ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Týmito štyrmi hlavami vina nebola ešte smazaná, ani ich smrť nepriniesla bezpečnosti iným. Nalieha sa na potrestanie iných. Hneď zatým rástol počet tých, o ktorých ako o odporcoch nemeckej moci sa tvrdilo, že ich čosi podnecuje na politický obrat, a ktorí mali sa dostať na lešenie. Strážnice pri bránach, veže a poniektoré privátne domy ich už sotva mohly prijať. Najmä začiatkom týchto tragédií dovážali sa cudzinci do mesta vozmo, alebo koňmo zväčša o polnoci, keď občianstvo v tuhom sne spalo a o ničom ani tušenia nemalo; najviacerí však za bieleho dňa, ako Jur Bezegh, N. Radwanski [zo Zvolenskej stolice], N. Geczy, opravdový to Katilina svojej uhorskej vlasti, Melicher Smrtnik, sudca v Banskej Bystrici, Daniel Weber a iní. Túto v poradí druhú tragédiu podstúpili:

II. Gabriel Keczer, uhorský zemän, syn Ondreja Keczera, o ktorom hovorí tragédia prvá. Príroda dopriala mu povahu veselú, vľúdnu, ku každému prívetivú a dobrosrdečnú. Bol symetricky urastených a zavalitých údov, tvári peknej, akou sa mohol páčiť každému, tela a smyslov zdravých, muž ozaj vážny. Mal vzdelanosť latinskú, maďarskú, nemeckú, slovenskú. Dostalo sa mu šťastného manželstva za podiel, ktoré svojím pokojom, svornosťou, nemeckou vzdelanosťou, čistou láskou a oddanosťou zjemňovalo trochu voľnejšiu povahu jeho rodu. Nebol ešte ani veku mužského. Kde by, veď práve že nastúpil rok 30-ty, ktorým sa mužský vek počíta. Kým ako vďačný syn horlive plní svoju úlohu, prosí pre otca milosť, prosbami a naliehaním nakloňuje k priazni známych i neznámych, aby ho vysvobodil, dostáva sa deň-dva po uväznení otcovom tiež do väzenia, pod stráž ako pôvodca nových hnutí, alebo preto, že vie o nich. Hoci mu po predchádzajúcom vyšetrovaní potupu mučenia odpustili práve tak, ako i ostatným, ktorých ten istý deň strhol do záhuby, zachrániť ho jednako nemohlo ani jeho ospravedlňovanie sa, ani vek, ani úsilie vernej manželky, ani pečlivosť priateľov oň, ani poľutovaniahodný osud otcov. [Svitol naň posledný deň, 22. marca, čo bola sobota pred Kvetnou nedeľou; vyviedli ho z nižnej brány.] V posledných dňoch jeho zemského života a vyšetrovania spýtal sa ho senátor a prísediaci súdu Medwecki, kedysi prívrženec evanjelickej sekty, či si chce zachrániť život, že nie je ešte neskoro zachrániť si ho; videlo sa však, že sľubuje to len, ak si vytrhne zo srdca to novopečené, viac len vychýrené, ako pravdivé náboženstvo evanjelické a stane sa údom prastarej cirkvi katolíckej, ktorá, ako veríme, jediná vedie do neba. Na to mu on odvetil: „Rozumie sa, že nenenávidím život, ktorý je milý i nerozumnému zveru. Keby si mu ho chcel vziať, vzopre sa ti. Milý má byť však len, keď sa môže zachovať v počestnosti. Bez nej nestojí život za nič. Po zavraždení predrahého otca, po takom citlivom naštrbení našej česti, nepokladám za hodné žiť ďalej na svoju a mojich predkov hanbu.“ Tieto slová prezradily, že niet nádeje, aby opustil vieru, ktorú miloval. Odviedli ho teda do nižnej brány, aby ho uväznili. Nadišiel už 22. marec, deň jemu posledný, na ktorý čakal odhodlaný. Dal si zavolať Jána Andricia, duchovného pastiera slovenskej cirkvi v Prešove, aby sa nebeským pokrmom ujal jeho duše (oni to volajú vel. Večerou P.), hovoril mu o Božom milosrdenstve a o prehorkom utrpení Vykupiteľa, čoho sa mu, ako si želal, i dostalo. Po tomto obrade vzali ho zo žalára a viedli s kňazom a vojakom po boku pod meč. Keď sa rezkým krokom uberal na poslednej ceste, priskočila k nemu sestra na vydaj, skľúčená len nedávnou nehodou otcovou, a nemnohými, krutým bôľom diktovanými, ale milosrdenstvom divákov otriasajúcimi slovami zvolala: „Ach, brat (hovorila po maďarsky a objala ho), posledná, najmilšia čiastka nás všetkých duše! Čo si len počneme, keď ztratíme i teba? Z drahého otca neostalo nám nič, okrem o pomstu volajúcej a na osudnom lešení zosmradenej krvi, s ktorou má byť smiešaná v tejto nešťastnej hodine tvoja. Nám, ako ovciam bez ochrany, hociktorý dravý vlk vpustí zuby do tela.“ — „Žije Boh na nebi!“ odpovedal on. „Kým jeho máte v srdci, niet sa báť čoho. Jemu vás porúčam. Skroť svoj plač a pusť ma k radostiam, ku ktorým som na ceste. Po ničom tak netúžim, ako po hodinke, ktorá ma má spojiť s mojím a s vaším Ježišom.“ Hrôza pojímala obecenstvo a ktorí rozumeli tomuto rozhovoru, nemohli sa ubrániť slzám. Vojak po jeho boku nemilo niesol tieto reči a, odženúc pannu, postavil odsúdeného na priestranstvo pred mestským domom, aby vypočul ortiel smrti. Prišiel ta skôr, ako ostatní odsúdenci, a majúc sa k veciam nebeským, modlí sa, vzdychá, a že sa — Boh vie, prečo — preťahoval čas, oslovil i kňaza, ktorý ho na ceste odprevadil. „Mám za zisk tento deň, velebný pane!“ hovorí medziiným. „Verím, že svojho Spasiteľa, ktorého som miloval a ctil, uvidím, ako je. Jedno ma trápi: strach pred bolesťami smrti.“ „Márny to strach,“ povie mu kňaz. „Preň tu niet miesta: bližší hraniciam nebeským, nezanedbávajme pečlivosť o dušu.“ Primal ho znova modliť sa. „Ach, keby som,“ hovorí on, „s povolením týchto vojakov mohol vstúpiť do výčapu vína (pred ktorým stál), a padnúc na kolená sám sa pomodliť, poručiť dušu ako drahé dedictvo Spasiteľovi Kristovi.“ Keď sa pýtal, neodopreli mu doň vstúpiť. Tam, padnúc na kolená, s celou vrúcnosťou duše prosí o odpustenie trestu, ktorého si zaslúžil mnohým previnením na zemi, a života sýtu dušu porúča i odovzdáva Stvoriteľovi, otcovi duchov, Vykupiteľovi Kristu a Svätému Duchu, obživovateľovi utrápených. Keď ho upozornili, že nadišla posledná hodina a že sú prítomní i jeho v smrti spoločníci, razom vyskočil a bez najmenšieho znamenia skľúčenosti na tvári vypočul z obvyklého miesta vyhlásený rozsudok neprestrašený; potom dal sa spolu s ostatnými, tou istou loďou plávajúcimi, do zvelebovania Ježiša nemeckým žalmom: Herr Jesu Christ, meines Lebens Licht, — a tak pri spievaní žalmov prešli spomenutú cestu. Umrel bez bázne a, ako jeho vystúpenie na lešenie svedčí, veselo. Keď drahocenné, cez plecia prehodené rúcho oddal sluhovi a keď mu tento (sluha) zaviazal oči, sklonil sa krásnym pohybom, so sopätými rukami, pri neustálom vrúcom modlení a, obnažiac si trochu plecia, tak prijal osudnú ranu, že sa ho ruka katova nikde nedotkla na tele. Tak ztuha ho zasiahla rana, že mu hlava až so stred lešenia odskočila do blata na zemi. Zdvihli ju a priložili k telu, samého však položili v predsieni súsedného domu do rakve; ztadiaľ ho preniesli do otcovského domu, obmyli vodou a slzami manželky i sestár a druhého dňa viezli do Peklian, do obce majetkov Keczerovských, na dve míle od Prešova, kde ho pri veľkom smútku priateľov a nežne milovanej manželky uložili do hrobky predkov, čomu Nemci, ktorí tam mali pole a hrobku pre seba požadovali, zprvu odpierali, neskoršie však dovolili. Tak pohltila pred časom táto zkaza šľachetného muža, ktorému by Boh bol ešte doprial života.

III. Martina^[15] Sáarossyho, uhorského zemäna, syna Sebastiana Sáarossyho a zaťa Andreja Keczera, zavalila tá istá pohroma. Kým sa otec v prepevnom hrade Mukačevskom skrýval, kde ho dobré šťastie na svojich krýdlach vtedy ešte odnieslo ako do nejakého útočišťa, keď v noci prekvapený a vínom opojený tábor r. 1685 generálom Schultzom až k Prešovu bol zahnaný, jeho samého odvliekli zo Sabinova, kde sa zdržoval, do Prešova a držali v strážnici, ktorá je na prostriedku námestia. Sputnaný na oboch nohách kladou, prestál na mestskom dome, ako i ostatní, prísne vyšetrovanie. Bol človek slabého tela, podstúpiť smrť nesmelý, veku ani len mužského nie, veď bol sotva 25-ročný. Podľa luteránskeho zvyku v spovedi, v požívaní Vel. Večere P. a vo vzývaní Boha hľadal posilnenia svojej duši. Úzkostlive sa triasol na celom tele tak pri vyšetrovaní, ako na lešení. Sila ducha ho natoľko opustila, že bol skoro bez seba ako na ceste k lešeniu, tak i neskoršie na ňom; iba čo mu kazateľ Lipóczy dodával, ako mohol, zmužilosti a utvrdzoval myseľ. Dostalo sa mu toho istého poctenia a milosti, čo švagrovi Gabrielovi Keczerovi: vzali ho a pochovali jeho sluhovia. Ktorí mali spoločnú vinu a smrť, sudcov, žiaľ a priateľov, tých hrob nemohol rozlúčiť. NB. Písal otcovi list vo veci čisto súkromnej, to bolo príčinou.^[16]

IV. Jur Fleischhankker, šľachtic, predný občan a obchodník v Prešove. Nie raz, ale opätovne zastával v prospech občanov sudcovskú hodnosť, od ktorej v týchto mestách, ako počúvam, niet vyššej. Hoci vyššej vzdelanosti nemal, viac horlil za vieru, za vedy a za obecné dobro, ako hocikto iný. Obyvatelia tohoto mesta si vysoko cenia jeho povestnú mienku o školách: „Domáce zkúsenosti nás poučily, akej dôležitosti majú pri obecných záujmoch školy, ktoré k dobrému nahýňajú mládež ešte nezkúsenú. Ako pribývalo výtečných mužov u nás, keď ony prekvitaly! A po vyvrátení tohoto i iných miest akých surovcov máme či v poctivosti a v iných ctnostiach, či najmä v napomáhaní obecného dobra! Ak si ich znova nepostavíme, naša a našich potomkov zkaza je istá. Máme sa teda pričiniť v neunavnej usilovnosti a práci všetci, aby nám právom repozície boly vrátené, pred úkladmi ochránené, aby nemusely trpieť nedostatkom a opovrženosťou, ani neboly zanedbávané.“ [Povedal to vtedy, keď sa tak videlo, že vláda Thökölyho je ustálená a prešovské školy šly do rozkvetu, a opakoval i vtedy, keď sa po dobytí mesta ujal vlády už Nemec.] Ten istý deň, ktorý sa stal osudným pre Zimmermanna, vzal i jeho svobodu, lebo sa dostal medzi uväznených, a z náručia milých domácich dali ho stráži. Viac ráz ho podrobovali pečlivému výsluchu; tu ho raz samotného trápia rozličnými, pečlive kladenými otázkami, na ktoré mal dať odpoveď kladnú alebo zápornú, inokedy postavili ho zoči-voči s Bedrichom Weberom, mestským notárom, s N. Feldmayerom a s inými. Dopytovali sa nielen na veci nové, o ktoré podľa nich usilovali všetci, ale primiešali rozličné otázky i o starých. Lebo v tom čase, keď generál Schultz r. 1686 druhý raz obliehal mesto, Fleischhacker v hodnosti sudcu pôsobil, a to veľmi pilne. A Feldmayer bol nadporučíkom. Obaja silou-mocou o to stáli, aby zahnali nepriateľa zpod hradieb a s krku občanov. Títo dvaja a ktorí s nimi stáli proti mocným pánom za svoje blaho, za svobodu, tento najvzácnejší medzi všetkými statkami, a za svoj predrahý rod, že radšej ochotne podnikli akékoľvek nebezpečenstvo, ako že by boli poddali svoje hrdlá nespravedlivej samovláde, ako oni hovorievali, alebo z nedbalosti pripustili, že by sa svobodní stali najostatnejšími z otrokov. Keď toto i viac ráz počuli obyvatelia, ktorí k vôli svojim múrom dni a noci trávili pod holým nebom, zahoreli spravedlivým hnevom. Skutočne hanebnú porážku pripravili Nemcom títo prešovskí občania pod týmto mestom; zahynulo ich totiž asi 6000, a hoci ich nebolo tak veľa, vytrvali v obliehaní proti 14.000 za 9 týždňov; mohli by sme ich pokladať po istú mieru i za slepých opovážlivcov, keby neboli bojovali za najkrajšiu vec, za svobodu náboženskú a politickú. A keby vtedy, keď rozpajedený nepriateľ už na samú bránu doliehal, viac odvahy bola mala posádka k odporu, ako k odovzdaniu mesta, keby jej nebolo bývalo milšie bez udatnosti ustupovať, čo robia zbabelci a zradcovia, ako so zbraňou v ruke spolu umrieť s hynúcim mestom a svobodou: občania by sa neboli poddali, hotoví radšej vlastnou krvou a kopami svojich mŕtvol obrániť starobylú svobodu svojho národa a mesta, než sýtiť psov krvou a vnútornosťami svojich najprednejších, kŕmiť havranov ich ohavne rozdriapaným telom, ako sa i stalo, a netajenú alebo skrytú radosť vyvolať v nenávistníkoch a posmievačoch. Fleischhackera a Feldmayera pokladali za pôvodcov smrti toľkých vojakov, hoc i nie samých. Lebo cisárski za buriča mali i ml. Webera, Medveckého, Guttha a Schönlebena. Neškodilo by síce viac spomenúť o tejto veci, o ktorej budúce pokolenia budú chcieť vedieť, čítať a ktorou sa s bôľom budú zaoberať; keby tieto veci, a všetko, čo tu sa dialo, čo hovorilo, nepotrebovaly iných záznamov. Vraciam sa teda k Fleischhackerovi. Dňa 22. marca okolo ôsmej hodiny prijatím spasiteľného pokrmu sviatosti Vel. Večere Pánovej pripravuje sa k smrti vo väznici pri vyšnej bráne, kde ho držali, aby ho zničili. Prislúžil mu ju nemecký kňaz Michal Glendelius, lebo bol odmietol jezuitského pátera Peritzhoffa, ktorý vo svojej apoštolskej horlivosti čím viac duší chcel získať Kristu a práve preto, kde ho volali, vďačne ponúkol svoje služby. Hovorilo sa o ňom, že mu myšlienky prestúpiť na vieru katolícku neboly cudzie, ale len ak prestúpením získa život, ktorému už-už hrozilo nebezpečenstvo; a takú nádej v ňom niektorí i roznecovali. Ale videli všetci, ako dodával ducha klátivému Fleischhackerovi práporník, súverenec, ktorý v tej chvíli strážil bránu. „Čo sa klátiš, Fleischhacker?“ hovorí. „Myslíš, že si odpadlíctvom zachrániš hynúci život? Ver mi, o tvojej hlave je už rozhodnuté, a márne by si odstupoval od svojho náboženstva: ujsť svojmu osudu nemôžeš. Vzmuž sa radšej, buď taký, akého sme ťa vídavali, skalopevný vo svojej viere, i na katovskom lešení, ktoré či si si zaslúžil, a či nie, ty vieš najlepšie. Z dvoch nebezpečenství treba vždy voliť menšie. Aký mizerne malý je život, ktorý ztrácame! Ale odmenu akú veľkú má viera, ktorú ako ja, za jedine pravú máš i ty; aké hrozné je byť zatraceným! [Dajme tomu: zachránil by si si život: o krátky čas ti ho sama príroda vezme.] Ak príklady viac môžu, ako reči, tu ich máš naporúdzi. Zimmermannovi najprv jezuita vzal vieru, a potom kat život. Neverím, že teba lepší lós čaká.“ Táto reč tak utvrdila zprvu klátivého muža v jeho luteránskej povere, že ani nepomýšľal viac na to, aby prijal kat. vieru, i umrieť chcel len vo viere evanjelickej, podľa jeho bludného presvedčenia pravej. Tak veľa môže náboženská zaslepenosť v dušiach nevzdelaných, aká bola aj vedami nevytríbená duša Fleischhackerova, len nech nechybuje, kto by klátivých posilňoval. Keď odchádzal kňaz jeho sekty, objal ho a privolal mu posledné s Bohom! „Už ma meč odlúči od teba, premilý otče! Zaplať ti Boh večný, keď ja už nemôžem, že si ma občerstvoval zálohami nebeskej milosti, dodával mojej smädnej duši útechy z evanjelia. Že aký hriech má tu byť smytý krvou, nijak nepochopujem. Dávne hriechy došly milosti, novým veciam som sa vyhýbal, a umieram. Tí múdri vedia len, aká hrúza sa skrýva pod týmto rúškom. Ty, dobrý môj pastier, stoj pri mne až do konca, ako svedčí, keď sa mi vyhasí život.“ Kazateľ odišel, ale keď po vyhlásení na obvyklom mieste smrteľného rozsudku kráčal na popravište, stál mu zas po boku, porúčajúc v spoločných modlitbách dušu Kristu Vykupiteľovi. Tvár a posunky jeho, keď šiel na popravište, neprezradily nijakého znamenia o zlom svedomí, ale tým viac veselej mysle. Neprestrašený dáva ducha Bohu, rúcho manželke, obnažený krk katovi, telo zemi; súd potomstvu. Kým on vzdychajúc čakal na smrteľnú ranu meča, oplakávali ho v úprimných slzách manželka, dcéra a vnukovia po nej, ktorí ho stretli i na hlavnej ulici, keď ho viedli od brány k mestskému domu, kde mala byť vynesená sentencia, a posledný raz objali svojho milovaného starého otca a živiteľa. Vojakom, ktorí ich odstrčili, keď mu kolená chceli objímať, povedal: „Nebráňte mi prijať posledné objatie od tých, ktorých som vychoval.“ Priatelia plačú, všetci vlastenci, ktorí sa na popravište kol-dokola s oblokov prizerali, vítajú ho s takým plačom a nárekom, že sa ďaleko ozýval aj za mestské hradby. Údy mu posbierali, niesli do jeho domu, umyli, a uložili v truhle, aby ho pochovali.

Dlho sa hádalo, kde ho pochovať. Vdova a priatelia si priali, aby ho pochovali vedľa zaťa u minoritov, ako si za živa žiadal. Keď na to nepristali, prosili preň miesto pri kostole Nemcov. Jedni súhlasia, iní odpierajú. Keď generál na to poznamenal, že sa nesvedčí pochovať nečestného človeka na mieste, zasvätenom pochovávaníu ľudí bezúhonných, pochovali ho^[17] za účasti niektorých po západe slnca, bez všetkej ceremonie v pomeriu, ako sa ide do Šebeša. Nad jeho, ako aj nad hrobom Medveckého a Schönlebena založili z nakopanej zeme trojkopcovitý pomník, ktorý však hneď v najbližších dňoch dali rozsypať, zašliapať a so zemou srovnať, aby potomstvo ani najmenšieho znaku nemalo o jeho hrobe. I uprostred vysokej bašty, ktorá na šibenice hľadí, stály tri kamenné gule na trvalú pamiatku prvého obliehania mesta Schultzom, z ktorých na najväčšej boly vytesané náslovné písmeny mena a priezviska Zimmermannovho a Fleischhackerovho. Vyčnievajúcu časť strednú, ktorú murári tak pevne zasadili, že sa nijak nedala vyvaliť,^[18] odbúral kat, a na námestí pred verejným stĺpom, kde sa palicovalo, železným kyjom roztrepal. Tak nemohli vyhnúť potupeniu ani kamene, ktoré ich meno maly hlásať do budúcnosti.

V. Samuel Medwecki. Toho preslávila viac jeho statočnosť, učenosť, zbehlosť v tajomstvách domácich zákonov, bezúhonnosť a iné ctnosti, než pôvod, o ktorom vedely iba Spišské Vlachy. Sebe ďakoval všetko, domovské právo a senátorskú hodnosť v Prešove; osud však, ktorý ho stihol, prevratu, ktorý keď mocne otriasa hynúcim štátom, nikomu neškodí tak, ako čelným mužom, ktorí proti nemu brojili. Nesľuboval si lepšieho losu, ako jeho priatelia, ktorí buď smrť podstúpili, buď sa v žalároch biedne trápili. Preto sa za tie dni, keď ešte bol na svobode, v zamknutom dome skrýval, mysliac, že to ho môže zachrániť ešte najskôr. Na každé šepkanie, i keď ho pozdravili, sa strhol, bojac sa, že ho podobný osud zachváti (čo sa aj stalo). Aby ho posledná hodinka nenašla nepripraveného, trávil celé dni a noci pri modlitbách a prosbách, a v slzách usmieroval Boha, hriešnym životom (veď bol človek) rozhnevaného a urazeného. Tak pripravený na všetko, dostal sa do počtu obetí, súc dňa 15. marca, — čo bola sobota po Laetare, — po dni zlých znamení za súmraku zavlečený do katovej bašty. Stihol ho los, akého sa obával. Los ľudí totiž dochádza zväčša takého konca, aký určuje pri udalostiach hneď prvý strach alebo nádej. Poldruhej hodiny strávili sudcovia pri jeho výsluchu, len aby ho neodsúdili nevyšetrovaného. Okolnosť, že sudcovia zaobchádzali s ním trochu miernejšie, dala tušiť, že bude skoro prepustený. Mal aj medzi sudcami tohože mena priateľa a mestského senátora, zďaleka, myslím, aj príbuzného, ktorý mu trochu dobroprajne bol naklonený a pokladal to za česť rodiny, aby zostal na žive a nezahynul poškvrnený potupnou velezradou. A bol by zaň iste bez váhania prosil, keby bol predvídal, že sa mu podarí odpútať ho od luteránskeho náboženstva, ktorého sa srdnate pridržiaval, a zaprenie ktorého dnes najskôr získa sudcov; áno, obdarúvajú často životom, ba obsypávajú čestnými úradmi ľudí, ktorí si sto smrtí zaslúžili. Keď zvesť o ich smrti bola už nepochybná, navštívila ho práve, keď sa na smrť pripravoval, sama manželka, a v slzách ho prosila, úpenlive prosila, aby si viac vážil od evanjelickej viery náboženstvo katolícke a život, nad ktorý drahšieho biedny človek nemá. Ona a jej domáci by mu toho nezazlievali, len aby ho zachránili. Takou pretvárkou chcela ľahká žena otriasť vierou mužovou, ale márne sa usilovala. „Daromné sú tvoje slová,“ odpovedal. „Od hriechu apostázie (tak menoval prestúpenie na katolícku vieru) chcem byť vzdialený čo najďalej. Bože chráň, že by som si tak zamiloval tento, len krátkemu prímeriu podobný život, že by som mu dával prednosť pred spasením. Cestu, ktorú mám pred sebou, musím vykonať pevným krokom. Ty choď len ztade domov a mäkkými slzami svojimi nelám moju myseľ. Dobre sa maj, mne verná až do konca, aj s dieťaťom, a choď stále s Bohom!“ Keď ho vojak na stred námestia pred radnicu postavil, počul ten istý rozsudok, ako ostatní v ten deň odsúdení, a po vyspievaní prvej dal sa do predspievania nemeckej piesne, pri čom druhovia spolu spievali s ním. Keď vystupoval na lešenie, postál na schodoch chvíľku a pousmejúc sa akoby, povedal: „Naozaj divné, že som ani svedkami nebol usvedčený, ani nikým obžalovaný, ani zákonite vyslúchaný, a už idem prijať smrť ako odsúdený.“ Po vernej péči o dušu dal sa bez meškania starať sa o telo, aby slušne padlo. Vidiac, že je koberec, ktorý niekto bol prestrel prijať padajúce telo, nie dosť dobre a nie na pravom mieste rozprestretý, sám vyrovnal jeho zahybnutú časť, zadnú potiahol, a sám si zaviažuc oči, kým za kňazom svojej viery posledné slová umierajúcich: Herr Jesu in Deine Hände atď. odriekal, pri slabike „dei“ s preťatou na jeden úder šijou prestal žiť a hovoriť. Pochovali ho na tom istom mieste a na ten istý spôsob, ako Fleischhackera.

VI. Juraj Schönleben, narodený v Prešove z otca občana, šľachtica a obyvateľa, bol spríbuznený s prednejšími rodinami mesta, zastával i hodnosť senátorskú pochvalne. Keď šlo o bezpečnosť luteránskeho náboženstva v meste, rýchlymi, u rýchlych poslov pri každom míľnom kameni na verejné potreby pripravenými koňmi šiel do Viedne, a často priniesol z dvora, kde ho už veľmi dobre poznali, priaznivé rozkazy. Keď tí, o ktorých tu bola reč, boli popravení, strhla spoluúčasť na vine a trest odsúdencov do záhuby i jeho, keď prv niekoľko dní bol v strážnici, v okovách a niekoľko ráz pred sudcami na výsluchu. Na tom istom mieste bol pochovaný, kde ostatní.

VII. Žigmund Gutth, akiste Banskobystričan, rodom šľachtic, hodne obdarený bystrou súdnosťou, právnickými vedomosťami, znalosťou jazyka latinského, nemeckého, maďarského, slovenského; radou — kedy ako bolo treba — obozretnou. Medzi senátormi dostal sa skoro na prvé miesto. Spolu s ostatnými predákmi svojej sekty prv ešte, než by sa mesta bol zmocnil Thököli, i pri hrozbách a nástrahách vtedajšieho sudcu Jána Webera a iných podarilo sa mu vymôcť u dvora, aby evanjelické náboženstvo našlo miesta v istom dome v Prešove (meste). V ťažkých chvíľach občania skladali takú dôveru v jeho radu, že bez váhania vykonali všetko, čo jeho múdrosť velila. Od mladi zúčastňoval sa najdôležitejších podnikaní, a to mu dalo tú mnohostrannú zkúsenosť a radu vždy hotovú. V Prešove dostal občianske právo, o ktoré keby nebol prosil, bol by býval požiadaný, aby sa uchádzal oň, a boli by ho z usnesenia mestskej rady a obecenstva prinútili prijať ho, keď mu ho už odhlasovali. Jeho znamenité ctnosti pripravily mu tohoto spôsobu vyznačenia, akého dodnes nemal nikto. Stal sa inšpektorom a kurátorom prešovského kolegia. Nepatrí sem opisovať, ako zastával tento úrad. Tohoto pre Uhrov tak pamätného roku začali ho upodozrievať, že podporuje nepriateľské snahy, lebo všetci občania, čo týmto nešťastím zahynuli, deň i noc u neho trávili. Za celý polrok ho vo väzení za zločinca mali, zo zaslepeného vzteku v putách držali, rozličnými žartmi rozpustilých vojakov sužovali. Podnetom k nezrelostiam bola jeho dávna a nevyliečiteľná slepota:^[19] „Sem sa, kamarát,“ zvolal neraz strážny, „pozri na toho buriča: Gutth prikladá rebrík k múru, dáva sa na útek!“ Inokedy: „Pre Boha, za môjho stráženia Gutth ušiel z väzenia! Nestretol si sa s ním niekde, Pamfil? Bohu prisahám, polovicu môjho žoldu ti dám, ak mi ubehlíka nazpäť privedieš!“ Neraz celé dni trávil o hlade, lebo mu stráž pojedla poslaný pokrm a často mu (keď bol lačný) dali len kúsok chleba, posypaného popolom a prachom. Misku mu predkladali a zas len odtiahli. Keď bol smädný, podali mu krčah prázdny, alebo vodou rozriedeným vínom naplnený. Ale kto by mohol pospomínať všetky vojenské žarty? Na mestskom dome častejšie stál zoči-voči s obžalovanými z rozvratných úmyslov, pri čom ho nútili rad-radom pomenovať strojiteľov prevratu. A keď bol trochu nepovoľný, hrozili mu a postrašili ho mučením; hovoril teda pekne, aby vyhnul mukám. Na sudcov, ktorí kázali natiahnuť ho na škripec, volal: „Pre Boha vás prosím, sľutujte sa! Dosť krutý škripec a súženie mám na svojej pakostnici a dvanásťročnej slepote!“ Spomienka na veľké nešťastie premohla a k milosrdenstvu pohla trestateľov zločinov a pánov života a smrti. Trest smrti, akému podľahli ostatní, bol pririeknutý i jemu. Ale že mu ušiel, nech za to ďakuje Michalovi Fischerovi, správcovi Spišskej komory, čo je v Košiciach, ktorý, obľúbený u generála Karaffu, prosil za život svojho pokrvného, čo i docielil. Podivná je tá ľudská slabosť! Hlavného — ako sa súdilo — pôvodcu velezrady nielen že nepotrestali, ale ho poctili i hodnosťou senátora. Ktože ostane potom verný, keď sa zrada netresce, ale odmeňuje vysokou hodnosťou v meste, len sa oddeľ od prívržencov Lutherových (ako urobil Gutth)… U niektorých učených teologov čítame že je hriech proti Duchu Svätému, ktorý sa volá neodpustiteľný, o ktorom sa tvrdí, že mu ani Pán Boh nemôže byť milostivý. Takým neodpustiteľným hriechom je urážka veličenstva, pre ktorý nestačí nijaký trest, nijaké poľahčenie a nijaká obžaloba. Dnes sa veci tak majú. Môže byt niekto velezradcom, môže byť zločincom, len nech sa z luterána stane katolík, vec je v poriadku. Príznačné je, čo tu rozpoviem. Keď Fraňo Vešelíni, palatín kedysi uhorského kráľovstva, vo veciach kráľovstva chodil vo Viedni, ztratilo sa mu veľmi cenné zlaté rúno. Lebo vlámal sa mu do stráženej izby zlodej, a nevšímajúc si peňazí na stole, vybral si toto, vzal a odišiel. Keď o chvíľu hruď palatínovu mali ním priozdobiť, začalo sa hľadať, a keď ho nebolo, videl každý, že ho ukradli. Obkríkli vrátnika, vinili ho z ospanlivosti, a nech sa rúno nenajde, bol by musel iste umrieť. S najväčšou pečlivosťou sa začalo stopovať, koho asi videli túlať sa okolo paláca a okolo palatína. Ktorí videli, tvrdili, že sa akýsi študent tu ponevieral. Pátralo sa po odvážlivom človeku (a našiel sa), vsadili ho do temnice a držali pod dozorom pre šibenicu. Ale čo sa nestane? Prišli učitelia, krásnymi slovami hladkajú zástupcu kráľovského, aby odpustil kajúcemu hriešnikovi. „Milostivý pane,“ hovoria, „tvoj previnilec odvážil sa skutku nenapodobitelne zlého, a preto by zvlášť bola preslávená tvoja dobrota, keby si veľkému vinníkovi odpustil. Sú to asi tajné rady božie, ktoré na tento spôsob chcely odlúdiť luteránskeho zločinca od kacírstva a získať ho pre cirkev katolícku.“ A tak vierolomnosť zachránila človeka, ktorého smrť bola už istá. Ale štátnym záujmom je, aby takí odvážliví zločinci boli potrestaní, aby neupadli — keď sa nepotrescú — nazpät do svojho hriechu na svoju i na škodu iných. Lebo omilostenie nenapravuje odvážlivého zločinca, naopak, roznecuje jeho sebadôveru a dodáva mu odvahy; neprávom vpaľuje potupný znak, kto jednu stránku tepe, tresce, druhú olejom pomazuje…