ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sestra Fánka ma zaopatrila na cestu sušeným ovocím, lekvárom, koláčmi — výborným takrečeným „Klöszenbrodom“.^[177] — Okrem toho mi odovzdali chorvátski vlastenci asi dvadsať, pravda, nekolkovaných kalendárov pre ľud, Koledar za puk.^[178] Ja som toto všetko so svojimi hábami a bielizňou pekne-rúče zapakoval do kufra. Na samý spodok koledáre, na to hodnú vrstvu tľapkavých skál radobojského slinca s peknými odtlačkami, za tým môj úbor a na samom vrchu spomenutý pokrm. Pravda, v ten čas na to v Uhrách nenavyknutý, nemyslel som na mýto, ale ako som vo Viedni došiel na linaj,^[179] prehliadli mi kufor. Ja v svojej nevedomosti a nevinnosti som sa spokojne díval, čo tí tam v útrobách mojej truhly paratia. Pýtali sa ma, čo je to. Lekvár! Že čo to lekvár. Nuž lekvár je lekvár zo sliviek. V tom pristúpil druhý financ a povie, že je to „povidl“.^[180] Nuž teda je, reku, povidl, keď je nie lekvár. Prezerali ďalej sušienky, koláče, to že je kontraband, to že neslobodno voziť, a že komu to chcem predať. Ja, reku, predať? Ja, môj študentský žalúdok — všetko sám strovím, komu by ja to mal predávať? — No, že za to treba mýto platiť. Páni moji, ak ja za to mýto mám platiť, tak to radšej hneď naskutku všetko tu na mieste zjem. Nato, ako sa mi zdalo, blahosklonne sa usmiali. Ale vŕtali ďalej, prišli na skaly a práve vytiahol jednu so zreteľným odtlačkom ryby Meletta Sardinites, že čo to? No, páni, reku, to už veru nemôžem zjesť. Hodili mi to tí zelení čížikovia dosť neslušne nazad a zaplesknúc kufor, pustili ma nepokaličeného ďalej. Ešte len potom, keď som koledáre rozdával, som videl, upozornený skúsenejšími Chorvátmi, že tie búrajúce finančné prsty blízko boli na stope kontrabandu; že koledáre neboli kolkované. Bol by som istotne značnú pokutu musel platiť. Lebo vraj neznalosť zákona nevyhovára.

Dal som sa odviesť do hostinca blízo Všeobecnej nemocnice, ale tam všetko bolo preplnené. Nechcelo sa mi ďalej ťahať, nuž mi konečne kelner prepustil svoj tmavý kútik pod schodom, len toľko, že som sa mal kde utúliť. Ako som ráno z tejto klietky vyliezol, prvý, s kým som sa v pitvore stretol, bol môj peštiansky spolužiak Laci Hunyady, rodom z Päťkostolia, kde jeho otec bol mestským fyzikusom. Hneď som prešiel do jeho izby a naskutku sme sa vybrali hľadať hospodu. A našli sme v neďalekom predmestí Roszau rožný dom, na poschodí, osobitný vchod z pavlače a oblok na trojuhlasté námestie, sprava stará pošmúrna kúria grófa Palaviciniho, oproti hrad a záhrada kniežaťa Liechtensteina a v hrade krásna obrazáreň. Hoci som sa časom bližšie obznámil s jedným záhradníckym pomocníkom Šarišanom a často som tú peknú záhradu navštevoval, predsa som — sám sebe sa divím — na to neprišiel, obzrieť si chýrnu obrazáreň. Zľava námestia ťahal sa stakétový železný plot^[181] záhrady kniežaťa Dietrichsteina.

Spomenúť chcem príhodu, akú som tu skúsil nasledujúcej jari. So svojím spoluobyvateľom Hunyadym sme raz v sparný deň vyzerali otvoreným oknom, keď začalo povážlivo hrmieť. Radil som vtiahnuť sa do chyže a oblok zatvoriť; môj priateľ ma vysmial, že predsa nás všetkých — vedel, že mi brata zabilo — hrom nezahluší. A ledvaže som okno pritvoril, uderil pred našimi očami blesk do studne v blízkom Palaviciniho dome.

A keď je reč o blesku, aby som azda v tomto ďalšom opise na druhý podobný prípad nezabudol, udám teraz i tento druhý. Po dvoch rokoch, to jest v r. 1848 v lete, keď som v revolučnom víre, už neznám či zo stráže či z cvičenia tiahol proti Gerlovičovej kaviarni, nebo bolo zakobolené, hrmelo, pršalo, a len čo som z Wildbretmarktu prešiel na Brandstätte, blyslo sa a krátko prasklo. Ja som sa, pušku nesúc na pleci, domnieval, že niekto strelil, čo v ten čas nebolo vo Viedni zriedkavosťou, keď tu vidím ľudí sa zhŕknuť a obzerať stenu domu, popri ktorom som práve prešiel. Udrel hrom do komína a z toho zbehol stenou dolu. Nemilo dotknutý, uchýliac sa pred hustým dažďom, vbehol som do kaviarne; oprúc pušku do kúta, sadol som si do okna k stolíku, kde pokojný viedenský mešťan s plným pôžitkom strebal kávu. Keď sme prišli do reči a ja som mu rozprával o uderení hromu pred chvíľou, o smrti svojho bleskom zabitého brata a o svojom elektrickom prúde, dávanom najavo zvlášť pri česaní iskrením vlasov, on, každou vetou mojej rozprávky viac a viac znepokojený, zaklopúc na markéra,^[182] vyplatil a poklonil sa mi tými slovami, že keď moja osoba páchne tak veľmi hromami a tamvon ešte hrmí, on drží za prospešné čím skôr sa od mojej nebezpečnej osobnosti odporúčať.

Teraz sa zase vrátime na našu roszauskú hospodu.

Môj súdruh Laci Hunyady dostával od otca toľké peniaze, že okrem hovenia žalúdku a druhých, keď aj nie prílišných pôžitkov, vypožičal si za mesačných osem zlatých dobrý klavír a hrával ako zbehlý hráč večer do jedenástej, čo mne v posteli ležiacemu a fajku fajčiacemu bolo veľmi vhod. Tento ináč dobrého srdca, ale nadmier ľahkomyseľný šuhaj hnal sa len za pôžitkom a za ženskými mimoriadne bažil, a preto on, epikur prvej triedy, prednášky zanedbával, a následkom toho som na klinike miesto neho ja prijímal jemu určených chorých. Žili sme jednako v pokoji, až raz, keď moje posledné dve zlatky, uložené pre nevyhnutnú potrebu, drzo si žiadal požičať a ja som mu ich vydať dôrazne odoprel, vtedy málo chybelo, že sme sa netĺkli. Zvada bola veľká, ale skoro sme sa pomerili, keď svoju chybu nahliadol. Ale sa nepolepšil. Jeden školský rok sme bývali vedno. On žil ďalej svojím spôsobom a tak sa zoženštil a zmaznal, že roku 1848, keď sa všetka viedenská študujúca mládež chytila zbrane, on, Ladislav Hunyady, on jediný vystal. Málo som sa potom s ním zišiel, ale keď som ho videl, utlmený, azda zahanbený, kráčal ďalej ako gigerl, vymastený^[183] vo fraku a vysokom cylindri. Po rokoch čítal som jeho meno ako ochodzného lekára v akejsi obci neďaleko Rábu.

Čo sa učebných prostriedkov a profesorov týka, to ani prirovnať k Pešti. Z tej príčiny ako vtedy, tak až do posledných čias neprestajne, mnohí poslucháči lekárstva opustiac Pešť, tiahli do Viedne. A to nielen z Uhier, ale z celej monarchie, áno, povedal by, z celého sveta podajedni prijachali do Viedne sa vzdelávať. Taký chýr mala viedenská univerzita, a nadovšetko lekárska fakulta. Najhlavnejšie jej svetlá boli: profesor anatómie Hyrtl,^[184] profesor Rokitanski^[185] a profesor Škoda,^[186] títo obaja poslední Česi a Hyrtl uhorský Nemec, vzdelaný na pražskej univerzite. Mojím profesorom chirurgie bol Wattmann, osobný lekár nášho terajšieho panovníka Franca Jozefa I. Stal sa z chirurga-ránhojiča profesorom, vládnym radcom a barónom a liečil terajšieho nášho panovníka, keď ho po revolúcii krajč Libényi zákerníckym spôsobom napadol a nožom na krku ranil. A okrem týchto skvel sa ešte veľký rad učených výtečníkov, ktorí zanechajúc filozofické rozumkovanie, rozširovali svoju vedu, utvorenú na základe prírodného bádania. Boli to istotne vedeckí velikáši, a následkom toho poslucháčov nás bolo veľa. Na klinických prednáškach bolo zaujaté kde len aké miesto - po posteliach, oblokoch, stolíkoch, načúvajúcich a značiacich si prednášky. Profesor Škoda sa nenáhlil s diagnózou, ale keď ju raz vypovedal, tak istotne zodpovedala skutočnosti, čo sa v prípade umretia pri pitvaní vždy dokázalo. Jeho perkusia a auskultácia^[187] u nás vtedy počiatok brala, veľmi ju upotreboval a zdokonalil, čím sa diagnóza netušene zmohla. Na terapiu kládol malú váhu, a toto mohlo byť to jediné, čo sa mu mohlo vyčítať, lebo chorý chce a žiada plným právom, aby to, čo sa choroby týka, bolo nielen poznané, ale aj liečené a hlavne vyliečené, a to sa jedine poznaním zla, ale ďalej nič, nedosiahne. Hoci je diagnóza nevyhnutným prostriedkom liečenia, po ustálení choroby ale bez terapie mladík, vstúpivší do praktického života, nevedel s vozom ďalej a musel nosiť vo vačku krátky návod, ako v cudzorečovom kraji slovníček. Jeho lajstrík liekov bol veľmi skromný a zakladal sa na tom, povedal by som, nihilistickom hesle: „Aspoň neuškodím, keď aj pomôcť nemôžem.“ Opakujem však, čo sa skúmavosti v poznaní chorôb - diagnostiky - týka, bol on obrom, opretým na prírodné, fyzické sily, ktorý ukazoval cestu. Privátnych chorých málo liečil, ale zhusta býval volaný, kde bola nejaká pochybnosť a ku konzíliám. Ľudia, ktorí, ako sa zdalo, dobre poznali jeho domáce pomery, jeho dôchodky - tohto syna chudobných rodičov, tuším mlynárov ^[188] — cenili na desaťtisíc zlatých. V ten čas ohromná suma. Tento slávny muž, čo sa týka jeho obyčaje a zovňajšku, bol prostý a skromný. Klobúk nosil taký, že by mu bol hocktorý z poslucháčov svoj vďačne pro honore požičal. Háby nosil čierne, nohavice nie s rázporkom, ale ešte s takrečenou jatkou. Vlasy čierne, rozčuchrané, na okrúhlych čiernych očiach okuliare, tvár hladká, vyholená. Pri prednáškach založil si obyčajne dva rozšírené prsty ľavej ruky pri ľavom uchu a dva prsty pravej ruky vstrčil do otvoru nohavíc. Keď ho volali k chorému malému arcikniežaťu, ako vychádzal von z chyže chorého, pýtala sa ho ustarostená matka chorého, arcikňahyňa Žofia, matka nášho kráľa, ako bude s cisárskou výsosťou. Škoda lakonicky odpovedal: „Nichts wird dem Buben werden!“^[189] Pre túto nemiestnu demokratickú odpoveď dlho nebol volaný ku dvoru. Ale keď zase po nečase boli prinútení povolať pro consilio jeho ku ktorémusi arcikniežaťu a k nemu poslaný dvorný lokaj naložil Škodovi, aby iste a vo fraku prišiel, pošiel ku kasni a vytiahnuc stadiaľ frak, odvetil, že keď jeho frak žiadajú, aby ho vzal so sebou, nech ten konzílium vydržiava. Šiel v svojom obyčajnom kabáte, a bol i v tom vítaný. Rady, ktoré dostal, nenosieval.

Za povinnosť si pokladám zmieniť sa aj o druhom velikášovi lekárskej vedy, o Rokitanskom. Ak Škoda bol chlapík nepatrný, nízky, tak Rokitanski bol dosť vysoký, kostnatý, pobelavý, plešivý, dlhej vyholenej tvári, len po boku líc nechal si niečo vlasov. Čo sa týka lahody pohybov, ešte prevyšoval Škodu. Jeho reč bola ťahavá, lenivá, prednášky únavné, ale vec sama — zrno znamenité. Jeho myšlienky prednášal nám ohnivým, príjemným spôsobom jeho asistent Lautner, neskoršie osobný lekár egyptského khediva, Lautner-bej. Keď prednášal Rokitanski, mládež s klobúkmi na hlave, s cigarami v ústach, ako to bývalo na patologicko-anatomických prednáškach, po laviciach roztratená čítala noviny, dumala alebo potichu besedovala, ale keď prišlo na demonštrácie s preparátmi, to sa všetci zhŕkli okolo neho. Ako Škoda svojou diagnostikou na fyzickom základe, tak aj on svojou patologickou anatómiou, to jest dokázaním toho, aké premeny zanecháva choroba v ľudskom tele, dal nový a pravý smer lekárskej vede. Anatómia nás učila poznať stroj ľudského tela v jeho pravidelnom stave, fyziológia jeho životné účinkovanie. Patologická anatómia nás poučuje o chorobných premenách tela. Čo nám teda podľa učenia Škodovho isté príznaky na živom tele zvestovali — istý jeho podrobný stav, to nám patologická anatómia mala pri pitvaní na mŕtvom tele dokázať, to jest kontrolovať. Títo velikáni, v škole sťa profesori hlboko ctení, vážení, mimo školy, či na ulici či v kaviarni, boli kdekoľvek na verejných miestach oproti svojim poslucháčom zdvorilí a vľúdni. O aristokratickom chovaní sa, akým sa oproti študentstvu vyznačoval s malými výnimkami peštiansky profesorský zbor, tu ani chýru ani slychu. Rokitanski napríklad pri popoludňajšom pitvaní mŕtvol, už či obyčajných — ktorých počet sa menil medzí pätnásť-tridsať — a súdnych, policajných, rád sa s mladíkmi zhováral, žartoval a anekdoty rozprával. A keď si tu i tu zabudol doma cigarku, bez ostýchania vypýtal si od nás jednu a každý z nás sa mu s veľkou ochotou usiloval pod nos vstrčiť svoju smradľavú, lacnú, a on ju pokojne, s veľkou trpezlivosťou vyfajčil.

Raz Rokitanski ochorel na týfus, bol nebezpečne zle. Držali nad ním konzílium jeho priatelia, kolegovia. On ležal zmeravený ako z dreva, nejedol, nepil, nemohol sa hnúť, hovoriť tiež nie; ležal vo veľkej letargii, ale čul všetko, myseľ mal na mieste a úsudok tiež — a v tomto zúfanlivom stave počul svoju ženu a deti nad sebou ako strateným nariekať, počul ako kolegovia s poľutovaním jeho žene povedali, že pomoci niet, že je stratený. On nemohol ani pohybom ani slovom na to reagovať, a myslel už s hrôzou, že je zaživa pochovaný. Ale prišiel ešte zavčasu k sebe, meravosť podobná smrti sa minula a tento kostnatý muž dlhý čas potreboval na to, kým sa zase zotavil. Ale čo? Nemotorný, aký bol podľa svojej prírody, vyjdúc po prvý raz po chorobe na schod — býval na prvom poschodí, kde bola pod ním hlavná partia Všeobecnej nemocnice, a na druhom poschodí I. lekárska klinika — strepal sa tak nešťastne, že si hneď zlomil ľavú ruku a zase pár týždňov musel sedieť doma.

Pomocou priateľov, ba i rodiny, pošťastilo sa mi dostať kondície, keď aj nie vždy, aspoň na dlhší-kratší čas, takže som vyšiel, pravda, len výnimočne, zo svojich stálych dvanástich zlatých až na tridsať zlatých. Tak som náhodou po zídení sa matky a sestry s istou paňou dostal u nej zamestnanie vyučovať tri razy do týždňa po hodine dvoch jej synkov. Staršieho v čítaní, písaní, rátaní a kresbe, mladšieho v písaní a kresbe, lebo bol nemý. Ich otec menoval sa Master John Kary of the Abtey a matka bola rodená Ordódy z Nitrianskej stolice. Ona bola vysoká, udatná pani, pekná belavá Niobe,^[190] ale krátkozraká. On pochodil zo Škótskej, chválil sa i tým, že jeho predkovia boli v rodinnom pomere so Stuartovci. Náboženstva bol katolíckeho. Slúžil v rakúskom vojsku ako dragúnsky nadporučík, ale vstúpil do penzie. Dostával som jeden dvadsiatnik — dvadsať grajciarov km. — za hodinu a tu i tu ma povolali na obed. Najmä pani so mnou zaobchodila veľmi vľúdne a ma priateľom volala. Tu som mal príležitosť zísť sa so všakovým panstvom. Chodili k nim poľský gróf Pininski a jeho žena, barón Hübner, čo mal najchýrečnejšiu záhradu v celom mocnárstve a neskoršie sa stal vyslancom na pápežskom dvore, a mnohí iní, Angličania a Francúzi. Rozhovor sa viedol takmer výlučne po francúzsky. Pani mi urobila návrh, aby som opustil lekársku dráhu a aby som vstúpil do Metternichovej^[191] kancelárie, ona že je s kniežaťom Metternichom zadobre a že to s barónom Hübnerom, ktorého som tam viac ráz videl, zariadi. Neviem, čo by sa bolo z toho vykľulo, ale ja som sa po malom rozmýšľaní zdvorilo poďakoval, chcejúc ostať verný svojmu povolaniu.

Pán Master John Kary bol podivín, červenovlasý, pehavý, korenistý Angličan, nemecky tak rozprával, akoby bol mal v ústach dve horúce knedle.

Prostredníctvom pána Pistoriusa, dôverníka môjho bratancovho podriadeného úradníka, dostal som zamestnanie v Tereziáne,^[192] čo bolo v tom ústave neobyčajné, ba azda unikum, a zverený mi bol istý gróf Condé, šľachtic krátkeho rozumu. Tohto som mal hobľovať, a to, čo v škole na prednáškach počul, s ním meridzať. Tomuto šuhajovi, vo sviatkoch a ceremóniách konavšiemu panošskú službu pri cisárskom dvore v červenom, zlatom obšívanom fraku, učenie sa do hlavy pratalo veľmi tvrdo. Za prácu, konanú tri razy do týždňa, dostal som po dvadsiatniku. Bolo by to dobre bývalo, keby som nebol musel zo svojej hospody do Tereziána dobrej pol hodiny a toľko zase naspäť, teda spolu hodinu cesty mrhať. A tým som veľa tratil na čase a zanedbával svoje vlastné povinnosti. Pravdaže, tieto moje bočné zárobky nešli vždy jedným časom, ale v rozličných obdobiach. Tak som r. 1848 dával konverzačné hodiny istému profesorovi ornamentiky na maliarskej akadémii, rýdzemu Talianovi, o ktorom, ako i o barónovi Brandensteinovi, ktorého som r. 1848 cvičil v slovenčine rozhovormi, zmienim sa azda neskoršie.

Postupne sa moje známosti šírili i v spoločenskom svete, a tak som prišiel do styku i s významnejšími osobami rozličných slovanských kmeňov. I naši Slováci sa častejšie zjavovali, tak napríklad Ľudovít Štúr. Zišiel som sa tu i so svojím vrúcnym priateľom, časom mojím susedom a kmotrom, veľmi blízkym osudom so mnou zviazaným Jankom Čipkom,^[193] ktorý po skončených právnických štúdiách v Uhrách prišiel do Viedne na polytechniku. Popri ňom zoznámil som sa s Chorvátom Patzeltom a Karlovčanom Franceschonim a Pfobom, štajerským Nemcom, už dospelým, majiteľom dielní na kosy. Vinko Patzelt pozdejšie umrel ako tajomník baróna Raucha, chorvátskeho bána v Záhrebe. My sme sa často schádzali a veselili. Patzelt, vtipný chlap, znamenitý spevák, bol po celom tele bielo a tmavo špľachavý. Kde biely špľach pripadol na obrastenú čiastku tela, napríklad na hlavu, tam mal celkom šedivé vlasy, bol strakavý ako pes. K tomu ešte nosil dlhé husté vlasy až po plecia a bol na ulici a všade nápadný, ale ináč mladík príjemného zovňajšku a komedianských manierov.

Raz sme si pristrojili vychádzku na Leopoldberg a Kahlenberg.^[194] Včasráno sme sa vyredikali, raňajkovali sme na Wartbergu v predmestí a potom sme sa driapali na vrchy, skade sa nám otvárala krásna panoráma mesta Viedne a jeho okolia. V starom kartuziánskom kláštore, teraz okrem kostola prestrojenom na krčmu, sme obedovali a rozjarení krásnou vidinou sme — bujará mládež — na obdiv krčmára a jeho hostí ozlomkrky stoly preskakovali. Prišla medzitým i druhá návšteva, tureckí kadeti rakúskej vojenskej akadémie vo svojich vkusných tmavomodrých kabátoch a červených fezoch na hlave. Akýsi civilista im vysvetľoval, ako a kade roku 1683 viedol svojich junáckych krídlatých ulánov chrabrý poľský kráľ Sobieski, kde tureckú obliehaciu armádu napadol a rozbil. Muselo to byť velebné divadlo pre kartuziánskych mníchov, ak sa vôbec dívať mohli a neboli už prv odprášení Turkami. Popoludní sme sa vybrali, ale nie tou cestou, kade hore, ale najstrmšou proti Klosterneuburgu,^[195] čiže Nuszdorfu, a to more patrio.^[196] Nasekali sme haluzí a naukladali sme ich na smyk. Janko Čipka si sadol a my druhí sme ťahali a tískali a šlo to pirťou ako expresom. Lístie a vetvičky sa skoro obtĺkli a odrali a Janka už začalo omínať, volal, kričal zastať, ale šlo to ešte ďalej, a keď sme na malej rovinke zastali, hrešiac vyskočil; ale pulidery na zadku boli vytrhané, a aby naspäť do Viedne mohol ísť bez urážky, museli sme mu frak na ceste kúpenými ihlami na tom ranavom mieste prišiť o nohavice.

My Slovania sme usporadúvali besedy najprv v Orfeu, hrozitánsky veľkej dvorane, a potom v Žofínskom kúpeli — Sofienbadsaal. Tieto besedy pozostávali zo spevu, hudby, deklamovania a niekedy i tanca a boli čím ďalej obľúbenejšie a pre ich pestrosť, hlavne tiež čo sa týka národných krojov, hojne navštevované i nemeckými Viedenčanmi. Mali sme hostí i z najvyšších vrstiev. Stal som sa s Jankom Čipkom a Patzeltom a mnohými druhými údom výboru. Tu som mal príležitosť poznať i grófa Nugenta^[197] — syna maršala toho mena. Predkovia tejto rodiny pochádzali z Írska. Mladý, asi tridsaťročný Nugent bol však iskrenný Chorvát; mne sa zdalo, že sa ním stal viac z originálnosti ako z presvedčenia: rád chodil v červenom krikľavom šerežanskom kroji.^[198] Chodieval k talianskym bystrým dvorným gardám, kde s nimi šermoval. Raz hneď po obede ukázal nám červené, krvou podbehnuté pruhy na bruchu ako výsledok rapierových úderov, ktorých sa mu dostalo od gardistov na plné brucho. On hral vodcovskú úlohu pri výčinoch národnej chorvátskej mládeže proti záhrebským maďarónskym pokusom. Potom zase akosi zmizol z dejišťa.

Spoznal som sa aj s mladým Michalom Obrenovićom,^[199] neskoršie srbským kniežaťom. Jeho otec^[200] žil tu ako vyhnanec; ozrutný, málo vzdelaný, ale človek bystrého umu. Mladý bol milou, vzdelanou, prívetivou osobnosťou, študoval právo. Pravdaže, vtedy stál s nami na rovnom demokratickom stupni a my, považujúc ho viac-menej za seberovného, veru sme nemysleli, že v ňom trčí budúci panovník krajiny. Dôkazom toho nech je i tá, hoci sama osebe chatrná okolnosť, že keď sa nás raz zišiel u Janka Čipku hodný počet šuhajov, samopašný Michal Obrenović strčil mňa, a potom som ja jeho pri schádzaní dolu schodmi. Pri všeobecnom smiechu, ale bez úrazu som budúceho potentáta doniesol k pádu na zadok. Škoda dobrosrdečného človeka, ktorého potom po rokoch ako knieža zastrelili v topčiderskom parku a z tohto pádu viac nepovstal.

Slovanské bály, ktoré v Žofínskom tereme v zime bývali, stali sa chýrnymi až po najvyššie vrstvy. Vstupné bolo dosť vysoké, a predsa sa všetko ta tislo. Pri všetkom značnom príjme ešte prispeli slovanskí velikáši mastnými príspevkami, napríklad starý Obrenović, Harrach a iní zblízka a ďaleka. A následok toho bol, že tieto zábavy, vrhnúc v to aj ich originálnosť a doteraz nevídanosť vo Viedni, vydarili sa veľmi skvele. Zohnali sme zo všetkých rakúskych kmeňov vybraných, pekných, vysokých chlapov v pestrých národných krojoch, ktorí stáli na rozličných miestach schodov okrášlených kvetmi a v sále sťa figuranti. Nechýbal ani obrovský Detvan a jeden gajdoš Gemerčan, vojak Horehronec, oblečený do svojho národného kroja. Bol to živý národný krajobraz, získavší všeobecnú pochvalu. Vyučilo sa nás dvadsaťštyri párov šesť chorvátskych, šesť slovinských figúr kola a to sme po odpočinku všetci tancovali vo svojom národnom kroji. Mojou tanečnicou bola pekná, živá pani banského radcu, Landererová,^[201] meškajúca tu s chorým synom.^[202] Čakal som ju dole pred ozdobenými schodmi, kam došla s mužom. Moja tanečnica, napnutá očakávaním vecí, keď vstúpila do dvorany, bohato okrášlenej a osvetlenej, zachvela sa pod neočakávaným, všetko toho druhu doteraz videné prevyšujúcim dojmom, z hlbín duše vysloviac dlhé ach, a zastala. „Všakver’, milosťpani, toto prevyšuje štiavnické bály?“ V slovanských farbách bielo-modro-červených a odenú chorvátskou surkou, zaviedol som ju na miesto. A bál plynul pri znamenitej Straussovej hudbe ako v raji. Určitý čas potom pri obdive a tlieskaní divákov tancovali sme spolu s druhými dvadsiatimi štyrmi pármi už spomenuté dve kolá.

Pani Landererová, povďačná za vyznačenie, pozvala nás potom roku 1850 v zime, keď sa zase bavila so svojím synom vo Viedni, mňa aj môjho priateľa Mórica Kellnera^[203] — pozdejšie hrončianskeho banského úradníka, vtedy slovenského emigranta vo Viedni a pri ministerstve zamestnaného praktikanta, na slovenskú večeru. Večera, na ktorú boli povolaní ešte niekoľkí druhí páni, napríklad Pivoda, pozostávala zo znamenitého guláša a chutných pôvodných trhancov s bryndzou a so škvarkami. Pani Landererová mala so sebou i svoju družku od detinstva z Hronca, kde sa ona ako Amonovská (vlastne po prvom matkinom mužovi Venclovská, narodená na Polhore) potom po matkinom vydaji za Amona v Hronci bavila a rástla. Túto družku, menom Witteovú, mala ako spoločnicu vo Viedni. Družka varila a k nej môj priateľ Móric vybehúval často na výsluhy do kuchyne. Večera bola dobrá a zábava znamenitá: i pán Landerer bol prítomný.

Jedna zo slovanských besied bola kremobyčajne početne navštívená; bolo to r. 1848 v zime pred revolúciou. Chorvátski juráti,^[204] prejdúc Viedňou do Prešporka na snem, kde sa už národná otázka, najmä Ľudovítom Gajom pohýbaná, medzi Chorvátmi a Maďarmi ostro pretriasala — stavili sa tiež na besedu. Viedol ich gróf Vojkfy a pri tej príležitosti uctil nás mnohých a štedro šampanským. Toto účinkovalo a boli sme ozaj rozjarení. Bol medzi nimi i Paľko Sumrák, môj zemko Bystričan — teraz na odpočinku ako odborový radca, bývalý peštiansky mestský inžinier-staviteľ a konečne štátny staviteľský dozorca novostavanej parlamentnej budovy. Tento môj zemko sa tuším i v Prahe vzdelával a pri tejto príležitosti začal si vyspevúvať tú českú: „A vy Němci cizozemci.“ Potom sme vstali, a bolo nás vyše dvadsať, a radom s pohármi v rukách kráčali sme vážne cez dlhú dvoranu pomedzi stoly a stolce, spýtavo obzeraní obecenstvom, až na druhý kraj sály, kde sedela dvorná chýrna šumná speváčka Hedviga a spoluúčinkovala na besede krásnym spevom, a pripíjali sme jej každý vo svojom nárečí. Ona, veselá žubrienka, štrngala si s každým prívetivo; a tak potom tým istým radom poberali sme sa na svoje miesto. Po obede sme vyprevádzali Chorvátov na ich hospodu, a to tak hlučne, že nás nočná stráž musela napomínať. Väčšina sa rozišla, niekoľkí ostali sme s nimi.

Aby už, čo sa týka národného rázu zábav, v jednom bolo odbavené, vrátim sa ešte k slovutným slovanským bálom v Žofínskej dvorane. V mojej prítomnosti posledný bol roku 1850. Na tomto plese bolo veľa hodnostárov; pripomeniem medzi mnohými len niektorých: bán Jelačić, generál Kempen, väčšina ministrov mnohých mocností i z druhých čiastok sveta, diplomati, slovanskí literárni výtečníci a politikovia, prední slovenskí mužovia. Bol tu aj Vuk Stefanović Karadžić,^[205] srbský spisovateľ, s ohromnými šedivými fúzmi, temným, zachrípnutým hlasom, blýskavými čiernymi očami, s dupkajúcou nemotornou drevenou nohou a s peknou, vždy v národnom kroji odetou dcérou. Nechýbal ďalej na bále knieža, starý ozrutný Obrenović, v dlhom, zlatom oblepenom kaftane višňovej farby a v ruke s krátkou hladkou žltou paličkou. Tento bál, aspoň čo som ja videl, bol najpôvodnejší a najživší. Kde-tu odpočívajúc, vysoký Srb vo svojom kroji, sprevádzaný naším gajdošom a potom mnohými hosťami, medzi nimi Jelačićom, Obrenovićom, niesol na velikánskej mise vôkol celej sály celého upečeného barana, ktorého potom pozvaní vyznačení hostia pri veľkom stole zjedli.

Každému, i mne samému, je podivné, že ja ako taký chudobný študent mohol som toto všetko prekonať. Nuž išlo to ťažko, ale išlo predsa pri skromnosti a vytrvanlivosti bez toho, že by som sa bol pritom opieral na vrecko druhého. Tu i tu kvapol od mojich malý príspevok, ale toho veľa nebolo, čo som nežiadal, ani nemal svedomie žiadať.

Okrem slovanských besied a bálov navštívil som i druhé verejné zábavy, keď som k tomu lacno prísť mohol, najmä v súkromných domoch, kde sa vykrútiť žiadalo viac dospelých dcér. Pred takýmto plesom prišlo na kliniku heslo: tam a tam, ulica, číslo domu, II., III., IV. poschodie, ba až hen pod krovom potrebujú štyroch — šiestich tanečníkov, jesť a piť zadarmo — kto ide? Pri takých zábavách sa často človek dobre zabavil, uhostil a mohol zbierať znamenité spoločenské a etnické štúdiá. Ale stalo sa i tak, že človek mal do činenia s biednymi síce, ale namyslenými ľuďmi, čo by boli radi pánov hrať, a nebolo z čoho. A šuhaj ešte k tomu musel načúvať únavné brnkanie na klavíri a rukami tlieskať celému radu hudobných dcér. Ale tak ako v Pešti, na chóre spoluúčinkovať a zarábať na báloch, na to som sa vo Viedni už viac nepodujal.

Pri besedách oboznámil som sa s penzionovaným profesorom práva Jurjevićom, Chorvátom, ktorého som už bol videl v Pešti a ktorý tu býval so svojou ženou. On bol tichý, vážny muž, ona veľmi sentimentálna a zbehlá v gréckej mytológii. Pretože ma pozvali, chodil som ich niekedy navštíviť. Pani s dlhými lokňami, prehnane čistotná, vždy keď som prišiel a prešiel cez ligotavo leštenú izbu, hneď mne za pätami poslala komornú utierať za mnou prach. A keď som po doske stolíka čiaral nevedome rukou, hneď naskutku utierala to miesto bielym ručníkom. Keď som videl toto jej počínanie, zarazilo ma to síce, ale mi bolo na žart a, akoby náhodou, v tuhom rečnení som jej dal dosť príležitosti utierať ručníkom stolík. V r. 1848 sa mi stratili z očú.

Z mojej roszauskej hospody na jar r. 1847 mal som príležitosť vidieť veľkú potopu spôsobenú Dunajom. Vody Dunaja vystúpili nevídane vysoko. Predmestie Leopoldovo a celá Jägerzeile bola pod vodou natoľko, že sa voda v prízemných bytoch až oblokmi liala, sklepy a pivnice boli zaliate a hoci sa povodeň zavčasu predvídala a zaviedli sa potrebné poriadky, škoda bola veľká. I čiastka našej ulice bola pod vodou a celou ulicou boli pre peších postavené drevené, na siahu vysoké lavice. V našom dvore tislo vodu hore záchodovým kanálom a i tak nepriam čistý dvor zanieslo tým väčšou hnusotou. Obyvatelia z prízemí ohrozených domov museli sa presťahovať na poschodie, k druhým tam bývajúcim stránkam. My sme dostali kvitovaného šedivého, ošúchaného, vysokého, chudého hraničiarskeho oficiera, ktorý rád rozprával o vojnách, v ktorých nikdy nebol a žil na cigóriovej káve. Všetko dovedna prebýval s nami za tri dni, potom ako druhý Noe opustil náš koráb. To ako to! Toto ubytovanie vybačovaného poručíka by sme ešte ľahko boli uhádli, ale policajný rozkaz, aby sa každá stránka zaopatrila na tri dni stravou, to nám nešlo do uhelnice. A čo by sme sa boli museli po hrdlo vo vode brodiť, to sme museli von. Ľahko je to, a ešte takéto zákony vydávať, ale ich plniť je ťažko. No ale Dunaj bol múdry, popustil on.

Patzelt, Franceschoni a druhí Juhoslovania dostávali z domu puránov — morky — a Slováci niekedy bryndzu, a to dalo podnet k veselým schôdzkam. Zišli sme sa pár dobrých priateľov v príhodnom hostinci a pri speve a žartoch užili sme upečeného purána a jedli sme Juhoslovanom nepriam známu, ale zato vítanú bryndzu. Toto mocne poslúžilo ku vzájomnosti: demokratický princíp tu zjednotil všetkých bez rozdielu stavov a veku. Čudné bolo i to, že spomenutý už technik Pfob, korenistý štajerský Nemec, majiteľ hámru na kosy, už vyše tridsaťročný, plešivý, ale dobrák človek, držal s nami a rád navštevoval naše zábavy. Aby sa vraj tým voľnejšie mohol pohybovať medzi Slovanmi, naučil sa „prosím“, „chvála“ a „vďaka“; ale ďalej to nešlo.

Upozornený svojimi spolužiakmi dostával som pašovaný uhorský dohán, dosť planú sortu, ale že bol pašovaný, teda zakázaný, už tým samým lepšie chutil. Nosila nám ho žena, lebo jej muž prechladol a z toho ťažko ochorel. Keď ho totižto raz financi naháňali na línii, skočil do hlbokého snehového záveja a tam dlhší čas trčal, kým sa financi nevzdialili. Z toho dostal zapálenie pľúc a umrel. Ona, chudera, ubiedená žena, nám dohán na bradu — na splátky dodávala, čo sme my podľa možnosti pomaly, ale svedomite splácali. Jeden môj spolužiak, menom Traub, žid, ako sa nám horko vyponosovala, bral na konto, bral, a keď sa už potom spierala dávať mu viac na bradu a požadovala peniaze, odoprel jej plácu, že ju pôjde žalovať, aby mu dala pokoj. A stalo sa raz, že som sa náhodou zišiel s Gustom Bräustettom, synom penzionovaného úradníka žijúceho v Tisovci, svojím vrstovníkom a drusom. Všakovým osudom hnaný, stal sa finančným strážcom vo Viedni a prišiel pristrojený v plnej svojej gále k nám na návštevu. A vtom otvoria sa napoly dvere a dvermi zavolá akási ženská, že pána Hunyadyho hľadá ktosi z rodiny a je ubytovaný v lekárni u „Leva“. Kým sme sa spamätali a došli ku dverám, už tá osoba bez zniku zmizla. Hneď ten deň a druhý zase dali sme sa hľadať apatieku ku Levovi, ale tej v celej Viedni pod tým menom nebolo, a tak konečne sme omrzení prišli na myšlienku, že si akýsi darebák z nás posmech vystrájal. Po nejakom čase prikvitne zase pašerka, opatrne strčila najprv hlavu dvermi a potom, ničím podozrivým nehatená, vstúpila a vyprávala nám, že ona zo strachu nedávno zaviedla Hunyadyho. Keď totižto predošle prišla s košom, naplneným dohánom a zočila financa v izbe, naľakajúc sa a mysliac, že je to nástraha na ňu, chytro vymyslela tú lož o levovej lekárni a potom pochytiac kôš, letela ako bez duše preč. Keď som sa dôkladne presvedčil, že môj vrstovník to nijak nenadužije, vyprával som mu bez udania osôb tú aféru; on, usmejúc sa, odvetil, že podobných vecí už veľa skúsil.

Po skončenom školskom roku 1846/47 vybral som sa v auguste zase do Chorvátskej; ráno o šiestej som sadol na železnicu a druhý deň ráno som bol v Radoboji. Viedenská železnica z rakúskej strany siahala len po Hlohnicu (Glognitz), stadiaľ potom sme sa viezli na omnibusoch^[206] krásnou semerinskou cestou až na štajerskú stranu do Mürzzuschlagu, kde nás zase prijala železnica. Náhodou sme sa viezli traja poslucháči lekárstva: ja, jeden Talian a jeden Francúz ako hospes.^[207] Tento posledný konal cesty ako etnograf a popri tom dopisoval do akýchsi novín a dopočujúc sa, že ja cestujem do Chorvátskej, zatúžil odbehnúť na čas od svojej talianskej cesty a spoznať i chorvátsky živel. Dal som mu teda návrh, aby so mnou z Poličian, kde ma bude čakať príležitosť, odbočil do Radoboja a stadiaľ potom na pár dní do Záhrebu. Moju ponuku vďačne prijal. Prišli sme na obed do Hradca, kde vlak stál celú hodinu. Pre lepšie pohodlie sme oddali batožinu pod ochranu strážnikovi. Zasadli sme si potom bezstarostne k stolu, besedovali, a čo sme mali, jedli a pili; a už keď cengali na odchod, pokojne vyplácali kelnera. Keď sme sadli do vozňa, bol už zvrchovaný čas; ale vtom na svoje prekvapenie badáme, že našej batožiny niet. Voláme nastráchaní na strážnika, a ten nám celkom nedbalo oznámi, že ten voz s našou batožinou vypriahli a tamto stojí osamote na dvore. Nebolo času na výčitky, ale sme sa cvalom vychytili do toho označeného vagóna po batožinu. Ja so svojimi ako pavúk dlhými nohami — pre ne ma Chorváti prezvali Pavučićom — bežal som ako postrelený vopred. Ako tak bežím, čujem, že za mnou nablízku čosi zvláštne hrkoce. Obzriem sa, nuž ruku na mňa vystiera kartušou a šabľou vystrojený policajt,^[208] ktorý istotne tej mienky, že som niečo pichol a tí ma prenasledujú, chcel ma chmatnúť. Nuž ale ja, pochopiac položenie, spravil som ešte tri-štyri jelenie skoky, vyhádzal som naše skromné kufríky von a zase cvalom sme sa brali ku vlaku, ktorý už pískal. Vidiac ďalší manéver, policajt skrotol a my vylepili sme sa do vozňa, keď sa už začal hýbať. Naše zadychčané pľúca uspokojili sa až hen na stanici Wildon, kde sme si už so smiechom rozprávali svoje dobrodružstvo.

Pozde večer zišli sme ja a Francúz z vozňa, Talian sa viezol ďalej do svojej domoviny. Stál tam už pohotove náš fiakrista Koge. Pretože noc bola vidná, letná, umienili sme si cestovať nocou ďalej. Sadli sme si teda hneď do koča. Koge nám oznámil príjemnú zvesť, že moja ako dobrá, tak nanajvýš opaterná sestra poslala mi zároveň za rúču sklenicu vína a k tomu zodpovedajúci kus pečeného purána a chleba. Kone chrúmali obrok pri oji a my sme chrúmali proviant v koči. A veru nám dobre padlo. A keď už všetko, čo živého bolo, pri oji, na kozle a v koči bolo nasýtené, velil som ďalej. A tu môjmu francúzskemu kolegovi prišlo na um, že je ospanlivý a že radšej bude tu v Poličanoch nocovať a ráno príde do Radoboja. No, rozumel som chlapíka: najedol sa, napil sa a teraz — serviteur!^[209] Nuž dobre, ostaň; však som vedel, že sa s ľahtikárom viac neuvidím. Spoznal sa tento etnografický skúmateľ aspoň s chorvátskym vínom a pečeným puránom.

Na raňajky okolo piatej som došiel domov. Asi tri dni som mal zapálenie očú od dymu na železnici a ležal som najviac horeznak. Vakácie, ako vždy, i teraz mi prešli príjemne. Za ten čas zavítali do Radoboja výteční prírodospytci: geológ Morlott, švajčiarsky Francúz z Viedne, tiež stade botanik profesor Unger a zoológ profesor peštianskej polytechniky Wirnau. S Ungerom som mal česť chodiť a zbierať po hálňach odtlačky. Morlott behal po celom okolí sám; včasráno raňajkoval a s košíčkom so suchými slivkami na ruke nevrátil sa len podvečer, a potom unavený najedol sa po chlapsky. Tento výtečný muž, skúsený cestovateľ, nielenže bol dokonalým zemeznalcom, ale bol aj znateľom starožitností a vysnoril na svojich cestách netušené predhistorické starožitnosti.

Pri príchode každého z týchto výtečníkov, ako vôbec pri návšteve cudzinca, nastala revnivosť, ba závisť medzi radobojským farárom a mojím švagrom, kto skorej má príchodzieho pohostiť. Tak sa stalo i s Wirnauom a on stal sa obeťou chorvátskeho pohostinstva natoľko, že keď na fare pri prípitkoch prišiel rad na slogu medzi Maďarmi a Chorvátmi a Wirnau predniesol pekný prípitok za blaho chorvátskeho národa, rozohriaty vďačný farár skríkol na svoju hospodáricu: „Donesi z ovoga od 36 godine!“^[210] Bolo to znamenité víno, ale tuhý zabijak, a tu veru už náš prírodospytec nemohol vydržať. Podľahol a museli sme ho so švagrom, i my dosť dobre podperení, ako malé decko, keď sa učí chodiť, zaviesť popod pazuchy domov a uložiť ho do postele. Pri obedňajšom hulákaní našiel som nad farárovou posteľou v uhle malého škorpióna. Tento neveľký, ale zlostný tvor istotne bol naším zvučným rákošením z pokoja vyrušený, tým viac, že tušil v blízkosti svojho nepriateľa, ktorý toť vo vysokých julských Alpách, po Dolomitoch zbieral slimáky a všakové živočíchy. Ale týmto sa ešte Wirnauov pobyt v Radoboji neskončil. Radobojské panstvo sa uznieslo usporiadať majáles na Veľkom Žlebe, značnom asi tisícmetrovom vrchu nad Radobojom z východnej strany. Vyrukovali sme s pánom Wirnauom zavčas rána na menovaný vrch. Fúkali sme dokonale, kým sme sa na samý vrch vyredikali. Gitara a harmonika zastupovali muziku. Sám profesor Wirnau hral na gitare a v dobrej nálade hneď i tancoval; a pretože temä Veľkého Žleba bolo hrebenaté, ten tanec bol veľmi namáhavý a nebezpečný. Čím ďalej, tým bolo veselšie. Pod obedom sme pripíjali štyrom stranám šíreho, pred nami sa ligotajúceho svetla. Výhľad z tohto vrchu je doprosta báječný. Na sever v hmle prerážali snežné vysoké hole v Kraňsku, bližšie nám mestá Maribor a Ptuja, starorímske pamätné mesto, a nespočetné dediny, mestečká a hrady. Na východ roviny Uhorska, Medzimuria, až po Križevackú župu. Na juh varaždínske okolie, pod nohami krásny krajobraz grófovho Draškovićovho hradu Trakoštánu, vrchy: Očura, Ostrc s hradom a Záhrebské hory, medzi tými a Veľkým Žlebom vrškovatá utešená panoráma treťohorného, záhrade podobného Zagoria. Oj, milé, milé Zagorie! Na západ vrchy štajersko-korutánske za Sutlou a za Sávou. Pozde večer veselí, ale i unavení sme sa vrátili domov a náš milý hosť na druhý deň opustil Radoboj a odniesol so sebou hodného slimáka v hlave, čo mu na Veľkom Žlebe vliezol z pohára do hlavy.

Asi o týždeň zatým vybral som sa sám bez kabáta a náprsníka, len v nohaviciach a širokom slamenom klobúku. V košíku na ramene mal som a la Morlott^[211] sušené slivky, kus chleba a sklenku vína, ďalekohľad a na pleci pušku. Stúpal som najkratšou, strmou, ale najplanšou cestou, ako som to už tak vo zvyku mal, na temä hory. Dodriapal som sa na trigonometrickú pyramídu, horko-ťažko som sa vyškriabal hore a tam z vrcholca som obzeral pomocou ďalekohľadu prekrásny, utešený obraz. Opísať by to bolo ťažko. Nebo bolo jasné, modré, ani nedeľné mlynárske nohavice. A keď slnce nepokojnú hmlu vždy viac a viac vyťahovalo a ona sa rozplývala vo vzduchu, vykukávali z nej postupne a vždy viac končiare, homôlky kopcov, kostolíky na nich a na kostoloch ligotali sa kríže, vystupovali topoľové stromorady, vinice, kaštiele, dediny, mestá, až sa konečne usmial celý kraj, prekvapený krásou teplého slnca. Všetko sa radosťou vyškieralo, a ja tiež. Ale slncu sa to nemuselo zdať, že sa mu tam z tej pyramídy a na jeho skutky prizerám; zaprelo sa do mňa a tak ma pripekalo, že som sa úplne mokrý spustil dolu a ďalej konal svoju púť lesom. Na úpätí Veľkého Žleba v jednej odľahlej, tichej, chrapačím zarastenej doline, na akejsi starej, zapustenej ceste našiel som stopy kamenného uhlia, ktoré neskôr i kopali; v slinku toho sloja boli našli i skamenené raky. A nielenže som narazil na kamenné uhlie, ale v husto zarastenom tŕnistom cárachu našiel som hŕbu širokých, ohnutých, dobre vypálených tehál; tak sa mi pozdalo, že to bolo akési klenutie-pivnica, ale väčšieho objemu. Bolo to zaiste pôvodu veľmi starého a ľahko by sa dalo súdiť, že tieto mrvy sú rovnodobé s tými pri Krapine nájdenými rímskymi starožitnosťami a s tými mohylami, ktoré našiel Morlott na Malagore.

Urobili sme vychádzku do Rohiča, kde sa mala posvätiť novovybudovaná dvorana, a pri tej slávnosti mal byť i bál. Nával hostí bol veľký, a to nielen hostí stálych, kúpeľných, hostí štajerských, ale prihrnuli sa aj hostia z Chorvátskej, Uhorskej, Krajny a Korutanskej, susediacich to krajín. A keby sme neboli mali známeho kúpeľného úradníka Remschmieda, štajerským stavom patriaceho Rohiča, ktorý zároveň bol i majiteľom skromnej krčmy v kúpeli, boli by sme prišli pre ubytovanie do veľkých rozpakov. On nám prepustil chyžku.

Ako predošlé prázdniny, tak i v týchto ma príhodne Kazimír Jelačić pojal so sebou na svoje cesty. Boli sme raz vo Varaždíne, kde na stoličnom dome pokonal svoje práce. Oboznámil ma s niekoľkými Chorvátmi, obzreli sme tam starý Erdődovský hrad, krásnu záhradu s parkom mestského fyzikusa a zabavili sme sa na kolkárni. Stadiaľ sme šli na juh, asi hodinu cesty v blízkosti Varaždínskych Teplíc, k veľkému chorvátskemu vlastencovi Kukuljevićovi Sakcinskému.^[212] Kukuljević, mohutný, kostnatý muž, slúžil a vyslúžil ako uhorský gardista^[213] a bol vzdelaný a činný chorvátsky literát. Jeho vkusne stavané velebné bývanie stálo na neveľkom kopci stred utešených viníc, blízo kúpeľa Varaždínskych Teplíc a mesta Varaždína. Vo dvorane na stole ležala kopa novín. Jeho otec, starý pán, vážny, ctený človek, tiež ešte žil.

V školskom roku 1846/47 doniesol som ostatný raz svedectvá o semestrálnych, a či vlastne ročných skúškach. Potom nasledujúceho roku a tak ďalej nastali len kolokviá, vlastne svedectvá, že dotyčný študent chodil na prednášky. Moje ostatné svedectvá zneli teda dobre, najmä svedectvo z chirurgie od profesora Wattmanna znelo zriedkave priaznivo: „Prima classis cum eminentia.“^[214]

Cez vakácie r. 1847 vybrali sme sa podľa dohovoru s podplukovníkom artilérie, v Hradci sa baviacim Jozefom Zellerom, naším príbuzným, do Štrassu. Štrass leží v Dolnom Štajersku neďaleko Hronca. Je to síce úhľadná, ale nepatrná dedina, s velikánskym vojenským vychovávacím ústavom. Tento ústav je pôvodne určený pre vojenských synov, ale chodili ta do školy a v ústave boli ubytovaní aj civilní synkovia, lenže títo museli platiť značnú sumu — ak sa dobre pamätám, osemsto zlatých ročite. Zeller tam mal syna Alberta. My teda, ja a sestra zdola, starý Zeller zhora, sme sa tam zišli. Vo veľkej prijímacej izbe našli sme už viac vojenských a civilných návštev, čakajúcich na svojich synov. Prišli i profesori, napospol vojenskí dôstojníci, a keď vypočuli žiadosti príchodzích, doviedli dotyčných chlapcov do dvorany a tu sa dialo stretnutie a láskanie. Keď potom Zeller vyžiadal syna so sebou do hostinca s nami na obed a k nemu, Bercovi, pridali jeho najdôvernejšieho spolužiaka, pretože podľa školských pravidiel žiaden z učeníkov z ústavu nesmel sám osebe vyjsť, šli sme si najsamprv pod vedením profesora-nadporučíka obzrieť obšírny ústav. Všetko bolo zariadené primerane, ba luxusne a v najprísnejšom poriadku. Kuchyňa velikánska, tomu primerane jedáleň. Stoly boli práve vkusne pokryté. Okolo mohutného stĺpa svetlej dvorany stál pokrytý stôl profesorského zboru s voľným výhľadom na všetky strany stolovania. Bolo to práve v nedeľu; mali sme príležitosť vidieť i jedlá, ktoré mali ísť na stôl, medzi inším veľké kopy kurčiat, určených na vyprážanie. Hm! Keby sa toho čo len malá čiastka nášmu voľakedajšiemu kláštorskému alumneu bola dostala! — Nazreli sme do domácej nemocnice, ktorá bola veľmi slabo obývaná; ktože by tam bol chcel byť chorým? Obzreli sme spálňu. Tá bola celkom jednoducho vojensky, ale prísne čisto zariadená. Spální bolo viac, podelených na istý počet študentov a tried. Spať chodili o deviatej-desiatej, vstávali o piatej-šiestej, podľa čiastky roka. Odprávať, poprávať posteľ musel si každý sám. Hneď pri spálni boli nástroje, umývače, kde sa šuhajci museli drhnúť zimnou vodou. Chovanci mali rovnošatu a cvičenie mali vojenské. Dozorcovia boli príkladní poddôstojníci, stráže boli prostí vojaci. Obcovanie chovancov medzi sebou dialo sa na demokratickom základe, to jest bolo rovnaké bez rozdielu pôvodu. Boli tam totižto deti vysokých a nižších, chudobných a bohatých stavov. A preto aby sa ani jedno necítilo urazeným alebo uníženým, zásielky, či peňažné či potravné, ktoré zaslali rodičia chovancom, profesori prejali a peniaze dávali dotyčným len príležitostne v malých rátach, keď na ne i tak zvláštnej potreby nemali. Potravné články, paškrty strovili v kamarátskom kruhu spolužiakov bez rozdielu podelených na grupy. Okolo tohto krásneho ústavu rozprestieral sa rozsiahly park s cvičebným a gymnastickým miestom a nástrojmi. Pekné chlapčisko, náš Bercík, stal sa časom nadporučíkom. Ale chcelo sa mu ženiť, opustil vojenčinu a stal sa pričinením svojho, v ten čas vplyvného ujca, banského radcu J. Krafta, predstaveným železničnej stanice hronskobreznickej, a rozumie sa, oženil sa. Tam mu dobre bolo, ale zababral si prsty a odstránili ho. Ujec mu pomohol do Prešporka, kde mu tiež dobre bolo, ale on a jeho žena neboli dobrí. Tam ho zase odpravili. Potom už zišiel dolu až na striebornú partu na čiapke a prikvitol na Vrútky ako magazinár. Ako taký ma v Kremnici navštívil a ako milá rodinka naviedol ma na podpis dvestozlatovej zmenky. Potom sa i z Vrútok stratil a mne ostala česť tú zmenku v kremnickej úrokovni zaplatiť.

Po príjemne prežitých prázdninách prichodilo zase ísť s ťažkým srdcom do Viedne…

Veru, keď som sa priblížil podvečer k Viedni, neprišlo mi na um, ani mi nemohlo, čo ma tu po štyroch-piatich mesiacoch čaká, akým náramným prevratom bude podrobené toto bezstarostné, fidélne,^[215] poslušné mesto, — toto mesto zábavy, kratochvíle, čo sa nikdy nestaralo o politiku, zato s celou zaujatosťou o vyprážané kurčatá — akú neočakávanú tvárnosť podstúpi.

Čo sa týka môjho živobytia, bolo ono rovné môjmu predošlému, s malými výnimkami a premenami. Medzi tými bola jedna tá, že som v zime r. 1848 asi vo fašiangu, ako som to už nakrátko spomenul, dostal kondíciu^[216] tri hodiny týždenne po dvadsať grajciarov km. u profesora ornamentiky na umeleckej akadémii, Taliana, s ktorým som po nemecky konverzoval. Druhá premena väzila v tom, že som najal druhú hospodu a s druhým kamarátom ju obýval, a to s Matejom Schieszlerom — pozdejšie Tálasy Gyula — s ktorým som začas býval pod jedným krovom v Pešti v Karácsovskom dome. A tak zišli sme sa zase starí známi. Tu on zase započal jedno-druhé, strčiac nos do filozofickej a medicínskej fakulty, ale skoro sa odtiahol a predsa akosi skončil pedagogický beh. Živil sa vyučovaním a v tom bol súci a neúnavný. Na samého seba odkázaný sa on ešte dosť dobre spravoval, ale keď odišiel ráno z domu, nevideli sme sa len večer; navrátil sa niekedy pozde v noci. Okrem vyučovania detí stal sa užitočným a obľúbeným v meštianskych rodinách všakovými produkciami, hraním na gitare, spevom a veľkou zručnosťou v zliepaní škatuliek a tomu podobných hračiek. Na Nový rok, na meniny hotovil veľmi jemné veci toho druhu a sediac niekedy celú noc v župane pri stolíku, lepil, lepil a utierajúc prsty a farbisté papieriky o zamastený župan, bol ozaj ako do pľuvára do opiliek, do reziny hodená pijavica: trčali na ňom papierové ostrižky ako pichadlá na ježkovi. Jednu hodinu mal i v samom dome u majetného brúsnika. Dostával za to odmenu v peniazoch a večeru, ktorú, keď načas neprišiel, mu doniesla kuchárka do našej izby; k tomu zakaždým bol priložený pohár piva. To sa uložilo do vrchnej stoloviny skrine. Keď pozde chodil a mňa moril hlad, ovoniaval som večeru: kus klobásky, syra, a čo prišlo, až to pokušenie tak ďaleko došlo, že som krójer alebo parízku strovil a pivo vypil a uložil som sa do postele. Keď sa konečne vrátil a šomrajúc pod nos pieseň skúmavým okom prezeral stolovinu, ja fučiac, akoby v tuhom nevinnom spánku, silou-mocou som zachlopil oči. Sprvu hrešil, potom obzrúc sa na moju tichú tvár, s úsmevom zamrmlal: „Verfluchter Kerl!“^[217] a tým bola vec skončená.

Ako nepatrné intermezzo pripomeniem nehodu, ktorá sa stala na Škodovej klinike, vlastne v dvorane. Túto dvoranu náš profesor upotrebúval na prednášky veľmi zriedka, keďže sa jeho prednášky, kvôli praxi hneď s chorým spojené, odbavovali pri posteli na klinike. Klinika, dvorana a všetky miestnosti tohto stavania vykurovali sa zdola, z traitterie,^[218] pomocou cievok teplým povetrím. Stroj, kde sa kládol dole oheň, sa akosi pukol, a či rozváľal, dosť na tom, s teplým povetrím hore bežal i plameň, a pretože ústie cievy teplého povetria sa otváralo v bezprostrednej blízkosti ohromnej knihami naplnenej kasne bibliotéky, začala sa už i táto chytať. Dvorana oproti klinike bola zamknutá. Len náhodou škárami veľkých dvier a kľučkovou dierkou ktosi zbadal a zavoňal smrad a dym. Strhol sa poplach a my všetci splašení vyrútili sme sa z kliniky a vyvaliac dvere dvorany, vrútili sme sa do dymom naplnenej, až tmavej dvorany, povybíjali sme pár oblokov a chytro donesenou vodou vedrami sme zahasili oheň. Knihám, troška priúdeným, nestalo sa ináč nič.