ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Narodil som sa^[1] 4. marca 1824 v Banskej Bystrici o siedmej hodine ráno. Ako mi matka rozprávala, akási múdra osoba poslúžila dobrou radou, podľa ktorej ma, biedne malé pacholiatko, dali na baraní kožuch, aby mi narástli kučeravé vlasy. Má to mať nepochybný účinok, ale mne sa raz kučery chytiť nechceli; zato sa mi štica v mojom už blízo sedemdesiatom šiestom roku ešte dobre drží. Dom, v ktorom som sa narodil, patril vtedy istému Wernerovi, robotníkovi medeného hámru;^[5] pred šiestimi rokmi, keď som ten dom navštívil, mal ho už staviteľ Holleš a bol na jedno poschodie vytiahnutý. Tu som rástol, a prvý dej, čo sa vládzem rozpamätať, keď — tak sa zdá — vo mne skrsla prvá iskra citu, pamäťou zachytená, bol okamih, keď ma slúžka niesla na rukách a ja som naľakaný trúbami a bubnami začal škrečať. Ako pozdejšie vysvitlo, bolo to v kapitulskom kostole na Vzkriesenie. To sa zdá kľúčom k odomknutiu môjho duševného chápania. Prvý účinok teda boli muzika a strach, ktoré moju myseľ prebudili. Zatým nasledovala zasa myšlienková temnota… No tiež viem, že u suseda vypukol oheň a zhorel i vrch nášho a či Wernerovho domu. Po ohni nasledovali dažde, a u nás krovu ešte nebolo — tieklo nám cez sklepenie do izieb. Rodina, tetka Elizabeta Aschnerová, Ščehovíčka a neviem kto ešte prišli na tú zvesť z Kremnice nás navštíviť a potešiť, a pamätám sa, že sa večer líhalo do postelí pod dáždnikmi; pod nimi spali a pri všetkej biede robili rozličné žarty. Keď zatým pokrývali dom, náš pes pudel, naučený driapať sa za mačkami po starom krove, teraz sa driapal po novopobíjanom, ale sa nemohol pazúrmi držať, skĺzol a spadol na dvor začudovaný nad nezdarom. Pracujúci tesári so smiechom vykrikovali za ním: „Aha, stonoha! Nebudeš nám ty remeslo odoberať!“

Dodatkom mi ešte prišlo na um, že pri mojom krste otec bol v rozpakoch. Povolal si síce kmotrov, komorského predstaveného^[6] Jozefa Paresa a pani Katarínu Reythovú, vdovu po banskom radcovi, ale aby si nemohli myslieť, že chce azda mať od nich zisk, zastupovali ich pri mojom krste zo špitála a či z opatrovne povolaní žobrák Richter a jeho žena, za ktorú kresťanskú službu otec na odmenu dal im po dvadsiatniku.^[7]

Keď som podrástol, brávala ma matka so sebou do „komorhofu“^[8] k ujčekovi, banskému radcovi Karolovi Roesznerovi, vlastne jeho sestre, vydatej Kolinázyovej. Jej muž, ako sa sám raz omylom nazval, Kolinázy von Anton,^[9] zeman a zbankrotovaný kupec v remenných jeleních nohaviciach do čižiem, bol u ujčeka takým domovým gazdom. Taká návšteva bola pre mňa epochou. Matka ma vycifrovala nevídane: krátka kabanka z čierneho zamatu, biele plátenné nohavičky okolo členkov zúžené, s čipkami, a také aj na rukávoch a okolo hrdla, na hlave nadutá remenná, lopte podobná čiapka. Také bolo moje sviatočné rúcho!

Na všedný deň, pravda, bolo iné. Moje pulidery hotovila mama z otcových nohavíc, ale nie ich pristrihnutím, preinačením. Nie ver’; krátka to bola robota. Spodnú čiastku nohavíc, niečo vyše kolien, nakoľko potreba vyžadovala, jednoducho odstrihla a potom mi ich natiahla, a že mi predsa boli privysoké, uviazala mi ich miesto trakov širokým motúzom okolo krku. Táto nadmier slobodná, pohodlná šata zodpovedala úplne nohaviciam a čo bolo pritom užitočné, nepotreboval som náprsník. Predný otvor na nohaviciach, predtým rázporok, nestál mi, ako by prichodilo, pod bruchom, ale na prsiach. Také maličkosti nás nemýlili.

Hlavu a nohy som mal zriedka pokryté. Ak bolo treba chrániť hlavu pred úpalom slnca alebo pred dažďom, vyšla matka do filagórie lebo na padláš, kde ako bibliotéka v radoch stáli rozličné ročníky vysokých obnosených otcových klobúkov, takrečené „geletky“, pochytila najpríhodnejší z nich a šmyks, vrhla mi ho na hlavu. No, pravda, že sa mu moja hlava nemohla primerať, a tak zletel, pokiaľ mohol, a zastavil sa mi na pleciach, ba keby jeho vrchnák nebol býval silný, bol by som ho mohol nohami vyzuť. Ale i tu starostlivá ruka matkina vedela pomôcť: hrdúsila klobúk okolo partice motúzom tak dlho, kým sa klobúk nezmraštil a na mojej belavej hlave, knísajúc sa sem-tam neostal sedieť. Ak k tomu bolo treba v neprajnom počasí ešte i nohy zaopatriť, slúžila mi za ochranu obuv najstaršieho brata alebo otca, pravdaže, už poriadne znosená. Ale mňa nemýlilo také vystrojenie a kukal som do sveta veselým, spokojným zrakom.

Pri návštevách u tetky v „komorhofe“, obyčajne popoludní, hrala veľkú úlohu v ten čas ešte nie tak veľmi rozšírená káva, podávaná na olovrant. Tetkina pološerá izba na poschodí razila kávovou usadlinou kyslastého pachu, ba i samé náradie, veľmi prosté, i jej oblek tým páchli, áno, honosili sa brunastou kávovou farbou. Pri strebaní tohto premileného moku dôverný, nevyčerpateľný rozhovor točil sa hlavne okolo „naničhodných slúžok terajšieho sveta“. Mne ako prílepkovi boli ľahostajné tieto veľadôležité rozhovory, keďže som mohol chrúmať a lízať chlieb s maslom alebo i s medom, ba niekedy i s vlašskými orechy. V tých časiech ani dospelejšia mládež nedostávala ešte na olovrant kávu, ako teraz pri návštevách býva priam častovaná i pečienkou a rozličnými pečivami; nie veru, museli sa obísť s mliekom, cmarom, maslom, medom a obyčajne s domácim chlebom, alebo — ako so zvláštnou poctou — s rožkami. Nuž a veru tiež boli zdraví a zabávali sa ako teraz, ak nie lepšie, aspoň nenútenejšie.

Ujčeka Roesznera som málo vídal, a keď som ho videl, triasol som sa, majúc veľký rešpekt pred ním. Bol to pán statného, imponujúceho zovňajšku. Šedivec peknej, zdravej farby, oholenej tvári, vysokej plnej postavy. Jeho reč bola zreteľná, patetická, krok pri rovnom vystretom tele — vážny.

Raz na mena, prekvapiac ho, hrali mu divadlo Schneider Fips, v ktorom mali úlohy i môj brat Nácko a sestra Fánka. Fánka hrala majstra krajča Fipsa, a veľmi podarene. Ujček mal Fánku veľmi rád a s jeho dcérou, sesternicou Emíliou, veľa prebývala v komorhofe. Hra išla dobre, starý pán mal radosť. Obecenstva bolo povolaného drahne, no nechýbal som ani ja, a mal som sa čomu čudovať, veď ja som do tých čias ešte ani prmpulíka nevidel; div mi oči nevyskočili.

Ujček ako komorský správca (Kammerverwalter) a banský radca, ako vážna osobnosť celého baníctva Zvolenskej stolice dostával istú peňažnú sumu na „tabulu“. Bolo to vtedy vo zvyku pri banských zasadnutiach, poradách, ktoré sa odbavovali v komorskom úrade a banskí úradníci podochodili počnúc od Hronca a jeho okolia: z Polhory, ba až hen z Tisovca, z gemerského Bystrého, Vajskovej, Krámlišťa — predtým i z Jarabej — z Ľubietovej, Moštenice, Poník, Španej Doliny, Starých Hôr, Tajova, z bystrickej huty, zo železného hámru, z medeného hámru atď. a po odbavených poradách obedovali u komorského správcu. Porady i obedy bývali vo veľkom tereme. Ujček dal prinášať k takým príhodám zvláštne jedlá z Prešporka, Viedne. Keď si inak nemohol zaopatriť mäsa z diviaka, upotrebúvali zvláštny, nebárs ľudský spôsob umelého dorábania diviny. Na dvor vypustili mladé ošípané, hajdúsi korbáčmi bili, naháňali tieto obete ľudskej lakomosti, tĺkli ich, hnali, kým umorené neklesli, potom im naliali do pysku vriacej vody a zaklali; tak pripravené mali dostať chuť divých svíň. Či tak bolo, zo svojej skúsenosti neviem; ale buď pokroku na pochvalu rečeno, nepočujem, že by tak ešte teraz trýznili ošípané.

Ujček, nepamätám ktorého roku, prešiel na Vindšachtu^[10] a ako najstarší banský radca zastupoval hlavného komorského grófa Schweitzera.^[11] V Banskej Bystrici v úrade boli ešte dvaja jeho nástupcovia: Nándory a zatým Koch. Po revolúcii ten úrad zanikol. Pozdejšie celý dom, opustený banským úradom, prejal potom už samostatný a vyšší lesný úrad, totiž lesná správa, a ona podnes^[12] tam prebýva a úraduje. V starších časiech, o ktorých tu bola reč, lesné úrady, spojené pri štiavnickom komorskom grófstve, boli podriadené banským úradom.

Za úradovania ujčeka Roesznera v komorhofe bol prijatý do kancelárie môj brat Nácko, aby sa priúčal a aby sa stal dospelým na banskú akadémiu. V tom čase, ako sa i s Náckom stalo, mohli mladíci i bez filozofických tried prejsť na akadémiu. Za konanú službu dostal malú dennú odmenu a niečo si zhospodáril na voskových sviecach, aké vtedy v úradoch boli vo zvyku.

Dostávali sme nezriedka návštevy z Kremnice. Tak mi utkvela v pamäti návšteva tetky Aschnerky (umrela deväťdesiatšesťročná v Banskej Bystrici, roku 1892) s deťmi Teodorom a Tónkom. Teodor už viac rokov hnije v Prešporku, kde ako kapitulský umrel na suchoty.^[13] Tónko, môj bratanec, ktorého dobrú dušu veľmi ľúbim, žije tu v Kremnici ako mestský pokladník a má drahných potomkov po svojich šiestich vydatých dcérach. On je mojím súdruhom v „tartli“.

Keď sa tieto návštevy vracali Kremničanom, vzali i mňa so sebou. Ale povážiť treba, že sa vtedy takéto návštevy konali s malými výnimkami pešo cez vrchy: Tri kríže, na Jamu, Ortúty, Králiky, Kordíky, Tajov, alebo na Malachov. Podľa toho akí chodáci, cesta trvala štyri, päť, šesť, ba i viac hodín. Drobčil som, kým som vládal; keď už nešlo, vzala ma posluha na chrbát, kde som unavený zaspal. Zase ma zložili, a to tak striedavo išlo ďalej. Jednotlivé dojmy tej cesty ostali mi len v podajedných bodoch a akoby vo sne zachované. To viem, že sa sestra Fánka bavila najviac so mnou. Slnce sa už klonilo proti kalvárii, keď sme sa spúšťali Sohlergrundom,^[14] oproti kaplnke Anny. Ujčekov Aschnerov dom stál — a stojí už pod štvrtým majiteľom oproti Trojkráľovej jame. (I túto už zasypali roku 1900.) Ujček nás prijal láskavo a mne, ukonanému, hoci som vykonal len malú čiastku cesty pešo, dali, ako i všetkým druhým, ponajprv kúpeľ na nohy. Zatým nasledovala výdatná večera a po večeri mne hneď odvisla hlava. Uložili ma ešte kým ostatní stolovali a usnul som oblečený, ako som bol, na pohovke. Neviem ja nič, čo sa ďalej so mnou dialo. Po tuhom spánku rozdrapím oči a prvé, čo mi do nich padlo, bol osvietený oblok — ale akosi inde a inakšie stál ako obyčajne. Kdeže som ja? Nemohol som sa hneď domyslieť a vynájsť. Bolo mi clivo, volám úzkostlivo, ale ticho, na matku. Vtom badám, že ktosi pri mne leží a hniezdi sa. „Neboj sa, Gustík, to som ja, tvoj ujček.“ Tu som ešte len prišiel k sebe a prišli mi na um vrchy a doly, čo ma delia od maminky. Lebo maminka ostala doma. Začal som fikať a rosička púšťala sa mi očami a noštekom. Ujček ma kojil, a netrvalo dlho a zase som zatvoril urosené obločnice. Keď som ich poznove otvoril, už nebolo nikoho pri mne, a v bočnej izbe stál rákoš.^[15] Pri nastolených raňajkách v spoločnosti bratancov pozabudol som už na všetky trampoty, bôle a vzdychy. Po obede chlapci ma zaviedli do Aschnerovho druhého domu, pre ktorý moja mať pozdejšie viedla so svojím bratom i proces a ho ako spolumajiteľka aj vyhrala. V skromnom dome nás nič tak nezaujímalo ako záhrada a v tej višne pri zadnom plote. Tam sme sa pásli. Rozhovor pri našich zábavách a podnikoch bol kus tvrdý: tí chlapci boli slabí Slováci, a ja som bol slabý Nemec. Bol by si ja ešte ako-tak pomohol svojou nemčinou, akú som počul od svojich rodičov, ale tento kremnický a či blaufuský dialekt mi bol často nedostižný. Aubi, aubi — flugs, štruppen, appel, tu mi indi fis bé, šlimp, čo toľko znamená, ako: „Jaj, jaj, chytro, skákať, jablko, nohy ma bolia, zlý.“ Jednako sme sa svorne a dobre zabávali.

Mohol som byť asi päťročný a či viac, keď otec dostal rozkaz presťahovať sa na Ponickú Hutu, ktorú doteraz spravoval z Bystrice. V Ponikách dovtedy býval jemu podriadený hutman Droždiak,^[16] ktorý v otcovej neprítomnosti opatroval hutu; ale toho jednu nedeľu v lete na pôjde vo veľkej horúčosti porazilo a otec musel sa vybrať na Hutu bývať. Deti okrem mňa, najmä chlapci, potrebovali ďalšie školské vychovanie, preto ostali v Bystrici na starej hospode pod opaterou sestier, vlastne staršej sestry Fánky. Bolo to podjeseň, keď sme podujali cestu na Ponickú Hutu.

Prišli veľké vozy s rebrinami z Dúbravice, naložili na ne batožinu, potom vysadli rodičia so mnou, a tak konal som prvú cestu svojho života na voze. Cestou ma zaujímala každá skala, kríž, strom, vozy, kone a voziari, obzeral som všetko pozorne, až kým som tam kdesi nad Mičinou v matkinom lone neusnul.

Zosadli sme v takzvanom majstrovskom dome, starom, drevenom stavisku s jednou izbou, komorou a kuchyňou. Kuchyňa stála v otvorenom pitvore pred otvorom do izbových veľkých železných kachieľ. Dvor so stajňami, drevárňami a chlievmi bol dosť priestranný. Okná na izbe štvoruhlasté, asi na päťdesiat cm. Spávali sme v komore. — A aký šťastlivý som ja bol v tejto biednej hospode! Novota, hoc i nie príjemná, ma tešila. S radosťou som načúval zarána kikiríkanie kohútov a krákorenie hydu cez malé okienko, opatrené drevenými mriežkami. Celý ten byt páchol myšami. Ja som bol uvelebený; ako sa cítili moji rodičia v tejto klietke, o to som ja starosti nemal.

Ale dlho sme v tomto červami zhlodanom stavisku nebývali. Keď sa zo susedného hutmanovho Droždiakovho domu jeho gazdiná vypratala, prešli sme my ta bývať. Tento dom už bol pohodlnejší, hoci ešte tiež vždy skromného rázu. Bol tiež z dreva, ale dôkladnejší, objemnejší a pohodlnejšie stavaný. Z ľavej strany pitvora boli dve izby, prvá, väčšia, bola salónom, druhá, proti dvoru a menšia, bola spálňou. Z pravej strany pitvora bol poriadny čeľadník.^[17] Rozumie sa, vo dvoch izbách okrem mohutných železných kachieľ opatrených dookola múrikmi a lavicami boli i kozuby, ktoré zimným časom ozaj veľmi spríjemnili izby, najmä pri priadkach, keď sa okolo pece a kôška — kozuba — okrem čeľade zišli i susedky a moja dobrá usilovná matka kolovratom doplňovala veselú spoločnosť. Kuchyňa bola taká istá ako v majstrovskom dome; o sporákoch v ten čas ešte ani chýru nebolo, chlieb sa pekával v objemných kachliach. Kachle z izby boli opatrené rúrami, kde sa obyčajne varili raňajky. Otec s matkou píjavali kávu. Otec v tejto čeľadnej izbe večeriaval. A to boli moje najblaženejšie hodiny, keď pri praskaní a blčaní brezového dreva na kozube ženičky drugali na kúdeliach, spievali a rozprávali hrozné poviestky a moje kurča driemajúce pod krížovatým stolom čvirikalo. V tomto detskom raji zadriemal som potom i ja. Zobudil ma otec, keď prisadol ku striedmej večeri a podstrčil mi pod nos obľúbenú praženicu… Salón bol otcovi i za pisáreň.

Na jar a v lete stal sa svet pre mňa na všetky strany širším. Keď deti v Dúbrave zhŕňali lístie pod statok na podstielanie, vyhľadal som i ja slobodnú prírodu, staval som mucháriky z hliny pokryté sklom, s dierkou zapchatou malým kolíčkom a vpúšťal som do nich muchy. Na troskových hálňach,^[18] mne už v každom kúte známych, kopal som dolne, jamy a staval pece, maše,^[19] ako to len od takého malého baníka mohlo vystať. Pri týchto pilných prácach som mal viac seberovných vrstovníkov, haviarskych, mašiarskych synov,^[20] ale najúprimnejšou mojou dôverou honosil sa môj sused Štefan Halbedinský. Ako ten kedykoľvek pod naším oblokom zahvizdol, hneď som vyliezol z diery ako kuna a dlho a bedlivo ma musela slúžka na obed alebo na olovrant dulovať, kým ma pri mojich prácach s kamarátom zahrúženého našla.

Na vchode do domu okrem dvier, vo dne dokorán otvorených, boli pripravené asi na meter vysoké dvierka, mriežky. A tu bolo mojou samopašnou zábavou, že keď statok popred dvere i s býkom z paše domov prechodil, zavesil som sa na tie mriežky na pántoch a vozil sa na nich von, a keď som statok volaním podráždil, zase sa dnu skrúcal. Ale tu ma zašla pokuta. Lebo práve ako prechodila holengajúc hlavou susedovie zlá Belaňa, vytiahli sa pánty mriežok a ja pác na preddom, a mriežky na mňa. Zvreštím a div od strachu dušu nevypustím. Nuž ale ochranná matkina ruka s pár pravidelne načítanými buchnátmi Gustíka skoro zas ukojila. No viac sa už potom Gustík na mriežkach nerozvážal. Keď som sa zatým z pitvora z bezpečného miesta prizeral na mimo mašírujúce kravy, tak sa mi zdalo, akoby na mňa boli hodili posmešný zrak.

Za mašou pri fľúdroch (vodovode) rástli mohutné bodliaky, medzi nimi aj takzvaný repík. Semenné chlpy repíkové majú tú vlastnosť, že dotknúc sa šiat, hneď sa prichytia. Ja z jednej a Štefan z druhej strany úpustu stojac, ohnivo sme sa bombardovali týmito repíkmi. Dotierajúc na nepriateľa ja sa podám úzkym brvnom na druhú stranu, ale stupiac mimo, čľaps, ležal som v žľabe blízo otvoru, ktorým spadá voda na kolesá. Môj milý kamarát, pomútený mojím zmiznutím z povrchu zeme, odbehol preč, nechajúc ma v omáčke; a mne by sa veru zle bolo povodilo, keby ma voda, ktorá ma neodolávajúceho tisla dolu, bola dopravila na koleso. Ale zjavil sa anjel strážca. Zjavil sa v podobe mašiara čierneho ako čert, ktorý sa práve vybral prečistiť hrabličky povyše mňa.^[21] Blízko už pred otvorom, chytiac ma za pulidery zadnej čiastky tela, vyhodil ma ako halušku medzi bodľač na pažiť. Mokrý ako myš nevedel som sa môjmu čiernemu anjelovi naďakovať. Matke na oči som sa nesmel ukázať. Môj osloboditeľ, menom Porubský, podľa zamestnania kychtár, pojal ma za ruku a viedol hore na kychtu.

Kychta v tých časiech bola vrchná časť pece s plamenným otvorom, do ktorého kychtári vsýpali železnú rudu s dreveným uhlím. Ľahký farbistý, obyčajne svetlý a červený plameň šľahal tým otvorom a vypúšťal zvláštny pach. Na železnej platni okolo otvoru mašiari pekávali chýrne dobré zemiaky. Tu ma môj anjel prisadil, aby som sa usušil. Učupil som sa. A išlo to dobre; lenže som sa musel krútiť, aby som zo všetkých strán čím skorej obschol. A takto, quasi re bene peracta,^[22] mysliac si, že je už všetko v poriadku, pobral som sa domov. Ani som netušil, že som ako čerstvá haluška, padnuvšia do pahreby. Pri mojom sušení a krútení nalepilo sa totiž na mňa uhliarskeho prachu, popola a prachu červenožltej rudy, koľko sa ho len zmestilo, a môj zovňajšok bol taký, že som svojho osloboditeľa v pestrých farbách ešte prevýšil.

S pokojnou tvárou pritúlil som sa k maminke. Maminka vyvalí oči, ustúpiac dva kroky nazad, zalomí rukami a vykríkne; „Chlapče! Prepánaboha, čo sa s tebou porobilo?“ Prekvapený uvidiac, že som biedne prezradený, zohol som pokorne hlavu a vyspovedal som sa. Matka dala sa do čistenia, čistila ma pre usporenie času naraz i jazykom i paličkou a zasa len pre usporenie času nekázala sa mi vyzliecť, ale prášila a klopala zašpinené háby na mne. No a keď sa už viac neprášilo, marš! — poslala ma do kútika kľačať.

So strážnikmi som žil v priateľstve; čo oni robili, to som rád napodobňoval, a to im vše po vôli nebolo. Rád som chodil na vážnicu, kde vážievali rudu a liatinu a spolu slúžila i za zvonicu. A to mi veľkú radosť robilo, keď som mohol zvoniť. Ja, keby ma v tom strážnik nebol mýlil, bol by za hodinu vyzváňal. — Tento strážnik, Eliáš, bol tuhým fajčiarom. Fajčil dohán, že by od neho z každého statočného jazyka koža zišla, len z jeho nie, lebo ten sa honosil funtovou podošvou. Zuby mal z jednej strany od tuho stisnutého ústnika do polkruhu vyhĺbené a ním flegmaticky crkal sliny. Keď tak žmurkajúc očami požíval fajku, nadišla i mňa chuť oprobovať túto slasť. Naliehal som na neho, kým mi neprepustil fajku. No, ale potom bolo — zle!

V lete o moju chovu matka nepotrebovala mať veľkú starosť: pánboh pokryl celé ponické okolie darným obrusom, kde som si ja všade našiel miesta. V tom dome som dostal cmaru a či sadnutého mlieka, tam čierneho chleba „na vytieranie zúbkov“, ako ženičky hovorievali, s maslom, v šírom poli zemské orechy, lieskovce, čerešne, svinský bôb a mnohé podobné lahôdky, riečky nám slúžili rakmi a hláčmi, ktoré sme krátkym spôsobom hádzali do pahreby a upečené jedli. Lesy poskytli nám hríbov, boli mlieče, rýdziky — a tie sme na žeravé uhlie kládli, piekli a jedli.

Otec, navštevujúc často bane na Pšeničke, na Hlinke, na Domašnej, v Žiari oproti Hrochoti, pri príhodnom počasí brával i mňa so sebou a s ním stúpal som i do jamy.

Stala sa raz i tá uchvacujúca novina, že na Ponickú Hutu istého letného dňa zavítal pimprlíkový komediant. Narobilo to strašne veľa ruchu. Keď „pán pricipál“, bubnom ohlasujúc večerné predstavenie kráčal po obci, všetky deti okrem azda na úmor chorých klopotili sme za ním, načúvajúc bubnovanie a ohlášku. A nikdy za svojho života nebol som si svojej byrokraticko-aristokratickej prednosti a hodnosti ako syn predstaveného maše natoľko povedomý. A toto svoje hrdé povedomie som preniesol do praxe; nesúc vysokú hrachovú palicu, ja, bosý aristokrat bez vesty, kráčal som prvý za bubnom, pyšný ani španielsky grand. Keď komediant po dokonanom pochode všade obdivovaný, ukladajúc klopačky do prsného remeňa^[23] vracal sa nazad na hospodu do Kerešov, ja rozčúlený, rozpálený bežal som s najúprimnejšou prosbou k matkiným nohám. Ako tvrdo šlo povolenie na predstavenie, tak tým tvrdšie šla finančná otázka. Ja som prosil vstupné — už či tie tri vajcia, oštiepok alebo oval chleba. Otec, ktorý počul, ako sme sa jednali, zmäkol a dal mi šajnový groš,^[24] ktorý v tých nehanebných časiech nosil na priečelí vytlačených pätnásť grajciarov miesto skutočných troch grajciarov. Za ten šajnový groš mala slobodný prístup i slúžka ako moja pestúnka. A mne šťastlivému rozlievala sa radosť po všetkých žilách ani najsladší lekvár. Bol som medzi prvými už dávno pred predstavením, ešte dlho komediant kdesi na lavici hore pupkom odfukoval. Obecenstva sa nahrnulo dosť, izba bola nabitá. Kasa v hotových peniazoch málo dostávala, ale boli zastúpené všetky možné hospodárske plody, ba i priemysel predstavovali hrable, korýtka, ohreblá, lopáre atď. A tak kasa vzrástla na hodnú hŕbu rozličných predmetov.

Čo sa týka samého predstavenia, boli sme i ja i obecenstvo úplne spokojní. Malého pimprlíkove šibalstvá budili veľký smiech, statní mládenci a dievky, vycierajúc biele, červeným mäsom lemované zuby, sprevádzali pimprlíkove vtipy i hlasitými výkrikmi: „Bodaj si bol zdochol!“ Keď komediant žral zrebe a potom mu pri chlapcovom fúkaní cievou do ucha z papule vyblkoval dym a plameň, nasledovali vzdychy starých žien; mládenci dokladali: „Ach, ach, ach, abyže si zhorel aj s komediantom! Nuž či to už svet videl?“ Ja som pri pimprlíkových výjavoch plakal od smiechu, pri komediantových produkciách a všakových košútoch^[25] a pri prekrúcaní sa jeho detí mi para zastala a vlasy dupkom vstávali. No bolo toho za šajnový groš dosť a k tomu rozčúlený nespal som celú noc.

Ale konečne i moja neviazaná sloboda mala prestať. Otec si umienil zveriť ma rukám učiteľovým. Učiteľ býval v mestečku Ponikách, od Huty asi pol hodiny vzdialenom, a chodil sem v zimnom čase týždenne dva razy vyučovať hutmanské deti — v lete študenti pásli husi a čo inšie. Jeho univerzita a či akadémia bola u vdovy krivej Šimovej v drevenom domci, hneď vyše uhliarne. Keď pán učiteľ prednášal, domáca pani zobrala sa s kúdeľou do susedov a na jej miesto zasadli múzy.^[26] Učiteľ sa volal Kačička a bol na jedno oko slepý. Ženičky mi žartovne vraveli, že on tým jedným okom viacej vidí ako iní dvoma, lebo on u iného vidí dvoje očú, a ten u neho len jedno. V politickom svete pozdejšie hral vyššiu úlohu a jeho potomci tým viac. Bol chlap prísny a vedel si svojimi tvrdými pedagogickými prostriedkami vydobyť značnú autoritu. Báli sme sa ho, to je pravda, ale radi sme ho my fagani nemali. Kto nedbalo písal alebo „sviňu“ namachlil, musel stiahnuť dovedna všetkých päť prstov pravej ruky — totiž tej, ktorá zhrešila — pán učiteľ vzal feruľu a fuk s chuťou po nechtoch. Potom áno, potom už písanie šlo ako po masle.

Možno, že už mnohý nevie, aká to bola feruľa. Feruľa mala podobu kiky, ženskej čepcovej ozdoby v Novohrade. Keď bolo treba naprávať nedobre píšuce prsty, náš Kačička tĺkol po nich širším koncom ferule. Samopašných chlapcov, akých sa veru tiež našlo, karhal takou istou feruľou, len s tým rozdielom, že naprostriedku lopatky zapustený bol odlomok nožíka, končiar takzvaného perového, asi na štyri milimetre vyčnievajúci z dreva. Previnilcov týmto udrel po vystretej dlani, čo kožku preťalo a chlapcovi alebo dievčaťu akoby žilu pustil. Zdalo by sa toto preháňaním, a predsa je to skutočná pravda. Nikto sa vtedy preto nepozastavil a pri všetkom tom deti rástli ako z vody… Ako Hronu vyše Telgártu začína sa žriedlo na Besníku, tak základom mojej vzdelanosti bola táto starej Šimovej izba, kde som sa pod znakom ferule a dozerajúcim monoklom^[27] pána Kačičkovým učil poznávať písmená.

Na sviatky a zvlášť cez prázdniny podochodili bratia na Hutu, priniesli vtáčky v klietkach, úškrty, udice a tomu podobný riad a s nimi obyčajne dotiahli i sestry. V taký čas bol domáci ruch zväčšený, a ja som pri starších bratoch a ich výkonoch hral podriadenejšiu, pobočnejšiu úlohu. Pri všetkých chlapčenských výpravách prejali oni vodcovstvo; ja a Štefan a tutti quanti^[28] boli sme len panošmi.

Nastala strašná doba, doba cholery, ktorá idúc z Indie v tridsiatom prvom roku 19. storočia zachvátila Európu. Jej cesta bola nevypočitateľná: ako do veľkých miest, nazrela ona i do malých dedín. Moji bratia, vyplašení z Bystrice, kde cholera už nemilosrdne šarapatila, prepustení zo škôl, pribehli na Hutu, a nie so strachom, ale s radosťou, len si domov prísť môžu. Ja nechápajúc, čo je vo veci bol som oproti cholere ľahostajný, tešilo ma len to, že bolo živšie v dome a zabávali ma s tým spojené všelijaké novoty. Pozdejšie prišli i sestry, veľmi dojaté, lebo v Bystrici cholera už mnohých zaškrtila.

Ktokoľvek prišiel z Bystrice na Hutu, musel byť prv ako vstúpil medzi svojich okadený borievkami. Lebo borievkam sa pripisovala veľká antiseptická moc. V ten deň, keď mali dôjsť sestry, brat Ignác na všetky chodníky, kade mohli prísť, dal rozostaviť stráže. A keď strážou doprevádzané došli, Nácko ich dokonale vykadil a len potom pustil do príbytku. Ony sa, neborky, pri tej komédii pustili do plaču, a mňa to všetko zaujímalo.

Nácko bol teda najvyšším zdravotným radcom a musím vyznať, že okrem niektorých nepotrebných, ale vtedy predpismi žiadaných vecí veľa dobrého vykonal, ba svojím neohrozeným obetavým zakročením skutočne zachránil ľudské životy. Hoci na troch rozličných miestach obce blčali dňom i nocou borievkové plamene, cholera vkročila i na Ponickú Hutu. Borievkový dym sa valil zavše hore, zavše dolu po obci, ale cholera kráčala v ňom a dusila obete. A tu dobrý, statočný Nácko behal po domiech, nakladal ľuďom a sám dozeral, aby chorobou napadnutých chladnúcich kúpali v dobre teplej, až horúcej vode. Stál na tom prísne, a hoci niektorí umreli, svojou vytrvanlivou pomocou mnohých zachránil. A všetko to on konal pri dobrej, veselej mysli, hoci azda niekedy i výstredne.

Po krátkom pobyte nemilosrdnej cholery, ktorá roztiahla krídla i nad touto tichou obcou, utiahnutou v útulku pod Babou, nastal pokoj a holubica doniesla zelenú ratolesť do ubiedenej dedinky, kde sa pred krátkym časom ožiaroval obzor plameňmi horiacich borievkových vatier. Nechápajúc význam toho všetkého ja bez bázne, bez strachu, s ľahkou detskou mysľou prežil som to vážne položenie. Neveľa pochorelo, z tých málo umrelo, a nás pánboh zachránil úplne. A mne zas ďalej v úplnej detskej slobode plynuli časy ani v raji.

Otec dostal povolanie opäť nazad do Banskej Bystrice, do železného hámru za šafára. A tak sme sa zase presťahovali ta. V Bystrici zosadli sme najprv v Kapitulskej ulici, oproti kapitule, v súkromnom dome, skadiaľ sme potom po niekoľkých mesiacoch prešli bývať do hámru. Ak sa nemýlim, stalo sa to na jar 1832. Železný hámor stál na huštáku,^[29] pri ňom bývanie a veľká otcova záhrada. Okrem toho jeho správe bol podriadený druhý železný hámor, kde surovinu prerábali na hrubé železo; bolo to v Kostiviarskej, kde sme tiež mali ne veľkú záhradu medzi dvoma vodami, hneď poniže samokovu.^[30] Naše bývanie stálo v malom briežku, od veľkého úpustu a mosta von z mesta idúc naľavo, v susedstve súkenníckych majstrov, ktorí boli v tom okolí hojne zastúpení. Záhrada bola veľká, dlhá a ťahala sa až niže horného mlyna, hojne vysadená dobrými ovocnými stromami, okrem toho bola aj oráčina úbočím nad vodou Bystricou a na rovine pri mlynskej hati boli mastné čierne ostredky.^[31] Pre moje chlapčenské zábavy bolo i tu poľa a priestoru dosť.

Ale sa potom premenil hámor! Na mieste, kde som ja tak veselo žil, stali sa premeny. Keď som ich pred pár rokmi v sprievode svojho úprimného, už tiež umretého priateľa Lajka Turzu^[32] po prvý raz zočil, až mi srdce stislo. Železného hámru už niet; už nebije monotónne: uma, uma, uma! Ticho tu ako v hrobe. Hámor prejala i so šalandou — barakom, kde bývali hámorníci — dielňa na stoličkový tovar, a horného mlyna tiež niet — preobliekol sa na rečenú stoličkovú fabriku. A druhý hámor, tamhore v Kostiviarskej, zmizol úplne zo zeme; mladšie pokolenie v tej obci už dávno nepočuje kovanie hámru: dekumba, dekumba! Ba možno mnohí ani nevedia, že tam kdesi hámor búchal.

Mne sa ten nový svet ľúbil a žil som si ako dotiaľ, neviazaným spôsobom. Lenže každá kázeň má svoj ameň, a moja sloboda bola obmedzená: chytili ma za šiju a vtrepali do jarma. V októbri 1833 ma pojal otec k učiteľovi, pánu Chotiborskému, ktorého však pospolitosť a najmä jeho školská mládež volala Kuťadvorským.^[33] Ja som na ponickej akadémii už bol prijal Kačičkove učebné základy, preto po vykonanej skúške, pretože som bol synom pána komorského šafára a pán Kuťadvorský s pánom Cibulkom, učiteľom prvej normálnej triedy, nie v dobrom porozumení nažíval, uznal a prijal ma s obídením prvej triedy za súceho do druhej triedy. Bože môj drahý! Či som sa triasol pri tom skúšaní a rokovaní, pravda, majúc na zreteli Kačičkovu feruľu. Keď už, reku, na Ponickej Hute takou feruľou častovali, akouže nás už tu, v takom meste budú častovať? Ale tu veru feruľa nevládla. No zato mali tunajší páni učitelia tiež dosť zvláštnych a šteklivých spôsobov na potrestanie, oj, neboj sa, „Blobo“, majú tí na to tiež rozumu dosť. Boli tam trstenice, korbáče (škutiky), lieskovice; donášal ich vždy čerstvé v rozličných čiastkach roku kurátor,^[34] a neraz i na jeho zadku drumbľovali. Ba stalo sa, že sme si i sami paličky na seba a pre seba donášať museli, čo mnohí ochotne robili, aby sa pánu učiteľovi zapáčili. Okrem toho bol trest zatvorenia a hladovania cez obed, kľačania na ostrom polene atď. Keď nás raz troch dolapil, ako sme sa pred školou na promenáde snehovými guľami bombardovali, pokutoval nás tento dobrý pán Kuťadvorský tak, že sme museli pod školou pred lavicami stojac, s ramenami vyvýšenými ponad hlavu držať v hrsti snehovú guľu tak dlho, kým sa neroztopila a voda z nej netiekla nám rukávom, vlastne kožou, dolu až pod pazuchu.

Tento pán Kuťadvorský mal veľkú hlavu, riedke vlasy, červenú špinavú tvár. Chrákal, pľul veľa, a že jednostajne lízal pelendrek, zaliaty mu bol spodok katedry akousi lávou, podobnou kolomaži. Brucho mal veľké, nôžky krátke, tenké, v úzkych zelených nohaviciach, strčené vo vyleštených sárach. Vedel svedomite, kde je svadba, krstenie alebo zabíjačka, a podľa toho skúšal a udeľoval známky. S veľmi vľúdnym úsmevom prijímal z takých príležitostí darčeky, ktoré mu ukladali pri katedre na oblok: jablká, oštiepky, klobásy, víno, hriato a čokoľvek pánboh požehnal. „Hľa, hľa, deti moje, berte si príklad a povedzte, aby nezabúdali na učiteľa,“ pripomínal láskavo, keď mu dar doniesli.

Mimo školy plynul mi život príjemne, ale najmä v lete. V zime sme stáli pod prísnymi zákonmi, kĺzavali sme sa v odľahlých, menej prístupných medzizáhradných uličkách. Vtedy, pravdaže, o železných korčuliach nebolo ani chýru. My sme sa kĺzali na rodičovskú škodu, na rodičovské pohoršenie, ale na čižmársku radosť — na čižmách. Šlo to s výskaním a krikom opreteky, v čižmách, topánkach, ba i kapcoch, akú kto práve mal obuv, a keď sa prvý v rade strepal, zhrmeli na hŕbu všetci, a bol to potom veselý, štebotavý petrenec nakopených chlapcov.

Ale raz sa nám zle povodilo a nasledoval trest. Pri takej veselej burse samopašní, akí sme už raz boli, zaspievali sme normálsku hymnu, ktorej pôvod a autor mi podnes ostal neznámym. Pieseň znela nasledovne.

Ako už vieme, učitelia dvoch normálnych tried boli Cibulka a Chotiborský, prezývaný Kuťadvorský. Jeden z kĺzajúcej sa kompánie stal sa Judášom a udal nás pánom učiteľom. A bolo zle, zle nedobre, a bolo by ešte oveľa horšie bývalo, ale stalo sa to, na naše šťastie, v taký čas, keď sa svine kolú, vo fašiangy, a klobásky sa na oblok vedľa katedry donášali. Odsúdení sme boli rad-radom, ako na kĺzačke, kľačať na ostrom polene. A tým bol afére koniec.

V lete som veru tiež neleňošil a poľom môjho účinkovania nebola len pridomová záhrada, ale i okolité bližšie i ďalšie kraje, tak najmä vŕšok od záhrady hore a oproti nemu, Cmarové rečený. Na vŕšku sme raz našli osamote pasúceho sa somára. Hľa, tu by bol spôsob probovať, ako sa to jazdí! Aká krásna vec tak vysoko sedieť na živom tvorovi a z miesta na miesto dať sa prenášať! Pri pomoci súdruhov vyteperil som sa mu na chrbát. Ale somár nechcel poslúchnuť; ani sa nehol. Až tu jednému furtákovi príde na um, pravda, bez môjho vedomia, a strčí mu pod chvost, pod samý trtáč, chlp ostrého tŕňa. No, to ho pohlo; somár v útek a ja, hrdý síce, ale predsa preľaknutý, držím sa jeho šije. Ale márne; zdesený pichaním tŕňa somár vyhodil čerstvo zadnými nohami a ja fuk ponad jeho hlavu na tvrdú úhorenú zem — len sa tak skúrilo. Nesúc nos v hrsti poberal som sa smutný z jazdeckej skúšky domov.

Ako dokonalý všadebol nechýbal som ani v hámre, kde som s učňami aj kovať proboval a pod hámrom zvŕtal a na ráf rozťahoval ohnivý, v kliešťach držaný cágel.^[35] Ako sa raz robotníci premieňali a jeden z nich stál obrátený práve proti ohňu, ja z dlhej chvíle zmáčal som vodou ovlaženú železnú lopatu do žeravej tekutiny: vtom vodná para vybúši a rozhodí tekutinu. Mne vypadla z rúk lopata — chrbát robotníka, ohrievavšieho sa, horel. Zalievali mu ho vodou zo šechtárov. Mňa popod klobúkovú particu švihlo po tvári; na šťastie mi oči zachovalo, ale tvár popálilo. Môže si každý domyslieť, ako ma matka vítala: odpredku ma pálila pohorenina, odzadku švihlá liesková palička.

Čo nám v elementárke či takrečenej normálke^[36] vbíjali do hlavy, boli to elementárne základné vedomosti, pripravujúce nás k ďalším pokrokom, hoci veľká časť z nás rozchodila sa za učňov, pastierov, za povolaním všakového druhu. Čo sa týkalo jazyka, veľká váha kládla sa na latinčinu, potom na nemčinu, ale ako prirodzený tak slušný ohľad bral sa na materinský, to jest slovenský jazyk, ktorý bol jazykom vyučovacím. Ani maďarčina sa nezanedbala. Aká rovnoprávnosť bola v jazykovej výučbe, nech svedčí kus frazeológie, akú sme na spôsob „jedenkrát jeden“ všetci plnými ústami vykrikovali:

V latinských šiestich triedach čím vyšších, tým viac postupovala latinská reč. V nižších triedach, kde sa prirodzene dral do popredia materinský jazyk, boli takrečené signa,^[37] to jest kto sa so súdruhom po slovensky zhováral, dostal istý znak a potom musel za pokutu alebo slová bifľovať, alebo písať, alebo sa nesmel za istý čas hrať purgu alebo loptu.

Po skončenej normálke prestúpil som do gymnázia a tu som vychodil všetkých šesť rokov. V prvej gymnaziálnej triede nás vyučoval svetský profesor Szablak, v druhej, tretej a štvrtej, s nami postupujúc, učil nás Kováry — zlostný, červenovlasý kňaz, v piatej Husóci, potom farár na Starých Horách — rád anekdoty rozprával — a konečne v šiestej triede Martin Lepényi, ktorého som ako dobrého učiteľa najväčšmi ľúbil. Direktorom gymnázia bol banskobystrický farár a titulárny kanonik Kováč, prísny, ale veľmi rozumný človek, najmä dobrý matematik. Rozlušťoval v novinách rozpísané ťažké matematické úlohy a na žart pod rozlúštenie ako pôvodcu podpisoval akéhosi známeho slabúcha, špaňodolinského kaplána. Pseudo-lúštiteľ, ako povesť niesla, sprvu sa nad tým pozastavil, i hneval, ale keď sa to opakovalo, sám začal veriť, že on riešil tie problémy.

Postupujúc v rokoch a v gymnáziu každý rok som postupoval i v dobrých známkach. Ako som sa v prvom stal ostatným eminensom,^[38] tak v šiestom roku som už bol prvým eminensom sub clausula^[39] so Žižmanom, ktorý — chcejúc sa stať ostrihomským klerikom — pre dokonalejšie svedectvo opakoval šiestu triedu.

Gymnaziálna budova stála vtedy v objeme starého zámku, oproti fare. Terajšia veľká gymnaziálna budova stojí oproti promenáde, v blízkosti bývalej normálnej školy, ktorá v ten čas bola umiestená v privátnom dome.

Pred gymnaziálnym vchodom, kde sme sa jeho ochotní navštevovatelia často ešte pred zamknutými dvermi schádzali a tam v tom našom kasíne rákošili, na marmany a gombíky sa hrávali,^[40] bol pevne do zeme zadláždený tvrdý červený kameň. Tento tuhý pieskovec — všetkým nám dobre známy, kameň stálej urážky našich čižiem, istotne od tých čias ako toto gymnázium od jezuitov bolo založené, lebo prostriedok mal značne vyhĺbený a vyhladený, ale nie nábožnými bozkami, lež podkovičkami našej obuvi — bol našou Mekkou. Každý tam prítomný a prichádzajúci, kým kurátor otvoril vráta, aspoň koľko toľko zakresal pätou, a kameň z povďačnosti, že ho tĺkol pätami, fŕkal mu iskry; a to bolo vlastne to, prečo ho kopali. Ba či ozaj tento posvätný kameň nášho Parnasu^[41] ešte jestvuje? Dreli ho mnohí, ktorých potom dreli iní, alebo oni iných; a vychoval i takých, ktorí z neho podkovami iskry vylúdiac, časom sami zo svojej hlavy iskry sypali.

V zimný čas som niekedy prichodil na roráty miništrovať. A že som mal z hámru jachať dobrú štvrťhodinku, opatril som si papierový, mnou zhotovený skladací lampášik. Tento spôsob svietenia mi robil veľkú radosť a už kvôli tomu samému som včas vstal. Za miništrovanie som dostával dva šajnové grajciare, ktoré som pilne odkladal do truhličky na radvanský jarmok. Miništroval som len na ľavej strane; hlúpy som bol na pravý bok a nemohol som sa k tomu nijako odhodlať, hoci omnoho slabší moji spolužiaci to ľahko dokázali. Miništrovával som tiež, ale zriedka, na pohreboch.

A môj školský trest? Profesor Kováry bol síce človek nadaný, ale zlostný, hneď náklonný, ak bol zlej vôle, i pre pletku dať vytrepať svojich študentov. Tak raz i mňa pre akýsi malý priestupok dal potrestať lieskovicou. Ja som bol z tej stránky veľmi citlivý, prosil som ho tak vrúcne, aby mi prehliadol, že by to bolo i ten tvrdý červený pieskovec pred vráty pohlo. Ale jeho nepohlo, a šesť palíc mi luplo na zadok. Ani predtým ani zatým som v škole bitý nebol a svedomite vyznám, u mňa i tento trest bol zbytočný. A tam, kde by nás vlastne trestať boli mali, obišli sme sucho. Tak napríklad, keď sme študenti z vyšších tried s evanjelickými na Dolných lúkach vopred opovedanú vojnu viedli.^[42] Tieto bitky síce netrvali dlho, páni profesori nás rozprášili, ale sa to skončilo akosi bez značnejšieho trestu, len s dokonalým karhaním a hrozbou.

Čo sa chlapčenských zábav týka, mali sme zákony výstredne prísne a následok toho bol, že sme také zábavy, napríklad kúpanie, kĺzanie, hľadali v odľahlých, menej prístupných kútoch a tam práve bez dozoru boli odkázaní na samých seba. Fajčiť sme tiež nesmeli; pravda, to ani otec nedovolil.

Pri banských úradníkoch bolo v obyčaji, že každý predstavený mal k službám šuhaja, ktorého povinnosťou pôvodne bolo svietiť kahancom svojmu pánovi, keď prezeral podriadené bane. Ináč konal šuhaj rozličné práce v domácnosti, býval poslom, rubárom, robil v záhrade, v stajni, v kuchyni atď. Takýto náš služobník v ten čas, menom Sásik, pochodil z Jakuba, zo samého vyšného domu „pod Skalou“ s jaskyňou. Volávali sme naň: „Sásik, máš na zadku pásik!“ Bol to šuhaj veselý, samý fígeľ. S ním zajedno slúžila Rózka zo Slovenskej Ľupče. S tou Sásik veľmi rád žartúval: „Rozerle-Putterle, Rozinka — na peci škvarená slaninka: Vezmi ju dolu — zjeme ju spolu.“ Komorský úradník Čelko na základe lekárskeho nariadenia a otcovho privolenia kúpaval sa vo vode hriatej žeravým kovaným železom. Keď sa bavil celé dni u nás v hámre a býval v šalande, dostával obed z domu, z „komorhófu“ a obedúval, ak bola priaznivá chvíľa, v záhrade, v slobodnom, pod stromom. Loptoš Sásik vyliezol práve v tú chvíľu na jabloň nad stolom pána Čelku. Oberal krásne bosmanské jablká. Tu, ako si pán Čelko vylieva na pokrájané mäso cibuľovú omáčku, praskne tamhore rozviazané cedilo s jablkami na stôl a pán Čelko, obstriekaný omáčkou a ohádzaný črepmi tanierov a pobitých misiek, bol omráčený a bez dychu. Ale skončilo sa to zahrešením a smiechom.

Druhý raz Sásik oberal na vysokej strmej jabloni, na ktorú sa vydriapal bez rebríka sťa opica. Dolu si chcel cestu obľahčiť a umienil si spustiť sa po povraze; ale už hneď pri pokuse tamhore sa zošmykol a bez povrázka zletel dolu. Práve v tom okamihu prešla tade sestra Fánka a Sásik sa jej, ani plné vrece, vyvalil horeznak k nohám a zostal ležať bez pohnutia. Sestra, do špiku preľaknutá, zjajčala a trasúc sa na celom tele, bežala pre pomoc do domu. Tam v náhlosti pochytila fľašu so slivovicou a tou mu natrela sluchy. Na tú rozliehajúcu sa vôňu Sásik začal mrdať nosom, potom, otvoriac oči, pritiahol si pomaličky fľaštičku k ústam a glgol z nej srdečne a zhlboka a čosi-kamsi zobral sa pred zadivenou sestrou na nohy a čerstvý kráčal ďalej.

Nie tak ľahko obišiel so mnou v drevárni. Sásik štiepal sekerou kláta a bil kyjanicou po obuchu zaťatej sekery. Mne prizerajúcemu tiež prišla chuť tĺcť na obuch tou kyjaňou. Sásik ochotne odstúpil a ja som pral na obuch. Ale jemu nedalo pokoja a dráždiac ma kládol ukazovací prst na obuch a ja mýlený a v strachu, aby mu ozaj neublížil, musel som s vyšvihnutou kyjanicou zastávať. Vždy znovu týmto manévrom mýlený šomral som naň i vyhrážal som sa mu. Jednako on raz zapozdil odpratať si prst a ja, nemohúc už udržať silne rozohnanú kyjanicu, prask na prst, že naskutku sa krv rozbryzgla. Ja zblednutý hodil som kyjanicu, on, jajkajúc a na jednej nohe skackajúc, strčil rozmliaždený prst do úst. Strach nás prejal oboch, ale sme si umienili, že sa neprezradíme. Sásik sa teda hlásil u otca, že si prst skrvavil nešťastným spôsobom pri štiepaní dreva. Otec ho nazval somárom a dal mu karôtku na kráľovského lekára. Trvalo do troch týždňov, kým sa mu prst zahojil. Zahojil sa, ale pre kýptik hrubý ako tesárske olovko sa mu Rozerle-Putterle^[43] vysmievala, keď si ním vŕtal v nose.

Chudák, pozdejšie čudným spôsobom zišiel zo sveta. Upadol do ťažkého týfusu, blúznil a raz, keď bol bez seba a práve ho nikto neostríhal, vybehol z domu, bežal cez hradskú a prosto do Bystrice, ináč neveľkej, ale na ten čas rozvodnenej, a tam sa utopil.

Do horného mlyna, susediaceho s hámrom, vlastne s našou záhradou, z ktorej sa širokou haťou mohlo prechodiť do mlyna, prišiel, tuším z Antola, mlynár Fr. Puzony. Mal viacero detí, jeho najstarší syn Štefan chodil so mnou do školy a ako susedia a spolužiaci boli sme dobrí kamaráti: ja ako hámorník — čierny, on ako mlynár — biely. On sa kus tvrdo učil, ja som ľahšie chápal, čo zapríčinilo malú nenávisť, ale ináč náš dobrý pomer nemútilo, ba isté nerovnosti napravilo. Ja som sa mu stal schedátorom, to jest mne musel recitovať svoje úlohy a ja som mu podľa toho do schédy, podanej potom zo všetkých strán pánu profesorovi, zapisoval^[44] známky podľa vedomostí. On ako bohatý a maminkou zmaznavený syn vždy dostával pri odchode do školy, keď som ho ohlásil (a my sme potom vedno kráčali), pár šajnových grajciarov na „onajzky“,^[45] z čoho obyčajne jedna mne pripadla. Tento jeho peňažný zbytok vyrovnal v pomere k mojím tenkým financiám jeho inteligenčný deficit s prospešným účinkom na schédové známky. Boli sme vedno až po skončenie gymnázia. On sa dal potom na kňazský stav a umrel azda pred desiatimi rokmi na suchoty ako farár najbohatšej fary bystrickej diecézy vo Veľkých Uhrovciach. Nevideli sme sa síce, ale mal som heslo od neho a on odo mňa a veľmi priateľsky ma volal, aby som ho prišiel navštíviť.

Vybrali sme sa raz na jar s motykami zemské orechy kopať^[46] na Cmarovo, kde vraj najsladšie rástli. Nerozumní chlapci začneme o dušu kopať na akejsi hladkej roli. Neďaleko nás na osamotenej záhrade opravovali tesári plot. Jeden z nich celkom ľahostajne, akoby vodu nevedel zamútiť, približuje sa k nám, a my kopeme, až nám z čela pot tečie. Ako už bol celkom nablízku, skočí a chmatne nás: „Sem motyky! Nuž, darebáci, či nevidíte, že je tu posiato?“ a motyky nám pobral. My do ryku, do plaču, že sme chceli kopať zemské orechy, a nevedeli sme, že je posiato. Naše prosby nedojali tesárov. Keď nás už namučili, ten, čo nám odobral motyky, povedal, že nám ich vrátia, ale že im musíme do krpky tam z Laskomerskej doliny doniesť dobrej vody. Ach, a krpka bola veľká! Ale schytili sme sa skokom dolu, nabrali vody a fúkajúc sme dokončili dlhú tŕnistú cestu a vyliezli hore. Keď sme dostali motyky, vrátili sme sa s nimi prehodenými na pleci domov.

Ale mal som ja ešte jedného verného kamaráta, s ktorým som sa síce dôverne zhovárať nemohol, ktorý ma však jednako v mnohom rozumel a mne i nášmu celému domu bol vrúcne a verne oddaný. Bol to skoro môj vrstovník, mladý svoj vek so mnou deliaci, biely chlpatý pes-pudel menom Dens. Ako na pamiatku dostal meno toho belgického mesta, kde môj dobrý otec ako bývalý husár bol ranený. Ako vieme, pudle sú veselej letory a nadmier schopné. Pre svoju strážnosť, veselosť a prítulnosť bol naším všeobecným miláčkom; my dvaja sme sa nadovšetko dobre znášali a ja som rád s ním delil svoj zvyšok chleba. Keď otec zamýšľal vyjsť so mnou na prechádzku, napríklad do Kostiviarskej, a on čo i vo sne začul slovo „prechádzka“, hneď skočil, chvostom zvŕtajúc výrazným zrakom pozrel na otca a keď mu otec prisvedčil, skákal a brechal sťa šialenec, dávajúc najavo svoju radosť. Pri takýchto výjavoch, keď sme prešli takrečenú Zábavu — nemecky Seufzerallee — pri fľúdroch medeného hámru^[47] a otec ku mne obrátený povedal: „Hoď ho do vody“, pustil sa celým cvalom domov. Stalo sa mu to už predtým, že pri tých slovách bol proti svojej vôli okúpaný, a tak zapamätajúc si tie slová a ich praktický význam, rozumel úmysel a nečakal na jeho vykonanie. Dens — robotníci ho nazvali Genso — mačky nenávidel a kde akú zočil, tú urputne prenasledoval až na strom, rozumie sa, keď bol peň stromu nachýlený. Ako všetko na svete, i tento nám tak verne oddaný tvor, s ktorým som sa tak vďačne zabával, zahynul. Prechorel čosi, a pretože otec bol opatrný, dal povolať jaša, aby podal o stave psa mienku. Jašo pomenoval chorobu — už či správne či nesprávne — „potajomnou besninou“. Diagnóza nás skormútila a prestrašila a otec, aby sa väčšie nešťastie nestalo, musel sa odhodlať ku kroku, čo mu ťažko padlo — oddať verného Densa jašovi. Ten mu zahodil drôtovú slučku okolo krku a vzdorujúceho nášho miláčka ťahal za sebou ako klát z lesa. Dens, uprúc zdesený akoby prosiaci zrak na nás, ešte za chvíľu metajúc sa a chripiac zazeral na nás. My všetci sme nahlas plakali, ba i otec, starý vojak s mäkkým srdcom, utieral si ako hrach veľké slzy. Ani sme my viac od toho času psa nedržali.

Roku 1833 sa vydala sestra Fánka.

Otec držal a čítal Pressburger Zeitung a Aehrenlese^[48] a mal tú dobrú praktickú obyčaj, to, čo čítal, prednášať pri obede príjemným, ľahkým, pochopiteľným spôsobom; tak rozprával nám tiež epizódy z vlastnej bohatej, najmä vojenskej skúsenosti, čo ľahko utkvelo v mojej pamäti a dopomohlo mi k tomu, že som sa v geografii nad svoj vek znamenite vyznal. V ten čas pretendent španielskeho prestolu Don Carlos viedol vojnu s kráľovnou Kristínou.^[49] Otec bol verným prívržencom Dona Carlosa a Kristínu, ktorú Krišpínou (istý druh obleku) prekrstil, nenávidel. Prirodzene, že som i ja bol guerillom Carlosovým. Ale čo pri tom bolo hlavné, že som poznal celé Španielsko naspamäť. Okrem toho čítal som vtedy vychádzajúci obrázkový Pfennig Magazin.^[50] Tak som si nadobudol vedomosti, aké mi neboli prístupné ani v škole. Tak sa potom mohlo stať, že pri verejných skúškach zo zemepisu, keď na direktorovu otázku, ako sa menuje ten významný starý kostol v Paríži, nikto nevedel odpovedať, som sa ohlásil ja: „Notre Dame“. To sa pánu správcovi veľmi zapáčilo a bolo toho viac i z druhých vied, napríklad z dejepisu a prírodopisu. Bol teda môj otec príjemným, doma i na prechádzkach rozprávajúcim mojím učiteľom a ja jeho vďačným, pilným poslucháčom. Aj Dona Quijota som mu musel čítavať.

Neminulo nás ani tu v hámre nešťastie požiaru. V pozdnú jeseň zasvietilo sa v našom dvore a pred polnocou strhol sa poplach. V stoličnom dome práve mali bál a sestra Petronela bola tam. Pribehla domov v bálových šatách a ľahkých črievičkách, v blate a vode. Zhorel krov zo stajne a polovica krovu na dome. Moje prvé bolo vyskočiť na holubinec pod drevárňou a šindle zbíjať. Ale keď ma upozornili, aby som nechal holuby na pokoji, lebo že keď ich vydurím, ony voslep do ohňa vletia, skočiac zo strechy a z plota, skočil som na klinec, a ten sa mi rezko vryl do podošvy, takže som ho len tým spôsobom mohol vytiahnuť, že som, pristúpiac tou druhou slobodnou nohou šindeľ, prebodnutú ťahal hore. Malú blaufuskú kravičku, ktorú matka dostala od brata, opravdivý batoh s krátkymi pokrčenými rohmi, zachránili, ale kozu, ktorá uviazaná na žinku sa utiahla pod válov, nemohli zachrániť. Bok od steny sa síce zachoval, ale bok od steny proti ohňu bol spoly upečený, natoľko, že sme to biedne stvorenie na druhý deň ráno museli dať zarezať. Keď zúril oheň, niekto nábožný, ale v latinčine málo zbehlý, na obločnicu napísal trojkráľovou kriedou: „Konzi málo jest“. Malo to znieť „Consumatum est“.^[51] Tento Spasiteľov vzdych vraj dusí oheň.

Otec dobrý, hoc skromný, predsa mal nepriateľov, a najviac preto, že jeden z predstavených v ňom sekíroval druhého, a pod tým manévrom trpel on. Často sa ponosoval na Amona, predstaveného železodielní v Hronci, prišlého zo Štajerska. K tomu sa pridružila nehoda, že otec nemal uhľomerača, a tak dovezené uhlie i v Kostiviarskej i tu v Bystrici odberali voziarom nesvedomití strážnici, ktorí za skleničku páleného ľahko pripísali o jednu, dve miery viac, ako doviezli. Voda tiekla na kolesá nie vrchom, ale spodkom, mechy fúkali pomenšie a pri takom rozťahanom čase sa spálilo viac uhlia ako pri rezkejšom pohybe kolies. Následok toho teda bol, že uhlie chýbalo, inými slovami, že sa viac minulo, ako sa normálne malo, a vykázanú škodu otec bol posúdený predstavenstvom v čiastkach vynahradiť. Chudák otec, ktorý ako nefajčiar nespotreboval uhlíka ani na fajku, mal malú plácu, päťsto zlatých, a pritom dosť početnú rodinu, bol veľmi užialený a bránil sa, ako sa len mohol — pravda, dlhý čas bezprospešne — a musel platiť. Boli to veru trudné časy — na všetky strany dlhy. Otec už bol taký malomyseľný, že keď oblokom zazrel červené nohavice komorského hajdúcha, hneď musel utekať na záchod. Hajdúsi totiž roznášali úradné listy.

Vakácie som obyčajne trávil na Vindšachte u sestry Fánky, kde som so švagrom pochodil celé okolie. Švagor bol totiž úradníkom nad strojmi ťahajúcimi vodu, a nad jazerami a široko-ďaleko rozsiahlymi jarkami privádzajúcimi dažďovú a snehovú vodu z vrchov a dolín do tajchov. Stavy (tajchy) potom poskytovali potrebnú vodu stupám a ostatným rôznym banským strojom. To boli pre mňa veľmi vítané časy.

Mesto Banská Bystrica bolo v tieto časy v ustavičných rozoprách s banským erárom a so všetkým, čo stálo s ním v spojení. I biskupovi, v ten čas Belánskemu,^[52] ako to v obyčaji bývalo, že do mesta prichádzajúcemu a odchádzajúcemu vyzváňali, vyzváňať nedovolili. V harmanských horách, ktoré stáli s komorou pod procesom, formálne vojnu viedli: mesto ozbrojilo svojich a komora svojich robotníkov či poddaných sekerami a jeden druhého odháňali z lesných prác. Konečne — bol som v šiestej triede gymnaziálnej — striebornohutnícka správa na Dolných hrabliach na troskách oproti hute nakopila veľkú hŕbu dreva a šlichu, to jest zlato-strieborného jarca,^[53] zhotovili takrečené rôšty, a to potom podpálili. Povstal veľký dym sirkový a voľačo utrichový,^[54] valiaci sa ponad Bystricu a celé okolie. Mešťanostom bol vtedy Glabič, človek neduživý na prsia, a že on a mnohí iní vraj nemohli zniesť ten smrad, utiahli sa do svojich príbytkov, chrániac sa vyjsť na ulicu. Bolo v tom čosi pravdivého, ale rozhorčení proti komore, pravda, vec preháňali. Tak jedno popoludnie mešťania, takrečení schützeri,^[55] zobrali sa so síkačkami, vidlami, sekerami a inými podobnými nástrojmi k tej dymiacej sa sopke a na komando roztriasli celú tú drahú kopu po troskách a síkačkami zahasili. Hutnícky personál stál pred hutou so železnými dýkami a lopatami, nemýliac v robote meštianstvo, ale do huty nepripustili ani dušu.

Rozhorčenosť a proces trvali dlhší čas, ale hoci banská správa mala značnú škodu, nepočul som nič o nejakej náhrade. — Vtedajší kráľovský lesný správca, lesný majster Zinke, bol osobou nadmier nenávidenou. Po takej lesnej šarvátke v harmanských horách sa mu teda mešťania vyhrážali a silou ho chceli zlapať. Postavili stráže na brány a dlhší čas ani si netrúfal vrátiť sa z Harmanca domov do mesta. Až po nečase podarilo sa mu ukradomky nočnou hodinou dostať domov.

Mne rozbúranie roštu pri hute zavdalo látku na latinskú poému (bol som vtedy poetom, v piatej triede). Poéma, z rytmickej stránky chybná, začínala sa: „Posuerant cumulum pone ustrinam numerosam“.^[56] Obsahom prácička bola dosť podarená, ironická. Dal som ju bratovi Náckovi, a neviem ako prišla do rúk môjho profesora Lepényiho. Profesor mi verejne v škole povedal, že je práca obstojná, ale aby som v také rozhorčené časy také veci nepísal, lebo sa autorovi môže i zle povodiť.

Po skúškach v tento rok (1839) pozval ma spolužiak Knoc do Budína. Knoc bol pravoslávnej viery, býval u profesora Husóciho. V Budíne mal jeho otec dva domy za mestom, veľké vinice s ohromnými pivnicami a kupčil s vínom do Poľskej a Ruska; bol majetný a vážny kupec. Ponuku som s rodičovským dovolením vďačne prijal a v auguste, asi dvadsiateho, pustili sme sa do sveta mne ešte neznámeho, s Knocom a istým Tomaškom, učiteľovým synom zo Zvolena, tiež spolužiakom. Knoc najal Kollárovu príležitosť. Kollár bol otcom ešte žijúceho známeho banskobystrického advokáta.

V tretí deň cestovania videl som Pešť, ale len čo sme sa cez ňu a tak cez Budín previezli, až sme zosadli celkom za Švábskym vrchom pri priestrannom dome vo vinici. Prišli i hostia z mesta, ktorí sa, pravda, veľa o nás neobzerali, ale tým viac my o nich. V meste sme viac neboli, zato navštívili sme rozsiahle plné vinice a koštovali znamenité vína. Rodičom som sľúbil, že sa s príležitosťou vrátim, a tak sa i stalo. Tomašek ostal tam, ja som išiel naspäť, aby som ešte na deň čítania klasifikácií bol prítomný. Nevrátil som sa cestou, akou sme ta išli, to jest cez Vacov, ale na Ostrihom, Levice, čo mi bolo tým vítanejšie. Išlo to dobre cez Altšut, ale už v Dorogu nás zastihla galiba, ochorel nám kôň. Ako povolaný sedliak-Nemec povedal, dostal myši;^[57] naťahoval mu kečku — operácia to, akú som vídal i v škole — až mu v nej pukalo. Nie dosť na tom, prepichol mu uši, ale kôň ostal i ďalej zamyslený, štverne sa mu opálali. Len ozaj na jednom koni cez Ostrihom po biede idúc dostali sme sa na druhý breh Dunaja do Palánku. Náš Pejko smútil ovesiac hlavu, smútil ďalej a nežral ani nepil. Kríza sa ostrila, a keď mi ráno nocujúcemu na voze kočiš zvestoval, že s tým koňom ďalej ísť si netrúfa, po krátkom rozmýšľaní, pri rozvážení svojich dispozičných financií — troch dvadsiatnikov — umienil som si, ja neskúsený pätnásťročný šuhaj, na vlastné krídla — či vlastné nohy — pustiť sa ďalej. Vykročil som rezko širokou hradskou a značný čas som už prach nohami mútil, keď som sa stretnuvšieho ma pechúra pýtal, či mám ešte ďaleko do Želiezoviec. Čo vraj Želiezovce? Však touto cestou idete do Komárna! Bol som veľmi namrzený, že som sa toľký kus cesty darmo namáhal. Môj človek ma upravil, že sa vrátiť nemusím, ale bočnými cestami že sa zase môžem zísť s hradskou, vedúcou proti Leviciam. Prišiel som teda, kuľhajúc ukázaným smerom, na Čaku, Slovákmi obývanú obec medzi vinicami, kde pozdejšie faroval môj priateľ a správca znievskeho gymnázia — Čulen, a po namáhavej chôdzi vo veľkej horúčosti niže Šarlúh došiel som na želanú hradskú. Tu ma po chvíli dohonil bosý mladúch, nesúci nohavice na palici, prehodenej cez plece. Po krátkom pozdrave vysvitlo, že je jurista z Jágra, cestuje do Nitrianskej stolice. Rešpekt! Ja gymnazista, tento jurista, a cestuje v gatkách a bosý! A hneď naskutku sadnúc si na kraj cesty, dal som sa do tej istej toalety, čo on. A bolo mi ľahšie, nepotil som sa tak. Začas sme takto vedno cestovali až ta, kde sa naše cesty rozchádzali. Pri skromnej krčmičke sme sa lúčili, ale prv sme sa kus syrom, chlebom a vínom posilnili. On tiahol na východ, ja na sever. Tvrdá, únavná bola moja ďalšia cesta, vo veľkej horúčosti a neznámom kraji. Prišiel som už podvečer na Kálnu, previezol som sa na kompe a nocoval som u kompára na lavici pod pecou. Nezvyknutému nohy mi na tvrdej, horúcej pieskovitej ceste veľmi zapuchli a kúpeľ mi na ne dobre poslúžil. Na večeru mi dali chleba a kyslého mlieka. Pred spaním strhla sa na dedine bitka medzi Slovákmi a Maďarmi. Obe tieto národnosti tiahli dolu na Dolniaky do robôt na žatvu. Namáhavou prácou utíšil stránky obecný richtár; už som sa obával, že sa pri víťazení niektorej stránky i mne dostane. Moji poctiví hostitelia nechceli ráno nič prijať, ale som deťom daroval veľký šajnový dvojgrošník. Celú noc som ruku držal vo vrecku, lebo som plácu za vozenie, zverenú od Knoca, niesol vo vrecku. Včasráno pohol som sa ďalej, predpoludním došiel som do Levíc, práve keď sa študenti zberali do školy. Oslovil som ich po latinsky prosiac o napravenie na štiavnickú cestu. Tak ma traja, kým som im nakrátko pôvod a cieľ svojej cesty rozprával, vďačne vypravili až za mesto. Keď som došiel do Bátoviec, ľud bol v kostole a mňa smädilo, hľadal som teda vodu. Vidím tam pred jedným čistým bielym domčekom starú babku stáť. Prosím ju o vodu, ona sa obráti a o chvíľu donesie mi oval bieleho chleba. Chudera, nepočula dobre a domnievala sa, že žobrem chleba. Chcela teda chlieb nazad vziať, ale keď som videl jej vďačnosť a dobrý chlieb, zajedol som si i chleba, i zapil vody, a to raz za svojho života, keď som jedol almužnu, kus nepýtaného chleba.

Tak som potom stúpal veselo ďalej, unavený dotiahol som podvečer do Štiavnice. Tam som sa spýtal akademikov, prechádzajúcich sa na ulici, kde bývajú bratia Zechentrovci. Napravili ma do Dolnej ulice, do „Barbierne“. To bola izba prosto s dvermi na ulicu obrátenými, a možno, že slúžila skutočne niekedy za barbiereň. Našiel som oboch bratov Adolfa a Eduarda doma a radosť z prekvapenia bola srdečná. Občerstvili ma jedlom — tri dni som teplého jedla nemal — a potom som šiel spať a spal som ako zarezaný.

Druhý deň ma povodili po známych veselých akademikoch, obedoval som s nimi; jesť bolo dosť, ale jednoducho a od polievky začnúc všetko s rajskými jablkami. Pri stole boli zastúpené rozličné národy a kraje, bolo veľa cudzozemcov. Táto akadémia bola vtedy svetochýrna. Ja som sedel medzi dvoma Tirolčanmi. Na tretí deň poberal som sa domov. A ako ma chudáci bratia, sami chudobní, vystrojili na cestu? Zavesili mi na plece akúsi kapsu, do kapsy vložili mi bocheň chleba a pol funta bryndze a na nohy mi zapchli, aby som si vlastné čižmy zachránil, staré topánky. Takto vystrojeného vyprevádzali ma až na beliansky vŕšok, ba Eduard šiel so mnou až po samý Kozelník. Krepčil som zase sám ďalej. Okúpal som sa pozvýš kozelníckeho mosta a došiel som okolo poludnia na Stráž, hostinec za Bučou. Tam som si vydychoval pod sosnami a vydržiaval som obed, chlieb a bryndzu, čo mi dobrí bratia so sebou dali. Pred očami som mal utešenú hronskú dolinu so Sliačom, ďalej Urpínom, Baranovým, Poľanou a v samom pozadí Ďumbier s celým hoľským komonstvom zvolenským a chutilo mi znamenite. Všetko to som odbavil v samom susedstve hostinca, ale bez jeho najmenšej výsluhy. Koniec hostiny bol glg dobrej vody, a tak bral som sa ďalej na päty. Keď som prichádzal ku Kováčovej, hrkoce mi koč za chrbtom, ale len čo sa obzriem, kto to, už zaznie radostný hlas: „Aha, Gusti, nuž kdeže si ty bol?“ Bola to sesternica Emília Žilová, ktorá sa poberala domov do Ľubietovej z pohrebu svojho otca, môjho ujčeka Karola Roesznera, umretého v Kremnici. Vzala ma hneď k sebe do koča, kŕmila slivkami z koša a zložila rúče pri Dolnej bráne v Bystrici.

Prišiel som teda načas, ako som sľúbil rodičom a profesorovi, na klasifikáciu. Po klasifikácii tretí deň príde k nám starý Kollár, krčmár na huštáku, a žiada od otca vynáhradu za koňa, ktorý mu po mojom odchode skutočne v Palánku zdochol. Kočiš prišiel domov na jednom koňovi. Ja som stŕpol od strachu. Ale čo som ja za to mohol? Ani som len príležitosť nenajal ja. Otec, nahnevajúc sa na jeho nárok, odpravil ho preč, a on sa viac v tej veci nehlásil.

O rok, teda roku 1840, v šiestej gymnaziálnej triede, keď ma správca Kováč ako prvého eminensa pochválil pred celým zhromaždeným gymnáziom a oddal mi dar, knihu Orbis pictus, prítomnému môjmu otcovi tisli sa do očú slzy radosti. Keď som prišiel domov, matka si zásterkou utierala slzy, a požehnávala ma; a aby som ani tu neostal bez odmeny, prekvapila ma „kugelhupfom“.^[58] Natešený skákal som ako posadnutý po stole, stolcoch, laviciach a kufri, a nebolo spokojnejšieho, šťastlivejšieho človeka nado mňa.

Ako už rečeno, otec mal galibu v službe a vec sa dlho ťahala. V októbri 1836 písal bratovi Náckovi do Tisovca, že ho odsúdili nahradiť eráru chýbajúce uhlie, čo toľkú sumu činí, že kým živý bude, budú mu sťahovať z platu. Bieda že je veľká a Eduard a Adolf sú nad tým veľmi skormútení. Sestra Petronela si umienila ísť do Viedne, tam osobne konať za otca, ale tá cesta že sa z rozličných príčin preťahuje.

Po mnohoročnom trápení roku 1838 otec podal prosbu o penzionovanie, čo sa potom onedlho i stalo. Sťahovanie za uhlie trvalo ďalej a tým trvala i citeľná bieda a súženie. Poctivý a citlivý otec duševne veľa trpel. Hlavnú potechu hľadal a našiel v nábožnosti. I predtým príkladne nábožný človek zachovávajúci pôsty a keď mu len služobné povinnosti dopustili, navštevujúci kostol, teraz, na odpočinku, bez úradnej práce, bol tým usilovnejším navštevovateľom služieb božích. Breviár, z ktorého sa modlieval (chránim ho), od bozkávania zachoval brunátne stopy tabakových fúzov. Rodičia už boli starí, ale zato u nás do týždňa prišlo mäso na stôl dva, najviac ak tri razy. Ja, keď som od vydatej sestry Fánky dostal dvojgrošník na čerešne, odložil som ho otcovi na tabak. Pritom rodičia mali ešte starosť o štyri nezaopatrené deti. Adolf, Eduard a ja sme ešte chodili do školy; Petronela, málo bývajúca doma, materiálne zapríčiňovala rodičom najmenej starostí.

Keď otec vstúpil do penzie, museli sme sa presťahovať. Našli hospodu s troma izbami, kuchyňou a komorou v prízemí, v Ondrejkovičovskom dome v Lazovnej ulici neďaleko stoličného domu. Tu sme potom už bývali a tu otec i skonal.

Ôsmeho októbra 1840 otec písal Náckovi do Moštenice žalostivý list. Na prosbu, aby mu odpustili sťahovanie za uhlie, že mu odpovedali záporne. Teraz že je on už i s celou svojou rodinou opustený človek. Toho istého roku, tiež v jeseni, ja som písal v matkinom mene Náckovi o tri zlaté na drevo — lebo nemáme čím kúriť, ani pri čom variť. Brat, chudák, toho tiež nemal veľa, ale zato spomohol vďačne. Len mňa nič netrápilo, bol som so všetkým spokojný, mysliac si, že to ani inak byť nemôže. Len keď som videl smutné tváre rodičovské, to ma skormútilo.

Otcova mesačná penzia pri ročných päťsto zlatých bola by činila štyridsaťjeden zl. štyridsaťpäť gr. km., ale z toho mu sťahovali mesačne štrnásť zl. dvadsaťšesť gr., takže ostávalo len dvadsaťsedem zl. devätnásť gr. na hospodu, slúžku, kurivo, živnosť, odev a výchovu štvoro detí, z ktorých dvaja synovia boli von z domu, na štiavnickej akadémii. Mojou trpkou úlohou bolo rováše splácať. Pri vyplácaní za víno (denne pol holby^[59]), mäso, chlieb a múku musel som trpezlivo znášať šomranie, výčitky, ba i urážky, že tak málo splácame, že z dlhov neodbúda toľko, koľko pribúda, dlh z mesiaca na mesiac rastie, oni že viac na úver dávať nebudú atď.

Po skončení gymnaziálneho behu (1840) mal som dobré vysvedčenie. Keď som sa s otcom bol poďakovať za svedectvo, správca Kováč ma nahováral, aby som sa oddal kňazskému stavu. Hoci som predtým mal k tomuto stavu náklonnosť a vždy staval oltáriky, zliepal ornáty, infuly, bola mi už chuť prešla. Otec ma nechcel nútiť, pristal na to, čo si sám vyvolím.

Pri opise tohto svojho mladého študentského veku aby som ešte na niečo nezabudol: na vyvinutie prvého citu lásky v pätnásťročnom šuhajovi. Oproti nášmu bytu, na druhom rade, v rožnom Komáryovskom dome v prízemí bývala vdova po evanjelickom farárovi a mávala u seba v byte tri-štyri dievčatá, žiačky v tie časy povestného ústavu dr. Zipsera. Medzi nimi bola akási Amália Szakálová z Novohradu. Ja som sa s tým dievčaťom, postaveným pod prísnym dozorom, nikdy nezhováral, len čo som ho videl na ulici alebo pri obloku, keď domov a von vychádzala. Bola asi štrnásť-pätnásťročná, a zamenili sme si významné pohľady; mne sa zapáčila a často som na ňu myslel. Pri konci školského roku, keď už mala odísť domov, bol som znepokojený a neznal som spôsobu, ako sa jej priblížiť alebo ako jej dať útly znak svojej náklonnosti. Tu naďabila sa mi originálna myšlienka. Nerozvážiac si vec, poslal som jej na pamiatku, čo som práve aspoň podľa svojho domnenia značnejšieho mal, pamätný pozlátený peniaz pápeža Pia VII., dávajúceho požehnanie. V papieri zakrútené oddal som to ich slúžke pre slečnu. Ale slúžka môjho pápeža doručila panej, ktorá mi ho vrátila, no celkom slušne a bola priložená i karôtka do pamätnej knižky, ktorú mám ešte zachovanú i podnes. Napísala mi, pravdepodobne návodom pani farárkiným: „Leben Sie wohl und glücklich, wünscht Ihnen, Neusohl am 4. Juli 1839, Amalie Szakal.“ ^[60] A tým bola dráma ukončená. Ja som o tejto osobe nepočul nič viac, až po štrnástich rokoch (r. 1853) mi ukázali statnú dámu s dvanásťročnou dcérou, ktorú doviedla do Bystrice do vychovávacieho ústavu, a to bola Amália Szakálová, za koho vydatá, neviem.

Moji dvaja bratia, ktorí až po šiestu gymnaziálnu navštevovali o jeden stupeň rozdielne triedy, v šiestej, ktorú Adolf pre konkurz opakoval, zišli sa spolu a odtiaľ potom spolu pokračovali ďalej. Z Bystrice boli na filozofii vo Vacove a ich návodom i ja, ktorý som o päť rokov kráčal za nimi, daný som bol do Vacova.

To už bola pre mňa veľmi vážna doba, jedno preto, že som dovtedy vždy stál pod rodičovskou rukou, a po druhé preto, že takto na mojich chudobných rodičov boli navalené nové ťarchy. A mne neskúsenému poškrabkovi a najmladšiemu pripadla ešte i úloha stať sa svojim starším spolužiakom Kňazovickému a Obereignerovcom na žiadosť ich rodičov vodičom a či dohliadačom. A to možno stade pošlo, že som i v škole mal veľmi pochybnú česť byť proti svojej vôli „attendátorom“, dohliadačom, hoci, ako sa ďalej ukázalo, sám by som bol — a veľmi — potreboval prísneho kazára. Aby sa rodičom obľahčilo, brat Adolf mi poslal dva páry giat ušitých z pevného plátna a Nácko mi dal vyhotoviť na svoje útraty z modrého súkna nohavice, kabát a prusliak,^[61] a tak šuhaj vystrojený mohol už do sveta. Adolf v ten čas bol ako začiatočník praktikantom na Magurke a Nácko dočasným šafárom v Moštenici.

V októbri nastal čas odchodu. Tí istí voziari, čo mojich bratov pred piatimi rokmi, odvážali do Vacova i mňa. Bol to nám dobre známy de nomine et omine ^[62] z Podlavíc pošlý, vysoký, štrbavý, otcovsky o nás pečujúci Dobrík a pekný, mladší počerný územčistý chlap Hrnčiar. Týmto dvom skúseným veľblúdom rodičia s dobrým svedomím oddávali svoje deti. Boli to v neprítomnosti rodičov naše dojky, naši pestovatelia. Medzi Pešťou a Bystricou na viac vozoch a veľa koňoch jednostajne vozili rozličný tovar, do Pešti najmä železo a remeň, stadiaľ víno a kupecký tovar. Títo prostí jednoduchí, ale poctiví a spoľahliví ľudia požívali u obecenstva neohraničenú dôveru.

Lúčenie bolo prenikavé, tým viac, že otec od istého času začal chorľavieť, k tomu bola daždivá, smutná, chmúrna chvíľa, a pohli sme sa podvečer pri lampášoch. Bola nás hodná hŕbka pod plachtou, podajedni mne neznámi, ktorí tú cestu ako starší študenti prekonali už častejšie. Bratia ma odprevadili až k vozom. A potom čihí, kolesá hurtovali na mestskej hrobľavej dlážke. V Kráľovej sme zastali zase u „Sekery“ a pozde po polnoci došli sme do Hájnik, kde sme pár hodín, aby sme sa vyhli blchám, spali na stoloch na hrachovine. Až sem sme sedeli na vozoch učupení ticho, vprostred každého voza akoby na lodi kolembal sa lampáš. Ja som ležal doluznačky na vyrobenej páchnucej koži, fikajúc za milou rodinou a v tichosti kropil som remeň slzami. Keď som sa na ďalšej ceste utíšil, moja príroda sa rozveselila v kruhu veselých súdruhov.

Po troch dňoch prišli sme do Vacova. Bolo tu čo obdivovať: Maďari, vinice a paroloď, ktorá raz týždenne konala cestu medzi Pešťou a Viedňou, a híkali sme, zazrúc ju pred našou hospodou, rozloženú na brehu Dunaja, či hore či dolu sa pohybovať. Hospodu a celú opateru sme dostali na starom mieste, kde predtým bývali moji bratia, na brehu Dunaja u vdovy Pašternákovej za lacný groš. Podistým neviem, ale tak sa mi zdá, že som platil sedem zlatých mesačne za všetku opateru a chovu. So mnou bývali bratia Obereignerovci.

Sotva som sa stačil vžiť do nového položenia, zachvátil ma týfus. V cudzom meste, v cudzích okolnostiach som ja neskúsený, chúlostivý šuhaj obľahol a cítil som sa náramne opusteným. Už okolo poludnia tratil som povedomie a len ráno o tretej, keď zvonili na františkánskom sobore,^[63] som prišiel k sebe a banujúc za rodičmi, za svojím hniezdom, so slzavými očami som sa modlil, vrúcne prosiac boha o vyzdravenie. Mojím srdečným, otcovským lekárom bol istý už obstarný doktor Török a liečil ma svedomite a pilne. I moja gazdiná i moji spolužiaci mali účasť, ale tamtá zamestnaná domácnosťou a títo zaneprázdnení školou nemohli mi venovať príliš veľa času, a tak býval som často samotný, opustený, bedákajúci pustovník. Podľa vtedajšieho spôsobu liečenia horúčky lekár mi vodu piť zakázal, ale pretože bez pitia vody predsa jestvovať nemôžem a kántril ma náramný smäd, povolilo sa to len s odstátou vodou, do ktorej sa prv hodil žeravý uhoľ. Takýto nápoj mi, pravda, dostatočne smäd neuhasil, a tak, keď nikto v izbe nebol, a to sa veru často stávalo, som sa z postele zvalil na dlážku, potom som sa slabý, ako som bol, štvornožky vláčil až k oproti stojacej kasni a zdvihnúc sa na kolená, stiahol som krčah s vodou a nasúkal som sa i proti zákazu do chuti. Ach, čiže to chutilo! A toto bola voda dunajská, hneď od brehu, niže rozličných, do rieky vtekajúcich mestských kanálov a nedokonale, alebo priam nič nefiltrovaná. Zachcelo sa mi teda dobrej, čistej, čerstvej vody, a tá tiekla pol hodiny niže Vacova, pod kaplnkou, ako dobrá pamiatka na turecké panstvo, ktoré zariadilo tento užitočný vodovod pred pár sto rokmi. Aby mi gazdiná, osoba pobožná a poverčivá, šla po vôli, zavesil som jej na nos, že mi Panna Mária z tamtej kaplice zvestovala, aby som z tej posvätnej vody pil, že budem uzdravený. A poslala ta gazdiná svoju asi trinásťročnú dcéru s mohutnou krpkou, a pil a napil som sa jej do chuti. A pánboh pomohol.

Vyjdúc z choroby v polovici novembra 1840, bol som chudý ako trieska a slabý, vlasy mi najmä z pravej strany vypĺzli, a keď mi pozdejšie narástli, boli kučeravé — teda zľava hladké, sprava kučeravé. Keď som sa už ako vyzdravený bol predstaviť profesorom, zaobalený v kepeni, kráčajúceho vo vetre ulicou zrazil ma vietor na zem. — Musel som i na to myslieť, ako sa dobrému starému pánu doktorovi za jeho ustávanie odslúžim. Peňazí som nemal, nuž zaniesol som mu geletku bryndze, čo mi rodičia poslali. Ďakoval som mu z hlbín srdca za jeho otcovskú lásku, prosiac ho, aby sa nehneval, že mu ja chudobný chasník inším slúžiť nemôžem. On sa zasmial, bryndzu prijal a doložil: „My lekári musíme si i medzi chudobnými získať dobrých priateľov.“ Vtedy som, pravda, nevedel, že i ja toto naučenie kedysi in praxi^[64] budem nasledovať, a robil som tak už i z povďačnosti k tomuto svojmu dobrodincovi. Už 28. novembra 1840 som písal rodičom zvesť, že som vyzdravel a od Dobríka že som prijal sedem zl. dvadsať gr. Dvadsiatnik som prebral na papier, pečatný vosk a na taligáša,^[65] lebo 1. decembra presťahujeme sa do Zemančekov, k farbiarovi do Paradicsom-ulice,^[66] kam nás zvábil Kňazovický, ktorý tam už býval.

A veru chova u Pašternáčky za tie peniaze, čo sme platili, sedem zlatých, bola dosť dobrá, pojedli sme veľa štrúdlí s grísom, chleba stálo na kasni, koľko sa komu chcelo, izba priestranná, svetlá, ona gazdiná tichá, pravdaže, my šarvanci sme jej viac imponovali ako ona nám, ale vcelku môžem povedať, lepší dozor viedla nad nami ako tam potom na novej hospode, kde sme boli zanechaní úplne sami na seba. Mala na Kalvárii oproti Koždu vinicu a „gunyhó“ (búdu), ale v dosť opustenom stave, kde sme sa dva-tri razy zabávali jedením hrozna.

Naša nová hospoda u Zemančekov bola priestranná, s veľkým dvorom a mnohými hospodárskymi staviskami. V zime sme obývali izbu pri kuchyni, v lete na druhom konci dvora, v bývalej farbiarskej dielni. Pred ňou bola veľká sieň s kaďami, plnými farby a s veľkým kotlom v prípecí. Majster Zemanček mal svoj vlastný závod v Pešti a zriedka sa sem prišiel pozrieť. Bol to chlap veľký, svalovitý, Slovák, evanjelik, ktorých tu vo Vacove veľmi poriedku vídať; v Malom Vacove sú kalvíni. Jeho miesto zastupovala jeho už dosť dospelá dcéra, ktorá nás štyroch kostošov opatrovala, a okrem nás gymnazistu, ktorý s ňou býval. Potom predávala farbiarsky tovar, ležiaci tu v sklepe na sklade a bdela nad domácnosťou a k nej patriacim hospodárstvom. Kým on ešte tu konal svoje remeslo, zhromažďovalo sa tých pár tu roztratených súveriacich evanjelikov v jeho byte, kde mali modlitebnicu, a on im čítaval nábožné knihy. Bol on vážny, ale i vo svojom spôsobe pôvodný človek. Kečku mal nadurenú dohora, rozprával pomaly, ale hlasom dunivým ako hrom. Raz večer, keď sme sedeli okolo neho, povedal nám paralelu medzi Slovákmi, Maďarmi a Nemci — nebárs lichotivú: „Ebadta tótja, országunk fótja; ebadta németje, országunk szemétje, ebadta magyara, országunk szamara.“^[67] Každý teda mohol byť spokojný so svojím.

Veľká čiastka študentov filozofie pozostávala zo Slovákov, najväčšia z Maďarov. Mravy obyvateľstva Vacova, nadovšetko študujúcej mládeže, páchli beťárizmom. Beťárizmus mal tu zastupovať to, čo pri nemeckých študentoch takrečená „burschenschaft“,^[68] ale živel ani zďaleka tomuto nie podobný. Tento je oveľa jemnejší a vtipnejší, tamten sa zakladá na surovosti a bezuzdnosti, ktorá má byť výrazom chrabrosti a maďarského patriotizmu a vrcholí obyčajne v inzultoch. Pretože nám bol beťárizmus pochopom zmužilosti, ľahko sa nás lapal, tým ľahšie, že sme ním boli na všetky strany otočení, a čím viac beťárizmu v nás, tým väčšia sláva a obdiv nás očakával. Nuž a to bola naša filozofia. Samé prvé, čo nám teda starosť robilo, bolo, aby sme chúlostivého synka, pokorného gymnazistu, do zniku vyzliekli. Stali sme sa razom „Dominatio vestra“,^[69] a čože nám, našim panským milostiam, viac chýbalo? Nič! Len ostrohy na čižmách, ktorými sme brnkali, dlhý pipasár s fajkou, cifrovaný dohánzačok^[70] a pero za klobúkom. Takto vystrojený musel byť vacovský filozof. — Táto dekorácia, viac smiešna ako nebezpečná, sama osebe nebola by škodná bývala, keby neboli nasledovali jej zodpovedajúce skutky.

Medzitým sa pánboh zmiloval nad osudom môjho nevinne trápeného otca a uľavil jeho smutné položenie aspoň natoľko, že, ako to v liste 21. marca 1841 do Moštenice Náckovi píše, už od 4. apríla 1840 prestali mu sťahovať z penzie mesačných štrnásť zl. dvadsaťšesť gr. a z posťahovaného že mu vrátia stodvadsaťosem zlatých. Ešte v liste 21. septembra 1841 sa chudák otec srdcelomne ponosuje, akú núdzu oni rodičia spolu s deťmi museli znášať pre sťahovanie z penzie, a že bez Náckovej podpory by boli museli zahynúť. Istotne to krásne, bohumilé svedectvo dobrému synovi, bratovi.

10. mája 1841 píšem z Vacova otcovi do Banskej Bystrice, ako sa tu chýr nesie, že o dva-tri roky filozofické prednášky nebudú viac latinské, ale maďarské.

Aby som vydal svedectvo, ako zlé kamarátstvo a prevrátený pochop junáctva môže nakaziť i solídneho šuhaja, uvediem tu, ako sme ja i moji bližší spolužiaci a priatelia prežili niekoľko výjavov v postupnom našom beťárizme. Kňazovický uvádzal obyčaj, že sme sa tu i tu zložili na liehoviny, takrečený „danziger“,^[71] to jest pálené z vínneho droždia, teraz povestný koňak. Hoci mi to vonkoncom nechutilo, chlapil som sa ho na raňajky preglgnúť a tak so smradľavými ústami navštíviť prednášky. Raz tiež doniesol toho „trebera“, a aby domáci nevideli, strčil skleničku do zadného vrecka na kabáte. Keď vstúpil do izby a pri zatváraní dvier sa zvrtol, búšil vreckom, vlastne skleničkou o kľučku, hrdlo, a tekutina liala sa mu dolu nohami. Táto nehoda nás odviedla od ďalšieho donášania „danzigera“. Že sme v dielni — vo verku — bývali, a ja som bol dozorcom svojich kamarátov, študenti, medzi nimi najviac furták istý Buriš, Vacovčan, ktorý voľakedy chodil v Bystrici do školy a mal aj rodinu na Španej Doline — prezvali ma „werkführerom“.^[72]

V zime ešte ako-tak, ale v lete sme boli rozpustilejší. Občanom, ktorí nám boli protivní, sme robievali mačacinu. Viechy sme nočnou hodinou premieňali; napríklad keď ráno zívajúc vyšiel čižmár pred vráta, našiel na priečelí svojho domu viechu stolára, zámočníkova viecha skvela sa nad portálom františkánskeho kláštora. V noci, keď mali byť trhy alebo jarmoky, zatarasili sme cesty brvnami a skalami, nanosenými z nových múraníc, čo narobilo voziarom, príchodzím včasráno za mraku, mnoho zmätku. Šli sme do šiatrov ľudových kuchýň, kde pre pospolitosť škvarili svinské mäso a varili kapustu; kým jedni zabávali gazdinú, druhí sme pchali do kapusty široké kusy židovského práchna miesto takrečeného flaku.^[73] Nuž takto a onako cvičili sme sa in praxi vo filozofických problémoch. U nás vo farbiarskej dielni sme obyčajne mávali porady, kde a aký kúsok máme zase vyviesť. Bolo teplo, a tak sme sedeli v ľahkých spodných šatách. Ja som sedel pohodlne na vrchnáku ohromnej kade plnej indigovej farby. Pri nastalom smiechu prišlo mi telo do živšieho pohybu, vrchnák sa odšuchne a ja čľup, plnou váhou dolu hlavou do hlbokej kade. Ono ma, pravda, hneď vytiahli, ale akého! Dnu som vpálil biely, von ma vytiahli modrého ako nebo, a nielen košeľa a gate, ale i koža mi osinela a dostala farbu vodnatého mlieka, a nazvyš dostal sa mi náležitý glg indiga do žalúdka. Chlipnutie malo takú planú chuť, že som to po pár minútach i s druhými ingredienciami v podobe tinty alizarínu vydal na svetlo. No ale prišlo ešte horšie, svrbľavá samopaš nás hnala ďalej, za čo sa ešte podnes hanbím. Chodili sme nočnou hodinou do viníc čerešne krásť. K tomuto činu, pre ľahšiu pohodu, vybrali sme sa len v gatiach a v košeliach. Gate sme okolo členka a košele okolo pása tuho zviazali a do tých narafané čerešne vsýpajúc, neforemne vypchatí frčali sme domov a tam potom celé hŕby často i nezrelých čerešieň nakopili na stôl. Niekoľko ráz sa tento nejapný žart skončil bez ďalšej nehody, ale raz nadurení strážnici viníc číhali a nás skutočne prepadli. Ej, bolo nám úzko, ale strach dal nám sily a naše mladé, pružné nohy obrátili nazmar námahy prenasledovavších nás hájnikov, skákali sme cez jamy a iné prekážky. Táto príhoda zamedzila ďalšie naše pleny a boli sme aspoň v tomto smere vyliečení.

Po čerešňových výpravách sa naše dobrodružstvá neskončili, ba vrcholili v bitkách. Keď naši spolužiaci Maďari niekde v krčme alebo na plese, počnúc nejakú šarvátku, vlastnou silou nestačili, rozposlali po domoch, kde bývali Slováci, poslov: „Menjetek tótokért“ (Choďte po Slovákov). Poslovia búchajúc po oknách volali Slovákov na pomoc a hneď bežala hotová čata za druhých sa biť a dať sa biť, a vďaky v tom nebolo nijakej.

Ináč živobytie bolo tam lacné, tak napríklad stála holba — asi pol litra — muštu štyri grajciare šajnové. Na trhoch predávali šumné nevesty pred očami kupujúcich pražené, veľmi chutné svinské mäso, tótfalušské ženičky tam spoza Dunaja predávali pecne pšeničného, na okrúšky pokrájaného chleba, a hostina za pár grajciarov bola hotová. Naša domáca chova bola na koľkosť výdatná, lenže, pravda, príliš jednotvárna; zamieňal sa bôb hrachom a hrach bôbom.

V lete bývalo veľmi teplo a tu som mal raz príležitosť obdivovať čudný úkaz zvieracej prírody. Vacovský biskup gróf Nádaždy, krásny veličenstvený muž, držal na svojich statkoch veľké množstvo byvolov. Je to silný zver, moc utiahne, ale kým sa v normálnom stave pohybuje pomaly, z kroka na krok, nadurený skáče a zúri, akoby to ani on nebol. V čase horúčosti rád lezie do vody a tam si hovie. Jeden pár tých byvolov teda viezol ťažký voz, vrchom nakopený tehlami. Šlo to pomaly, lenivo; ale ledva zočili Dunaj, brali sa ako vo vetre. Kočišovo volanie nič neosožilo, ba ledva toľko času mal, že mohol z voza skočiť, a byvoly už spokojne plávali po Dunaji. Po dlhom volaní „hajs, ča hó!“, keď sa im zachcelo, priplavili sa na breh, rozumie sa, bez tehál, bez dosák, len so štyrmi kolesami stáli k ďalším službám svojho pohoniča.

Pri všetkých našich darebáctvach a beťárstvach učenie išlo dosť dobre, a to tým spôsobom, že som ja stručne značil prednášky a toto sme si doma potom spisovali obšírnejšie, s prídavkami z pamäti. A to bol znamenitý spôsob učiť sa a študované si zachovať. Po skončení roku 1840/41 znelo moje svedectvo: Io semestri ex doctr. religionis emin. 30; mathesi em. 18; historia univ. em. 12; philosophia em. 9; liter. hung. primae primis. IIo sem.: ex doctr. relig. em. 27; mathesi em. 8, historia univ. em. 10; philosophia em. 11; liter. hung. em. 33.^[74] Správca lýcea bol Andrej Cseh, profesor náboženstva Janikovits, profesor maďarskej reči Žigmund Máté, dejepisu Ambroz Kardhordó, matematiky Alojz Lapónyi, filozofie Jozef Purgstaller; okrem svetského kňaza Janikovitsa — všetci piaristi. Profesor Purgstaller bol vzdelaný, učený, ale prísny človek, a toho sme sa najviac okúňali. Lapónyi bol človek chudý, náruživý. Keď na tabuli počtoval a hádzali mu mokré papierové guľôčky na tabuľu, ozelenel, obrátil sa, nepovedal nič, ale prenikol človeka čiernymi očami až do duše, a keď dolapil zločinca, tomu istotne odplatil. Kardhordó, tučný a flegmatický, veľmi sa potil, cez prednášku mu po spotenej mastnej tvári muchy nehanebne behali, a on ich neodohnal, len keď ho už veľmi hnevali, nuž ustavične mrdal nosom. V lete, v čas veľkej horúčosti, jedni si šeptali a druhí, schýliac hlavy na lavice, driemali. Vtedy namrzený ďobol olovkom do stolíka, zavolal: „Quid ibidem susurrant!“^[75] a na tých driemajúcich: „Quare deponunt cucurbitas ad scamna?“^[76] a to bolo pre nás heslom päsťami bubnovať po zhýbaných laviciach, čo potrasúc tie uložené „tekvice“, spachtošov nemilo pobúrilo. Keď odpoveď vyvolaným súdruhom išla ťažko, druhí sa k nim vtiahli popod lavice a stadiaľ im z knihy šeptali. V predných dvoch stoliciach sedeli zľava klerici piaristi, sprava petríni.^[77] Tamtých ako starších, ale priateľskejších, sme mali radšej ako týchto, a keď prišli do školy alebo vyšli, obyčajne sme ich dráždili. Zo dva-tri razy do roka sme vykonali petrínom tú mrzutosť, že sa jeden popod lavice k nim priplazil a im reverendy goliermi pozošíval. Po prednáške ťahajúc jeden druhého, nemohli sa rozísť a nastal smiech.

Ostatnú noc, ktorú som strávil vo Vacove, zavŕšili sme hlavným beťárizmom. Na okno nám búchali na poplach, že žiakov na bále v mestskom hostinci čižmári bijú, a tam medzi študenty že je i náš rodák, odbavivší druhý rok filozofie a chystajúci sa prejsť na banskú akadémiu, menom Alojz Scholtész, Bystričan. Na čižmárskom bále presúšal sa už v banskom rúchu. My hneď hotoví sme poskákali a o štvrť hodiny sme už boli na pitvore v hostinci. Práve ako sme dobehli, chlpili sa už na schodoch, hrnúc sa dolu zo sály. Voslep dali sme sa do borcovania, a mne k nohám spadla komusi z hlavy zrazená čiapka. Zohnúc sa po ňu, ako hlavu zase vystriem, dostal som papekom takú facku pri samom ľavom oku, až sa mi v mozgoch zvrtlo. Mysliac, že mi i oko vypadlo, reteríroval som do krčmy, kde mi hneď robili chladné obklady a ja som sa pred zrkadlom presvedčil, že síce oko nevyskočilo, k čomu že mu práve veľa nechýbalo, ale že je podbehnuté krvou. Kým mňa tu opatrovali, na poli bitky nastalo utíšenie a jednotlivcov, ktorí ešte šermovali, mestskí drabanti rozprášili. Mňa už potom za vidna viedli slávnostne s poviazanou hlavou na našu hospodu. Nezadlho zatým o pár hodín prišli naši voziari, vracajúci sa z Pešti a ja ozaj s vďačnosťou zanechal som Vacov, toto per excellentiam^[78] filozofické mesto. Ale aký som ho zanechal! Zmenený nie na svoj prospech. Úplná sloboda, vymknutie sa spod rodičovského dozoru. Hlavne následkom zlého kamarátstva — v nepravej domnienke, že beťárizmus a heroizmus je jedno — stal sa zo mňa, krotkého šuhaja, nočný bludár, šarapatec. Áno, bol som nerozvážny darebák, ale viac zvedený než vlastným pudom a z falošne pochopeného hrdinstva. Vyznať musím i to, že v tichých hodinách začalo sa mi to bridiť, hanbil som sa a umienil som si toto od koreňa zmeniť.

V tom predsavzatí ma ten posledný výstup utvrdil. Škoda, že vtedy ešte daguerrotypia^[79] a fotografia nebola vynájdená, žeby bola zvečnila obraz filozofa. Vytiahnutá postava, ohorená tvár, ľavé oko s modrým krúžkom, obviazané bielou šatkou cez hlavu, ako keď má mesiac záhradku, na hlave dvojgrajciarový slamený klobúk a dlhý, žltkastý kepeň drapovej farby, v troch pruhoch do kolesa zošitý s červeným golierom, a mohutný kyjak v ruke. Zastavím sa tu i pri malom životopise svojho kepeňa. Keď sme ešte všetci traja bratia chodili doma do školy, dali nám rodičia u Árvayho, krajčíra a gymnaziálneho kurátora, ušiť tri žltkasté kolesové, červenými plyšovými goliermi opatrené kepene. Keď sa kepene už zodrali, zhotovil pán Árvay z troch, spolu ich zošijúc a ponaprávajúc, pre mňa jeden kepeň s tým kričiacim šarlátovým golierom a bol som v ňom pri svojom odchode z Vacova ako „Hinko der Freiknecht“.^[80]

Vrátime sa z odchýlky nazad k deju. Príduc domov, našiel som otca chorľavého. Rodičia, pohliadnuc na mňa, prijali ma s miešaným citom, otec zmraštil oči, ale poobzerajúc ma, usmial sa. Na otázku, čo sa mi na oko prihodilo, som luhal, že som na chýr, že voziari sú už vo Vacove, do stromoradia v ulici búšil, keď som sa ráno ešte za mraku ponáhľal do hostinca. Ale toto luhanie vyšlo skoro najavo. Bratovi Eduardovi, ktorý sa bol bavil v Žarnovici v dome úradníka Hamla, vyrozprával syn Adolf Haml, môj spolužiak, priebeh bitky a môjho ranenia a Eduard to vyzradil rodičom. Rodičia mi prenikavo dohovárali a ma karhali, ja som sa priznal a kajal, a keď som na chorľavého dobrého otca pozrel, bolo mi, akoby mi nožom do srdca pichol. Ľutoval som a zatracoval beťárske hýrenie a umienil som si do Vacova, kde sme už i tak v dobrom chýre nestáli, viac nejsť. Že som sa vo Vacove vše dobre necítil, svedčí list, písaný otcom 16. mája 1841 Náckovi do Tisovca, v ktorom spomína, že ja píšem z Vacova celé elégie Ovidii ex exilio^[81] a žiadam si so svojím listom domov sa prinavrátiť.

Proti mojej túžbe ísť študovať na druhý filozofický rok do Pešti nemali moji rodičia nič, len mi to riekli, že mi vyššiu podporu dať nemôžu.

A tak opätne nastal čas lúčenia. Otec už bol taký slabý, že pri mojom odchode len s namáhaním na nohách o stenu opretý sa udržiac, očami a požehnaním ma vyprevádzal. Pozrúc naňho zroneného, lúčil som sa s ťažkým srdcom. Ako obyčajne, išlo nás veľa horniakov, z Bystrice medzi druhými istý Max Hell, ktorý, baviac sa už ako jurista jeden rok v Pešti, dával mi všakové naučenia pre praktický život vo veľkomeste. Dôjduc s furmanmi do Vacova, na Hellovu radu sadol som s ním na práve idúci parník a prvý raz v živote, v októbri 1841, viezli sme sa parnou loďou do Pešti. Bolo to pre nás čosi čudného, nového, veselého. Večer sme prišli do Pešti, keď už horeli lampy, a ja som nocoval u „Trompetera“,^[82] voziarskeho krčmára na Vacovskej ceste, na lavici za stolom. Bola to jednoduchá, krikľavá furmanská krčma, kde sa zametači, nosiči a voziari a tým podobní hostia schádzavali a šarapatili. Ráno som vyhľadal Hella na jeho hospode a on mi potom pomáhal hľadať hospodu, i našli sme v ten deň ešte predpoludním v ulici Blecherne Hutgasse,^[83] a do večera som už v nej bol so svojím rúchom usadený. Môj gazda bol Srb, krajčír, jeho žena z Lučenca. Izba bola pod pavlačou, dosť priestranná, s jedným oblokom, ale nadmier tmavá, lúč slnca sa do nej nikdy nemohol vkradnúť. Moji spoluobyvatelia boli Prenosil, poslucháč zememeračstva, štipendista grófa Zichyho z Nyéku, a Plettrick, jurista z Novohradu. Študenti rozdielnych vied, ale sme sa dobre zabávali a znášali, hoci rozličnej národnosti.

Krátko zatým vysnoril som starých kamarátov, Jozefa Hoffmanna, spolužiaka ex poesi,^[84] ktorý tu už rok predtým do filozofie, ale popravde mimo filozofie chodil; juristu Mutnianskeho, Oravca s vytrhanými lakťami, ktorý býval s Maxom Hellom a o rok o dva stal sa štucerom^[85] a prvým gavalierom, držiac v prvom poschodí krásny byt, sluhu a kabriolet.^[86] Povedalo sa o ňom, že bol Adónisom starých paní^[87] a senzálom ľahkých panákov. A vysnoril som s pomocou Hoffmanna Korčeka, syna bývalého učiteľa v Klokoči vo Zvolenskej, ktorý tam býval s matkou a sestrou; sestra bola komornou u grófky Dessewffy, on naslúchal filozofiu, ale keď sa mu ona po dvoch rokoch nemohla akosi prebiť od ucha ďalej do hlavy, opustil on ju či ona jeho a stal sa v Nemzeti szinháze^[88] štatistom, spievajúc barytón. Bol to malý bubeník s krátkym noštekom, veselý a dobrý Slovák. Časom stala sa jeho sestrina dcéra Leopoldína Korčeková značnou divadelnou speváčkou a umrela mladá neprirodzenou smrťou. V tomto skromnom Korčekovskom dome sme sa my mnohí peštianski Slováci často schádzali a boli sme vďačne videní. Stará pani bola veľmi dobrosrdečná osoba a to málo, čo mala, vďačne delila. Tam som sa spoznal s Julkom Plošicom^[89] a mnohými inými.

Keď chudobný Július Plošic roku 1843 mal primície vo františkánskom kostole v Pešti, stará pani prejala uhostenie na seba. Odbavilo sa popoludní, bolo skromné, ale veľmi srdečné a veselé. Ja som Julkovi na primíciách miništroval, od neho som dostal požehnanie a bol som prítomný na olovrante aj s druhými priateľmi. Naše vrúcne priateľstvo trvalo potom neprestajne až do smrti, ktorá ho zachvátila tu v Kremnici, v jeho kúpenom dome na Neustifte, ako opatovského farára na odpočinku, 19. mája 1899 v osemdesiatom roku života.

Prostredníctvom Paľa Korčeka obznámil som sa so slovenským evanjelickým učiteľom, výtečným Kadavým^[90] — leží pochovaný v Turčianskom Sv. Martine. Podľa náveštia brata Nácka hľadal som v sprievode Korčeka Jána Kollára, ale sme ho nenašli doma. Podľa listu, ktorý som Náckovi napísal, 12. novembra 1841 sa v univerzitnom kostole prvý raz po maďarsky kázalo a maďarsky spievalo.

Pozdejšie som Kollára zase a viac ráz navštívil, zišiel som sa s ním i v bibliotéke pri františkánskom kláštore. Bibliotekárom bol vtedy istý Černý, rodom z Krupiny, ktorý ma rád vídaval a vďačne mi slúžil knihami; tam Kollár často vypisoval z kníh. Kollár bol chudý, nepatrný človek, keď rozprával, tak mu r narážalo veľmi hrdelným hlasom — ako to počujeme u mnohých korenných Nemcov. Na oči bol tento učený muž slabý a nosil striešku na čele; mňa, keď som k nemu prišiel, hoci ma i nevidel, hneď poznal po hlase. I tento chýrny, mnohými nenávidený, miliónmi ctený básnik Slávy dcery, bol mi naklonený.

V Pešti býval mladý Kvasna, patvarista, syn Náckovho predstaveného z Tisovca. Následkom tejto známosti dostala sa mi „kondícia“, to jest miesto vyučovať v elementárnych vedách malé dievčatko, denne jednu hodinu, za čo som mal dostávať obed. Tento mladý a ináč driečny pánik a darebáčik býval a žil s istou pani Pichelmayerkou, vdovou — či už čo bola. Ona bola vyslúžená herečka, mohutná, kostnatá, nebárs váblivá a od neho značne staršia. Jej otec, vyholený Nemec, býval u nej, remeslom krajčír, a plátal staré háby zväčša len pre domácnosť, šnupajúc pritom veľké množstvo tabaku. Pani Pichelmayerkina dcéra, ktorú som vyučoval, mohla byť asi osem-desaťročná. A iste len svojmu nivočiacemu apetítu som mal ďakovať, že som tie obedy mohol stroviť, nie pre koľkosť a pre akosť — to by konečne ešte bolo obstálo — ale pre tie misy, taniere, poháre atď., čo pri stole do mojej hostiteľky a za ňou lietali. K tomu tie utešené názvy, čo sa sypali, tie modro podbehnuté oči, skrvavené nosy, to nebolo appetitorium^[91] pre hocaký žalúdok. A hérosom toho bol pán Kvasna, ktorý v hrubianstve si mnoho zakladal a tým istotne i mne chcel imponovať. Ba raz vytiahol z pošvy i svoju parádnu šabľu a chcel pani Pichelmayerku pichnúť, ale nepichol, lebo sme mu, ja bez a starý krajčír s náprstkom cestu zastali. Prečo sa stávali tie láskavé výjavy a s takou dôslednosťou, neviem, len som si myslel, že tomu jej vek, zutekaná krása a veľkopanská surovosť tohto mladého zemana bola na príčine. Konečne som predsa roku 1843 v apríli tú jednotvárnosť v zlorečení a bitkách zunoval a opustil som toto miesto, kde sa ináč schádzali herecké a hudobné kapacity peštianskych divadiel.

Keď som pozdejšie premenil hospodu a prešiel bývať na Széna-, teraz Kálvin-tér,^[92] v malej krčmičke na Schlangengasse^[93] našiel som si lacnú chovu. Platil som štyri zlaté za obed mesačne: polievka, mäso s príbavkou alebo omáčkou a dvakrát do týždňa múčne jedlo, obyčajne tarhoňa. Keď si človek dal doniesť okrem toho, platil za tanier mozgov s obličkami desať grajciarov šajnových a toľko stála aj tvarohová štrúdľa v mlieku, čo sme nadovšetko radi jedávali. Raňajky, olovrant a večera bol chlieb a ten som kupoval na trhu, nesúc potom pod jednou i druhou pazuchou po jednom pecni domov. K tomu na hlave vysoký klobúk, v ktorom niekedy tiež bol bochník ukrytý, na pleciach čierna riedka gubka,^[94] aké vtedy radi nosievali chudobní študenti. Do tej krčmičky chodilo viac Slovákov hľadajúcich lacný kost; tam som sa zoznámil so svojím až podnes úprimným priateľom, kmotrom a bývalým susedom Jankom Čipkom z Brezna. Bývalo to skromné, ale veselé stolovanie, aké som u pani Pichelmayerky nezažil.

Nebol som len ja sám z Vacova, ale došlo nás viac stadiaľ a bolo nás toľko, že sme jednu lavicu v škole skoro celú zaplnili. Mojím susedom na samom kraji lavice pri obloku bol istý Franc Platzer, syn hutmana z Banskej Štiavnice. Bol tiež chudobný čert, býval a chovu mal u dr. Baloga, chýrneho kováča v zliepaní maďarských slov a redaktora Orvosi Ujságu.^[95] Tieto noviny, vydávané, pravda, skrovným počtom, kolportoval Platzer po Pešti a pritom obsluhoval doktora. Potom sa stal banským akademikom a pod ministerským radcom Péchom vplyvným miláčkom a dokonalou pačmagou, kým si vlastnou drzosťou rohy nedolámal.

Moje známosti sa medzitým šírili a prišiel som do potyku i so seminaristy, tak najmä s istým Gregorom, tiež Bystričanom, chystavším sa na doktorát teológie. On bol adoptovaným synom istého Benického a ako gymnazista vysluhoval na bystrickej fare. Bol v seminári duktorom,^[96] a keď nastali prísne pôsty, on — hodné chlapisko — často sa hlásil prechoreným a ostal v infirmáriu alebo v dormitóriu,^[97] dával nám múčne, jemu už spriečené jedlá, a my sme mu donášali za peniaze, nám na ten cieľ doručené, klobásky, safaládky. Urobil som známosť i so seminárskym kuchárom, znamenitým to Slovákom, ktorému som pomáhal prekladať jedlopis z latinského do maďarsko-slovenského, nakoľko to dopustila moja filologická známosť. Pri tej príležitosti som videl, že chudáci klerici cez štyridsaťdňový pôst ozaj skoro s Jánom po púšti chodiac kobylky jedli: odvarený bôb s cibuľou, octom a olejom, kvasenú kapustu s olejom a tomu podobné veľmi veterné jedlá, a všetci si veru nemohli ako ich duktor Gregor pomôcť infirmáriom. Najkrajšie bolo, že som ja s kuchárom pri zostavovaní toho skromného jedlopisu pri víne, šunke s varenými vajcami pranič toho prísneho sebazaprenia neskúsil. Keby len takýchto seminárov viacej bolo bývalo!

Ale v prvom polroku som ja veru dostal sekundu, z filozofie^[98] pod profesorom Wernerom, svojím krajanom, Bystričanom. Pravda je, že som sa zopsul a som z tohto predmetu oveľa menej preukázal, ako som pri troche pilnosti bol mohol preukázať. Ale i to je pravda, že mnohí z mojich spolužiakov menej vedeli pri skúškach odpovedať než ja, no chyba bola v tom, že si tí pokúpili knihu filozofie, vydanú profesorom Wernerom, a ja nie. Po klasifikácii zronený pospiechal som naskutku ku profesorovi. On mi držal ostrú kázeň, potom sa ma pýtal, či mám jeho filozofiu. Na moju zápornú odpoveď sa ma pýtal, prečo nie. Ja som mu odvetil, že som si značil jeho prednášky, knihu kúpiť — na to som chudobný. Keď som mu odpovedal na otázku, skade som, plesknúc rukami a nechajúc latinsky vedený rozhovor, zbľačí na mňa číro-čisto po slovensky: „Nuž, ty sviňa! Či si mi to nevedel hneď povedať?“ — a zmeniac sa celkom na mäkkého krajana, obdaroval ma knihou. Skoro zatým s druhými repetanty — bolo nás viac — opakoval som šťastlivo skúšku a druhý semester stal som sa už eminensom.

A tak opustiac Pešť, vnútorne i zovnútorne v poriadnejšom spôsobe než predošlého roku Vacov, došiel som na vakácie do rodičovského príbytku. Ale bohužiaľ, drahého nášho otca našiel som už veľmi chorého. Už len v posteli ležal, jesť nemohol a často dávil riedky žltkastý hnoj. Premieňal som sa s matkou pri strážení chorého, v čom nás niekedy zamenila i sestra Petronela. Strašné mi bolo, keď umorený otec tak ťažko dýchal a v nočnej tichosti prerážalo z veže do izby volanie hlásnika. Koľká úzkosť a žiaľ tu človeka prejíma! Trvalo to takmer cez celý august a za ten čas málo som vychodil z domu. Dokonal svetskú púť tento nevyrovnane dobrý, poctivý, všestranne skúsený a mnoho trápený otec 28. augusta 1842, keď vyplnil sedemdesiat rokov a jedenásť dní, podľa môjho domnenia na žalúdkového raka.

Na pohreb došli bratia Adolf, Nácko, tento z Tisovca, kde úradoval ako kontrolór a Adolf ako praktikant z Magurky. Potom bola matka, Petronela a ja. Vyprevadili sme otca na tretí deň v sprievode hojného obecenstva na večný odpočinok do cintorína za starým zámkom. Uložili ho takmer vprostred cintorína, v blízkosti všeobecného veľkého kríža. Keď som takmer po päťdesiatich rokoch, baviac sa v Bystrici, v sprievode svojho zaťa Ďorďa Teschlera navštívil tento cintorín a hľadal otcov hrob, našiel som, že starý cmiter bol omoc zväčšený, o otcovom hrobe nijaké stopy a na tom mieste, kde asi spočívali jeho drahé pozostatky, stál cudzí nový pomník. To je beh sveta. Ticho bolo vôkol, len hrobár, novým hrobom zamestnaný, búchal motykou a na starom susednom hrade pustovka svoje nôtila. No, tam ho vytreli, ale v mojom srdci a v tomto spise nech bude jeho pamiatka zachovaná. Amen.

Po otcovej smrti odišli sme s matkou z Banskej Bystrice k vydatej sestre Fánke do Radoboja^[99] v Chorvátsku. 20. septembra 1842 boli sme už tam. O týždeň ja som sa z Radoboja peši vybral do Pešti.

Otcova smrť bola pre mňa nielen duševným, ale i hmotným úderom — to jest ohľadom môjho ďalšieho vzdelávania. Matka chudera ma veru zo svojej štrnásťzlatovej mesačnej penzie podporovať nemohla. No vzal to na seba môj poctivý, dobrosrdečný švagor Karol Roeszner, poskytnúc mi mesačne po dvanásť zlatých km.^[100]

Ešte v predchodiacom školskom roku, keď o to išlo, na ktorú chlebovú dráhu sa mám obrátiť po skončení filozofických štúdií, ak mi len čas dopustil, navštevoval som prednášky fakúlt juridickej, lekárskej a prednášky geometrické, a tu zo všetkých tých zodpovedali mi najlepšie prednášky medicínske. A tak som písal teda svojmu dobrodincovi švagrovi: pretože už dvaja bratia slúžia pri baníctve, že by som si ja rád volil stav lekársky. A to práve bolo švagrovi po vôli, a tak teda dal som sa zapísať za poslucháča lekárstva.

Býval som na Heuplatz, Széna-tér (teraz Kálvin-tér) č. 139 na prvom poschodí. Izby sme mali spočiatku tri, potom, keď sme sa rozmnožili, štyri. Moji spoluobyvatelia boli: Adolf a Ferdinand Haml — ten jurista, tento filozof — filozof Mathias Schieszler, ktorý však všetko začal a nič neskončil, živiac sa kondíciami, a jurista Kaldrovič. Okrem týchto stálych obyvateľov mávali sme nie zriedka hostí, bývajúcich u nás niekoľko dní, ba i týždňov. Boli to kamaráti načas nemajúci hospody a hľadajúci. V nedostatku postele spávali títo pasažieri v prvej izbe na dreve, poukladanom za plechovou pieckou. Tak ustlaná posteľ pod samým hosťom zavše rástla, zavše upadúvala, viac, menej, ako sa práve kládlo do pece. Tu som prišiel raz do značného pomykova. Pre vzdialenosť a akýsi neporiadok varaždínskeho kupca, ktorý mi v Pešti mojich dvanásť zlatých mal asignovať,^[101] peniaze neprišli na termín, úveru som nemal a prosiť som nikoho nechcel, a tak som bol prinútený za tri dni chlebom, vodou a oškvarkami sa častovať. Tieto dva potravné články mi predsa ešte zveril „kurta korcsmáros“^[102] v špinavej krčmičke dole v dome. Boli to oškvarky, na ktorých už mach rástol. Mal som kamaráta geometra Rzihovského, Moravana, žijúceho zo svojich husieľ, ktorému tiež na tento čas vyšli noty. Do susednej jednej miestnosti chodili študenti na obed, pričom bolo čuť štrngot riadu, rákoš sviežej vravy. My tu, aby sa svet domnieval, že oplývame v hojnosti, sme si tiež pri smiechu štrngali vodou a chrúmali sme podozrivé škvarky a tvrdé bochníčky, „brúgó“ prezvané,^[103] až sa nám ušami prášilo. Po troch dňoch došli peniaze a prešla kríza.

V čas fašiangu mal som i mimoriadne zárobky a rozličné tanečné zábavy. V našom bezprostrednom susedstve bol kupec Spevák, mal krásny dvojposchodový dom, na vrchdomu s pekne usporiadanou záhradkou namiesto obyčajnej strechy. Prvý dom s takouto novotou v Pešti. Ten pán a vdovec mal dve dospelé dcéry a tým kvôli dával fašiangové zábavy a nás tiež ako susedov a trvalých tanečníkov najímal. Hoci majetný, bol predsa skúpy a tie ním dávané zábavy boli chudobné. Vydrobčení mladí šuhajci, zaopatrení žalúdkami ani stupy, dostávali posilnenie veľmi poskrovne v malých dávkach piva a šunky. Napospas nám dali čaju, ale nie s rumom, lež slivovicou naprávaného. Ochutnajúc ho, odložil som ho pod stolec, na ktorom som sedel. Na skvelších zábavách zúčastnili sme sa takže na Sennom námestí u Rottenbillera,^[104] veľkokupca s pijavicami, brata vtedajšieho chýrneho peštianskeho mešťanostu. Tu to šlo skvele a hojne ani na Camachovej svadbe;^[105] spriadlo sa tu dovedna viac rodín bohatých mešťanov. Cukrári, mäsiari, kupci, vyberané jedlá a znamenité vína boli zastúpené až nazbyt. Mládež tancovala a podľa vôle jedla a pila, starší páni mali osobitný oddiel s nápisom „Elysium“, kde si pri šampanskom, kartách, spevoch a žartoch hoveli. Náš Adolf Haml, epikureizmom nadaný šuhaj,^[106] sa tam medzi nich dostal, kde sa potom tento ináč voskrz solídny čeľadník šampanským tak docengal, že lepšie uznal uvrznúť domov. Ale my druhí sme poctivo ďalej pracovali. Karol Strakonický zvŕtal sa s domácou dcérou, asi dvanásť-štrnásťročnou, Andrej Kaldrovič, krčmárov syn z Voznice, poriadny švihák, dvoril Minke, sestre domácej panej; ja som tancoval, ako mi pod ruku prišlo, bez určitého smeru. Andrej Kaldrovič bol medzi nami najmajetnejší, ale okrem šviháckeho šatenia, na ktoré kládol veľkú váhu, žil tak skromne, ba so sebazaprením tak chudobne, ako my druhí bedári, aby tým viac mohol vynaložiť na šatstvo. A pretože bol, ako som už podotkol, zovňajškom šumný šuhaj, dali sme mu priezvisko, čo sa i tak každému z nás ušlo, „Asinus zebra“, lebo vraj v prírodopise stálo: „est animal pulchrum, sed vili pabulo contentatur“, to jest: osol zebra je pekný zver, ale uspokojí sa lahodnou stravou, to jest bodliakom, ako iné osly. Bolo to naňho použité úplne trefne. Okrem týchto plesov boli aj zábavy iného druhu, zimným i letným časom divadlá, spevy a rozličné veselé umelecké predstavenia. Pri usporiadaní týchto zábav správcom a dušou bol istý delostrelecký kapitán, obstarný pán, ale už dávny priateľ Rottenbillerovského domu, naozajstný to poklad žartov a rozmarov a miláčik nás všetkých.

Ale krem týchto znamenitých kratochvíľ, kde sme účinkovali ako povolaní hostia, zariadila čiastka našich známych ešte druhý, drastickejší spôsob vyraziť sa a samopašiť. Villibald Rzihovsky, spomenutý už geometer a zbehlý huslista, zriadil hudobnú bandu miešaných elementov z poľskej plukovej bandy pluku grófa Kúdelku a zo študentov, medzi nimi A. Haml, Franc Janík, Navrátil, Korček (divadelný spevák). Sám Rzihovsky bol kapelníkom. Takto zriadená banda chodila vo fašiangy za chovu a peniaze hrať do tanca do menších, v rozličných čiastkach mesta roztratených krčiem. Mňa ako hudbu neznajúceho tiež angažovali, a to preto, že som bol známy ako veselý figliar, pre väčšiu zábavu. Ako som ja svojej hudobnej úlohe zodpovedal, vysvedčí sa z nasledujúceho, kde som nielen ako hudec, a to síce najmenej, ale ako veselko, agent a bálový korteš mal účinkovať. V prvom rade som s husľami pod pazuchami a notami v ruke vystúpil na chór s druhými, tam si noty prestrel a za druhými, im na veľké gaudium, ťahal sláčikom v povetrí, napodobňujúc opravdivých hudcov posunkami a vážnou tvárou. V huku hudby, keď som už zunoval naprázdno sláčikom rozháňať a tamdolu rozjarená chasa výskala, rukami plieskala a podkovičkami o zem trepala, začiahol som nemilosrdne, vlastne zaškripel som po strunách tak, ako mi prišlo. Ale vtom zastala hudba, nadišlo takrečené S, čo som ja, pravda, nepoznal, a na to neharmonické škrípnutie obzreli sa všetci na chór. Bombardista, starý kaprál od pluku,^[107] sa do bombardónu chutne zarehlil a mojim druhým kompánom od smiechu a preľaknutia div sláčiky z rúk nepovypadúvali. Ja, najviac prekvapený, strčil som hlavu pod pult. Ale ako chytro prišlo, tak sa i chytro utíšilo toto mnou vyvolané intermezzo. Cez polnoc, to jest v odpočinku, keď nás nachovali bielou pečienkou a hodným pohárom piva, vyhrávali sme podajedným hrdým mäsiarskym tovarišom a lodníkom (hajóšom, zvláštnemu to druhu beťárov), keď vyšli z izby, odprevádzajúc ich až po dvere, a oni nám do zachrípnutého bombardónu hádzali dvadsiatniky. Po odpočinku sme zase vyliezli rebríkom na chór. Jedna jeho čiastka stála na peci a druhá na dvoch stĺpoch, ale všetok sa klátil pod nami; prosto pod ním bola rozložená cukráreň. Obecenstvo bolo rozihrané, a keď už tanec zase bol v prúde, poslali ma kamaráti dolu ako korteša. Poslúchnuc naložený úkol, stratil som sa medzi obecenstvom. Utierajúc si pot z čela, akoby ukonaný tanečník, volám hlasno, plieskajúc k tomu dlaňami: „Polstertanz! Polstertanz!“^[108] a hneď sa ozval za mnou jeden, druhý, piaty, desiaty: „Polstertanz!“ A polstertanz záleží v tom, že tanečník roztiahne pred tanečnicou na zem ručník, obaja si naň kľaknú a sa pobozkajú a — muzikantom hodia prémiu. Keď som svojej úlohe zadosť urobil, vystúpiac na náš hudobný pánt, zase som husle v rukách omáľal.

Nuž takéto boli moje hudobné koncerty. Proti ránu strhla sa medzi mäsiarmi a lodníkmi tuhá šarvátka — prečo, načo, neviem. Len toľko sa pamätám, že chór, čiže naše lešenie — tak ako kedysi Samson, keď striasol stĺp svojho väzenia — zletelo, rozumie sa, s nami a našimi inštrumentami — pri značnom hukote a brnkaní — dolu do cukrárne pod nami, kde nám toľko času zvýšilo, čo sme sa nepokaličení, bez buchnátov pozbierali a bez podpory práve došlej polície vytratili na ulicu. Tam sme sa potom zišli i s druhými, zväčša vojenskými, z druhých hostincov domov sa poberajúcimi hudobníkmi. Na druhý deň Rzihovsky rozdával mzdu. Každému sa dostalo po jednom zlatom km., mne tak, ako druhým. I v Budíne sme hrali. Bola to krčma von z mesta na ceste do Šorokšáru, a tam som mal úlohu okrem hudby s pani krčmárkou otvoriť tanec, teda bol som agentom s heslom: „Animo, meine Herren, animo!“^[109] Keď sme sa ráno po dobre vybavenej noci vracali domov (Dunaj bol pevne zamrznutý, brehy dolu nachýlené; železného mostu vtedy nebolo a lodný most cez ľadovú zimu bol odstránený), Rzihovsky sa na brehu zošmykol, padol, a padol na husle, zdrúzgajúc ich na triesky. Pustil sa do plaču, akoby mu dieťa bolo umrelo. Pozbieral ich telesné pozostatky do šatky, ale ich nepochoval, lež dal zlepiť a s radostným smiechom sa potom o dva týždne presvedčil, že teraz vyludzujú oveľa krajší a silnejší hlas ako predtým. Ej, keby sa to i s človekom tak diať mohlo!

Dňa 29. decembra 1842 píšem matke do Radoboja, že som cez Vianoce bol u Jožka Hoffmanna a že sa mi tam dobre vodilo. Jozef Hoffmann, prefíkaný čeľadník, rodina Benkovcom v Brezne, keď to už s tou filozofiou nechcelo ísť a tlačila ho krajná núdza, dostal sa k zemskému pánovi, bývalému županovi blízo Pešti, za vychovávateľa syna študenta. Pred sviatkami prišiel s tým svojím žiakom na nádhernej príležitosti, tuším skúšku skladať do Pešti. Navštívil nás, učastoval štedro v hostinci a potom s privolením svojho pána vzal nás so sebou na daču,^[110] kde nás vďačne videli a uhostili. Boli sme krem neho štyria. Po sviatkoch nás zase rúče zaviezli nazad. Hoffmanna som už potom len raz videl, a dopočul som sa, že po rozličných dobrodružstvách dostal sa do Sedmohradska za špána,^[111] kde pod revolúciou zahynul.

Už druhý rok v lete býval som na Öez-utca — Herbstgasse^[112] č. 595. Túto zimu som býval s jedným inžinierom — menovali ho Borovka — na Jozefovskom predmestí u jednej biednej vdovy i s jej štvorročným deckom v jednej izbe za jeden zl. 60 gr. s kurivom, svetlom a praním k tomu. Lacné to bolo, ale nepohodlné, biedne, takže som o pár mesiacov musel tú hospodu zanechať. Ten istý rok tá chudera, ako som počul, umrela na suchoty. V druhej izbe toho istého pitvora býval mladší Haml, Ferdinand, s jednou mladou peknou vdovou, žijúc s ňou v užšom porozumení. Šuhaj sa následkom toho veľmi opustil, školu zanedbával, čo zapríčinilo medzi bratmi tuhé zrážky. Presťahoval som sa zjari do letnej starej hospody (Ösz-utca) do Karácsov.^[113]

Pretože som dlhší čas býval v tejto hospode, pokladám si za povinnosť ju opísať. Bol to úzky, na poschodie stavaný dom v záhrade. Do domu vchodilo sa bokom od záhrady vysadenej pár stromami, okrem toho boli v nej malé kvetné ostredôčky, studňa a z krajníc sklepaná búdka a dva záchody. V tejto záhrade sme sa presúšali ako v parku a stvárali alotriá. Na sever susedila väčšia záhrada, na juh vysokým múrom obtočená bijáreň pána mäsiara, bohatého Štoffera. V horúcich mesiacoch bijáreň prerážala všetky naše kvetné vône hnusným smradom. Celý ten dom mal štyri izby — dve na ulicu, dve do záhrady. Navrchu, do ulice, bývala domová pani Karácska, vdova, i so svojimi troma dcérami už dobre zrelými. Všetky tie dámy boli goliášskej veľkosti, ale statočné, korenisté kalvínky. Nebohý Karács bol vraj prvým, čo tlačou vydal po maďarsky písané zemevidy. Spodnú izbu na ulicu som obýval ja s kamarátmi. Obyčajne sme boli traja, ale často poprichodili bývať i takí pasažieri, čo boli načas bezhospodní. V zadných dvoch izbách bývali tiež študenti, často sa premieňajúci. Pretože som tam pobudol viac rokov, nemôžem sa držať tak prísne chronológie bývania svojich spoluobyvateľov; udám ich len, nakoľko mi ich mená utkveli v pamäti. Navrchu v zadnej izbe býval číry Maďar, geometer Bálint, potom Miško Kubica, tuším z Hontu, medik, môj spolužiak.

Pri tomto šuhajovi sa chcem kus pribaviť. Odbaviac medicínu, osadil sa ako mestský lekár v Banskej Štiavnici, kde sa mal i ženiť. Pred samým ženením pokušil ho čert a privlastnil si v dome svojej verenice dukáty, ktoré jemu nepatrili. Vec chytro vyšla najavo a Miško zmizol. Nezadlho zatým čítal som v Brezne už ako kráľovský banskolesný lekár v Allgemeine Wiener Medizin Zeitungu,^[114] že sa Kubica Miško ako plukovný lekár pridal k vojsku mexikánskeho cisára Maximiliána,^[115] skadiaľ sa viac nenavrátil. V spodnej zadnej izbe býval Plešovský, Hodrušan; oženil sa v Ďarmotách. Ten sa zase v Bachových časiech^[116] ako stoličný úradník pre akési klamstvo zastrelil. V tej istej chyži býval aj nám už známy Mathias Schieszler, ktorý tiež veľa započal, a málo skončil. So mnou v jednej spodnej izbe býval jedno leto jurista Kriščory, zeman, Rumun, majetných rodičov syn, pilný a dobrý šuhaj. Potom dlhšie bývali Kaldrovič, Strakonický, Prenosil, Janík. Jurista Kaldrovič pochodil z Voznice, a tento „Asinus zebra, animal pulchrum“ bol osudom vyznačený stať sa vplyvným človekom, a to vplývajúcim i na môj vlastný osud.

Neraz sme tak spolu fantazovali, že časom, keď už dosiahneme postať živobytia, budeme úradovať spolu u nás na Horniakoch, on ako banský fiškál, ja ako banský fyzikus. No a z väčšej čiastky sa to vyplnilo a preplnilo. On skončiac právne štúdiá, dal sa na banskú akadémiu a bol umiestený pri banskom súde, kde sa skoro oženil a splodil dvanástoro detí. Ako úradník pri banskom súde pomáhal mi pri mojich prosebných záležitostiach, keď som sa uchádzal o komorskú službu. Keď po páde bachovského systému sa politická konštelácia úplne zmenila, začalo Ondrejovi žitko kvitnúť. A tu už veru potom platilo to heslo: Honores mutant mores^[117] — i u neho. Ako z pozdejšieho môjho životopisu vysvitne, keď náš celý lesný úrad v Brezne rozprášili, on mal v tom skutku účasť, keď už vtedy, nepríjmuc ponúknutú službu inšpektora hrádockých domén^[118] v Liptove, hral vynikajúcu úlohu ako prvý banský radca a námestník hlavného banského grófa baróna Mednianskeho^[119] v Banskej Štiavnici. Potom sa dal vyvoliť na snem za vyslanca a ktovie, kde by sa bol jeho postup zastavil, keby potajmá, ale krutá choroba nebola v to zakročila. Na prsiach sa mu zlý vred (či nie rak?) vyhodil. S týmto teraz už mohutným pánom som ja už potom málo obcoval, a len náhodou, a práve vtedy, keď som v apríli r. 1868 v Kremnici bol obzrieť vykázané hniezdo pre zariadenie hospody, zišiel som sa s ním na ceste pri Buči a zastali sme. On svoju peknú ekvipáž sám poháňal. Na otázku, kde som bol, odvetil som mu, že tam, kam ma on poslal. On sa usmial, že veru nie on, ale že to politické okolnosti požadovali, a aby som bol uistený a uspokojený, lebo že by som v Brezne nikdy viacej nebol mal pokoja. — Keď som po pár rokoch počul, že vo Voznici biedny chorý leží, písal som mu list, ako len možno v starom zmierlivom spôsobe. O pár dní potom umrel, 3. marca 1871. A stratil sa, ako keď kameň do jazera hodený žblnkne, ťahá široké kruhy okolo seba, a potom, keď sadne na dno, voda sa zatiahne a nastane ticho.

O Kaldrovičovi sa mi ešte prichodí zmieniť. Bol som sa náhodou zišiel so svojím bývalým známym a priateľom, lesným taxátorom^[120] a teraz tiež politickou konšteláciou pozdvihnutým ministerským radcom, hlavným krajinským lesným dozorcom a zozemiančeným Adolfom Divaldom.^[121] Dal sa voliť za snemového vyslanca vo Svätokrížskom okrese a jeho protikandidátom bol hlavný slúžny Ján Kaldrovič, brat Ondrejov. Pri svojej úradnej vychádzke zišiel som sa s Divaldom v hostinci v Kremničke a tam mi tento nie síce politický, ale osobný nepriateľ Ondreja Kaldroviča dôverne v kútiku pri stole vyprával, že príčinou rozbúchania breznianskeho lesného úradu z veľkej časti bol on, Kaldrovič, aby vraj na mŕtvolách svojich kamarátov mohol vyššie postupovať. Teraz je vraj najstarším a či prvým banským radcom a námestníkom banského hlavného grófa. Keď tohto podkope, stane sa sám hlavným banským grófom, potom, ako taký a ako vyslanec podkope ministra, a keď sa stane ministrom, nuž sa vraj zblaznie.

Takto zneli Divaldove dityramby^[122] o Kaldrovičovi, ktorému však smrť k týmto postupom skoro zatým nemilosrdne zatarasila cestu. Nuž a Divald, ktorý tiež svojím vlastným pričinením zostúpil z tej výšky, tiež už na večné veky zamĺkol. — Pri tejto príležitosti Divald mi povedal, že keď pri ministerstve bola reč o rozháňaní breznianskeho lesného úradu, ja som bol určený na stanicu do Aranyidky,^[123] a len pričinením jeho, Divalda, sa stalo, že ma konečne predsa len preložili na uprázdnenú lekársku stanicu do Kremnice (r. 1868).

Keď som sa už pustil do opisu jednotlivých svojich spoluobyvateľov, nesmiem pominúť ani nášho Karola Strakonického. Pochádzal z Dúbravice, z chudobnej zemianskej rodiny, mal viac bratov a sestier, otec mu už odumrel, matka nevzdelaná, nemotorná, v lete bosá. Mali a obývali drevený dom, opretý o múranicu Dúbravických. Oba domy pošli z doby kráľa Matiáša ako útulok kráľa v čas poľovačiek. Tam je i kaplnka so znakom corvus^[124] na povale. Najstaršia sestra bola gazdinou u farára, môjho bývalého profesora Lepényiho, ktorý ho podporoval. Brat Bazil bol feuerverkerom^[125] pri delostrelectve, v revolúcii majorom, po revolúcii biednym pisárom pri breznianskom lesnom úrade. Krivá sestra bola bačovou milenkou. Ešte mal jednu sestru, vydatú za stoličným hajdúchom, potom Máliku. Mal i červenovlasého brata, ten sa stal vojakom roku 1841 alebo 1842 a tuším ešte žije ako stoličný úradník v Banskej Bystrici. Karola podporoval kňaz Lepényi a jeho tetka Reischka. Ja som mu raz príležitosťou mena sklepal veselú, dosť podarenú báseň, opíšuc ho, čo sa jemu veľmi zdalo. Šuhaj bol nadaný, ale kus nemotorný, spozdilý a rád sa šperkoval. Ako najmladšieho posielali sme ho po berdóvy — grošové bochníčky — syr a maslo ku grajzlerovi.^[126] Chlieb popchal do klobúka a kabáta, maslo do vrecka; vrátiac sa domov, pustil sa do rozhovoru so slečnou Žofiou Karácsovou, variacou v kuchyni, a my v posteliach ležiac, dychtivo sme čakali na jeho vyžiadaný príchod. Potom sme ho obsypali výčitkami, že sa dal slečne, „Drahonicky úr“ ho volajúcej, zabaviť. Konečne vytiahne papiere z vrecka, a len papiere, lebo maslo sa mu rozišlo po stehnách. Nasledoval všeobecný výkrik pohoršenia. Keď sme ho poslali po proviant a susedné dievčence pozerali za ním, dosť poriadnym šuhajom, my vystrčiac oblokom hrnček, volali sme za ním: „Počkaj, Strakonický! Donesže nám do tohto hrnčeka za groš kyslých uhoriek!“ Takéto komisie nezniesol, od hanby mal zhynúť. To sa vie, že sa ani len neobzrel. Tento náš Karolko stal sa časom slúžnym, prebývajúc vo svojom dúbravickom drevenom kaštieli. V čas revolúcie, keď už Rusi prišli, nechcel dovoliť a či prepustiť rozkázané predpinky,^[127] za to bol po revolúcii zažalovaný, odvedený a bol žalárovaný v Prešporku a odsúdený na šibenicu, ale jedným dúškom v tom istom výroku cestou milosti cisára prepustený na slobodu. Akože by tento dobrák k tomu bol prišiel? Svätosväte tomu všetkému len jeho nemotornosť bola na príčine. Po tomto výroku prišiel rozkaz na zaplatenie útrov jeho imanie konfiškovať, popísať. A vtedy bol náš kamarát Jozef Konček štátnym podfiškálom^[128] v Banskej Bystrici a ja stoličným okresným lekárom. Vyšli sme teda obidvaja do jeho bydla. Jeho nebolo doma, len jeho ubiedená mati, a aby zákonu bolo zadosť učinené, zapísal mu Konček prázdny kufor a jeden pár starých topánok; nuž a popravde sotva by sa čoho viac na popísanie bolo našlo. Za istý čas sa Karolko utiahol v svojom drevenom kaštieli, ale ako sa politický horizont na jeho stranu zase vyjasňoval, vystúpil i on z diery a dostal sa na čas do verejného života, vezmúc si za ženu dcéru majetného špekulanta, predtým zlatníka Herica. Heric ho potom postavil na výnosnejšiu a bezpečnejšiu dráhu: vyárendoval žarnovický pivovar a poslal ta gazdovať svojho zaťa. Mal som potom príležitosť z Kremnice častejšie s ním obcovať, najmä v Tekovskom Svätom Kríži. Tu už bol gavalier dobre podšitý, vystupoval povedome. Dostatočne operený kúpil celé dúbravické panstvo i s múraným kaštieľom od Kalaúza za štyridsaťtisíc zlatých, ktoré sa mu navrátili z predanej hory. Vystaval z dvoch jeden kaštieľ a k tomu zakúpil dom v Hornej ulici v Banskej Bystrici, okrášlil ho a prebýval v ňom, hmotne dobre opatrený zať veľmi bohatého Herica. Hoci bohatý, mal teraz mnoho starostí a biedy: žena sa mu zblaznela a umrela, a krátko zatým i on bez energie, otupený, umrel na zmäknutie mozgov, zanechajúc dvoch-troch synov, z ktorých jeden je slúžny v Banskej Bystrici a druhý pánom dúbravického majetku, ktorý nedávno odpredal Smrečánymu z Liptova a on utiahol sa do Pešti… Karola Strakonického sme v Pešti pre jeho spozdilý spôsob volali: „Ale ideš za ovcami!“ Tak volajú totiž na Dunaja, keď sa okolo koliby ťahá a tmolí.

V tomto malom, študentmi špikovanom domčeku panoval život originálny, veselý. Tu rozličné múzy mávali svoje rozmanité predstavenia. Tu sme sa učili dvojmo zastúpený kvartet, ja ako barytón, nie tak podľa mne nebárs prístupných not, ale radšej podľa hlasu gitary. Speváckym kapelníkom bol Pavol Korček. Účinkoval s nami i tenor z nemeckého divadla. Náš kvartet sa ľúbil a často nás priatelia požiadali, aby sme spievali v noci pod oknami ich vyvoleným, ba áno, volali nás i do počestných súkromných domov vyspevúvať, kde sa nám dobre vodilo. Tak napríklad sme raz boli pozvaní v starom Budíne do letného bytu grófky Dessewffyčky. Po speve povolala nás na večeru, kde nás v prítomnosti pani Lendvayky, v ten čas prvej herečky zaľúbených úloh Nemzeti szinházu, počastovala pravou slovenskou večerou, bryndzovými haluškami. I študentský hudobný kvartet mal medzi nami svojich zastupovateľov. Krem týchto umeleckých náklonností bola zastúpená i Tália, v našej hospode hrávali sa pôvodné, nami robené divadelné žánrové kusy. Hralo sa v našej izbe, obyčajne na meno jedného druhého z nás. Dosky — čiže javište — boli plachty na žinkách. Ten, koho sme vyznačili, sedel na obyčajnom, ale širokom stolci, druhé poslucháčstvo stálo alebo sedelo, ako mohlo; podajedným sa dostalo sedieť i na peci. Smiechu, žartu bolo dosť. Rovnoprávnosť nebola vyslovená, tým menej zákonom a prísahami potvrdená, ale rozumela sa samo sebou a bola rešpektovaná. Mnohí naši spolužiaci, číri Maďari, boli tiež poslucháčmi, vlastne divákmi, bez najmenšej odpornej poznámky, a naša domová pani, Maďarka od špiku, a jej tri dcéry (jedna z nich potom v Arade založila veľký dievčenský ústav a druhá stala sa herečkou maďarského divadla) s úľubou sledovali našu hru a naše rozmary, ba stará pani bola natoľko dojatá — sedela v tom vyznačenom stolci, ktorý sme nazvali „sella curulis“^[129] — že nám na hostinu, ktorá bývala obyčajne po zábave na konto menín a záležala z klobás, bryndzových halušiek a vína, poslala do daru plnú veľkú misu pampúchov.

Vo fašiangy, ba i mimo nich, sme usporiadali zvečera pochod pri zástavách, fakliach, hudbe a maskách do susedných ulíc k dobre známym, kde sme si zaspievali, zakrepčili a zase sme sa vrátili nazad. Celá ulica nás poznala ako veselých figliarov, a pretože pri všetkých tých výčinoch sme nikoho neobrazili, radi nás videli a naše žarty sprevádzali smiechom. Ja som dosť správne vedel napodobňovať hodný počet zverov, a tak v lete v noci, keď som sa vyškriabal na stĺp studne na samé temeno, plieskajúc rukami o stehná a kikiríkajúc sťa kohút, vzbúril som susedných kohútov a o malú chvíľu celou Pešťou, kde aký kohút bol, ozývalo sa melodické kikiríkanie.

Ja som si vydobyl meno ako dobrý kuchár bryndzových halušiek; následkom toho sa neraz stalo, že sa priatelia zložili a určil sa u nás haluškový míting. Plešovský a Kaldrovič dostávali z domu bryndzu, ba ten prvší, ktorého stará mať až do Pešti s maslom kupčila, dostával po voziaroch vo vreci nadrobno rúbané drevo, chlieb a zemiaky. V deň určený na míting som pre našu lačnú domácu a prespolnú kompániu nakúpil za zložené peniaze dokonalé množstvo múky a dal som sa hneď po obede do miesenia a varenia. V nedostatku riadu miesil som haluškové cesto v lavóre, a k tomu treba povážiť, že ten lavór slúžil a zastupoval všetky možné potreby. Pretože zásoba haluškovej hmoty bola veľká, tak i miesenie i varenie dialo sa vo viac čiastkach a oddieloch. Na nešťastie pri poslednej porcii prelomil sa mi lavór, no domiesil som ostatok na kufre. Kým som bol s ostatnou dávkou hotový, už bol podvečer. Obecenstvo s vidličkami v rukách bolo nespokojné, a keď prvá dávka uzrela svetlo, tak chvatne sa brala chasa do misy, že mi až ruky popichali. A tak postupne jedna misa vymieňala druhú, kým ostatná haluška nezišla zo sveta a tie rozličné a hlboké žalúdky nimi neboli vyštrkované. Zo mňa, opásaného zásterou, s vyhrnutými rukávmi, pot tiekol, tvár sa mi pýrila robotou a radosťou nad vydarenými haluškami, ale kríže ma boleli ani po tvrdom pôrode. Naše domové panie, ktorým som tiež predložil za tanier tejto svojej tvorby, dali najavo úplnú uznanlivosť mojej kuchárskej zručnosti. A ja som sa sám tešil svojej životaschopnosti, že keby inou cestou ani nie, nuž touto si budem môcť svoj chlieb vydobudnúť; ale pritom i teraz musím vyznať, že naostatok predsa pohodlnejšie je jesť ako variť.

Čo sa výbavy a zariadenia našej izby týka, tam bol akýkoľvek luxus úplne vytvorený. Jedna kasňa s troma stolovinami,^[130] tri-štyri slamené postele, také tri stolce a okrem toho tá už rečená sella curulis. Stôl a tri-štyri kufre. Na stenách nijakých šperkov, len nočnou hodinou zastupovali ich blýskavé čierne šváby. Pri hesle šváb musím vyprávať: Geometer Prenosil, ktorý pár mesiacov býval so mnou na tejto hospode, mával ohromný apetít; keď prišiel k jedeniu, človek musel nabok uskočiť, aby ho nezhltol. Bol on vstave stroviť na jedno posedenie štvrť kila jabĺk^[131] s primeraným chlebom. Pravidelne večer, kým nezaspal, žuval brúgó (grošový väčší, ťažší, čierny; berdó bol biely, ľahší, menší bochník) a prebudiac sa nočnou hodinou, pokračoval v práci a ráno pri rozdrapení očú takže. A tak sa prihodilo, že ráno prebudený siahol za načatým brúgóvom, a ani nehľadiac naň, mechanicky zahryzne a hrešiac, odpľúva. Prehryzol niekoľko švábov, ktoré sa boli lačné ako sám Prenosil zažrali do brúgóvových dierok. Prehryznutý, ten fúzom, ten nohou krútil a Prenosil, pokojne povyťahujúc živé kostry pokaličených švábov prstami, s neskaleným apetítom strovil bochník, k čomu sme mu my spievali „De profundis“.^[132]

Keď sa nám prihlásili bezhospodní kamaráti, čo sa nezriedka stávalo, pretože sme tu hŕby dreva nemali, za nocľah im slúžili naše pozdĺž do radu poznášané truhly.

Istú dobu prikvitol k nám na dočasnú hospodu Rzihovsky. My sme sa rozišli, ostal len on sám „na salaši“ a písal noty. Keď už mrkalo, aby mohol ďalej písať, rozložil noty na ktoréhosi posteľ a vyložiac na to nám už známe pozliepané husle, poberal sa po olej. Keď sa zaopatrený olejom priblížil k domu, prišlo mu na um kúpiť si ešte dohánu. Pre usporenie času nevošiel s olejom do chyže, ale uložiac sklenicu z ulice do nepriam vysokého obloka, chcel sa ešte po ten dohán vrátiť. Ale vtom zbadal na obloku mrvy skla a hneď i vybitú tablu. Zostrí zrak, kukne do izby, a tak sa mu zdalo, akoby šerou izbou čosi sa bolo prehyblo. V tú chvíľu vyskočí na okno, otvoreným krídlom hodí sa rýchlosťou blesku na mátohu a hodí ju jedným šmahom až k náprotivným dverám na zem. Volal o pomoc. Tá mu dvermi nemohla prísť, lebo kľúč od dverí mal on vo vačku; stalo sa to teda oblokom, lebo on pritisnutého vtáka nemohol vypustiť. Na nasledovavší ruch pribehli i pre mňa, a keď som ja ako bez duše pripálil, bola už plná izba. A čo som videl? Kaldrovič na žinôčke okrútenej okolo krku držal mladého žida kmína. Noskievič, vysoký, chudej tvári, pooranej samými škrofulóznymi jazvami, kričal: „Tys’ jurista, Kaldrovič, vynes súd a obesíme ho naskutku.“ Hriešnika triasla zima, klepal zohnutými kolenami. Na zemi pri kasni na rúče rozprestrenej plachte poskladané bolo všetko naše rúcho, náš skvost, na samom vrchu rozprestrený môj brunátny kväcker, moja paráda so žltými gombíkmi — všetko to prihotovené na odpeľanie. Rzihovský, náš osloboditeľ, náš junák doby, len nad tým bedákal a zalamoval rukami, že tento kmín, taký neznalec a przniteľ hudby, jeho noty a husle — ten pravý poklad — s opovržením hodil pod posteľ. Bolo tomu veru tak, lebo keď na zaobalenie našej gvadróby^[133] plachtu z postele stiahol, pohádzal tie jemu nepotrebné veci pod posteľ. No rámus to bol veľký, a len keď sa zjavila domová pani impozantného zovňajšku, kus sme skrotli. Ona nám dala radu, aby sme ho oddali vrchnosti. Dvaja sme hneď bežali na Kerepešskú cestu po strážnika, ten ho pojal a viedol na mestský dom a my všetci, koľkí sme boli, po dvoch a dvoch ako na pohreb, kráčali sme za ním. Pravda, kým sme sa dali na pochod, dostal viatikum^[134] či paličkou či päsťou na cestu, pričom poskakoval ako cap. Cestou stretnuvší nás študenti sa k nám pridružili a kým sme došli na mestský dom, bola to už impozantná procesia. Prejmúc ho tam, kázali nám obyvateľom okradnutej hospody na druhý deň na rannú deviatu hodinu prísť na pokonávanie. Tam potom na predložené otázky povedal, že idúc večer okolo videl otvorený (?) oblok a presvedčiac sa, že tam niet nikoho a mysliac, že je izba prázdna, chcel tam prenocovať. No, hľa, boli by sme zase mali interimného^[135] pasažiera. Odsúdili ho na dva týždne do diery; ale krátky čas zatým, keď na lodnom moste sa odbavovala pri soche sv. Jána malá pobožnosť, videli sme ho tam sa šmatlať, isteže hľadel šatky z vrecka vyťahovať.

Rzihovsky, náš hosť, našiel si i s jedným súdruhom hospodu v bočnej ulici, tiež v prízemí, s oknom na ulicu. Boli chudáci veľmi skromne zariadení. V nedostatku postieľ a či pre pohodlie spávali na zemi, kufrík bol — prázdny — v obloku a háby, ktorých len toľko mali, čo naraz na sebe uniesli, tie boli hneď od obloka zavesené na klincoch. Ako vidno — bez pýchy. Jedno ráno, žuvajúc brúgó a drhnúc kefou pri otvorenom obloku čižmy, zazriem rozplakaného Rzihovského, bez kabáta, len v nohaviciach, bez klobúka, práve ako z postele vstal, stáť pred oblokom. „Vykradli nás!“ zavolá žalostne. Nuž hľa, nášho vysloboditeľa obkradli! Zalepil loptoš flajstrovým papierom tablu, aby sklo nehrklo, keď ho vtlačí, potom dnu vstrčenou rukou otvoril si krídlo, vstúpil jednou nohou na truhličku v obloku a bral háby z klincov, pokiaľ rukami stačil a pokým tí dvaja chudáci pokojne chrápali. Jemu, Rzihovskému, sa však veru nepodarilo svoje rúcho zachovať a chodil začas ozaj v divnom kroji, kým sa mu podarilo z podarúnkov a peňažných obetí, k čomu zvlášť veľkodušne prispeli jeho profesori, poriadne sa zašatiť, takže mi raz dôverne povedal, že by sa tomu kmínovi vlastne za preukázanú službu mal poďakovať.

V letnom čase, keď nám bolo veľmi horúco, spávali sme odpoly nahí, len plachtou prikrytí, s vankúšom pod hlavou. Spodnou perinou nám bola len tá sama slama, ktorá vlastne posteľ spájala. A keď sme sa v záhrade sa učiac prechádzali, celá naša obruba záležala z plachty a bolo to, akoby sa rímski senátori vo svojich tógach presúšali. Ako doplnok k celku mal som hlavu pokrytú trojuhlastým veľkým plsteným klobúkom, aké vtedy nosili klerici, ktorý som dostal do daru v seminári.

S chovou som proboval na rozličný spôsob, kde by za lacný peniaz najviac a najlepšie dostal, lebo za roky moje raňajky pozostávali z chleba a vody, a večera tiež nebola odchodná, olovrant nijaký, a žalúdok ani moriakov. Skusoval som v odľahlej krčmičke denne za desať grajciarov obed! Bola to hostina na neprikrytom stole, odbavená jedným jedlom s kusom chleba; ten obed záležal zriedka zo segedínskej tarhone a obyčajne z varenej kapusty s prílohou na prst dlhej slaniny na nej, ktorá bola, akoby si ňou boli už prv henteši^[136] čižmy natierali. Za dva týždne som toho mal dosť. Trafila sa mi potom kondícia u schudobnenej zemianskej rodiny, tuším hontianskej, Kornidesov, učiť blbého, na dvoch paliciach vláčiaceho sa asi šestnásťročného syna — za obed. Biedna to bola postať, ale z ohľadu sociálno-psychologického veľmi poučná. Na mizinu vyšlá zemianska rodina stratila všetko, len pýchu nie. Vdova, stará pani, tak ako i celá domácnosť, páchla žobrotou, ale nos sa hore držal. Mala štyri dcéry, najstaršia bola vydatá za Lukom, hontianskym administrátorom.^[137] Tri dcéry, na vydaj zrelé, ktoré sa vynasnažovali svoju biedu na ulici všemožne ukrývať, boli u matky. Jeden syn bol von z hniezda a najmladší bol ten trpák, zverený mne na výchovu. Šuhaja, ktorý už prešiel cez viac zúfajúcich učiteľských rúk, mal som cvičiť v písaní a čítaní; dosiaľ už odbavil abecedu. Mňa neborák prostosrdečne volal: „Guszti bácsi!“^[138] Jeho vyučovať bola Sizyfova práca, za ktorú som bol odmenený obedom. Ten obed bol, čo sa akosti týka, ďaleko pod rovníkom a nijakým spôsobom nie v pomere k rodinným aristokratickým nárokom; ale porovnajúc ho s kapustou a slaninovou kožou, nemal by som koniec koncov nič namietnuť, keby ma pyšné, ba opovržlivé zaobchádzanie nebolo urážalo. Ako „tanító úr“^[139] sedel som so svojím elévom^[140] na dolnom konci stola a dostával som to z lásky, ak a čo ostalo. Mne nevenovali ani najmenšiu pozornosť, len keď mi predhodili nejaký rozkaz, ktorý obyčajne bol mimo kruhu povinností informátora, napríklad slúžku zavolať, stolec odniesť, gombík zapnúť a tomu podobné. Znášal som to, znášal, ale moja nevôľa rástla. Keď sa toho už moc nakopilo a slečna, mrdnúc ústami dala mi na vedomie, aby som lavór plný zamydlenej vody z umývača vyniesol, zovrelo to vo mne, vzbúril sa môj urazený cit a poučiac slečnu, že učiteľovi neprichodí umývadlá vynášať, poďakoval som sa naskutku za učiteľstvo a neprisadnúc ani k stolu, odporúčal som sa, kráčajúc von dvermi.

Rozčúlený prežitým výstupom, kráčajúc ulicou, stretnem sa so svojím spolužiakom Horvátom, rodákom z Nitry, bedárom ešte väčším odo mňa. Pristaviac ma pýta sa, či preboha neznám pre neho nejakú uprázdnenú kondíciu. Prišlo mi to práve vhod, rozpovedal som mu nakrátko svoju len práve prežitú aféru a že ak chce v jednej osobe byť učiteľom a poslušnou komornou, aby sa hlásil u Kornidesov. On, lebo že lačný vďačne na všetko pristane, čo by tam hneď i plienky prať musel, ponúknutie prijal. Zaviedol som ho až pred vráta. Šiel a dostal mnou opustené miesto. Tak je to, hľa, s chudobným žiakom!

Duloval som za čas zase miestnosti, kde je najlacnejšia strava, a tu som sa dostal k Borovkovi, geometrovi, za krátky čas svojmu bývalému spoluobyvateľovi, žijúcemu na vieru s istou osobou. Tam som s druhými mnohými študenty dostal lacný a sýty obed za štyri zl. km. Bol to obed čistý, bolo toho dosť, pravdaže, najviac zase bola zastúpená masťou poliata segedínska tarhoňa. Nabrali sme si jej vrchovaté taniere, toľké hŕby, že sme sa jeden druhého oproti sediaceho nevideli. Keď sme sa bystrou prácou prerúbali cez tieto tarhoňové priekopy, pomaličky sochy papáčov oproti pracujúcich až po poprsie na svetlo vystupovali. A ešte čo viac, vo fašiangu nám usporiadala naša pestúnka slobodný bál pri harmonike, kde sa pivo a pampúchy zadarmo rozdávali. Boli na tej burse účastníci i toho druhu, čo klincami podkovičiek vykresávali z dlážky celé triesky, na spôsob dreviec určených na zápalky.

Ale keď mi Mutniansky, bývajúci s Maxom Hellom, ponúkol obed, a to u neho, za tri zl. šesťdesiat gr. mesačne, to ponúknutie som prijal a nemal som príčiny obanovať, lebo v pomere k pláci bol to obed znamenitý. Mutniansky držal kuchárku, len už stolovým riadom nebol opatrený. Miesto obrusa prestierali sa uteráky, miesto servítok utierali sme si ústa šatkami, a nos tiež. Jedlo sa radom podľa veku, ja ako najmladší dostal som misu posledný, kým mi uprázdnený tanier, vidlička, nôž a lyžica stáli hotové k službám; no tieto maličkosti nás nemýlili, keď len jedlá boli dobré a hojné. Nechýbala chvíľami ani cigánska hudba na pitvore. Smiešne to bolo, keď zrazu včas zjari prikvitol s misou plnou jahôd livrejovaný sluha v rukavičkách poslaný akousi dámou, ako sme všetko strmhlav zo stola pod stôl pratali, aby nevidel tú holotu. Obdarený dobrým prepitným pokorne sa vzdialil. Potom nás Mutniansky dráždil, ako nás on za tú žobrácku plácu skvele hostí.

Ešte by sa veľa dalo písať o našom študentskom živote, ale toho už dosť. A vysvitá z toho nadostač, že sme my, a najmä ja že som znášal všelijaké nedostatky s veselou mladou ľahkou mysľou a často i horkú pilulu nepriaznivých okolností som omastil žartom a odhodlane prehltol. V cudzom svete mi to išlo, a zvlášť sprvopočiatku, tvrdo, musel som sa uspokojiť v spoločnosti druhých tiež chudobných študentov s biednymi hospodami a s obedom po štyri zl. km. mesačne. Len keď mi bol osud priaznivejší, mal som horko-ťažko zarobený obed vyučovaním. Keď som sa už v Pešti lepšie vyznal, nadobudol som si prostredníctvom A. Hamlovým miesto v dome už spomenutej rodiny Hütlovskej. Za dennú hodinu, ktorú som dával ako korepetítor synovi Jozefovi, dostal som mesačne dva zl. osemdesiat gr. km. a takmer každú nedeľu som bol pozvaný na obed. Jozef Hültl, môj chovanec, bol gymnazista a dobrej povahy šuhaj, ja som ho mal rád a on mňa. Keď sme skončili hodinu cvičenia, rozprával som mu mnoho veselého o štiavnickej banskej akadémii, čo sa tomu mladíkovi tak zaľúbilo, že po skončenej filozofii prešiel na tú akadémiu. Stal sa tam potom asistentom a po rokoch, keď som už úradoval v Brezne ako kráľovský lesno banský lekár a on cestoval po cvičbách so svojimi študenty, nenazdajky ma prekvapil. Býval som v Lehotského dome — teraz kráľovský lesný úrad — ale nebol som doma; príjduc domov, našiel som si kartu: „Jozef v. Hültl, k. k. Berg-Assistent“. Zbehol som dolu do hostinca, kde mládež pila pivo, kto mi túto kartu zanechal, a tu vystúpi spomedzi nich mladý, už kus zarastený šuhaj: „Ja!“ Mal som radosť. Bol cez obed, za krátky ten čas, čo sa bavil, mojím hosťom; a akademikom dal som vyvaliť okov piva. Dlhé časy zatým nemal som o ňom vedomosti, až po rokoch tu v Kremnici som sa dopočul, že je správcom baní vo Vöröspataku. Stadiaľ postúpil potom za odborného radcu k ministerstvu. Ako taký bol poslaný ako odborný komisár preskúmať naše hornovidiecke bane, a tu ma prekvapil nanovo. Bavil som sa práve v záhrade, keď ma hľadali dvaja páni. Jeden z nich bol tunajší hlavný banský radca Hellvig, druhý mne neznámy pán šedivej brady a vlasov; len keď sa mu bližšie prizriem, spoznal som v ňom dávno nevideného Jozefa Hültla. Minulo pár rokov a bol vymenovaný na Péchovo miesto ako ministerský radca za správcu všetkých štiavnickému direktorátu podriadených baní. Keď bol ako taký uvedený i tu v Kremnici a my všetci úradníci sme mu boli predstavení, pojal ma priateľsky za ruku a pred všetkými vyznal, že tým, čím je, vlastne mne, svojmu bývalému vychovávateľovi, má ďakovať. A bol i v tomto svojom postavení mojím priateľom; takmer zakaždým, čo do Kremnice v povinnostiach prišiel, navštívil ma a nezadlho za mnou, ako som vstúpil do odpočinku, dal sa i on na penziu a žije podnes (1900, 17. IV.) v Budíne, kde jeden jeho syn ako lekár, druhý ako inžinier zdarne účinkujú. Jeho otec bol cisársko-kráľovským potravným komisárom, bohatým človekom; v devalvácii pod cisárom Franzom^[141] prišiel temer o všetko.

Keď sa mi život takto v skromných síce rozmeroch, ale predsa poľahčil, žil som si kus veselšie a bezstarostnejšie, hoci by sa mnohý iný v mojich hmotných pomeroch bol cítil nešťastlivým. Radostné chvíle boli pre mňa, vlastne pre môj všedný žalúdok, keď zhrnúc svoje potné penzum, dovolil som si zjesť klobásku, takrečenú braunschweigerku^[142] s octom, olejom a cibuľou, alebo tvarohovú štrúdľu s mliekom u Boriš-néniky alebo u kurta korcsmárosa. To boli ideály na obzore môjho bruchopasníctva. Raz-dva razy do mesiaca som si dovolil na raňajky, a to už bolo niečo, dva-tri poháre mlieka. Tak, hľa, musel a musí mladý človek, čo by sa bezstarostne a výlučne len vedám mal venovať, zápasiť s nedostatkom. Biedne to ide, tvrdo to niesť, keď syn múzy s lačným žalúdkom, v roztrhanom ľahkom kabáte, v studenej, tmavej kutici sa má učiť, vzdelávať. Keď to aj úplne nebolo tak, ale ďaleko od toho nebolo. No poznal som i takých bedárov, čo z domu podpory nemali nijakej a na seba samých odkázaní zúfalo behali, kde im aký kus chleba vrhnú medzi zuby. Kto tieto klisury šťastlivo preliezol,^[143] skúsil tvrdú školu života a vie sa boriť so svetom. Kdežto mnohý rodinou maznaný, všetkým možným vystrojený maznáčik často-prečasto podľahne zvodným nástrahám života, zmäkne a nevie sa vpratať do všakových životných nerestí a zopsuje sa. Ale veru i z tých na seba odkázaných opustených bedárov mnohý úplne spustne a potom zuteká z nastúpenej dráhy, alebo v spoločenskom bahne zahynie.

Podľa mojej mienky a skúsenosti niet pre šuhaja priam horšieho, ako mať skazeného dôverného priateľa, ktorý je ľahkomyseľný oplan. Keď k tomu šuhaj vlastnej dostatočnej mravnej rozvahy nemá — je ľahko skaze podrobený a stratený.

Prvý rok medicíny, príliš zamestnaný trudmi o jestvovanie, k tomu — pravdu rieknuc — nedbanlivý, ľahostajný, prepadol som u profesora anatómie Csausza,^[144] ktorý bol všeobecne známy ako prísny, a následok toho bol, že som prvý rok musel opakovať. Beda a hanba! Len po šťastlivo opakovanom roku som sa zdôveril. Tento u mňa dotiaľ neslýchaný pád vzbudil u mojich príbuzných, zvlášť u môjho brata Ignáca, pohoršenie a ľútosť. Ja som bol zronený. Ale som sa potom pri všetkých svojich hmotných nedostatkoch zobral po chlapsky a chybu som napravil.

Bavil som sa teda so štyrmi rokmi medicíny — jeden rok som opakoval — a jedným rokom filozofie päť rokov v Pešti.

Roku 1843 píšem 25. februára z Pešti matke do Radoboja, že mi Anton Mihálka^[145] zadarmo dáva vyučovanie z mineralógie a kryštalografie, a to ako odmenu za minerálie poslané mu mojimi príbuznými zo všetkých strán. On ma pritom použil akoby za asistenta pri svojich korepetíciách farmaceutom a medikom druhého roku. I to mi poslúžilo na rozšírenie mojich prírodovedeckých známostí, najmä v odbore mineralógie.

Toho istého roku 14. júna píšem bratovi Náckovi do Tisovca a prosím ho o štyri zlaté výpomocného, lebo som mal výdavky pre vychádzku na Nagyszál, vrch medzi Katalinkou a Vacovom. Mihálka ma vyzval, aby som s ním vyšiel na ten vrch podniknúť geologické výskumy, čomu som sa vďačne podvolil. Na tom vrchu, ktorý podľa môjho zdania vídať až hen z kremnického Velestúra, lámali pieskovec vo veľkých štvorhranných balvanoch na reťazový most v Pešti, stavaný okolo roku 1842 — 1849. Okrem tohto pieskovca jestvuje tu i vápenec a trachyt zeleno-kameň, ktorý tiahne sa ďalej smerom na Vyšehrad, tu hraničí s vápencom a na hranici styku týchto dvoch hornín našli sme železnú rudu, a tak sa zdá, že v prešlých dobách tu ten kov dolovali.

20. júla roku 1843 píšem švagrovi Karolovi do Radoboja do Chorvátskej, že mi pán Anton Mihálka ponúkol grátis cestovanie s ním do Banátu, najmä na zjazd uhorských lekárov a prírodopiscov do Temešváru. Pred niekoľkými rokmi, keď som bol doma na vakácie, odbavovali ten zjazd v Banskej Bystrici v stoličnom dome. Bolo to z prvších zhromaždení, veľmi primitívne, kde, nakoľko sa pamätám, vynikali: Petian,^[146] muzeálny kustos, ornitológ, ktorý sa vo svojej prednáške trpko ponosoval, že mu zhorela zbierka vajec. Druhý výtečník bol svojho času známy kováč maďarskej reči dr. Balog, stavší sa otcom mnohých slov z odboru prírodopisu, osnovaných maďarsky.

Mal som v Banáte brata Eduarda a okrem toho viac príbuzných, roztratene bývajúcich banských úradníkov. Banát sa honosil utešenými prírodnými plodmi z kráľovstva nerastov. To bolo dokonale známe i pánu Antonovi Mihálkovi, ktorý nielenže sa zapodieval mineralógiou z pasie, ale on s kovmi i kupčil, a tak chcel ma pojať so sebou nielen z číreho priateľstva oproti mojej osobe, ale, a hlavne preto, že v mojom sprievode tým lacnejšie Banát precestuje a pomocou a vďačnosťou mojich príbuzných nadobudne značnú korisť kovov. A predpokladal to správne, lebo ako sa potom ukázalo, nazbieral jedenásť hodných debien krásnych, cenných kovov. A tak i mne i jemu bolo poslúžené, jemu zbierkami a mne nadobudnutými skúsenosťami.

Pod časom môjho päťročného pobytu v Pešti, nadovšetko spočiatku, bolo tam ešte mnoho pováľaných domov od strašnej potopy z r. 1838, pošlej následkom nakopeného ľadu. A mnohé miesta, kde pred povodňou stáli biedne hlinené, z váľkov stavané domy, zvlášť v predmestiach, ba i vo vnútornom meste, napríklad na Sennom námestí, tam ešte v tento čas, to jest r. 1843, ležali hŕby smetísk, v najkrajšom prípade ohradené plotom. Však sa do tritisíc domov zbúralo. Tak, hľa, hostinec „Ku dvom čiernym medveďom“ v Jozefovskom predmestí, dolniakmi navštevovaný, zo silných skál stavaný, kúrii podobný, stál medzi pustými domami. Stadiaľ, udržujúc obchod medzi Pešťou a Segedínom, pravidelne vychádzali vozy, podobné poštárskym vozom takrečeným „Malé“. Pohli sme sa ráno 3. augusta o štvrtej hodine. Môj majster Mihálka, aby usporil na cestovných trovách, dal ma zapísať nie ako osobu, ale ako batožinu, ako kufor; náhodou nesedel nikto na mne, ale sedel som ja na kufri. Šli jedným razom dva veľké vozy, do každého bolo zapriahnutých po šesť koní a šlo to ako v oblakoch. Oba boli plné…

Prešli sme — už v Banáte — viac rozličným národom obývaných obcí, z nich pripomeniem ozaj úhľadnú, Šándorháza menovanú, záhrebskému arcibiskupovi patriacu osadu, obývanú Švábmi. Stavaná je na rovine, kostol na okrúhlom rínku. Od rínku v podobe pravidelnej hviezdy rozvetvovali sa rovnobežne stavané, peknými, čistými, rovnakými domkami obrúbené ulice, pred domkami milé záhradky a bokom cesty agátové stromorady. Radosť pozrieť na ten súmer, čistotu, vkus a dobrobyt! Mojou cestou Banátom a Vojenskou hranicou,^[147] obývanou tak rôznymi národmi, nadobudol som tú skúsenosť, že čo sa kultúry, usilovnosti, schopnosti a dobrobytu týka, prvé miesto zaujímajú Nemci (Švábi), druhé miesto Slováci, potom Maďari, za tými Srbi a najnižšie sú Rumuni. Dediny obývané Rumunmi vykazovali vcelku najbiednejšie, bez vkusu a pohodlia, takmer chlievom podobné, slamou nekľudne pokryté chalupy.

Po prázdninách nastal čas vrátiť sa zase do Pešti.

Teraz v Pešti moje národné, prirodzené povedomie dozrelo, a dozrelo odporom a surovosťou niektorých šovinistických protivníkov. Toto povedomie bolo tiché, ale keď nás či to v hostincoch či už na iných verejných miestach surovci a najmä slovenskí renegáti jednako urážali, nuž bránili sme sa statne a zmužilo, že niektorí rodení Maďari považovali si za povinnosť brániť nás proti neslušným útokom. Taký bol aj istý právnik, Debrecínčan, ktorý povedal surovcom, že v hostinci sa každý stravuje za svoje peniaze a má právo zhovárať sa podľa vôle v svojej materinskej reči, a že ako by sa im to ľúbilo, keby sa im, Maďarom, niečo takého stalo vo Viedni. Naším horlivým obrancom a výtečným znalcom maďarčiny bol vzrastu malého, ale ducha rezkého patvarista Jozef Konček, rodom Bátovčan. A pri najbližšom obede sme v tej istej miestnosti na čele s Jožkom verejne ďakovali tomu slušnému Maďarovi za jeho dobré slovo. Keby nie toto pokojné intermezzo, ľahko by bola nasledovala bitka, keďže nás Slovákov tam tiež sedela hodná a odhodlaná hrsť.

Také nemiestne nápady vzbudili v nás živý odpor a slúžili na to, že sme tým tuhšie jeden k druhému priľnuli. Ja som ako chlapec často počul otca, ako sa tento starý, skúsený, viac rečí znajúci vojak s hrdosťou držal za Slováka; mne sa to celkom zdalo, i držal som to za vec celkom prirodzenú. Brat Ignác, ten v Tisovci, kde mal službu, v potyku so superintendentom Jozeffym^[148] a jeho kaplánom A. H. Škultétym^[149] a inými výtečnejšími Slovákmi už horlil za Slovákov, dal skrze mňa pozdraviť Jána Kollára, ktorý mu do daru poslal svoju Slávy dceru. Keď som teda bez príčiny narazil na takú surovosť, vzbúrilo sa vo mne ľudské povedomie, môj individuálny právny cit: ja pán, ty pán! a tak potom častejšie navštíviac Kollára — ktorý ma rád vídal, a pretože na oči chorľavý býval, mňa už po hlase poznal — a skrze neho a Paľa Korčeka spoznajúc sa s Jánom Kadavým, ostal som horlivým Slovákom, demokratom a horlil som za biedny, znevážený slovenský ľud.

Po skončených cestách, po skončených vakáciách roku 1843 opakoval som teda prvý rok lekárskej vedy. Zahanbený, sťaby padnutá panenka, nevyznal som pred svojimi, čo som vyviedol, a skrúšený, kajúci sa oddal som sa do štúdia. Moji vtedajší profesori boli — prírodopisu: zoológie, mineralógie — Joannes Reisinger,^[150] botaniky — Josephus Sadler,^[151] elementárnej anatómie — Martinus Csausz. V predošlom školskom roku, ako už bolo vylíčené, prepadol som z anatómie, ale v školský rok 1843/44 som tú chybu napravil, a prešiel som dobre.

Profesor anatómie M. Csausz bol zvláštny človek, elegantný starý mládenec — Cincár, žltej farby v tvári, náruživý, hrdý. Keď raz, prednášajúc svaly hlavy, odhalil dve na to prinesené hlavy, postavené na drevenej mise, zjavili sa našim zadiveným očiam dve od vrchu dolu kože a vlasov pozbavené hlavy, jedna belochova, druhá černochova, umretých v nemocnici. Tento pohľad bol už i pre nás, navyknutých na takéto predstavenia, nevšedný, nuž ale medzi poslucháčmi nachodili sa i hostia, ktorí sa lekárstvu nevenovali, ale zo všetečnosti tiež načúvali a hľadeli, a tu zrazu jeden z nich, mladý advokát, stojac na amfiteatrálne stavaných laviciach, zamdlel a strepal sa s veľkým hurtom na zem. Nastal ruch, zdvihli sme ho a pán profesor obkríkol chudáka, na smrť bledého, načo sa tisne sem, keď nemá citu a náklonnosti pre vedu, aby sa naskutku bral preč, a len že nám ho nekázal vyhodiť. Ten chudák ako oparený tackal sa von. Taký bol Csausz, náš profesor anatómie.

Druhý školský rok, to jest 1844/45, mal som nasledujúcich profesorov: profesor fyziológie — Sigismundus Schordán,^[152] človek vzdelaný, hoci fyziológia v ten čas ešte pramálo bola vyvinutá, a najmä výskumy s mikroskopom boli ešte veľmi primitívne. A nakoľko sa pamätám, jeho demonštrácie obmedzili sa na obeh šťavy prerezanej a pod sklo vloženej cibule a škrobové bunky zemiaka. Ináč on bol značný mysliteľ a vyčítal nám našu znalosť logiky, čomu nie my sme boli vinní, ale tí, čo nás vychovávali a vyučovali. Profesor praktickej anatómie bol zase M. Csausz, to jest v druhom roku, keď nám už teoretická anatómia sčiastky vyfúkala z hlavy, konali sme na mŕtvolách pitvania. Profesor chémie bol Ed. Gangaletti, Talian, ktorý prednášal chémiu po nemecky a latinsky, ale so zrejmým talianskym prízvukom. Keď mal potom prednášať maďarsky, zriekol sa pre neznalosť reči a šiel do penzie. I tu sme my poslucháči sami experimentovali málo alebo nič, išlo to učenie temer výlučne len naspamäť, teoreticky. Ešte sme v tom roku mali prednášky ex chirurgia theoretica,^[153] ktoré sa podivne držali tiež len naspamäť a mimo kliniky, rozumie sa, bez všetkého želateľného úžitku. A k tomu ešte prednášateľ Velecky^[154] bol chlap úplne nie na svojom mieste. Človekom bol dobrým, až pridobrým, ale pod klobúkom prázdno. Mládež, poznajúc jeho spôsobnosť, stratila úctu oproti nemu. Pod prednáškou spievali a pískali, a keď sa on na to hneval, vykrikovali, že to akýsi darebák pri dverách píska; kázal a prosil, aby toho darebáka odohnali a vtedy vyrútilo sa celé poslucháčstvo na pitvor a len on sám a ten, čo pískal pod stolicou, ostali v škole. Po chvíli, keď sa jeden za druhým vrátili a načas utíšili, nasledovala zase tá istá komédia. Keď mu pri malom počte poslucháčstva prišlo na um čítať katalóg, prítomní premeneným hlasom sa i za neprítomných hlásili „tu“, ba stalo sa, že naraz dvaja-traja sa zaň hlásili, čo profesor, slabý na oči i na rozume, zriedka pobadal. Keď začal prednášať, éljenovali mu vyše štvrť hodiny a on sa vážne a obligátne poďakoval. Na mena mu strojili slávnosť a nahrnulo sa veľké množstvo poslucháčstva. Nad stolíkom visela dosť biedna lampa a na stolíku transparent, stolovina s vybitým spodkom, papierom oblepená a s vyrezaným a osvieteným nápisom: „Éljen nagyságos úr Velecky!“^[155] Nad katedrou visel na špagáte z čečiny pletený veniec, ktorý mu, ako preľaknutý vstúpil na katedru, padol na hlavu. Potom pri nehoráznom smiechu nasledovali oslavujúce reči: po nemecky, maďarsky, taliansky a latinsky; keď sa jachtajúc poďakoval a strhol sa veselý hurhaj, dochádzalo akosi i jemu, a z nečakaného crescenda z dobrodušnosti prechodil do hnevu a nadal nám konečne neobalene: „Hát ez a magyar ifjúság? Szégyen, gyalázat! Disznók vagytok, az ebadta!“ (Nuž toto je maďarská mládež? Hanba, posmech! Svine ste, ebadta!) A keď nadávkami natešené poslucháčstvo rukami trieskajúc nešeredným krikom zavolalo: „Éljen nagyságos úr Velecky!“, on naraz zmizol do bočnej izby. A my za ním. Ale nadarmo, nešiel s nami, ale pobral sa druhými dvermi. Vrátili sme sa a vyvolili sme si jedného spomedzi seba; veď že aspoň tak, keď nie lepšie, z knihy nám chirurgické vedy bude vedieť prednášať. I sadol a prednášal pri všeobecnej tichosti za krátky čas. Ale sme si boli povedomí, že bude surma, a veru nasledovala. V profesorskom zbore nastalo pohnutie, vydržiavali sa v tej veci zasadnutia, boli sme citovaní, vyšetrovaní, a len zakročeniu profesora patológie a terapie Togniova,^[156] ktorý sa nás mužne zastal, načim bolo ďakovať a pripísať, že okrem karhania sa nám horšie nezviedlo. Potom za istý čas chodil na chirurgické prednášky sám direktor a spolu protomedicus Stáhly, a rozumie sa, že v prítomnosti tohto kazára sme sedeli pobožne a utiahnuto ako myši. Velecky nezadlho zatým, chudáčik, šiel na zaslúženú penziu a jeho miesto zaujal ako dočasný profesor Stockinger^[157] a od tých čias, hoci i kazár Stáhly^[158] celkom vystal, poslucháčstvo správalo sa slušne a viac v tomto smere neboli ponosy.

Ešte som pri opise prvého roku, vlastne anatomických prednášok profesora Csausza, zabudol predniesť, že mal asistenta, istého Lenhoška,^[159] českého pôvodu, ktorý pozdejšie v Uhrách ako sám profesor anatómie bol povolaný hrať veľkú úlohu. Bol to šuhaj nepekného zovňajšku, so škaredými počernými zubami. K tomu bol veľký cynik, a tým cynizmom myslel nám imponovať. Raz keď profesor Csausz vysvetľoval žalúdok a črevá, on tak akoby len v myšlienkach, tou istou sondou, ktorou práve bol papral v tých črevách, vyšparchával svoje riedke zuby.

Roku 1844 po skončenom opakovanom prvom lekárskom roku zobral som sa na vakácie na Ponickú Hutu k bratovi Náckovi a matke, ta, kde som pred rokmi strávil čiastku svojho detského veku. Keď sme sa viezli na ťažkých vozoch, najmä od Štiavnice po Hájniky, možno následkom trasenia na kamenistej ceste začalo ma veľmi v boku pichať a keď som pre ukrátenie cesty zosadnúc v Hájnikoch pospiechal tuhým krokom a vo veľkej horúčosti cez Dlhú Lúku, Lukavicu, Oravce a Dubravicu, klalo ma tým viac, takže som sa ozaj obával zlých následkov. Ale nestalo sa nič, len to sa mi stalo, že mi i pre toto i pre moje najavo dané darebáctvo opakovania prvého roku vyčítali dokonalú kázeň.

Po vakáciách vrátil som sa na ďalší školský beh do Pešti.

Aby som nezabudol, chcem uviesť z listu, písaného 20. mája 1844 bratovi Náckovi, že ma Ján Kollár povolal na majáles peštianskej slovenskej evanjelickej obce, kde som sa dobre zabavil, najmä s Jánom Kadavým a redaktorom srbských novín a jeho šumnou dcérou, ktorých som až pred ich byt odprevádzal. Spomenutá Srbka bola v peknom národnom kroji. Bratovi v tom liste som oznamoval i významnú novinu, že vydávanie Slovenských národných novín a prílohy Orol Tatránski je už povolené. Nácko sa predplatil.

Ten istý rok oznamujem matke, aký lacný obed mám za deväť šajnových zlatých, to jest tri zl. 60 gr., a to tri jedlá, z ktorých dve si môžem voliť. Že bývam s Hoffmannom a Strakonickým; posledný že je dobrý síce, ale simplex frater.^[160] Roku 1844 9. novembra píšem Náckovi, že som opätne navštívil Kollára.

Ku koncu školského roku 1844/45 bol som volaný na obed do Hültlov, kde sme sa príjemne zabavili; príduc domov, našiel som list z domu. Mysliac, že obsahuje nejaký príspevok od brata, žartujúc s kamarátmi a hádajúc, koľký obsah v liste, dlho som ho váhal otvoriť. Otvorím ho konečne, a tu mi zmrzla krv! Brata Nácka 6. júla zabila strela. Nevysloviteľný žiaľ mi zúril srdcom: môjho dobrého, predobrého, milého brata už nebolo. Pošiel takým hrozným spôsobom: vykublil sa z týfusu, a zabila ho strela. So smutnou, zronenou mysľou vybral som sa na prázdniny na prázdnu Ponickú Hutu, kde matka so sestrou začas ešte meškali. To nešťastie stalo sa dňa 6. júla hneď po obede, ešte vlastne pod obedom.

V tom roku ešte pred katastrofou písal som Náckovi, že Štúr nedávno dostal povolenie vydávať slovenské noviny a čudujem sa, že ešte príhlasy nerozposielal. Kossuth už vopred hromží proti nim vo svojom Pesti Hirlape.

Na prázdniny roku 1846 išiel som zase k sestre Fánke do Radoboja v Chorvátsku. Po známosti so švagrom vicebán Benko Lentulaj^[161] vzal ma so sebou na svoju okružnú cestu po Zagorí. Ja, natešený, že budem môcť konať etnografické štúdiá, išiel som s radosťou.

Toto moje cestovanie trvalo dva týždne, zväčša v sprievode vicebána, istá časť okrem toho na svoju päsť z lásky priateľa K. Jelačića. Všade nás vítali a hostili tak, ako len chorvátska pohostinnosť vyvládze, a tu som mal príležitosť oboznámiť sa s mnohými chorvátskymi zemanmi, inteligenty, slovom s mnohými značnými mužmi. Tých návštev panských dvorov, gradov, či na obed, či na noc, či na oboje bolo mnoho a všade ten istý šum a — pijatika. V Chorvátskej panovala pekná obyčaj vítať hosťa, a najmä hosťa prišlého prvý raz, čím najsrdečnejšie a pôvodným spôsobom. Takýto hosť, predstavený domácim, býval nimi prostosrdečne vítaný podaním rúk so slovami: „Dobro došli.“^[162] Zatým donesú nádobu naplnenú vínom, bez rozdielu hodiny, dňa a noci, najrozličnejšej podoby — čudnej, smiešnej: ako pohár, súdok, čižma, svinka, krčah atď., už či zo skla a či z porcelánu, terakoty a pod. Taká nádoba obsahovala zriedka menej ako holbu a nezriedka viac. Nádobu volali bilikon, myslím, že to pokazený výraz z nemeckého Willkommen-Glas.^[163] Už či si bol v tom rozpoložení na hocktorý čas víno piť, alebo nie, ponúknuté víno si musel vytrúsiť na zdravie gospona kuče (domu) — gazdu a gospu kuče^[164] — gazdinej, a tým si sa vkúpil do priazne, do priateľstva domácich a máš právo odteraz ktorúkoľvek hodinu, ktorýkoľvek čas bez všetkých ceremónií použiť ich pohostinstva. Keď som bol v Pešti krvou chrákal a lekár mi medziinším zabránil piť víno a ja som sa, odvolávajúc sa na svoj zdravotný stav a zákaz lekára úctivo síce, ale určite spieral víno piť, po dlhšom dohováraní preniesli túto povinnosť na môjho priateľa Jelačića s tým dodatkom, že on za mňa pol druha-dva razy toľkú porciu bol povinen vypiť, čo on konečne po malej námahe vykonal. Pri obedoch, najmä pri obedoch slávnostných, hneď počiatkom stolovania vstal domáci pán, pripijúc jednému z prítomných hostí, zvlášť známemu junákovi v pití, prosiac ho a uvádzajúc ho, pretože to sám domový nevystačí, ako fiškusa, a keď bolo mnoho hostí prítomných, vyvolený fiškus takže si vyprosil spoľahlivého pijaka za pomocníka. Tohoto alebo týchto dvoch vyvolených pánov povinnosťou bolo prísne a svedomite dozerať, aby hostia pilne jedli a nadovšetko pili. Potom všetci pripili domovému. A keď sa vyvolení dozorcovia domovému pánovi a panej, každému a každý osobitne a zase spolu poďakovali za prijatú hodnosť, štrngli si a pili všetci hostia. Potom nasledovali pripíjačky pánom fiškusom, prítomným mužským hosťom, pridajúc každému suprugu (družicu) z prítomných ženských, a keď tej už nebolo, po vyčerpaní všetkých, spomenuli známu zvlášť neprítomnú národovkyňu, za čo sa ten zase plným pohárom poďakoval, štrngajúc si s každým z prítomných s peknou rečičkou a slovami: „Lepo se zachvalim za mene i za milostivu gospu ili gospodičnu.“^[165] Keď sa i tieto heslá vyčerpali, fiškusi pripíjali vehlasným národovcom, výtečným mužom za národ, za slogu;^[166] no a na pripíjanie našlo sa materiálu dosť, keď len víno stačilo. Týmto činom okolo konca hodovania už tváre horeli, vrava šumela. Ja ako vďačne videný Slovák, mnohým Chorvátom ešte nevídaná novota, musel som po danej príležitosti po slovensky rečniť, po slovensky sa poďakovať, čo keď som, ako ohnivý šuhaj, vykonal zápalisto, vyvolal som surmu a potlesk, tľapkanie, bozkávanie, bratstvo, ba prihodila sa mi v tých klátivých okolnostiach i háklivá úcta, že ma pozdvihli na plecia. Na každom novom mieste prichodilo mi rečniť, až som sa sám začudoval, kde sa vo mne našlo toľko rečníctva. Pravdaže, moji poslucháči oproti „pláteníčku“, ako Slovákov plátno u nich predávajúcich volajú — boli zhovievaví. Ale dosť na tom, ja, taký šuhaj v strede toľkej vyberanej spoločnosti, a tak vyznačený! — Povedal som už, že ku koncu hodovania hlavy začali blčať a v ten čas ženské, vstanúc od stola, pobrali sa do bočných izieb besedovať. Mužskí ostali a nastala neobmedzená voľnosť; formálne prípitky prestali, pil každý ako chcel, fajčil, spieval, objímal sa a zase pil. Pijaných som videl mnohých, kriku, šumu dosť… Nuž ale naivnosť, srdečnosť sa tomu odoprieť nemohla. A pekné a isté je to, že pri všetkom rozjarenom stave, huku, živých ohnivých vravách a posunkoch za celý čas svojho bavenia a obcovania v Chorvátsku neskúsil som ani raz, povedám, ani raz nepočul, nevidel, neskúsil zvady alebo dajakého surového výbuchu, čo som pri podobných príležitostiach inde, u nás, a ešte viac na Dolnej zemi zakúsil prečasto, ba čo horšie, i pri triezvych ľuďoch, ktorí sa dali volať pánmi. Toto je vo všeobecnosti o hostinách v Chorvátsku.

Naša prievážka s pánom Lentulajom zaviedla nás do blízkej Krapiny, mestečka vzdialeného od Radoboja asi pol hodiny. Toto mestečko má príjemnú polohu a má asi tritisíc obyvateľov, zapodievajúcich sa hospodárstvom, kupectvom a remeslami. Leží v dolinke pod dosť vysokými vrchmi, neďaleko štajerskej hranice, kam sa popri Cupernici a Máckou dolinou príde asi za pol hodiny. Viac ako prítomnosť zaujíma cestovateľa minulosť Krapiny. Toto mestečko rozprestieralo sa kedysi ďalej na juh, na rovinu, kde sa vykopali poniektoré rímske starožitnosti, týkajúce sa náboženského obradu. Nad mestečkom na vrchoch stáli kedysi tri tvrdé a mohutné hrady, z ktorých podľa povesti vyrojili sa tri slavianske plemená Čechov, Poliakov a Rusov, zaplniac nesmierne priestranstvá zeme na západ, sever a východ. A mená tých hradov boli: Čech, Mech a Lech. O tejto zdanlivej kolíske Slovanov píše r. 1742 Jambrešić^[167] vo svojom Lexikone nakrátko: „Toto mesto podľa starých povestí už pred Kristom v kvete bolo a moc slávneho prežilo.“ Povesť nesie, že v ňom sídlili ilýrski králi. Bolo teda hlavným mestom celého Ilýrska. Tu sa narodil Čech, Mech a Lech a od nich pochodí meno Čechov, Ľachov a Moskáľov. A zaiste pozostatky tých hradov ešte i teraz budia obdiv. Na pravej strane mesta stáli dva, na ľavej, na piesočnatej skale, jeden hrad. Najväčšia čiastka hradu stála na vrchu, ale ohrady rozťahujú sa až pod samé mesto. Boli to veru kedysi ohromné staviská, strážnici mesta, čomu sa však nemožno diviť, keďže tadiaľto z Chorvátska, čiže Ilýrska, bol živý priechod do Štajerska a tie hrady sa nachádzali vo vynikajúcich rukách. Najnovšie dielo o Krapine je: dr. Stj. Ortner, Povijest o Krapini, Záhreb 1899. Kto by tomu rojeniu Slovanov z Krapiny veril voľačo viac ako bájke, bol by sám veľkým rojkom. Ale ja ani najmenej nepochybujem, že toto mesto už za rímskej doby — nadovšetko tie hrady — dôležitej úlohy boli, a nielen Krapina, ale celé to okolie.

Ja som sa v Krapine bližšie obznal s lekárnikom Gajom, bratom výtečného Ľudovíta Gaja,^[168] literáta a preporoditeľa Chorvátov. Následkom blízkosti Krapiny k Radoboju ako aj užšieho priateľstva medzi Gajom a mojím švagrom, Krapinu som i pred touto Lentulajovou návštevou i po nej pri svojom tunajšom prázdninovom pobyte častejšie navštevoval. A pri tejto príležitosti chcem spomenúť jednu takú vizitu u Gaja, to jest v jeho vinici v čas oberačky. V krásny deň vybrali sme sa hneď po obede pešo, kráčajúc cez chýrny Tržský vrch, pútnický rozsiahly kostol nad Krapinou, k pohostinnému Gajovi. Vinicu mal pekne zriadenú a v nej pekný, pohodlný letohrádok. Prijala nás hudba a streľba s hojným, štedro pokrytým stolom a značným počtom veselých hostí. Tu sme už našli hutmana Taislera, človeka originálneho, pochodiaceho z Vindšachty pri Banskej Štiavnici, majúceho veľkú podobnosť so sojkou, v čiernom banskom kabátiku a v snehobielych nohaviciach. Zasadli sme hneď k stolu a jedli, pili a aby to mohlo ísť bez prekážky a pohodlne, vyzliekli sme si kabáty a rozopäli náprsníky. V najlepšej nálade zrazu cítim, že opúšťajúc matku zem, dvíham sa do povetria. Vincúri ma vyzdvihli vysoko na rukách a pri všeobecnom smiechu niesli ma von. Dosť som sa namáhal uponížiť sa, nešlo, nepustili ma dolu, ale ma preniesli do blízkej pajty, kde stál preš na hrozno a veľká kaďa s natlačeným muštom. Tu ma už ozaj začal nadchodiť strach, čo to bude. Nuž a veru bolo: pekne rúče, ale dôkladne ma zadkom zamočili tri razy do chladného muštu a potom pekne rúče na nohy postavili. To že vraj bol viničný krst, ako po prvý raz príchodzieho hosťa. No pocit to bol nepríjemný, lebo sa mi schladil teplý zadok; ale moje belavé segeltuchové^[169] nohavice boli čudné na mieste toho atentátu. A za to milé vyznačenie som sa ja — vlastne kasa môjho švagra — ochotným vincúrom musel odmeniť.

Po veľkej spare a pri ďalšom hodovaní došla krátka, ale výdatná búrka. Po búrke, už pozde v noci, vybrali sme sa domov. Hutman Taisler, už dokonale dorezaný, ponúkol sa nám za svetlonosa. Tackajúc sa zboka na bok konal tú cestu trojnásobne, šibrinkujúc kahancom sem-tam sťaby svätojánska lienka. Sotva sme prekonali Tržský vrch, keď, ako sme kráčali dolu blatnavou cestou, zhaslo svetlo a zmizli nám biele nohavice z obzoru. Museli sme ich hľadať. — Gaj umrel v decembri 1854.

Budúce letá, keď som z Viedne sem chodil, navštevoval som Krapinu ešte častejšie.

Zaznačím niečo o pútnickom mieste Marii Bistrici. Sem putujú letným časom zblízka a ďaleka tisíce ľudí. Jeho poloha a okolie je milé, zaujímavé. Nad to milší, zaujímavejší bol v ňom miestny farár a opát, staručký, velebného zovňajška Ivan Krizmanić,^[170] ktorý po dlhej, nebezpečnej chorobe vtedy zase národu, priateľom a mnohým ctiteľom bol zachovaný. Jeho srdečnosť, láska, vľúdnosť a pohostinnosť bola známa široko-ďaleko. Dôchodky boli značné, ale nemal doprosta nič zhospodáreného; to zaiste jeho nesmierna pohostinnosť a dobroprajnosť nedopustili. Okrem početných domácich, kaplánov a stálej stolovej hudby, boli pre neustále meniacich sa, odchodiacich a dochodiacich hostí stoly ustavične prikryté. Pri stolovaní hrala denne tá istá hudba, čo i pri náboženských obradoch. Boli to zväčša Česi. Keď velebný starček zase vyzdravel, obetovali mu jeho početní ctitelia zlatý pokál, naspodku s jeho znamenite zhotovenou emailovou podobizňou. Došlí hostia pripíjali mu z toho pokála na zdravie a len ten, kto úplne dopil, mohol podobizeň obzrieť, čo sa obyčajne skončilo jej poľúbením. Jeho sesternica, horlivá národovkyňa, so svojou krásnou dorastajúcou dcérou Gabrielou tam trávila väčšiu čiastku roka. Táto pani bola manželkou Štaudnara, redaktora Agramer Zeitungu.^[171] — Bolo tam živo, vždy veselo: okrem tohto rázu som na vyzvanie opáta i druhým, tretím razom opakoval návštevu a znamenite sa baviac, vstúpil do známosti a priateľstva s mnohými značnejšími Chorvátmi. Pozoruhodná je v Mária Bistrici bohatá pokladnica nakopená pútnickými darmi.

V Hornej Stubici leží na peknom kopci kaštieľ nebohého grófa Jura Oršića v utešenom, peknými pestrými kvetinami, kriakmi a stromami vysadenom parku. Park sa vyznačuje tým, že je stavaný na spôsob botanickej záhrady, a to preto, lebo grófka-vdova, dosť zbehlá botanička, zaoberala sa horlivo bylinárstvom. Bola to osoba veľmi jemná, vzdelaná, útleho spoločenského obcovania. Ľutovali ju touto príležitosťou v bočných poznámkach, že majetok po nebohom neprešiel celý na ňu, ale veľkou väčšinou na tam prítomného baróna Kulmera, ktorého rodinných veľa miliónových nápadníkov zdedila už pod uhorskou érou rodina grófov Csákych. Sedeli sme osemdesiati pri obede a všetko sa donášalo na starom, ale krásne vyzdobenom, ťažkom striebornom riade, jedine čo bolo nevyhnutne potrebné, ako sklenice a poháre, bolo zo skla. Gróf bol horlivý národovec, z tých prvých v rade, a preto bol národovcami vysoko vážený a oplakávaný. Zhromaždení hostia boli zďaleka a rôzneho stavu. Okrem tých už známych bol som predstavený, pravdaže, ako slovenská zvláštnosť, akémusi starému generálovi zo Záhrebu, administrátorovi záhrebskej župy Péchovi, ktorý bol ta presadený či vlastne poslaný z Košíc pre záhrebské stoličné nepokoje. Ďalej predstavili ma nášmu zemkovi Štefanovi Moysesovi, kanonikovi, profesorovi, cenzorovi a vyslancovi chorvátskeho snemu, pozdejšie dobre známemu banskobystrickému biskupovi. On ma veľmi ľúbo a srdečne privítal a vypytoval sa zovrubne o našom slovenskom literárnom počínaní a dal najavo úplnú známosť o našich pomeroch. Predstavili ma i barónovi Kulmerovi, ktorý sa prvé časy po revolúcii stal ministrom bez portefeuille a z neznámych príčin — ako sa hovorilo, obesením — vzal si život. Po obede sme pili na verande čiernu kávu a besedovali. Administrátor Péch vyprával žart o milosrdnom lekárovi Siemandlovi, ktorý opitý pri tiež opitom decku urobil takú divotvornú diagnózu. Túto veselú besiedku som svojho času opísal v mojich Žartoch a rozmaroch. — K prijatiu pána administrátora Záhrebskej župy som i ja nepovedome bol prispel.

Stalo sa to tak. Keď som prechodil z Chorvátskej koncom prázdnin do Viedne, písal som svojmu novému priateľovi, mladému Krizmanićkovi, rodine opáta, list na rozlúčku a hodil som na papier do listu nasledovných skromných pár slov: „Oj, Bistrica premilená — V zelenej doliny — Každý ťa ver rád spomína — Nielen ja jediný — Lebo kto sem koľvek príde — Kto sa sem zalúči — S ťažkým srdcom preč odíde — Ťažko sa rozlúči. — Moje srdce kým nehnije — Drahí Bistričani — Za Vás v cudzom kraji bije — Medzi Viedenčany. — Dobreže sa, bratia, majte — Môjho srdca ohlas — Na mňa že sa pamätajte — Ako sa ja na Vás.“ — Dávno som na to zabudol, až tu raz, práve na chirurgickej klinike, v zimnej dobe r. 1848, dostanem list s tlačeným obsahom a s nápisom: „Pjesma slovačka za uspomenu na Bistricu (u Hrvatskoj), pisana po Dru Gustavu Zechenteru, a u muziku stavljena po Vatroslavu Lisinskom.^[172] Br. 1.“^[173] — Môže si každý myslieť, aký som bol zadivený nad nenadálym povýšením svojich stepaných veršíkov ja, ktorý okrem fujary, i to len ako minimálny fušer, a na opísaných už dobrodružných báloch ako figurant v Pešti, inšej hudobnej zásluhy som nemal a o takomto niečom som ani nesníval. Tieto Lisinským na klavíri zložené slohy boli teda ku cti záhrebského stoličného administrátora v národnej dvorane národného domu — pri sprievode klavíra spevne prednesené v tej pravej mienke, že on, Péch, ako Košičan je slovenskej reči úplne znalý. Či mu tým prekvapením ozaj pôsobili domnelú radosť, neviem, ale že mňa veľmi prekvapili, to veru uznám.

Školstvo v ten čas už v celej Varaždínskej stolici, ba v celom Chorvátsku bolo uvedené. Každé mestečko, každá dedina bola školou zaopatrená; a hoci tieto poriadky boli nové, predsa bolo vidieť značný pokrok. Len malé obce nemali školy a ich deti museli často konať dlhé cesty, aby sa účastnými stali učenia. K tomu obce, zvlášť vo vrchovatých krajoch, ako ostrá známka slovanského žitia, bývajú roztiahnuté v lazoch, čo vôbec sťažuje ich spoločenský život a deťom chodenie do školy obťažuje nadovšetko v zime. Obec Radoboj — nie banská osada v nej, stlačené na hŕbke — je takmer na štvorcovú míľu rozprestrená. Spevu vo Varaždínskej župe málo, vyjmúc pobožného. Tanca som nevidel. Obecné pastviny sú zriedkavé, každý hospodár má okolo svojho bytu všetko to, čo mu treba, každý dom pasie osebe, k čomu sa upotrebujú chlapci a dievčatá a pritom naučia sa leňošiť, zaháľať. Čo sa vo svete, čo okolo nich deje, o to nemali žiadnu starosť. O vzdelanosti nemali pochopu. Bezhraničná pohostinnosť i u najbiednejšieho sedliaka, ale zato poverčivosť velikánska. Keď prišla horevyššie spomenutá búrka, tvrdili, že videli, ako v oblakoch kňazia (černokňažníci?) na metle, na ohreblách a na oblakoch jazdiac, ľadovec po kraji metali. Keď sa kde na obzore ukázal obláčik, už cengali, bombáľali, až to v ušiach cvendžalo a na zunovanie bolo, a za to kostolníkovi osobitne splácali; čím viac zvonil, tým väčšia odplata. Už aj hrom zunoval to únavné vyzváňanie a pobil zvonárov; ale ani to nepomohlo, kým najmä účinkovaním, prostredkovaním opáta Krizmanića stolica sa veci nezaujala a sčiastky poučovaním, zväčša rozkazmi a pokutovaním toto bombáľanie koľko-toľko zamedzila. Ešte nájdeš mnohé zvony s nápisom: Vivos voco, mortuos plango, fulmina frango.^[174] Školy a so školami vzdelanosť i tu ako inde zapudili poverčivosť a zanedbaný ľud osvietili. Ale či s ňou detinská prostodušnosť, krotkosť, pohostinstvo a šetrenie majetku blížneho nepošli za durákom, neviem, keďže už veľa rokov ubehlo, ako som tam posledný raz bol r. 1855.

Tým sa skončili prázdniny a blížil sa čas nastúpiť cestu na ďalšie štúdiá už do Viedne.

Bolo to v obyčaji, že lekárski mladíci po skončení teoretických liet prvého, druhého a tretieho, mnohí, niekedy až polovica poslucháčstva, vybrali sa na ďalšie praktické dva roky do Viedne, lebo že tam v tom odbore má mladík oveľa viac príležitostí zdokonaľovať sa ako v Pešti. Túžil som i ja za tým cieľom, a dobrým právom, ako som sa potom presvedčil. Písal som teda a prosil švagra skromne a chúlostivo, či by on k tomu privolil. Skoro došla odpoveď, že s celou dušou pristáva, akže len s tou podporou, čo mi posiaľ — dvanásť zlatých km. — mesačne dával, i tam vo Viedni vyjsť sa úfam. Ja som si myslel, či v Pešti či vo Viedni bedáriť, to na jedno vyjde, a tuto zase viacej vidím, viacej skúsim a naučiť sa môžem. Tak teda oje môjho predsavzatia nebolo viac namierené z Radoboja do Pešti, ale do Viedne. A tou cestou, ktorou som sa pred štyrmi rokmi po smrti otcovej viezol s matkou a sestrami, jachal som i teraz do Viedne, s tým rozdielom, že sa to vtedy dialo na koňoch vozmo, a teraz som sa viezol od Poličian železnicou, ale až ta na švagrovom kočíku, s pohoničom Kogem, ktorého priezvisko Jelačić odvodzoval z latinského „cogere equos“.^[175]

V týchto časiech, pred rokom 1848, stálo ešte chorvátske zemianstvo pevne v svojich municipálnych stoličných právach, rýdze, nepokalené, starožitné, a hoci zväčša chudobné, ale nad všetok pochop vo všeobecnosti prosté a pohostinné. Ekonomické plody, zásoby pojedli si a popili vzájomne, lebo keď sa i urodilo, tvrdo to bolo speňažiť, exportu navonok nebolo. Národné povedomie, do tých čias udriemané latinčinou, začalo sa pevne vyvíjať a šíriť, a tým povstali trenice medzi národnou stránkou — nazvanou vtedy kriesiteľom dr. Ľ. Gajom ilýrskou — a medzi „madžaronskou“. A trenice čím ďalej stávali sa ostrejšími, až to konečne r. 1848 prasklo, o čom nás poučuje dejepis, a malo dlhé, hrozné hádky a krvavé následky.

Tým všeobecným pohostinným vírom, správne povedané prehnanou ctnosťou, zachvátený bol tak radobojský farár Fr. Horvát, ako i môj švagor, dvaja sebe oddaní priatelia. Túžba byť pohostinným siahala tak ďaleko, že jeden druhému k nemu prišlého hosťa závidel a nemal pokoja, kým hosť i s hostiteľom nestal sa i toho druhého hosťom, aby mu komoru a pivnicu vyprázdniť pomohol. Banský závod bol, pravdaže, v Chorvátsku čosi neobyčajného, a pretože švagor obstojný dom viedol a moja sestra bola rozšafná, vzdelaná, a tiež znamenitá kuchárka, stal sa jeho dom a obcovanie v ňom na široko-ďaleko obľúbeným.

Nuž lúčili sme sa, a po tak príjemne prežitom čase veru s ťažkým srdcom, po obede s tým asi citom, ako vojak, keď musí zase na termín rukovať. Kogeho kone, zvyknuté úradným krokom voziť do huty sirkovú rudu, tvrdo sa priberali do rýchlejšieho kroku, a tak pomaly ale iste dotiahli sme navečer do svetochýrnych kúpeľov Dolného Štajerska, Rohiča.^[176] V týchto, v letnom čase tak živých, ľuďmi sa hemžiacich, peknému mestu podobajúcich sa kúpeľoch, bolo teraz v pokročilej jeseni clivo. Celé tie rady mohutných palácov, teremy, pavilóny, prechádzky stáli tiché, opustené a celý smutný dojem zväčšila hudba, vyhrávajúca tam kdesi na kopci pred malým domčekom nejakého tu cez zimu prebývajúceho posluhu, a či dohliadača. Rohič patrí štajerským krajinským stavom. Mal som viac ráz príležitosť tadiaľto prejsť, ba aj v samú sezónu sa pobaviť a zabaviť. Ráno pohli sme sa ďalej, takže som večer zavítal do Viedne.