ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Ako sa táto druhá tragédia z milosti sudcov akosi preťahovala — veď obviňovaných šľachticov a občanov ani na škripec neťahali, ani im ruku neodsekli, hoci sa im len pred lešením oznámilo, že sa im ponecháva nedotknutá, celá, ani rozštvrtení a obesení neboli, ba poslednému z nich daroval sa i život a česť, — tak nenajsť v tejto poslednej, keď sa porovná s prvou, ani stopy po milosti, o čom sa môže presvedčiť každý, kto urobí porovnanie medzi mukami. Čo len nerobili s obeťami tejto tragédie! Až hrôza prejíma dušu, keď si predstaví trýzne na škripci a bôle, keď ich potom na celom tele zmučených a pálených stiahli s neho. Na holej slame stonali po rozličných kútoch, v úpenlivom bedákaní prosiac už ani nie o život, ale o dobrodenie smrti. Boly to viac nahé, jazvami pokryté, hnisavé mŕtvoly, ako telá, čo sa popravily, ktorým čím skôr zahynúť smrťou previnilcov bolo hotovým dobrodením. Div, že v ukrutných mukách všetci neprišli o rozum!^[20] Dvaja iste nemohli ostať pri rozume: N. Radwanski a Dávid Feja, ale temer zošalení nevýslovnými mukami [bez tešiteľa] nemali väčšej túhy, ako umrieť. Túto tragédiu začal:

II. Šimon Feldmajer, ktorého sudcovia dňa 5. mája, práve v pondelok po Rogate, vyzvali, aby sa pripravil v najbližší deň na mučenie, narodil sa udajne v Küstrine (pokladal sa za kustrinského). V iných veciach neučený, mal výtečné známosti vo vojenstve, ktorému sa oddal ešte za mladi. Opustiac rodné kraje, vojenčil u Poliakov. Potom slúžil u Imricha Thököliho, ktorý bol hlavou a fakľou viac plieniacich, ako [proti nenávidenej mocnosti] bojujúcich Uhrov v Pannonii. Vyznačil sa niekoľko ráz; tak najmä keď koncom jesene r. 1685 obliehal generál Schultz^[21] Prešov, povestný svojou starobylou slávou a novými porážkami. Vôbec ničoho nepremeškal, čo je vojakovi a obrancovi na chválu, za čo sa mu dostalo nielen pochvaly, ale i odmeny. Jeho pán poctil ho veľkým Meltzeliovským domom a drahým rúchom. Pamätlivý nenávisti, ktorou horel proti cisárskym, a daného slova, neochaboval ani r. 1686, keď ten istý generál po druhý raz prišiel obliehať Prešov. Povzbudzovaním, vlastným príkladom a prosbami dodával ducha bojujúcim za hradby a za život. Chabých povzbudzoval, aby dostali odvahy; udatných, aby neochabovali. Ustupujúcich zastavil, v tiesni postaveným posielal vojsko na pomoc. Opevnil celé mesto, pravda, nie bez poškodenia občanov. Blízke záhrady dal spustošiť od koreňa, aby nezakrývaly tajné plány nepriateľov. Jeho veľká udatnosť podľahla napokon väčšej, lebo po dobytí Prešova prešiel pod cisárske zástavy a pred Budínom vydal skvelé dôkazy svojej udatnosti. Lepšie by mu bolo bývalo padnúť pod týmto mestom ako obeti Turkov. Priazne Nemcov, s ktorými bojoval spolu, nemohol si získať nijakým odvážnym činom; neraz ušiel ich osídlam. Keď boj odpočíval, trávil celú zimu v Bardiove, a ztade, kedy chcel, chodil do Prešova a zpät. Sladkými, neraz i žartovnými slovami tak ho uchlácholil generál, že nešťastník nezbadal, aké nebezpečenstvo hrozilo jeho životu. Nadišiel však istý deň, keď v takom veľkom priateľovi poznal nepriateľa. Chytili ho nič o nebezpečenstve netušiaceho v Prešove a zavreli v domku, ktorý je na trhovisku blízko kamennej váhy na obilie, odkiaľ ho často predvolali k sudcom na výsluch. Aby nepadol v posmech svojim závistníkom, katom a občanom, rozhodol sa v noci s 5. na 6. mája okolo 11. hod., že si vlastnou rukou vezme život. Potíšku, ako len mohol, sa zdvihnúc, povrazom, ktorý mal u seba, priviazal kľučku, aby sa dvere neotvorily ľahko, keď budú chcieť vtrhnúť. Keď však strážca zavolal naň: „Čo robíš, Feldmajer?“ odpovedal: „Nič zvláštneho! Stŕpnutý sedením v tejto ohyzde, prechádzam sa, aby sa mi vyrovnaly zdrevenelé údy. Ale aká to prechádzka v tej tesnej diere?“ Keď to strážca počul, ostal ticho, nemajúc nijakého podozrenia. O chvíľku zvolal: „Bože, smiluj sa nado mnou! Neumieram, ako by som si zúfal nad Tvojím milosrdenstvom, ale zahyniem, aby som nepriateľom nebol na obdiv!“ Pri tých slovách vrazil si do srdca nožík, ktorý mával u seba. Strážca, preľaknutý, kričí na vojakov pri strážnici, aby pribehli chytro; i prišli, sekerami vyvalili dvere, ale Feldmajera našli už v jeho krvi a bez života. Ešte v ten istý deň, keď umrel, priviazali ho o konský chvost, rýchle vyvliekli z mesta k šibenici, rozštvrtili a obesili. Umrel hriechom, spáchaným na vlastnom tele. Úmysel zavraždiť sa pokúšal sa oň kedysi už i v Sedmohradsku, kde bol zajatý, a bol by ho iste i vykonal, keby ho boli na smrť odsúdili. Prezradil to, súc rozjarenej mysle, na akejsi hostine, a chcel sa dozvedieť od kohosi, či môžu vojsť do kráľovstva nebeského i samovražedlníci; keď mu povedali, že nie, zamlčal sa…^[22]

III. Andrej Székel, uhorský šľachtic (helvetského vyznania), bol držaný niekoľko týždňov v strážnici. Človek neobyčajnej odvážlivosti, ktorý vtedy, keď druhé obliehanie najtuhšie zúrilo pri Prešove a rozostavené stráže so všetkých strán uzavieraly prístup, vpašoval listy do mesta. [A predným mužom ich odovzdal.] Táto opovážlivosť človeka nepriniesla ochrany obliehaným, na neho však pritiahla zkazu. Keď už bolo po nádeji, že si prosbami zachráni život a neúfal sa nijakej milosti proti spravedlivému hnevu sudcovmu, začal sa obzerať po pomoci, ktorá by mu aspoň zmiernila trest, keď ho už zažehnať nemohla. Zriekol sa teda helvetskej povery a, zavolajúc si kňaza, pridal sa k pobožnosti katolíckej. „Keď ona,“ hovoril, „najvyšších panovníkov môže uistiť o spasení, nebude mať menšieho účinku ani pri mne.“ Dvoch synov dal si do výchovy otcom jezuitom, o ktorých sa potom títo starali. Lebo oni sú istou záštitou ľudského pokolenia. Neumelých vo vedách a vo vzdelanosti oni vycvičia, poblúdilcom sú výtečným vzorom, lačným udeľujú chleba, smädných napájajú, nahých ošacujú; zavrhnutým od otca a matkou zapomenutým oni sú otcom, oni matkou. Kto by im teda odoprel sladkého otcovského mena? Idúc na katovské lešenie, pobozkal kata na znak, že sa preto, že mu odníma dušu, nepohoršuje nad ním, ba prosil, aby sa obratne mal a on čím menším trápením umrel. Keď mu hlavu odťali, pochovali ho v pomoeriu^[23] tam, kde ostatných.

IV. Jur Bezegh, uhorský šľachtic zo Zvolenskej stolice. Bol za viac rokov zvlášť obľúbeným radcom Thököliho, jeho neodlučiteľným sprievodcom, či sa zdržoval s uhorsko-tureckým vojskom v Budíne, či v iných mestách a či v Uhorsku. Mal dvoch synov v kvete mladosti a sľubnej nádeje, z ktorých starší, Adam, žil so mnou v dôvernom priateľstve za celé tri roky vo Viedni, kde si vymáhal vrátenie majetkov, zhabaných po poprave otcovej kráľovským fiškusom. Niekoľko rokov predtým držali tohoto Bezegha — neviem, z akých príčin — zavretého za celé tri roky vo Viedni, a keď sa inak nemohol dožiť svobody, ba práve len že nepodľahol trestu smrti, pridal sa k viere katolíckej a tak sa vysvobodil. Onedlho však, keď nadišla vhodná chvíľa, vrátil sa zas k viere, ktorú bol zavrhol; teda zriekol sa na čas viery luteránskej z lásky k svobode, ale rímsku neprijal z lásky k pravde.

Po zaujatí Košíc r. 1680 generálom Aeneom Caprarom tu ho postihli s mnohými inými prívržencami Thökölyovými, ako so Štefanom Geczym, Andrejom Jelenikom, Petrom Feigelom a Michalom Hydweghym, a keď sa mierové a bezpečnostné body s oboch strán prijaly, zachoval sa pri živote, ale tak ho držali s ostatnými v meste za dlhý čas, že nesmel ani vykročiť cez bránu. Keď Štefan Geczy raz prosil generála Capraru, aby mu vrátili svobodu a ho pustili z mesta, trochu netrpelive zvolal: „Keby sme, milostivý pán generál, vopred boli vedeli, že milosť taká štedrá bude k premoženým, a že si smluvené strany nedostoja slovu, boli by sme radšej vyliali svoju krv na hradbách tohoto mesta, ako vám padnúť do rúk, keďže nemáme byť svobodní.“

Po mnohých ťažkostiach a námahách dovolili Bezeghovi vyjsť a vrátiť sa domov pod týmito podmienkami: Po prvé prísahou sa zaviazal, že sa nikdy nespustí vernosti k jeho veličenstvu cisárovi; potom, keby sa dokázalo o ňom, že nepriateľské city prechováva v srdci a stáva sa kráľovi neverným, zabudnúc na dané slovo, zaplatil by to životom a ztratou majetku. V týchto krutých časoch obvinili ho z nadŕžania novému rebelstvu a zavliekli v sprievode syna spolu s Radwanským do Prešova, aby ho podrobili ťažkému trestu, aký si aj sám predpovedal. V žalári strávil viac dní. Po výsluchu na mestskom dome ho nemilosrdní kati skoro za päť hodín rozličnými mukami veľmi kruto trápili, až rozumu pozbýval a smysly mu tak otuply, že skoro ani necítil. Málo predtým, čo ho začali mučiť, hracími kartami si rozptyľoval skormútenú myseľ, odkladajúc peniaze do peňaženky pre svojich trýzniteľov. Keď ho mali vyviesť k poprave, siedmy týždeň po tom, ako mu začali mučiť telo (kto počul kedy a kto by uveril len o pokolenie neskoršie, že by toľko času prešlo od mučenia do popravy?), prosil si kazateľa, ktorý by ho potešoval a mu poslednú Večeru prislúžil. Dostal ho.

Prišli i niektorí Nemci, ktorí zvestovali milosť bansko-bystrickému Rothovi, ale jemu vytýkali vierolomnosť. Odpovedal im: „Pánovia, viem, že vy, keď z vašej a z vôle osudu umriem, toto roznesiete medzi ľahkoverným ľudom ako príčinu; bárby vaše slovo nemalo nijakej moci! Ale môžete túto vec začerňovať a prekrúcať, ako chcete, nadíde pravý súd toho najspravedlivejšieho sudcu, Boha, u koho nepomôžu praktiky, ktoré pred svetom za pravdu platia. Na to, prosím vás, pamätajte! Mojou vinou je moje náboženstvo, ku ktorému som sa po svojom poklesnutí vrátil; starý hriech, ako i nové rebelstvo sú len zádrapkou.“ Spozorovali, že auditor — veľmi obratný v kladení krížnych otázok pri výsluchu a hotový žiak otcov zo spoločnosti Ježišovej — slzy ronil pri týchto slovách; on sám vie prečo. — Hoci sa na tele triasol, smrť prijal so statočným duchom, a po poprave tak sa s ním zaobchádzalo, ako s predošlými odsúdenci. Srdce milovaného otca odkúpil a vzal domov syn na večnú pamiatku smútku sebe a milým…^[24]

V. Jur Radwanski, uhorský šľachtic,^[25] právom spomínaný medzi boháčmi. Veľké množstvo zlata a striebra, dediny, lesy a mestá mu slúžily. So stránky mravnej človek tichý, prívetivý a taký ďaleký od vyvolávania a roznecovania nepokojov, že sa mečom málokedy opásal, nie že by ho bol zdvihol proti niekomu, ani len v (týchto) najbúrlivejších časoch nie. Práva starého zemepána a vernosť k nemu zachovával a mal v úctivosti i vtedy, keď proti vzrastajúcej moci Rakúska v Uhorsku skoro každá myseľ a každá zbraň bojovala, a aby ho ani nenútili proti nemu bojovať, bohatými darúnkami získal si predných dôstojníkov Thököliho, ktorí mu potom dali pokoj, lebo si mysleli, že svojou pokojamilovnosťou neprispeje k víťazstvu ničím. Jednako stihlo ho zlo, akého sa ani báť nemal, o ktorom sa mu ani nesnívalo; to sa prihodilo i jemu, čo najprednejším.

V mesiaci februári priviezli ho do Prešova a, pozbaviac ho záprahu i ostatných vecí, čo mal, uväznili a nútili odpovedať na rozličné otázky pred sudcami na radnici; potom ho vytiahli na škripec. Tu ho za viac hodín tak neľudsky rozpínali, piekli, driapali a trápili, že ho táto krutosť všetkých síl pozbavila, lebo neušetrili ho ani jedného spôsobu mučenia, akým bývajú trestaní otcovrahovia, kráľovrahovia a akých zločincov si len predstaviť možno. [Diváci spozorovali, že telo jeho bolo také spálené, ako býva pečená hovädzina.] V nevýslovných bolestiach a útrapách sa svieral za mnohé dlhé dni na holej slame na zemi tento kedysi najšťastnejší medzi ľuďmi, teraz najúbohejší bedár, hodný sľutovania všetkých, vyjmúc tých, ktorí ho utýrali a utýrať dali, najmä sudcov a katov.

Ešte kým bol pri dobrej pamäti, predvídajúc smrť, úpenlive a prenikave v plači si prosil nejakého kňaza zo svojho náboženstva, aby mu — keď sa v toľkej utrápenosti sám nijako nemohol potešiť — primeranými slovami útechy zaháňal príšery zúfalosti a ubiedenú dušu, nad ktorú väčšej starosti umierajúci nemá, modlitbou a požívaním sv. Večere ku Kristu obracal a priviedol. Ale kým bol pri dobrej pamäti, nedopriali mu tejto, na prahu života a smrti takej prepotrebnej a nevyhnutnej útechy. Až keď už bolo vidieť na ňom, že v pekelných mukách a krutých bolestiach tratí pamäť, povolili luteránskemu kňazovi, aby ho navštívil. No márna bola jeho návšteva, lebo ho muky už pozbavily vedomia: nevedel, čo hovorí, ani tomu nerozumel, čo mu hovorili iní [temná noc smrti zastrela jeho smysly]. Tak ho stonajúceho, horekujúceho, každou ľudskou dušou opusteného osud preniesol — ako by na rukách — inam, pozbavil života, ktorý mu v tomto súžení a trápení iste nemohol byť milý; no potupy, ktorá čakala na živého, nemohol ho sprostiť ani po smrti. Lebo čo bolo najžalostnejšie — špinavé ruky katov a katových paholkov ho vyvliekly z ohavných dier väznice, na vozík vyložily, a kým ostatní pešo šli na popravište, jeho vyviezol šarha. Keď ho s voza sňali, položili na nosidlá a niesli na katovské lešenie, tu hodili ním ako červami žratým hoviadkom na klát, aby ho rozsekali. Takto ho zhanobiac, najsamprv mu odsekli pravicu, potom mu o vlasy katovi paholci priviazali povraz, za ktorý ho mali vytiahnuť a tak nastaviť, aby sa mu šija mečom dala preťať.^[26] A keď o povraz priviazané vlasy neuniesly ťarchu tela a sa odtrhly, spustily mu povraz až pod uši, tam hlavu previazali a tak postaviac telo, odťali mu hlavu. Hovoria, že sám poľný kat sa veľmi pohoršoval a hneval, že tak hnusne a špatne zachádzali s človekom prirodzenou smrťou už umrevším. Jeho rozsekané telo bolo také, aké býva dopoly upečené mäso. Čo všetko nepodnikol syn tohoto Radwanského, aby dostal a hocikde pochoval rozštvrteného otca, no nedostal ničoho.^[27]

VI. Fridrich Weber, prešovský občan, senátor a notár. Len ako súdiť o tomto človeku? Bol akživ dvojtvárny a nestály, ako viem od vieryhodných ľudí (lebo ja som ho nepoznal osobne ani s dobrej ani so zlej stránky) v našom Nemecku. Preto vedz, čitateľu, že ma nevedie priateľstvo, o ktoré som nestál, ani ho nehľadal nikdy; nie nenávisť, veď kto by zľahčoval mŕtvych; ani lichotenie nie, veď čo dobrého by mi kynulo z neho od kohokoľvek; ani strach nie. Lebo kto pravdu píše, sa nebojí. Keďže sa však z rodičovských mravov, ktorým povaha synov neraz býva podobná, dá súdiť ako-tak na synov: ak chceš poznať Fridricha Webera, prizri sa bližšie na jeho otca, ktorý len pár rokov čo umrel v Prešove. Bol on v spomenutom meste občanom, apatekárom, senátorom a viac rokov i sudcom. Vo dne, v noci len o tom rozmýšľal, ako si postaviť pamiatku na dlhé časy, čo je síce vec chvályhodná, ale neverím, že by bez pravej ctnosti mala trvania. V predošlých pokojných a šťastných časoch, t. j. okolo roku šesťdesiatehopiateho,^[28] a v iných vymyslel tento márnej chvály žiadostivý muž, neviem aké obrazy, ktoré ho predstavovaly sediaceho na vysokom kresle medzi orlami, ľvami, gryfmi, mesiacmi, slncami, bludicami a hviezdami, oblakmi, bleskmi, ako symbolmi ctnosti. Ozbrojení prosebníci raz stáli pred ním, inde mu padali k nohám, alebo, zahodiac svoju zbraň, utekali pred ním. Keď chválorečníka (správnejšie: lichotníka) nebolo po ruke, zastávaly úlohu darmožrútov na rozkaz a za smiechu (nehodného) otca deti. Sám urobil skvostnú a dosť nádhernú dosku a upevnil ju raz neďaleko oltára na stene nemeckého, na námestie hľadiaceho chrámu. Bola ona takáto: Bola vcelku päť^[29] lakťov široká, predstavujúca nádherný, umelecky maľovaný oltár, na akom sa kedysi za starej smluvy na rozkaz boží obete preukazovaly. Vidíš tam býka, v plameni ohňa horiaceho, a rozkošnej vône dym, vznášajúci sa až k samému nebu. Weber so ženou a so sestrou so sopätými rukami a s vrúcim výrazom na tvári modlia sa k Bohu. Stály tam, ako by z úst Weberových plynúce slová Jozua, k. XXIV: 15: „Jáť pak a dům můj sloužiti budeme Hospodinu!“ Táto doska, vraj, tam už nevisí a bola sňatá vtedy, keď po vypudení kňazov luteránskej sekty zamiloval si a spolu s manželkou i s deťmi prijal našu katolícku vieru.

Keď ho vo veľkom nemeckom chráme pripustili k prijímaniu velebnej sviatosti na spôsob katolícky, chrám bol plný ľudu zo všetkých vrství. Nemohli pochopiť, ako mohol prejsť ku katolíkom človek, ktorého vždy mali za najzarytejšieho luterána; cítili, že neurobil to z lásky k pravde, ale aby si podržal hodnosti. Prv, než by bol okúsil posvätný pokrm, vyviedli ho zo sakristie pred hlavný oltár a kázali mu kľaknúť si na spodný stupeň. Vzal z rúk jezuitu, p. Habermanna, knižočku, z ktorej mu kázali čítať čosi v prítomnosti jezuitu. Len čo prečítal prvú a druhú stranu, zamlčal sa celkom zarazený, ale ostrejšie okríknutý musel čítať ďalej. Nevie sa, čím bol tak veľmi užasnutý. Poniektorí mysleli, že v tej knižočke stály akési hrozné kliatby, akými kedysi v Čechách zasypávali učenie a učiteľov svojej sekty, svojich rodičov ľudia, ktorí z luteránov prešli ku katolíkom, a že preto prestal čítať. Ináč, keď chrámy po vypudení posádky a našich kňazov prešly na evanjelikov, vrátil sa tento Vertumnus^[30] s otvoreným náručím zas k učeniu luteránskemu, ktoré bol zatracoval, na skvelý dôkaz toho, že z prospechárstva oblieka a vyzlieka náboženstvo, ktoré mu je len otázkou kuchyne. Len čo sa obrátil, umrel, úpenlive prosiac, aby ho nepochovali v chráme. Uložili ho teda v cintoríne na pravej strane bránky, ktorou sa z chrámu ide na faru.

Jeho manželka, ktorej Šťastena tak priala, ako sama chcela, zápasila v posledných časoch života s najväčšou psotou. Bola z tých najúbohejších, lebo nemala ani čo do úst položiť, a keď hľadala, ledva našla, čím by si hlad ukojila. Neraz sa uchádzala o milosrdenstvo ľudí, ktorým kedysi šťastím opojená do luteránskych psov nadávala. Umrela v žalári; zanechala troch synov v okovách a dve dcéry, ktoré, nechtiac žiť z milosrdenstva tých, ktorým ho ich rodičia nedopriali, opustily mesto a, chodiac sem-ta po obciach, žily na vyžobranom chlebe. Preto, že nemala ani toľko, aby mohla byť slušne pochovaná, dostalo sa jej truhly a hrobu pri manželovom boku zdarma. Ó, spravedlivé bohyne pomsty, ktoré za krátku priazeň Šťasteny tak ťažkým krížom platíte, že nám ani toho posledného dychu nedoprajete voľného! Veru kto vysoko stojíš medzi smrteľníkmi, daj sa upozorniť týmto príkladom na spoločný ľudský osud, z ktorého nie je sprostený nikto; nenamýšľaj si, že si istý vo svojom šťastí, že ťa ťažká ruka navštívení nemôže zroniť. Ja však vrátim sa po odbočení na svoju cestu.

Fridrich Weber, ktorému nemôžem uprieť isté duševné dary, mal nemalú chybu, že ako speváci a muzikanti radšej jedával ráno a na obed hocikde inde, len nie doma. Táto nesmyselná vášeň: túlať sa sem-tam vzbudila u mocných pánov, ktorí striehli na každú príležitosť, podozrenie, že sa spiera úzde, že hotový je vydať sa na akékoľvek nebezpečenstvo proti — ako sa neprávom zdalo — krutým pánom a, ak dá Boh, vystúpiť i ako osvoboditeľ vlasti. Nuž na potvrdenie tohoto podozrenia bolo treba niečo vymyslieť, čím by presvedčili každého, kto počuje o jeho páde a ho uvidí, o čom už tu poviem, čo viem.

Toho času, keď sa Thököli r. 1685 rozložil táborom pri nižnej bráne Prešova, svobodne vychádzali ľudia oboch pohlaví do tábora, jednak aby videli čaty a výzbroj vojakov, jednak aby sa im sami ukazovali, pri čom sa hodne napili vína, tam predávaného. Hnaný podobnou zvedavosťou, neraz bol v tábore i Weber, človek v meste nemálo vážený, a pohovel si pri čistom, nemiešanom víne. A keď raz nemal u seba peňazí, vyhľadal známu ženskú,^[31] čo víno predávala, a vypil si s priateľmi niekoľko krčahov. Keď sa krátko zatým tábor rozbil, táto žena uchýlila sa na bezpečnejšie miesto; náhle však cisárski dostali posilu, prišla i do Prešova, a keď sa cisárske vojsko zmocnilo mesta, tu sa i usadila. Súc vo veľkej núdzi, neraz a márne upomínala a prosila táto žena medzi inými dlžníkmi i Webera, aby jej vrátil desať cisárskych grošov, ktoré jej za víno už dávno ostal dlžen, že jej budú viac za dar, než za platbu.

Tu chytili a uväznili na rozkaz Karaffov Webera práve na Karlov jarmok, a keď ho vliekli na výsluch, generál vyčítal mu, že prostredníctvom tejto ženy prijal list od Mukačevských. On tvrdil, že neprijal. Aby si však generál získal túto ľahkomyseľnú ženu, kázal sluhom, aby ju do akéhosi domčeka zaviedli, tam výbornými jedlami a prvotriednym vínom až do zhnusenia hostili, a tak ju omámili sľubovaním darov, — čím sa chytajú bedári, ako vtáky do osídla, — že by smelo vedela povedať Weberovi do očí pred generálom, že bola v Mukačeve a priniesla mu list od tamejších rebelov. Keď sa vyšetrovanie opakovalo, žena mu to vyčítala, a ako ju poučili, tvrdila, že áno, priniesla list z Mukačeva a ho tomuto Weberovi odovzdala. On dôsledne zapiera, ona však tvrdí. Dali ich zpät do väzenia, Webera a ženu. Keď neústupne zapieral, dali mu pravú ruku a nohu do klady, vyviedli zo strážnice a odovzdali nemeckému katovi pod dozor. Častejšie navštevuje ho tu p. Perizhoff a podniká všetko, sľubuje hory-doly, len aby nezapieral, čo žena tak dôsledne tvrdí, no nemohol ho zviklať vo výpovedi; naopak, čím ďalej, tým viac tají, čo žena tvrdila. P. Ignatius videl, že musí chytiť vec za iný koniec, a nenašiel lepšej cesty, len že začína sľubovať úbohému, ctibažnému človeku, ktorý sa triasol o život a bol vo veciach viery hotovým chameleonom, bezpečnosť, hodnosť a bohatstvo, ak zo svojej sekty prejde do katolíckej cirkvi. Tak sa stalo, že, lapený do tejto sieti, začal tvrdiť, čo prv dôsledne zapieral, a povedal, že listy prijal. Vínom a sľubmi kúpená ľahkomyseľná žena a iní, ktorí ju ku lži sviedli, vedeli dobre, že nehovoril pravdu; najviacerí skutočne verili slovám ženy pochybnej povesti, tak najmä zlomyselníci a zvrhlíci. A je to nemalá ľudská slabosť, že ochotne uveríme i ničomníkovi veci, ktoré by sme radi vidieť ako skutočné. Ako by sa prázdne táraniny hneď na pravdu obrátily, náhle my srdnate trváme na nich. Meškať tu už nesmeli tí, ktorí si zaumienili pomstiť sa ohňom a železným prútom na starých, naoko zabudnutých hriechoch. Dopytujú sa teda, kto ich potom ešte čítal, komu ich odovzdal, kto ich počul čítať, kto ich videl, kto o nich vedel, čo v nich stálo, kde a u koho sú. Tým, že odpovedal na všetko, a udal, nešťastník, i mená tých, čo ich čítali atď., mnohých priviedol do nebezpečenstva, že ztratia dobré meno a život. Hneď zatým vyhľadali, chytili a vypočuli Ondreja Keczera, Žigmunda Zimmermanna a iných, o ktorých sa už zčiastky hovorilo, zčiastky sa ešte bude hovoriť. Z tohoto jediného zkazonosného žriedla chrlila sa celá záhuba a pohltila tých, ktorí boli upadli do nemilosti, ale neušetrila ani toho, kto tak mnoho zla pritiahol na hlavy mnohých priateľov. Lebo práve tohoto májového dňa vyviedli ho vojskom obklopeného okolo pol desiatej hodiny od vyšnej brány z tretieho už žalára, aby na obvyklom mieste spolu s ostatnými so zrakom k zemi sklopeným vypočul rozsudok smrti. Kráčal, nešťastník, s črtami veľkej zmätenosti na zdesenej tvári, chvejúc sa na celom tele.

Keď prišiel na miesto, kde býval vyhlasovaný rozsudok, smieril sa s tými, ktorých bol očiernil. Odprosoval i brata, ktorého bol vrhol do smrteľného nebezpečenstva. Ale brat mu povedal: „Canius, prečo si sa zlakomil na moju nevinnú krv? Ja iste dôjdem spasenia, ale teba celkom iné čaká.“ Keď ho spolu s inými vyviedli na popravište, p. Ignatius ho pripravoval na smrť; tu mu prv jeden z katov sekerou odsekol ruku, neskoršie druhý mečom hlavu. Ó, aký zmätený padol, aký nepokojný čakal na ranu! Dôkazom je jeho zúfalé volanie. Ani neopakoval, keď úd po úde umieral, katolícku formulku: „Ježiš, Mária, Jozef,“ ale mocným hlasom zvolal: „Herr Jesu, dir lebe ich, dir sterbe ich (Pane Ježiši, tebe žijem, tebe i umieram)!“ Málo alebo vôbec nikoho nebolo, kto by bol zaplakal nad jeho smrťou, vyjmúc manželky a pokrevných. Jeho maličké deti,^[32] ktoré možno ľutovať medziiným i preto, že nebudú mať ani poňatia o pohrome, ktorá ich stihla v prvom rade, neplakaly, ale sa za celý čas hračkami bavily. Bolo však počuť slová súhlasu: „Tak mu treba!“ hovorili. „Nebude viac škodiť lepším, kto premnohých ohavne zašpinil a svedomie si krvou nevinných zakalil.“ Vdovy popravených prešovských občanov iste zažehnávajú pamiatku Weberovského mena a nemálo sa mrzia na ovdovelú manželku.

VII. Daniel Weber, vlastný brat Fridricha Webera, nemeckými vojakmi v putách bol prevezený do Prešova zo Szolnoku, kde zastával akýsi úrad. Brat ho udal a vrhol do smrteľného nebezpečenstva. Múk nepodstúpil, ako ani brat nie. Že ho nerozštvrtili a na šibenice neobesili, čomu brat neušiel, môže ďakovať katolíckej viere, ktorú bol prijal.

VIII. Ján Roth, uhorský šľachtic z Banskej Bystrice, slávneho mesta banského. Keby pamäti chcel písať o spôsobe, ako mučili v Prešove odsúdencov, on by vedel najlepšie, lebo sám vystál najvyberanejšie muky na koníčku. Ten istý májový deň, ktorý ostatným priniesol smrť, jemu vrátil život a svobodu. Lebo keď Juraj Bezegh, s ktorým viac dní po mučení spolu bol uväznený, mal ísť po trpelivej príprave na smrť, tomuto Rothovi posol vtedy dodal nádeje na život, keď sa na luteránsky spôsob požívaním sv. Večere a v mnohých modlitbách už pripravil na smrť, ktorú mal podstúpiť o hodinku, o dve. Keď bol prepustený, dal si napraviť vytknuté údy katmi, a požiadal kúpeľníkov, aby mu osviežili utrápené telo, ktoré bolo také vysilené, že za viac týždňov i pri najpečlivejšej opatere ledva prišiel k sebe a sotva sa ako-tak zotavil. Rukami a nohami iste akživ nebude pohodlne hýbať, veď bol už nachýlený k starobe.^[33]

Keď sa ako-tak uzdravený vracal domov, vystavili mu sudcovia svedectvo o nevinnosti, v ktorom stálo, že po spravedlivom vyšetrovaní (týchto dvoch slov bolo použité) bol uznaný za nevinného. Jednako naložili mu zaplatiť 10.000 toliarov titulom trestu, čo by na zachránenie zločinca bolo stačilo. Keď si kupuje život, ako môže byť nevinný? A keď je naozaj vinný, ako môže byť prehlásený za nevinného? 5000 zlatých mu potom vrátili za pretrpené ukrutné bolesti.

Šiel i na najbližší snem do Prešporku, kde pred viacerými prednejšími mužmi Uhorska, s ktorými sa náhodou sišiel, opísal všetky útrapy. Ale nezdaly sa jeho slová pravdepodobnými všetkým. Viacerí, najmä poslanci z Horvatska, mali za to, že preháňa, a prízvukovali, že živé ľudské telo neznesie takých krutých a dlhotrvanlivých utrpení. Aby týchto pochybujúcich horvatských poslancov presvedčil, obnažil si v ich dome popečené telo, ukázal im ho, tak že pri pohľade naň všetci začali nadávať pôvodcom barbarských mučení a preklínať tých, ktorí tak hanebne nakladali so šľachetnou krvou Uhrov, ako krvou nejakých na trhu kúpených otrokov.

IX. Gabriel Pallasti, uhorský zemän z Krušoviec zo župy Nitrianskej. Človek sotva 30-ročný, štíhly, obratný a neohrožený. Pod Thökölim slúžil vlasti, za ktorú a v ktorej tak sladko sa umieralo hrdinom. S Nemcom nebol v dobrom priateľstve nikdy; škodil im aj v prímerí, kde mohol, alebo im aspoň hľadel škodiť. Neraz sa odvážil i do samého tábora Nemcov, aby ukázal svoju udatnosť, hoci ho neustále varovali, aby nenapádal celé tábory s hŕstkou bojovníkov a nespoliehal sa príliš na šťastie, ktoré odvážlivcom málokedy praje. Zriedka sa vrátil bez koristi a bez zajatcov; keď došlo k pračke, prvý sa rútil na nepriateľa a tak skvele bojoval, že ho v udatnosti a obratnosti sotva prevýšili najudatnejší. Niekoľkých srazil už pri útoku, ostatných zahnal na útek.

Kto v týchto srážkach ušiel smrti, v pokoji jej nemohol z driapov. Chytili ho vo vlastnom dome, kde, zameniac meč pluhom, žil bez starosti, spoliehajúc sa na udelenú milosť. Prišlo k nemu niekoľko rytierov-Nemcov, že vraj kupovať kone. „Počuli sme,“ hovoria, „že máš na predaj ušľachtilé kone; ak sa nám pozdajú, zaplatíme žiadanú cenu a kúpime ich.“ On netajil, že ich má, a netušiac nič zlého, viedol ich hneď do maštale, aby si ich obzreli. Tu, kým ich Nemci obzerajú a Pallasti vyzdvihuje krásne vlastnosti každého, zrazu zvolajú: „Pallasti, si zajatý!“ Čo mal robiť, sám a bez zbrane? Ozbrojeným nemohol klásť odpor, dal sa im do moci.^[34] Obviňujú ho hriechom novej vzbury; on tvrdí, že nevie o ničom. „Ak sa na starú zabudlo,“ hovorí, „a vyhľadáva sa na mne nová, tak sa nič nemôže stať môjmu životu a môjmu majetku!“

Po chvíli, pripraviac si všetko, čo bolo potrebné na cestu, vydal sa s nimi v sprievode jedného sluhu do Prešova. Na ceste mu viac prialo šťastie. Spoliehajúc sa však na spravedlivosť svojej veci, nechcel použiť jeho priazne, hoci mohol. Lebo — neviem, kde — bola stráž Nemcov prinedbalá, a že dlhý čas pili, tvrdo zaspali a dávali dobrú príležitosť na útek. „Hľa,“ hovorí k sluhovi, „tu je neočakávaná príležitosť ujsť, ktorú však — zdá sa mi — lepšie je pustiť, ako sa jej chytiť; keby ma zaiste utekajúceho chytili, stal by som sa podozrivým, a keby ma potrestali, zdalo by sa, že som trestaný spravedlive, čoho uchovaj, Bože! Rozhodol som sa preto zostať a vyčkať, čokoľvek prinesie osud.“

Tak došli vojaci, ktorí ho mali priviesť a ktorým sa on v ničom neprotivil, do Prešova v mesiaci marci; pár dní ho mali v putách, a podrobiac ho tvrdému výsluchu, zas a zas úskočne doliehali naň otázkami. O pár dní dali ho katom a mučili na vyberané spôsoby. Najprv mu ostrihali vlasy, už alebo aby ho zhanobili, alebo že podľa akejsi starej povery mysleli, že kým má vlasy, oheň sa ho nechytí, lebo je zakázanými liekmi otužovaný. Popri iných mukách, ktorým nešťastníka spolu s inými podrobili, podstúpil i nasledovné: do palcov na nohách pod samé nechty, kde je človek najcitlivejší, nabili mu klincov, užívaných pri kovaní koni; do úda, v ktorom je naša mužskosť, vrážali mu rozpálené drôty.^[35] I medzitým trápia ho mnohými, na jeho zmárnenie diabolsky vymyslenými otázkami a vynucujú z neho priznanie, záhubné i jemu i iným. Dlhý čas a všelijako ho sužujú; čo tvrdil, keď ho piekli, odvolal ihneď, náhle ho pustili a si vydýchol. Aby urobil koniec mukám, samému anjelu neznesiteľným — keby vôbec mohol zniesť také veci — priznal sa k mnohým veciam, na aké nemohol nikdy ani pomyslieť. Tak medziiným na otázku, či bol v deň obrezania Pánovho v Mukačeve, povedal, že bol; ale mnohí, naskrze hodnoverní ľudia hovorili a potvrdzovali i prísahou, že ten deň trávil u svojich dobrých priateľov v župe Nitrianskej, bol na luteránskych bohoslužbách a po ich skončení šiel z chrámu domov. Zas sa ho opýtali, či nedostal od Radwanského a či neniesol do hradu peniaze. Zprvu dôsledne zapieral, neskoršie po nevýslovnom trýznení povedal, že áno. Ale sotva videl on niekedy Radwanského a sotva hovoril s ním. V dome mu iste nebol nikdy, tým menej prijal a nosil peniaze Mukačevským. O niekoľko hodín pozdejšie ho sňali so škripca, a keď ako-tak prišiel k sebe, rozpamätal sa, že neváhal obviniť buričstvom človeka naskrze nevinného, koho nepoznal a tak ani milovať, ani nenávidieť nemohol. Úprimne želejúc toho, poslal k Radwanskému posla prosiť ho, aby mu, ktorý s ním spolu umiera, pred smrťou láskave odpustil hriech, že ho nevinného v svojom priznaní obviňoval. Čo povedal, že povedal nie z hnevu, ani z nenávisti, akú ani nemôže mať k neznámemu človeku, ale v najkrajnejších mukách. Dve hodiny pred popravou dal zavolať kňaza, aby mu — odpoly už upečenému — pred smrťou podal útechy a nasýtil ho posledným pokrmom sv. Večere. Dostalo sa mu obidvoje tam, kde ležal pri pálení. Ťažko by bolo opísať, aké bolo zmučené jeho telo. Z toho, čo sme povedali a ešte povieme, možno súdiť, aspoň si predstaviť. Keď mu ruka alebo noha s lôžka, na ktorom ležal, visela, nemohol ju zdvihnúť, ani ňou pohnúť, keď mu ju vyložili.

Keď mal ísť na popravište, katova žena mu preobliekala košeľu. Keď mu vyzliekala starú, špinou celkom na telo prilepenú, počínala si trochu bojazlive okolo neho, aby mu hrozné muky nezvyšovala. Ale on povedal: „Čo to robíš, bojazlivá? Preto mi ideš tak nesmele rukou na chrbát, aby si mi bolesti nerozmnožovala? Rob, čo chceš s mojím hnilým telom, nič nepocítim ja z toho!“ Schopnosť cítiť bola v jeho tele nielen otupená, ale zrovna odumretá.^[36] Stojac pred mestským domom, aby vypočul výrok smrti, myslel si, že bude protestovať, a oznámi svoju známu nevinu okolostojacim, ale nemohol. Lebo opatrní sudcovia uzavreli ťahať hneď k novému, a to hroznejšiemu mučeniu, než bolo prvé, každého, kto by protestom hájil svoju vec. Protesty prv odsúdených učily ostatných opatrnosti. Poručiac svoju vec Bohu, radšej teda umrel, než vystaviť sa novým útrapám. Klince nechali mu zabité v prvých dvoch prstoch, s nimi visel na šibenici rozštvrtený. Hlava, pribitá železným klincom na šibenicu, vyschla vedľa cesty, idúcej na Spiš s tejto strany mosta, asi na dostrel z pušky, kde bola i hlava Zimmermannova.

X. Dávid Feja, šľachtic z Turčianskej župy, občan, pravotár a nakoniec v dobe Thököliovskej i sudca košický. Prestál podobne hrozné muky, v ktorých po niekoľkodňovom bezvedomí — pri čom mu odopreli dať kňaza, hoci si ho túžobne prosil — v žalári umrel. Krutosťou múk premožený, zaplietol do novej velezrady ako spoluvinníkov veľa evanjelických občanov, ktorých potom privliekli do Prešova a v osobitných žalároch uväznili a keď tu v hnuse viac týždňov strávili, kázali im vrátiť sa domov a prevziať majetky, ktoré sa im zhabaly po uväznení. Feju odviezli kati domov, na lešení rozštvrtili a na šibenice povešali. Robil, neborák, čo musel, a nie čo chcel, jednako, keď hrôzy mučenia prestaly, odvolal, ba zatracoval všetko, čo v svojom trápení na koníčku tvrdil, a tým sám vysvobodil z nešťastia tých, ktorých bol do neho uvalil.

XI. Aby Feja neumrel sám, popravili po krátkom žalárovaní jednoducho a bez trýzní^[37] akéhosi mäsiara košického, človeka nízkeho rodu. Preto, že sa sudcovia uspokojili odseknutím hlavy, vyviezli ho trýznitelia spolu s ostatnými pred bránu a pochovali. Tento nešťastný človek nestál na radnici pred sudcami nikdy, hoci ho naoko a aby ľuďom zaslepili oči, neraz predviedli z temnice a držali i dve-tri hodiny s vojenskou strážou v predných izbách poradnej siene. Po uplynutí tohoto času vzali ho zpät na nemalé pohoršenie vojakov. „Nie raz, ale opätovne sme ho vyviedli na pojednávanie a na výsluch,“ hovorili, „a nemohol uvidieť svojich sudcov tvárou v tvár ani raz; po každom zasadnutí kážu ho odviesť, odkiaľ prišiel.“ Jemu, ktorý ani vypočutý, ani vyšetrený nebol, oznámili smrť prvému. Keď počul smutnú smrteľnú zvesť, zhrozil sa a v mnohých slzách, s rukami k nebu zdvihnutými osvedčoval, že je nevinný. „Nijakej viny som si nie vedomý,“ hovoril, „nič som nerobil, nič nepodnikal, čo by smrti bolo hodné, a odsudzujú ma. V Mukačeve — čo sa mi vytýka — nechodil som nikdy, nenosil som ta listov, ani ztade sem neprinášal na žiadosť nikoho na svete; prisahám na Teba, Bože-Mstiteľu! Tebe by som sa pred smrťou priznal (obrátil sa k akémusi prednejšiemu spoluväzňovi), keby som to alebo ono bol urobil.“ — „Tak teda,“ doložil ten, „je na čase, aby si sa staral o ten večný a nie o tento mízerný život. Keď nevinný umieraš, buď dobrej mysli. Lepšie je nevinne umrieť, ako žiť hriešne. Nepreceňuj si tohoto krehkého života. Ak ti ho nevezme dnes-zajtra kat, pozbaví ťa ho onedlho príroda sama.“ Jeho nevinu rozhlasovala po Prešove i jeho žena a v deň popravy bez obalu povedala, že je to holá lož, ako by ho Feja do Mukačeva bol poslal s listom. Kňaza pri jeho smrti nebolo, lebo bol kalvín, a táto sekta nemala v meste kňaza. Ale ho maďarský kňaz oslovil po maďarsky a kázal mu opakovať formulku, ktorou by svojho ducha Bohu poručil. Zle ušitú huňu mal na sebe; keď mu ju kat pred popravením vyzliekal, povedal, ako by bol zabudol, že stojí pred samou smrťou: „Čo, aj z tejto šaty ma vyzliekaš? Nechaj mi ju, prosím ťa, úbohému bedárovi!“ Sťali ho sediaceho na stoličke, lebo už dokonával.

To sú, hľa, tí hrdinskí mužovia, predmet odohravšej sa tragédie, ktorí napoly živí, napoly upečení tisíc smrtí podstúpili!

Čo myslíš, čo bolo na nich ešte živé? Ruky azda?

Tie boly tak zmordované, že ich už ani k úpenlivej prosbe nemohli zdvihnúť. A či nohy? Tie boly tak vysilené, že okrem tvaru nebolo na nich nijakého znaku po živote. Alebo vari boky? No, tie boly tak spálené horúcou smolou a plameňom, že zostaly z nich len kosti a na uhlie spálené telo. Nemohli vydať ani len slova, aby oplakali svoju biedu, nastrojili k žalostnej piesni jazyk. Nešťastný ich čuch, ktorý odporným smradom z vlastného tela otupol. Nešťastné ich uši, ktoré vo dne, v noci musely počúvať bedákanie svojich druhov.^[38] Nešťastné oči, ktoré musely hľadieť na rozpálené rany, na navreté vredy, na hnisavé, od smoly, dymu a plameňa sčernelé telá. Ó, hrozné a neuveriteľné divadlo! Ó, divadlo žalostné nielen ľuďom, ale i divej zveri, lesom a kameňom! Aká to krutá a nezapomenuteľná tragédia! Z dietok, z vnukov, zo sestár, z manželiek, z priateľov nikto nebol, nikto nesmel byť prítomný, nikto pripustený, kto by bol podal trochu nápoja, trochu polievky, kto by im rany bol hojil, spálené telo liečil; kto by skoro nahých bol prikryl, na opuchliny a vredy nalial oleja, zomdlené údy ponaprával, hasnúce oči zatlačil, vychladlé údy poukladal, pri umierajúcich stál, ich krv bol zachytil. Títo svoju starobu nemohli zavrieť smrťou tichou, pokojnou; tamtým nebolo dopriate, aby svoj mužský vek doprevadlili k šedinám. Ó, časy, ó, lešenia, ó, zkaza! Idúc na popravište, keď odsúdenci počuli usedavý plač svojich, keď sa poobzerali po nich, aby ich ešte raz videli, či si nepovedali, či nepomysleli: „Čo hľadíte na nás? Čo plačete, milé duše? Či len teraz prestávame byť vašimi? Vtedy sme prestali byť vašimi, keď nás zúbožili, keď uväznili, keď sme potupné muky začali znášať. Majte sa dobre, dušičky, dobre sa majte, premilí! My zahynieme, ztratíme vás! Prestaňte kvíliť! Hoci nás i odtrhnú od vás, Boha vám nemôže vziať nikto! Dobre sa majte detičky, ženy; kedysi šťastné, teraz nešťastné, kedysi kvitnúce, teraz ubiedené! Znášajte kruté navštívenie s nezlomným duchom: hrdinským znášaním budú ľahšími!“

Jednako, keď sa zúrivý hnev krajnými mukami a popravami už nasýtil, došli milosti pohrebu všetci; jedni neskoršie, iní skorej. Zimmermanna, za koho jeho manželka naliehavejšie prosila u Karaffu, po šesť týždňoch sňal s potupného dreva zlatom najatý kat, obvinul do čistého plátna, poskladal do truhly a v prítomnosti dvoch z jeho bývalých domácich a niekoľkých z ľudu, vykonávajúcich pohrebný obrad, uložil po vytrpení posmechov a potúp na odpočinok v pustej komôrke záhrady kdesi v predmestí. Ostatných, napoly strovených, vyschlých, vtákmi ozobaných, sňali po sneme^[39] koncom marca jednej noci bezpochyby kati a ich paholci; kde našli miesto pre ich kosti, aby ich pochovali, nevie sa istotne. Katovské lešenie rozobrali v novembri.^[40]

XII. Kto si tieto veci čítal a prečítaš, čo nasleduje, čitateľu, sám si môžeš utvoriť mienku o obžalovaných, o sudcoch, o spravedlivosti a či nespravedlivosti veci, o spôsobe a priebehu vyšetrovania, vyslúchania, či bol spravedlivý a či nespravedlivý, a o mnohom inom. Čo si ešte dosť nepochopil, vysvetlím ti, a čo je skryté, objasním. Je isté, že sudca má byť človek bezvadný; taký totiž, aby bol dôsledný sám v sebe, ako zákon: koho neodvráti priateľ, moc nezlomí a dar nesvedie. V službe sa nemá sháňať po priazni predstavených. Má zostať svojím pánom. Má vedieť opanúvať svoj hnev a nenávisť, túto dvojicu odvekého zla. Nech sa nevyhráža prv, než by bol vinník usvedčený; ba nesmie sa vidieť, ani keď je usvedčený, že nie podľa zákona súdi, ale zo zlobivosti zúri. Má byť opatrný, najmä keď ide o život a dobré meno, kde chybu napraviť v prvom prípade nemožno, v druhom len veľmi ťažko. Lebo život raz vyhasený nemôže sa vrátiť, a prinútiť ľudí k tomu, aby mali dobrú mienku o niekom, v čom dobré meno vlastne záleží, je práca veľmi trudná. Slovom: keď ide súdiť, nech si nemyslí, že je sám, že môže, čo chce, robiť; ale nech sa drží zákona, viery, spravedlivosti a poctivosti; vášni, zášti, strachu a všelijakým chúťkam nech dá výhosť; nadovšetko nech sa drží svedomia, ktoré je darom nesmrteľných bohov, ktoré sa nám nemôže vyrvať. (Reč za Cluentia, str. 159.) Akou nenávisťou horel generál naproti Uhrom, aby som o inom ani nehovoril, nasvedčujú jeho od slov Neronových neronskejšie slová: Keby som atď., viď ku koncu XIV. bodu. [Čo teda povieme o sudcoch prešovských odsúdencov? Kiež by som nemal tak šliapať po autorite splnomocneného sudcu, ktorý je vyznania augsburgského! Zhýralosti nie je oddaný ani najmenej, tak že sa právom môže povedať o ňom, že triezvy, vedome žije na zkazu uhorského kráľovstva z jeho rán a liekov. Spoločnosti žien sa tak stránil, že keď s prosbami prišly k nemu, pripustil ich k sebe len málokedy. Túžbu po zlate nespomínam; lebo nikto ho nikdy nemal toľko, že by nechcel mať viac; a kto aj má veľa, ono ho nenasycuje, naopak, dráždi k väčšiemu hladu po bohatstve. Ako sa nemôže zazlievať človeku, že hľadá priazeň vyššie postavených spôsobom povoleným, tak sa zakazuje sháňať sa po nej schytralosťou italskou a machiavellistickou; toto posledné robil Caracalla. Hnev a nenávisť zúrily všade proti nemu. Ako kruto vládol nad Uhrami, svedkom je Debrecín, nad ktorý ľudnatejšej a na počet domov bohatšej obce niet v Uhrách; o tom inde. Tvrdí sa, že sa takto vyhrážal: „Keby som,“ hovorí, „našiel v sebe jedinú, Uhrom trochu naklonenú žilku, vytrhol by som ju a do ohňa vrhol na spálenie!“ Krvolačnejší nad pijavicu! Muky a kvíľby nešťastných sú mu hľadaným pôžitkom. Že mal svedomie široké, je jasné, lebo kde nenašiel vinníkov, stvoril si ich.]

XIII. Nebude od veci posvietiť na to, ako hľadali vinu sudcovia delegovaného súdu na nevinných. Keď mali v ruke, koho mali zmárniť, sostavili si medzi sebou rozličné krížne otázky o rebelstvách, a predvolajúc ho zo žalára, predložili mu ich pred generálom alebo pred komandantom Görtzom, najviacej však na radnici; na ktoré keď prisvedčoval, odsúdil sa vlastnou výpoveďou; ak zapieral, odovzdali ho, ako zatvrdilca, katom. Zimmermanna na pr. medziiným takto vyšetrovali:

— Ty, Zimmermann, dostal si od Webera listy, ktoré mu nedávno poslali z Mukačeva?

Odpoveď: Nedostal som.

— Vieš, čo stálo v nich?

Odpoveď: Neviem.

— Poslal si ich po prečítaní po Rauscherovi najprv Keczerovi?

Odp.: Neposlal.

— Počul si niečo z toho, čo v nich stálo?

Odp.: Nepočul.

— Povedal ti ktosi, že sa také listy priniesli z Mukačeva?

Odp.: Nikto mi nepovedal.

— Kde a u koho sú tieto listy?

Odp.: Nič o tom neviem, či boly prinesené a u koho by boly.

— Prosím ťa, Zimmermann, priznaj sa k vine a dostaneš milosť. Ak budeš tajiť, utŕžiš si zlo, ktoré oželieš ty i tvoji.

Potom zas generál: „Prisahám na svoju česť, že sa ti nestane nič; len mi prezraď vinu a čo s ňou súvisí, a udaj pôvodcov, ktorí spriadajú vzburu.“

Zimmermann odpovedal: „Milostivý pán generál (alebo vznešení sudcovia)! Prisahám na vševedúceho a srdce i ľadvie zpytujúceho Boha, že naskrze nič neviem o listoch z Mukačeva prinesených, že som ich ani nevidel, ani o nich nepočul, že sa mi o nich ani nesnívalo, ani o ich obsahu neviem, nikdy som takých nedostal, nečítal, ani prečítané po nikom nikomu neposielal. Ak púhe slová nestačia, hotový som potvrdiť ich aj prísahou.“

Zatým postavili Zimmermanna zoči-voči s Weberom, ktorý — ako sme vyššie spomenuli — bol už podkúpený. Čo tento tvrdil, on zapieral. Súd na to: „Pretože si ty, Zimmermann, človek takého zatvrdilého a nepoddajného ducha a pyšne opovrhuješ milosťou, ktorá sa ti ponúka na prípad, že sa priznáš k hriechu velezrady, najťažšiemu u ľudí: sama spravedlivosť velí nám siahnuť na zlomenie tvojej tvrdošijnosti k prostriedkom, ktorými sa skrocujú ľudia hlavatí. Budeš preto podrobený zkúške, budeš vyšetrovaný mučením, a tak potom vydáš pravdu, ktorú tu zakrývaš.“ Odviedli ho z radnice, odovzdali do rúk mučiteľom, ktorí ho tak dlho rozťahovali, kým, vidiac, že mukám inak nebude konca, neprisvedčil na všetky otázky, ktoré mu — už druhý raz na škripci — predkladali vyšetrujúci sudcovia.

Práve tak sa vodilo Pallastimu.

— Ty, Pallasti, kde si bol doteraz?

Odp.: Doma, kde ma drabanti aj našli a chytili.

— Nevymýšľal si nič proti Nemcom?

Odp.: Nič.

— Poznáš Radwanského?

Odp.: Nepoznám.

— Bol si v Mukačeve?

Odp.: Nebol som.

— Prijal si od Radwanského peniaze pre Mukačevských?

Odp.: Nič som neprijal.

— Zaniesol si prijaté peniaze, na čo máme svedkov a hodnoverné svedectvá, do Mukačeva?

Odp.: Nenosil som.

— Vieš niečo o listoch, poslaných niektorým šľachticom a občanom z Mukačeva?

Odp.: Vôbec nič neviem.

— Priznaj sa k spáchanej vine, a vyhneš trestu, alebo si ho aspoň zmierniš; ináč, ak ďalej budeš zapierať, čo beztak vyjde na svetlo, čakajú ťa vyberané muky a smrť.

Odp.: Ja sa vlastnou výpoveďou, hovorí, sám neodsúdim! Na vás je, či sa chcete riadiť pravdou.

Dali ho katom a ako pôvodcu i podporovateľa novej velezrady trýznili, na škripci naťahovali, piekli, až nie síce v povedomí zločinstva, ale krutosťou múk rozumu pozbavený priznával sa, ako sudcovia chceli, ku všetkému, čo bol zapieral.

Sudcovia ho mali v sebe už odsúdeného, ešte prv, než ho vypočúvali, hoci sa malo stať naopak. Lebo ako na zranenom tele skôr vystrekne krv a len potom sa zjaví rana, a ako strela skôr vyletí, ako by zahrmelo, — tak majú spravedliví sudcovia najprv dokazovať, obžalovaného z viny zákonite usvedčiť, a len tak prikročiť k odsúdeniu. V nedostatku iných dôkazov toto v mukách vydriapané priznanie nijako nestačí. Lebo daj do krvibažných rúk katovských človeka svätého, ako sám anjel, aby bol kmásaný všetkými mučidlami, a povedzte mu, že rozsudok smrti je už hotový, či nesiahne po falošnom priznaní, len aby ušiel mukám. Viď príklady u Filipa Lonicera, u Jozefa Flavia a Curtia (str. 547, záhl. 13) a u kňaza, v Komárne spáleného. Akýsi šľachtic v Nitrianskej župe, keď počul, že si niektorí odsúdení v Prešove vlastným mečom vzali život, pretože sa v mukách priznali k veciam, ktoré smrť zasluhujú, zvolal: „Čudná to filozofia a čudné očarovanie ľudí! Dajte mi do ruky na hodinku alebo len na pol samého generála Karaffu, sužovaním, pečením úda po úde a mukami dovediem to tak ďaleko s ním, že zaprie i Boha! A táto vina, i jej vyznanie sú iste hodné smrti.“

XIV. Akého prevráteného súdobného poriadku sa museli držať sudcovia prešovskej jatky, vysvitne i z tohoto. Keď mali vydať kohosi na istú smrť, prefíkaní sudcovia si už doma premysleli, čo majú robiť na radnici, čo povedať a ako napádať obžalovaného. Nakoľko však sudcovia majú súdiť na radnici, v posvätnej budove spravedlivosti, podľa viny, nesmú vnášať do nej veci, o ktorých už vopred bolo rozhodnuté, čo keď niekto robí, vyzlieka sa nielen zo svojej sudcovskej vážnosti, ale poškvrňuje i svoje meno a svedomie. Prišiel teda na radnicu zloduchými rozkazmi vystrojený komandant a v prítomnosti ostatných prísediacich rozličnými machináciami hľadel usvedčiť nešťastníkov a, vypytujúc, usmievajúc, vysmievajúc a posmievajúc sa, vháňať ich do úzkeho. Ostatní boli sudcovia vedľajší, nevoľné drevené bábky, ktorí nesmeli slovíčka preriecť proti tomuto spôsobu pokračovania, tým menej dať výraz svojmu nesúhlasu. Kým obžalovaný stál pred sudcami, nič nepojednávali medzi sebou, iba ak pošepky, a čo do ucha si oznamovali, čo generál nariadil: totiž aby ho všemožne hľadeli odsúdiť, i keby videli, že niet viny na ňom.

Toto tajomstvo prezradil predným mužom jeden zo sudcov, pán Megyeri, človek katolík, na poslednom prešporskom sneme poslanec zo stolice Šarišskej, a neohrožene — neviem však, s akým výsledkom — vyhlásil, že jazyk a hlasy sudcov boly viazané, že sa všetko dialo podľa úmyslov a po vôli generála Karaffu, a doložil, že sa prísediacim súdu vyhrážal i tým, že budú shodení s okna radnice, ak v najmenšom nesúhlasia.^[41] Ktosi z prednejších mu s dôrazom odpovedal: „Radšej by ste sa boli dali shodiť s istým nebezpečenstvom života, ako proti svedomiu mlčaním schvaľovať odsúdenie nevinných. Lebo kto mlčí, kde z úradnej povinnosti má hovoriť, súhlasí.“ Košického správcu iste veľa ľudí chváli preto, že sa nejakou zámienkou vysvobodil zo sudcovstva. Vedel veľmi dobre, že je lepšie umrieť hocijakou smrťou, ako na takom súde predsedať, alebo hoci len účasť mať. Nenašiel pokoja ani jeho excelencia, pán generál Wallis, muž chúlostivejšieho svedomia a mäkšieho ducha, kým sa nerozlúčil so súdom a s mestom, a z tej duše si blahoželal, že sa sudcovstva zbavil a nemusel si špatné zásluhy získať o nevinných, doložiac, že radšej ztratí 10.000 toliarov, ako byť sudcom pri vyšetrovaní a odsúdení týchto ľudí. Iní, keď videli, že proti krvibažným zámerom nemôžu uhájiť nevinných, hľadeli sa chorobami a inými zákonitými omluvami strániť súdu, ako mohli. [A čo sa dá, prosím, čakať od sudcu, ktorý — ani peklo — akousi neuhasiteľnou zášťou horí proti uhorskému národu a neustále opakuje to svoje bezbožné želanie: „Bár by tento zbiľagovaný ľud jednu mal šiju, aby mu ju jednou ranou mohol preťať!“] Počuli jeho slovo, neronskejšie nad slová Neronove: „Keby — hovorí — len jediná žilka bola v mojich údoch, ktorá by Uhrom trochu priaznive bola naklonená, i tú by som nožíkom vyhľadal, čo by kde bola, najdenú by som ju vytrhol a vytrhnutú do najväčšieho ohňa hodil.“ Čoho sa úfať od takého sudcu, ktorý istou smrťou a mukami núti človeka, aby obžaloval nevinného. O tom v Uhorsku všade vedia, tak že niet prednejšieho človeka, kto by nevedel, že sa to stalo; veď rozhlasuje a rozpráva celú vec ten, koho generál na tento veľký zločin prinútil. Je to, ako som sa u nás, tu v Nemecku dopočul, akýsi Petenady z dolných krajov Uhorska, ktorého v týchto krvavých časoch privliekli do Prešova do žalára, v ňom hodne dlho držali, naháňali mu smrteľný strach a preháňali na rozličných miestach, tak ho žalárovaním sužovali, že už nemal ani najmenšej nádeje na život. Opäť a opäť ho predvolali pred generála, nútili nešťastníka odpovedať na rozličné úskočné otázky a mnohými výhražkami priviedli ho tak ďaleko, že vo svojej, i prísahou a vlastným podpisom potvrdenej výpovedi obžaloval markgrófa Badenského, cisárskeho radcu, muža význačného, ktorého by generál rád bol o život pripravil a striehol na každú príležitosť, kde by mohol uskutočniť svoje zámery, že podporoval a napomáhal nové povstalecké hnutie, že je spradený s Mukačevskými. A keď na hlas svedomia dlho a veľa otáľal a nechcel svedčiť, čo oni chceli, toto mu povedali: „Ak neurobíš, ako ti kážeme, podrobíme ťa mukám sto ráz väčším, ako tých, čo umreli potupnou smrťou, a tak ťa prinútime vyznať, čo chceme, keď už bez múk dobrovoľne nechceš svedčiť.^[42] A smrť potom oveľa hroznejšia a ohavnejšia ťa čaká.“ Na tieto hrozby podľahol. Keď sa však touto výpoveďou vysvobodil a ho z Prešova prepustili, išiel v čas snemovania do Prešporku, a želejúc svoj hriech, ani nechtiac nevinnému škodiť, celú túto tragédiu v prítomnosti viacerých, ba i pred samým najsvätejším Leopoldom tak vylíčil, ako sa stala, a s plačom prosil, aby ho uhájili pred takým veľkým budúcim nepriateľom. Z Prešporku ho potom o niekoľko dní zas odvliekli pod dozor do Viedne a zavreli do takzvanej červenej veže, z ktorej málokedy kynie vysvobodenie, aby svojho času, ako si múdre hlavy predstavujú, celú vec vyrozprával pred nepodplatenými, vec markgrófa prejednávajúcimi sudcami, a v opačnom priznaní za lož prehlásil, čo tam bol svedčil. Sám osvietený markgróf vymohol (u najsvätejšieho veličenstva), aby ho uväznili, držiac sa pevne svojej hodnosti. Mnohí dychtive čakajú, aký bude výsledok veci.^[43]

XV. Čo sa týka teraz už odsúdenia v Prešove popravených, ono sa nestalo bez vedomia cisárskeho dvora, naopak, s jeho súhlasom a na jeho rozkaz; svedčí o tom vyhlásenie rozsudku pred jeho vykonaním. Jasne sa totiž odvolávalo na meno, na rozkaz a na vôľu najsvätejšieho panovníka, aby na tých, ktorých za vinníkov uznali, vymeraný trest vykonali. Prv ešte, než smrteľné výroky vo Viedni vystavili, zaslal im generál, ktorému viac dobrých priateľov panovníkových v rade uverilo, skrze rýchlych poslov dáta o podozrení, zprávy o akejsi žene-listonoške a v neľudských mukách hrozbami vydriapané výpovede už vopred odsúdených; tieto sa bez ďalšieho vyšetrovania cele prijaly a na základe týchto zpráv sostavili, napísali, vydali, vykonať dali súd a výrok smrti. Ale čo odporuje väčšmi súdeniu, ako zanedbávanie súdneho poriadku a ľahkovernosť naproti človeku, ktorý horel proti Uhrom vztekom nad Aetnu hroznejším, ktorý je v jednej osobe i svedkom, i obžalobcom, i útočníkom a pôvodcom všetkej hrôzy. O tohoto sa mal a o jeho zprávy opierať celý aparát súdny? Bolo tu treba vec, o ktorej, ako všeobecne známej, písať nemá smyslu, riadne a na zákonný spôsob poznať, vyšetriť.

Ako sa má riadne súdiť, predstavuje nám príklad boží a zvykové právo všetkých vekov. Veľmi dobre vedel Boh, všetkých vecí znateľ, o priestupku našich prvých rodičov, jednako predvoláva ich pred súdnu stolicu, vyšetruje vec, vypočúva priznanie k vine, a len keď ich usvedčil, keď sa k vine priznali, vynáša nad nimi rozsudok. Vedel o bezbožnostiach sodomských a gomorských, ale aby dal sudcom príklad, ako súdiť, dal sa do preskúmania veci a povedal, že sostúpi, aby vec vyšetril. Ba zachovali obvyklý postup súdny i židia sami, keď usilovali o bezživotie nášho, podľa ich chápania, odbojného Spasiteľa. Pred príslušným sudcom ho žalujú, uväzňujú, pred sudcovskú tribúnu staväjú, svedkov predvádzajú. Kristus sa bráni a len tak ho odsudzujú. Netajím síce, že sudca kedy-tedy vystupuje z medzí riadneho súdneho poriadku a naozaj býva trestaný vinník i bez predchádzajúceho vyšetrovania, bez súdneho hluku a bez slovných srážok advokátov-krikľúnov. Ale to len v prípadoch, keby sa vyšetrenie veci cestou riadnou dokázalo byť nebezpečným a zdĺhavým a keby zlo odkladaním rástlo, je tiež radnejšie potlačiť nebezpečenstvo, ešte kým ono netlačí alebo nestlačí nás; ďalej keď bol zločin poctivými a vieryhodnými svedkami tajne dokázaný a istými svedectvami potvrdený; potom keď ide o hlavu panovníka a o otrasenie alebo podvrátenie štátneho poriadku; konečne keď je riadny postup so zvláštnym znepokojením a zrútením štátu spojený. Tak odstránil kedysi v Medii Alexander dvorana Parmeniona skrze Cleandra, tak sa zabezpečil Tiberius so strany Sejanovej a Henrik III., kráľ Gallie, od vojvodu Guisia. Lebo inak si poradiť s ľuďmi bystrého umu a pevnej ruky, u vysokých a nízkych obľúbenými, vojskom vychytenými a zbožňovanými je veľmi ťažko. Srovnaj Boecl. Charact. Polit. vell. záhl., 5., stať 9. [Načo reči šíriť? Kristus osvobodil ženu, pristihnutú v cudzoložstve, pretože nebolo nikoho, kto by ju svedkami bol usvedčil: „Aniž já tebe odsuzuji,“^[44] — povedal.] Že sa tu všetko robilo naopak, ukazuje celý priebeh. Všetko sa dialo z podozrenia, mučením, zastrašovaním, preto v nedostatku iných dôkazov nič nemohlo byť platné. Pravdu má Baldus: „Duch sv. dal do úst pretora: Čo bolo robené zo strachu, nech nemá platnosti!“ A to sa malo zachovať i tu. Panovníkova prítomnosť, ale ešte viac vyhrážky mocnejšieho prestrašujú. A čo sa strachom robí, ľahko sa odpúšťa. [Peter sa tak naľakal slova dievky, že s preklínaním zaprel Boha; ale že bolo na bielom dni, že urobil to zo strachu a z bázne, ľahko došiel u neho milosti.] Povie niekto: „Ako buričov a zarytých rebelistov ich odsúdili, a tu netreba nijakého predvolania, usvedčovania, vyšetrovania veci, tu súdny poriadok prestáva.“ Ale práve o to ide: či sú buričia, či sú vzbúrenci, či sú notorickí? Prvé je jasné. Tretie sa popiera. Druhé Uhri silou-mocou od seba odvracajú a práve preto vyšiel pred pár rokmi v Uhorsku spis pod titulom: Declaratio^[45] atď., ktorým chceli dokázať, že ich nemožno mať za vzbúrencov, oni sa riadia na svoju obranu článkom Andreja II. Jeruzalemského, ktorý sa má takto:^[46]

Že sa na tomto článku zakladá oprávnenosť Uhrov môcť siahnuť k zbrani proti krutým pánom, ukazuje i smýšľanie katolíckeho stavu v Uhrách. Lebo keď na poslednom sneme pre kráľa Jozefa predpisovali prísažnú formulu, s obídením, ako sa zpočiatku sľubovalo, prísažnej formuly Ferdinanda II., výslovne vyzdvihli tieto slová článku, ktoré sú koreňom a pilierom svobody Uhorska. Aby vec bola tým jasnejšia, nech stojí tu celá prísažná formula, predpísaná najjasnejšiemu Jozefovi a použitá ním 9. decembra 1687:^[47]

XVI. Kým sa tieto veci dialy a pochopovia sem-ta behali, aby iných sháňali na smrť, odviedla hrôza a nie zlé svedomie alebo účasť na novej rebelii niektorých pokrevných z rodiny popravených do Poľska (ktorí u rozličných šľachticov našli bezpečnosť). Lebo kde vládne ukrutnosť a pravda i spravedlivosť sa nohami šliape, tam ani anjelská nevinnosť nedáva istú ochranu, a najpevnejšia dôvera vo vec dobrú začína byť znepokojená, zviklaná, zastrašená vtedy, náhle upodozrievaný vinník pred tribúnou viac myslí na to, čo asi sa mu môže prihodiť pri sudcovi, ktorý mu je nepriaznive naklonený, ako na to, ako si hájiť a obhájiť vec a beztrestnosť. Rímsky konzul a rečník vedel, že je tomu tak (za Quinctia): „Všetci, ktorých život je v cudzej moci, viac myslia na to, čoho je schopný ten, v čej moci a ruke sú, ako na to, čo by sa malo robiť.“

Týmto generál Karaffa povolil, aby sa mohli vrátiť, zabezpečiac im v svojom mene štátnu ochranu; ale keď zvedeli, že dané slovo nebolo zadržané, áno, že bolo porušené i v Košiciach, i v Prešove, keď sa cisárska posádka vrátila, a že sú italské sľuby, najmä keď sa dávaly evanjelikom, veľmi vrtkavé, jednako sa len nemohli spriateliť s myšlienkou, aby sa vrátili. [A lepšie je zďaleka dívať sa na požiar, ako sa do neho vrhnúť; ľahšie doň vbehnúť, ako dostať sa von z neho.]

XVII. Aby si však, milý čitateľu, kto si koľvek, vedel niečo i o tých listoch, pre ktoré vyššie opísaní zahynuli, pováž [či sa mohly dopraviť do hradu Mukačeva, veď ho v tej dobe, keď sa tábor Uhrov pri Prešove rozišiel, s každej strany bedlivá stráž chránila, aby nikto nezaniesol list a neprinášal válečné zásoby]: kto listom chce na niekoho dokázať zločin, nech sa učí spôsobu, ako ho z neho usvedčiť, od znamenitého znalcu práva, od Cicerona. Lebo keď kedysi nebezpeční občania Cethegus, Statilius, Lentulus, Gabinius, Cimber s naničhodným Catilinom velezradné plány spriadali v Ríme a listmi navádzali poslov Allobrogov, aby vyvolali v Gallii rozbroje, dostaly sa riadením osudu tieto listy do rúk Cicerona. Čo neurobil premúdry Tullius? Ihneď posvoláva všetkých naničhodných sprisahancov do svojho domu a nesie písacie doštičky s pečaťami ešte nedotknutými každému svoju. Najprv odovzdáva Cethegovi jeho, ktorý sa hneď priznal k pečati, a keď statoční vlastenci prerezali šnúru listu, dozvedeli sa o jeho obsahu. Statilius uznal písmo, pečať a obsah za svoj. Keď Lentulovi ukázali jeho na Allobrogov písaný list, zprvu sa zľahka tajil, neskoršie prisvedčil. Gabinius odpovedal zpočiatku bezočive, onedlho potom už nezapieral nič z toho, čím ho obviňovali. Boly to nepodvratné svedectvá o sprisahaní a o tom, že si hľadali k nemu pomoc: doštičky, pečate, písmo, priznanie, a ešte pevnejšie: farba pleti, oči, vzhľad tvári, zamĺklosť pred konzulom-sudcom.

Ale v Prešove listy pôvodcom ani neukázali, obviňovaní sa k nim nepriznali, ani na iný spôsob potvrdené neboly: ba naopak i v čas mučenia, i bezprostredne pred smrťou v neustálom zapieraní a protestovaní odmietali ich všetci. Buďme presnejší a dokážme, že tieto listy boly púhymi výmyslami tých, ktorí sa podľa všetkých príznakov už od prírody na zkazu Uhrov spojili.

Predovšetkým že nebolo medzi toľkými odsúdenými ani jedného, ktorý by sa v najvyberanejších mukách bol priznal, že dostal, alebo čítal, alebo len počul o listoch. A veru pred smrťou človek už nešetrí ani seba, ani iných.

Potom, že sa Zimmermannovi beztrestnosť a najväčšia milosť sľubovala na prípad, ak povie, že ich prijal, čítal, videl alebo odovzdal iným, čo on neurobil.

Ďalej, že Mukačevskí vedeli, že nijakou pomocou nemôžu prispieť ani Prešovčanom ani iným, veď jej oni sami potrebovali.

Napokon, že sa také listy podnes nenašly a neuverejnily, čo sa ináč stať malo, a to hneď vtedy, keď sa z týždenníkov celá Európa dozvedela o ich odsúdení; aby sa celý svet presvedčil, že čo sudcovia urobili, robili dobrým právom.

Veď keď pravdu milujeme a pomyslíme na vec, čo sa pred niekoľkými rokmi stala, u ľudí nezkazeného úsudku by sa listom takéhoto obsahu neverilo a každý by ich mal za luhaniny, čo by hneď na tanieri slnca boly vyložené. Lebo vieme, že sa začiatkom panonských nepokojov vymyslely pod menom Wyttniedyho a iných listy, v ktorých sa niektorí kňazi v Uhorsku vyzývali, aby s kancľa dôkladne pripravili ľud na najbližšiu vzburu. Ale skvele ukázal istý anonymný pôvodca v svojom spise o tejto veci, že boly sfalšované a akýsi vznešený muž z preslávneho rodu Bethlenovcov — ako som sa dozvedel — potvrdil, že tieto listy boly podstrčené. Viac ľudí čítalo a videlo i listy Petra Feigla, uhorského šľachtica, muža veľmi múdreho a za blaho vlasti zaujatého, ktoré vraj v rozličnom vystavení na rozličných ľudí boly upravené, a preložené poľským kniežaťom prešly rukami viacerých, ktoré však Feigel, ako sa zistilo, ani nevidel, ani nerozposlal nikdy. Pristupuje k tomu, že po pokorení prepevného hradu Mukačeva dňa 14. januára 1688 nenašli vyšetrovatelia, hoci ako pečlive po nich stopovali, nijakých Prešovčanmi alebo inými posielaných a prijatých listov, a preslávni sluhovia spravedlivosti museli preto o nich vymyslieť, že boly spálené. Napokon, že tí, ktorí sa po dobytí tohoto hradu vrátili do svojich rodinných krbov, dôsledne tvrdia a — ak len nebude nijakého teroru a mučenia, zdrojov takých mnohých nerestí — i budú tvrdiť, že oni neprijali od nijakej živej duše nijakých listov o štvaní k novému povstaniu v kráľovstve, alebo o posielaní vojenskej pomoci už či Prešovu, či pre iné časti južného a severného Uhorska: ich nevideli, nečítali, ani nikomu nepísali a neposielali. A tak sa v prospech listov nedajú uviesť nijaké jasné a také dôkazy, proti ktorým by sa nedaly námietky robiť. Oproti nim nech stačí, čo sa nedá zavrátiť nikým, iba ak len človekom prevráteného smýšľania nie. Robilo sa teda všetko na základe pustých dohadov, upodozrievalo sa, a pretože si priali, aby sa veci tak maly, vymysleli, že sa tak majú. Ale tak sa svedčí, aby sudcovia neboli ochotní a rýchli na vymeriavanie trestov, aby len tak uverili veci horšie, ak sa dostatočne dokážu bezúhonnými svedkami; ani nemajú poslúchnuť ženy pochybnej povesti a ísť za svojím hrozným a bezuzdným podozrením, ktoré učený kráľ Veľkej Británie, Jakub, v „Kráľovskom dare“ pádne menuje dedičnou chorobou tyranov a výplodom nečistého svedomia. Prichodí nám preto veriť, že listy boly holé výmysly a maly podvrátiť domnienku, ako by sa staré, udelenou milosťou už smazané hriechy volaly pred súd a trestaly a ako by sa udelená milosť podvracala, lebo sa vec nijak nemá inak, ako hneď vysvitne, náhle odhalíme pravé príčiny.

Pretože osnovatelia nových obvinení nemali veľkú dôveru v tomto klame a mame, vymysleli iné, na zmámenie ľahkovernosti ľudí veľmi vhodné, skvelé kejkliarstvo, a aby predošlé machinácie nevysvitly, zastierali ich touto novou. Tých totiž, ktorých poznali kedysi ako rebelov prvej triedy, ako Petra Feigla, N. Göczyho a Martina Langa, prešovského občana, a dosť veľa iných, neťahali k trestu, ale ich po niekoľkodňovom žalárovaní a vyšetrovaní prepustili (len prvých dvoch; tretí nevyšiel zo žalára nikdy).

Tým sa vysvetľujú slová schytralého prešovského komandanta: „Hľa,“ hovorí, „že sme týchto prepustili, ich sloboda, životná a majetková bezpečnosť, môže byť svedectvom, že nejde o previnenia, ktoré cisárska milosť už smazala. Keby sa dávne úsilia trestaly, títo by prví^[48] mali byť podrobení trestu, lebo v prvom rade oni boli dušou prvého povstania radou, peniazmi a cestami po cudzine. Ale keď sa ich nevina dokázala, boli alebo domov pustení, alebo vo väzení podržaní.“

Ale ani títo, nakoľko sa ich týka stará vina, nevyviazli z hrdla osudu celkom, a rozumnejší ľudia sú toho názoru, že im trest nebol odpustený, naopak, len na lepšie časy odložený. A kto bude bez strachu medzi usmierenými?

Na najnovšom sneme prešporskom, kde všetky stavy o to usilovaly, aby sa prešovská jatka čiže perzekúcia zrušila, dostalo sa im po mnohom naliehaní ako odpoveď: Zrušiť nie, dá sa len vyzdvyhnúť.

Táto odpoveď nahnala strachu a hrôzy všetkým mužom akého-takého mena, tak že len ten deň rátali za svoj, čo už prešiel a nielen mysleli, ale presvedčení boli, že nadíde ten, ktorý zasiahne i tých, čo vošli v milosť svojho cisára. Bohovia však nech dajú, aby Uhri naveky zabudli na strach a nebezpečenstvá, na prijaté dobro však aby pamätali vždycky.

XVIII. Zbýva, aby sme shrnuli kde-tu už spomenuté príčiny smrti týchto mužov.

Uhorsko v každom veku malo hodne mužov, čiastočne šľachticov, čiastočne občanov, ktorí vrelou láskou milovali prastarú, mnohým prácnym úsilím, ba i krvou predkov vydobytú svobodu, ktorú si ani jeden národovec necenil menej od života a ju na shromaždeniach šľachticov, ktoré Uhri i stolicami a či komitátmi menujú, hájili proti jej nepriateľom zákonmi, článkami, prijatými zvykmi, hnevom, krikom, výrečnosťou, vyhrážkami, a ako len mohli, a ani na piaď neustúpili tam, kde by mohla utrpieť škodu.

Táto chvála za udatnú obranu svobody, i podľa mienky najmúdrejších pápežencov, platí ako predtým, tak i dnes, keď je ich nádej a moc už hodne stenčená. Mikuláš Draskowitz, svob. barón Horvatska, ktorý v Prešporku za posledného snemovania náhle umrel, zaiste neraz povedal pred význačnejšími mužmi v súkromných rozhovoroch: „Keď prestanú biť srdcia evanjelikov, prestanú s nimi i naše všetky svobody. Po ich zgniavení môžeme žiť už len ako otroci.“

A hlavne na prešporskom sneme iný veľmi múdry katolík, ktorý dobre videl, čo sa hore a dolu robí, s bolesťou povedal istému šľachticovi v sieni: „Keby sme vlastnými prstami mohli vyhrabať evanjelikov z ich hrobov na zachránenie svobody a vzkriesiť ich premocným hlasom zo smrti k životu, z temnosti na svetlo: nikto by nebol taký zmäkčelý a rozmaznaný, že by ihneď nebežal k ich hrobom, čo by hneď kde boly, ich nevykopal, neobživil ich mŕtvych vlastným životom a dušou. Akú moc sme v nich mali, pozorujeme len teraz, no hodne neskoro, keď sme zo svobody upadli v nevoľníctvo, ktoré oplačeme my i synovia naši.“ Na čo mu tento: „Ale veď ste tajne a verejne, na krížnych cestách a hostinách, na stolici a v shromaždeniach, triezvi a opití ostrými slovami a netrpelivými i zlomyseľnými návrhmi vy na tom pracovali, o tom sa radili, ako kacírov (toto meno sa dáva evanjelikom všade) cele pokoriť, z kráľovstva vyhostiť a vykoreniť. Im ste pripisovali úpadok kráľovstva a iné neresti, a mysleli ste, že Uhorsko nemôže byť šťastné, kým oni žijú a dobre sa majú. Načo sa ponosovať, keď už asi máte, čo ste mať chceli?“ Nemôžem nespomenúť ani slov vznešeného a slovutného grófa Jána Eszterházyho, rábskeho podgenerála. Keď totiž na sneme cisársky minister spomenul pred veľmožmi komisiu, takzv. delegovaný súd, ktorý mal byť po sneme v Košiciach, a na to od strachu všetci mlčali a stáli ako skamenelí, on, poobzerajúc sa po všetkých, zvolal: „Kdeže ste, kde, vy luteráni, aby ste protestovali?“ Či div, že nechceli na svete trpieť týchto (evanjelických) mužov, ktorí hroznej nadvláde odpor kládli, ktorí si nechceli vziať jarmo na šiju sami, neprestávali brániť Uhorsko proti otroctvu, nemohli milovať, ba ani len vystáť jeho neprajníkov a zotročovateľov? Teda nie pre listy, posielané do Mukačeva a z neho prijímané, ani — ako sa spomína — pre nové pokusy vyvolať povstanie v Uhorsku, nie preto sa obrátila len nedávno udelená milosť na hnev, ale nad olovo ťažšia náboženská zášť; okolnosť, že sa o svobode bezpečne mohlo hovoriť a za ňu bojovať, čo ako brús ostrí železo, zostrila šľachetné duše k odhodlanosti na všetko; domnelé ich bohatstvo, ktoré je tŕňom v očiach vládychtivcov, zdar proti nepriateľovi, čestné hodnosti, zastávané kedysi u Thököliho, — to uvalilo meč a smrť na hlavy zahynutých. Až taká licomernosť útočí na ľudské city panovníkov! Proti nikomu nie sú totiž panovníci takí nesmieriteľní, ako proti tým, ktorí im v začatom diele prekážajú, ktorí sa podrobiteľom všemožným spôsobom na odpor staväjú; tu si nezkúsený ľud milostivosťou, rozhodných nepriateľov čestnými hodnosťmi nakloňujú, a získavajú si ich, hoci nie sú zločinci, nie tak preto, aby im odpustili, ale skôr aby vyčkali príhodnejší čas a príležitosť na zmárnenie podozrivých a usvedčených, a tak radšej len odkladajú s trestom, než smazujú vinu. Prv, než by som sa zmienil o príčinách smrti prešovských občanov, chcem spomenúť čo-to o počiatkoch a o minulých i prítomných osudoch mesta.

So zakladaním a ohradením tohoto mesta začalo sa za Ľudovíta I., syna Karla IV., roku spasenia 1374, alebo podľa iných 1394,^[49] na tom istom mieste, kde stála dedina Langdorf, po maďarsky Hosszufalu zvaná; odtiaľ i jeho podlhovastá podoba. Meno sa mu dostalo z maďarského slova: eper, čo znamená jahodu, pretože málokde inde sa rodia jahody tak hojne po hájoch; menuje sa preto i Mestom jahôd. Obohnané je dvoma múrmi z pálených tehál; ponad ne asi na 15 lakťov vyčnievaly kedysi veže, ktoré boly pre vzdorovitosť občanov pred nemnohými rokmi zborené, srovnané až na jednu s hradbami a bránami, a tak urobené obrany neschopnými. Obklopovala ho i ohradná priekopa, ktorú s tej strany, čo hľadí k lesom a k Toryse, k rieke na vodu a ryby nebohatej, naplňovala voda pre potrebu mestskú. Záhrady malo znamenite opatrované, ktoré sa pred obliehaním vyrúbaly a ostaly z nich len samé pne. Predmestia sú veľmi rozľahlé a počtom domov máločo za mestom. Roviny okolo seba nemá širokej, ale tá je spestrená úrodnými pahorkami a poskytuje občanom hodne pôžitku a pohodlia. Neviem, ktoré mesto by malo väčšiu hojnosť plodín, stáda, drúbeže, divých zverov, chleba a iných životných prostriedkov, ktoré sa so všetkých strán prinášajú nielen na ukojenie nevyhnutnej potreby, ale i na požívanie. Zimné povetrie a letná pálčivosť sú mierne a zdravé; hrozno rodí sa v chotári skrovne a chatrné: jednako mesto oplýva vínom, prinášaným z blízkych krajov. V rokoch rozkvetu spravoval ho prvotriedny senát, pozostávajúci skoro zo samých Nemcov a evanjelikov. Cirkvi a škole nevyrovnala sa ani jedna v kráľovstve. Sotva iné mesto má tak navštevované týždenné trhy, na ktoré rozličné národy prinášaly najvyberanejší tovar. Genius miesta temer ojedinelý. Samé kamene, hradby, domy zdaly sa v ňom dýchať a radovať. Vynikajúc týmito a inými prednosťami, obrátilo na seba pozornosť štátu a cudzincov, a pre svoju úhľadnosť, pre bohatstvo a pre hľadané mravy menovalo sa Malou Viedňou.

Keď po osvobodení Viedne všetko ustupovalo Nemcom, ktorí sa po vypudení vrátili, toto mesto opovážilo sa odporovať moci a odoprieť poslušnosť. Preto trpelo dvojnásobné obleženie, totiž r. 1684 a 1685 [za vodcovstva cisárskeho generála Schultza. Tak udatne bojovalo toto mesto za vieru, za život a za statky, že nemecké vojsko nejednu zjavnú porážku utrpelo proti občanom]. Prvé pred samou zimou svojimi dažďami, mrazom a snehom prialo udatnosti a sile obliehaných: generál musel ustúpiť s veľkou ztratou. Ktorých ušetrila delostreľba a meč pri častých výpadoch, zahynuli tuhou zimou. Mrazom a hladom skrehnutí mužovia a dobytok pokrývali polia a cesty všade, a ktorí ostali živí, tým šlo viac o útek, ako o víťazstvo. Druhé obliehanie bolo oveľa nebezpečnejšie. Lebo vojsko prišlo s väčším hnevom, na dobývanie mesta s väčšou vojenskou vyzbrojenosťou, a už tým samým ponúkalo k väčšej udatnosti i obyvateľov. Pretože sa nedalo očakávať, že náboženstvo, majetok a život budú šetrené, ak sa mesto vzdá, dal senát rozostaviť po múroch a po vežiach, ktorých počet zvýšil sa i drevenými nadstavbami, delá a iné na obranu mesta vymyslené veci; rozdal zbrane medzi mladšími občanmi a remeselníkmi, ktorých bolo v meste nadostač, sebe však vyhradil právo obrancov povzbudzovať, k nim prehovoriť a bojovnú náladu riadiť. Válečnými prípravami sa ozýva všetko; senát, posádka, občania sú jednej mysli a jedného ducha. Takou tuhou spoluprácou senátu a občanov vykonalo sa všetko na zlomenie moci dobyvateľov. Touto jednomyseľnosťou a námahou sa stalo, že dobývací tábor utrpel každý deň veľmi veľké ztraty. Koľko ráz len podnikli útok na múry a po postavených rebríkoch chceli vyliezť na ne, čo sa robilo dosť často a naraz i na viacerých miestach, boli odvrátení s veľkou ztratou a bez výsledku. Keď sa poštvaní vojaci tam chceli vydriapať na mestský múr, kde on k dolnej bráne beží, keď z mesta vychádzaš, na ruku ľavú, zabily ich delá, nabité železnými úlomkami, kamením a inými vražedlnými vecmi, a na vtrhnuvších dobyvateľov vystrelené do tristo; ostatných, čo hore liezli, pripravily o ruky, zranily na tele a urobily vojenskej služby neschopnými. Keď pri takom tuhom boji na oboch stranách nijaká vojenská posila neprichádzala na pomoc obliehaným a posádka tiež viac chuti mala odhodiť zbrane, ako umrieť, zmocňovala sa duší pomaly zúfalosť a na zmar privádzala prácu občanov a senátu. Tak došlo k rozhodnutiu, že sa vzdajú. Thököli im síce sľuboval tureckú pomoc v liste, poslanom skrze Andreja Székela, len aby neochabovali a si udatne viedli, a i poslal po ňu do Jágra Göczyho, človeka zradného a o vlasť nedbajúceho, ktorý však tak ďaleko bol od toho, aby ako dobrý vlastenec vykonal, čím ho poverili, že posilu, ktorá už prichádzala, radšej vrátil a nestydate luhal pred bašom, že udatným Prešovčanom nehrozí nijaké nebezpečenstvo so strany Nemcov, lebo sa práve vzdávajú obliehania. Sám Thököli sa zjavil s 500 a či 600 jazdcami na úpätí súsedných hôr, ďalekohľadom skúmajúc polohu tábora a pozorujúc, od ktorej strany by sa mal napadnúť; ale keď sa nádej na blízku pomoc dokazovala byť márnou a zbadal osídlo, ktoré sa mu chystá, odtiahol, kde bolo bezpečnejšie. Prešovčania boli takto pozbavení svojej nádeje, a keď pretiahli obliehanie od 17. júla do 11. septembra a videli, že rozbité múry padly, dolná brána len práve že stojí, uzavierajú mier a dávajú sa nepriateľovi do rúk. Aby sa však pamiatka tohoto obliehania zachovala pre potomkov, zvečnili ju maľovanou, na mestskom dome vyvesenou tabuľou a týmto zle složeným epigramatom:^[50] „Perdita atd.“ A keby Prešovčania boli ťahali túto obranu ešte tri hodiny, boli by rútili svoj život, dietky, ženy, vinných a nevinných obojeho pohlavia do spoločnej zkazy, lebo sa würtemberský vojvoda, Juraj Fridrich, pri hornej bráne dal s posádkou do reči (vec sa už tak mala), podviedol ju sľubovaním beztrestnosti k zrade a sto zlatými podplatil; títo na jeho žiadosť otvorili bránu. Vojsko sa po celých oddieloch bez prekážky valilo do mesta, a keby o zachránení mesta rokujúci rukojemníci neboli zatlačili nazpät víťazné nemecké vojsko, valiace sa do mesta podľa povolenia a vojenského zvyku, nebol by ušiel smrti ani najnevinnejší. Keď po dobytí Prešova u Košíc bojoval, padol tento vojvoda, trafený na hlave a na pleci osemfuntovou guľou, ktorú vystrelil naň občan; zaviezli ho, vonnými vecmi obloženého, domov. Ale o týchto veciach inokedy.

Pre túto srdnatú a zdĺhavú, od r. 70. Nemcov viac ráz hamujúcu a znepokojujúcu obranu tohoto mesta, a veru nie pre sem-tam písané a posielané listy, ztratili hlavy i pri danom a prijatom slove: Fleischhacker, Zimmermann, Medwecki, Weber, Schönleb, Baranyay a Feldmayer ako vodcovia; pre ňu padly majetky ostatných, ktorí podnes žijú, lakomosti v obeť, a bol vystavený ich život stálemu znepokojovaniu. A čo by sa mesto bolo i podrobilo rozkazom a hneď otvorilo brány pred Schultzom, keď prišiel po prvý a po druhý raz, títo ľudia, ktorí boli pokladaní za pôvodcov a buričov predošlého odporu, neboli by bez trestu odniesli svoju predošlú neobmedzenú svobodu, pre ktorú tajný súd vo Viedni pred touto katastrofou šiestich odsúdil na hroznú smrť. Ak zprávam možno veriť, umrelo v poslednom obliehaní zo 14.000 do 5 — 6000 udatných vojakov, z ktorých nemálo predných ľudí tam prikryli zemou, kde umreli; iba ak koho kradmo odniesli zpod hradieb a z priekopy, mŕtveho zaviezli domov, alebo zahrabali zemou na poli vedľa ciest (na zákrute rieky), idúcich k soľným baniam a inde. Ktorí pri dolnej bráne padli, odpočívajú po svojich vojenských trampotách tenkou vrstvou prikrytí na jednom priestore. Z občanov sotva zahynulo a sa ztratilo v obidvoch obliehaniach 20 — 30; boli pochovaní slušne. Ó, blahoslavená smrť ľudí, ktorí v boji za vlasť a vo vlasti padnú! Oni, ktorí vykonali i poslednú povinnosť oproti vlasti, si jediní zasluhujú, aby boli predmetom túžob, spomienok a rozhovorov u potomkov.

XIX. Ale čo povieme? Či jeho veličenstvo, svätý cisár, náš pán, nad ktorého niet milostivejšieho, mal on potechu z tejto neľudskej jatky, z tohoto spôsobu a poriadku súdneho? Odstup to! Lebo keď manželka Gabriela Keczera a Žigmunda Zimmermanna v svojej najkrajnejšej núdzi, pretože majetky ich zavraždených manželov pripadly eráru, išly na najbližší snem do Prešporku a všade rozhlasovaly, že ich manželia boli nevinní, pripustené boly zásluhou Štefana Szirmaya i pred tvár Leopolda a tu padnúc k nohám najláskavejšieho panovníka, v mnohých slzách osvedčovaly, že sa nenašly ani stopy po zločinoch, ktoré sa na ich manželoch vyhľadávaly, že boli teda nezaslúžene zmárnení ukrutnou smrťou, a ony že sú tiež nevinné zbavene všetkých životných prostriedkov… Čo tento cisár? Tri razy ich vyzval, aby povstaly, a keď sa ony zdráhaly, kázal ich postaviť a v prítomnosti všetkých prisľúbil im v ich núdzi a osiralosti dobroprajnosť, čo hneď potvrdil i skutkom. Lebo dal im dvesto strieborných a Spišskej komore naložil, aby im zmiernila nedostatok inými 400. [A keďže usmrtených už nemožno vrátiť tomuto životu, uzavrelo sa, že sa vina zavraždených dôkladne má vyšetriť na budúcej komisii v Košiciach, kde ak sa dokáže ich nevinnosť, keď sa im už život dať nemôže, nech sa vrátia ich manželkám a dietkam aspoň životné podmienky a dobré meno, ktoré je vzácnejšie i od života.] Všetko, čo budí nádej, čo zachraňuje a zachováva pokoj, bolo by sa im od tohoto najsvätejšieho panovníka na ich pokorné prosby dostalo, keby mnohí, duchom jezuitov presiaknutí radcovia (čo bráni katolíkovi povedať pravdu?) alebo i sami jezuiti, ktorých vo dvore v každom kúte najdeš a ktorí neuhasiteľnou nenávisťou horeli proti evanjelikom, neboli všetko prekazili a keby božského Leopolda o všetkom tak prevrátene nepoúčali; keby mu nenarádzali sľubovať štedre a láskave hory-doly a nevyhradili pri tom sebe a seberovným najväčšie právo robiť práve toho opak, a tak nezneužívali toho v neprospech kráľovstva uhorského. Mnohé blahodarné zvykové právo povstalo, mnohé články a diplomy sa vyniesly v prospech krajiny a stavov pod Matejom, pod Ferdinandmi a pod Leopoldom, ako vydané knihy nasvedčujú. Ale čo z nich všetkých, keď sa nesmú nimi riadiť tí, ktorým k vôli ich vyniesli; keď sa ich rušitelia nevolajú pred súd, v zákone a v zvykovom práve určený; keď ich všelijako podvracajú a maria radšej, než hája a prízvukujú), a to najviacej články, napísané na ochranu evanjelického a helvetského náboženstva, na čom sa zakladá pokoj kráľovstva a stavov? Že sa však tieto články maria, ukážem na činoch, ktoré sú práve ich opakom.

Na mnohé prosby evanjelikov napísali na šopronskom sneme článok, podľa ktorého evanjelici v každej stolici môžu mať pre svoju potrebu a pre svobodné služby Božie dva, i menom označené chrámy; mysleli si títo dobrí ľudia, že bude to už pevné a platné. Ale prestúpili tento článok, keď — aby som iného ani nespomenul — násilne odňali v Liptovskej stolici v týchto článkoch označený hybiansky a paludzký chrám, tak že evanjelici nemali v stolici už ani jedného pre svoje svobodné služby. Kto ho však prestúpil? Veliteľ hradu Likavského, rodom Gal, náboženstvom katolík, menom Rekvin, so svojimi vojakmi a so šľachticom tej istej stolice, Jánom Dwornikowitzom, srdnatým odporcom bezbranných, biednych, chudobných evanjelických kňazov, učiteľov, stavieb a chrámov. Ako vášnive, aký rád im škodil, vysvitá z toho, že nielen že dal vypalicovať istého kazateľa, ale povedal i slová, na šľachtica naozaj slušné: „Keď nebude ukrutných katov na vykynoženie evanjelických kňazov, ja sám prevezmem ich ohavné remeslo!“ Ale čo? Stihol azda týchto rušiteľov trest, predpísaný pre rušiteľov zákona roku 1681 na sneme šopronskom? Nie, ba ani ich len nepokarhali. (Ale o tom nech píšu iní.)