Zlatý fond > Diela > Michal M. Hodža


E-mail (povinné):

Július Botto:
Michal M. Hodža

Dielo digitalizoval(i) Michal Belička, Filip Pacalaj, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov

V. Hodža roku 1848 — 1849

V marci roku 1848 Ludvik Kossuth na uhorskom sneme v Prešporku sponáhľal sa doniesť takzvané marcové zákony. V nich vykonaná bola neodvislosť Uhorska od Rakúska, uzákonenie neodvislého uhorského ministerstva, svoboda a občianska rovnoprávnosť vtedajšieho poddanstva, zrušenie panštiny, panských stolíc, cenzúry, privtelenie Sedmohradska k Uhorsku, ale i nadvláda maďarstva a maďarčiny. Kráľ Ferdinand V. potvrdil tieto zákony 11. apríla 1848.

Po Uhorsku roznášalo a rozhlasovalo sa radostné heslo „svoboda, rovnosť, bratstvo“. Na všetkých stranách odbývaly sa shromaždenia, na ktorých občania uhorskí vyslovovali svoju radosť nad priaznivým obratom a nad takými zákonmi. Chystaly sa predlohy pred snem, pred ministerstvo, pred kráľa, v ktorých vyslovené bolo, ako si kde žiadajú, aby tie zákony do života uvedené, premenené alebo doplnené boly.

Ale v tých zákonoch národná rovnoprávnosť nielen že ani spomenutá nebola, ale v nich bola uzákonená nadvláda maďarská ešte vo väčšej miere, ako dosiaľ. V smysle týchto zákonov bolo svobodno v stoličných výboroch len maďarsky hovoriť, slovenský ľud teda pri užívaní svojich občianskych a národných práv vo verejnom živote odsúdený bol byť i hluchým, i nemým.

Uhorské nemaďarské národy, použijúc tedy práva svobodného spolčovania sa a prejavovania svojich žiadostí, svolávaly shromaždenia, na ktorých uzavieraly žiadosti, dľa ktorých chcely mať nielen občiansku, ale i národnú, zákonom ustanovenú, poistenú a uskutočnenú rovnosť. Také petície a predlohy predkladaly potom krajinskému snemu, ministerstvu a kráľovi.

Na slovenských stranách prvé také mnohopočetné shromaždenie slovenského ľudu bolo 28. marca 1848 v Liptovskom Sv. Mikuláši v stoličnom dome. V tom shromaždení vystúpil prvý Michal Hodža so zápalistou rečou a jemu danou výrečnosťou, žiadajúc v šiestich bodoch pre Slovákov i národné práva.

Zatým v apríli vyšla vo Viedni v slovenčine napísaná a tlačou vydaná proklamácia „Bratia Slováci“, ktorá urobila veľký pohyb medzi Slovákmi, ale vzbudila i veľké znepokojenie u vlády maďarskej.

V nej boli Slováci vyzvaní a povzbudení, aby sa hýbali, aby sa hlásili nielen k občianskej, ale i národnej svobode. Aby sa teda so svojimi národnými žiadosťami obrátili ku kráľovi, palatínovi a ministerstvu, žiadajúc uviesť i rovnoprávnosť národnú. Vo vyzvaní bola podaná i úprava, ako treba k vyhotoveniu a podaniu takých žiadostí na všetkých stranách Slovenska národné shromaždenia svolávať a ustrojovať sa.

I proklamáciu túto napísal Michal M. Hodža a umiestil v nej žiadosti liptovských Slovákov, ku ktorým sa na shromaždení 28. marca prihlásili.

Marcové zákony vyhlasovali po celej krajine s veľkým nadšením; v Gemerskej stolici vyhlásili ich v Rimavskej Sobote 1. mája na námestí pred stoličným domom.

Na ich vyhlásení boli prítomní i nadšení, už i v tom čase veľmi činní mladí slovenskí rodoľubovia Štefan Marko Daxner a Ján Francisci, oba rodáci gemersko-malohontskí. Vtedy v Daxnerovej hlave zkrsla a uzrela myšlienka, aby popri jednotlivých, po rozličných stranách odbývaných shromaždeniach bola svolaná celonárodná porada slovenská, na ktorej uzavrelo by sa vyhotoviť celonárodné žiadosti Slovákov a predložiť ich i snemu, i ministerstvu, i kráľovi. Za miesto porady určili Liptovský Sv. Mikuláš. Štefan M. Daxner, v tom čase už samostatný advokát v Tisovci, vyhotovil pozvacie listy, popísal a rozposlal ich.

A porada skutočne sišla sa 10. mája v Mikuláši. A jej predsedom bol náš oslávený Michal Hodža, navrhovateľmi Ľ. Štúr, Jozef M. Hurban, Štefan M. Daxner, zapisovateľom Ján Francisci.

I uzavreli tam prítomní, za blaho slovenského ľudu vrele zaujatí najprednejší slovenskí mužovia vypracovať pred snem, pred uhorské ministerstvo a pred kráľa repräzentáciu slovenského národa pod nápisom „Žiadosti slovenského národa“, obsahujúcu 14 bodov.

V petícii tejto Slováci žiadali: uctenie slovenskej národnosti, na základe rovnosti národov uhorských jeden všeobecný snem bratských národov, osobitné národné snemy, vyznačenie medzí národopisných, uvedenie materinskej reči do verejných rokovaní, pre Slovákov dokonalé sriadenie škôl národných, meštianskych, reálnych gymnázií, lyceí, akademií s vyučovacou rečou slovenskou; žiadali, aby prestalo panovanie jedných národov a národností nad druhými, aby slovenský národ svoju národnosť mohol označovať svojimi farbami a zástavami, právo voličské a voliteľnosti na základe rovnoprávnosti, svobodu tlače a usporiadanie agrárnych pomerov.

Keď sa mikulášske shromaždenie dokončilo, rozišli sa jeho prezpoľní účastníci pokojne. Ale lojálné shromaždenia národovcov a ľudu slovenského boly uhorskému ministerstvu a stoličným vrchnostiam tŕňom v oku, považovaly a vyhlásily ich za búrenie proti vlasti a národovcov slovenských za jej zradcov, za rebellov, buričov, zaslúžených vraj najprísnejšej pokuty. Boly porobené poriadky, aby Hurban a Štúr už na ceste z Mikuláša boli uväznení. Len pomocou svojich a slovenskej národnej veci oddaných priateľov podarilo sa im vyhnúť nebezpečenstvu a utiahnuť sa za hranice, na Moravu. I proti osobe Michala Hodžu boly už nástrahy a prípravy na jeho uväznenie robené, tak že i on bol prinútený napochytre uchýliť sa za hranicu.

Na slovenské pohyby, na shromaždenia, repräzentácie a lojálné, čestné prosbopisy Slovákov odpovedalo maďarské ministerstvo 12. júna 1848 nasledovne:

„Poneváč sa národné pohyby ukazujú, povzbudené od kňazstva a rozširovanými príhlasmi, prinútený bol minister vnútorných záležitostí, keď ho i niektoré pravomocnosti o to žiadaly, náhly súd dať vyhlásiť všade v horných stoliciach a mestách.“

Tedy za pýtanie práva a rovnosti — štatárium a šibenice. A, žiaľbohu, neboly to len strašiace vyhrážky, lebo maďarské štatariálne súdy vyplnily ich desne.

Následkom vyhlásenia štatáriuma obesení boli v Senici 13. a 18. oktobra Martin Bartoň pre najdenú u neho slovenskú proklamáciu a roľník Svatík; 21. a 25. oktobra v Hlohovci výteční, intelligentní, vznešeného mužského charakteru mladí ľudia Viliam Šulek a Karol Holuby. Nasledujúceho roku v Kremnici výtečný, charakterný učiteľ Langsfeld. A v žalároch plešivských v Gemeri úpelo od 10. oktobra 1848-ho 40 slovenských národovcov, medzi nimi takí predstavitelia mladého slovenského pokolenia, ako Štefan M. Daxner a Ján Francisci, účastníci mikulášskeho slovenského shromaždenia.

Slovenskí emigranti Hodža, Hurban, Štúr, vidiac, že u maďarskej vlády lojálnymi prostriedkami nič vykonať nemožno, ba že za každé prejavenie vôle slovenského národa nasledujú prenasledovania, nemohli iné urobiť, ako pripojiť sa k Srbom, Rumunom, Sasom a Horvatom a postaviť sa proti námahám maďarských vladárov, brániť svoj život a oprieť sa o dynastiu, poťažne o jej zákonitú vládu. A ak by vo vývine ďalších udalostí i Slovákom bolo treba postaviť sa zbrojou proti násilenstvu maďarských prepiatcov, i k tomu robiť prípravy.

A osudná potreba ich i k tomu donútila, lebo Maďari stúpili na pole zjavnej, otvorenej revolúcie.

I náš oslávený Michal Hodža, zdržujúc sa ako vysťahovalec v Prahe, keď maďarskí, lebavosťou a váhavosťou viedeňskej vlády k moci prišlí terroristi nútili slovenský ľud chytať zbroj proti dynastii a proti svojej vlastnej krvi, čože mohol so svojimi priateľmi a spolutrpiteľmi Hurbanom a Štúrom urobiť iné, ako zorganizovať verný, národne prebudený slovenský ľud k samoobrane.

A tak naverbovali v Prahe a vo Viedni dobrovoľníkov, opatrili a nakúpili zbroje a munície a dňa 17. a 18. septembra počtom asi 500 pohli sa po železnici na Slovensko a prekročili na západnej strane Nitrianskej stolice pri Vrbovciach hranicu Uhorska, započnúc vojnu na Myjave, Brezovej a Starej Turej. Na čele tejto slovenskej národnej vojenskej akcie stála „národná slovenská rada“, ktorá vyhlásila samostatnosť slovenského národa, vypovedala poslušnosť peštianskej vláde, vyslovila poslušnosť a oddanosť vláde cisárskej a dynastii, a to urobila i vo vydanej a rozposlanej proklamácii.

Ľud slovenský, vyzvaný pripojiť sa k nim, hrnul sa v zástupoch pod ich zástavy, tak že za niekoľko dní shromaždili asi 10.000 dobrovoľníkov.

Keď Maďari dynastii vypovedali poslušnosť, junácky horvatský bán Jelačić napnul všetky sily k vojne proti Maďarom na obranu Horvatska, Srbov a dynastie. Sosbieral vojska hraničiarskeho a nehraničiarskeho koľko mohol a 11. septembra pri Varaždíne prekročil so 40.000 mužov počitujúcim vojskom Drávu.

Toto prekročenie hraníc Uhorska skrze vojsko bána Jelačića malo zamestnať vojenské sily Maďarov, obľahčiť započatie slovenského povstania a prekaziť shromaždenie početnejších síl Maďarov proti Jelačićovi. A skutočne, povstanie Slovákov malo pre Jelačića tú výhodu, že mohol zavčasu prísť pod Viedeň a tam s Windischgrätzom poraziť revolúciu, potom hneď vrátiť sa do Uhorska a pri Švechate rozbiť maďarské vojská.

Slovenské dobrovoľníctvo septembrového povstania v niekoľkých srážkach a šarvátkach držalo sa zmužile; ale ďalej postúpiť, ba ani udržať sa nevládalo, bo stal sa neslýchaný prípad, že cisárske vojsko prechádzalo k Maďarom a cisárske vojsko bolo kommandované proti slovenským dobrovoľníkom, ktorí tak i boli za hranice na Moravu 28. septembra cisárskym vojskom vytisnutí.

Pri tejto výprave pozostávala „národná slovenská rada“ z nasledujúcich mužov: Jozef M. Hurban predseda, Ľudovít Štúr a Michal Hodža členovia, Daniel Borik tajomník. Hlavným vodcom vojenským bol Fraňo Zach, kommandantmi Fridrich Bloudek a Bernard Janeček.

Medzi Štúrom, Hurbanom a Hodžom bolo tak dohovorené, že pri vojenskej akcii v Nitrianskej stolici bude predsedom národnej rady Hurban, v Trenčianskej Štúr a v Liptove Hodža.

Medzitým k veľkej, viac mravnej, ako hmotnej škode veci slovenskej medzi Štúrom a Hodžom povstalo z príčin dosiaľ nikým nikde nevysvetlených nedorozumenie a Hodža vystúpil z národnej rady ešte na Myjave.

Ján Francisci, od druhej polovice januára roku 1849 jeden z najvýznamnejších náčelníkov dobrovoľníctva, v svojom životopise len domýšľa sa, že príčinou toho neblahého rozpadnutia mohla byť akiste okolnosť, že Štúr a Hurban nadŕžali a dôverovali primnoho Bloudkovi, ktorému záujmy dobrovoľníkov a slovenského ľudu boly i dľa Francisciho cele ľahostajné. Bloudek bol roku 1848 hraničiarskym, tedy cisárskym dôstojníkom; ako taký bol i bánovi Jelačićovi blízkym; úpravy dostával i od neho, i od vojenského veliteľstva, preto pridŕžali a podporovali ho i Štúr i Hurban rozhodne. Naproti tomu Michal Hodža, Samuel Štefanovič, Karol Borik a Bernard Janeček, tedy tiež poprední účastníci nitrianskej výpravy, vyslovili sa rozhodne odsudzujúcim spôsobom o vojenskej súcosti a charaktere Bloudekovom. Hodža, súhlasiac s Janečkom a Štefanovičom, rozpadnul sa so Štúrom, a vystúpiac z národnej rady, nezúčastnil sa už potom ani na Hurbanovej decembrovej výprave.

Tretí sbor slovenských dobrovoľníkov zorganisovaný bol skrze Michala Hodžu a Bernarda Janečka koncom novembra a počiatkom decembra roku 1848 na čiare Váhu. Tento sbor, počitujúci 800 mužov, pridelili cisárskemu vojenskému oddielu feldmaršallieutnanta Šimoniča. Keď sa mladí gemerskí slovenskí junáci Daxner, Francisci a Bakuliny z Pešti z Neugebäude milostivým riadením Božím vysvobodili, ponáhľali sa k tomuto sboru, vstúpiť do neho za dobrovoľníkov. Bol v sbore veľký nedostatok súcich dôstojníkov. Duševne i telesne výtečne disciplinovaní mladí ľudia Daxner, Francisci a Bakuliny, vidiac vady dobrovoľníctva, pochádzajúce z chatrnej disciplíny, chytili sa do reorganizovania sboru, cvičili ho ustavične, vytrvale, vykonali mu dobrú zbroj, dobrú odev, tak že potom výdatne konal vojenskú službu a prácu pri obliehaní pevností Leopoldova a Komárna. Tento slovenský dobrovoľnícky sbor, príduc do Prešporka, odtiaľ do Skalice, dostal tu za hlavného veliteľa dôstojníkmi sboru od cisárskeho vojenského ministerstva vyžiadaného c. k. kapitána baróna Henricha Lewartowského. Do tohto sboru pribrali za dôstojníkov i slovenských intelligentných jednotlivcov, ktorí z rozídeného Bloudekovho sboru boli prišli do Skalice. Pod kommandom Lewartowského ešte lepšie reorganizovaný, ozbrojený, vycvičený a zašatený sbor tento tiahol od Prešporka do baňských miest a vôbec na slovenské strany, mal hlavný stán naposledy v Rimavskej Sobote, odtiaľ na všetky strany medzi Prešporkom, Vacovom a Košicami očíšťal mestá, dediny a hory od guerilly, upokojoval a ochraňoval obyvateľov a po skončení svojej úlohy bol dňa 21. novembra 1849 v Prešporku slávnostným spôsobom rozpustený.

Michal Hodža zdržoval sa počas akcie tohoto sboru i so svojou rodinou v Trnave. Odtiaľ bol duševným radcom a organizátorom sboru.

Keď sa Leopoldovo poddalo, dostal tento dobrovoľnícky sbor rozkaz tiahnuť za sborom Šimoničovým alebo s ním pod Komárno. Ale niektorí dôstojníci nechceli ta ísť; nechceli ísť mnohí ani z mužstva, lebo znechutilo sa im vojenské živobytie, keď c. kr. dôstojníci s nimi nepekne zachádzali. V takom trudnom stave okolností bola plamenná výrečnosť a presvedčivosť Hodžova nezbytnou.

Hodža odišiel tedy z Trnavy do Verešváru k dobrovoľníckemu sboru.

Bolo to v druhej polovici februára roku 1849, keď ta prišiel. Najdôležitejším predmetom porád a cieľom Hodžovej cesty bolo uváženie toho, či má, či nemá ísť dobrovoľnícky sbor pod Komárno? Na Daxnerovi a Franciscim mal Hodža striezlivých, rozvážlivých, všetko do povahy berúcich podporovateľov; Janeček, Štefanovič a Abaffy boli prudkej povahy a protivili sa. Ale po chladnokrvných rozmluvách, v akých vynikal Hodža, nahliadli všetci náčelníci dobrovoľníkov, že v tie časy iba dobrovoľníci predstavovali a zastupovali slovenský národ, dávajúc svetu zvesť o ňom; po druhé, jestli by sa dobrovoľníci boli bez zbrane rozišli, kam by sa boli hnuli, kam uchýlili, menovite v tom čase, keď Görgey v okolí Pešťbudína dobyl nad cisárskymi svoje najväčšie marcové a aprílové víťazstvá a zatým 21. mája Hentzimu i budínsku pevnosť vyrval.

Na poradách verešvárskych zvíťazili návrhy Hodžove, aby dobrovoľníctvo ostalo pospolu a šlo pod Komárno.

Janeček rozhodol sa neslúžiť pod Šimoničom, nejsť pod Komárno, a už 24. februára oddal kommando nad dobrovoľníkmi Jánovi Franciscimu, ktorý podelil sa v ňom so Štefanom M. Daxnerom. Len teraz bol dobrovoľnícky sbor v pravých, spoľahlivých, rozvážlivých, cieľavedomých rukách, preto keď potom hlavné veliteľstvo nad ním Lewartowski prejal, ako náležite sriadený, vycvičený, zodpovedal úlohám jemu vyznačeným príkladne a svedomite.

Vtedy Hodža už nemal kruhu účinkovania. Utiahol sa nazpäť do Trnavy.

Po rozpustení dobrovoľníkov za svoje vzácne služby bol od panovníka rádom Fraňa Jozefa vyznačený a vrátil sa do svojej mikulášskej fary.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.