ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Praha — Boje — Pravda — Spoločenský život — Krásna pleť — Škôlka — Budeč — Amerling — Vlastenci — Výlet z Prahy — Lúčenie — Labe — Jiří Poděbradský — Chudobná múza — Hradec — Pospíšil — Chmela — Tyl — Rozina Ruthardova — Týniště — Pelikán — Piesne — Litomyšl — Rettig

Nuž vitaj mi, Praha! Ty velebný chrám slávy slovanskej! Vitajte mi, duchovia, vznášajúci sa nad večnými pomníkmi svojho voľakedajšieho jestvovania! Vítam ťa, ó zem slávy, krvou praotcov skropená! Vitaj mi, ty slávy i hanby obraz!^[150]

Praha predstavuje celý život Čiech: či vo veľkom a či v malom — obchod a kupectvo, či vo veľkom a či v malom — umenie, či vo veľkom a či v malom — literatúru. Je to stok a zlev všetkého, čo Česko má a tvorí. Okrem toho je Praha zásobárňou historicky pamätných dejov a činov, svätyňou národných pokladov, panteónov duchov kedysi tu slávne žiariacich a nebom hviezd, ktoré národy osvecovali, takže znamenite a čerstvo sú zachované v pamäti minulé veky a na ich zrúcaninách — každodenne oplakávaných — stavia točiaci sa vír nášho storočia nové budovy. Hoci ten istý vír minulé pamiatky aj ničí, jednako duch Slovanstva, spôsobujúci nepatrnú časť onoho víru, upevňuje tým viac vrstvy národných zásad na pevných základoch starodávností, ktoré sa nedajú zváľať.

Ako bývala Praha kedysi zapletená do bojov, vedených zbraňou v nej samej, s ňou samou a s inými, tak sa teraz duchovne kvasia v nej protivné sily a nepriateľské živly. Že v novších časoch Praha mocne antagonizuje antislovanským živlom, to je už svetoznáma vec. Je však postavená aj v boji v sebe samej. Prejdem mlčaním, že aj tu sú odrodilci, ktorí nevedia, že chodia v cyprusovej tôni slávy svojich pradedov^[151] a spôsobujú mnoho mrzutostí paškvilovým pachom, rozdúchaným v nemeckých žurnáloch. To je však podlosť, preto o nej mlčím.

Oveľa viac ma dojal boj, aký je medzi samými našincami. Vopred vyznávam, že nie som nenávistník bojov, lebo iba trením protipostavených životov vychádza všetka pravda na svetlo! Ale nenávidím straníctvo. Nechcem povedať, že by pražskí vlastenci stáli proti sebe ako nepriatelia, veď predsa všetci chcú napomôcť blaho vlasti a osláviť náš národ. Ide tu o individuálnosti, o osobné presvedčenia a pohnútky, aké hýbu vlastenectvom. A tu, pravda, ako vždy a všade, býva kúkoľ medzi pšenicou. No ani v tomto nevidím nič iné, iba náznaky lepšieho dorozumenia. My sa vyviňujeme sami od seba, nuž nečudujme sa tým rozličným obludám, ktoré sami plodíme. Pravdu však, hoc by nám ako trpko padla, nikdy nespúšťajme z očí. Človek nie je celkom ani anjel, ale ani diabol. Jedine pravda ho vyvedie zo zmätku na rozkošné výslnie človečenstva!

Z tunajšieho literárneho života som mal radosť. Nebudem teda opisovať túto stránku a nazriem k poniektorým jednotlivcom, ktorých konanie najjasnejšie zvýrazňuje nádejný a sľubný život Prahy.

Nebudem tu hovoriť o našich veteránoch: Šafárikovi, Preslovi,^[152] Palackom, Mladoňovi,^[153] Hankovi,^[154] Čelakovskom,^[155] Štěpánkovi^[156] atď., o ktorých Európa mnoho vie; obmedzím sa iba na niektoré nákresy spoločenského života a na počínanie mladších vlastenecky zmýšľajúcich mužov.

U vysokoučeného muža, agilného dr. Staňka som zažil mnoho duševných a srdečných radostí. Poznal som jeho domácnosť, utešene povýšenú na stanovisko slovanskej zásady. Raz v spoločnosti slávnych pánov Palackého, Presla, Amerlinga atď. sme sa u pána Staňka zaujímavo kochali v hre na klavír a v anjelskom speve slečny švagrinej pána Staňka.^[157] Pocit národnej dôstojnosti, rozprúdený v jej spanilej duši, prebleskoval v plamenných výrazoch, akými prednášala piesne Rukopisu Královédvorského^[158] a mnohé Kollárove znelky majstrovsky zhudobnené. Ak krásna pleť — o tom som sa znova presvedčil — pocíti raz národnosť, ujíma sa jej ohnivejšie ako mužovia a ohnivejšie ju vtláča v okruhu svojho účinkovania ako oni vo svojom.

Najmä tam, kde je duša vlastenky aj k vyšším záležitostiam života prebudená, je zápal zrejmý a ním sprevádza potom i svojho manžela, i svoju domácnosť, i prejavy života.^[159] Malá sedemročná dcéruška pani Staňkovej je také horlivé dievčatko, že raz, keď sme si v spoločnosti niekoľkých pánov vlastencov a vlasteniek prezerali zbierky obrazov a kresieb v nádhernom Nosticovskom paláci,^[160] cítila sa urazená, keď sa jej náš sprievodca po nemecky prihováral. Chodiac so mnou, ponosovala sa mi na neho, dodávajúc: „Ja som Češka.“ Kde sa takto od malička vedú dietky k milovaniu a cteniu svojho národa, tam niet obavy, že nejaká móda zničí rozkošný puk národnosti, zaštepenej v útlom srdci.

Dňa 28. júla sme boli pozvaní na obed k slávnemu Preslovi, lebo o dva dni sa mal odobrať za účelom svojho prírodovedného bádania na cestu, tuším do Talianska. Páni Amerling,^[161] Staněk^[162] a domáci pán a ďalej ja i so svojím spolucestovateľom Mastišom sme boli pospolu. Ale spoločenským živlom, farbou a jasom celej hostiny boli dve slečinky — príbuzné pána hostiteľa. Išlo to tu celkom po slovansky. Náš veterán Presl je skvelý Čech aj v spoločnosti, a aký hlboký je v spisoch, taký jemný je v konverzácii. A naše slečinky, ktoré sa vrúcne zúčastňovali na rozhovore, rozprúdili národné radosti, ktoré napokon splynuli v čulý rozmar a živý štrngot na slávu Slovaniek a najmä Češiek, ako aj pravých vlastencov.

Práve dnes predpoludním som bol na prednáške pána Amerlinga v nedeľnej škole. Pán Amerling vyučuje nadšene, s veľkým duchom, proste a zrozumiteľne. Milo ho počúvať. Ó, bár by si len vedeli všetci vážiť jeho zásluhy, ó, bár by vedeli využiť príležitosť, ktorú im pre naučenie sa všeličomu poskytuje škola pána Amerlinga!

Ale celú moju pozornosť obrátili na seba škôlka a Budeč, tieto dva ústavy, od ktorých očakávame veľké veci! Škôlka nie je nič iné ako škola pre malé dietky. Iba s tým rozdielom, že tu sa neučí tak, ako to dosiaľ bývalo v našich školách. Sem chodia dietky od dvoch do šiestich rokov. A učia sa všetko, čo človek potrebuje. Dievčatá tu poznávajú hodváb, vlnu, ľan, rozličné plátna, bavlnené látky, domáce náradia a ich používanie, dostávajú vysvetlenie o rozličných prípadoch, ktoré sa neraz vyskytnú v hospodárstve, osvojujú si pravidlá mravnosti, poznávajú prírodu — slovom, učia sa tu všetko, čo ako dobré gazdinky budú potrebovať a čo ich aj ako zvláštne osoby má ozdobovať. Výchova chlapcov je tiež dôkladná a zaujímavá. Aj oni sa učia najpotrebnejšie veci. Základným kameňom všetkého vyučovania a vychovávania je príroda a mravnosť, ktoré sa navzájom napomáhajú a zošľachťujú. Dietky v škôlke vedia z vecí vôkol nás toľko, čo ani my nevieme, aj keď studia humanitatis^[163] absolvujeme a nos dei gratia rhetores^[164] sme. Lebo nám sa na školách do hlavy natĺkajú jazyky, a trvalé znalosti sa alebo vôbec neprednášajú, alebo len ledabolo. Prichádzame na filozofiu,^[165] pýšime sa, že sme filozofi, a obyčajne o pravej filozofii nemávame ani zdania.

Spôsob pána Svobodu pri vyučovaní týchto dietok je znamenitý a hodný nasledovania. On nemá v škole ani prúty, ani bičíky, ani nič podobné, a predsa dietky, ktorých je tu z obojeho pohlavia veľké množstvo, poslúchajú, dávajú pozor a zo dňa na deň väčšmi sa vzdelávajú. Spôsob pána Svobodu podchytáva všetky schopnosti dietok v škôlke, čo má ten význam, že sa dietky poznávajú hneď v pukoch svojich schopností. A najmä to napomáha, že dieťa, ktoré nemá rado jednotvárnosť, nestráca pozornosť, lež má ustavične ducha upútaného.^[166]

Bol som asi dve hodiny na vyučovaní pána Svobodu a nevedel som nadostač naobdivovať snadnosť a ľahkosť vo vyučovaní a pritom som mal skvelú zábavu.

Pán učiteľ učí veľmi hravo. Keď učí slabikovať, vyvolá chlapca alebo dievča k tabuli a na ňu kladie tabličky, na ktorých sú napísané písmená. Ako sa písmená postupne kladú, tak ich aj vyvolané dieťa pomenúva a ostatné dietky opakujú po ňom. Nato sa vyvolá iné dieťa a tak to ide ďalej. Keby jedna vec mala už dietky omrzieť, pán učiteľ prikročí k inej. Rátanie je pre nich veľmi príjemnou zábavou. Prvé základy počtovania sa učia s guľkami, pričom rátajú a tlieskajú ručičkami. Ak je niektoré dieťa nepozorné a pán učiteľ to vidí, rozpráva nejakú rozprávku o nepozornom a neposlušnom chlapcovi alebo dievčatku. Nato sa spýta svojich mladých poslucháčov, či je to pekne byť nepozorným a neposlušným. Keď všetky odpovedia, že nie, zaspieva sa veta, obsahujúca mravnú pravdu. Pán učiteľ sprevádza ich spev na husliach. Takto sa dieťa poučí a pokarhá. A všetkým dietkam prejde čas milo a poučne. Po týchto vyučovaniach sa ide von, do záhradky atď., kde sa detská myseľ upozorňuje na veci, vôkol ktorých často chodíme, a jednako nepoznáme ich uplatnenie alebo inú hodnotu, čo by sme pri ich znalosti mohli neraz použiť pre dobro seba aj iných.

Takto sa dietky ešte pred vstupom do siedmeho roku naučili v škôlke písať a osvojili si mnoho vecí, o ktorých my pri našom doterajšom vyučovaní až v neskorších rokoch čosi počujeme, a aj to len povrchne. Tu sa obdobie škôlky končí.

Takýchto žiakov prijme Budeč. Budeč sa nazývala škola, ktorú vraj založil ešte Krok^[167] a v ktorej sa jeho dcéry vysoko vzdelali. Budeč bola teda pre starých Čechov prameňom všetkých umení a vedomostí. Jeho pamiatka sa má vzkriesiť touto školou, zodpovedajúcou novším požiadavkám doby, ako tým zodpovedala Budeč. Budeč teda prijme žiakov zo škôlky. Pri dome je utešená záhrada s vecami pre všestranné oboznámenie sa s prírodou. Tu už žiak, ktorý prišiel zo škôlky, nájde vyšší a rozsiahlejší pohľad do prírody, umenia a vied! Tu nájde široké pole, kde sa stretne s vedomosťami chemickými, fyzickými, botanickými, zoologickými, psychologickými, lingvistickými, lekárskymi, filozofickými, estetickými atď. Školský beh sa podľa povahy veku delí na tri ročníky, ktoré na seba navzájom nadväzujú a dovedna tvoria celok. Na ten cieľ vyšli už mnohé spisy a iné sú v práci. Časom pribudne aj nejaká obrazáreň (Bilder-Galerie), prehľadné porovnávacie tabule a spojovacie kresby geologické, zoologické, botanické, kryštalografické atď., ďalej tabule estetické a tabule starožitností na vzdelanie umeleckého vkusu a obrazy a kresby priemyselných (industriálnych) predmetov, zahrňujúcich celý rozsah toho, čo sa dosial v technológii ukázalo.

Budečský žiak sa však nebude pre život pripravovať medzi štyrmi stenami a za pedantským stolom poznávať múmie života! On učiac sa, sám musí vypracovať to, čo sa bude učiť! A preto sám bude chodiť na geologické, mineralogické, botanické, zoologické atď. exkurzie a robiť pokusy. Tu sa naučí všetko pre praktický život. Budečský žiak bude vedieť kupovať i predávať, pracovať i rozkazovať, sám sa učiť i iných vyučovať. A takto Budeč pripraví mladíka na ten čas a vek, keď si bude mať voliť budúci stav a úrad svojho života.

Čo bolo u nás dosiaľ na príčine, že stretávame neraz profesorov, ktorým by bolo pristalo byť krajčírmi a kaviarnikmi, alebo zas krajčírov, z ktorých by boh mohli byť znamenití učitelia? Čo bolo u nás dosiaľ na príčine, že nejeden talent vyschýňa na pluhu alebo v podzemných baniach? Nič iné, iba to, že na jednej strane sa detské schopnosti nevzbudzovali dobre zriadenými ústavmi a na druhej strane márnomyseľnosť rodičov alebo vychovávateľov. Nejeden rodič by zo svojho syna vychoval dobrého a pre ľudskú spoločnosť užitočného mäsiara alebo ševca, ale pre svoju márnomyseľnosť ho aj pri jeho neschopnosti dáva na akadémie, odkiaľ potom prichádza, prirodzene, poriadny darebák! Ó, bár by sa raz všade uvážila pravda, že pravá cena života nie je v zastávaní toho alebo onoho úradu, ale v plnení ľudských a drobných povinností! Budeč tomu zodpovie, lebo žiak vopred vidí rozličné formy sveta a života, prezrie si ďalekú púť a vyvolí si svojim silám primeraný stav, aby mohol byť v ňom dokonalý.

Aby však niekto nepovedal, že toto sú veci nemožné, musím pripomenúť, že v tejto len nedávno zriadenej škole som našiel chlapcov a mladíkov, v ktorých dozrieva idea pána Amerlinga a prichádza k dokonalosti. Osem až desaťroční chlapci tu murovali, okopávali, polievali, vtáky vypchávali, kreslili, hmyz poznávali, pomenúvali skameneliny, byliny atď., čítajúc v nich vznešené zákony večného božstva.

V Budeči som našiel našich slovenských krajanov z Liptova Klemensa^[168] a Belopotockého.^[169] Títo mladíci nemali vedeckú výchovu, ale po príchode k pánu Amerlingovi — hoci sú ešte mladí — pokročili už tak ďaleko vo svojom umení, že ich mnohí obdivujú. Prvý utešene a výrazne maľuje a znamenite sa vyzná aj vo veciach historických, filozofických a prírodopisných. Druhý skvele kreslí, čo dal konkrétne najavo v Atlase, pripojenom k Pitve pána Staňka. Veľkú radosť som pociťoval v hlbinách svojej duše, keď som videl, ako sa úprimný Slovák, vedychtivý syn nášho podtatranského kmeňa, bratsky vinie k svojmu bratovi Čechovi, u ktorého nachádza pokrm pre svojho veľkého ducha! A ešte väčšmi jasal môj duch, keď som videl, ako nám bratia povltavskí pomáhajú k výšinám! Len ďalej, krajania naši! Nech vás sprevádza cestami umenia zápal, čerpaný z nepreberného prameňa dejín a domácich slovanských charakterov.

O škôlke a Budeči by som mohol mnoho písať, ale dokonalý opis je už v porovnaní. Každý uzná, že Budeč je taká škola života, akú si vyžadujú dnešné časy vôbec a náš národ zvlášť, keď má dosiahnuť svoje veľké poslanie. Treba si len želať, aby sme mali viac Amerlingov s podobnými Budečmi, ich urýchlenie a rozmnoženie by urýchlilo zrelosť našej idey, prinášajúcej spásu pre ľud.

Takto si slovanský duch razí cestu k výšinám slávy a blaženosti. A preto keď uvažujeme o útokoch našich uhorských nepriateľov Maďarov proti nám, musíme sa čudovať tej bezpríkladnej bezočivosti a nehanebnosti, ktorou nám na cti a mene utŕhajú! Veď sa to nijako nezrovnáva s našimi zámermi, jasnými úsiliami a skutkami, ktoré dokazujeme. Mravnou, intelektuálnou a estetickou vzdelanosťou chceme vyšvihnúť náš národ do radu vzdelaných národov. Skôr Maďari prejavujú otrocké zmýšľanie, keď nás zotročujú, a tyranské zmýšľanie, keď šliapu po drahom dedičstve, zdedenom po otcoch, než my, keď chránime len národné práva, ktoré sa majú nepoškvrnené zachovávať v reči. Lebo nech poviem s Kollárom:

^[170]

Toľko o Budeči a Amerlingovom účinkovaní.

Praha ma ohromne očarila, lebo potom, keď ma náš významný pán vlastenec a literát J. B. Malý^[171] láskavo povodil po pamätných miestach Prahy a jej okolia a pán Amerling, Staněk a iní ma sprevádzali po kabinetoch a rozličných zbierkach starožitností, ako v chráme sv. Víta,^[172] v Nosticovskom paláci, na Hradčanoch atď., potom — ako vravím — moje sny, ktoré zahrievali dušu moju, mysliacu s veľkým citom o Prahe, ožili a osvietili sa, takže nikdy toto večné mesto Slávy z mojej mysle nevyhasne. Do Prahy by sme všetci mali cestovať aspoň raz za svojho života, aby sme pookriati na pamiatkach skvelej minulosti nadobudli posilu k herkulovským prácam nášho života.

Uchvátený prúdom myšlienok a citov, prežíval som tu vari najšťastnejšie chvíle svojho života. Vo vlasteneckej kaviarni pána Šmillera som sa zoznámil s mnohými mladými českými spisovateľmi, s ktorými som sa po tieto dni aj stýkal a nimi som bol priateľsky a bratsky ako Slovan prijatý. Teraz som spoznal osobne pánov, známych mi už predtým podľa diel: Tomíčka,^[173] Tyla, Malého, Hajniša,^[174] Erbena,^[175] Pünera,^[176] Filípka,^[177] Pichla,^[178] Frantu,^[179] Sabinského,^[180] Kašku,^[181] Podlipského^[182] a mnohých iných, ktorých priateľstvo mi bude neporušiteľnou zárukou ich národovectva.

Teraz nasleduje Výlet z Prahy, ktorý už odtlačili Květy. Preto tu vzhľadom na celistvosť cestopisu kladiem z neho iba obsah, sľubujúc, že o pamätnom hrade Karlovom Týne^[183] obšírnejšie porozprávam nabudúce niekde v našich slovenských časopisoch pre lepšie oboznámenie nás s dejinami českých hradov.^[184]

Dňa 2. augusta som teda išiel v spoločnosti niekoľkých mladých literátov do Zbraslavi,^[185] aby sme sa odtiaľ aj s pánom Kaškom odobrali do Sv. Ivana,^[186] na Karlov Týn atď. Pán Kaška nás znamenite pohostil. Druhého dňa sme sa preplavili cez Berounku a išli sme do Sv. Ivana. Ivan je dedina učupená v skalnatom údolí, pamätná hlbokou jaskyňou v skale, kde vraj býval istý Ivan, chorvátske knieža v deviatom storočí po Kristu, a viedol tu v tomto strašnom a romantickom údolí, vzdialený od sveta, pustovnícky život. Je tu zámok, dielňa na pradenie bavlny atď.

Po obede sme išli do Karlovho Týna. Asi zo štvrťhodinovej diaľky sa nám ukázal ohromný, medzi pustými lesmi a horami na príkrej a strmej skale mohutne stojaci Týn. Pútnika pozdraví najprv obrovská veža, ktorá vyrastá uprostred ako zo srdca. Tento hrad založil roku 1348 Karol IV., verný otec českého koreňa, a mal byť úschovnou komorou pre štátne a kráľovské listiny, klenoty a pamätnosti. A tým aj po dlhé časy bol. Teraz stojí síce vo svojej pôvodnej sile a zachovalosti, ale vyzlečený zo všetkej svojej dôstojnosti, pripomína vlastencovi smutné udalosti. Poprechádzali sme krížom-krážom jeho komnatami a unavení sme sa ponáhľali do hostinca pod ním na dobrý nocľah a chutnú večeru.

Nasledujúceho dňa ráno sme sa okolo Karlíka,^[187] bývalého hradu Karolovej manželky, poberali k Prahe. Na ceste nám boli Chuchle, Pražanmi navštevované kúpele a záhrady. Tu sme našli mnoho mladých spisovateľov a umelcov, a keď sme si s nimi pohovorili, najali sme si plavčíka a potom sme sa po vlnách voľnej Vltavy plavili k Prahe. Čarovné piesne, medzi nimi „Za dnů mladosti kdo radostné modlám se nekoříš“ atď.,^[188] „Kde domov můj“ atď.,^[189] rozliehali sa z našej rozkolísanej loďky utešenou povltavskou krajinou. Ocitli sme sa pod vyšehradskou skalou. Tu sa Vltava varí, víry sa krútia a zlostné vlny bijú o skalu, ale loďka nesúca vlastencov pláva rovno k bezpečnému prístavu!

Plavčík dovesloval; vzal dobrú odmenu a s modrými vlnami zmizol vo vzdychu tajomného večera. Utešené výjavy, dobre sa majte! Páni vlastenci, do videnia!

Bol som aj ja v kruhu mladých spisovateľov, lebo sme sa boli dohovorili, že sa ešte naposledy zabavíme. Druhého dňa som už odchádzal. Nebolo mi ľúto stráviť v milom a úprimnom rozhovore moje posledné chvíle v Prahe. Rozlúčili sme sa. Dobrú noc — šťastné zobudenie do veselšieho dňa! Zbohom!

Praha ešte spala, súc očarená rannými sníčkami, keď som sa uberal pražskými násypmi a hradbami, vyprevádzaný pánom Amerlingom. Ruka v ruke sme išli, ale duše sa kamsi narôzno boli rozleteli.

„Ars longa, vita brevis,“^[190] vzdychol napokon pán Amerling, pripomenúc mi potrebu všeobecných činov. Jeho duši sa odhalili veľké národné povinnosti. Aj ja cítim ťarchu nášho poslania, ale práve preto som blažený. Čoho budú schopné naše a moje sily, vykonáme, aby sme neuvalili na svoje hroby kliatbu budúcich storočí. Hľa — už sa aj Amerling vracia! Zbohom, veľký duch! Rezko k dielu všeslovanskej osvety!!

Z Prahy som išiel do Hradca Králové. V Sadskej som nocoval a nepozoroval nič zvláštneho, iba čo je všeobecne známe. I mieril som teda k Poděbradom. Tu skľúčený horúčosťou som sa zastavil trochu na brehu Labe s pútnickou palicou a veršom:

A s tým som vstúpil na most. Zdalo sa mi, že sa podo mnou mostnice trasú a víry Labe ma chcú pohltiť. Uprostred mosta som sa zastavil a prísnym okom som pozeral do zúriacich vĺn, miešajúc obrazotvorné otázky do divokého hukotu:

Pohľad na starý poděbradský hrad,^[193] rozložený nad Labe, vzbudil v mojej mysli velebný obraz Jiřího z Poděbrad, ktorý — pôvodom z udatného rytierskeho rodu a vychovaný v divom hluku domácich nepokojov — vysoko vyletel veľkým hrdinským, politickým, vedeckým a náboženským duchom a svojou odhodlanosťou a ráznosťou nad svoje búrlivé storočie a zasadol na kráľovský trón. Meno tohto veľkého Poděbrada história pevne postavila do výšky prvej slnečnej veľkosti vlasteneckých panovníkov sveta a z nej ho nestrhne ani biedna múza maďarského poviedkára Jósiku,^[194][195] ani nenávisť tmu milujúcich obskurantov!^[196]

V Poděbradoch som si zaobedoval, sadol na dostavník a išiel do Hradca. Cesty sú tu napospol rovné, vysoké a silné, skutočné „silnice“. Kto sa díva od Poděbrad, vidí, ako sa na samom konci stromoradia vypína veľkolepý chlumecký hrad.^[197] Krajina je rozkošná, hornatá, ovlažená rybníkmi a pretekaná riečkami. — Už zďaleka nám kývala kráľovohradecká „Biela veža“;^[198] zanedlho sme boli v Hradci.

Druhého dňa som si zaumienil ponavštevovať tunajších pánov vlastencov. Najprv som išiel do kníhkupectva pána Pospíšila^[199] a vľúdne prívetivý pán Hulakovský ma zaviedol na prvé poschodie do lona úprimnej Pospíšilovskej rodiny. Utešený výjav!

Boli práve raňajky. Tam bol Jaroslav,^[200] tu Bohuslav, na druhom boku stola pani Pospíšilová, pri ktorej rozprával vtipný a štebotavý Vašek,^[201] a hneď nato prikvitla spanilá ruža domu Marie,^[202] naša známa poetka z Květov. Mňa takéto zjavy prekvapujú. Našťastie ma pán Jaroslav Pospíšil, záslužný redaktor Květov, vytrhol z rozpakov, lebo ako už známemu z Prahy padol mi do náručia. O chvíľu sme sa všetci zoznámili.

A ja som v dome pána Pospíšila hlboko zapustil korene. Musel som rozprávať o našom národnom živote v Uhorsku. Slovenské záležitosti zaujímali totiž české srdcia, ako bratov a sestry zaujímajú záležitosti bratské a sesterské. Veď to je ten utešený zjav našich čias, že jeden spoločný cit nás mocne púta k sebe blízkych i ďalekých, i najďalších.

Navštívili sme pána profesora Chmelu,^[203] čestne známeho spisovateľa, najmä klasického prekladateľa klasických Rimanov. Jeho veľká znalosť a vzdelaný duch prebleskujú v jeho nadšenej a plynulej reči. Pán Chmela šíri súkromne i verejne slovanskú národnosť, a najmä mládeži vštepuje lásku k vlasti, kráľovi a národu.

Škoda, že som nemohol navštíviť pána Klicperu,^[204] nášho slávneho beletristu, ktorý práve nebol v Hradci.

Pri dome pána Pospíšila je utešená, pekná záhradôčka ako malý raj. Sú tu georgíny, ruže a iné rozličné dietky Flóry.^[205] Na spodku záhradky, rozloženej na návrší, je pekná besiedka, krytá viničom a košatým stromovím. Počas môjho tunajšieho pobytu za jedného utešeného večera sa tu zabávala malá spoločnosť. Slečinka Marie pri gitare spievala české krakoviačky a vlastenecké piesne. Ako „líbezně plynou ty zpěvy z ust Slavenky medohlasé“ — toto som mal na mysli, ale okúňal som sa to povedať, lebo poznám ráznu povahu Slovanky, že nerada počuje, čo sa iným páči a na čom si iné tak zakladajú — pochlebovanie. Spev sa zmenil v rečnenie a toto vo veľké vlastenecké úvahy. Slečinka Marie je osvietená dcéra Slávy a zapálenou dušou sa chápe všetkých ideí, ktoré sa obyčajne vznášajú iba vo výške vzdelancov a spisovateľov. Z perí jej plynie čistá česká reč, čo po Čechách veľmi zriedka býva, lebo miestami aj ináč horlivé české vlastenky sa nemôžu vyslobodiť z tohto víru prznenia ľúbozvučnej češtiny nemčinou. Po spanilej zábave sa išlo na večeru.

Pán Pospíšil, ktorého by som bol rád poznal, nebol doma. A toto bolo tiež na vine, že som bol príjemne donútený zostať dlhší čas v Hradci. Chvíle tu len tak leteli. Pozeral som si okolie, chodiac s pánom Jaroslavom Pospíšilom po rozkvitnutom pobreží Labe a Orlice. Vrúcnou mysľou sme skrz-naskrz prešli naše literárne, spoločenské i domáce pomery. Nad všeličím sme si zavzdychli, zo všeličoho sme sa radovali. Potom som si pozrel aj pamätnú starú rorátnu knihu v tunajšom kostole, ozdobenú peknými maľbami, čo je svedectvom, že toto umenie v Čechách prekvitalo už v dávnych časoch.

Raz som si prezeral veľký sklad kníh, druhý raz tlačiareň pána Pospíšila a zas inokedy som sa v spoločnosti slečien a mládencov zabával vo veľkej záhrade pána Pospíšila za Labe. Trojkolesový vozík, na ktorom sme sa vozili, nevymizne mi z pamäti, lebo bol pôvodcom peknej zábavy a raz aj milého a nevinného prevrhnutia. Ja som kočíroval a prevrhol som medzi ruže jednu slečnu, ktorá si vraj práve toto prevrhnutie zapamätala. Takto naráža v liste mi písanom pán Jaroslav Pospíšil na túto udalosť, žartovne pripomínajúc: „Moji domáci Vás spomínajú — a čo moja sesternica, tá si tiež už neraz pripamätala, ako ste ju prevrhli z vozíka medzi šípové ruže atď. Až prídem k Vám, musím to odplatiť niektorej Slovenke atď.“

Bár by sme sa toho dočkali, pán Jaroslav, čím skôr! Ale to akosi pozde prichádza!^[206]

Dňa 11. augusta došiel z Prahy pán Pospíšil.^[207] Bolo mi teda dožičené poznať českého vlastenca veľkých zásluh. Ušľachtilá, vysoká postava, úprimná duša svietiaca z tváre, vľúdnosť a prívetivosť — to všetko som pri prvom pohľade zbadal ako hlavné znaky jeho charakteru. Hovoriť tu o jeho zásluhách, bolo by zbytočné, veď aj u nás na Slovensku je čestne známe jeho chýrne meno.

Až 13. augusta som sa lúčil so znamenitou rodinou pána Pospíšila, lebo skutočne slovanská úprimnosť a pohostinstvo vedeli ma čarovne pripútať k sebe. V Hradci som poznal osobitné črty čistého českého charakteru. Spoločenský život je tu nepredstieraný, rázovitý, staročeský, tak hodne slovanský. A to ma nesmierne tešilo. No predovšetkým dom Pospíšilovcov je pravým odrazom tejto skutočne slovanskej rázovitosti, v ňom je slovanský živel vonkoncom udomácnený. S takýmto domom, ktorý mňa neznámeho tak pohostinsky prijal, mal som sa lúčiť. A jazyk nekonal podlžné služby, len srdce cítilo bôľ rozchodu.

Čo som cítil, cítil som hlboko. Slabý tieň toho som vyjadril v liste, ktorý som z Týnišťa poslal do Hradca a z ktorého tu podávam niektoré myšlienky a city: „Keď som bol u Vás hosťom, mal som dojem, akoby som bol býval prečarovaný do tých čias, v ktorých domácnosť našich predkov, nepoškvrnená cudzotami, trávievala vo svojich cnostiach utešené časy každodenného života. Tá prostosrdečnosť, tá čistota sladkých a prenikavých zvukov materinskej reči, tie jemne a národne znejúce slovanské mená, ono ustavičné zaneprázdňovanie, ten život celej domácnosti vo svojom valnom, ale nezbúrenom, hlučnom, ale nezakalenom, vysokom, a predsa priezračisto krištáľovom toku a návale — toto všetko tak mocne účinkovalo na moje srdce, že som nijako nemohol vyjadriť svoju radosť a bolestné city pri lúčení, a ani teraz nemám na to nadostač slov. Len v tej čistej túžbe sa aspoň trochu odzrkadľujú moje city, že si želám, aby sa ten život, ktorý sa mi u Vás tak skvele a jasne slovansky zjavil, ukázal čoskoro vo všetkých rodinách veľkého Slovanstva atď.“

Pán Pospíšil a jeho synovia ma odprevádzali ďaleko za Hradec. A keď som prevzal rozličné priateľské listy, šiel som k Týnišťu. V Třebechoviciach som navštívil velebného pána Brandejsa, horlivého Čecha. Třebechovice sú mestečko s dvetisíc českými obyvateľmi. Nablízku je povestný vrch Oreb,^[208] na ktorom husiti mávali svoje zhromaždenia a potom sa aj orebitmi nazývali. Peknú novelu „Poslední Orebita“^[209] napísal pán Vocel, ktorá vyšla v Květoch a zasluhuje si, aby sa často čítala.

Medzi Třebechovicami a Týnišťom leží pekná priestranná krajina nazvaná Podboří. Tadeto som sa uberal a dočitoval som z Vesny na rok 1839^[210] Tylovu poviedku „Rozina Ruthardova“. Oddýchol som si v tôni stáročného duba a sám pre seba som si čosi napísal o tejto poviedke, čo aj tu podávam, dodajúc niečo, čo som pri charakterizovaní účinkovania Pražanov z istých príčin nepoznamenal.^[211][212] Predovšetkým však vyznávam, že pritom nemám iný cieľ, než lepšie oboznámiť nás Slovákov s duchom a prácami pána Tyla. Nech teda pre obmedzenosť miesta nik nehľadá v tomto kritickú analýzu.^[213]

Pán Tyl je dnes najnárodnejší, a preto aj najobľúbenejší československý románopisec. Jeho poviedky sú vonkoncom české. Charaktery opisuje správne a určite, okrem niektorých výnimiek, napr. Boleslavský v Svátkoch na Vyšehradě.^[214] Námet si vždy vyberá národný. V konverzačnom tóne dosiahol veľkú ľahkosť a obratnosť, čoho skvelé dôkazy podal v poviedke „Ženich na licho“.^[215] Jeho dialóg nie je dlhý, ako to býva u zištných románopiscov, ale obsažný a stručný. Dej je zhustený, dobre zviazaný, rozvinutie je ľahké, nové, ba zvláštne. Tyl je ďaleko od všetkej bizarnosti, ktorá sa skladá z hromadenia protirečiacich si nevídaností a podivností, zo zhlukov výstredností (excentrickostí) a z katanského trápenia osôb bez potreby. Jeho dielo vždy ovláda idea a prebleskuje jednotlivými výjavmi a situáciami i celým dejom. Preto čitateľ, navyknutý pozerať na roztrieskané rytierske lebky, na úteky do sveta, na praskot bambitiek, na strašidelné zasnúbenia, na tajné sprisahania, na jednookých kyklopov atď.^[216] — nebude spokojný s Tylovým románopisectvom. Ako dramatik má veľké zásluhy o české divadlo;^[217] v pôvodnej dramatike je viac lyrický než dramatický. Preto sa mi zdá, že „Čestmír“^[218] sa lepšie číta, ako počúva pri predvedení. A jeho prepracovania cudzích diel a preklady sú dokonalé a prevyšujú pôvodiny.^[219] Dôkazom toho sú „Nalezenec“,^[220] „Jan Sachs“^[221] a iné. Nejaké osobitne veľké dielo dosiaľ nevydal, lebo mu to nedovoľovali časové okolnosti. Veď dlhý čas na ňom trčali české časopisy,^[222] ktoré skoro iba od neho záviseli, on vôbec z českej beletristiky musel vyčistiť hmyz, na ňom ležala ťarcha nedokonalého, na jeho pomoc čakajúceho divadla. V tomto zhluku veľkých prác a uprostred týchto zmätkov kráčal, až sa prepracoval k tej výške, na ktorej je teraz. Preto teraz čakáme už od neho aj niečo také, čo bude i rozsahom dôstojné jeho veľkého ducha, ako dosiaľ bolo dôstojné geniálnosťou.

Čo sa týka Roziny Ruthardovej, o tej je moja skromná mienka táto: Námet je vybraný z dejov kutnohorských, práve keď Hora bola v plnom kvete svojej slávy. Je to pekný moment pre románopisca. Dej je vypracovaný napospol obratne, motivovaný náruživosťou a čistou láskou k slobode a vlasti. Vymedzenosť a dôslednosť v pozitívnych prvkoch, výška a vznešenosť ideálnosti, veľké napätia medzi odporujúcimi si živlami a vyrovnanie sa všetkého v konečnom prímerí zastaveného boja — to sú znamenité črty tejto klasickej poviedky.

Čo sa jednotlivostí týka, myslím, že Bezděch je básnický netvor, vymyslený len a nezhodujúci sa s vonkajším svetom. Aj sám rozprávač hovorí, že sa zdá nepravdepodobné, aby človek tak sústavne a chladno vraždil, poháňaný k tomu pomstou. Myslím, že básnik by mal aj to v kresbe takého charakteru zachovať, čo je nevývratná pravda v psychológii, že ani najzapovrhnutejší lotor nie je nikdy celkom diabol a že aj v jeho prsiach svieti a aspoň občas prebleskuje svetlo večného božstva, ktoré mu pripomína čosi lepšie. Bezděcha nepoznáme, až sa napokon zjaví ako čierny ďas a v rozvalinách svojho šťastia upadá do náručia zatratenia. Pomsta zachváti aj najmocnejšieho ducha, ale keď rozbúrená duša ochladla a stíchli vlny v prsiach človeka, ľutuje prenáhlené činy. Vítkov charakter je určitý. No zdá sa mi, že nakoľko on so svojou milou poviedke dodávali značný pohyb, mohla sa aj ich svadba, ako Vítkovo víťazstvo, vpliesť do samej mašinérie. No naproti tomu si tiež myslím, že by sa tým bola vyvážila aj sila scéničnosti, prudko uprená na Rozinu, hrdinku románu, a jasne prispievajúcu k jej zobrazeniu. A práve preto, že je tak, dobre jej. Boj života rozbúrenej, seba a svoju bytnosť v iných hľadajúcej Roziny Ruthardovej sa rozličnými osudmi končí znamenite, priam klasicky.

Kat Bořita je svojho druhu obraz dokonalý. Pán básnik, odkiaľ si čerpal tie životné obrazy, tie skutočné črty rozličných situácií života?!

Ako počúvame, pán pôvodca na znak lásky a uznania dostal meštianske právo od mesta Kutnej Hory za toto úspešné prenesenie potomstva do lesku minulej slávy hrdinských pradedov.^[223] V tôni vlasteneckých líp sa potomok rád prehŕňa v činoch otcov, rád si pred okom duše svojej dáva vystupovať veľké deje a obrazy z ďalekých obzorov minulosti.

Toto som si zapísal do denníka v tôni košatého duba, potom som vstal a ponáhľal sa do Týnišťa.

Týniště je dobre obsadené, lebo tu horlivý a osvietený vlastimil pán Josef Pelikán,^[224] mestský syndikus, horlivo pôsobí na rozmachu národnej osvety. Mestečko je starodávne, o jeho pôvode som sa nemohol nič dozvedieť. Už roku 1361 malo chrám dotovaný Mutinom a Sezemom z Dobrušky. V táborských vojnách^[225] okolo roku 1436 malo kališníckeho duchovného správcu. Syn veľkého Jiřího z Poděbrad^[226] Bedřich z Kunštátu^[227] obdaril Týniště okolo roku 1480 novými výsadami (privilégiami), ktoré ho postavili po boku ostatným českým mestám. Po troch ničivých vyhoreniach ku koncu tridsaťročnej vojny^[228] ohromne schudobnelo a bolo natoľko zadĺžené, že bolo nútené postúpiť svoje majetky vrchnosti, aby si tak obránilo aspoň slobodu a práva.^[229] Z českobratských čias je tu zachovaná krstiteľnica^[230] z roku 1563 s nápisom: „Tato křestitelnice iest udělana ke cti a chvále božj a těm, kdož by se z nj rodili znowa k žiwotu wěčnému. Týniště nad Orlicj MDLXIII.“ Aj tu sú rorátne spevy.^[231]

Novší duch doby neobišiel Týniště, sú tu ústavy pre chudobných remeselníkov, z ktorých fondov sa požičiavajú úroky chudobným alebo ináč upadajúcim remeselníkom, a to podľa stavu alebo na malé, alebo nijaké úroky. Je tu aj školská knižnica^[232] so zárukou Matice českej^[233] a Dědictva sv. Jana.^[234] Je tu aj obecná štepnica, z ktorej výnosu sa zakupujú české knihy a nimi sa odmeňuje usilovnosť dietok. Časopisy sa všetky čítajú a cechy povinne odoberajú technologický a hospodársky časopis.^[235]

Pán Pelikán prednáša dietkam v škole český dejepis a k nemu pripája aj miestnu históriu Týnišťa. Toto posledné má veľký vplyv na dietky a mládež, lebo vidia bojište, na ktorom otcovia pikami zápasili s nepriateľom. Dejepis nám treba poznať, lebo ak sa má človek skvieť dôstojnosťou vo svete, treba mu nanajvýš vedieť, v čom jeho otcovia pochybili a v čom vynikli, aby sa naučil prvému sa vystríhať a druhé nasledovať.

U tunajšieho velebného pána farára som poznal mnoho pánov z duchovného stavu, ktorí boli tu práve na návšteve. Hovorilo sa o našej literárnej vzájomnosti medzi Čechami, Moravou, Sliezskom a Slovenskom.

U pána Pelikána ma čakal lístok z pamätníka, do ktorého som mal niečo napísať pre slečinku Mariu.^[236] Svoje nezábudky z týchto polabských a orlických krajov som teda zaznamenal takto:

U pána farára sme sa večer zabávali. Tu je zložená knižnica, ktorej je pán farár štedrým podporovateľom. A neklame ma nádej, ak si domýšľam, že nezabudne na ňu ani v budúcnosti, ba ani pri posledných chvíľach svojho života, plného dobrých skutkov! —

O všeličom som už tak i onak na svojej ceste a aj v tomto cestopise pohovoril a svoje myšlienky prejavil; len vari o národnom básnictve Čechov som mlčal. Nech je tu teda dožičené miestečko niekoľkým českým prostonárodným piesňam. Pozorujem totiž rozdiel medzi piesňami nášho ľudu a ľudu českého, ktorý nie je nepatrný, ba pri porovnaní oboch sa drasticky prejavuje. V erotických piesňach Slováka sa ospevuje vernosť k milej alebo milému až po hrob, ba trvá ešte aj za hrobom, napríklad:

Zatiaľ český ľud, ako som to pozoroval zvlášť na okolí Týnišťa v Podboří, spieva iným duchom, napríklad:

1

2

3

V týchto piesňach každý spozná jednak veľkú ľahkosť a snadnosť, a jednak veselo skočný a rozmarný ráz, zatiaľ čo v našich slovenských piesňach sa rozlieva melanchólia a zádumčivosť. Skoro by som myslel, že príčinu tohto rozdielu treba hľadať v položení oboch kmeňov. Český ľud je civilizovanejší, a teda vzdialený od naivnej idyličnosti, od toho presvedčenia, že jedine prvý kvet lásky je skutočne blažený! Kým Slovák, uzavretý väčšmi do seba, vedie jednoduchý idylický život. A že Slovák aj vo veselých piesňach prejavuje akúsi ťažkomyseľnosť, dá sa to vyvodiť azda z toho, že býva v krajine s Maďarom, ktorý „sirva táncol“,^[237] to jest plačky tancuje, a so židom, ktorý nad chudobou vždy narieka, ale vyciciava ju — a tak je často upomínaný na svoju biedu.

Tu pripájam ešte túto básničku:

Smutky nad skutky

Tieto myšlienky majú už ráz novšieho ducha; skladal ich bezpochyby nejaký vlastenecký vzdelanec. Autor zadumane kvílil nad nejakou zvrátenosťou vo svojej vlasti.

V Týništi sú mnohí znamenití vlastenci, ako pán Vilímek,^[238] Rozšlapil^[239] a iní. Nuž, priatelia milí, vďaka vám za vaše prijatie mňa v Týništi! Zbohom! V tôni domácich jelší a líp spomínajte si na činy veľkých praotcov a v priateľskom rozhovore si spomeňte na svojho priateľa Miloslava!^[240]

Išiel som do Častolovíc. Pán Šnajder^[241] ma vľúdne a pohostinsky prijal. Škoda, preškoda, že jeho starší syn, drahá, úprimná duša slovanská, s ktorým som sa bol poznal v Bratislave a vo Viedni, bol zmorený chorobou a pripútaný na posteľ. Jeho veľactení rodičia a mladší brat si moje srdce zaviazali svojou úprimnosťou a láskou, ktoré mi preukazovali. A spomínajúc si na nich z tejto diaľky, zalietam v duchu k Častoloviciam.

Tunajší pán farár Toman, horlivý vlastenec, ma privítal po slovansky. S ním sme sa zaviezli do Borohrádku. Krajina tu na okolí je rozkošná a zaujímavá, pretekajú ju pramene a potoky a vykladajú vonné lúky a lesíky.

Dňa 16. augusta som išiel z Častolovíc, odprevádzaný mladším synom pána Šnajdra, vrúcnym, úprimným a horlivým mladíkom. V Kostelci som sa spoznal s velebným pánom Dařílkom, tunajším kaplánom. Tento mladý človek horí nefalšovanou láskou k národu. Slávy dcera je jeho anjelom sprievodcom. Čo sa týka národnosti a česko-slovanského vlastenectva, nie je predpojatý, ako mnohí aj z vlastencov. Je to čistá duša! Zbohom!

V Potštejne,^[242] pokiaľ ma až pán Šnajder odprevadil, chceli sme si zaobedovať, ale z celého obeda veľa nebolo. Išli sme na zrúcaniny starého Potštejna, ktorý je na strmom a vysokom vrchu. Odtiaľ sa otvára utešený výhľad po okolitej krajine. Ďaleko na západ možno vidieť pod nohami a pred svojím zrakom vinúce sa dediny a mestečká. Na rumoch minulosti som stál a mysľou i srdcom mi prechádzali najrozmanitejšie myšlienky. Tu možno vidieť, ako sa Sudety tiahnu k moravskej strane a svojím západným pohorím ju spojujú s Krkonošami (Riesengebirge).^[243] Utešený to pohľad na večné zákony prírody, ktoré sa honosia rovnakým významom od vekov. Tu som čítal tajomnú veštbu, ktorá už raz bola skutkom, totiž veštbu nového, dokonalejšieho dorozumenia našich prírodou spojených vlastí: Čiech, Moravy, Sliezska a Slovenska! Aký to krásny kus zeme — oduševnený spoločným hlaholom!

Z Potštejna som už išiel sám, lebo som sa rozlúčil so svojím milým sprievodcom. V Brandýse^[244] som prenocoval. Za rosou sperleného rána som kráčal k Sloupnici utešenými, hoc vrchovatými krajinkami. Tu ma vďačne prijal dvojctihodný pán Molnár, rodom Slovák z Uhorska, tunajší reformátsky kňaz, čudujúc sa nesmierne, kde som sa tu vzal. Pohovorili sme si spoločne o mnohých veciach a rozišli sme sa.

V Litomyšli ma vďačne prijal pán Rettig^[245] a jeho pani, naša významná spisovateľka. Dnes, to jest dňa 17. augusta večer, sme boli všetci z domu pána Rettiga na umeleckom predstavení potulných bruchomluvcov a opičiactvom zavedených Quasi — Klišníkov. Robili, čo mohli. Najlepšie som si zapamätal jeden príklad pokroku v prznení češtiny. Keď sa totiž bruchomluvec všemožne a dosť úspešne snažil naozaj z brucha hovoriť, jeden pán, stojaci blízko mňa, zvolal plný nadšenia druhému: „Ich versichere Sie,^[246] ten člověk by mit Beifall^[247] mohl auftretovať^[248] i na Wiener Theatri.“^[249]

Bravo! Rule Britannia!^[250] Vivat! To je pokrok vo vzdelanosti! Čo? Že nie! Ja myslím!

V dome pána Rettiga som zažil mnoho radosti. Jeho pani je osvietená žena, dobrá gazdiná a horlivá Slovanka.^[251] Pán Rettig mi ukázal mnohé svoje spisy, pôvodné i preložené. Na jedných je už aj cenzorské „imprimatur“. Bár by sme ich len čím skôr rátali v počte našej literatúry!

Dňa 18. augusta som dal zbohom Litomyšli, mestu peknému a nádhernému, ale veľmi ponemčenému! Vďačným srdcom som sa lúčil z lona domácnosti pána Rettiga, kde som našiel otvorené vlastenecké srdcia!

Od Litomyšle bývajú už všetci Nemci, ktorí hovoria svojím zvláštnym nárečím, rozdielnym od iných. Nosia krátke kazajky, niekedy aj dlhé, nemotorné, až na päty siahajúce kaputy,^[252] čierne kožené nohavice do čižiem, na hlave vysoký čierny klobúk; ženy nosia súkenné sukne, okolo hrdla golieriky, čiže obojky. Tváre žien sú okrúhle, mužov podlhovasté. Stále som išiel nemeckými dedinami, až som sa ocitol na hraniciach.

Už som zas videl Moravu. Morava sa otvorila predo mnou ako oko, takže som neďaleko videl rozložené mestá a dediny „před okem mým smutně slzícím“,^[253] pretože za mnou na západ sa rozprestieralo rozľahlé, pekné a slávne Česko. Lúčil som sa s českou zemou! Ó vy postavy ušľachtilé, ktoré si tu moja myseľ natvorila, a vy výjavy blažené, ktoré ste ma na svojom lone kojili, ó vy vlastenky a vlastenci, ktorí ste ma v mojich sladkých nádejach upevnili — všetci sa dobre majte! A keď sa na rozvalinách minulosti začervenie krajšia dennica a keď z tichých hrobov vyjde blaženejšie slnko, nech vám i mne svietia neuhasiteľne!