ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Katovské lešenie prešovské, postavené dňa 5. marca 1687

I. Veru dosť dávno už tomu, čo ma osud i s domom odlúčil od uhorského kráľovstva, ktoré v posledných rokoch do záhuby bežalo a množstvo obecných záležitostí v meste, ktorého blaho už viac rokov mám na starosti, mi akosi nedovoľuje venovať dostatočnú pozornosť udalostiam v cudzine, ktoré nám nenávisť a klebety v nepravom svetle predstavujú; jednako, keď už na všetko zvedaví Nemci dychtive prijímajú klebetami niektorých rozširované bájky a výmysly sa za pravdu majú, súc o veciach lepšie poučený, zaumienil som si rozptýliť ľahkovernými ľuďmi dychtive prijímané bludy a napísať tomuto i budúcemu veku len veci zistené. Lebo viem dobre, že sa nad Uhrami tak kruto vládne, že nesmú svobodne ani cítiť, ani písať, ani si na rozžialenom srdci uľaviť, ani sa ako-tak požalovať. Kto však nijakej bázne nepozná, toho tu závisť, neraz pochlebníctvo, často túžba po — nie každému prajnej — priazni panovníckeho dvora pohýňa k tomu, aby čistú pravdu znetvoril výmyslami. Ja budem písať ďaleko od lásky, ďaleko od nenávisti, ďaleko od lichotníctva, ďaleko od priazne dvora, ktorá zriedka má trvanie, po ktorej som nikdy nezatúžil, ani sa jej — ak len smyslov zbavený nie — nebudem domáhať, vediac dobre, že jej viac budem mať, ak vystúpim pred verejnosť, ako keď sa utiahnem do samoty. [Priazne si tento spis nezaslúži, nech ju má ten, zásluhou koho poznám a píšem pravdu, cisársky totiž dôstojník, ktorý za štyri roky poctive slúžil cisárovi a poslednej zimy vrátil sa domov, ktorý, ako očitý svedok najhroznejších vecí, môže podať pravdu skorej, ako hocikto iný.]

II. Diviť sa nám prichodí predne osudnému pre Turka Leopoldovi, ktorý mal predkov na dary ducha a priazeň Šťasteny síce bohatých, ale ktorí nemohli dokázať to, čo sa dialo pod jeho vládou, čo podnikol a svetu na podiv z priazne Šťasteny vykonal on; ak to tak povedie až do konca, zaslúži si meno Veľkého Leopolda. Za krátučký čas svojho života preslávil sa skutkami takými veľkými, že keby sa ľudské veci na zdarboh konaly a nepotrebovaly pomoci so strany ctnosti, samo by sa stroskotalo už všetko. Premohol arcibiskupský Ostrihom, osiecke mosty, Solnok, Jáger, Nové Zámky, Pešť, Vacov a nepočetné nepatrnejšieho mena mestá; podmanil si Budín, i podľa súdu Turkov prvé mesto medzi ostatnými, Mukačevo, hlavu ostatných hradov a útočište nepokojného národa. Ak pridá k nim ešte Várad, Székesfehérvár, Sziget a Raab (lebo menšie nemôžu vyhnúť osudu väčších), nenajde, čo premôcť v Uhorsku. Položil synom, až dospejú, taký pevný základ pre ďalšie operácie, že nebude im ťažko držať jednou rukou Východ, druhou Západ.

Jeho ohromujúce víťazstvá predzvestovala ináč i príroda a i veštec. Určite sa tvrdí, že keď sa narodil, mal dosiaľ nebývalým a v dejinách neznámym divom na zadnej časti hlavy konskú srsť v podobe konského chvosta. Ako by ho už sama matka-príroda bola dala na záhubu tomu národu, ktorý na žrdi pripevnený konský chvost má za válečný odznak,^[1] a položila ho na zadnú časť hlavy preto, aby naznačovala, že sa plnej slávy svojich skutkov dožije v predvečer života. Nie je bez smyslu ani to, čo sa na všetky strany hovorí a číta. Toho totiž času, keď sa Maximilian ujal vlády a hodnosti panovníckej, akýsi žid prorokoval.^[2]

Vďaky si síce u sudcov a pôvodcov toho katovského lešenia, viem, nezaslúžim, ale jej ani nežiadam, spokojac sa s uznaním, ktoré mi udelí verejnosť a priatelia pravdy. Nenávisti sa nebojím. Ako by som sa bál, keď viem, že nemôžu byť nenávidení podnikaví ochotní ľudia preto, že vynášajú na svetlo veci inými nepovšimnuté a odsúdené na zabudnutie? Iste len milovaním lže sa stáva, že mnohí výmysly rozširujú ako pravdepodobné veci a táraninami klamú mnohých, hoci je pravdivosť vecí na bielom dni. Veľmi pečlive som oddelil pravdu od táranín. Ty, milý čitateľu, kto si koľvek, sleduj ma a nehorli tak za domáce veci, aby si si pri tom ani nepovšimol cudzích.^[3]