ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

II. Zkaza miest a slávnych mužov neprichádza pomaly, nepozorovane, ale býva predchádzaná rozličnými znameniami; kde sa nejaké zhubné plány kujú, tam sa z akéhosi riadenia Božieho i predzvestúvajú. Je to tak, ako keď čiernymi mrakmi plné nebesá skryté dosiaľ blesky chystajú metať na hlavu priestupníkov. Strháva sa blýskavica, mračí sa, vietor ostrejšie hvízda okolo domov a hradov, dážď sa leje a prudký príval všetko pohlcuje. I v Prešove, v meste horného Uhorska, známom podľa dobrých a zlých jeho osudoch, zázračný Boží úkaz naznačoval príhodu, ktorej niektorí potomci nezabudnú nikdy. Lebo r. 1685, tretí rok pred touto zlopovestnou pohromou, práve v lete, okolo chrámu Nemcov, Uhrov a s ním súvisivšieho kolegia daly sa mnohé kavky a vrany s odporným škrekom v bitevnom šíku do takého tuhého boja, že ich na oboch stranách veľa padlo mŕtvych a ostatné zobákmi zranené cedily krv svojho tela na zem (čo diváci pokladali za veľavýznamné znamenie). Preľaknutí prosili Boha predkov,^[4] aby odvrátil zášť od mesta, nenávisti Nemcov vystaveného, alebo aspoň podlomil jej záhubnú moc. A naozaj na tom mieste, kde videli boj vtákov, čiže vyše kolegia a cisterny, na malú vzdialenosť smerom k hornej bráne,^[5] liala sa krv zo šijí mužov, ktorí podľa úsudku sudcov strojili politický prevrat.^[6]

III. Kto boli a akí, čo v potupnej smrti ztratili hrdlá, cudzincom nie je ľahko vedieť. Povinnosťou Uhrov by bolo poučiť ďaleké národy o ich rode a hodnosti, o spôsobe mučenia a popráv, aby sa neverilo o nich čosi nepravdivého (ani čistá pravda nezostala neznáma). Ale keď, ako som spomenul, po zotročení slávneho kedysi kráľovstva i zanikla u Uhrov svoboda pravdu cítiť, hovoriť, písať, ba i oplakávať domáce biedy, nám Nemcom však dosiaľ je ponechaná, treba jej upotrebiť a s celou pečlivosťou dať sa do hľadania pravdy.

IV. Budem ich brať po jednom, jednako nie tak dôkladne, aby som komentáre čítal a vypisoval o predkoch zavraždených, čo poznať síce by neškodilo (lebo by sme sa naučili, že smrť význačných mužov je prečasto taká biedna, ako ľudí z najnižších vrství), jednako vykonať je to veľmi ťažko, lebo Uhri a šľachta radšej vidia, keď sa ich pôvod mlčky uznáva, ako v mnohom oslavovaní spisovateľov pretriasa. Ba, hoci by sa to nijako vykonať nedalo, nemá pri tejto veci nijakého významu. Nezmieňujúc sa teda o predkoch, obmedzujem sa na význačné domáce vrodené vlastnosti a vlohy a zvečním ich tak, ako som sa o nich ako cudzinec od zahraničných sám dozvedel. Ani mená všetkých neuvediem, iba význačnejších, o ktorých som sa mohol dopočuť. Hriech je ten istý u všetkých; trýzne, poprava a osudy po poprave rozličné. Tamten bol, že podporovali nepriateľa; tieto však také, aké si žiadala zášť, alebo ich vina. Nech idú v poradí, v akom na katovské lešenie vystupovali smrť podstúpiť.

V. Žigmund Zimmermann, rodom šľachtic, náboženstva evanjelického, čo do hodnosti senátor a inšpektor v meste založeného kolegia evanjelických stavov. Bol občanom prešovským a obchodníkom medzi prvými. Ducha mal nadchnutého pravou pobožnosťou, ktorá sa pokladá za koreň ostatných ctností. Pri napomáhaní šľachetných cieľov nepostrádal jeho ochotnej pomoci nikto.^[7] Bystrosťou umu predstihoval svoj vek; vynikal nevšednou vzdelanosťou; hovoril plynne po latinsky, nemecky, uhorsky a slovensky. Postava úctu vzbudzujúca, duch otvorený, vlasy plavé, tvár výrazná a akýmsi milým rumencom spríjemnená; údy silné a urastené.

V thökölyovskej dobe zúčastňoval sa a stál na čele rozličných podujatí, hájac záujmy mesta radou a pomocou. Keď po návrate cisárovej vlády do Prešova r. 1686 nastal obrat a po odňatí nemeckého a maďarského kostola (kostol Slovákov totiž už prv boli odovzdali minoritom) komisármi dňa 7. januára 1687 náboženská svoboda zanikla v Prešove, on, neznajúc únavy, na vlastné trovy pohol každým kameňom, aby hynúci cirkevno-náboženský život a školu zachránil, a, dovolávajúc sa stáročných práv, prosbami vymohol, že sa mohlo slúžiť Bohu v Hasovskom^[8] dome podľa obradov zdedených po predkoch.

Ani tento záslužný muž nemohol ujsť úkladom osudu. Dňa 16. febr.^[9] 1687, čo bola I. nedeľa pôstna, cez obed, keď ľudia odpočívali, vzali ho vojaci na rozkaz generála s plnou mocou, Antona Karaffu, na strážnicu, sputnali ľavú ruku a nohu železom a v nasledujúcich dňoch ho najprv sám generál vypočúval tu vyhrážkami, tam sľubovaním mu najväčšej priazne a života, ak sa prizná pred ním k vine, slúžiacej za zámienku, potom i na mestskom dome komandant Görtz, Michal Fischer, správca Spišskej komory v Košiciach, a iní sudcovia rozličnými krížovými otázkami, ktorými mienili odhaliť nejaké tajné sprisahanie. Preto, že tieto otázky nemohla zmariť proti úskokom potmešilcov ani najbystrejšia obozretnosť a že smrti nemohol vyhnúť, či sa tajil a či priznával, podrobili ho dňa 25. febr., v stredu po II. nedeli pôstnej, vo vykričanej izbe vyvolavača, trýzňam a ho v mučiarni tuhou prácou katanov za celé štyri hodiny — ba aj dlhšie — neľudsky rozťahovali. Medzi inými vyslatý bol na vyšetrovanie i býv. senátor Juliani, rodom a duchom Talian, udajne kmotor Zimmermannov a jeho zvlášť oddaný priateľ, ako to hneď uvidíme. Keď sa mu videlo, že kati naschvál ochabujú v práci, on sa divo osopil na nich, hnal ich k väčšej usilovnosti, a Boh vie, bol by sa azda priložil k hnusnej práci aj sám, keby hrozní mučitelia boli ustávali. Aby neumrel ako nevinný, chytal ho prísediaci, v tomto umení veľmi obratný generál premnohými krížnymi otázkami, pri čom ho na škripci mučili, kým nesvedčil, ako sudcovia chceli. Mnohé veci vytrvale zapieral, ako i na mestskom dome; k mnohým sa v hrozných mukách priznal a udával i nevinných za hriešnikov. Len čo prestávaly muky, prestal svedčiť i on, hovoriac, že ďaleko je od vymysleného zločinu, aký sa na ňom vyhľadáva. Keď mu neborákovi vyčitovali, že je vo svojej výpovedi váhavý a klátivý, povedal: „Je vám divné, že zatracujem svedectvo, v nadľudských mukách vydané? Keby ste sa ma spýtali, či sa priznávam, že som si rodičov naničhodne zmárnil, priznal by som obidvoch, hoci dávno umreli.“ [Hlavné otázky sa týkaly listov posielaných Prešovčanom z hradu Mukačeva, kde bojovná nálada — hoci bez výhľadu — ešte vždy neklesala: že kde sú, kde ich schovali, čo obsahujú, na koho sú adresované, komu odovzdané, kto ich videl a kto čítal. O nich poviem pravdu neskoršie.]

Keď trýzne boly ukončené a sudcovia počuli, čo chceli, sňali ho zo škripca a dali do väznice vedľa mučiarne. Ležiac na holej slame, nábožným spevom a modlením trávi celé dni a noci a živí sa záživným pokrmom, ktorý mu pečlivosť chorľavej manželky posielala, aby utýrané telo pookrialo. Nemilo niesla chuderka, že jej domáci, pretože bola chorá, neoznámili čas, kedy ho mali trýzniť a mučiť: „V slzách by som sa bola modlila — hovorí — a prosila Boha, aby mu uľavil bolesti a dal ich tak znášať, že by ich vôbec alebo aspoň veľmi málo cítil. Kým on vo väznici strachom hynie, pred smrťou sa nebeskou útechou kojí a v mnohých žalmoch i modlitbách odprosuje Boha, jezuita Ignác Peritzhoff, ktorý s mníchmi z jeho rádu samojediný smel navštevovať väzňov, vykonal všetko možné, aby Zimmermanna odlúdil od evanjelického kacírstva, a mámiac ho nádejou, že si zachráni život zemský, nahováral ho, aby prijal jedine spasiteľnú vieru katolícku. Bezpochyby mal na mysli Zimmermann pri tom i príklady Daniela Guttha, muža veľmi poctivého, v dobe rozkvetu Prešova notára a senátora, neskoršie pod Imrichom Thökölyim radcu a všetkých jeho statkov správcu, ako i Jura Bezegha a Michala Hydweghyho, ktorí sa z viedenských temníc po dlhom mučení inak nemohli dostať na svobodu, ako odrieknutím sa viery Lutherom založenej. Náhle sa však vysvobodili, rozišli sa zas s našim^[10] katolíckym náboženstvom a pridŕžali sa svojej starej a kedysi rodinnej viery. Ale Zimmermannovi nič neosožilo odriecť sa kacírstva, nič slzy a prosby jeho manželky a zlaté náhrdelníky, posielané manželke Karaffovej, aby srdce mužovo obmäkčila; nič nemohla ani bedlivá a pečlivá starostlivosť, prímluva a prosba Nemcov i iných, ktorých skoro každý deň častoval všetkým možným, nič nevykonala u muža, od odsúdencov naprosto odvráteného. Nasledoval ho:

VI. Andrej Keczer z Lipovca a v Pekľanoch, muž zo starobilej šľachtickej rodiny, ktorý tak skvele študoval vedy o svobode vlasti na gymnáziách a luteránskych akademiach, neskoršie doma v kráľovstve, že zo svojej nadanosti a bohatých vedomostí neraz vzal dobrý osoh v službe vlasti; už či na zemianskych shromaždeniach stolice Šarišskej, či na krajinských snemoch bolo treba hájiť záujmy Uhorska proti náporu a úkladom odrodilých, po vôli cisárskej auly chodiacich občanov a synov vlasti. Tak sa ohradil proti zotročovaniu najmä r. 1662 na prešporskom, nielen evanjelickému náboženstvu, ale i svobode nebezpečnom sneme, tak že sa málo našlo jemu podobných a horlivejšieho snáď nikoho nebolo. Rakúsku sa pozdávalo, že mu je prinepriateľsky založený a že sa odpláca za dobré zlým. Lebo si jeho predkovia vernosťou a službami toľko milosti zaslúžili u Ferdinanda I., pochádzajúceho z domu rakúskeho, že boli poctení nielen veľkými statkami, ale im ten istý Ferdinand dal vyraziť na šľachtický erb i náslovné písmeno^[11] svojho mena F. s korunou. Bol otcom niekoľkých detí, z ktorých jeden toho istého priezviska syn a päť dcér oplakávalo ozaj nehodnú smrť otcovu. Toho istého roku a dňa ho odvliekli do väzenia, keď zaťa Zimmermanna. Sedel si bezstarostný pri jedle so sestrou Klárou Keczerovou za stolom a na otázku sestrinu, prečo zanedbáva návštevu chrámu, odpovedal, že natoľko nepohŕda službami Božími, že by sa ich nechcel zúčastňovať, ale že sú príčiny iné, a to dôležité, medzi ktorými spomenul podozrenie, ktoré zúri v terajších pánoch, v Nemcoch. „Bojím sa“, hovorí, „aby ma pri vykročení z domu a pri návrate domov nepostretol ktosi z priateľov, nesúc mi list alebo pozdravenie od kohosi, čo by tým, ktorí sa vo dne, v noci o moju hlavu radia, mohlo byť zámienkou, aby mi škodili.“ Preto po vydobytí Prešova cisárskymi, kde býval, prísne zakázal sluhom prijímať, hostiť, k sebe púšťať cudzieho človeka, naopak, kázal každého držať čím ďalej od domu, mysliac: radšej nech ho majú za nevzdelaného a nezdvorilého, ako že by bol v podozrení. Sestru, zaťa Zimmermana a dcéry prijímal zriedkakedy a nerád, bojac sa i preto o svoj a o ich život. Ale hoci sa tak pečlive chránil, zachrániť sa jednako nemohol. Nadišiel prvý z osudných mu dní, deň 16. februára, a tu — keď sedel pri raňajkách vo svojom dome — prišiel k nemu akýsi dôstojník v sprievode vojakov, ktorým posunkom tvári dával znamenie a ktorých nechal pri prahu domu. Čaká, čo mu asi chce zvestovať. „Veľmi pekne vás, pane, dáva pozdraviť vznešený generál a prosí, aby ste ho, ak možno, navštívili.“ „Milerád!“ I zavolá na sluhov, aby mu priniesli čisté čierne šaty, ktoré nosieval. Keď trochu meškali, Nemec priostro zvolal po nemecky: „Hýbať sa! Čo robíš, lenivec? Nemám kedy márniť čas s tebou!“ — „Zlý znak — táto reč,“ povie Keczer preľaknutý sestre Kláre. „Žalár ma čaká!“

Predtucha ho nesklamala. Len čo vykročil z domu, obstúpili ho zpredu, so zadu a s oboch strán vojaci, čo tamvon čakali, a viedli ani nie ku generálovi už, ale do odľahlého domčeka blízko hradieb, aby ho strážili; sestra a niekoľko detí, ktoré s ním v jednom dome bývaly, márne prelievaly nad ním horké slzy. Pakostnicou sužované nohy sputnajú mu okovami, ktoré by ho iste dlhšie boly tlačily, keby mu syn Gabriel v mnohých prosbách nebol vymohol úľavy. Dvojsmyselnými, k jeho ztrate smerujúcimi otázkami znova a znova dlho ho viac mučia, ako vyslúchajú, pred veliteľom stráže, ako predsedom (komandantom ho menujú), a že sa im pozdávalo, že zo zaťatosti zapiera, vytiahli ho dňa 26. februára na škripec (znášal ho s takým nezlomným duchom, že ho ani kruté lámanie údov, pálenie a rozťahovanie nemohly prinútiť k doznaniu nového hriecha), a priložiac mu oheň k samému boku — hrozná trýzeň pre človeka tučného — mučili ho lámaním a rozťahovaním údov päť a či šesť hodín, aby sa priznal, pri čom ruky mal sputnané na chrbte; častejšie mu privolali, aby sa priznal k svojej a iných vine. Ale od neho nebolo počuť ani slova ani zastonanie; tak srdnate sa choval, že ani vo vyberaných mukách nevydal nijakého, sebe alebo iným škodlivého svedectva, a tým krásne zmaril neľudskú krutosť múk, sudcov a katov. Jemu Prešov bol Karthaginou a on Prešovu Regulom. Častejšie opakoval: „Robte, sudcovia, čo chcete, so mnou. Ja neodsúdim vlastnou výpoveďou ani seba, ani iných. Ak novú vinu hľadáte, nenajdete jej; ak ma chcete zmárniť pre staré, ktoré všetky došly milosti, neodprosujem vás.“ Škoda však bolo rečí a ustávania, lebo sudcovia chceli, aby umrel. Napokon, keď najhroznejšie trýzne prestávaly a sila ducha telesne už i vekom skľúčeného starca (veď bol v 64. roku) ohňom a inými na trýznenie ľudí vymyslenými mučidlami sa vyčerpávala, vrhli ho na zem; tu, aby v nevýslovnom bôli našiel úľavy, ujala sa ho z povolenia sudcov katova žena, prikladajúc mu zmierňujúce náplasti na obhorené údy. Hľadiac na útrapy takého veľkého, na škripci tak dlho týraného muža, prepukla v horký plač, za čo ju potom prísne pokarhali.

Do 5. marca sa trápil v nevýslovných bôľoch, a keď počul rozsudok smrti, nemal prednejšej veci, ako smieriť sa so svojím Bohom. S námahou podarilo sa mu odoprieť jezuitov, ktorí vždy a len oni sami mali prístup k väzňom, a keď hodinu alebo dve pred popravou prišiel kňaz Mikuláš Lipoczy, vydal v súdnej sieni, v prítomnosti niekoľkých, na to vyslatých Nemcov, po latinsky, aby mu všetci rozumeli, toto svedectvo: „Velebný pane!“ — hovorí. — „Keď, hľa, nadchádza môjmu hynúcemu životu posledná chvíľa, a už mám byť presídlený z tohoto časného života i plačlivého údolia do bydla čistých duchov a do vlasti lepšej, ktorá je u Boha, verná pečlivosť o dušu velí mi smieriť sa s Bohom, hriešnikom vždy milostivým. V bôľnom želení uznávam teda, že som mnohým hriechom poškvrnený. Koľko je svätých prikázaní Božích, ja som ich zachovával ľahkomyseľne všetky, hovejúc viac telu, viac krehkej a klamlivej márnosti, než rozkošným zákonom Božím. Prosím Ťa však, dobrotivý Otče nebeský, nech nezahorí hnevom proti mne tvoja duša, ani ma netresci, že som spotupil a zľahčil tvoje meno. Smiluj sa nad mojou dušou, Otče, ani nehľaď na veľkosť prestúpení, ale na svoje, vinníkom shovievavé milosrdenstvo. Daj mi miesto v príbytkoch, ktoré môj jediný Spasiteľ, Ježiš Kristus, pripravil veriacim v neho atď. Chcem veriť, že ma, hriechy vyznávajúceho, vyslyšíš a nezaženieš, keď prichádzam k Tebe, a čo by ma hneď pre ohromné previnenia mal stihnúť pekelný oheň, Ty z púhej milosti pre rany môjho Ježiša udeľ mi života blahoslaveného a šťastného atď. Ale čo sa týka akéhosi nového, proti jeho veličenstvu pomýšľaného hriechu a úkladov, pre ktoré práve mám byť spotupený a usmrtený, s nekláteným duchom, smelým hlasom protestujem pred Bohom, ktorý zná a tresce každú neprávosť, pred anjelmi, nepoškvrnenými duchmi, pred vami, čo hľadíte na moju smrť a čo ju uvidia, protestujem, že som naprosto čistý hriechu, ktorým ma viníte. Ničoho som nerobil, ničoho neschvaľoval, čo by mohlo dať podnet k novým, alebo podporovať nepokoje staré v Uhorsku, čo by smerovalo k podlamovaniu auktority jeho veličenstva, alebo ku zkaze jeho vojska. Ak tu ide o akúsi pamiatku starých previnení, — hoci by nesmelo byť nijakej, lebo sa všetkým vymohla a udelila milosť, — a tie majú byť potrestané, zasluhujeme si hrdelného trestu všetci; ak, ako predstierate, hľadáte nové hnutia a ich pôvodcov chcete trestať, čoho aby ste nerobili, nemôžem ani zakázať, ani prekaziť, tak vás, ktorí ma posledný raz počujete hovoriť a ktorí v posledný, pre všetkých hrozný deň súdu budete svedkovia mojej nevinnosti, úpenlive prosím, aby ste si mňa, čo neviem o nijakom novom hriechu, ani jeho páchateľom nie som, nesplietli s tými, ktorí vedia o ňom a sú azda jeho pôvodcovia.“ Nikto ho neprerušil, nikto z prítomných neodpovedal na túto reč. Pomyslel si konečne na deti, na syna a dve dcéry-panny, a pošlúc k nim kohosi, napomína ich, aby vzdávali povinnú poctu Bohu vždycky a nedali sa zlomiť potupnosťou jeho smrti, doložiac, že blahoslavení sú, ktorí nevinne musia umrieť. Sestru Kláru Keczerovú pre spoločnú krv a pre rodičov prosí, aby sa ujala verne dietok-sirôtok a bola im matkou v rade, v pomoci a v láske. On pri svojom odchode z ľudských bied privoláva posledné „S Bohom!“ všetkým dietkam a nespravedlivému svetu a ďakuje za všetky ochotne preukazované služby.

Keď už nastávala osudná chvíľa smrti, idúc za duchovným, v mnohých modlitbách odprosuje Boha zmužile, a keď ho z hanebnej mučiarne skôr vyvliekli, ako vyviedli, položili na sane, — lebo nemohol stáť na nohách pakostnicou a v mučení utýraných, — a obklopeného početným vojskom — už či z úcty k pohrebu, keď sa tak ľúbi Bohu, či aby sa predišlo vzbure v meste — postavili ho spolu s ostatnými pred mestský dom, aby počul konečný rozsudok smrti.

Po vyhlásení rozsudku z obloka radnice všetkým, jeho pomaly na saniach viezli na popravné miesto, kým ostatní pešo urobili poslednú cestu; na ceste sa ho neraz zmocnila starosť o deti, prerušoval modlitbu a znova i znova dolieha prosbami na duchovného, poslednú funkciu vykonávajúceho, aby vyhľadal jeho zronené deti a sestru, prehovoril na útechu úbohých akousi dôtklivou rečou a naložil im, aby boly dobrej mysle a nehľadely na potupu smrti, ale na jej príčinu, ktorá jediná môže tíšiť veľký žiaľ skormútených. Nadto chce im dôverne pripomenúť, aby prosily generála o milosť pohrebu a uložily ho, ak bude udelená, k boku manželky v Pekľanoch, v obci jeho majetkov; keby jej na prvé prosby nedosiahly, nech prosia i druhý raz. Príde kedysi deň, ktorý spojí rozpadnuté údy jeho…

Po chvíli začal sa zas modliť. A keď už všetci pred okom mali lešenie, na ktorom práve mala byť vyliata ich krv, keď všetci kati stáli na mieste a všetci boli obklopení vojskom, vyvolávač zopakoval rozsudok a jeho dôvody. Znel takto: „Preto, že sa Andrej Keczer, Žigmund Zimmermann, František Baranyay, N. Rauscher, zabudnúc na vernosť k jeho cisárskej jasnosti, k svojmu kráľovi a pánovi, posielaním a prijímaním od nepriateľa (t. j. z hradu Mukačevského) listov čo najšpatnejšie previnili novým hriechom urážky veličenstva, preto na rozkaz a z naloženia jeho veličenstva cisára delegovaný súd uznáva za správne a spravedlivé, aby sa potrestali na hrdle, a to nasledovne. Najprv sa im na lešení sekerou odtne ruka, ktorú zneužívali pri písaní listov, potom mečom hlava, zatým rozštvrtení povešajú sa a zostanú visieť na hákoch vedľa štyroch hradských ciest (z ktorých jedna ide do Šariša,^[12] druhá do Šebeša, tretia do Levoče, ostatná do Košíc) pocestným na pobavenie a pohŕdateľom jeho veličenstva na výstrahu a postrach; hlavy sa pribijú veľkým železným klincom na šibenice. A keby v budúcnosti niekto bol prichytený, že s nepriateľom drží, s ním si dopisuje, alebo na akýkoľvek spôsob má s ním do činenia a podporuje nepokoje, zaslúži si smrti hroznejšej. Za živa sa stiahne na kôl; tam potom nijaké želenie viny a nijaké prosby nezmiernia popravu; tým však, ktorí majú jeho veličenstvo v náležitej úcte, sľubuje sa a udeľuje plná milosť a blahosklonnosť cisárska a kráľovská.“

Po vyhlásení rozsudku jasným hlasom vyvolávača najsamprv Zimmermann vykročil na lešenie smrti s P. Ignácom Peritzhoffom, jezuitom sprava, v ktorom nebolo srdca, no tým viac vypočítavosti, a s vojenským kňazom sľava. Na schodoch lešenia ho už čaká kat a zdvorile ponúka, aby vystúpil. Istý o smrti, ale i s nádejou na život vidí už klát, kde má ztratiť ruku; vidí rozmanité vražedné nástroje, povrazy, sekery, kata košického, prešovského a vojenského, ktorí ho majú olúpiť o ruku a o život. Stojac medzi jezuitom a medzi kňazom, prosí ich, aby prosili za jeho život a udelili mu — čas je tu — prisľúbenú milosť. P. Peritzhoff, pohladkajúc mu rukou nešťastnú hlavu a plecia, povedal: „Oddane a pokojne prijímaj smrť, Zimmermann, nemôže byť inak. Milosť ti je pripravená, ale u Boha.“ Neskoršie podáva mu jezuita obraz Umučeného, aby ho poctil posledným bozkaním; ale on, vediac, že ho nádej na život a jezuita sklamali, v opovržení sa odvracia od neho. Sám prosí o život, tri razy opakujúc úpenlive: „Ihr Herrn, ich bitte um Gnade!“ (Pánovia, prosím o milosť!) Keď mu na to s koňa ktosi od schodov lešenia odpovedal: „Keine zu hoffen!“ (Nečakaj na ňu!), hodil preč poľskú čiapku, kati ho schytili, zo šiat vyzliekli, ruku, aby nezavadzala rane, povrazom sviazali, — zatým sa on celým telom spustil na kolená, a, ani si nevšimnúc formulky: „Ježiš, Mária, Jozef!“, ktorú kázal zopakovať jezuita, mocným hlasom tri razy zvolal na Vykupiteľa po nemecky: „Ježiši, synu Dávidov, smiluj sa nado mnou!“ Kým tak volal, odťal mu prešovský kat na dve rany ruku. Aký je život milý a drahý! — ani okyptený neprestáva mocne túžiť po ňom, spínajúc ruky, skrúšene prosí o milosť; potom ešte raz vracia sa k modlitbám: „Ježiši, synu Dávidov, smiluj sa nado mnou!“ Kým sa tak modlil, priblížil sa mu od chrbta vojenský kat a dal mu poslednú, ale menej šťastnú ranu. Lebo hlava zostala na čiastke hrdla visieť, ktorú nešikovnosť košický kat ostro pokarhal a spomenutého kata pohoršený sohnal s lešenia.

Keď tento ležal, bol vyzvaný onedlho a vystúpil na lešenie v dlhom čiernom plášti Ondrej Keczer; posmeľovaný katom, aby vypustil z duše všetok strach. On srdečne prosil posmeľujúceho, aby dobre konal svoju povinnosť, čo ten prisľúbil a aj urobil. Keď sa vyhlásený rozsudok tak vyplnil neskoršie i na ostatných, ako prv na Zimmermannovi, museli pretrpieť 5. marca, — ako sa hovorilo, zaslúžene — i potupu smrti.

VII. Gašpar Rauschner. Verný priateľ a spoločník Zimmermannov v kupectve. Človek nie všednej pobožnosti, poctivosti a miernosti. Vína a iných opojných nápojov akživ nepožíval, majúc najradšej pramenitú vodu. Vinou predošlých bol zapletený do zločinu a zavretý v bašte; hoci bol chudobný a o slávu nestál, ani podvratných snáh nepodporoval, jednako padol v obeť tomu istému zlému osudu. Keď Thökölyi strhol moc do ruky, pri vyplácaní vojska konal cenné služby. Hoci bol v 44. roku a či vyššie, žil mimo manželstva. Nemal priateľov, ktorí by boli prosili u generála, alebo mu boli pomáhali k svobode. Ale nech by bol mal koľko príbuzných, zachrániť by ho neboli mohli. Takou vinou ztratená priazeň, z akej oni boli obžalovaní, viacej neožije; ani nemajú čo čakať okrem múk rozmanitých. Hovorí sa, že ho menej pálili, a keby si bol mohol žiť po vôli, bolo by sa popálené a utýrané telo ešte ako-tak zotavilo. Smrť prijal duchom kresťanským.

VIII. František Baranyay, uhorský zemän a prešovský občan, pritom senátor a v posledných rokoch inšpektor. Bol horlivým zástancom spravedlivosti, muž lepšej povesti, ako šťastia, majúci veľa nepriateľov, ktorí ho napádali, kedy len chceli. Keby jeho snahám a podujatiam bolo prialo šťastie, viera a veda by neboly bývaly otrasené, neboly by trpely nijakého nedostatku, ani by sa bez prístrešia neboly musely sem-ta potulovať. Bol veľmi horlivým obhájcom starej, toľkými kráľmi zachránenej a ich prísahou potvrdzovanej svobody. Pritom bol i učený veľmi, ako to už bývalo u pravotárov v Uhorsku. Trval na zdedenom po otcoch práve, neraz zastával obžalovaných alebo ľudí, čo sa o dedictvo pravotili pred súdom. [A nadovšetko, keď štyri roky bol väzňom v obecnej temnici, postavenej na košickom námestí pre lúpežníkov a vrahov, nechcel ani svobody za cenu zanechania náboženstva, ktoré pokladal za pravé.] Od kacírstva, ktoré mu bolo v krvi, nemohly ho odtrhnúť nijaké protivenstvá, sľuby a hrozby ani predtým, radšej sedel celé štyri roky v smradľavom žalári, postavenom na košickom námestí pre vrahov, zlodejov a iných zločincov, ako by bol opustil kacírstvo, ktoré on pravým náboženstvom menoval, a tak si kúpil svobodu. V posledných dňoch života prialo mu šťastie, z ktorého užil veľmi málo, ešte menej, a keď sa táto nová neresť uvalila naň, opustilo ho celkom.

Zavlečený v ten čas, keď predošlí, do väzenia, po prísnom a častejšie zopakovanom vypočúvaní nemohol vyhnúť škripcu, ohňu, rozpínaniu údov a najkrutejšiemu barbarskému vynálezu, čo kati španielskymi čižmami menujú. Kedže však tento spôsob trýznenia je známy len nemnohým a kolujú o ňom mienky dosť nepravé, — v našej Germánii bolo ho vidieť raz iba náhodou, — opíšem ti ho tu, čitateľu. Na dvoch koncoch železa, na piaď širokého a asi na dva prsty hrubého, vsadené sú práve také hrubé kolíčky. Na nich sú vyrezané zárezy, ako na vinárskom lise. Krížom leží železo iné, tvaru polmesiaca uprostred, ktorým sa zachytáva a stláča noha a nad ktorým leží ešte jedno, s ním súvislé želiezko. Kľúčom sa stlačí len toto, ale sostupujú po zárezoch obe, a tak objíma nohu s každej strany. Musí sa poddať alebo železo samé alebo noha, keď kľúčom hnané želiezko sostúpi na najnižší stupeň. Také stisnutie žíl, nervov a mäsa muselo vyvolať bôle nevýslovné. Dávalo sa najsamprv pod koleno, potom v stred holene, napokon na členky. Je to trýzeň, mučivejšia temer od ohňa a síry, keď chceš vydriapať z najnevinnejšieho výpoveď, akej potrebuješ. Baranyay ju prestál s takou veľkou silou ducha a sebazaprením, že neprezradil nijakou pravou alebo predstieranou vinou ani seba ani iných. Jedno vyhlásil predsa o sebe samom: Bol v meste pod hradbami kláštor, ktorý od tých nešťastných časov, čo hlava kacírov, Luther, človek zatratenej povesti, rozbil rímsko-katolícku cirkev, slúžil po vyhnaní, poťažne vymretí františkánov, nekatolíkom za skladište vína a zbožia. Ako sa však svätá cirkev rímsko-katolícka najnovšie začala vzmáhať, postavili ho po vypudení kacírskych kňazov zásluhou a na trovy našich znova a prepustili mníchom rádu sv. Františka do úžitku. Keď potom po zahnaní Nemcov tá zaslepená Thökölyovská luza zúrila, chtiac katolícku vieru so sveta sniesť, sborila — veď sa jej nepostavil, ani nemohol postaviť naproti nikto — i kláštor,^[13] nevšímajúc si prosieb a sĺz našich. Mučením utýraný Baranyay sa priznal, že pomáhal pri tejto svätokrádeži a štval k nej, a hneď ponúkol tisíc zlatých na opravenie oblokov, ktoré pri pomoci ostatných potrepal vlastnou rukou. Či by toto previnenie mohlo byť príčinou znášaných smrteľných múk, keďže sa na všetky v rokoch povstania páchané hriechy už zabudlo a došla milosť pre celú krajinu, nevyhľadávam, ani netvrdím. Nechcem však veriť, že by sa volaly k súdu zabudnuté skutky z povstania. Ba i pri dvojnásobnom vyhlásení rozsudku smrti mlčalo sa o tomto zločine, iste preto, že si ho ani nevšímali, nie že by sa chceli zaň pomstiť. Keď s ostatnými spolu stál pred radnicou a počul rozsudok svojej pamätnej smrti, odvážil sa protestovať mocným hlasom pred spravedlivým Bohom, pred čistými duchmi a pred ľuďmi, čo boli prítomní a ho počuli, že vôbec nie je zúčastnený na hriechu novej velezrady, z akej ho obviňujú, pre ktorú stíhajú a na hroznú smrť odsudzujú, že k nej ani nenarádzal, ani o nej nevedel, ani jej neschvaľoval, on že svoju vec porúča horlivému mstiteľovi neprávostí, Bohu, aby on súdil a rozsúdil. Jeho odvahou posmelení, tak urobili i ostatní obžalovaní. Keď ho však ani táto protestácia a prízvukovanie svojej neviny nemohly zachrániť, na poslednej ceste na lešenie, pripravoval si dušu k smrti vyššie opísanej podľa prikázania svojho náboženstva spievaním akéhosi maďarského žalmu a potešovaný kňazom Mikulášom Lipóczym nádejou lepšieho života šiel jej neohrožene v ústrety. O jeho život nikto nechodil u generála.

IX. Keď týchto kedysi všeobecne ctených a predných hrdinov, obstúpených sprava a sľava ozbrojeným vojskom, hore mestom uprostred ľudí rozličného veku, stavu a pomerov na smrť viedli, nezaslúžený osud mužov tak vynikajúcich, preslávených rodom, menom a učenosťou, mocne pohol dušami divákov. Ich úbohý zovňajšok a usedavý plač príbuzných budily v celom zástupe súcit, vyjmúc samých katov. Čo to natieklo, môj milý Bože, sĺz, kým ich rúbali na lešení sekerami, mečmi a nožmi, keď ich viezli von z mesta, aby ich povešali! Zprvu sa všetko ozývalo žalostným plačom a bedákaním zástupu a priateľov; — všetko, strechy, domy, steny, ba i kamenie na uliciach; veľa národovcov sa skrylo a zavrelo v klenutiach mŕtvych palácov, neskoršie ostalo všade, ako by na púšti Skythie, strnulé ticho; začalo bolieť pomyslenie, čo bude s inými, už či podozrivými, či na veci naozaj zúčastnenými. Manželky, deti, vnúčatá, zvyklí láskavému nažívaniu s popravenými, nevedely si rady od veľkého bôľu, ani najsť lieku nemohly na nevýslovný žiaľ. Od veľkého žiaľu, ako šialené zúriac, behaly sem-ta; ich plaču a bedákania plné bolo celé mesto a nebo. Bôľ a smútok cudzích v ničom nezadal bôľu pokrevných, iba že netrval tak dlho. Jedni oplakávali premilého starého otca, druhí otca, iné manžela a premnohí verného a oddaného priateľa. Niektorým tanul na mysli Keczerov šedinami zdobený vek, jeho prastaré a slávne meno, bezpráviu na pospas vystavená osiralosť toľkých potomkov. Pred okom im bola tvár, rezká chôdza, dôstojná postava Zimmermannova, v hodnosti radcu jeho úslužnosť, vľúdnosť a mravov nevšedná ušľachtilosť. Pomysleli na skromnosť jedného, na predtým nevídanú, nenávidenú, cudzieho, t. j. španielskeho pôvodu trýzeň druhého a ňou zapríčinené modriny na tele. Početná rodina Keczerovská, odená veľkému nešťastiu primeraným smútočným rúchom, prizerala sa na hrozné krviprelievanie zo súsedného domu. V jedinom Keczerovi oplakával jeden premilého otca, druhý dobrosrdečného deda, tretí svokra. Jedni stáli tam v nemom bôli, keďže veľkosť nešťastia nenachádzala u nich sĺz na jeho uľavenie, iní svojím bedákaním a horekovaním naplnili dom, mesto a nebo. Takého osudu si nezasluhoval ani ich rod, ani charakter, tým menej ich ctnosti. Manželka, dcéra Keczerova, bez rozumu objímala šibeň. Všetky ctnosti a duchovné dary Zimmermannove nielen manželke, dcére Andreja Keczera…^[14]

X. Keď im ruky už boli odsekli, hlavy odťali a ich krv široko sa roztiekla po lešení, prešovský kat (lebo vojenský hlavy odtínal) ich so svojimi paholkami nožom a sekerou rozštvrtil a, vyhodiac na sane, na ktorých Andreja Keczera viezli k smrti, tak povešal na šibenice na spomenutom mieste, aby každá čiastka odsúdencovho tela na jednom kríži visela, hlava však aby bola pribitá železným klincom o šibenicu. Čiastka vnútorností zostala — nevedno, či z nedopatrenia katov a či zúmyselne — na hrozne skrvavenom lešení, a keď odsúdených vyviezli k šibeniciam, stala sa pokrmom súsedovho psa. Krv psi slízali, ako v jatke, a čo stiekla pod lešenie, zhanobily nečisté svine.

XI. Diváci sa už boli vrátili od lešenia a od žalostnej jatky domov, vyjmúc tých, ktorí sa radujú z cudzej biedy, všetci so žiaľom v srdci, so slzou v oku, už komu ako diktoval bôľ, — keď si Karaffa vojakom dal zavolať Mikuláša Lipóczyho, ktorý bol prítomný pri mučení Ondreja Keczera a ho pokrmom Večere P. vystrájal k smrti, lebo si myslel, že nebude od veci spýtať sa a zvedief, čo povedal pred prijímaním Večere P. pri spovedi Keczer a akým duchom prijal smrť. Na to mu spomenutý kňaz odvetil: „Milostivý pane generál! Čo sa Keczerovej smrti týka, ráčte vziať na vedomie, že sa spovedal podľa zvyku v našich sboroch prijatého, a ten je, že sa jednotlivé prestúpenia nešepkajú v nejakej skrýši kňazovi do ucha po jednom, ale každý pred celým sborom — na prečítanie spovedlnej formulky kňazom, alebo keď sa inde ten zvyk zachoval: za jej predriekania samým spovedlníkom — len vo všeobecnosti vyznáva verejne a otvorene, že je hriešnikom a priestupnikom B. zákona. Povoľuje sa síce každému odhaliť pred kňazom hriech, ktorý mu zvlášť leží na srdci, aby sa tak zranenému svedomiu hneď dostalo spomoženia, hriešnik sa útechou z evanjelia potešil, nad milosrdenstvom Božím si nezúfal a nemyslel, že viac je jeho zlosti, ako u milostivého Boha milosti. Ondrej Keczer, držiac sa obvyklého zvyku, vyznal pred spravedlivým a milostivým Bohom, a predo mnou, jeho služobníkom, že je nepočetnými hriechmi poškvrnený, ale neodhalil nijakého zvláštneho hriechu, ktorý by ho tlačil, naopak zdôrazňoval, že je čistý hriechu, pre ktorý mu smrť bola pririeknutá. Túto spoveď urobil po latinsky, v prítomnosti na to vyslatých Nemcov, ktorí ho počuli a môžu vašej excelencii, ak si žiada, oznámiť, čo hovoril. Akej mysli bol tento starec (veď bol už v 64. roku), keď smrti mal ísť v ústrety, nie je ľahko povedať. Ako labužníci idú na bohatú hostinu, tak on: telom zmorený síce, ale na mysli neprezradiac nijakej pomätenosti, duchom nezlomným, pokojným a neohroženým šiel na smrť.“ Keď to počul, prepustil ho.

Na ich smrť prizerala sa Karaffova žena z domu Medveckého staršieho. Hovorí sa, že Nemci koňmo každý deň vychádzali k šibeniciam pozrieť visiacich. Boli sňatí. Zimmermann o šesť týždňov. Všetci po krajinskom sneme; kde sú pochovaní, nevedno.

Keď sa však zvesť o nevine týchto Uhrov hlučne rozniesla a našla viery po krajine a manželky zavraždeného Zimmermanna a Gabriela Keczera o jej pravdivosti v Prešporku viacerých presvedčili, ba i pred samým panovníkom v hojných slzách oplakávaly nehodnú smrť nevinných manželov, uzavrelo sa, aby sudcovia komisie, ktorá mala byť v Košiciach, vyšetrili a rozhodli, či zahynuli vinní a či nevinní, ináč že smrťou budú trestaní.

Keď títo, takou ohavnou smrťou usmrtení nešťastníci na otvorenom poli od mesta asi na 5 stadií, ako nejakí najostatnejší zločinci na kusy už rozsekaní na hákoch a krížoch viseli, našli si veľa obdivovateľov nielen z jednoduchých cestujúcich a z mestského davu (lebo kto mal nejakú hodnosť, nohou cez bránu nesmel vykročiť), ale i z popredných Nemcov, ktorí po tomto, okrem nepriateľov všetkým hroznom a žalostnom vraždení za viac dní vychádzali k týmto krížom a pozorovali nielen zmenu na tele zavraždených, ale i náhly zvrat v ich osude. Dom a srdce Zimmermannovo boly im stále otvorené, strojily sa im, tu viacerým, tam menej, viac ráz skoro deň po dni najskvostnejšie hostiny: robili si s ním mnohé žarty, pritiahla sa všelijaká hudba, aby sa mysle rozjarily, aby sa s väčšou chuťou jedlo, pilo, plytvalo; prvotriednym vínom si nielen telo hovelo, ale tieklo ho hojne i po šatách a po podlahe. Kto ich tak pohostinne prijímal, kedy len prišli k nemu, toho vidia na poliach, snehom, prudkým dažďom a mrazom preziabnutého v studenom objatí. Dcéra Ondreja Keczera, ktorá sa vydala za zemäna, zvaného Semere, nehľadela na tieto kríže a na tých, čo na nich viseli, ako ostatní diváci, ale keď ju po masakre do domu otcovského viezli cestou, ktorá ide do Šebeša, soskočiac s vozíka, objala, pobozkala a mnohými slzami polievala šibenicu, preto, že uzrela na nej visieť údy otcove, ktorého celou láskou svojho srdca milovala. Tak tuho sa jej držala, že ju s veľkou námahou sotva mohli odpútať od nej. A vôbec nebolo svobodno otvorene hovoriť o tak zlou smrťou usmrtených, alebo povedať, že nezaslúžene prestáli túto vraždu.