamiatku veľkých mužov! Hej, nie prsteňmi a zlatými medailami alebo nádhernými radmi, ale srdečnou úctou a nezabudnuteľnými spomienkami. Nedvědickí vlastenci smútili, keď odchádzal odtiaľto ich milovaný otec a priateľ, aby na inej roli vyskúšal sily svojho ducha a zápalu a tak upevnil slávu svojho mena vo svätom chráme vlasteneckých zásluh! Smútili — ako vravím — že ich pán Zrzavý zanechával, no potešovali sa tým, že sa mu skvelejšie miesto dostalo za podiel a že aj tam bude rozsievať sväté semeno národnosti. Ale čím sa potešia Nedvědičania a čím sa potešíme my všetci slovanskí vlastenci teraz, keď sa zbožný, ideou rozohriaty a činmi oslávený Zrzavý odobral na večnosť?! Práve čo toto píšem, počúvam, že Zrzavý umrel.^[106] Ukončený je boj jeho života! Zvädol v plnom kvete svojej sily, zastavil sa prúd jeho mocne plynúceho života! Ach, že nás osud trýzni dvoma ranami: smrťou priateľov a rozpustilou bujnosťou našich nepriateľov!!

Ticho odpočívaj, nebeský vlastenec! Ty si sa zobudil z rána svojho ideálneho života do slávneho dňa dokonalej slávy. Prebývaš s bohom, oplývaš videním čistého sveta ideálov a ľutuješ nás zápasiacich so samými sebou a s hmotárskym svetom! Ticho odpočívajte, kosti, večne sa zaskvievaj, veľká duša jeho, v lone dokonalých ríš!!

Mohol by som uviesť mnoho dôkazov o činnosti v Pánu zosnulého a veľa dokladov o láske nedvědických mešťanov k národu, ale prestávam na tom, čo som už pripomenul. Čitateľ si v mysli doplní, čo som ja vynechal. Ó, bár by tento príklad našiel nasledovanie, ako je veľkého nasledovania hoden!

Dňa 16. júla odpoludnia som išiel aj s niekoľkými horlivými mladíkmi na pamätný hrad Pernštejn.^[107] Tento hrad je zachovaný vo svojej úplnej sile a mohutnosti, vtlačenej mu a vštepenej moravskou dávnovekosťou. Vypína sa nad utešenou dolinou, v ktorej je vtesnané mestečko Nedvědice, a dvíha sa obrovským temenom nad okolité vrchy a pohoria. Od mestečka je vzdialený asi na štvrť hodiny a dostupný je cestou, ktorá vedie k nemu zboku. Teraz patrí šľachticovi Vilímovi z Mitrovíc^[108] a Nemyšlu, pánovi na Pernštejne, Rožinke a Roháči (Sarvaši). Postavený je na vysokej bielomramorovej skale a mohutne vzdoruje zhubnému času, ktorý zničil už toľko mocných hradov, zvyšky to moravskej slávy, ale tento predsa nemohol zdolať.

S pomocou mojich mladých priateľov nám otvorili izby nádherného Pernštejna, obývaného v lete spomínaným šľachticom. Teraz pre chorľavosť pána šľachtica celá šľachtická rodina bola v Tepliciach, a preto sme mohli prejsť všetkými miestnosťami.

Najprv sme išli naľavo po schodoch a vstúpili sme do prvej velikánskej štvorhrannej siene, v ktorej sú obrazy a podobizne zo starších čias a ktoré teda majú ráz svojich vekov. Vysokými operadlami a všakovými výrezmi a ciframi ozdobené rytierske stolice a iné náradie toho istého starožitného druhu, zosúladené so stavbou a obrazmi, poskytujú utešený obraz starovekosti. Je tu aj pamätná kniha, do ktorej si cestujúci zapisujú mená a tu i tam pripájajú aj svoje city a myšlienky. Aj ja som niečo chcel napísať, ale v srdci bolo viac citov a v mojom ume viac myšlienok, než by som bol býval schopný rozhodnúť, ktorý cit, ktorá moja myšlienka by sa mala sem vhodne dostať. Preto som obsah celého svojho myslenia a cítenia vložil do slov, ktoré sú v znelke, vyňatej zo Slávy dcery: „Slávie, ó Slávie, ty jméno sladkých zvuků, hořkých památek, stokrát rozervané na zmatek, aby vždycky více bylo ctěno“ atď.^[109] Z tejto siene sme šli menšou predsienkou, preplnenou obrazmi, a prešli sme do väčšej komnaty, ešte zaplnenej utešenými obrazmi a podobizňami. Tu ma zvlášť dojal obraz znázorňujúci bielohorskú bitku. Tak ma dojal, ako keď opustená sirota príde na hroby svojich nevinne usmrtených rodičov, bratov a sestier a spomína si na hodiny prežité v ich lone. Sláva ti, umelec, ktorý si namaľoval toto dielo a zhmotnil očiam smutného potomstva! Poďte, umelci, do chrámu neporušeného vlastenectva a vyberajte si za námety svojich umeleckých diel činy svojich preslávených pradedov! Vyvráťte mienku, nie vždy neodôvodnenú, že iba zmyslom lahodíte, znižujúc tak svoj štetec k ľudským slabostiam, prinášajúcim hojné úroky. Svoje ja zvečnite na vlasteneckých námetoch!

Odtiaľto sme chodili krížom-krážom po nesmiernom množstve skvostne upravených komnát a izieb. Tu som jasne videl, aký veľký rozdiel je medzi nestrojenou starodávnosťou a naparádenou súčasnosťou. Stavba je pevná, mohutná a jednoduchá, náradie je výrazom skvostnosti, nádhery, mäkkosti a ozdobnosti. Antickosť a romantika! Ó, kto spojí tieto dva živly pre blaho človečenstva?!

Jednu stranu hradu sme už poprechodili a poberali sme sa k druhej. Dlhými a úzkymi chodbami a ambitmi sme prešli na druhú časť obrovského hradu. Tu znova bola jedna ohromná sieň, podobná prvej, ktorou sme zas vnikli do izieb a prešli ostatné komnaty druhej časti Pernštejna.

Napokon sme cez môstok, prevesený nad hlbokou priepasťou, vošli do veže, ktorá je najstaršou stavbou hradu, najsamprv postavenou, ku ktorej sa časom pristavovali ostatné hradby. Ako zo všetkých izieb, tak sa najmä z tejto veže otvárajú pozorovateľovi najutešenejšie výhľady na všetky strany sveta. Chodiac takto po hradbách, sieňach, chodbách a rozličných komnatách, vmyslel som sa do sveta, žijúceho a jestvujúceho pred mojím storočím. Zdalo sa mi, že počujem štrngot zbraní víťazných, slovanských rytierov po hradbách a jasanie v radniciach rozbesedovaných vlasteneckých radcov. Ó, minulosť, ako si očarila mladú dušu, horekujúcu nad nečinnou prítomnosťou!

^[110]

Chodiac po hradbách, videl som na viacerých miestach veľkú zvieraciu hlavu, pričom ma zaujala obruč prevlečená cez nozdry. Keď som sa dopytoval na význam toho, dostal som bájno-historické vysvetlenie o pôvode hradu Pernštejn. V krátkosti ho tu podávam veľactenému čitateľstvu v nádeji (hoci bájnosťou razí, jednako nie je nadprirodzené a podáva aspoň obraz starodávnej prostoty), že ho vďačne prijme.

Bol teda — hovorí povesť — istý uhliar menom Věnova. Tento mal svoju drevenú chalúpku postavenú práve na tom mieste, kde je teraz veža, vari základ celého hradu, o ktorej sme už hovorili. Věnova častejšie odchádzal od svojho príbytku, vyhľadávajúc si obživu. Takýto čas vedelo využiť akési zviera zubor a zakaždým, ako uhliar vyšiel z domu, ukoristilo v chalupe, čo sa len dalo zožrať. Věnova dlhý čas len pozoroval, ale nikdy nevedel, kadiaľ by mohol zlodej prichádzať do jeho príbytku. Preto si raz zaumienil a rozhodol sa, že odíde len naoko a pritom zostal ukrytý vo svojom dome. Zubor, zviera neobyčajnej veľkosti a ukrutného pohľadu, prišiel znova, ale už nie s takým výsledkom ako predtým. Věnova vyskočil na lúpeživé zviera, hodil sa mu na krk, dlhým, na obe strany naostreným nožom mu prebodol nozdry a cez dieru mu pretiahol silnú húžvu. Takto skrotené zviera pojal so sebou a viedol ho pred kráľa, ktorý vtedy vraj býval v Brne. Kráľ si zviera poobzeral a zbadal, že Věnova je veľmi smelý, obratný a schopný muž, i chcejúc ho bohato obdarovať, spýtal sa ho, čo by si za tento veľký čin od neho žiadal; a sľúbil mu, že je hotový dať mu všetko, čo si zažiada. Uhliar, uspokojený kráľovskou pochvalou, nežiadal si nič iné, len aby dostal povolenie páliť uhlie po všetkých okolitých horách. Kráľ mu to dovolil, ba aj celú okolitú krajinku dal jemu a jeho potomstvu do vlastníctva. Uhliar Věnova oduševnený takouto kráľovskou milosťou vzal sekeru, akou chodieval ozbrojený, a razom odťal zubrovi hlavu. Kráľ pokladal tento čin za čin veľkého ducha a sily, a preto rozkázal a dal nariadenie uhliarovi nosiť v rytierskom štíte zubriu hlavu s prevlečenou húžvou cez nozdry; a takýto štít mal byť ozdobou aj všetkých jeho potomkov. Věnova sa víťazne vrátil domov plný radosti. Mal iba jediného syna a ten sa volal Prstan. Tomuto svojmu synovi Věnova vystaval na mieste svojej bývalej chalúpky, ktorá bola už od ohňa vo veľmi zlom stave, veľký drevený dom a nazval ho podľa synovho mena Prstan. Syn dorastal, a preto ho otec dal na kráľovský dvor, aby sa tam viac obzrel po svete. Medzitým on sám rozmnožoval dediny a zvlášť napomáhal a rozširoval včelárstvo. Syn sa po rokoch vrátil domov a ujal sa vedenia otcovských zemí. Neskôr jeden z Prstanových potomkov vystaval na mieste otcovského domu silnú vežu, ku ktorej sa časom pristavovali ostatné časti hradu, až vznikol hrad Pernštejn, ako ho teraz vidíme. Takto hovorí povesť!

Do roku 1631 vládol na tomto hrade rod Pernštejnovcov čiže Prštanovcov, a teraz na ňom vládne a v lete obýva aj so svojím domom, ako sme už spomenuli, šľachtic z Mitrovíc a Nemyšlu atď.^[111] Ďalšie vyprávanie o pamätnom a zo všetkých moravských hradov najkrajšom a najzachovalejšom Pernštejne presahuje rámec obyčajného cestopisu. Ale keby niekto z tunajších pánov vlastencov vydal krátke dejiny tohto hradu v našej milej materinskej reči, preukázal by znamenité služby dejepisu vôbec a aj nám, túžiacim po podrobnejších vedomostiach, ktoré sa nás týkajú. Vysokoučený pán Sembera si získal veľké zásluhy napísaním zaujímavej a stručnej Histórie pánů z Bozkovic atď., v Brne tlačou Rudolfa Rohrera 1836.8, za ktorú mu istotne vzdáva vrúcne vďaky každý, kto ju čítal. Niečo podobné o Pernštejne by bolo, ako hovorím, želateľné a žiadúce.

Keď sme sa rozlúčili s majestátnym Pernštejnom, vrátili sme sa do Nedvědíc. Niekoľko pekných chvíľ a hodín som strávil v kruhu dobrých, horlivých a spanilomyseľných nedvědických vlasteniek a vlastencov. Boli sme spoločne aj pri studienke Slovanka, kde sa mi naskytla pekná príležitosť hovoriť o niektorých strašných katastrofách, ktoré zastihli náš národ, čo vyronilo nejednu slzu z očí citlivých vlastencov a vlasteniek. Títo statoční ľudia sa zvlášť vypytovali na nášho otca Kollára, z ktorého Slávy dcery majú prepísané mnohé miesta a zvelebujú ho! A keď som im načrtol nehody a trpké chvíle z jeho súkromného i verejného života, pozreli k nebu a prosili boha, aby mu dopomohol k víťazstvu nad opovážlivými nepriateľmi jeho a Slovanstva. Ale potešil som ich, vyznajúc im, že nejedni sa už zahanbili a potom premožení dôstojnosťou jeho charakteru, veľkosťou jeho ducha a rozsiahlosťou jeho umenia a vedomostí cúvli a jemu postúpili bojište. Ale ich nešľachetné srdce nie je premožené jeho mravnou silou, lebo až dosiaľ neprestávajú túžiť a nebo prosiť o jeho smrť. Blázni všetci — desaťkrát, hovorím, blázni, ktorí takto prosia boha, lebo ani to nevedia, že ich boh nevyslyší. Nebesia nám ho vyrvali z penivých vĺn dunajských a zachovajú nám ho aj naďalej. A keď sa bude mať zvečeriť deň jeho života, plný činov a práce: Pane, prepusť ho v pokoji! A vy, nepriatelia, nemyslite si, že taký bujný peň jeho zásad a umenia bude bez silných ratolestí. Jeho základná a životná sila a plodivá moc a jeho široké a ďaleké rozkošatenie zaslepili vás, nazdávajúcich sa, že on sám tu stojí ako mocný velikán a že jeho pádom padne aj idea rozosiata ním na všetky strany sveta, obývané naším národom! Nepadne! Máme nádej a svoju nádej opierame o úkazy, že v mnohých Kollárových žiakoch vyrastá mnoho Kollárov. A nielen v Kollárových žiakoch, ktorí sú všade, kam zasiahli jeho spisy, bohaté na idey, rezké myšlienkou a vládnúce umom, ale v žiakoch času, ktorí za rána poznali lúče budúceho veľkého znovuzrodenia Slovanstva!

Takto sme spolu uvažovali medzi recitovaním plamenných zneliek Slávy dcery. Skoro až s večerom sme sa poberali do mestečka. Ja som bol prekvapený darčekmi, ktoré boli prejavom spanilomyseľnosti a útlocitu vlastenecky zmýšľajúcich darkýň.

Večer ma navštívilo zopár mladíkov, aby som im opravil niektoré chybne prepísané miesta zo Slávy dcery a vysvetlil tie, ktoré pre nich boli menej zrozumiteľné.

Zostal som sám vo svojej izbe v hostinci, a keď som si zapisoval poznámky do cestovateľského denníka, začul som hlučný rozhovor vo výčape. Zišiel som, aby som videl ľud, lebo ľud som chcel a dosiaľ chcem dobre poznať.

Našiel som tu veľké množstvo rozličných ľudí. Pán hostinský ma zaviedol k jednému mužovi. S týmto sme sa hádali o slovanskej národnosti, pričom nás počúval veľký zástup ľudí. Bol to tiež horlivý Slovan, ale chcel sa vo svojom presvedčení upevniť. A na konci hádky sa vďačne a so zápalom priznal k svojmu národu, o ktorého národnosti bol zapochyboval. Túto hádku nepodávam osobitne, hoci azda patrí medzi moje hlavnejšie výjavy na mojej ceste, lebo cestopis by sa značne rozrástol. Možno ho časom prijme niektorý náš časopis a oznámi obecenstvu, a to na osoh najmä tých, ktorí nie sú zbehlí v polemikách o našej národnosti.^[112] Bolo už neskoro v noci a ja veru dnes až príliš unavený prácami ducha i tela, hovorením i chodením! Dobrú, dobrú noc!!

Dňa 17. júla som sa lúčil s nedvědickými vlastencami a lúčenie pretrhované pohľadmi a úvahami trvalo skoro do poludnia. Bol by som musel tu dlhšie zostať, keby som sa nebol mohol vyhovoriť na svätú povinnosť rýchlo cestovať, keďže čas bol krátky. Veď pre tunajších vlastencov by bol sotva platil iný dôvod pre moje rýchle odobranie sa. Hoci mi to bolestne padlo, predsa som sa musel napokon rozlúčiť. Milí a vzácni Nedvědičania, buďte zbohom a nech s vami zostáva duch Slávie a vášho zomrelého kriesiteľa, veľkodušného Zrzavého!!

Tu som sa uberal hájmi a skladal som Pomněnky ze západní Moravy,^[113] ktoré sú odtlačené v Květoch. Priam voľným prúdom kypeli z môjho srdca. Ponáhľal som sa rovno k veľkému Meziříčiu.

Cez Strážek, krásnu, pekne v údolí rozloženú dedinu, išiel som do Moravca. Cesty sú tu rovné, vysoko a pevne stavané, a pretože sa tiahnu návrším, poskytujú dobrý výhľad na okolitý kraj. Medzi Pikarcom a Křižanovom^[114] je veľký rybník, ktorý je teraz však cestou tade prevedenou rozdelený na dve polovice. Kto ide z tejto strany, ten z Křižanova nič iné nevidí iba čierny a ponurý hrad. Naproti tomu z juhozápadnej strany je utešený pohľad na Křižanov. Zdá sa, akoby celé mestečko chcelo odrazu vyskočiť na túto stranu. Všetky krajšie a výstavnejšie budovy sú sem obrátené svojimi čelami. Z hradu, ktorý akoby strážil mesto od severu, vidieť dve strany; jedno nárožie obrátené na východ má básnický ráz a príjemne lahodí pozorovateľovmu oku. Neďaleko, k juhu mestečka je štvorhranný rybník. Okolitá krajinka je utešená a navôkol ohradená vrchmi. Keď som tade cestoval, slnko bolo nad horou, ľúbali ma voňavé vetríčky a ja som sa s nadšením a vnútorným jasom uberal tou zemou, ktorá aj pre mňa uchováva mnoho sladkých i trpkých spomienok. Do Meziříčia som došiel za noci a vítané ráno som dočkal na mäkkom lôžku dobre zariadeného hostinca.

Keď som ráno z prvého poschodia hostinca pozrel oknom, na svoju radosť som videl utešený veľký a skvostný koželužský nápis^[115] v mojom materinskom jazyku! Tešilo ma to, lebo v tom som videl znamenie pokroku slovanskej národnosti v priemyselnej triede. V tunajšej kaviarni som našiel Květy, České noviny s Včelou^[116] a iné, nemecké časopisy. Aj pán kaviarnik je horlivý Moravan a slúži mu na chválu, že má slovanské noviny. V Meziříčí som spoznal mnohých vzácnych pánov a vlastencov, ako sú pán Maloušek,^[117] kupec, pán Havlíček,^[118] kaplán, pán Skřivánek,^[119] doktor, a iní.

Tu je velikánsky a ohromný hrad, ktorého pôvod siaha do Samových čias.^[120] Pozoruhodné sú tu vysokorastlé, hrubé a košaté slávolipy, poskytujúce pútnikovi utešené divadlo. Sem ma vyviedol pán Maloušek, ktorého účinkovaním sa tu národnosť veľmi vzmáha. Je rozširovateľom kníh a ideí novších čias. Sám okrášlený nejednou skúsenosťou, naučil sa z rozličných hľadísk posudzovať pravú cenu a úžitok života s národnosťou. Utešené chvíle som zažil s ním! Zbohom, vlastenec! Putuj tiež vymeranou cestou k utešenému cieľu!

Zas až podvečer som sa poberal z Meziříčia, ktoré je tak dobre zachované z ohľadu našej národnosti, ale bohužiaľ natoľko zoslabnuté židovskou kolóniou z hľadiska hmotného, že aj ja, opäť utvrdený vo svojej mienke, musím sa priznať k tým, čo sa spravodlivo ponosujú na tento národ. Mnoho, mnoho prispievajú títo ľudia k znemravneniu národa!!

Za utešeného súmraku, vyprevádzaný pánom Malouškom ďaleko za mestečko, išiel som k Netínu. Slnko po krásnom dni, ako po veľkom víťazstve, zapadalo radostne a jasne. So západom som prišiel do Netína a navštívil som velebného pána Špačka, tunajšieho záslužného kaplána. Práve ako sa pán Špaček rozprával so svojím velebným pánom principálom, šľachetným a striebrovlasým starčekom, prekvapil som ich ako radostný zvestovateľ života tatranského Slovanstva. Privítali ma naozaj ako praví synovia nášho národa, a keď som im zvestoval, že „ešče Slováci žijú a budú žiť vždycky ze Slávú, bár i podnes hrozný vždy čiňá jim súsedi nátisk“,^[121] spôsobil som im veľké a neočakávané radosti. Prišli sme na veci, kde sa tiež hovorilo iba o národnosti.

Pán Špaček je mladý človek z moravských Slovákov, bystrého umu a honosiaci sa praktickými zásluhami. U ľudu budí chuť k čítaniu, cit mravnosti a národnosti a sám požičiava vlastné knihy. Je to duch činný, pracovitý, ktorý sa usiluje stotožniť seba s národom. Svoju šľachetnú dušu dáva národu, aby sa zas nasýtil jeho duchom. Hovorili sme dlho do noci, až nás napokon milý sen sťa šumivý šepot vlniek ukolísal do nebeských obrazov nádejných snov.

Nasledujúceho dňa sa zlatovlasé slnko vkradlo do našej izby; na mysli mi bola moja cesta i zanechal som pohodlné lôžko a chystal som sa na odchod. Mnoho práce som mal, kým som mohol presvedčiť pána D., že musím nevyhnutne odísť. Naši páni vlastenci sú tu nekonečne pohostinní a dobromyseľní; večne budem spomínať na svoju cestu, lebo som našiel mnoho úprimných, milých a otvorených sŕdc. A natoľko som presvedčený o veľkej a šľachetnej povahe nášho národa, že niet sily, ktorá by zvrátila moje presvedčenie. Informovaný a poučený o okolitých vlastencoch, o nežičlivcoch atď., odobral som sa z Netína.

Išli sme spolu ďaleko k Měřínu, pri ktorom som sa musel rozlúčiť aj s týmto úprimným vlastencom. Zbohom, na cestách života i národnosti!!

Pred poludním som bol v Kamenici, kde je horlivý pán Těšík kaplánom. Zapálená duša, boh ti daj posilu v tvojom boji! Tu sa ťažko ujíma semeno národnosti a vôbec vyššieho vzdelania, ľud je skoro napospol odovzdaný korheľstvu. Takto svoje najutešenejšie cnosti a prednosti pochováva v pálenke, nápoji ničiacom človeka. Ale aj nad týmito prekážkami zvíťazí horlivý vlastenec, ako zvíťazil nebohý Zrzavý, najmä ak sa aj tu nájdu rázni, šľachetní a za vzdelanosť zapálení mužovia a mládež!

Do Lúk som prišiel s večerom a našiel som v lone rozkošných kvetín vznešeného pána dekana i s velebným pánom Žďárskym, jeho kaplánom. Po krátkej chvíli som bol ako doma, aj môj batôžtek, ktorý som si nechal v hostinci, prišiel už sem bez môjho vedomia. Vidieť pospolu v súlade a vzájomnom cítení dve duše zapálené za všetko, čo je národné, pôsobí Slovanovi radosť. A najmä ak si zaslúžilí ľudia, dávno postavení v úradoch a pokrytí ušľachtilými šedinami, nepokladajú za hanbu s mladými súhlasiť vo vyšších otázkach človečenstva, musí v mladom človeku budiť celkom inú dôveru a úctu, než si ju poniektorí požadujú. To je už tá ostatná úcta a oddanosť, ktorá sa vymáha násilným šlendriánstvom, slepým autoritárstvom alebo dokonca vymyslenými strašiakmi v rozličných podobách! Aj tu som sa presvedčil, ako vysoko si pán Žďársky ctí svojho vznešeného principála, a to tým väčšmi a tým neobmedzenejšie, čím väčšmi aj jeho ušľachtilá duša horí za národné blaho. Mladý človek cíti v sebe väčšiu silu, keď vidí, že aj vážni starci sa priznávajú k jeho presvedčeniu.

U pána dekana mi ukázali izbu a všetko pohodlie, kde som mal dlhší čas bývať. Boli by ma tu skoro za lúckeho občana vymenovali.

Okolitý kraj je menej vrchovatý a čím ďalej na západ, tým je stále nižší. Krajina je nie veľmi zaujímavá, podnebie je chladné, lebo čerešne dozrievajú iba v septembri, ba niekedy ani nedozrú. Ovocia je poriedko. Ľud je tu napospol moravský, ale miestami prijal nemecký odev, a to najmä v dedinách v blízkosti hraníc, kde bývajú Nemci.

K okrasám Lúk patrí kniežacia záhrada,^[122] ktorá by však mohla byť vkusnejšie a nádhernejšie upravená, a veľký krásny kaštieľ, postavený kedysi ministrom Kaunicom.^[123] Chrám je úhľadný a fara na peknom mieste a pohodlne zariadená.

Pri obede u pána dekana dňa 21. júla bol aj tunajší učiteľ školy. Hovorilo sa o veľkej hodnote starých českých cirkevných piesní, ktoré sú oveľa účinnejšie a nábožnejšie ako väčšina novších. A pripíjalo sa aj na slávu slávnych Slávov!^[124]

Toho dňa k večeru, keď začali lúče horúceho slnka chladnúť, ponáhľal som sa k Brtnici, vyprevádzaný pánom dekanom^[125] a pánom kaplánom.

Prvé, čo mi urazilo ucho i národnú česť v Brtnici, boli výrazy, ktoré som počul pri vstupovaní do hostinca od pána hostinského, rodeného Nemca, ako (prosím o prepáčenie): „Du mährisches Rindvieh, du mährisches Luder“^[126] atď. atď. Dobrú noc, ty nemecká vzdelanosť! Ale čo, veď sa to povedalo len na Slovana?! „Gehorsamster Diener!!“^[127]

Druhého dňa som vstúpil do kaviarne. Ale straťte sa, smutné spomienky, aby nepovedal môj nepriateľ, že vzdelanosť hľadám v kaviarni! Ja som síce nehľadal v kaviarni vzdelanosť, ale som ju ani nenašiel. Brtnice by sa mi skoro bola zošklivila, keby som sa nebol snažil nakuknúť do tunajšieho života inou cestou, lebo veru ako Slovan som sa ani v hostinci ani v kaviarni veľmi milo nepresvedčil o nemeckej zdvorilosti a civilizácii. Nechcem však z toho vyvodzovať nejaký záver, hoci o nás sa iba tak posudzovalo.

Aj tu máme vlastencov, v ktorých kruhu sa čítajú mnohé naše časopisy, ako Květy, Noviny s Včelou, Listy hospodářské,^[128] Krok^[129] atď.

Tu som navštívil velebného pána Italyho, horlivého vlastenca a znamenitého slovanského speváka. S pánom dr. Černým som mohol byť len chvíľu, lebo sa zberal práve so svojou paňou do Jihlavy k svojmu pánu tesťovi a chcel a nástojil na tom, aby som sa aj ja s ním a jeho paňou ta vybral. Ja som však bol na ten čas viazaný k Brtnici nevyhnutnými okolnosťami.

Pobaviac sa v Brtnici, šiel som na Jihlavu, ktorá sa zďaleka zjavila a ukázala dosť malebne. Pekné domy, rozsiahlosť a veľkosť tohto krajského mesta tvoria zaujímavý pohľad. Okolie je však jednotvárne, vrchovaté a prozaické. Ľud je nemecký, hovorí zvláštnym, dosť neľubozvučným a nepríjemným nárečím a líši sa od Slovanov zvykmi, mravmi, odevom, črtami v tvári i samým tancom. Na okolí Jihlavy bývajú Slovania, a to od východu Moravania a od západu Česi, lebo Jihlava je na samých hraniciach, ktoré delia Moravu od Čiech. V Jihlave pred pár rokmi bolo iba málo Čechov a Moravanov, ale teraz začína byť slovanský živel dôležitý a zjavný. Ja som tu zažil i radosti, i veselé chvíle.

Prechádzajúc sa ulicou, zrazu som začul spod vrát jedného domu radostné hlasy, ktoré — ako sa mi zdalo — ozývali sa ku mne. „Sem sa, pán uhorský vlastenec,“ (tu musím poznamenať, aby to nejaký náš novokovaný pomaďarčovateľ neprekladal ako „Magyar honfi“,^[130] lebo nie všetko je Maďar, čo je Uhor) — zaznievali dva hlasy a v jednom z nich som poznal hlas pána doktora Černého. Musel som vstúpiť. Tu som spoznal pána Černého, švagra pána doktora toho istého mena, pána doktorovu paniu a jej milovanú matku. Bolo tu ešte aj niekoľko iných vzácnych osôb. Oslavovali sa totiž práve meniny pani Černej.

Sadali sme k bohato a skvostne pripravenému stolu. Hodovalo sa a rozprávalo. Tu som poznal v pani doktorovej vrúcnu dušu, zapálenú šľachetným ohňom za našu národnosť. Táto mladá, vzdelaná a spoločenská pani hovorila o láske „k sladkým zvukom materinským“ s takým nadšením, aké budí osvietenosť mravne vzdelanej mysle. Predovšetkým sa ponosovala na niektoré slečinky, ktoré sa nevedia rozísť s nemeckým duchom. Neviem si veru dosť vysvetliť, ako sa naše Češky a Moravanky, schopné veľkých citov, len tak neskoro priznávajú k svojej národnosti, keď predsa ich sestry Poľky nemôžu žiť bez národnosti. Poľka povie milému: „Nechcem ťa, ak nemiluješ národ a otčinu!“ Tak hovorte a cíťte aj vy, spanilé naše Slovenky, Moravanky a Češky, a krásne hlasy oživia nášho ducha a povzbudia k činom rod oslavujúcim!

Dobrým vínom a pivom sme pripíjali na česť a slávu našim vlastenkám! Pán Černý, švagor pána doktora i pán doktor sami priznávali, že sa už dávno nepamätajú na podobnú zábavu ako dnešná. „Znova sa presvedčujem,“ hovoril pán doktor, „že hviezda môjho života, slovanská národnosť, je silná! Ona leje božské svetlo na vnútro môjho duševného života, v ktorého centre roznecuje životný plameň a dodáva duchu posilu pre boje života!“ — Slávnosť sa skončila a večerom uháňal hintov, na ktorom zmizol našim očiam pán doktor so svojou milovanou, spanilomyseľnou manželkou. Ja som zostal u pána Černého, požívajúc jeho dobrodenia.

Dňa 23. júla som si prezeral zvláštnosti Jihlavy. Toto pekné krajské mesto má vyše štrnásťtisíc obyvateľov. Osobitnú pozornosť si zasluhuje tunajšie veľké námestie, ktoré je sto sedemdesiattri siah dlhé a päťdesiattri až šesťdesiattri siah široké. Chrám sv. Jakuba stavaný v gotickom slohu je dielo pekné a na veži je sto pätnásť centov ťažký zvon. A sú aj iné zvláštnosti. Divadla tu niet, čomu som sa veľmi čudoval. Mesto so štrnásťtisíc obyvateľmi by si udržalo divadlo. Azda — myslel som si — až keď prevládne slovanský živel, vtedy vyrastie jeho silou aj chrám Thálie^[131] a rozvije sa s časovými potrebami.

Jihlava — ako som už spomenul — je chudobná na zaujímavé alebo romanticky vábivé kraje a prechádzky, predsa však má jedno dosť pôvabné miesto, kam sa Jihlavčania chodia prechádzať a ináč zabávať, zvané Senunah čiže Heulos.^[132]

Zašiel som si sem sám, aby som pookrial pohľadom do šíreho sveta; bol som tu už predtým s pánom Černým a zakúsil som niečo, o čom som už jednak v Květoch písal a jednak, sporiac tu s miestom, načrtám tieto výjavy, ak boh dá, niekde inde.^[133]

Pred večerom som sa dal zapísať medzi cestujúcich a dostal som zvláštny dostavník. Na ceste do Prahy som sa zišiel s pánom M., ktorý tiež cestoval do Prahy. V jeho spoločnosti sa mi čas míňal.

O malú chvíľu sme prešli hranice^[134] a prenikli sme hlbšie do Čiech. Tma zakrývala českú zem a tiché padanie dažďa mnoho prispievalo k trudným melanchóliám, stiesňujúcim moje srdce a myseľ. Hranice sme, ako hovorím, minuli a pomaly sa aj nebo vyjasnilo, takže bledý mesiac bozkával naše vozy, ktoré sa pekne uberali za práskania bičov a vtipkovania pohoničov.

Odrazu sme sa ocitli na krytom moste. Pod nami šum rieky. Čo je to, pýtam sa, nevediac, kde sme. A hej, to sme nad Sázavou, tou českou riekou Sázavou. Zdalo sa mi, že do noci kvília jej šumivé vlny:

Ale ozvena nočnou diaľkou ohlasovala: „Zmení, zmení!“ Čudné to, ako si obrazotvornosť tvorí obrazy a budí živé hlasy v šumivých vlnách skromných vlasteneckých riek!

Boli sme v Německom Brode.^[136] Krásny to bol pohľad na staromódne budovy a domy, ticho osvetľované bleskami bledého mesiaca. Tie zakliate hrady, žijúce v národných povestiach, asi takto mohli vyzerať a dosiaľ žijú v sviežej obrazotvornosti ľudu.

Druhého dňa sme obedovali v Čáslavi. Čáslav je krajské ohradené mesto, leží v úrodnej rovine a je dosť úhľadne stavané. V tunajšom hlavnom chráme ležal až do čias bielohorskej bitky, čiže do roku 1620, povestný vodca táborcov nepremožiteľný Žižka.^[137] Ale šialený a fanatický Ferdinand^[138] dal po spomínanej nešťastnej bitke hrob rozbúrať a pozostatky tohto veľkého vojaka a Čecha a zúrivého pomstiteľa nevinného Husa rozhádzať! Tento mocnár sa nazdával, že zničením jeho hrobu udusí aj jeho pamiatku, ale sa sklamal! Veď pamiatka všetkých mužov, najmä takých, ktorí svojím čisto národným rázom, veľkými činmi a národ prenikajúcim duchom pripútali na seba celé storočia a pokolenia svojho rodu, pamiatka takýchto mužov — ako hovorím — nie je iba na stĺpoch vyrytá a v hroboch zachovaná, lež ona zapúšťa nerozborné základy v srdciach ľudských a prelieva sa z pokolenia na pokolenie. Keď sme sa viezli z Čáslavi, objavila sa nám v plnej svojej rozľahlosti v českých dejinách pamätná Kutná Hora, toto rodisko svetoznámeho nášho Kutnohorského, vynálezcu kníhtlačiarstva.^[139] Tam, hľa, velebne sa vznáša chrám sv. Barbory,^[140] tu k hviezdam siahajúce veže sv. Jakuba^[141] a tam zas nádherné budovy! Je to pohľad rovnako zaujímavý a pôvabný, ako vážny a smutný. No blesky jej bývalej slávy uhasli a pracovitá ruka Hory^[142] klesla do tichej domácnosti. Ba aj pamiatka by bola skoro vyhynula, keby ju veľký náčelník českej beletristiky, náš slávny Kajetán Tyl^[143] nebol svojím ráznym géniom vzbudil a vzkriesil zo šedých trosiek. O Rozine Ruthardovej,^[144] poviedke z dejín kutnohorských, pohovorím neskôr.

V Kolíne sme presadli na iný dostavník a utvorila sa aj nová spoločnosť. Dostal som sa do spoločného oddelenia s troma Sasíkmi.^[145] Títo išli z Uhorska s pijavicami a veľa rozprávali o Maďaroch a Slovákoch.^[146] O Slovákoch hovorili, že vďačne poskytujú nocľahy, pri líhaní vykonávajú pobožnosť, vypytujú sa na cudzie krajiny, na obyčaje, na náboženstvo a potom že vyprevádzajú z domu a naprávajú na cestu; Maďarom pripisovali málovravnosť, nevľúdnosť a strašný pohľad. Obdivoval som tento pravdivý úsudok pospolitých Sasov. Mnoho rozprávali o svojich domácich záležitostiach a často dali znať, že by aj v Uhorsku privykli.

V druhej časti voza bola jedna kocúrkovská rodina. Personál bol takýto: pán doktor, ktorý hrbatej, ustavične stonajúcej slečinke sľuboval v Prahe predpísať lieky, jedna rozmaznaná obstarná panička, zakaždým opakujúca: „Hm, man muss sich zu Allem verstehen!“,^[147] a napokon jeden zhýralý fičúr s rozcuchanou bradou. A rozprávali celkom po česko-nemecky! Nasmial som sa veru a zišlo mi na um: „Půl toho, půl toho jen, jak netopýři mají.“^[148]

Večerom sme post multa fata^[149] došli do Prahy!