ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. Pôvodca tohoto spisu^[51] je očitý svedok udalostí, Ján Rezík, profesor teologie na prešovskom kolegiu evanj. stavov, predtým za dvadsať rokov profesor výrečnosti v Toruni, v Poľskom Prusku. Pochádza z Topoľčian,^[52] umrel morom, zúriacim v desiatom roku storočia, v ktorom žijeme, totiž r. 1710. Jeho knihy kúpil si po jeho smrti Matthaeides, profesor prešovského kolegia evanj. stavov uhorského kráľovstva. Dcéru tohoto, Esteru Matthaeidesovú, vzal si za manželku slovutný p. Samuel Székely z Dobova, stotník kedysi legie Szirmayovskej, literárne vzdelaný vojak. Ľahko je pochopiť z toho, ako prešiel pôvodný rukopis do jeho majetku. Po smrti totiž Rezíkovej kúpnym právom stal sa jeho majiteľom spolu s ostatnými knihami prof. Matthaeides ; a nástupcom tohoto vo vlastníctve kníh sňatkom je Székely.

Poznámka: Rezíkove verše, ako i ostatné tvorby jeho vytríbeného ducha, budú iste pochodňou a svedčia o vkuse starých básnikov.

V dielci samom vydáva sa pôvodca za cudzinca, najskôr za Nemca; viď § 1., 2. a 4. Pôvodina plná je škrtaní a nepochybných znamení prvého konceptu, tak že potrebuje veľmi pozorlivého čitateľa nevšednej trpezlivosti. Tak pôvodinu, z ktorej som prítomný spis revidoval, ako i jej odpis, zhotovený pečlivosťou a trudnou prácou Gregora Fábryho, prešovského rektora, má p. Samuel Székely.

2. Dodatky^[53] Samuela Székelya sú tieto:

Tu uvedené doplnky sa veľmi hodia, ba sú dokonca potrebné nielen na objasnenie predošlého spisu, ale — ako to vysvitne, keď ich prečítame — i na potvrdenie pravdivosti dát, ktoré uvádza táto historia na dokázanie neviny odsúdencov. Pôvodca Rezík o nich mlčal, alebo preto, že o nich nevedel, veď všetko vedieť nemôže každý, alebo z príčin iných. Nasledujú rozličné dáta, sosbierané z diel viacerých, ktoré nepísal ten istý pôvodca Rezík, ale vzťahujú sa na tento predmet.

I. Vo verejnej knižnici debrecínskej nachádzajú sa úradné spisy grófa Karaffu, sobrané p. Hatvanym pre verejnú potrebu kolegia. Sú tam i veci tlačené pod názvom: Bartha Boldisár Debreczen várossának krónikája. Tento pôvodca bol aktuárom alebo notárom mesta Debrecína.^[54]

II. Odpis toho rozsudku, ktorý prečítali pred štyrmi, v prvej tragédii opísanými popravenými, je tento:

Rozsudky,

vynesené a vyhlásené slávnym delegovaným súdom na mestskom dome v Prešove dňa 3. marca r. 1687 proti štyrom prešovským previnilcom, Žigmundovi Zimmermannovi, Andrejovi Keczerovi, Gašparovi Rauscherovi a Františkovi Baranyayovi vo veci urážky veličenstva.

Nakoľko všemohúcim a spravedlivým Bohom preslávené a požehnané zbrane jeho najsvätejšieho veličenstva, Leopolda, cisára Rimanov, kráľa Uhorska a Česka atď., nášho najmilostivejšieho pána, s inými krajmi Uhorska i okolie Prešova, áno i mesto samé prinútily k poddanosti podľa zákonov povinnej, a nakoľko sa po štedrom udelení najväčšej milosti a všeobecnej amnestie tieto kraje predpísanou prísahou zas zaviazaly nielen k oddanosti, akou sú k svojmu zákonitému kráľovi a pánovi povinní, ale i k plnej vernosti k nemu: zloba však niektorých a bezočivá zaslepenosť tak ďaleko zašla, že, nedbajúc na najvyššiu milosť, znova zrušili zákonitému kráľovi povinnú vernosť a svoju len nedávno složenú prísahu a držali s rebelistickou, nepriateľskou stranou Thökölyovskou a so vzbúrencami, sem-ta posielanými a prijímanými zprávami k predošlej rebelii štvali, do Mukačeva manželke Thökölyovej listy písali, žalovali na útisk, aký v skutočnosti ani neznášali a ponosovoli sa, že tu v Prešove sa zle s nimi zaobchodí. Nadto, keď im manželka Thökölyová radostné zprávy poslala o najnovších zdarilých príbehoch svojho manžela, oni netajili svoju veľkú radosť, naopak, prajúc mu i ďalej prospech a šťastie, sľubovali, že mu svoje ohradené mestá odovzdajú, tešili sa na čím skoršie a rýchlejšie vysvobodenie z cisárskej moci a vlády, na čo im manželka Thökölyho odpovedala, že sa s veľkým potešením dozvedá o nadšení, akým sa majú k nej a k jej manželovi v Prešove, a hoci tam teraz všeličo musia trpieť, Boh im o krátky čas pomôže, len nech prídu Turci a skrze jej manžela dobyjú, osvobodia územia obsadené. Keďže však už i zo získaných zpráv a z obvyklého pátrania vysvitlo a je známo, že medzi inými a pri iných v takej veci zapletení a zúčastnení sú i Žigmund Zimmermann, Gašpar Rauscher, Andrej Keczer a František Baranyay, že boli usvedčení nielen vlastným (totiž v nevýslovných mukách vydaným) svedectvom, ale i výpoveďami a svedectvami iných (totiž prostitútky, Alžbeta Tábory zvanej), že sa viac ráz zopakovanej prísahy a povinnej vernosti svojej nedržali, že sa proti jeho najsvätejšiemu veličenstvu, svojmu pánovi a kráľovi, veľmi prehrešili, dopustili sa hriechu urážky veličenstva, velezrady a nevernosti, prosili o tureckú a tatársku pomoc i ochranu, preto slávny delegovaný súd (Karaffa totiž) vynáša a vyhlasuje rozsudok: aby sa pre spáchanie týchto hriechov okrem ztraty všetkých movitých a nemovitých majetkov Žigmundovi Zimmermannovi, Gašparovi Rauscherovi, Andrejovi Keczerovi a Františkovi Baranyaymu — im za trest, iným na výstrahu — odsekla pravica a odťala hlava katom, aby ich telo bolo rozštvrtené, aby rozštvrtené čiastky telesné okolo Prešova na rozličných miestach vedľa cesty povešané a hlavy von z mesta vedľa šibeníc na koly pripevnené boly. To k vôli spravedlivosti.^[55]

III. Odpisy z údajov, čo p. Székely zaznačil na začiatku a na konci pôvodiny Rezíkovho diela zo zpráv vtedy ešte žijúcich cudzincov svojho veku, ale najmä z úst dcéry Žigmunda Zimmermanna, ktorá tieto veci počula od svojej matky, Zuzany Keczerovej, manželky Zimmermannovej, i samému Székelyovi známej.

Nech stojí tu, čo dôležitejšie. ^[56]

Keď Thökölyho^[57] hviezda začala zapadať, kňažna Elena Zrinyi, manželka predtým Fraňa Rákóczyho st., neskoršie Imricha Thökölyho, zdržovala sa na Mukačevskom hrade. Andrej Radič bol veliteľom, správcom a generálnym riaditeľom Daniel Absolon z Kežmarku. Tohoto si gróf Štefan Thököly ako sirotu vychoval a chcel mať z neho neskoršie pagea svojho syna Imricha. Ambrozius Keczer z Lipovca však, vidiac pekné vlohy mladíkove, poslal ho do Wittenbergu, odkiaľ keď sa vrátil, stal sa Thökölyho radcom a bol poslaný ku kráľovi Gallie, k Ľudovítovi, ako vyslanec.

Závisť rada tučnie na cudzej škode, a neviem, či je lepší spôsob a cesta nahromadiť si majetky, ako obžalovať a dať odsúdiť z velezrady bohatých a stať sa potom účastníkom ich majetkov.

Z takých ľudí bol Ladislav Szentiványi, po obsiahnutí grófskej hodnosti úhlavný nepriateľ rodiny Keczerovskej.

Vedel, že Žigmund Zimmermann, ktorý si vzal za manželku dcéru Andreja Keczera, Zuzanu, je človek prebohatý a na svoje sväzky s preslávnou, vtedy kvitnúcou rodinou Keczerovcov i hrdý. Silou-mocou chcel ho dostať do osídla.

Napísal tento Szentiványi falšovaný list, položil naň meno a pečať Eleny Zrinyi, adresuje ho na Zimmermanna a vyzýva ho, aby ju spolu s ostatnými priaznivcami Thökölyovými neprestal i naďalej podporovať, že príde skoro jej manžel, hynúcu vec Uhrov napraví a iste nenechá svojich prívržencov bez odmeny. Začne ho potom informovať o položení cisárskeko vojska.

List sveril zvrhlej prostitútke, Alžbetou Tábory zvanej, ktorá Žigmunda Zimmermanna — ako obyčajne — nachádza pri víne s Jánom Weberom, apatekárom v Prešove, a s Jurom Fleischhakkerom, odovzdáva mu list, ktorý títo podnapití ľudia podľa jednej mysli roztrhajú a listonošku bez odpovedi prepúšťajú.

Szentiványi však posiela v mene Thökölyovej list nový, v ktorom sa im vytýka, že prvý nechali bez odpovedi; na naliehavé prosby listonoškyne dávajú Thökölyovej odpoveď ľahostajnú; tento list si podržal Szentiványi.

Alžbeta Tábory prišla s listom i po tretí raz, ale nedostala nič, iba odpoveď neurčitú a vlažnú, ktorú tiež dostal Szentiványi.

Zlomyseľní cisárski ministri mysleli, že Ľudovít, knieža badenské, hl. cisársky generál, spolu s palatínom Pavlom Eszterházym podporuje Thökölyho, najmä keď si Pavel Eszterházy vlastnú sestru Thökölyovu vzal za manželku. Závistliví cisárski ministri chceli zlomiť krk obom, pretože badenský Ľudovít bol priateľom Eszterházyho. Szentiványi, keď už mal obidva listy Zimmermannove, šiel do Viedne a informoval z nich upodozrievavých ministrov, čo sa robí v krajoch horného Uhorska.

Vtedy sa vysiela do Prešova gróf Anton Karaffa za delegovaného cisárskeho komisára, ktorý prišiel vo februári r. 1687; jednako dostal predsedníctvo v komisii generál Wallis,^[58] prečo ju nemeckí spisovatelia i komisiou Wallisovskou menujú. Keď však tento, nevedno, z akých príčin, odišiel, ujal sa hodnosti predsedu Anton Karaffa. O menách sudcov môžeme sa dozvedieť z tých zápiskov, ktoré slovutný vlastenec Štefan Sárossi vypísal z archívu Spišskej komory a v ktorých uvedené sú i údaje o sallariach sudcov a prísediacich, takže môžeme vidieť z nich, koľko stála aulu táto komisia.

Prísediaci boli: Juliani a Frideri, rodom Taliani, obaja prešovskí obyvatelia; Turchányi, Pelsőczy a Vilhelm Bracheim z Danzigu, chránenec Keczerovcov.^[59]

Karaffa, prijdúc v treskúcej zime do Prešova, dal brány zavrieť; Zimmermann, Weber a Fleischhakker boli lapení a zavretí.^[60] Žartovný Michal Roth z Pondelka, neskorší podžupan stolice Šarišskej a rytier zlatého rúna, vydal sa za sluhu bardiovského apatekára, Jána, ktorý mal povolenie vrátiť sa do Bardejova, a sane ťahajúc za sebou, opustil mesto, v Poľsku sa skrývajúc až do udelenia amnestie snemom. V Zamojsci našiel útulok.

Ján Klesch, vracajúc sa zo Spiša do Prešova, keď počul v Sabinove, aké veci sa dejú v Prešove, išiel za Michalom Rothom do Poľska, tomu istému losu sa vydávajúc.

Okrem spomenutých troch prešovských občanov k počtu uväznených pribudli: Andrej Keczer z Lipovca, ktorého delegovaný súd v Prešporku r. 1671 vyhlásil za nevinného z velezrady, so synom Gabrielom a zaťom Martinom Sárossim, Mikuláš Szirmay, Andrej Székely z Nagyidy, okrem toho Mikuláš, syn Melchiora Keczera, všetci zo stolice Šarišskej okrem Andreja Székelya, ktorého priviedli z Abanovohradskej.

Zo stolice Trenčianskej: gróf Gašpar Szunyogh z Budatína so svojím správcom majetkov, Jur Ottlik z Ozoroviec.

Zo stolice Zvolenskej: Jur Radvanský z Radvane, Jur Bezegh a Ján Róth z Királyfalvy.

Z Hontianskej: Gabriel Palásthy.

Z Gemerskej: Andrej Jelenik.

Z Turčianskej: Ján Raksányi, ktorý umrel neskoršie ako kapitán-veterán v legii Štefana Dessewffyho.

Zo Zemplínskej: Ladislav Nagymihályi.

Zo Spišskej: Samuel Medvecký.

Ostatných mená sú známe z historie prešovskej jatky.

Mikuláša Szirmaya s Jelenikom a s Baranyayom strážili v tom domčeku, ktorý je pristavený k hornej bráne prešovskej vstupujúcemu na pravú ruku. A keď niekoho z uväznených odsúdencov na lešenie viedli, aby ho popravili, s tejto strany odstránili zástup zpred lešenia, aby zavretí v spomenutom domčeku (slabší hlas až k domčeku bolo počuť od lešenia) mohli vidieť popravu svojich známych priateľov a týmto žalostným a hrozným pohľadom boli pohnutí k svedectvu, aké Karaffa chcel, vediac, že o krátky čas i sami budú kráčať v šľapajach tamtých.

Gróf Stahremberg, obranca Turkom obliehanej Viedne, cítil sa byť urazeným preto, že hlavné veliteľstvo celého vojska cisárskeho bolo sverené badenskému vojvodcovi, a preto vykonal všetko, aby menovaného badenského vojvodcu, keď inak nie, tak mukami a trýznením vydriapanými svedectvami prešovských zajatcov usvedčil z podporovania snáh thökölyovských; a to pri súhlase palatína Pavla Eszterházyho a Štefana Szirmaya, ktorému Stahremberg bol najväčším patrónom, čo ináče vysvitá i z nasledujúcich. Toho totiž koňa, ktorého turecký cisár daroval Szirmayovi ako vyslancovi Thökölyho na porte a ktorého na 1000 zlatých cenili, ten istý Szirmay dal Stahrembergovi a tento cisárovi Leopoldovi. Tohoto koňa pokladali za najšťastnejšieho na svete, lebo na svojom chrbte nosil cisárov Východu a Západu.

Štefana Szirmaya obžalovali, že z bardijovského žalára písal listy Thökölyovej. Karaffa povedal rok a deň písania listov. Dal si zavolať grófa Arianzagu, ktorý mal Szirmaya v Bardijove na stráži svereného, a vytýkal mu, prečo dal Szirmayovi papier, atrament a pero na písanie Karaffom spomenutých listov pre Thökölyovú. Obžalovaný popieral vec a odpovedal, že je falošne obviňovaný; tvrdil, že svoju česť obráni, čo i urobil, lebo vo Viedni v súboji zranil Karaffu.

Pôvodca tohoto lešenia, gróf Ladislav Szentiványi, keď neskoršie — i sám neverný — prešiel k Rákóczymu, domáhal sa pomocou Mikuláša Bercsényiho senátorstva v kráľovstve. Na szécsényskom shromaždení však Ján Radvanský, syn Jurov, a Štefan Sárossi vyhlasujú ho, ako vlastizradcu a kata najlepších a najnevinnejších občanov, za nehodného takej veľkej hodnosti a dovolávajú sa pomsty pre vyliatu uhorskú krv. Tým preľaknutý Szentiványi nočného času utiekol do Viedne a tak ušiel potupnej smrti.

Na diete Jozefovskej v Prešporsku r. 1709 v privátnom rozhovore neostýchal sa pomenovať primasa kráľovstva Saxen-Zeitza hlúpym somárom Božím. Keď si primas žiadal zadosťučinenie, bán Horvatska Ján Pálffy kázal ho shodiť s obloka do priekopy pod mestom, aby si zlomil krk a zahynul. Ale Szentiványi potajomky ufujazdil a viac ho nebolo vidieť na diete. Keď povstanie utíchlo, stal sa poradcom spišskej komory, neskoršie na krátky čas jej administrátorom. Jeho syn, Jozef Szentiványi, zanechajúc jedinú dcéru, umrel v štyridsiatom roku svojho veku. Kresťan nemá síce vynášať nerozvážne súdy; ak sa smie súdiť podľa výsledku, môžeme povedať, že sudcovia krvavej jatky všetci stali sa obeťou zlého osudu, alebo umreli zlou smrťou.

O Karaffovi sa vie, že umrel r. 1693 v zúfalosti preto, že mu nedali vyslanectvo španielske, na ktoré už vopred veľké peniaze bol vynaložil.

Gróf Ladislav Szentiványi, majiteľ chatrných majetkov (menovali ho i grófom Otrubovským, pretože zbožie dodával Rákóczymu), po meči v Jozefovi vymrel. Jeden zo synov správcu eráru, Pelsőczyho, bol sťatý, druhý pre zavraždenie svojej manželky ako podžupan ugočský stal sa vyhnancom a v Poľsku biedne zahynul. Videli sme, že synovia Gabriela Megyeryho, ako i Frideriho a Julianiho, bohatých talianskych kupcov, umreli hladom. Synovia Medveczkého umreli ako mladíci.

O Jurovi Radvanskom neraz hovoril jeho syn, Ján. Vydával si dcéru za Jura Gerharda; prítomný bol i syn Ján, vtedy žiak prešovského kolegia evanjelických stavov; tam boli viacerí hostia, aby slávili sňatok v prítomnosti úradníkov z bansko-bystrickej komory, no tiež nie katolíkov, ktorých bolo vtedy veľmi málo. Obžalovali ho, že pod rúškom svadby svolal tajnú schôdzku; chytili a odvliekli ho do Prešova.

Zvláštna vec, čo sa rozpráva ako pravda. Keď obnovoval chrám radvanský, naďapil na kryptu predkov, plnú lebiek a kostí. Vyberie všetky, poukladá k oltáru, s úmyslom, že ich dá zpät, keď krypta bude opravená. No zjavuje sa mu v snách akýsi úctyhodný starec s dlhou bradou, vyčítavší mu, že sa odvážil znepokovať pochované kosti, a predpovedajúci mu, že tento hriech dá sa usmieriť len násilnou smrťou. Radvanský sa prebudil a aby napravil chybu, vlastnou rukou posbieral kosti a položil ich na predošlé miesto. Násilnej smrti jednako nemohol ujsť.

Prebohatý muž bol zavlečený do Prešova a, nakoľko ho fiškus nemohol usvedčiť z nijakej mu vyčítanej viny, odsúdili ho na mučenie, a pretože sa pálený od 1. hodiny popoludňajšej do 8. hod. večernej ničomu nepriznal, zaviedli ho domov, 11. dňa umrie muž nie vinný nijakou vinou. Nemá dosť tyran na tom, že zúril proti živým, nemá smilovania ani nad mŕtvym: dáva mŕtvolu vyniesť katom na lešenie, odtína mu hlavu, trup rozštvrťuje a údy na štyroch stranách mesta na potupné drevo vyvesuje. To je smrť významného muža.

Syn Jurov, Ján Radvanský, prešovský žiak, idúc za zajatým otcom, stal sa spoluväzňom Ladislava Nagymihályiho, uväzneného na hlavnej stráži. Na druhý deň stavajú Jána pred súd; štyria kati mu ukazujú mučidlá, určené na mučenie uväznených. Vyzývajú ho, aby sa priznal k hriechom, ktorými sú obžalovaní jeho otec a ostatní. On tvrdí, že nič nevie o ničom; veď mu je ešte len 18 rokov, k tomu študuje. Miernejší trest mu vymerajú a vedú na miesto jeho väzby. Druhý deň na radnici konfrontujú Jána Radvanského s Palásthym, vtedy už ukrutne spáleným a temer pozbaveným už všetkých smyslov. Na otázku, či pozná prítomného, povedal Palásthy, že je mu neznámy, nakoľko sa mu oči zatmely a nevidí dobre, po reči však ho pozná. Na otázku, či je spoluvinníkom, odpovedal, že ani Ján, ani otec Jur nie je vinný nijako nijakým hriechom, ako nevinný je i sám. Keby včera, premožený neznesiteľným bôľom bol na nich niečo povedal, odprosuje ich, a teraz všetko odvoláva, a doložil, že ak by bol povedal akúsi nepravdu, nech to nepripisujú zlomyseľnosti, ale nevýslovným trýzňam mučenia. Keď potom ani osem ku konfrontácii predvolaných sluhov Radvanskovských nič nesvedčilo proti nemu, Jána Radvanského pustili na svobodu.

Každý deň dvakrát nosil otcovi jedlo, vydávajúc sa za jeho sluhu, a zlatkou podplatiac strážneho, dlhší čas trávil u svojho polomŕtveho otca. I opýtal sa otca, či chce umrieť v zdedenej viere evanjelickej. On odpovedal, že za to jedno prosí Hospodina, aby mu nedal rozísť sa s vierou, ktorú za spasiteľnú poznal, a hoci ani bibliu alebo inú knižočku nesmel mať u seba ani on, ani iní, nešťastný otec viac výpovedí citoval z Písma sv. Nasledujúceho dňa zas dal zlatku strážnemu a tú istú smutnú a žalostnú službu preukazoval umierajúcemu otcovi.

Nakoniec Ján Radvanský vymohol u Karaffu, aby už-už umierajúceho otca mohol navštíviť Ján Andricius, prešovský farár, ktorý spolu s jeho synom Jánom prítomný bol pri jeho konaní, umieraní a pri smrti.

Klára Keczerová z Lipovca, vdova po Mikulášovi Merse zo Svinie, bola žena hrdinského ducha. V novembri navštívil ju Ján Radvanský, komu prezradila, že chce pochovať mŕtvoly popravených. Vedená láskou k bratom, Andrejovi a Gabrielovi Keczerovi a k ostatným, poslala svojich troch najvernejších sluhov, aby s nešťastných krížov sňali hlavy a údy omnoho nešťastnejších Maďarov a priniesli ich jej v noci na štvorspražnom voze; sama v tichosti dala za ten čas vykopať priestraný hrob pod vežou, alebo v atriu svinianskeho chrámu. (Ján Radvanský, pamätajúc sa dobre na hlavu svojho otca Jura, ju vlastnou rukou sobral, sobranú zakrútil do ručníka a vezmúc spolu s klincom, ktorým bola pribitá, v Radvani uložil v starootcovskej krypte, klinec však medzi cennými vecmi prechovával.) Privezené údy pochovali na spomenutom mieste; potom r. 1705 vdova po Jurovi Radvanskom, Johana Máriássy, 300 zlatých darovala na renováciu chrámu svinianskeho, pretože okrem hlavy tu odpočívajú všetky údy jej manžela.

Nakoľko všetky majetky Radvanského boly skonfiškované, Ján Radvanský sa veľmi veľa ustával, len aby mu vrátené boly, za celých desať rokov márne vynakladajúc na to najväčšie trovy. Prekážky mu totiž robila bansko-bystrická komora a mesto, už dávno túžiace po súsedných a úrodných majetkoch Radvanských. Náhodou vyslala župa Zvolenská práve Jána Radvanského do Viedne; on, chcejúc napomôcť prosbu svojej župy, obrátil sa i na grófa Stratemanna, predsedu komory, ktorý neskoršie stal sa ríšskym kancelárom. Ani nemysliac viac na Radvaň, šiel Radvanský k nemu odporúčať mu vec a prosbu svojej stolice. Stratemann mu povedal: „Darmo sa usiluješ, môj pane, získať zpät Radvaň, a márne si robíš vo Viedni také útraty, lebo Radvaň nikdy nedostaneš!“ Potom sa Radvanský opýtal, prečo má byť pozbavený všetkej nádeje. Stratemann mu odpovedal: „Lebo cisár tak potrebuje tieto majetky, že ich vôbec nemôže postrádať.“ Radvanský prisľúbil, že ak mu o tom dajú svedectvá, on prepustí všetky donacionálne listiny svojich predkov predsedovi. Keď sa dohodli, Stratemann mu sľúbil svedectvá vydať (Stratemann bol cisárom, lebo on dychtil po týchto majetkoch) v prítomnosti asi štyridsať alebo viac mužov, čo boli na audiencii. Radvanský stojí za slovo a na otázku Stratemannovu, načo sú mu také svedectvá, neprestrašene odpovedal: „Aby celý svet zvedel, že Radvanskovské majetky boly Nábothovou vinicou, pre ktoré môjho vonkoncom nevinného otca o život pripravili!“ Naľakaný preto Stratemann kázal mu navštíviť ho o 5. hodine popoludní. Ján, mysliac, že svojím prostým slovom urazil predsedu, odprosuje ho. Ale tento mu povedal, aby bol dobrej mysli, a nech rozdá medzi Stratemannom pomenovanými ministrami 1000 zlatých. Druhého dňa mal nový donacionálny list, a najmilostivejší Leopold ukázal, že môže postrádať radvanské majetky, keď už komorní ministri nedychtili po nich.

Pri týchto veciach môžeme spomenúť i túto udalosť:

Keď Helena Zrinyi za celé dva roky obhajovala Mukačevský hrad proti cisárskym a keď konečne na radu Daniela Absolona z Kežmarku hrad odovzdala a sama Elena Zrinyi bola odvedená do Viedne, privrženci Thökölyiho mohli sa svobodne vrátiť už či k svojmu domácemu krbu, či ísť za Thökölyim, alebo prijať službu cisárovu. Daniel Absolon rozhodol sa za cisársku službu. Stal sa komisárom, pre cisárske vojsko, obilie skupoval v Sedmohradsku, viacerých priviedol k vernosti, cisárovi povinnej.

Tohoto Absolona dal si Karaffa zavolať do Viedne, aby ho cisár odmenil. Prišiel kardinál Kolonits (ktorý z luterána stal sa najväčším nepriateľom luteránov); vidiac nevšedné schopnosti Absolonove, vyzýva ho, aby sa stal jedným z jeho priateľov a radcov. Viac ráz sa pokúsil nahovoriť ho, aby, zahodiac luteranizmus, prijal náboženstvo rímsko-katolícke. Absolon mu vždy odpovedal, že to urobiť nemôže. Kardinál ho vyzýva, aby prijal u kaplána švédskeho vyslanca Večeru Pánovu podľa zvyku luteránskeho, a nech si pýta od neho lístok, čo volajú náboženský. Absolon odpovedal, že sa to nerobí u evanjelikov, ale myslí, že nebude mu odopretá kaplánom. Pripravený vyspovedal sa a na svedectvo pýta si lístok. Tento mu odpiera a čuduje sa nad novotou veci, jednako neodoprie ho tomuto človeku. Absolon ukázal ho kardinálovi. Potom kardinál ho úpenlive prosí, nech povie úprimne, či vtedy, keď on mal na starosti veci Thökölyho v Mukačeve, či poslala niekedy žena Thökölyho alebo on sám nejaký list Uhrom v Prešove, nakoľko i sám kardinál myslí, že títo ľudia boli obvinení a zahynuli ukrutnou smrťou nespravedlive. Na to mu Absolon odpovedal: „Nikto z privržencov Thökölyových nebol vernejší Thökölymu, ako ja. Vyžadovalo to moje dané slovo, nesmierna jeho a otca Štefana Thökölyho dobrotivosť, že mňa, syna z najnižšieho ľudu vychoval, dal vyučiť, obsypal hodnosťami a majetkami, áno, dokonca urobil ma vyslancom u Gallov, viac si ma cenil od mnohých prednejšieho pôvodu mužov, a všetky svoje majetky mi sveril. Ale po odovzdaní hradu Mukačevského ženou Thökölyho cisárovi, osvobodený od všetkej vernosti a zaviazanosti, prisahal som vernosť cisárovi, a nemyslím, že by niekto z cisárových vazalov a poddaných väčšou vernosťou bol vedený naproti cisárovi, ako ja: niet strachu, ktorý by mi nedovolil povedať pravdu, veď bola udelená amnestia všeobecná. A preto viem, že pravdu poviem; a ak urobím inak, krv a telo Ježiša Krista, ktoré som dnes prijal, nech bude mojej duši nie k spaseniu, ale k zatrateniu, keď niekedy čo len jeden z tých, čo v Prešove potupnou smrťou boli trestaní, čo len jednu litierku písal Thökölyovej alebo komukoľvek z nás, čo sme v Mukačeve boli, alebo ak Thökölyová alebo z nás niekto dakedy písal jednu litierku z nich niekomu. Lebo tak sme boli zavretí, že ja za celé dva roky nič som nemohol písať svojej manželke, rodenej Zimmermannovej,^[61] ani ona mi neposlala za celý ten čas ničoho.“

Zatým si kardinál, ako by zhrozený, strhol čiapku s hlavy, hodil ňou na stôl a povedal: „Najvyšší Bože, smiluj sa nad nevinnou, v prešovskej jatke vyliatou krvou uhorskou, a nedaj žiť bez trestu jeho pôvodcom!“ A od toho času nikdy neprial Karaffovi, naopak, podporoval všetkých, ktorí sa domáhali svojich zhabaných majetkov. Jeho priazni, hoci bol úhlavným nepriateľom evanjelického náboženstva, veľa môže ďakovať i Ján Radvanský, ktorého prosbu úprimne odporúčal samému apoštolskému nunciovi, a skrze neho rímskej kurii.

Tieto veci sám Daniel Absolon rozpovedal svojmu švagrovi Michalovi Rothovi z Pondelka, ktorých manželky z rodu Zimmermannovského^[62] boly vlastné sestry. Vdovu Absolonovú vzal si neskoršie generál Löffelholtz, norimberský patricij, keď si neskoršie zmenil náboženstvo: veliteľ Budína, kde v chráme jezuitov má skvelý pomník.

Keď Andrej Radič,^[63] veliteľ mukačevský a stĺp Thökölyových vecí, so súhlasom Thökölyho odovzdal hrad obliehajúcemu Karaffovi, na otázku tohoto, či si mukačevskí dopisovali s tými, čo na prešovskom lešení zahynuli, odpovedal, že on bol veľmi verným prívržencom Thökölyho, čo vyžadovalo od neho jeho dané slovo, ale teraz že je osvobodený od preukazovanej vernosti listom, v ktorom mu sám Thököly kázal odovzdať pevnosť a že už cisárovi, svojmu zákonitému pánovi, prisahal vernosť, a keďže dostal amnestiu, nemá sa čo báť. Prísahou tvrdil, že mukačevskí nikdy nepísali listy popraveným v Prešove, ani od nich neprijali ani len litierky. Keď to počul Karaffa, zostal stáť ako by omráčený, a vyše pol hodiny nemohol prehovoriť ani slova. Tieto veci viem od starca Andreja, syna Andreja Radiča, ktorý častejšie tvrdil, že mu o tom otec hovoril.

Dávid Feja, sudca košický, sedel s Petrom Szirmaym na službách Božích, keď ho ešte pred ich zakončením akýsi veliteľ vyvolal a zajatého odvliekol do Prešova. Údy Daniela Webera a viacerých iných, z ktorých sa ešte parilo, videl Peter Szirmay pri moste nad Sekčovom, keď ho stolica Abanovohradská ku Karaffovi poslala, ktorý ho ešte v ten istý deň pustil na svobodu. Mikuláš Keczer, syn Melchiorov, a Ladislaus Nagymihályi boli uväznení na strážnici a či hauptwache, blízko domu, v ktorom Karaffa bol ubytovaný (v ktorom dome teraz veliteľ Prešova býva). Mikuláš Szirmay bol uväznený v domčeku, súvisivšom s hornou bránou, vstupujúcemu na pravú ruku.

Tieto veci vypísal na moje požiadanie trenčiansky Eliáš Chrastina^[64] z Púchova v Prešove v dňoch augusta 1762, keď šiel do Altdorfu na akademiu.

3. Najnovšie veci,^[65] týkajúce sa posledných dní Karaffových, počuté od rozličných ľudí, najmä od pána Radványa a Ladislava Wayho st.

Cisár Leopold a Ľudovít XIV. boli tej mienky, že by sa Karol II., bezdetný a bezmocný (impotentný) kráľ Hispanie, ktorý mal zanechať ohromné dedictvo, mal už teraz postarať o svojho dediča. Rozhodlo sa, že vyšlú vyslanca z Viedne do Madridu. Kardinál Leopold Kolonits, ináč úhlavný nepriateľ a protivník Karaffov, tohoto pokladá za najsúcejšieho na túto hodnosť jednak pre jeho dlhú prax a skúsenosť, jednak pre jeho najvyššie úrady. Lebo okrem toho, že bol generálnym komisárom, poľným maršalom a rytierom zlatého rúna, bol pokladaný za závideniahodne bohatého človeka, aký i mal byť vyslanec toľkého cisára k takému kráľovi. Kázali mu sa pripravovať; skvelé prípravy sa konajú; nič sa nezanedbáva, čo sa pokladá za potrebné. Zrieka sa všetkých hodností, ktoré ho zdobily a ktoré boly hneď na druhých prenesené. Keď všetko bolo pripravené, kázali mu poslať svoju batožinu vopred, s tým, že pôjde za ňou o istý čas i sám. Keď určitý deň už nadchádzal a už na druhý deň mal sa vyslanec vydať na cestu, dal si Kolonits potajomky v tmavej noci zavolať španielskeho vyslanca. Vyslanec prišiel a na otázku, čo nového, poznamenal, že zajtra má odísť cisárov vyslanec do Madridu (to veru dobre vedel Kolonits). Na otázku, aký výsledok očakáva od vyslanectva, odpovedal: „Najlepší, poznajúc oddanosť Karla II., kráľa Španielska, ku kniežaťu Karlovi a k celému cisárskemu domu.“ Potom začne chváliť Karaffu, jeho znamenitú múdrosť a obratnosť. Kardinál sa ho spýta, či vie španielsky vyslanec o tom, že Karaffa pochádza z Neapola, a tak že je poddaným a vazalom španielskeho kráľa. „Veľmi dobre viem,“ odpovedá Španiel. Potom sa ho spýtal kardinál: Čo myslí, či dovolí španielsky kráľ svojmu vlastnému vazalovi, aby konal u neho vyslanectvo cudzieho panovníka, a to vo veci tak chúlostivej, ako je otázka španielskeho nástupníctva, a ozaj či dovolí, aby si jeho vazal sadol pred ním, pred svojím panovníkom. Vyslanec hovorí, že veru sa to nemôže stať, a celý v rozpakoch sa spytuje, čo robiť. Kardinál mu odporúča, aby hneď na druhý deň podal svoj protest u panovníka. Stalo sa. Panovník žasne, a predniesol všetko svolanej ministerskej rade a Kolonitsovi (ktorý sa tváril, že nič o veci nevie), ktorý obratom veci ohromený tváril sa, že sa veľmi diví, a tvrdil, že tu naozaj niet rady. Keď všetci schvaľovali protestný krok Španiela, tak sa videlo, ako by len sám Kolonits bol proti, ktorý tvrdil, že sa tu ani dišputovať nedá. Panovník kázal zavolať Karaffu. Keď sa ho spýtali, čo myslí o protestnom kroku vyslancovom dotyčne jeho osoby, povedal, že ho schvaľuje i on, zatracoval však svoju ľahkomyseľnosť pri prijatí tejto hodnosti a, preklínajúc svoje nešťastie, vytýkal ministerstvu jeho nevedomosť. Želie pri tom i trov, vynaložených na prípravu, bolí ho škvrna, ktorá sa stala jeho menu. Hneď rozkázali už odcestovavším spoločníkom jeho cesty, aby sa vrátili; on si totiž len jedného komorníka a tajomníka nechal pri sebe.

Keď sa celý melancholický vrátil do domu, začal chradnúť; a keď sa mu choroba rozmáhala, neprestajne kričal a stonal. Na veľké podivenie súsedov (dôkazy dobrého svedomia) prišiel i Kolonits, a vidiac, aký je spenený, keď umierajúcemu absolúciu udeľoval a znamenie kríža urobil, obrátil sa len tak z kuriozity k Jánovi Radvanskému, ktorý stál pri ňom, a povedal: „Tohoto už nezachráni nikto, iba ak Uhri budú odriekať nad ním srdcom vrúcim a úprimným jeden Otčenáš a Zdravas.“ Na to mu Radvanský odpovedal, že on bude prvý z tých, čo toho neurobia. Vedel Kolonits dobre, akú milú pamiatku si vydobyl Karaffa u Uhrov. Sú dokonca, ktorí tvrdia, že obvyklý spôsob zlorečenia u Uhrov: Beste lélek Karaffia! — má svoju poslednú príčinu v nenávisti oproti Karaffovi, na čie meno si lepší Uhri odpľujú. Už to samé, hádam, že Jána Radvanského videl pred svojimi očami, zväčšovalo hryzenie svedomia umierajúceho Karaffu.

Tu bol i Štefan Szirmay, svojho času podnotár palatína, u koho za pisára bol Ladislav Way (ktorý r. 1702 bol spoluväzňom Rákóczyho a Szirmayho vo Viedenskom Novom Meste). Tento, keď počul o Karaffovej smrti, kázal Waymu ísť mu do domu a dôkladne vypátrať, či sa Karaffa netvári, že je mŕtvy (takou nemožnosťou sa videlo Maďarom, že by táto pijavica maďarskej krvi mohla raz umrieť), a tak chce vyskúmať mentalitu Uhrov. Ale Way len jediného sluhu našiel nad vyloženou mŕtvolou plačúceho; on sa tváril, že slzí a svojho patróna oplakáva. Keď sa potom sluha vzdialil, celou silou stisol mŕtvemu nos, skákajúc ako zajac po mŕtvom ľvu. Szirmay schvaľoval tento čin, keď sa nemohol vyzúriť nad ním za živa, aspoň po smrti dovolil mu osud vypomstiť sa na ňom. Mŕtvolu pochovali neskoršie u otcov-jezuitov vo Viedni bez všetkej ceremonie. Dňa 6. marca r. 1693 nadišla táto smrť^[66] Karaffova, z ktorej mnohí úprimnú a ničím nekalenú radosť pociťovali.^[67]

4. Menoslov^[68] martýrov, popravených na rozkaz Karaffov r. 1687 v Prešove:

Dňa 5. marca:

1. Žigmundovi Zimmermannovi,

2. Františkovi Baranyayovi,

3. Gašparovi Rauscherovi a

4. Andrejovi Keczerovi z Lipovca najprv odťali pravice, sťali hlavy, napokon ich rozštvrtené telo povešali na šibenice vedľa hradských ciest, na štyroch stranách svetových popribíjajúc ich hlavy železným klincom o šibenice.

Dňa 22. marca:

5. Gabriel Keczer, sotva 30-ročný syn sťatého Andreja Keczera,

6. Martin Sárossy, zať Andreja Keczera, podobne ako i jeho švagor Žigmund Zimmermann,

7. Jur Schönleben,

8. Samuel Medvetzky a

9. Georg Fleischhakker boli popravení, ako predošlí.

Dňa 16. apríla:

10. Dávid Feja, košický sudca, umrel v mukách, odviezli ho do Košíc, a keď mu odťali pravicu a sťali hlavu mečom, rozštvrtené telo mu na štyroch miestach okolo Košíc povešali na šibenice na divadlo a výstrahu cestujúcich.

Dňa 22. apríla:

11. Andrej Székely z Veľkej Idy a

12. Jur Kováts boli sťatí a pochovaní.

13. Ján Bertok,

14. Gabriel Pallasthy a

15. Jur Radvanský, ktorý, súc mučený na koníčku od 1. hod. popoludňajšej do 8. hod. večernej, bol taký vysilený, že v jedenásty deň umrel; jeho telo jednako nevyhlo poprave, lebo mu hlavu predsa odťali a s dvoma, s Bertókom a Pallasthym, rozštvrteného na 4 šibenice povešali, až koncom toho istého roku mu syn Ján Radvanský spolu i s ostatnými sňal údy (okrem hlavy, ktorá v Radvani bola pochovaná) a pochoval pod vežou chrámu svinianskeho.

Dňa 6. mája:

16. Šimon Feldmayer v žalári sa vlastným nožíkom zmárnil. Jeho mŕtvolu priviazali o koňský chvost, dali povláčiť katom, hlavu mu pod šibenicou sťali, telo rozštvrtili a povešali na šibenice.^[69]

Dňa 14. mája:

17. Fridrich Weber a

18. Jur Bezegh, po predchádzajúcom odťatí hlavy a pravice boli rozštvrtení a ich údy povešané,

19. Daniel Weber

20. s listonošom sťatí, nepochovaní.

Dňa 12. septembra:

21. Kalvínsky kňaz umrel v malej Baterii, katom verejne vyvezený a pochovaný pod šibenicou.

22. Hovorí sa, že Andrej Székely popravený bol s dvoma sluhmi, okrem nich ešte niekto;

23. Fazekas z Rožňavy,

24. Košický mäsiar.

Ľahká obeť hrobu. Virgil.

Najnešťastnejšia^[70] bola zpomedzi všetkých Zuzana Keczerová, dcéra Andreja Keczera, manželka Žigmunda Zimmermanna. Najprv si videla nemilosrdne katovaného a popraveného manžela, s ktorým sotva dva roky nažívala spolu a od ktorého mala dcéru Zuzanu, manželku Sebastiana Feldmayera, prešovského sudcu, neskoršie Michala Radvanského; okrem toho otca Andreja Keczera, vlastného brata Gabriela Keczera a manžela vlastnej sestry svojej, švagra, Martina Sárossyho; nadto ztratu všetkých otcovských a manželských majetkov, ktoré činily vyše 200.000 rýnskych zlatých, pripočítajúc k nim prijaté nehnuteľnosti, ktoré všetky boly zhabané, tak že prebohatá žena vyšla na mizinu. Za drahé peniaze odkúpila si od kata srdce rozsekaného manžela a zavreté v zlatej krabičke mala ho ako drahokam. Žena — potom po celý život veľmi smutná a zádumčivá — umrela po r. 1713. Jej dcéra, tiež Zuzana, mi (rozumej p. Székelyovi) hovorila, že Žigmundov (jej otcov) otec úpenlive prosil svoju manželku, ktorá práve mala porodiť, aby, ak len možno, trochu odložila pôrod, lebo vraj spozoroval, že dieťa, narodené pod takým súhvezdím, aké vtedy bolo, má umrieť smrťou potupnou. Ale márne boly, hovorí, všetky prosby, narodil sa pod nešťastným súhvezdím, a preto nemohol vyhnúť potupnej smrti (tieto posledné slová sú jadrom poviedky).

Žigmund Zimmermann kúpil od akéhosi Poliaka tigru podobného koňa, drobnými čierno-bielymi škvrnami spestreného, ktorého svojmu svokrovi Andrejovi Keczerovi daroval. Keď zahynul, Keczer dal ho sodrať a jeho kožou si dal obtiahnuť kreslo, starcovi pakostnicou trápenému, aký sám bol, veľmi pohodlné. V tomto vlastnom rodinnom kresle sťali podozrivého Andreja Keczera a ostatných. Tento ošúchaný stolec videl som i sám (Székely).