ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola všestranná a dôkladná. Básnikom bol hlavne duchovným. V Zpěvníku evanjelickom uverejnené sú od neho 43 duchovné piesne, z ktorých každá citom, vzletom a klassickou skladbou tvorí perlu slovenského cirkevného básnictva. No i známe úlomky z jeho necirkevných väčších, dosiaľ v rukopisoch opatrovaných spevov Vieroslavín a Matora sú plné veľkolepých myšlienok a unášajúcich citov, znázorňujúcich i národné smýšľanie Hodžovo. V nich dosvedčil Hodža veľké básnické nadanie i v spevoch svetských.

Jeho prvé literárne práce, písané češtinou, vyšly v známych Plodoch zboru učenců řeči česko-slovanské prešporského (1836) i v sborníku: „Řeči, písně a básně k svěcení 50 milost. leta cirkve ev. slovenské pešťansko-budinské r. 1838“.

Roku 1845 vyšla tlačou jeho kázeň: Nepi pálenku, to je: nezabi, prvá evanjelická kázeň v slovenčine.

Roku 1847 vyšlo jeho vedecké dielo: Epigenes Slovenicus, to jest pokus pravopisu slovenského, a v tomže roku ešte i Dobruo slovo Slovákom, súcim na slovo.

Roku 1848 vydal v Levoči knižku Větín o slovenčině a v Prahe nemecký spis Der Slowak, Beiträge zur Beleuchtung der slawischen Frage in Ungarn (Slovák, príspevky k objasneniu slovenskej otázky v Uhorsku).

Roku 1859 vydal slovenský Šlabikár, roku 1862 slovenskú Čítanku pre slovenské elementárne školy, a roku 1862 Dohovor prvý a druhý, vedený o tom, čo sa robí v cirkvi evanjelickej a. v. vrbicko-sv.-mikulášskej, pre nás, pre vás i pre nich a pre všetkých, ktorých sa týka. Konečne roku 1863 vyšiel jeho polemický spis: Protestant proti protestantským unistům v cirkvi ev. a. v. v Uhrách.

Výtečný slovenský pädagogický spisovateľ, učiteľ A. P. Záturecký, požadoval v životopise Hodžovom, ako už podotknuté bolo, uverejnenom v časopise „Dom a Škola“ roku 1888, aby, kto bude písať životopis Hodžov, „musel vedieť oceniť Hodžu ako slovanského filologa“. Stalo sa i to. Slovenský jazykozpytec náš, dr. Samuel Czambel, nenapísal síce životopisu Hodžovho, ale pomenujúc v svojom veľmi cennom diele „Slovenský pravopis“ Hodžu zakladateľom, štátorom, terajšej našej spisovnej reči slovenskej a odôvodniac toto svoje tvrdenie i vedeckým rozborom zvlášte Hodžovej práce „Větín o slovenčine“, postavil mu pomník trvalejší od kovu.

Hodžove pädagogické a nadovšetko vedecké, jazykozpytné práce „Epigenes“ a „Větín“ získaly svojmu pôvodcovi slávu vehlasného vedeckého slovenského spisovateľa. Roku 1907 uverejnily „Slovenské Pohľady“ z rukopisov Hodžových jeho väčšiu politicko-dejepisnú reflexívnu rozpravu Slavomiersky, písanú roku 1862. V nej ostro, jazykom starozákonných izraelských prorokov karhá hriešne, ničomné odrodilstvo uhorského kresťanského kňazstva. Rozprava je zvlášte v našich časoch taká príležitostná, ani čo by ju Hodža, svojím prorockým duchom vedený, bol napísal pre nás a pre tých, ktorých sa to týka. Dostačí z nej nasledujúci úryvok, ukazujúci obsah a smer celého diela: „Iďte, vraj, po celom svete, učte všetky národy, krstiaci ich… to je slovo svetovykupiteľské: a slovenský kresťanský kňaz odrodilec ide po celom svete, všade hľadá, všade najde národy — veď ich len pod sväto-štefanskou korunou sedem, medzi ktorými apoštolský svoj púť koná — všade národy, té on uznáva, ba ich miluje a jeden, druhý z nich nadovšetky miluje, za ten on koná, ba i trpí, len svoj národ slovenský, toho on nenachodí, o tom nechyruje, ten mu je nič, k tomu sa priznať mu je tak stydno a hanblivo, ako, odpusťte, pred celým svetom sa obnažiť. O, šereda! O, paskuda! Slavomierskou smeloťou, svetorozozývnym hlasom krikom spytujem sa vás, vy kňazia, čo ste vo slovenskom národe vašom i našom odrodilci, ako vy smiete byť kňazia kresťanskí bez lásky k národu svojmu? Či každým vyslovením, čo poviete „kňazia sme“, sami seba na večný odsúd svoj a večnú smrť svoju nevraždíte? Láska, láska, Kriste Spasiteľu náš, láska tvoja pretieka svetloriekou nesmiernu ríšu duchov i všestvorenstva, riekou to z prameňa srdca tvojho jedným vševalom večným sa vyriňujúcou, riekou rinúcou, tekúcou na vospolné sebacítenie dobrým duchom, na sebečudné zapýrenie sa zlým duchom! Všetko krotnie, citnie lásky tvojou krvou na nebi i na zemi i pod zemou; milie, dobrie, citnie za svojich v sebe, za seba vo svojich, človek za národ svoj a národom svojím za človečenstvo a človečenstvom, tak draho kúpenom za všetky duše na nebi i na zemi; len kresťanskí kňazia v národe slovenskom odrodilci, len tí nie — tým je to nič — tí na veky už neskrotnú, to sú neciteľní protivníci, ba nepriatelia ba vrahovia svojho národa vlastného, tí na veky nezmilejú, nezdobrejú, nezcítnejú, na veky nie, lebo večnú lásku sami za seba znelaskavili, krv syna božieho a syna človeka, ktorá je sama samá tej lásky skutočnosť, pohanskýma svojima nohama pošliapali. Beda im!“

Keď taký prorocký oheň zohrieval dušu Hodžovu, páliaci i jeho útroby, nie div, že vyrinuly sa z jeho pŕs sloky, zdobiace jeho tešínsky krížový pomník:

V úryvku, vyňatom z rozpravy „Slavomiersky“, obsažený je takrečeno i testament Hodžov k vám, milí slovenskí, od svojho národa ešte vždy odvrátení bratia: „Precítnite už raz, a nedajte sa spravovať kňazom odrodilcom, lebo v Kristu a skrze Krista povolaní ste i k svobode!“