ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lebo som svoj príchod vopred oznámil, na prešporskom prístave ma čakali mladí ľudia. Jedného-dvoch z nich som poznal, s druhými som sa až tu obznámil. Privítali ma srdečne a stal som sa vo svojom rúchu živým predmetom obzerania a nielen zo strany svojich nových známych, ale i zo strany zhromaždeného obecenstva. Všetko ma obsýpalo otázkami a každý chcel vychytiť nejakú novinu. Vyprevadili ma potom in corpore^[304] do redakcie Národných novín. Štúr nebol doma^[305] a zastupoval ho Peter Kellner-Hostinský,^[306] a tomu vypomáhali niektorí mladíci, právnici a bohoslovci. Celá tá redakcia bola, i čo sa úradnej, i čo sa pospolitej čiastky týka, to jest domácnosti, ako hospodárenie mládenca, keď si i variť sám musí. Tuto, v herbergu^[307] pre putujúcich Slovákov, ma usalašili. Tu sa povaľovali celé Tatry papierov, novín, listov, a kráčajúc cez ne museli sme si cestu prebíjať, ako hentam vo Viedni 26. mája cez barikády. Prejdúc sa kus po Bratislave, upravili ma na večeru do miestnosti až príliš demokratickej. Bola to akási šalanda, kde sa schádzali rozliční nádenníci. Strava bola, pravdaže, lacná, ale ona, ako i celá miestnosť, páchnúca bryndzou, masťou a nápojmi, bola nečistá, a okrem toho bol tu hlavný stan všetkých prešporských múch. Druhý deň hneď ráno zaviedli ma do obchodu, kde náš Peter Makovický^[308] bol ako kupecký pomocník. Tu som sa po prvý raz s ním zoznámil. Dlho sme sa s ním nebavili, lebo bol pilne zamestnaný, najmä vojaci akéhosi poľského pluku si chodili kupovať „slance“ (haringy). Zabavil som sa jeden deň a tretí deň potom odviezol som sa konkou^[309] ďalej na Trnavu a zabočil som do Modry ku Kalinčiakovi. Bol tam profesorom — dobrý, prostosrdečný človek a znamenitý spisovateľ. Podľa môjho vkusu najlepší a najoriginálnejší kus je jeho Reštaurácia. V nej znamenite, stručne a trefne znázornil časové žitie a bytie nášho zemianstva; vo svojom spôsobe je to klasická práca. Predstavil ma i farárovi Karolovi Štúrovi^[310] a povolali ma na majáles, ktorý sa odbavoval v modranských viniciach. Rozhovory sa točili takmer výlučne okolo revolúcie, okolo politiky; ešte to nepreniklo do ľudu, ale badať to už bolo na všetkých príznakoch, že sa chýli k čomusi vážnemu, lebo od hora, od stolíc, od snemu sa to už dokonale podkurovalo. Pospolitý ľud si toho nebol povedomý, čo je vo veci. Vyslobodenie sedliactva z poddanstva prijal vďačne, ale nedôverčivo, ako deti, keď si ešte netrúfajú na vlastných nohách stáť. Najväčšmi zrazené bolo zemianstvo, a malo dosť príčin na to, pretvarujúc sa s kyslou tvárou, že to ono vymáha platnosť urovnoprávňujúcim slobodným ideám.

Z Modry som sa pobral cez Svinice na Nitru. Pretože som bol pechúrením unavený, chcel som sa ďalej odviezť, ale keď mi už samý večer príležitosť nechodila, zobral som sa pešo ďalej a bolo mi veľmi vhod chládkom cestovať. Prešiel som šťastlivo niekoľko dedín a už mohlo byť po polnoci, keď ma počal nadchodiť sen. Ešte som sa vyredikal na hladký kopček, obrobený široko-ďaleko roľami. Na južnej strane toho kopca černel sa voňavý sosnový háj; zakeroval som ta a vyvalil som sa pod strom, pritvoril som svoje unavené obločnice. Svrčky, sprvu mojím príchodom preľaknuté, zase veselo húdli a legionár spal, spal prikrytý nebeským modrým paplónom a pre bezpečnosť kapsy a hlavy strčil som tamtú pod túto.

Otvorím oči a nebo na východe bolo podliate pomarančovým leskom. Videl som už všetko okolo seba i v ďalšom okolí, ale tvár a ruky ma pálili; musel som ležať niekde blízo Komárna, to jest blízo močariny a tá skutočne bola podo mnou na dolinke.

Keď už dobre slnko ohrievalo, škrabúc sa po popichanej tvári, došiel som do Vrábeľ. Keď som vkročil do krčmy, našiel som tam už niekoľko pilných hasičov, ktorí svedomite terkelicou hasili. Naraňajkujúc sa mlieka a chleba, cestoval som ďalej. Keď som dorazil k môjmu milému zemkovi, ku Hronu, tiahol som popri ňom hore. Umorený namáhavou chôdzou, sparnom a hladom, došiel som podvečer do Žarnovice, aby som si tu oddýchol a okrial na ďalšiu cestu. Zostúpil som tu u svojho kamaráta, bývalého spoluobyvateľa, vlastne u jeho otca, prenájomníka erárnej krčmy Andreja Kaldroviča, ktorý odbaviac právnické štúdiá v Pešti, navštevoval prednášky na štiavnickej banskej akadémii. Keď som sa dobre najedol a dokonale si oddýchol, vybral som sa podvečer pri zapadajúcom slnci okúpať sa do Hrona. Tam som sa zase asi po siedmich rokoch zišiel so svojím priateľom z peštianskej doby, Júliusom Plošicom, teraz kaplánom u farára Scherera. Aj on sa prišiel kúpať a naše stretnutie bolo srdečné. Viedol tu už dobre činný život, najmä v národnom ohľade; bol tiež činným v zakladaní spolkov miernosti^[311] atď. S týmto horlivým, ohnivým zurvalcom som sa zabavil znamenite. Správanie Andreja Kaldroviča oproti Plošicovi bolo síce zdvorilé, ale chladné, pretože už vtedy v náhľadoch vecí národných boli odchodní, slovom Kaldrovič bol už maďarónom a Julko verným, poctivým Slovákom. Keď som u Kaldrovičov za jeden deň okrial a Andrejov strýčik, hlinícky krčmár, sa ku svojmu bratovi doviezol na návštevu, pojal ma až do Hliníka so sebou. Stadiaľ vychytil som sa zase pešo do Banskej Bystrice. Pri kozelníckom moste som sa občerstvil, vydýchol a vykúpal a nechajúc mokré spodné šaty na sebe, pechúril som proti večeru za chládku tak dobre mi známou cestou a chodníkmi domov.

Práve bilo jednu hodinu po polnoci, keď som zaklopal u Marov v Dolnej ulici na oblok matkinho bytu. Bolo mi clivo, akú odpoveď dostanem, keďže matka mi je chorá! No ale, chvalabohu, nebolo jej nič, ako som sa o tom hneď presvedčil; bolo to len vymyslené, aby som tým istejšie domov prišiel.

Banská Bystrica už bola značne rozkývaná, mysle rozbúrené, lebo tam bolo mnoho krikľúňov súcich na búrenie a roznecovanie myslí. Bola už zriadená, hoci ešte zďaleka nie vycvičená, garda. Bývalí pôvodní, takrečení schützeri už boli zanikli a malé ich zvyšky sa roztopili v teraz utvorenej národnej garde. Ale i táto garda mala veľmi známy meštiansky ráz. Tam si videl v rade stolára, pekára s farárom, učiteľom a úradníkom a pri tom kamenára, záhradníka a murára s banským radcom a statkárom. Čo sa telesného vyvinutia týka, stál za tebou a či pred tebou plešivý, širokoplecí, bruchatý, zdýmajúci chlap a za ním suchý, vysoký, šedivý pisár. A potom veliteľ žiada, aby si ty, štíhly chudes, v prvom rade kryl za sebou tú strašnú mastnú opachu! Bol to zaujímavý pohľad pri defilovaní.

Bystrickú gardu cvičil kraľovniansky cisársko-kráľovský nadporučík tam ležiaceho verbovaného veliteľstva, Kardhordó, zrelý to skamenený vojenský zurvalec. On, ako i jeho zrelé mužstvo — vtedy štrnásť rokov bez prestania museli slúžiť — mašírovalo, stálo a všetky vojenské cvičebné kvinty vykonávalo s takou dôkladnosťou, akoby boli z dreva vykresaní. Všetka váha celého vojenského žitia a bytia kládla sa na túto dôkladnú vycibrenosť. Aby som však nepretrhol niť opisu, musím sa vrátiť nazad.

Ledva som si doma odpočinul a urobil niekoľko návštev, povolaný som bol do gardy, aby sme sa v príhodný čas a tak temer denne na Dolných lúkach cvičili vo vojenčine. Ako som riekol, táto zväčša z usadlých, ale i sadlových mešťanov zlátaná garda sa mi páčila a ma veľmi zabávala. Nebola to tá ľahká, pohyblivá akademická légia. Vidieť týchto nemotorných, pokojamilovných obrancov vlasti, ako sa oni vážne zvŕtali, bol nadmieru smiešny výjav. No a k tomu toho tvrdého prepečeného nadporučíka Kardhordóa. Bol on starý šomroš, prísny a v slovách vonkoncom nie prieberčivý majster. Žiadal bezpodmienečnú poslušnosť. Oznámil gardistom, že v radoch prestali byť pánmi, tam stratili panstvo, meno a titul a každý je gardistom a punktum. V priebehu cvičenia im vyčítal, že sú napodiv ku cviku neschopní, nemotorní. Nepovedal by som vraj ani slova, keby nechápali štyri-päť ráz opakované velenie, ale keď na desiaty-pätnásty raz nemôžu pochopiť, čo moji obyčajní vojaci Liptáci si už na piaty raz zapamätajú, to je veru už vraj hanba a posmech! A takto hanil pred čelom gardu a ona si to ticho dala povedať, lebo museli byť radi, že sa s nimi tento železný junák zapodieva. Do rozpuku bolo, čo sme si my mladí žiadali, keď nám Kardhordó velil bežať do surmy — šturmlaufen^[312] — ako tí bruchatí páni padali, akoby ich kartáče boli ráňali!

Ja, ktorý som, pravda, ako legionársky obšitoš — nadporučík vo Viedni — už i druhých muštroval, neušiel som jeho pozornosti a priazni a s tým lichotením, že sa zručnosťou od súdruhov líšim, vyvolal ma pred čelo gardy, aby som tam na poučenie iným prednášal tempá a druhé vojenské vývody. „Vy, pane, sa líšite v línii“, povedal mi, chváliac ma svojím šomravým spôsobom pred celým zborom. Pravdaže, ako viedenský legionársky nadporučík vstúpil som tu ako prostý, obyčajný gardista do služby a do radov gardy.

Vyslúžený poručík toho istého Gyulayho pluku, Lacko Kürthy, v Bystrici žijúci ženáč, bol veliteľom banskobystrickej gardy. On sa však s Kardhordóom, čo sa cvičenia, ale i prostosrdečnosti týka, ani zďaleka porovnať nedá. Chodil tu i tu tiež na cvičenia a pritom velil obidvom stotinám.

I obratnosťou i krojom legionára budil som pozornosť obecenstva, najmä keď som stál na hlavnom stane pred mestským domom na stráži. Len čo odbila poludňajšia hodina, keď som ja, stojac na stráži, čo mi pľúca stačili, zvrešťal do zbrane: „Gewehr aus!“,^[313] až sa celým mestom ozývalo a my sme pritom obvyklé modlitebné obrady konali, všetci rínkoví kupci a ich stránky vystúpili pred sklepy.

Medzitým sa politické veci v krajine vždy väčšmi a väčšmi zamotávali, antagonizmus medzi dvorom a krajinskými stavmi rástol a rástol natoľko, nakoľko z Viedne všetky vynútené výdobytky snažili sa zničiť a nakoľko z druhej strany uhorské ministerstvo a s ním väčšina nespokojencov na prekot, áno, voslep celú vec hnali. Každý, kto sa len honosil zdravými zmyslami, predvídal, že sa to bez zrážky skončiť nemôže. Masy už boli zagitované, hoci správne nevedeli, čo je vo veci. Zbrojili, cvičili všetko, nakoľko sa zbrojiť a cvičiť dalo, teda nielen meštiakov, ale napospol po obciach i roľníkov, a vôbec čo zbraň nosiť vládalo. Ľud, z pokojnej práce tým odťahovaný, predstavoval po krajine jeden veľký tábor, veľký na počet, ale malý, slabý, čo sa súcosti týkalo.

Kým sme sa tu hrali na vojakov, krajinská vzbura klokotala a posiaľ nevšímané, potlačené, ale už polovedomé národy krajiny hlásili sa ku svojmu prirodzenému právu — „národnej rovnosti“ podľa zásady „rovné ťarchy, rovné práva“; a keď ich volanie, hlásenie sa počuť nechceli, ba ich práve naduto a surovo odstrkovali, začali sa vždy viac a viac po stoliciach hýbať. Keď prosebný spôsob neosožil, začali zbraňou, päsťou hroziť a vystupovať. Smelí jednotliví junáci postavili sa im na čelo: Štúr, Hurban, Hodža, Daxner, Francisci^[314] a iní otvorili ľudu oči a pozdejšie utvorili čaty. A tak ako na Slovensku dialo sa aj medzi Chorvátmi, Srbmi a Rumunmi.

Viedenská vláda podporovala národný pohyb svojím spôsobom, asi tak: „Inter duos litigantes tertius gaudet“.^[315] Nemaďarské národy, bojac sa inštinktívne brutálneho počínania Kossuthovho, trudili a usilovali sa za svoju svätú vec, ale s úprimnou dôverou tým operovali aj za vec právneho mocnára. A tak rástli nenávisť, prenasledovanie a zmätky. Priateľské, ba i rodinné zväzky sa trhali, podľa toho, ku ktorej stránke sa ten-onen priznával; nastali časy, aké bohužiaľ v občianskych vojnách bývajú.

Môj úprimný priateľ, tichý Samko Bodorovský,^[316] statočný človek, bol v ten čas ako patvarista^[317] zaneprázdnený u zvolenského podžupana Štefana Ruttkayho. On teda, pravá ruka Ruttkayho, konajúc uňho službu tajomníka, bol zasvätený do všetkých vtedajších politických vecí a pohybov, a tak sme my už vtedy boli orientovaní i v slovenských dielach. Keď ony už tak ďaleko dospeli, že slovenskí dobrovoľníci prekročiac moravskú hranicu vtrhli do uhorskej krajiny,^[318] vtedy už i sám Ruttkay medzi svojimi priateľmi hovoril proti Slovákom. Ale takým spôsobom, že moja sestra Petronela, ktorá ako priateľka jeho ženy často ju navštevovala, príduc domov s veľkým rozhorčením vyprávala strašnú zvesť, že hurbanisti — tak volali slovenských dobrovoľníkov — do Nitrianskej stolice vtrhnúc, všetko pálili a deti, ženy, pánov vraždili. Teda načas i moju sestru, ktorá predsa Slovákom vždy priala, nabláznili. Pretože som však ja bol o stave vecí dobre upovedomený, o tom hlúpom luhaní som ju presvedčil. Nerobili to Slováci, nie, a nikde, ale keby to boli robili, boli by im odporní páni, ktorým nie srdce a právo, ale len surová sila imponuje, boli by inakší rešpekt pred nimi mali; ale pomsty neznajúci dobrosrdeční Slováci dali sa vešať a strieľať ako barany. Oni, Slováci, a mali k tomu príležitostí dosť, ani jedného týmto spôsobom o život nepripravili. Však mali zväčša kňazov za vodcov, a za to im večitá sláva. Ale suroví ľudia sa tomu nerozumejú a dobrote sa nepozvolia.

Uhorské ministerstvo nahliadlo, že pritom, ako sa veci vyvinujú, maďarská vláda sa na nemotornú putnanú gardu samú spoliehať nemôže, ale že potrebuje stále vojsko „honvédov“.^[319] A tento úmysel skutočne vykonala tým, že po celej krajine nariadila nováčenie. Robila to ozaj parnou silou. Jedného dňa som dostal povolanie na stoličný dom do dvorany, kde sa odbavovalo veľké zhromaždenie. Bola reč o nováčení honvédov a ich zaopatrení, ako, kedy sa nováčenie má diať atď. Podelili stolicu na okresy a vo všetkých sa malo naraz nováčiť. Ale nemali nadostač lekárov, a tu razom čítajú v menoslove lekárov s týmto cieľom i moje meno, a to: pre Zvolen, Môťovú, Ostrolúku, Kozelník, Hronskú Breznicu, Buču. O pár dní vypravili nás do práce. Pohlavárom mojej komisie bol akýsi Szilasy, fiškál vígľašského panstva. Asi za štyri-päť dní nováčenie bolo zakončené.

Potom bola poskytnutá patriotizmu vhodná príležitosť preukázať sa štedrým; patriotizmus, ktorý siahal až po honvédske gate. Totižto patriotizmom blčiace ženské kládli na oltár znebezpečenej vlasti i hrubé plátno pre obrancov vlasti, ktoré na gatky pre honvédov prerábať žertvovali sa útle pršteky bystrických slečien, čo sa všetko dialo palam et professo^[320] na stoličnom dome. Pri poznámke, že toto plátno je na bielizeň predsa prihrubé a surové a ono by azda lepšie bolo na zemiakové mechy — čiže vrecia, Anton Radvánszky,^[321] hlavný župan, odvetil, že ono práve cieľu úplne zodpovedá, lebo ako také bude nosiča dokonale škriabať, a chlap že sa potom najmä v atakoch^[322] bude živšie pohybovať. Zabudol, že tým istým spôsobom bude pomáhať i v rýchlom úteku.

Keď tak severné čiastky krajiny sčiastky slovenskými dobrovoľníkmi, sčiastky cisárskymi vojenskými čatami boli znepokojované, keď totiž generál Simunić^[323] tiahol so svojím oddielom z Haliče cez Trenčín proti pevnosti Leopoldovu, strojili sa z tejto strany i národná garda i honvédske batalióny, keď už aj nie cestu mu zastúpiť, aspoň jeho boky diverziou ohrozovať a jeho postup, nakoľko možno, znepokojovať. Pri takejto príležitosti bol zajatý vojenský nadlekár dr. Fischer, ktorý sa poberal za Simunićovou čatou dolu Trenčianskou a ako zajatec bol ubytovaný u Pavla Sumráka v Banskej Bystrici, kde smutnému ináč dobre sa vodilo. Garda však hlavne i preto bola vypravená, aby slovenských vodcov a vôbec ku svojmu právu hlásivších sa Slovákov lapala a väznila, ako najmä v Nitre, Gemeri, Turci, Liptove a na mnohých iných miestach, čo však nielenže neutíšilo Slovákov, ale ich tým viac rozdráždilo. Videl som na vlastné oči, ako bodrých, ináč čo sa spoločenského postavenia týka nevýznamných, zväčša mladých Slovákov v sprievode gardy doviezli na vozoch do banskobystrického stoličného žalára z Turca. Hoci boli zaputnaní, skákajúc takmer napospol s veselou tvárou a jarým rozhovorom z vozov, kráčali ľahostajne do stoličného domu, to jest do žalára. My, ja a Bodorovský, dívajúc sa z obloka susedného domu, obývaného podžupanom Štefanom Ruttkaym, hoci s trpkým pohľadom, predsa sme sa tešili nad rozhodným vykračovaním týchto povedomých šuhajcov.

Pohyb v tomto smere bol na všetkých stranách pro et contra,^[324] a to slovensko-národný — cisársky, a revolucionársko-antidynastický — maďarský. Maďarská vláda, cisárom-kráľom vymenovaná, vyvinula ohromnú činnosť, pravdaže, v antidiagonálnom^[325] smere so zmýšľaním dvora, a tak skrsla anomália, že to, čo bolo legálnym, stalo sa priestupkom, ba áno vlastizradou, a naopak — ako z jednej tak z druhej strany, z akého stanoviska totiž kto na tú vec hľadel.

Cieľom hrozby a diverzie proti vtrhnuvším cisárskym vojskám^[326] — ako som už riekol, pod generálom Simunićom, a na postrach národným pohybom, ktoré zdali sa dostávať oporu zo strany Sliezska, Čiech a Moravy, vydala uhorská vláda rozkazy: rozličné zbory národnej gardy a všeobecného krajinského povstania — Landsturmu — postaviť na hranice severných stolíc. Tak i národná garda zvolenská, na čele s banskobystrickou, vytiahla do Svätého Jakuba, druhej obce nad Banskou Bystricou — vlastne k susednej tam kráľovskej drotárni, aby stadiaľ pozorovala nepriateľa, strašiaceho tam kdesi za hranicou, a zároveň sa cvičila v poli v zbrani.

A to sa stalo v auguste r. 1848, keď sa banskobystrická garda, a ja s ňou, vybrala na ten pochod. Celá tá výprava vypasenej, pohodlnej bystrickej gardy podobala sa viac hasičskému majálesu, neškodnému žartu ako nejakému vážnemu podniku. Muníciu niesli vedľa radov a za radmi slúžky v košoch v podobe pečienok a fliaš a príslušníci rodín vyprevádzali týchto statných Búrov^[327] ďaleko za Lazovnú bránu. A tak zbohom, Bystrica, kráčali sme žehnaní do krvavého boja.

Ako sme sa v tábore, tam v samej drotárni, usalašili, a najviac mešťania objemného tela po hodinovom pochode unavení, na slame vyvalení, vyťahovali svoje umorené telá a zoslabnuté ich posilňovali pečienkami a vínom — medzi ktorými vynikala ako amazonka pani Nikolayka, stoličného kastelánova žena v krátkej sukni, s čákovom na hlave a pištoľami za pásom — pripadla mi strážna služba pred hlavným táborom, pri mostíku na hradskej ceste. Stále ešte prichodili gardy, zväčša vidieckych obcí. Práši sa hradskou, blyštia sa kosy — „brusmo sablje, brusmo kose“^[328] — čnejú do výsosti piky a pred valiacou sa čatou kráča, oblečený v národnom kroji, Zrínimu podobnom^[329] — kučma s forgom na hlave,^[330] s vytiahnutou šabľou — môj dobre známy chlebový Slovák, obecný notár podlavicko-riečansko-tajovský so svojimí chlapmi. Hrdo vytiera si dlhé belavé fúzy a žmurká jedným okom — to druhé sa mu dávno už bolo odpúdilo. A tak tvárou, ale duchom nie, podobal sa na čele tých kosatých husitov veľmi Žižkovi. Ako sa mi asi na pol strelenia priblížil, strhnúc pušku z pleca, postavím sa do pohotovosti a zavolám ťahavým zvučným výkrikom, ako sa stráži svedčí: „Stoj, kto si?“ (Halt! wer da?!) Zmätený na chvíľu týmto neočakávaným privítaním, cúvol, potom sa pohol ďalej. No ale ja opakujem svoje volanie s tým väčším dôrazom a pýtam od neho táborové heslo, ináč že pálim. Toto moje počínanie môjho statného zemana Ferka Takácsa už celkom vynieslo z rovnováhy: čože on vedel o hesle, o tom ani len nesníval, a krútiac zarazený hlavou, cúvol zase nazad. Odvracal tvár od mojej naň namierenej cievy, akoby sa jej bol hanbil.

„No, no, vedže sa neblázni, Gusto! Veď som to ja, či ma nepoznáš?“

Ja, nepohnúc sa z miesta, v tom istom hrozivom postavení skríknem: „Stoj! kto si? Ja teba teraz poznať nesmiem!“ a zavolám, čo mi hrdlo stačilo, kým mi smiech hlas neudusí: „Gewehr aus!“ (So zbraňou von!)

To už nášho Ferka úplne pomútilo. A keď sa celá hlavná stráž chvatom vyrútila a do radu sa postaviac vystrčila bodáky, už ho na čele jeho čaty nebolo; stratil sa medzi podlavickými kabanicami.

Keď už potom vodca stráže dal vec do poriadku a Ferovi z mojej strany viacej nehrozilo nijaké nebezpečenstvo, videl som ho statným krokom, s vysokým forgom, zase narovnaného, opätovne na čele svojej čaty a chrabrého mužstva kráčať malým mostíkom do táborového priestoru, cez priekopu hradskej cesty. Kukol jedným nahnevaným okom na mňa, a ak som dobre vyrozumel, zašomral čosi medzi zuby, čo ma upomínalo akosi na mesto Krupinu.

Okrem národnej gardy bola v tomto svätojakubskom tábore zastúpená i krajinská pohotovosť, Landsturm. Veliteľom gardy, ako som už spomenul, bol Ladislav Kürthy, mešťan a cisársko-kráľovský nadporučík pešieho Gyulayho pluku na odpočinku. Ale bál sa, že by mohol prísť o penziu, preto v tábore nechcel byť veliteľom gardy. Skutočným veliteľom bol zvolenský podžupan Štefan Ruttkay — veliteľom celého tábora, ako predstaviteľ tunajšej krajinskej pohotovosti. Župan Anton Radvánszky bol tiež osobne prítomný, hral zástoj politického prostredníka vlády — slovom, bol tu najvyššou politickou vrchnosťou. V tábore bolo ešte niekoľko iných, povolaných i nepovolaných, úradníkov i hostí.

Po večeri, keď sa už všetko utíšilo, velitelia s komonstvom, napodobňujúc obyčaj povestných vodcov, obchodili a prezerali celý tábor. Ruttkay vykračoval s povedomím Napoleona I. Jedine Anton Radvánszky nezdal sa brať vec veľmi vážne a pri každej príležitosti robil posmešky, a ako známy humorista, podarené vtipy.

Ja som pozoroval všetko so zaujatosťou, ale správal som sa skromne. Ležím pokojne pri ohni, keď pristúpi ku mne Radvánszky a pýta sa ma celkom zdvorilo, ako sa cítim. „Podľa okolností dobre,“ odpovedám. On bez ďalších rečí pozval ma k sebe: že má v poschodovom dome v drotárni pohodlnú izbu, miesta dosť; aby som s ním býval a ešte s niekoľkými pánmi s ním i obedoval. On mal svoju kuchyňu.

Hneď som sa presťahoval k županovi. On spal v posteli, ja na slamníku na zemi. Druhá izba, vedľajšia, bola obývaná podžupanom; ďalej boli jeho pisári, potom kasa. V zadnom oddiele bola hlavná stráž s bubeníkom. Všetko na poschodí.

Tú noc som ešte konal službu obyčajného gardistu a stál som na stráži pred vchodom do domu. Pri prvom obede sa určilo, že predpoludním budem bývať pri svojej kompánii cvičiacim nadporučíkom a popoludní pre celý tábor nadlekárom. Ráno som teda narábal šabľou, popoludní nožíkom. Tou istou rukou, ktorou som mal rany dávať, tou istou som mal rany zašívať.

Ako nadporučík účinkoval som pri stotine, ktorej kapitánom bol sám župan Radvánszky; a že on nebol zbehlý v cvičení mužstva, dostala sa tá úloha vlastne mne. A naša stotina boli číri Detvania, chlapi vyberaní, ako hora.

Onedlho sa rozniesol chýr, že má prísť navštíviť náš tábor a prehliadnuť mužstvo vládou vyslaný plukovník Pulszky.^[331] Bolo sa teda treba pochlapiť. Cvičili sme sa ozlomkrky.

Roboty teda bolo dosť, keďže pri stotine okrem mňa, čo sa cvičenia týkalo, málokto čo rozumel. Naše mužstvo bez uniformy, vystrojené pikami a pozostávajúce temer zo samých ženáčov, celú tú hru už bolo i zunovalo.

Na podlhovastej lúke, rozloženej hneď niže drotárne a obrúbenej z troch strán doštenými búdami, bol náš tábor. Priestor otvorený proti hradskej nebol rovinkou, a na ňom hore vŕškom — dolu vŕškom vykonávali sa naše manévre. Náš kapitán, aby dodal veci väčšej vážnosti, upozorňoval Detvanov s celou prísnosťou na toho veľkého pána, Pulszkého, ktorý má prísť na prehliadku. „Vidíte, chlapci,“ — hovoril — „ja som hlavný išpán tejto stolice a som i vaším kapitánom; a pán Ruttkay je ešte väčším pánom — je komandantom nad celým týmto táborom; a ten pán Pulszky, čo z Pešti príde, to je až veľký pán! Držteže sa teda, aby ste sa mu zapáčili. Držte sa po vojensky! Hrmen vozov! Keď prejde popred vás, vystrite sa ako jedle, hlavu rovno hore: taktohľa, nehnite sa ani zamak, čo by vám hneď i šidlom do zadku pichol, a pozerajte mu strmo, smelo do očú. — No, či ste ma rozumeli? Či tak urobíte?“ — „Áno, prosíme ponížene pána osvieceného!“ znela odpoveď.

A svitol konečne ten dôležitý predpovedaný deň a zavítal Pulszky. Celý tábor stál v pohotovosti na nohách, tak upravený ako pri daných okolnostiach a v takom krátkom čase upravený byť mohol. Pulszky s Ruttkayom a so sprievodom v parádnom gardistickom kroji pohyboval sa vážnym, krokom pred postavenými radmi gardy a krajinskej pohotovosti. Moji Detvania stáli rozkročení ani zápole, ozruty, chlap na chlapa, Pulszky vytiahnutým krokom blíži sa k nám a s obdivom a úsmevom hľadí na tieto zvolenské pyramídy. Toho meria okom od hlavy po päty, toho tľapká po pleci: „Hej, švárni chlapi, udatní zurvalci, však udriete smelo na nepriateľa vlasti?“ pýta sa ich ten veľký pán.

A tu sa stalo to, čo sa stať nemalo. Hoci sa im pri cvičení dôrazne prikázalo, že v radoch a vôbec pod zbraňou chlap pred nikým klobúk strhnúť nesmie, lebo vtedy úctu len zbraňou vzdávať slobodno, oni, naši Detvania, rozpamätajúc sa na slová pána kapitána, ktorý v jednej a tej istej osobe bol aj ich hlavným županom — že ten pán Pulszky je takým veličizným pánom, začali na jeho prívetivý príhovor podľa obyčaje siahať za svojimi širočiznými širákmi. Tu ja z jedného a Radvánszky z druhého konca sme im mihali, aby klobúkom pokoj dali, čo ich chudákov tým viac pomútilo, a nevediac už vonkoncom čo robiť, neprestajne v rozpakoch súc, aby sa proti slušnosti neprehrešili, rukami hore-dolu holengali. Plukovník Pulszky prikročí potom k jednému chlapovi, podíva sa naň hore ako na nejaké vežové hodiny a prerečie: „Eh, chlapisko, toľká záhybeľ! Vy sa len nebojíte nepriateľa?“ — „Nie ver,“ usmeje sa Detvan, a šklbe širák prstami, „čo by som sa mal báť, prosím ponížene — pána osvieceného,“ a už zase si nevedel rady s klobúkom. „Čo by sa bál. Ale tieto šparcháče,“ ukážuc na piku, „sú ľahké ako pierko, a keď začneme týmito rázštepmi ráňať, ostane nám len kus poriska v ruke.“

„To máte, bratku, úplnú pravdu; ale dostanete druhú zbraň.“

Ako videl náš detviansky junák, čo mu pika pierkom bola, že sa Pulszky už ďalej poberá, ohlási sa ešte: „Ale by som voľačo prosil pána osvieceného.“

„Nuž čo takého, môj milý?“ Obor Detvan, keď na klobúk nesmel, aspoň si opasok pravicou šúchal a prosto, dôverne vybúšil: „Keby ste nás ráčili už domov prepustiť.“

Rýchlym krokom odbehol Pulszky ku druhej stotine a onedlho bola prehliadka skončená. Pulszky prišiel skúmať pulz nášho tábora a odniesol neočakávanú diagnózu, zrkadliacu sa v klasickej žiadosti prostosrdečného Detvana.

Radvánszky, s ktorým som býval, vyslovoval sa tu i tu predo mnou, mladým šuhajom, dosť otvorene; on síce šiel naoko s revolúciou, ale dosť trpne a vyhyboval, kde bolo možné, každému kameňu urážky. Nenadarmo ho v Prešporku vychodiace snemové Xenie^[332] označili ako plávajúceho v politickom mori, neznajúceho, na ktorom brehu má vystúpiť. Toľko som z jeho rečí mohol vyrozumieť, že on antidynastickú Kossuthovu akciu v hĺbke srdca zavrhoval a ako starý, korenistý, prepálený zeman z duše nenávidel jeho snahy, podkopávajúce prastaré privilégiá aristokratizmu. Slovom, Radvánszky bol skamenený dynastický zeman. Pretože mu však i revolučná vláda lichotila, netrúfal si vystúpiť so svojimi tajnými myšlienkami.

Dochodili naňho — ako na šéfa — jednostajne štafety vo dne i v noci, od civilnej i od vojenskej vrchnosti. Tak raz pozde večer dobehol kuriér s heslom, že centrum uhorskej armády, pospiechajúcej 30. októbra 1848 pod Kossuthom proti Viedni, ktorá sa mala spojiť s viedenskými povstalcami — bolo rozbité pri Švechate cisárskym vojskom pod velením generála Jelačića. Druhý deň hneď pri raňajkách Radvánszky oznámil zvesť s veselou mysľou prítomným predstaviteľom svätojakubského tábora, nasledujúcimi slovami: „Páni, či viete, kde je centrum?“ — Pozerajúc jeden na druhého zadivene odpovedajú: „Nuž centrum je pri Švechate.“ — „Ach, veru nie — centrum je v r…!“

Túto smutnú zvesť prijali spočiatku s veľkým smiechom, ale keď im poslanú správu o tom bližšie vysvetlili čítaním, smiech prestal.

Pre akú príčinu, neviem, ale myslím pre turčiansky strach, kde sa národný slovenský duch očividome zosilňoval a rozširoval, pošinuli nás gardistov do Harmancov, kde sme sa však za krátky čas povaľovali. A možno zato, že na šope spať už bolo chladno a v izbách bolo veľa múch a ploštíc, vrátili sme sa zase do drotárne. Radvánszky sa už pred naším odchodom do Harmanca vrátil po svojich úradných povinnostiach do Banskej Bystrice.

Počet mužstva, najmä krajinskej pohotovosti, sa denne zmenšoval bez toho, žeby sme na poli bitky boli utratili čo len jedného chlapa. Večer ešte boli pohromade, a cez noc sa vyparili ani tá dažďová voda. Piky ostali, chlapi zmizli. Byt veliteľa bol prenesený nižšie, do bývalého mlyna, teraz papiernického domu. Zaujímavé boli pre mňa šaržové raporty. Prichodili ku veliteľovi, namyslenému Ruttkaymu, poddôstojníci, a keď už jedno druhé oznámili a sa vyponosovali, koniec raportov bol vždy jeden a ten istý: „Toľkí a toľkí chlapi nám túto noc zutekali!“ Oj, dobrá polovica našej junáckej Detvy už po Stožkoch a lazoch behala. Veliteľ Ruttkay Ištván, skrz-naskrz udatný veliteľ a hodný následník Xerxa a Daria,^[333] hneval sa a nešeredne zlorečil na zbabelých úskokov, ktorí tak nehanebne opúšťajú zástavy našej drahej vlasti. Opakovalo sa to denne, ale nič neosožilo a na veci nič nezmenilo. A keď na koniec presolenej a paprikovanej kázne, posúriac vlastenectvo pozostalých prítomných, s predvedčením svätého vlasteneckého ohňa tým výrečnosť svoju dovŕšil, že aspoň títo, oni, verne do ostatného chlapa, ba áno do poslednej kvapky krvi vydržia — títo, takto oslovení, ticho síce, ale jednohlasne prosili, aby veru aj ich už domov prepustili. Plameň opovržlivej nevole šľahol veliteľovou tvárou a na posmech mydlil a karhal skormútených opovážlivcov.

Stojac opretý o kachle, hľadel som a načúval túto smiešnu komédiu. Ale škoda hnevu a rozhadzovania sa veliteľovho. Na druhé ráno sa už aj zo šarží menej na raport dostanovilo z týchto obrancov vlasti.

Konečne prišiel rozkaz domov sa pobrať, čo celý tábor bez výnimky vďačne vykonal. V oveľa menšom počte, ale s veľkým sebavedomím kráčali v ohni — pri gulášových kotloch — vyskúsení, ohorení veteráni do obdivujúcej a oslavujúcej ich Banskej Bystrice.

Po nedlhom oddychu dostali nováci zvolenského honvédstva, nanáhlo a neúplne zašatení a tým menej vycvičení, rozkaz brať sa pochodom na sever. Veliteľom zvolenského bataliónu stal sa bývalý náčelník svätojakubského tábora, major Štefan Ruttkay, a tak vicišpánsku tógu zamenil majorskou ságou,^[334] to jest z tichého podžupanského remesla postúpil zrazu na hodnosť majora, veliteľa zvolenskej honvédskej zástavy. Kapitánmi jednotlivých stotín stali sa zväčša vyslúžení poddôstojníci cisársko-kráľovskej armády, napríklad Gašparec, pasionátny poľovník, znamenitý strelec, ináč človek bez zamestnania, bol granatierskym kaprálom; Gansstuck, prenájomník a hostinský sliačskych kúpeľov, bývalý cisársko-kráľovský kaprál; Lehocký, merník z Poník, veľké chlapisko; barón Šluga, bývalý dvorný gardista, a ešte druhý dvorný uhorský gardista, ktorého meno mi už vypadlo z pamäti. V Žiline potom ešte pristúpil akýsi Takács, tak isto vyslúžený vojak, chlap prísny, až surový. Poddôstojníkmi stali sa mnohí mladí šuhajci, študenti, moji vrstovníci a známi, napríklad Obereigner, Pápa, Aschenbrier, Glanzer atď. a krem tých tiež už vyslúžení vojaci a jeden veľmi hrdý Cigán, ktorý následkom svojej kaprálskej hodnosti veľmi pyšne vystupoval a budil moju zvláštnu pozornosť. Tých druhých podriadených, subalterných dôstojníkov, zastupovali rozliční notári, malí zemani, úradníci bez služieb a všakoví iní dobrodruhovia. S veliteľovou Ruttkayho kanceláriou šiel môj intimus Samko Bodorovský a istý Šteiner ako pisár. Tento posledný cynik bol veľký figliar. Mňa ustanovili za hlavného lekára bataliónu a ku boku mi pridali Erendiča, mestského zvolenského ránhojiča, muža asi desať rokov staršieho odo mňa. A tak som sa stal koruhevným lekárom, hoci som ešte lekárskeho diplomu vo vačku nemal, a to s mesačným platom osemdesiat zlatých, čo vtedy znamenalo značný peniaz. A týmto začalo sa skutočné ťaženie do poľa so skutočnou, hoci nie vycvičenou, ale vojensky vystrojenou čatou.

Mužstvo s veliteľom tiahlo na Turiec vopred, ja som dostal rozkaz s vozmi, s muníciou, kasou a tomu pridanou strážou stúpať za nimi. My sme sa neskoršie pohli, popoludní, s ťažkými vozmi to išlo pomaly, a to tým pomalšie, že ako už v pozdnú jeseň, v harmanských vrchoch už primŕzalo a miesty sa zjavil dosť tuhý srieň. Kone sa kĺzali, musel som ísť veľa pešo, vozy tískali a kone sa neobyčajne morili. Bola to namáhavá cesta, a keď sme dorazili do Hája, bolo to už za rána. Tam prenocovavší honvédi už vstávali a na evanjelickej fare, kde major nocoval, som ja na špik premrznutý zavítal, práve keď chystali raňajky. O spaní nebolo reči, lebo hneď po raňajkách, ako začalo svitať, pohýnali sme sa do Turčianskeho Sv. Martina.

Moja rovnošata pozostávala v základoch z tej, čo som ako legionár bol priniesol domov. Nohavice, kabát. Miesto klobúka „kalabrézera“ vzal som si pohodlnejšiu študentskú čiapku, známu pod menom „cerevis“,^[335] z hodvábneho zamatu. Pretože sa však už i mrazy začali ukazovať, poskytol mi pán veliteľ akýsi hajdúsky súkenný biely kepeň. A ten sa mi veru dobre zišiel. Pre pohodlie, ale najhlavnejšie preto, že som sa domnieval o krátky čas môcť sa navrátiť domov, pojal som so sebou len dva páry bielizne, a to bola, ako som sa pozdejšie so škodou presvedčil, veľká chyba.

Prenocujúc v Turčianskom Sv. Martine, tiahli sme ďalej do Žiliny a tu nám bolo súdené za dlhší čas ležať posádkou, ako to obyčajní vojaci menujú, „vši pásť“. Ja som bol ubytovaný s Bodorovským, Šteinerom a ešte s druhými dvoma poddôstojníkmi u istého kupca Micelyho. Žilina krátko predtým, zvlášť rínok, bola vyhorela. Do kostola tak prehorelo, že sa oheň predral až do krypty a rakvy tam uložené nadhoreli. Pohľad na ubiedenú Žilinu bol smutný.

Ja som tu už s cvičením nemal do činenia a lekárska služba ma tiež príliš netlačila; mal som pomocníka Erendiča, nebolo zriadenej nemocnice a k tomu chlapi nechceli chorľavieť. Viedol som teda život ako hus v krmníku. Chovu sme mali v akomsi hostinci nad rínkovými arkádami, lacnú, dobrú a boli sme veselí. Z dlhej chvíle sme na hospode len fígle zmýšľali.

Náš veliteľ jazdil na bielom koni a spravoval zverenú čatu k budúcim bojom.

V Sliezsku na uhorskej hranici podľa došlých chýrov to neprestajne mátalo; tam plukovník Frischeisen a major Götz^[336] operovali so svojimi zbormi, a čo veci dodávalo tým väčšej vážnosti, už boli s nimi spojení slovenskí dobrovoľníci pod spoluúčinkovaním Hurbana a Štúra. Takéto správy účinkovali nedobre na mysle a následkom toho prichádzali rozliční neriadni ozbrojenci a vládni povereníci do Žiliny, tak menovite Ludvik Benicky,^[337] Balogh^[338] a mnohí iní, až bol vydaný rozkaz stúpať Kysuckou dolinou hore na Čadcu.

Pri vystrojení sa na pochod bolo zmätku dosť, nebolo hlavy, a čo nevystačil rozum, to chcel vybaviť veliteľ Ruttkay zakríknutím; tak zvrešťal na mňa, že nechcem na kase sedieť, že ma dá do želiez okovať, akoby povinnosťou lekára bolo kasu strážiť. Ako je však lekár bataliónu vystrojený, o to starosti, ale ani pochopu nemal. Celé moje lekárske náčinie záležalo z batôžka plátenných šklbancov — šarpie — niekoľkých ránd a malého ručného bugilára s ránhojičskými nástrojmi. Po mnohom kriku a strkaní sme sa pohli.

Po namáhavom pochode došli sme večer za tmy do Čadce. Mňa s Erendičom uhospodili u richtára, vedno i poštára, ktorý sa časom stal i snemovým vyslancom. Tento človek bol veľkým vlastencom, pravdepodobne, ako pri veľkom počte toho druhu ľudí, pokiaľ sa to jeho vačku týkalo a netýkalo. Hospodu sme dostali u neho, ale bez všetkého pohodlia; postele boli, ale okrem slamníkov prázdne, a ja som spával v detskej posteli so šrámkami. Bola mi veľmi krátka, nuž som sa musel ako penálik dovedna zložiť, keď som si ľahol, a pod hlavou som mal miesto podušky detský slamený klobúčik. Chovu sme mali v krčme u žida. Domový pán, ktorého sme medzitým zriedka vídavali, nás raz v nedeľu uctil obedom, poslal nám po zamazanej slúžke-Kysučanke za misu zapraženej kapusty so zázračnými lipkavými haluškami. Mäso bolo v tej kapuste úplne neprítomné.

Ináč sme nemali nijakej roboty a darebáčili sme vosvet a na ukrátenie času robili sme alotriá. Šteiner tvrdil verejne v hostinci, že čo, že sa on Hurbana nič nebojí, on že ho pozná, to že je chlap dobrý, a s ním že sa často v karty hrával.

V okolí Čadce bývajú lazníci a tam, nadovšetko hradskou oproti Jablunkovskému priesmyku, stáli honvédske predné stráže. Ta som niekoľko ráz vyšiel s poddôstojníkmi, keď išli stráže zamieňať, a mal som príležitosť presvedčiť sa o biede tohto ľudu. Kopce na okolí sú oholené, strmé, a preto dažďom strašne vyjarčené; obrábané pole a lúky tým činom od roka do roka viac miznú, na čom veľkú vinu nesú panstvá a tiež nedbanlivé vrchnosti. Biedne bývanie, kultúrneho človeka nehodné, lebo ľudia a statok pre usporenie dreva, teda pre vlastnú zvieraciu teplotu a získanie miesta, bývajú v jednom a tom istom priestore. Chova: zemiaky, kapusta a ovsený chlieb, to je pravidelná strava a pri neúrode je navyše aj hlad. A predsa to ľud dosť pekný, lenže i chudý ako Arabi, vysoký a — ponížený. Najväčšia jeho túžba a najväčší pôžitok je pálenka; keď sa jej ochlechce, sníva sa mu, že je pánom a pri takom šťastlivo pomútenom rozume zabudne na všetky tlačiace ho neresti. A ako všade, tak i tu, kde najväčšia núdza, tam je pálenka kotvou potešenia — a tam, kde je ním pálenka, je najväčšia núdza. A naši páni pri pohľade na to len rukou hodia ako na vec dešperátnu, už odbavenú, nenapraviteľnú. Na blízkej hranici, akoby šabľou preťal; pri tých istých pozemných, tých istých geologických polohách, pri tom istom národe, len hraničnou čiarou do týchto chudesov oddelenom, vidíš krásne lesy, chudobné, ale pravidelne obrábané polia, lúky a záhrady; čistotné, poriadne domy a taký i ľud. Musíš sa zadiviť: tu všetko poriadne, úhľadné — tam v slobodnej vlasti trhani, bedári. Na slobode samej je ešte nie dosť, však sú i Cigáni slobodní. Hriešne hospodárenie našich pánov priviedlo náš ľahkomyseľný ľud ta, kde trčí, a dnešní ich následníci, židia, ktorí i pánov — pravdaže, tiež nadmier ľahkomyseľných — pripravili o majetky, neprivedú náš ľud na ten stupeň hodnosti a kultúry, na ktorom sú blažení ich bratia tam v blízkom Sliezsku. A takto, sám zavšivavený z Čadce z Madayovej postele, konal som smutné etnografické štúdiá.

Tak už raz jedno ráno pre vydaný rozkaz stúpať napred skrsol strmý pohyb. Bolo jasné, ale mrazivé ráno. Tiahli sme cestou proti Sliezsku. Pri pochode, prirodzene, boli posťahované a pridelené všetky stráže. Major Ruttkay, ukrútený v bielom plášti, hojdal sa hrdo na bielom koni. Tvár vážna, čierne obrvy dovedna stiahnuté značili čosi zvláštneho. V ľavej ruke držal pohotovo ďalekohľad a my s jeho sprievodom sme tiahli okolo neho a za ním. Zastanúc asi po hodinovom pochode na malom, na všetky strany voľnom kopčeku, pozoroval hore cestou do diaľky; mužstvo stálo nižšie za nami. Ja som si sadol na zem. V tú chvíľu vidím, že sa odhora dolinou pohybuje čosi podobné obrovskej húsenici a blyští sa. Áno, blyšťali sa, a to bodáky a obrnenie cisárskeho vojska, Poliakov, a za nimi oddiel dragúnov. Zazrúc nás, na chvíľu zastali. Počuť bolo velenie, a za tými čatami sa ešte prášilo, znak toho, že tam čosi ešte nasleduje. Môžem povedať, bol to utešený obraz, krásna malebná vidina — a moja zvedavosť vystúpila na najvyšší stupeň, čo teraz bude nasledovať. Náš veliteľ však, opatrný muž, nedočkal na rozhovor s prišelci, ale obratne zvrtnúc koňa a strčiac ďalekohľad pod pazuchu, velil nazad; a my, navyknutí poslúchnuť, stúpali sme ochotne späť. Nehodno sa vraj s takými čerty zapodievať. A stalo sa to s takým oduševnením, že sme v tomto momente cisárske vojsko, ktoré nás tiež nemienilo ohnivo prenasledovať, stratili z očú.

Čochvíľa sme boli zase doma, v Čadci, v tom sladkom domnení, že sa obedom, ktorý nám už boli navarili — a už i tak blízko poludnia bolo — občerstvíme. Hja! Ale na to výhľadu nebolo; na všetky strany hádzali do vozov kde-čo ozlomkrky, ba tak to rýchlo išlo, že som ešte i ja vlastnoručne pomáhal Samkovi Bodorovskému, Ruttkayho tajomníkovi, tejto tichej, úprimnej slovenskej duši, bielizeň a veliteľove nohavice hádzať do kufríka. Šlo to všetko dve na tri, a kto dosiaľ pochyboval, mohol sa teraz presvedčiť, že sme na úteku. Nakoľko sa pamätám, nechali sme tam našim nepovolaným hosťom okrem hotového obeda, za ktorým som tak vrúcne banoval, ešte niekoľko debien s muníciou, puškami, šatstvom atď. Pán Balogh, ozruta chlap, vládny komisár a nešetrný zúrivec, mal tak náhlo, že i koňa, na ktorom sa niesť mal, tam zabudol.

Nuž takí prestrašení, lační, a tým samým i ľahší prášili sme do Žiliny, obzerajúc sa cestou, či nám už do zadku nepichajú, alebo či nás, ako sa náš chrabrý kapitán Gašparec úplným právom obával, neobídu, a tak nás neprichlopia. No ale tí boli spokojní s denným výsledkom a hoveli si v pokoji pri našom obede v Čadci.

Asi v polovici cesty nášho egyptského úteku^[339] zrýchlil som kroky, jedno preto, aby som sa tým viac oddialil od našich hostí — ak by im prišlo na um za nami sa podať — a po druhé preto, aby som sa prvý dostal do dosť biednej osamotenej židovskej krčmy. Ale som tu už našiel klbko honvédov, majúcich ešte bystrejšie nohy ako ja. Kúpil som si chvatom peceň chleba, takrečený fukáč; ale mne za pätami sa hrnuli honvédi a brali, čo sa jesť a dopadnúť dalo. Keď naši vedúci dotiahli, už bolo čisto, nenašli nič, len židove náreky, niečo pálenky a slivovice. Keď som ja tak pred krčmou naťahoval svoj peceň, usmial sa pán náčelník Ruttkay, či by som mu nedoprial jeden hryz. Ja mu podám fukáč a on si zahryzne. Tam však zase pýta od neho jeden hryz kapitán, od kapitána druhý, tretí, a o krátku chvíľu mne už neostalo čo hrýzť. A veru v tomto smutnom postavení neviem, či by sa teraz tak bol ošklivil nad starým zakolomaženým sadlom, ktoré prehltol môj kysucký vozkár v Žiline. Zunovaní, lační, ale s nenarušenou kožou dorazili sme večerom do Žiliny, kde sme sa opätne za dlhší čas ponevierali.

Medzitým som ja dostal hospodu von z mesta, v akomsi mestskom majeri, kde bol zriadený i vojenský špitál, ktorý však mal všetky tie vlastnosti, aké nemocnica mať nemá. Celé to osamote stojace stavisko smrdelo myšami a kade človek stúpal, vŕzgali dosky ako po klávesoch. Na všetky strany bol voľný prievan, i slnce malo voľný prístup dierami do krovu po chýbajúcich šindľoch. Náradie mojej skromnej izbietky — zdá sa mi, že bola pôvodne holubincu venovaná — bolo veľmi jednoduché: posteľ, stolík, stolec, a k tomu som ešte patril ja.

Podistým následkom chýru, že nás cisárski vykúrili z Čadce, nahnalo sa do Žiliny z rozličných strán ozbrojeného ľudu; gardy, potom pozbieraný zbor „ostrostrelcov“ z Trenčianskej stolice, polesní, pytliaci, poľovníci, ináč úplne nezriadená tlupa, došli štiavnické delá malého kalibru, tuším starožitné pozostatky starého zámku, a prišiel k tomu i malý oddiel z Talianskej sa vrátivších gyulayovcov. Mohlo ich byť asi tridsaťpäť-štyridsať chlapov, starí, vyslúžení, v prachu vyprobovaní vojaci, takmer samí Liptáci, ktorí ozaj s hrdým opovržením pozerali na honvédov. Stáli pod velením mladého, asi dvadsaťročného poručíka, Chorváta Marića. Ako tí prišli, ako nie, neviem; len toľko viem, že tu v bitke účasti nemali, a ako prikvitli, tak sa i stratili — kam, ako, čo, to som sa nedozvedel. Boli to tie politické zmätky! Uhorské, kráľom potvrdené ministerstvo rozkazovalo tak, cisárska vláda inak; alebo správnejšie rečeno, rakúsky cisár viedol vojnu proti uhorskému kráľovi a naopak. Do akého položenia už potom prišiel, kto musí poslúchať?

Bolo to 11. decembra 1848, práve na poludnie. Ja som s niekoľkými kamarátmi v istom rožnom dome, kde sme obedúvali, začal robiť tak veľmi obľúbené palacinky, keď celkom neočakávane udreli na poplach. Krkolomne, ale s nevôľou opustiac obložený stôl, rojili sme sa von, každý po svojom. Surmou hnali sme do blízkeho Budatína proti cisárskym, ktorí mali stúpať tou cestou. Ja — s mojimi niekoľkými ránhojičskými parhámami a strapkami pod pazuchou — vybehol som na budatínsku hradnú vežu obzrieť si okolie a budúcu bitku. A vskutku, videl som, krvavý dej sa už blížil; či sa mu i teraz zase vyhneme? — Kysuckou dolinou postupovalo riadne pešie vojsko, za ním malý oddiel dragúnov a za tými pol batérie rakiet.^[340] Rakety už mrskali granáty v polkruhoch, dymiac sem i ta. Na ľavom krídle tohto postupu bežali tlupy slovenského dobrovoľníctva, skákajúc cez kopce, plytčiny a ploty proti delám pravého honvédskeho krídla, ktoré práve dovezené, boli uvedené do pohotovosti a začali brechať.

Podo mnou na rovine pred Budatínom, oproti dorážajúcim cisárskym, rozprestierali sa honvédi a tlupa neriadnych trenčianskych ostrostrelcov v dlhých roztiahnutých reťaziach. Vznešený pohľad to bol na ten vírovitý obraz pri tichom, svetlom počasí. Pri suchej zime snehu nebolo nič. Ako sa to tam dolu blýskalo, mrvilo, rozťahovalo, krútilo! Plamene ako hadí jazyk vyskakovali z pušiek a výstrely hrkotali, akoby hrach do merice sypal. Dym, vyhnaný streľbou do povetria, vynášal ľahký vietor v dlhých pásoch. K rapotu pušiek pridal sa hrubý brechot diel a tlamou vychrlený dym hnal sa nad hlavami začadených delostrelcov. Tamto na ľavom krídle chytrí dobrovoľníci v krpcoch, bielych chološniach a čiernych hunkách, poskakujúc ani veverice, v hustých kŕdľoch sa ženú briežkom, a len-len že krajné delo neobišli a nezaujali. Hodili sa sem s veľkou rýchlosťou a krikom. A bolo by sa im to podarilo, keby zavčasu, v pár minútach, neboli do dela zapriahli a uvrzli.

A blýskalo sa ďalej, pušky rachotili, delá hrmeli a rakety, pľujúc granáty, jedna za druhou križovali povetrie.

S najväčšou napnutosťou hľadel som ani prikutý z cimburia hradnej veže; vidiac však, že nastupuje moje povolanie, zbehol som dolu; a bol veru zvrchovaný čas. Len čo som sa dostal za linaj vojska, už praskali za mojím chrbtom škridlicové krovy budatínskych majerov; škridle, do ktorých hlasno práskali raketové, prenikavo pískajúce granáty, fŕkali a cvendžali povetrím. Hlas, aký ony vydávajú pri tej práci, podobá sa tomu, aký vydávajú chlapcami krútené a potom na zem pustené, dierkou opatrené, vnútri prázdne „pumy“. Sem-tam do zeme prskavicou vrhnuté a roztrhnuté granáty rýpali a do výšky vyhadzovali zem a štrk. Nevedel si, kam sa uhnúť, hoci by ani to nič neosožilo. Jedna taká zlostná beštia vletela a čapla do Váhu, vystreknúc vodu vysoko do vzduchu, jedna zase frkla za ohradu medzi tých tichých obyvateľov cintorína, a pretože to bolo blízo mňa a stalo sa neočakávane, vyskočil som na dobrý meter, a práve nedobre, lebo granát, keď sa roztreskne, hádže kusy vo forme nálevníka nahor, a tak, keď vidíš padnúť dymiaci granát, prospešnejšie je hodiť sa na zem. Ale som veru nemal času na tú reguľu myslieť. Videl som kúr, počul som hvizd a ďalej nestalo sa nič. Len čo som sa spamätal, už mi doviedli dvaja vojaci tretieho sediaceho na jeho podloženej puške a o ich spojené ramená chrbtom opretého bledého vojaka; bol ranený do kolena, odkiaľ mu krv cídlikom tiekla. Ale i tu len čo som mu stačil po biede nohu zaviazať a jeho ďalej napred odoslať, už pred nami granáty vždy hustejšie plieskali a mušketové guľky pískali.

A tu bez ďalšej väčšej škody v najväčšej rýchlosti honvédstvo sa zvrtlo a vo veľkom zhone bez ladu a skladu proti mostu utekalo.

Kým som sa rozhliadol, čo sa deje, už chlapi, vozy, kone, pretekajúc sa vo veľkom stisku, valili sa napred. Keď som ja dobehol na most, už sa brali palánky mosta do Váhu zhadzovať, a ledva toto pri veľkom náhlení čiastočne vykonali, už cisárski zaujali budatínsky zámok, potom stromoradie za vodou, a slovenskí dobrovoľníci sa usadili na brehu za domami, skadiaľ ihneď iskrenne pálili na tento breh Váhu.

Honvédi a čo bolo s nimi spojené, najmä delostrelci a ostrostrelci, usporadovali sa na rovine, dosť málo ich chrániacej; boli veľmi vystavení ohňu protivníka. Mne bolo vykázané miesto pri kaplici niže mosta, kde som mal obväzovať ranených. Ostrostrelci, plaziac sa po výmoľoch, vrbinách a stadiaľ strieľajúc ponad Váh, sa rozťahovali po brehoch Váhu až poniže mňa. Hneď spočiatku stál som za prvou stotinou, kde môjmu bývalému spolužiakovi Emilovi Obereignerovi, práve v tej chvíli, ako chytil pušku, guľka prestrelila dlaň. Vykríkol a tak kŕčovito ranu prstami zachytil, že som mu ich len s námahou mohol roztvoriť.

Streľba sa začala asi o tretej popoludní a skončila sa asi o šiestej večer. Bol to dokonalý praskot, k tomu tam hrali granáty a tu duneli delá, púšťali gule a kartáče, a keď búchali do zámku a tam zasiahli kartáče veľký skleník grófky Ľudmily Čákyovej, hrmotali a cvendžali kvetníky a sklá, až to bola hrúza počúvať. Dobrovoľnícke guľky púšťané z kopca niesli napodiv ďaleko. Keď zase môjmu známemu bystrickému mladíkovi Pápovi guľka vytrhla kúsok z plecového svalu a nachytro som mu to obviazal, stotník Gansstuk mi ponúkol cigaru a ohňa k tomu. Ale tu fuk! Uhli sme obaja; guľka nám prebehla okolo ušú tým podivným šuchotom a zaryjúc sa do zeme tam zdochla. Na tieto zreteľné úkazy a výstrahy pobral som sa na svoje miesto za kaplicu, ktorá ma svojím chrbtom mala chrániť. Jedného mi ta doviedli krívajúceho, guľka vrazila mu do podošvy pri veľkom palci. Zďaleka pustená, už bez sily nestačila remeň prebiť, uspokojila sa len tým, že ho dokonale udrela. O pár dní už chodil.

A tak to šlo ďalej. Ako si raz tak pri robote vydýchnem, príde mi pozrieť na ostrostrelcov rozplazených na zemi, a vtom neďaleko seba počujem to nepríjemné krátke pfuk, a už zbľačí obstarný, širokoplecí chlap, vyskočí hore, chytí sa ramena a s potlačeným stonom poberá sa ku mne. Aha, reku, už ho máš, chudák! Veru máš. Guľka mu prebehla a zlomila hornú časť ľavého ramena.

Známy dobrodruh, krásny chlap a vládny komisár Ludvik Benický stál opodiaľ mňa; tiež mal byť podľa vlastného udania a po novinách roztrúseného chýru — ranený, vlastne, že mu guľka na pleci kus atily vytrhla. Ale ten skutok okrem neho nikto nevidel, a otobôž nikto dokázať nemohol.

Keď sa už bolo zatmelo, podpálili na druhej strane Váhu hore nad Budatínom dom. Oheň osvecoval okolie na široko-ďaleko a najkrajšie samé pole bitky, a vid to bol ozaj malebný, k tomu tu i tam velenie, krik, rachot pušiek, rinkot kartáčmi drúzganých oblokov budatínskeho hradu, praskot v haluzinách parkového stromovia. Bola to démonická krása. Len Váh, sám jediný Váh, v povedomí svojej moci v čiernom smútku valil sa hrdo, nedotknuto, ticho svojím prastarým hlbokým korytom ta, kam ho zadržať nikto nemôže.

Čo vlastne mala znamenať táto šarvátka, delená bezmostovým Váhom — neviem, keď predsa stránky nemali výhľadu prísť do osobného styku. Či si len strachu jeden druhému nahnať chceli?

Ľahšie i ťažšie ranených bolo asi tridsaťšesť — ich menovitý zoznam mi zhorel v Brezne — a padol jeden z Kremničky pri Banskej Bystrici, kus roztrepaného granátu frkol mu do žalúdka.

Žilina čupela medzitým v strachu; našťastie, šarapatiace prskavice nedosiahli jej strechy. A keď už cez pár hodín z oboch strán bez výsledku a do chuti sa nastrieľali a dom na vŕšku doháral, začala sa streľba tíšiť. Ja po dostatočnej práci zdvihnúc oči a hľadiac dookola, ocitol som sa takmer sám na bojišti. Navyknutému na neprestajný huk zdalo sa mi clivo v tej nenadálej podozrivej tisine a mraku, a keď som si veci doniesol naponáhle do poriadku, poberal som sa rýchlym krokom do mesta.

Vrátiac sa do mesta unavený, vylačnený a vymrznutý, chcel som sa občerstviť niečím, a tu idúcky narazil som na hlavnú stráž dvadsaťštyri chlapov silnú, opustenú a pred ňou kráčať jednotvárnym krokom dvoch ozbrojencov. Očividome, keďže sa celý zbor narýchlo vzdialil, ich tu zabudli. Už hneď po bitke zvečera pobrali sa na Predmier a týchto chudákov nechali na pánaboha. Prečo to urobili, neviem; ani to neviem, prečo tak náhle utekali dolu Váhom. Pravdepodobne preto, že sa obávali, že by ich cisárski niekde mohli zaobísť. A ako som sa dozvedel, azda z tej istej príčiny utiahli sa aj cisárski nazad, a to, ako vysvitlo, až po samú Čadcu. Žilinčania, zoberúc sa potom po skončenej bitke skúmavo do Budatína, v opustenom našli len dvoch dobrovoľníkov, jedného z nich raneného do zhybu nohy a druhého desiatnika, nízkeho, ale územčistého chlapa, tam zapozdeného. Poslednému, keď sa bránil, zaťali bajonetom do čela. Toho hunkára s postreleným zhybom odovzdali do mojej nemocnice a na čele raneného odviezli honvédi so sebou do Predmiera. Keby sa cisárski boli miesto reterírovania dali na postup do Žiliny, boli by mohli opustenú hlavnú stráž zajať a v meste a na okolí polapať, koho by len boli chceli. Zato na pravom brehu Váhu niekoľkých tiež chmatli, tak akéhosi krikľúňa farára^[341] z okolitých obcí, jedného značnejšieho zemana a druhých kossuthovcov menšieho významu.

Pri tomto stave vecí som ja, odkázaný na samého seba, nevedel, čo začať, či ísť za čatou a či ostať na mieste pri ranených. Na mňa pán náčelník zabudol tak, ako zabudol na hlavnú stráž. Rozhodol som sa potom pobrať sa za zborom. Prehliadol som si ranených a hľadal som mestského lekára, ale toho nebolo doma; išiel som teda do lekárne, užil pohár čaju, zostavil som zoznam chorých a ranených a oddajúc ho stráži na mestskom dome, aby ho mestskému fyzikusovi, keď príde, bez meškania doručili — dal som sa dobre po polnoci na cestu do Predmiera. Nad obzorom svietil mesiac, ale nad zemou rozprestierala sa riedka strieborná hmla a zem bola sychravá. Keď som takto pri tom mátožnom osvetlení kráčal cez rovinu, kde pred niekoľkými hodinami panoval pri ligote horiaceho domu toľký huk a vresk, teraz však stálo hrobové ticho a neukázal sa živý tvor, bolo mi ozaj clivo. Nič, len môj strmý krok a úder paloša o nohu sa ohlasoval v tejto pustatine posiatej guľkami a para, vypúšťaná z mojich úst, sa krútila. I obce, kadiaľ som zaberal, boli akoby vymreté, ba čo podivnejšie, i psy, inokedy bezohľadné, čušali. Len žblnkot vĺn blízkeho Váhu bolo tu i tu slúchať smutným tempom. Ej, ten Váh, ten Váh, koľké takéto a oveľa vážnejšie príhody a nehody on už od dávnych, dávnych čias na svojich brehoch videl!

Bolo ráno, ale ešte za tmy som došiel ustatý a vytrovený do Predmiera. Bral som sa do hostinca; tam po dlážke ležali a chrápali honvédi sťa kláty, nehýbal sa nik. Stoly stáli pokryté, poliate, sklenice poprevŕhané, pobité, akoby po tvrdom obliehaní, misky vylízané, koštiale rozmetané, všetko pojedené, popité ako po kobylkách. Mne sa nedostalo nič a nič. Krčmár mnou vyburcovaný zívol, ani oči neotvoril, rukou hodil, plecom mrdol a zamrmlal: „Všetko pojedli, nemám nič, zhola nič.“

Išiel som teda na faru, kde stanoval pán Ruttkay. I tam tak bolo ako toť v krčme. Vtisol som sa do izby, a ako som bol, pokrčiac sa v hŕbku, ľahol som si ako pán pes pod pec na zem a naskutku som zaspal; pravda, len na krátko, lebo ma po chvíli zobudili. A ledvaže som si oči pretrel rukávom, už sa pán major ostro osopil na mňa, pýtajúc sa, kde ostala hlavná stráž. Keď som mu odpovedal, že tam ešte Žilinčanov stráži, naskočil na mňa nasršený, akoby ma už prehltnúť chcel, že prečo som ju tak a tak nevyzdvihol. Týmto hlúpym, neslušným správaním pána veliteľovým tak som bol urazený, že by som ho, ale len v duchu, rád bol čapil. Ale čo? Preglgnúc zlosť a pohoršenie, sucho som mu odvetil, že som ja ako lekár na to nemal povolania ani rozkazu, ale toľko predsa viem, že stráž len ten mohol dať vymeniť, kto ju tam postavil; vôbec, že ja na to práva nemám. Na toto moje krátke vysvetlenie neobyčajne chytro skrotol a s prívetivým úsmevom začal sa vypytovať o povšedných veciach, ale ja namrzene salutujúc išiel som do kuchyne, kde starček-farár Ihlický, dobrý Slovák, honvédmi sekírovaný, ma priateľsky prijal a ochotne mi dal raňajky. Tomuto dobrákovi navalilo sa celé dôstojníctvo i s veliteľom, a pre svätý pokoj ich uhostil, ako len mohol, ale oni sa jednako nepriam vľúdne oproti nemu správali. Starý pánko mal v obyčaji, že keď ho niečo omínalo, vtedy si pískal; no i vtedy, keď som sa s ním v kuchyni zišiel, prenikavo pískal, a to bol znak, že ho tí nevolaní hostia už dokonale domrzeli. Samko Bodorovský, ktorého tiež rád videl, ho síce ľutoval, ale sa veru ani smiechu pri jeho áriách a trilkoch nemohol zdržať. Tu som sa dozvedel, že pred desiatimi dňami arciknieža Franc Jozef zaujal cisársko-kráľovský prestol.^[342]

Len čo som sa napochytro naraňajkoval, už znelo velenie nazad do Žiliny.

V Žiline som sa usalašil v nemocnici, v spomenutom mestskom majeri, a o svoju i tak nie priestrannú izbu delil som sa s mŕtvym honvédom — s tým, čo mu granát žalúdok roztrhol. Že nemali preň primeranejšieho miesta, aby ho potkany nehrýzli. Dobrovoľník ranený v zhybe bol strčený pod lavicou na slame; ja som tohto trpezlivého, ani slova bolesti, nijakého stonu nevypustivšieho Kysučana zaraz kázal, tak ako tých druhých ranených, vyložiť na pričňu a jeho všetkým tak zásobiť, ako tých ostatných. Keď sme o pár dní zase tiahli na Čadcu, tento biedny človek umrel.

Tu som ešte zabudol niečo, bohužiaľ, veľmi odporného. Keď sme sa hýbali z Predmiera, videl som na dvore horespomenutého dobrovoľníckeho desiatnika. Nemal na sebe nič inšie ako chološne, krpce a košeľu; ruky nazad zviazané, na modro zapuchnuté, preťaté čelo a tvár zohavenú sadnutou krvou. Stál pod silnou strážou, a ako mi povedali, cez noc bol zamknutý vo svinskom chlieve, tak ako som ho videl, bez teplej háby v tej ozaj už citeľnej zime. Tento skutok, takéto zaobchádzanie sa mi z duše bridilo. Chcel som ho obriadiť, ale duriac kolóny napred, nedovolili mi meškať. V Žiline dali chudáka kamsi do poriadnejšieho, teplejšieho väzenia. No, však sa tam dlho netrápil.

Túto poľutovaniahodnú korisť odsúdili nakrátko vojenským súdom na šibenicu, a aby si i šibenicu usporili, obesili ho na hrušku ad faciem loci,^[343] tam hneď v blízkosti na brehu nad Váhom pri Budatíne, v susedstve vyhoreného domu. Celá posádka musela k tomu deju vytiahnuť, aby to urobilo čím väčší dojem. A pod samým tým odporným skutkom kapitán Lehocký, spomenutý Poničan, obrátiac sa k nám, ku mne, Bodorovskému a Šteinerovi, robil úškľabné, neslušné poznámky. Ja celým dejom rozhorčený som mu odpoveď neostal dlžen, a od tých čias, hoci medzi mnou a ním i tak zvláštne sympatie nebolo pozorovať ani predtým, nastala medzi nami napnutosť. Po niekoľkých rokoch následkom sňatku s obďalšou príbuznou vstúpil s nami do rodinného zväzku, ale naše vzťahy ostali vždy až do jeho skonania chladné a zhovárali sme sa, keď to bolo nevyhnutné, len tak pomedzi zuby.

Nebolo dosť potupiť odsúdeného chudáka smrťou obesením, ešte po jeho skonaní tam hore na haluzi junácki obrancovia vlasti vyzváňali s jeho mŕtvym trupom na tým väčší posmech. Že to vraj na výstrahu.

Hneď po poprave stúpali sme do Kysuckého Nového Mesta. Ja som ani najmenej netušil, aký heroický kúsok nás má tu zase prekvapiť. Tak sa zdá, že táto celá výprava mala jediný zámer, hrozným hrdúsením chudobných ľudí účinkovať na masy prestrašeného kysuckého obyvateľstva. Mňa ubytovali u učiteľa. Boli to ešte mladí a krotkí ľudkovia; čo mali, chudáci, to vďačne dali.

Zarazilo ma, i každého citom obdareného obyvateľa tohto mestečka, keď som videl na jeho námestí stáť šesť šibeničných stĺpov, akoby vyrastených zo zeme. A hneď šiestich zažalovaných z dobrovoľníctva rad-radom na ne zavesili. Piati z nich boli roľníci a jeden tamojší klobučník, otec viacerých nedospelých detí. I túto exekúciu vykonali s veľkou okázalosťou. Ja som sa vykrútil, a aspoň tú hrôzu som nemusel vidieť; moja myseľ bola však hrozne rozčúlená, veľmi sa ma to dotklo, ľud už doprosta nevedel, čí je a čo je.

Po tomto heroizme vyšli sme zase na Čadcu, skade sa cisárske vojsko bolo vypratalo. Tu sme sa krátko zdržali; nedlho po našej prechádzke prišiel rozkaz, že náš batalión má stúpať do Komárna. Ja som išiel na raport k majorovi Ruttkaymu a pýtal som sa domov ako tamtí naši Detvania vo svätojakubskom tábore. On o prepustení nechcel ani počuť. Uvádzal som všetky možné slabšie i silnejšie dôvody, že ma matka čaká, že som nie zaopatrený bielizňou, že som zavšivavený, že sa necítim dobre atď., atď., že som ja neprisahal. Po dlhom parlírovaní^[344] mi mrzuto odsekol, že teda dobre, že ma prepustí, ale to že sa teraz ešte nemôže stať, že musím s nimi do Komárna; stadiaľ ma potom prepustí. Čo bolo robiť, musel som i s tým byť spokojný, ak som nechcel ešte horšie prejsť.

A tak sme sa dali na pochod najprv nazad na Žilinu, stadiaľ na Rajec; ta sme prišli práve na Dohviezdny večer. Ubytovaný som bol v hostinci u žida. Ešte hneď večer som bol na poklone u mestského lekára, potom som sa utiahol na svoj byt. Bolo mi clivo samotnému, chcel som si aspoň večerou vynahradiť, ale nedostal som okrem pohára mlieka a akéhosi pečiva s makom nič inšieho. Znechutený všetkým ľahol som si a spal som sen spravodlivých. Zarána som šiel na veliteľovu hospodu a tam som videl na stole, ešte neupratanom, aký zbytok tam včera večer prevládal. Tak sa mi zdá, že pán veliteľ Ruttkay býval v richtárovom príbytku.

Ostrostrelci, garda a iní hrdinovia toho druhu, čo sa boli v Žiline popletali, sa po budatínskej bitke rozišli na všetky štyri strany sveta a do Komárna tiahol zo všetkých sám zvolenský batalión.

Zima roku 1848 bola suchá, ale náramne ostrá, naozaj mnohé vtáčiky hladom, ale ešte viac zimou umorené padali a dochli. Aj chudáci honvédi trpeli následkom tejto neobyčajnej zimy. Zle ich ošatili; dostali síce rovnošatu a zbraň, ale na kepene akosi či zabudli a či nemali času, a tak v krutej zime museli chodiť bez kepeňov. Okrúcali si šatkami a randami uši a ruky, hlavy sťahovali medzi plecia a poskakujúc mašírovali. Najhoršie to bolo, keď stáli potom v noci na strážach. Ináč by dobre chované mužstvo bolo bývalo zdravé, ale prenikavá zima zapríčinila, že im uši pomrzli, za nechty im zašlo a mnohým namrzli palce na nohách. Tam kdesi pred Nitrou pridružili sa k nám úskoci z pluku Prinz von Preussen,^[345] osadeného v Haliči, s výložkami višňovej farby, samí číri Maďari, beťári trinástej próby, čo potom skutočne i na mne dokázali.

Ďalej tiahli sme cez Uherce, Kovarce a ubytovaní sme boli kde v kaštieľoch, kde v pansko-úradníckych bytoch a vodilo sa nám dobre, ale tým, čo nás pohostinne počastovali, odplácali sme sa — všami. I ľúto mi bolo i hanbil som sa, ale vši boli u nás už všeobecnou neresťou. Myslel som si vždy, už na ceste, aké bolo prekvapenie našich hostiteľov, keď komorné, postieľajúc nádherné postele za nami, svojim pánom o nájdených všiach rozprávali.

Na tomto postupe, nepamätám sa už, na ktorom mieste, začuli sme delový hrmot od obliehaného Leopoldova, pevnosti, vystavanej kedysi proti novozámskym Turkom. Naši skúsenejší kapitáni sa vyslovili, že keby cisárski stade vŕškami urobili teraz diverziu, mohli by nás obklopiť odpredku, odzadku a do chlapa pobiť alebo polapať. No nestalo sa ani jedno ani druhé, ani pokusu nebolo o to a my, stískajúc plecami, preliezli sme šťastlivo toto strategicky nebezpečné miesto. V Nitre sme nocovali. Na nocľah nás poslali do nádherného aristokratického domu, k akejsi obstarnej zemianskej vdove. Ubytovali nás tam asi šiestich. Zo všetkého odmeraného správania tejto hrdej panej bolo zjavné, že sa ona neženie za kossuthovským prúdom, ale že sa radšej pridŕža cisárskeho zmýšľania. Ale úfali sme sa dobrej večeri. Obsluha bola panská, náradie lesklé. Okolo stola obsluhujúci stáli napohotove v bielych rukaviciach. Pred usadením k stolu, keď sa ukázala domáca pani, všetci do radu a pokorne sme jej lízali biele mäkké ruky. Sadneme k stolu: prišla zapražená polievka a za tou grísové trhance. My, v domnienke, že toto je len úvod k ďalšej chutnej večeri, brali sme si, hoci na dno žalúdka vyprázdnení, len pre samý móres, maznavo, veľmi málo. Načo si aj máme žalúdok hneď prvým ledačím preplniť? Sluha, idúc ešte raz okolo stola, vľúdne, ale tíško ponúkal grísové trhance. Keď sme si v nádeji dalších lepších jedál viac nebrali, vstala pani s prísnym pohľadom zrazu od stola a pokloniac sa chladne, vinšujúc nám dobrú noc, vzdialila sa do svojej izby. A my sme boli odbavení. Potom sme už chápali a rozjímali, že to istotne švarcgelb dáma. S dlhými tvárami a ešte s dlhším žalúdkom sme pozde večer vyhľadali krčmu, kde sme zameškané potom vynahradili. Ráno zavčasu bez raňajok a bez bozkávania rúk našej hostiteľke sme Nitru zase opustili.

Prišli sme do Komjatíc. Tu sme boli ubytovaní na fare, ale farára nebolo doma, odcestoval v povinnostiach do fílií. Jednako na jeho rozkaz boli sme znamenite uhostení. Farár sa volal Ján Caban,^[346] pochádzal zo Seliec vo Zvolenskej stolici ako syn majetného a vzdelaného vozkára. Jeho otec bol už tiež bohoslovcom, ale že mu vtom otec — farára starý otec — majetný hospodár a tak isto vozkár, náhle umrel, prinútený bol opustiť seminár, bič do ruky chytiť. Tohto učeného vozkára viedenskí kupci nazvali: „Der lateinische Fuhrmann“.^[347] Janko Caban, o ktorom tu reč, bol úprimnou slovenskou dušou. Naši páni dôstojníci, poučení o jeho politickom zmýšľaní, zle-nedobre na neho, najmä pod obedom reptali, takže sa mi už prichodilo báť o jeho bezpečnosť a kožu, keď sa navráti. A neočakávane skoro sa navrátil. Vojdúc — vysoký, vľúdny pán — každého srdečne privítal. A tuhľa tí, čo pred chvíľou, tešiac sa z jeho štedrého pohostinstva, naň vo všetkých možných škálach brýzgali, vyskakovali od stola, podávali a stískali mu opreteky ruky, akoby to ani tí istí krikľúni neboli. Pripíjali mu rad-radom, že to už ani konca-kraja nemalo. Ono je pravda, dalo sa to pripíjať takým znamenitým vínom, aké nám nastolili, a k tomu obed taký, akého som už dávno neokúsil; to všetko im chutilo, hoci od pansláva pochodilo. Keď kus chvíle ušlo, stranou som sa s ním dôverne pozhováral. Osobne som Cabana posiaľ nepoznal a po dlhom, udalosťami plnom čase, roku 1849 zjari som ho ako ubehlíka vídaval vo Viedni. I tomuto poctivému pohostinnému mužovi sme sa odslúžili po švihácky, nechajúc mu čiastku zo svojho zbytočného stáda.

Na ďalšej ceste do Komárna sa mi prihodilo, že som prišiel do nepríjemného styku s jedným členom ubehlíkov, tvorivších Benického légiu z pluku Prinz Preussen. Poriadok, akým sa majú pohybovať vozy naložené batožinou, bol prísne určený, ale málokým povšimnutý. Na jednom takom vozíku bolo súdené mne sedieť na pokladnici. Na druhom vozíku sedel obstarný vyslúžený husársky strážmajster so svojou ženou, zmraštenou markotánkou,^[348] podnapitý. Mal okolo krku obojok, remeň, a z toho remeňa holengali sa mu na prsiach dve pištole. So svojím vozíkom, rušiac poriadok, vždy predbehával, takže sa každú chvíľu prichodilo obávať, že sa prekotíme. Viacnásobné volanie, napomínanie neosožilo, až mi trpezlivosť vyšla. Skočím z voza a vytaseným palošom, širinou zaháňal som nazad kone, ktoré i skutočne cofli nazad. Vtom čujem za sebou zahrešiť a čosi čudne podozrivého štrknúť. V okamihu sa obzrúc, vidím stáť jedného z ubehlíkov, čierneho ako satanáš chlapa, s natiahnutým kohútikom a cievou pušky na mňa obrátenou, pripraveného pohotove streliť. Zarazený nevedel som sa napochytro spamätať, ale prv ako by som bol mohol upotrebiť palošku mojej bezpochyby už pripozdnej obrany, už ho jeden z kapitánov za hrdlo chmatol a s teremtetovaním^[349] odsotil nabok.

Aká disciplína a podriadenosť panovala pri tomto vojsku, a najmä pri takrečenej Benického légii, nech svedčí ďalej nasledujúca udalosť. Asi hodinu po mojej skúsenosti som videl, ako ten istý starý strážmajster kráčal za kapitánom, sediacim na voze predo mnou so svojím kamarátom, prenasledujúc ho s natiahnutou pištoľou za ušami a preklínajúc ho cifrovanou maďarčinou, vyhrážal sa mu. Voľky-nevolky musel kapitán v tom položení, ak si nechcel dať mozog s ohňom namiešať, nadávky pokojne znášať, kým sa tomu opitému divochovi zazdalo ustúpiť od prenasledovania. Vybrali sme sa hneď potom obidvaja na ponosu k majorovi, ktorý nám prisľúbil hneď, ako do Komárna dôjdeme, vinných potrestať, čo sa však nestalo, ba ani len spomienky o tom nebolo.

Cestou pridružil sa nám plukovník Gerlon. Ak sa nemýlim, pôvodom Francúz, chlap červeno-radikálny, ktorý už vo viedenských nepokojoch hral značnú úlohu, ale stadiaľ, keď už veľmi tesno začalo byť, zavčasu ešte uvrzol. A tak i Poliak Bem;^[350] kdežto chudák Messenhauser,^[351] Blum^[352] a mnohí iní boli zastihnutí a vojenským súdom, pušným prachom odpravení. Tento pán Gerlon — tuším gróf — mal i svoju manželku pri boku.

Už sa hodne zmrklo, keď sme sa blížili k bránam komárňanskej pevnosti, ba práve tma už bola, a tu zjavil sa našim očiam čudný a hrozivý pohľad. Od Komárna na západ v šerej tme, po rovinách, v dlhom-dlhom polkruhu ťahal sa ligotajúci pruh ohňov v diaľke asi jednej míle od nás. Ligotalo sa to sťaby vyleštené gombíky na vojenskom kabáte. Boli to stá strážnych ohňov cisárskeho vojska, určeného vždy užšie a užšie pevnosť okrúžiť a okrúženú zamknúť. Oči všetkých nás boli obrátené na tie tajomné plápolajúce ohne. Ináč ticho tam bolo, až úzkostlivo ticho, a my sme tiež kráčali ticho, ale vážne ohromnými bránami do strojeného nám klepca, do Komárna.

Mesto Komárno tiež bolo pusté, keďže pred krátkym časom takmer celé vyhorelo. Ja s Erendičom sme dostali hospodu u pekára. Dom bol ešte bez strechy, ale izba bola pohodlná, postele dobré. Zašli sme na večeru do hostinca k „Čiernemu orlovi“. Tam sa hemžili všelijakí dôstojníci, rozličného povolania, rangu a strihu. Našiel som tam i mladého legionára-Nemca, zatáraného poručíka, mal na kalabrézeri M, odznak medika. Boli tam Poliaci, Francúzi, ba práve napodiv i Tirolci, Taliani, všetkého druhu nespokojenci, ktorí sa len tam spokojne cítili, kde sa ľudia tĺkli. Bolo tam nazháňaného dobrodružného národa dosť a dosť. Dôstojníci nášho zboru prešli sme potom do osobitnej, nám prichystanej izby a sadli sme si okolo stola, pripraveného nám štedro, ako bolo povedané, pánom plukovníkom Gerlonom. Jeho pani predsedala. Bolo to práve na Silvestra. Dobrým vínom sa páni skoro rozohnali, rozhovor začal byť živý, až krikľavý. V najväčšom šume sa ktosi s tým vytasí — a tak sa mi zdá, hoci s istotou sa už nepamätám, že to bol on sám, Gerlon — že oni viac dynastiu za legálnu neuznávajú a — pravdepodobne, že k tomu už prichystaní boli — na svoje čákovy a čiapky vystrčili si červené perá. Bolo tomu vtedy práve dvadsaťdeväť dní po nastúpení prestolu skrze mladého a teraz ešte panujúceho Franca Jozefa. Ja som práve sedel pri bočnom stolíku s pár mladíkmi a otvoril som oči a uši na túto silvestrovskú reč a tušil som ťažké následky, aké budú nasledovať po takomto výjave. A v svojom predpokladaní som sa nemýlil. Pravdaže, to bol okamžitý, vínom nadchnutý výbuch, ale — stalo sa, k tomu to množstvo ohníkov okolo Komárna! Ako sa to reku zrovnáva s tou večne omáľanou vernosťou oproti kráľovi, „az őseink szokására“?^[353] Nuž reči sa vravia a chlieb sa je.

Ráno, ešte sme ležali v posteliach, nastal hrmot, až sa zem a obloky triasli. „Preboha, čo je to?“ pýta sa preľaknutý Erendič. „Delami strieľajú, a nemáme ani strechy nad hlavami, poletia bomby,“ odpovedám mu. Erendič strčil hlavu pod perinu.

Po raňajkách šli sme obzrieť pevnosť, kde na hradbách ťažké kusy ležiac vyplazovali do diaľky jazyky. Delostrelci boli ešte napospol v cisárskom kroji. Práve pri našom príchode pálili delá ponad široký Dunaj, ta na druhý breh k Áču, kde sme videli poľom švihať oddiel kyrysníkov ani šarkanov, azda furažujúcich,^[354] v bielych vejúcich plášťoch a blýskavých šišakoch. Tie hrubé delové pozdravy boli im venované. Či sa ich dotkli, či nie, na tú diaľku som rozoznať nemohol. Ale pravda je, že tie delá veľmi hrubo rozprávali.

Povážiac všetko to videné a skúsené, zbridilo sa mi to až po uši a umienil som si tomuto už raz koniec urobiť, lebo teraz zvyšovalo času k tomu kroku. Pobral som sa teda k veliteľovi žiadať o prepustenie. Ledvaže som predniesol prosbu, naberúc tvár prísnosťou, pán Ruttkay ako besný naskočil na mňa, len-len, ako obyčajne, že ma vlastizradcom nenazval a dvermi nevyhodil. Nechcel ani počuť o prepustení domov. Hovorilo sa sem-tam, a to veľmi ostro z oboch strán. Strach ma nadišiel, že keď cisárski úplne Komárno obklopia, ostanem zachlopený tam, a to bohzná dokiaľ; a či konečne tam nezahyniem, že na každý pád rigorózum zameškám atď. Napokon riskujúc i tú možnosť, že ma nahnevaný náš náčelník dá do chládku posadiť, odhodlal som sa odvolať sa na svoju vetu, prednesenú už raz v Čadci, že som sa nikomu nezaviazal a neprisahal, že moja osoba je teda slobodná. Bedákal som, že nie som už ani študent, ale ani kvalifikovaný, graduovaný lekár, a keď ani to neúčinkovalo, hodil som mu na oči, že komu už človek má veriť, keď sa ani na veliteľom zaručené slovo spoľahnúť nemôže! To účinkovalo — z pohľadu jeho čiernych hlbokých očú, akoby ma prebodnúť chcel, som hneď vyčítal, že to prasklo; ale, reku, ako? Opovržlivo sa odvrátiac, zafufnal do fúzov: „No, teda choďte!“ Vydal mi priepustný list a poukážku na zvyšný plat a po krátkom a nadmier chladnom lúčení bežal som na hospodu robiť si poriadok.

Druhý deň včasráno, po mojom asi trojdňovom pobyte v Komárne, tiahol som podľa rozkazu s Benického légiou, zlátanou zo všakových elementov, na východ od Komárna, ako jediným, ešte cisárskymi neobsadeným otvorom; tie druhé cesty na sever a západ boli už cisárskym vojskom založené. Mne podľa skúseností táto cestovná spoločnosť nebola naskrz po chuti, ale čo robiť. Neporiadnym životom, námahami, zimou som bol zoslabnutý, ba bol som nezdravý, a preto som srdečne túžil za domovom. Ležal som, nie, sedel na batožinách pod plachtou na voze, tým bielym kepienkom prikrytý, a zima bola suchá, krutá.

Pritiahli sme do Mikulky, kde mi vykázali hospodu vo mlyne. Opaternej pani matke zdôveril som chúlostivo, že som ja veru už od dlhšieho času zavšivavený. A ona, táto znamenitá, milosrdná žena, sa nehoršila, ale rozšafná, ako bola, hneď našla spôsob pomoci. Musel som sa donaha vyzliecť a len do plachty ukrútený sedel som pod pecou. Spodné moje háby lúhom a sapúnom vymydlila a posušila, vrchné šaty dala do horúcej pece, kde sa všetok môj statok na spôsob „pattant kukurica“ v krátkom čase rozpukal. Spal som v nekúrenej izbe — však ani kachieľ nemala — tam hneď v susedstve kolesa. Ale spal som, nemýlený hmyzom, ani v oleji. Steny izbičky sa ligotali pri svetle kryštálmi namrznutého srieňa ani nejaký emirský palác^[355] a ráno, keď som sa prebudil, vlasy a brada mi boli primrznuté o vankúš.

Obriadený, očistený, ale i povďačný zanechal som týchto poctivých, dobrosrdečných mlynárov a Mikulku a tiahli sme proti Banskej Štiavnici ďalej.

Na tejto ceste oddychovali sme na istej hontianskej dedine — tuším v Hrkovciach — u grófky a či barónky Steinleinky. Jedna z jej dcér bola zverená s istým honvédskym dôstojníkom, bojovavším pri Svätom Tomáši proti Srbom.^[356] Ktorýsi z Benického legionárskych dôstojníkov, jeho priateľ, jej povedal, že jej snúbenec je ranený, čo dievčatko veľmi zronilo; a čo ešte, keby bola vedela pravdu, že je nielen ranený, ale mŕtvy!

Keď sme prišli do Banskej Štiavnice, ubytovali ma u kominára Pakaldiho. Jeho dcéra bola veľmi fantastická, výstredná, vždy s rozpustenými kaderami po pleciach. Vidiac, že som nie úplne zdravý, sama mi navarila čaju, ten som teplý vypil, ľahol som hneď zvečera do postele, spal som — už nie viac zavšivavený — dobre, potiac sa, a ráno som sa cítil skutočne dobre. Benického légia ostala tu a ja rád, že som zase slobodný, najal som si koč a viezol som sa pohodlne domov do Banskej Bystrice.

Tu som si pri svojej dobrej matke z hlbín srdca vydýchol a opäť som sa zotavil. A zase potom po nečase našli ma a brali ma do roboty. Čo som medzitým od času svojho odchodu z domu videl, skúsil, prežil, všetko to moju myseľ kľúčilo. Surovosť, neprávosť, násilie na všetky strany — a predsa si inšie nepočul ako o slobode bleptať. Aký to prevrátený pochop o slobode! V každom tábore — tu i tam ju niesli, a kde bola? A keď to kto voslep nechcel veriť, toho hneď obesili; len Slováci to neverili, a tí pritom najhoršie obišli.

Zrážky cisárskych s honvédmi sa blížili, bola teda starosť o nemocnice pre opatrenie chorých a ranených vojakov. Ako som už vyprával, dr. Fischera zo zboru generála Simunića boli v Trenčíne zajali. Ubytovaný u Pavla Sumráka, aj Fischer bol teda ako plukovný lekár určený konať službu, a mňa podriadili jemu. On teda zariadil dva lazarety, jeden v evanjelických školách za Lazovnou bránou, druhý v istom oddiele kapitulského, na ten čas prázdneho bytu; a tretí ešte k tomu, ale na veľmi krátky čas, v súkromnom dome v Hornej ulici pre štyridsať ranených. Honvédske vojská ustupovali, chorých a ranených dovážali a nemocnice sa začali plniť. Mne bola pridelená nemocnica zriadená v kapitule, dr. Fischerovi boli zverené tie druhé dve; vrchnú správu nad všetkými viedol on. Bitky sa už zviedli v Hodruši, na Vindšachte a pozdejšie pri Kremnici na Dolnom Turčeku 17. a 18. januára. Na Dolnom Turčeku hlavným stredom celej zrážky, zvedenej nočnou hodinou, bola dedinská, mestu Kremnici patriaca poschodová krčma, kde ešte, keď som sem roku 1868 do Kremnice bol presadený, ba ešte i v osemdesiatych rokoch toho storočia bolo vidno po stene okolo oblokov diery, vystrieľané mušketovými guľkami. Najmä na pitvore mala byť tuhá borba, tam že jedného mladého cisárskeho poručíka, ktorý sa nechcel poddať a šabľou sa veselo bránil, do smrti zrúbali. Na kaplnke v rohu pod strechou zamúraná je delová guľa. Pri Hodruši a na Vindšachte sa Görgeyho armáde^[357] zle vodilo. Tam jeho ľudia pri Hodruši prišli do úzkej doliny, zarastenej lesom a obsadenej z oboch strán cisárskymi strelci a pechotou a tam mu mnohých, zvlášť konníkov, veľmi vystavených guliam, postrieľali. Tam vyše Hodruše majú vtedy padnutí honvédi pomník. Povedali mi, že po rokoch našli kostru v hustých haluziach zastreleného, podľa zvyšku šiat, cisárskeho strelca. Na Vindšachte tak isto boli görgeyovci nabití a útekom hnali na Banskú Bystricu, a s tými prišli mnohí z ranených, čo prísť mohli. Tak sa pamätám, dostal som do opatery raneného husára, ktorý, hoci mu delová guľa nielen šuchla hodný kus lýtka, zadku, a veru dosť hlboko obielila, ako junácky šuhaj predsa ešte na koni sediac vedel až do Banskej Bystrice dojazdiť. Ranení boli najviac do chrbta, znak toho, že posielali za nimi guľky, keď boli na úteku. Hlavná čiastka görgeyovských vojov, naháňaná cisárskymi, ozaj velikánskym, smelým a geniálnym ťahom tiahla cez Kremnicu a kremnické vrchy do Bystrice. Kto zná tie lesné strmé, neschodné pirte a komu je známe, že to prekonal v zimnej dobe, pri veľkom snehu, s konníctvom a delostrelectvom, ten sa tomu dosť prenačudovať nemôže. A stalo sa: Görgey to vykonal, a to nočnou hodinou a zachoval svoje vojská.

Ako som riekol, priechod tou cestou a v tej dobe roku (24. januára) bol bez otázky virtuózny. Dni boli krátke a sneh veľký; ako povedajú, viedol ich, okrem iných, hajdúch tunajšej mincovne s lampášom. Postup bol náramne namáhavý, zvlášť konníctvu a delám, ktoré sa ťažko brodili a ich i pešiaci museli tískať. Šli dolinou Sohlergrundskou na východ popri riečke, na konci doliny obrátili sa starou zapustenou cestou naľavo hore nad Horný Turček, potom prejdúc bývalým jaskom,^[358] pustil sa dolu strminou, už pre peších dosť nepríležitou, na Tajov a tak na Banskú Bystricu. Spomenutý jask sa už asi v osemdesiatych rokoch zarútil. Pred jaskom na svahu vrchu, medze to medzi Tekovskou a Zvolenskou stolicou, je hlboká strmina do Turčekovianskej doliny, tam sa im dve delá a dva vozy s muníciou prevalili a dolu strminou zošuchli. Tam že potom delá na jar po stopení snehu našli. Tak mi vyprávali; za pravdivosť neručím. Tento oddiel viedol generál Aulich.^[359]

Následkom bitiek roboty v nemocniciach už bolo dosť. Veliteľom mojej nemocnice bol nadporučík Gyulayho cisársko-kráľovského pluku, istý Seifried, pôvodom Lipták, a jemu ako účtovník bol pridaný feldvébel, starý a vypitý vojak. S nadporučíkom prišiel som málo do osobného potyku, obyčajne len vtedy, keď sme sa ráno občerstvovali v menáži, a to špikom, chlebom a vínom a niekoľkými sušenými alebo varenými slivkami. Nemocných a ranených táto nemocnica v kapitulskom dome počitovala do sto. Od siedmej rána do dvanástej a od jednej popoludní do siedmej večer trvala moja každodenná namáhavá služba v prízemí a v dvoch poschodiach. Dalo sa čo to stúpať hore a dolu schodmi. Každý deň som sa musel doma preobliekať, lebo som v nemocnici nabral viac vší, ako mi bolo treba. Keď som, skúmajúc chorého, preklopávajúc ho a naslúchajúc, hlavou priľnul k jeho hrudi, v chlpatých pokrovcoch pred mojimi očami hemžili sa tieto bobáky ani tie ovce v húštine. Stala sa mi, vlastne nie mne, ale na klanie v prsiach chorému husárovi, nemilá príhoda, že priložiac mu na prsia pre zapálenie pľúcnej blany horčicového, s vodou namiešaného prachu — vtedy ešte horčicového papieru nebolo — pri opatrení tých veľa chorých zameškal som mu na určitý čas obklad zosňať — a bohužiaľ, mali sme len novákov ako vonkoncom nespôsobných, nespoľahlivých opatrovníkov — a tak kým som k nemu dobehol, pálilo ho to nešeredne, kričal, po husársky bohoval, a v tom maďarská reč má veru výtečnú frazeológiu. Celý takmer bok, kde mu tá kaša ležala, mal opálený, čierny. Koža mu zišla, ale mu aj zapálenie prsnej blany do základu prešlo.

Medzitým sa neprestajne hrnuli prenasledované görgeyovské čaty. Pestrý vojenský obraz sa neprestajne menil; nepredpojatému pozorovateľovi nadmier zaujímavý, tlačenému, znepokojovanému obyvateľstvu bol nevítaný. Pri görgeyovskom vojenskom štábnom náčelníctve boli i dvaja štábni náčelní lekári. Za mojich študijných čias vo Viedni boli obidvaja chirurgickí štipendovaní elévi u profesora Wattmanna. Jeden sa menoval Lumnitzer, druhého meno mi už z pamäti vypadlo. Keď som im bol na poklone, našiel som dr. Lumnitzera ešte v posteli odpočívať. Bol cele zakrvavený. V noci totižto musel odbehnúť do Hájnik istému sedliakovi nohu odpíliť. Stalo sa to tak, že nezbedný honvéd nasilu žiadal slaniny; keď mu však sedliak dať nechcel, strelil mu do nohy. Druhý taký násilný prípad sa stal v Medzibrodí, kde honvéd sedliaka naskutku zastrelil. Podľa počutia oba títo zlosynovia boli zastrelení. Dňa 26. februára Görgey odmašíroval.

V týchto okolnostiach kossuthovci náramne krotli, cisársky zmýšľajúcim kochle rástli a následkom toho sa vzmáhali trenice, vyhrážky a povstávali nemilé, smutné rozopre nielen v obecenstve, ale čo najhoršie, medzi rodinami; zvady, hnusné, komisné udavačstvá boli v kvete. Neistota na všetky strany, spoločenský život bol okutý v putách strachu, zlosti a pomsty. Bolo to už proti jari a začal sa už i sneh púšťať a ako sa topil, tak s približujúcimi sa cisárskymi badať bolo na mojom predstavenom dr. Fischerovi, že sa aj kôra jeho dúm a smútku topí, cítil už čas svojho vyslobodenia. Ako tak raz (2. februára) s ním tiahneme z nemocnice domov na obed, tu vidíme v dolnom kúte rínku, pred ústím ulice Kakatky, stáť malý oddiel cisárskeho vojska pešieho pluku Nassau. Prešli cez kremnické vrchy, kade pred nimi bol uvrzol Görgey. Napredku na čákove mali dve biele stužky, aby ich bolo rozoznať od honvédov, najmä od ubehlíkov, ktorí ešte chodili v cisárskom mundúre. Celý ich výzor bol plachý, lebo malý oddiel, asi tridsať chlapov počítajúci, nebol si istý, či nebude niekde poschovávanými honvédmi prepadnutý a zrúbaný. No nemali sa už čoho obávať, lebo celá Görgeyho armáda už pred pár dňami (26. januára) brala sa ďalej na sever. Čo Görgey dosiahnuť chcel a dosiahnuť mohol, to dosiahol; pretiahol sa úplne z nebezpečenstva.

Pri pohľade tých akoby z neba padlých vojakov i nášmu dr. Fischerovi akoby sa boli krídla rozviazali; s pozdvihnutou hlavou, pískajúc pobehol k nim, a s úsmevom ich vítajúc vypytoval sa o ich príchode. Ale ako mu mohlo byť okolo srdca, keď o chvíľu počul, ako i ja, keď som prichodil do Dolnej ulice, že celý batalión strelcov kráča strmým krokom pri veselom trúbení od Dolnej brány hore na námestie. Ako malý a pohybujúci sa zelený háj knísali sa im na klobúkoch tmavoblýskavé kohútie perá.

Nastala zatým doba, povedal by, doba interregna a či exlege,^[360] ani jedna ani druhá strana nevládla. Neistý, nerozhodný stav v meste a na okolí tlačil myseľ národa: čo to bude, ako to bude? Nepriateľské stránky náruživo a zvedavo sa pozorovali. Krátko zatým, ako nohy streleckého cisárskeho práporu na banskobystrickom námestí zdupotali, môj vľúdny predstavený dr. Fischer nás opustil a nikdy som ho viac nevidel, ani som o ňom neslýchal. Vďačná mu pamäť!

Teraz, pod vladárením cisárskych, nastal zase ruch u stránky takrečených švarcgelbov. Kossuthovci sa síce so zaťatými päsťami uťahovali, ale neustupovali, dúfajúc pevne vo svoju vec a vo svojich vodcov, v ktorých sa oni veru, ako sa to potom dokázalo, ani nesklamali, najmä v geniálnosť a chrabrosť svojho Görgeyho a jeho honvédov. Cisárska strana vynikala nadutosťou a neschopnosťou, a to i v okruhu politickom i strategickom.

V občianskych vojnách sa politický teplomer neočakávane mení a dáva podnet náruživým stranám, hľadajúcim odplatu, pomstiť sa na svojich odporníkoch. Túto príležitosť rozdráždené mysle, a zvlášť slabé charaktery, často a obyčajne dosť nerozumne využitkujú na svoju vlastnú záhubu.

S cisárskym vojskom došli i slovenskí dobrovoľníci a s nimi ich národní vodcovia a kriesitelia. Medzi nimi prišiel do Banskej Bystrice i Ľudovít Štúr a zostúpiac v hostinci na námestí u „Rakov“,^[361] krátko sa tu pobavil. Bol on mojím známym z viedenskej doby a prijal ma, keď som ho navštívil, veľmi vľúdne. Náš obsahom obyčajný rozhovor sa točil okolo povšedných vecí; čo sa politických záležitostí týka, bol povrchný. Ale i ten priateľský rozhovor skoro došiel konca, keďže Štúr, veliteľovým poslom náhle k nemu volaný, musel sa vzdialiť. V tú samú chvíľu, ako som sa vrátil domov, vbehne ku mne zronený, zúfalý Ladislav Kürthy, penzionovaný cisársko-kráľovský poručík a teraz major banskobystrickej gardy, môj prajný sused, tichý, statočný človek. Rukami zalamujúc prechodí sa po izbe, kvíli, bedáka, že ho cisárski chytia, pojmú a pred vojenský súd postavia. Žeby som zhliadol naň a jeho početnú rodinu a žeby som zaň u dobrovoľníctva preriekol priaznivé slovo a orodoval zaň. Uspokojoval som ho, že je to nie tak, že som len pred chvíľou bol u Štúra, a on sa o tom ani slovom nezmienil. Ale na jeho urputné doliehanie vybral som sa opätovne, a hneď k Ľudovítovi Štúrovi, a tam doprosta vyslovil som sa o tejto veci. Štúr ma uistil, že je to chýr bez základu a z púheho strachu pochodiaca povedačka. Milé mi bolo, že som nastráchaného otca početnej rodiny mohol potešiť a ubezpečiť. A vskutku, nestalo sa mu nič, ba ani nebolo začo. Ale mi je podnes ešte smiešne a divné, akú vážnu úlohu mne, vtedy bezvýznamnému šuhajovi, pripisoval tento v spoločenskom živote významný, hmotne dobre postavený a strachom hnaný pán.

Behom dejov a divným riadením osudov bol začas veliteľom mesta — platzkommandantom — v Banskej Bystrici cisársko-kráľovský stotník Moga, jednooký vojak, prísne sa držiaci svojej zástavy a verný svojmu cisárovi, kdežto jeho otec bojoval ako generál^[362] v uhorskom vojsku. Nuž hľa, natoľko boli pomätené pochopy o pravde, práve a zákonitosti.

Mal som pod svojou opaterou istého honvédskeho poddôstojníka so zmrznutými nohami, asi tridsaťročného muža, čeľadného otca, bývalého špána akejsi šopronskej zemianskej rodiny. Tento chlapík pozdal sa mi svojou otvorenosťou, vľúdnosťou a v krátkych oddychoch svojich namáhavých povinností rád som sa s ním zabával. Bol to človek srdcom i umom vzdelaný, šovinistom nebol, jeho náhľady v tom smere boli správne, v ničom neprehnané. Jeho liečenie napredovalo veselo, ale on, ako sa mu zdravie blížilo — a nie bez príčiny — mal starosti, čo s ním potom cisárski urobia, keď úplne vyzdravejúc bude z nemocnice prepustený. Pohnutý týmto nárekom, odhodlal som sa síce ku kroku dobre mienenému, srdečnému, ale veru v tých časiech opovážlivému a pre oboch nebezpečnému. Opustiac večerom potajme nemocnicu, pritiahol sa tmou krytý ku mne, kde som ho držal schovaného v zadnej izbe. Pár dní čupel u mňa, ale keď som mu pomocou dobrodejky, pani Júlie Sumrákovej, zaopatril civilné háby a okrem toho strčil do rúk pár zlatých na cestu, on zase nocou, keď sa už pochody cisárskeho vojska preriedili, pobral sa do svojho domova a k svojmu opustenému rodinnému krbu. Podivné nám bolo po jeho odchode, kam on odpeľal svoje honvédske háby; až po viac týždňoch našli sme ich všetky ležať v balíku poriadne ukrútené v kútiku pod kachľami. Ešte po štyroch rokoch som ich upotrebil v Brezne, keď som z nich pre môjho šuhaja, sluhu-kočiša, dal pristrihnúť parádne háby, ako pamiatku na toho vyslobodeného chudáka honvéda. O ňom som nikdy nič viac nepočul, ani na jeho meno sa viac nepamätám. Či sa on, môj zásadný, ale statočný antagonista, ak ešte žije, na mňa Slováka, svojho osloboditeľa, rozpamätá?

Ale to dlho takto neostalo. Veci sa zvrtli v prospech Maďarov. Cisárskymi naháňaný, vycibrený Görgey ukázal im skoro figu, nabil ich na Branisku^[363] a prešiel z defenzívy do ofenzívy, z naháňaného stal sa honiteľom, duril cisárskych vodcov pred sebou na posmech, a tak čosi-kamsi nastal i v Banskej Bystrici ruch: Hannibal ad portam.^[364] S cisárskymi vodcami i celá strana potratila koncepty a inšej pomoci nebolo ako útek, kto totiž utekať mohol. Kossuthovci, alebo takzvaní maďaróni, sa škľabili. Cisársko-kráľovský hlavný vojenský komisár Lefour zobral všetky erárne úradné pokladnice a košútky okrúhlym železom naskrz prebijúc, to jest zničiac, pobral sa ešte pred večerom na otvorenom vozíku do Sliezska, nahovárajúc ma, aby som urobil to isté. Stotník Venceslav Lander so svojou preriedenou gyulayovskou stotinou oddialil sa z Kráľovej do úkrytu na Španiu Dolinu ku svojmu priateľovi banskému správcovi Paterovi. Mne ako lekárovi nezdalo sa práve utekať, ale podľa skúsenosti, nadobudnutej ešte v Komárne na silvestrovský večer, predvídal som ďalší a ešte väčší zmätok, a že na každý pád nevystane veľmi smutný koniec. Teda čo mám započať? Proti mojej vôli budú ma vláčiť so sebou, mňa, ktorý som nie ešte ani dokonalý, kvalifikovaný ako lekár. A kto môže predvídať, kedy a ako sa ten prevrat skončí — či potom, a kedy budem mať príležitosť pri pokoji chystať sa na prísne lekárske skúšky a ich konečne môcť zložiť, aby som sa už raz dožil cieľa. A keď potom môjmu rozhodnutiu dodali závažia matkine a sestrine dôvody, rozhodol som sa budúci deň s poštou (takzvanou Malé-poštou)^[365] odísť do Viedne, už úplne pacifikovanej. A bol veru zvrchovaný čas, lebo to bola posledná pošta, ktorá ešte bez prekážky prešla na určené miesto do Prešporka.

A na tejto ceste som mal príležitosť obdivovať bystrosť ľudí v pomykove. Aby cisársky zmýšľajúci a slovenskému ľudu verne oddaní, a tak teda pred maďarónmi kompromitovaní mužovia mali času a spôsobu zobrať sa na nohy, prišiel jeden z nich na zvláštnu myšlienku a fígeľ.

Zvolenská stolica bola takmer bez posádky, vynímajúc maličké, i to na pochod sa chystajúce oddiely. Všetky mysle stáli napnuté ako pred búrkou, ledvaže sa kto dýchnuť a kýchnuť opovážil. Dôjduc na Buču, kde sa poštárske kone premieňali a cestovatelia obedúvali, divné nám boli vo veľkom počte čakajúce nahotovo zapriahnuté vozy. Sedliaci, opýtaní, na koho tu čakajú, odpovedali, že sú zohnaní pánom slúžnym z okolitých obcí, aby cisárskemu vojsku, postupujúcemu hore Hronom proti Banskej Bystrici, k hotovosti stáli. A stáli ešte i vtedy, keď sme my odišli. Vezúc sa ďalej, nevideli, nestretli sme nič takého, čo by na vojenský postup poukazovalo. Príduc do Štiavnice, vyhľadal som veliteľa mesta, aby mi podpísal sprievodný list. Pýtal sa ma o noviny. Keď som mu povedal, že v Buči očakávala cisárske vojská kopa vozov, pozrel strmo, nedôverčivo na mňa, mysliac, že si robím z neho žarty. Na moje tvrdenie a uisťovanie o pravde nemohol sa v celej veci vyznať, lebo že on ani najmenšiu správu o takom pohybe nemá, čo by mať musel, a že ani nevie, skadiaľ by tie vojská hore Hronom prísť mali, keď ich tam niet. Pýtal sa o veci i konduktora pošty a ten mu moju výpoveď dosvedčil.

A na našej ďalšej ceste ani stopy nejakého vojenského pohybu. Až potom po krátkom čase vo Viedni, keď sa už zišiel hodný počet slovenských emigrantov, tá vec mi skrze vlastného jej pôvodcu bola vysvetlená. Adam Kardoš,^[366] hlavný slúžny vo Zvolene a verný slovenský národovec, aby sa on a mnohí druhí, čo im od maďarónov nebezpečenstvo hrozilo, možnému prepadnutiu vyhnúť a zachrániť mohli, vymyslel úradne vojenský cisársky postup. Týmto činom zostrašil na čas napajedených kossuthovcov a umožnil emigrantom svoju kožu zavčasu zachrániť pred istým nápadom a nevypočitateľnými následkami, čo sa im vskutku podarilo, lebo kým sa tamtí spamätali a o veci presvedčili, boli títo fujas, a Adam Kardoš medzi nimi.

Dôjduc šťastlivo a bez ďalšej prekážky do Viedne, úfal som sa už teraz svojmu povolaniu, dosiahnutiu svojho konečného cieľa — môcť sa tu pokojne, nemýlene pripraviť na rigorózum. No i tu zase mal som byť podrobený rozličným pokušeniam. Očakával ma vo Viedni očistec a žiadali odo mňa, aby som všetok nazbieraný revolucionársky prach zo seba striasol. Ešte som si z cesty nestačil vyfúknuť, a už ma polícia predvolala pred svoju prísnu, teraz už predsa fúzato-bradatú tvár, aká jej už narásť stačila, a odo mňa pýtala, aby som sa vykázal svedectvom lojality, kde som bol, čo som bol a čo som tam robil. To veru na ten čas bola ťažká odpoveď na tú otázku. Skade vziať svedectvo, keď mi mosty za chrbtom boli spálené a keď i nie celkom v skutkoch, tak aspoň v obraze, lebo ako som ostatnou poštou prešiel, všetko spojenie s Viedňou bolo Kossuthovými vojskami pretrhnuté a cisárskym sa veľmi zle vodilo. Toto som predniesol na svoje ospravedlnenie slávnemu policajnému úradu; úradník hlavou krútiac odvetil: „Nichts da“.^[367] Až potom na moje naliehanie, že ma vyhnaním z Viedne prinútia vrátiť sa zase na tie isté chodníky, do toho istého chaosu, z ktorého som len s núdzou vyliezol, ustanovili mi termín, kedy sa musím legitimovať.

Čo tu robiť? Sadol som a písal nazdarboh na banskobystrický magistrát, prosiac ho o čím skoršie poslanie legitimácie pre moju osobu. Môj list došiel cieľa a dostal som svedectvo, ale aké? — úplne písané v duchu kossuthovskom, v ktorom konečne i to ako zvláštnu, ale bočnú zásluhu vyzdvihli, že som popri svedomitom lekárskom opatrení chorých a ranených vlasteneckých domobrancov — honvédov — ešte hen i cisárskych vojakov liečil. Toto dvojzmyselné svedectvo som si netrúfal polícii predostrieť, aby ono opačne neúčinkovalo. Z tej príčiny som sa vyhovoril, že môj list, pravdepodobne honvédmi zachytený, cieľa svojho nedošiel, a tak že som ani svedectva nedostal, a že ak ma viedenská polícia odsotí a vyženie, nebudem môcť rigorózovať, a mňa tým činom vyženú do náručia honvédstva. Predstata polície, tvrdý chlap, dlho nechcel od svojho odstúpiť, až konečne predsa dal sa nakloniť, že ma ponechá vo Viedni s tým dodatkom, ak mu donesiem od dobre akreditovanej^[368] osoby, bývajúcej tu vo Viedni, dostatočnú záruku svojho politického správania. A na moje šťastie našla sa taká osoba — výtečný chorvátsky národný muž barón Metell Ožegović,^[369] cisársko-kráľovský ministerský radca, ktorého som dobre znal z našich slovanských zábav a svojich chorvátskych návštev. Vybral som sa ihneď k nemu, on mi vďačne vyhotovil svedectvo. Keď som to oddal, bolo mi bez prekážky dovolené ďalšie tu sa bavenie, aby som sa už raz pri pokoji na prísne skúšky chystať a i skladať ich mohol.

V Uhrách revolúcia držala vrch. Prívrženci cisárskej strany a mnohí kruto prenasledovaní slovenskí národovci ušli. Slovákov, čo ujsť nestačili, väznili a vešali. Navešali ich počas revolúcie blízo sto, ako to svojím časom vysvetlil Daniel Lichard^[370] vo svojej Pokladnici. Slováci však z tých odporníkov, čo im do rúk padli, ani jedného nezmárnili. Cisárski, pravdaže, zvlášť pozdejšie, keď sa pri pomoci Rusov zase navrch dostali, neboli takí útli, ale zavládnuc silou, tvrdo sa odsluhovali svojim odporcom. Keď tu inšie pominiem, ukážem len na aradský akt.^[371]

Ako rečeno, značnejších, vynikajúcejších Slovákov zhŕkol sa tu značný počet. Medzi nimi poznal som nášho komjatického farára Cabana; z Banskej Bystrice Michala Rárusa,^[372] bývalého mestského senátora po pacifikácii stoličného cisárskeho komisára zvolenského; evanjelického farára Karola Kuzmányho,^[373] potom profesora teológie vo Viedni a superintendenta; farára Andreja Radlinského;^[374] Jozefa Kozáčka,^[375] potom inšpektora škôl a kapitulského vo Veľkom Varadíne; Adama Kardoša, Ďorďa Országha,^[376] Palárika,^[377] Geromettu,^[378] Bodorovského atď., atď. S týmito početnými vyhnanci som sa častejšie schádzaval, niekedy v hostinci, napríklad u „Červeného ježka“, ale najobyčajnejšie v Slovanskej kaviarni u Gerloviča. Najčastejšie obcovali sme pospolu ja, Samko Bodorovský a Móric Kellner, ktorý ešte potom za dlhší čas bol zamestnaný ako banský praktikant pri finančnom ministerstve.

Väčšia čiastka týchto ubehlíkov, vyplašená nepriaznivými udalosťami nanáhle zo svojho hniezda, nebola ani najpotrebnejším zaopatrená, najmenej však peniazmi, a boli následkom toho vystavení najväčšej núdzi. Odkázaní boli na podporu od cisárskej vlády, ktorú im ona skutočne, kým sa veci zase v jej prospech nezvrtli, poskytla.

Ja som sa zase dal na lekárskej fakulte viedenskej univerzity imatrikulovať ako poslucháč a načúval som ako riadny poslucháč predmety, ktoré mi ešte k rigorózu chýbali. Boli to: chirurgická anatómia pod výtečným profesorom Hyrtlom a okulistika (očná liečba) pod profesorom Rosasom.^[379] Obidvaja boli moji krajania; tento pochodil z Baranskej, tamten zo Železnej stolice. Profesor Rosas mi bol zvláštne naklonený a spravil ma na svojich prednáškach examinátorom. Ako taký musel som pred prednáškami príchodzích chorých vypočuť a ich preskúmať, examinovať a svoje skúsenosti pod prednáškou na chorom dokazovať, čo mi v poznaní a liečení očných chorôb bolo veľmi osožné. Prednášky vtipného profesora Hyrtla boli nadmier zaujímavé a navštevované veľkým obecenstvom, z väčšej čiastky starších poslucháčov, už i diplomovaných lekárov.

Čo sa vtipu týka, chcem tu predniesť jeden veselý výjav z Hyrtlových prednášok. Prednášajúc vysvetľoval polohu priehlbiny utvorenej brušnou blanou medzi zadným črevom a medzi mechúrom, vedecky nazvanou plica Douglasi. Vysvetľoval to na ľudskej mŕtvole, potom to isté vykreslil kriedou na tabuli, a aby sa to do pamäti tým hlbšie zakorenilo, chytiac do ruky koniec uteráka, vyzval ostýchavého prvoročného medika, aby vystúpil naprostred teátra, ponúkol mu druhý koniec uteráka a tak priľnúc k mladíkovi, profesor Hyrtl utvoril medzi ním a sebou priehyb a s veľkým šibalským pátosom doložil: „Nuž hľa, páni moji, ja som mechúr, toto“ — ukazujúc na zohnutý uterák — „je plica Douglasi a tento pán je — ritné črevo.“ Nasledoval ohromný smiech; zmätený mladík sa zapýril, ale kde a čo je plica Douglasi, pamätal si z prítomných jakživ každý.

Tak vedel profesor Hyrtl dosť suchopárnu anatómiu ad captandum prednášať. Jeho prednášky neboli a nemohli byť nudné.

Druhý príklad z jeho prednášok. Mladíci popoludní pracovali pri anatomických stoloch. Pri osobitnom stole pracovali samí židia. Pred obedom bolo rigorózum, ktoré podstúpil medzi inými istý Haličan, žid, menom Jerusalem. Po obede prišiel profesor Hyrtl do teremu na anatomickú inšpekciu. Ako sa priblížil k židovskému stolu, oslovil ho a pýtal sa jeden zo študentov, ako prešiel Jerusalem na prísnej skúške. Hyrtl zastal, zdvihol ruku, zavolajúc hlasno a pateticky slová sv. Písma: „Trauere, o Israel, Jerusalem ist gefallen!“^[380]

Cisárska vec v Uhrách zo dňa na deň tratila pôdu pod nohami. V Taliansku sa síce šťastie pod Radeckým^[381] a Hessom^[382] klonilo na stranu Rakúska, ale jeho sily boli už vyčerpané. Sama Viedeň dala do jedenásťtisíc dobrovoľníkov, ktorí sa tam v Talianskej chrabro tĺkli, boli to nezamestnanci a postávači, ozaj na bremä mestu, ale na boj iste sa dobre hodili. Keď týchto jedenásťtisíc darebákov z Viedne vytiahlo, mesto si vydýchlo a pozdalo sa to tak, akoby boli mestské kanále poriadne prečistili. Všetky tieto tisíce zverbovali sa na verejnom námestí. Ale v Uhrách to zle a zle išlo, tam sa zase zbehli nespokojenci celého sveta.

Náhodou som videl pluk skvelých kyrysníkov, poberajúci sa do poľa na Uhry a náhodou zase som uzrel asi po dvoch mesiacoch ten istý, odtiaľ navracajúci sa pluk. Ale koľký to rozdiel! Ta idúc — krásne silné mužstvo, ozrutní Česi na tlstých, dobre opatrených pyšných koňoch, chlapi ako hora, všetkým nadostač zásobení. Istého víťazstva povedomí, hrdí vojaci, máchajúc plnými čutorami veselo povetrím, spievali, hulákali, k tomu koniská bijúc mohutnými kopytami zem, rehtali, len to tak dunelo. — Oj, ale akí sa navrátili! Na nepoznanie umazaní, ich kabáty a plášte, predtým biele, boli špinavé, otrhané, ošklbané, chlapi schudorľavení, biedni, smutní, tichí, kone chudé — kto ešte koňa mal; mnohí boli bez nich, tmolili sa zamyslení, ďalekí hulákaniu a spevu. Neviem, či sa ich všetkých tretina navrátila. Tí druhí alebo už zahryzli do zeme, alebo sa ponevierali po nemocniciach. Tak to išlo s vojnou v Uhrách, kým pomocní Rusi nedobehli.

Každodenne tiahli dlhé rady chorých a ranených vojakov z bojišťa do Viedne zo všetkých možných vojenských zborov, pričom, pravdaže, boli zastúpení i kossuthovskí vojaci. Bola to opravdivá chujavica najpestrejších krojov. Dobrosrdeční Viedenčania týchto príchodzích a poľutovaniahodných nešťastníkov občerstvovali, peniazmi obdarúvali, a to nielen majetnejší mešťania, ale robila to podľa svojich síl a trudný osud nemocných ulahodiť sa usilovala i chudobná robotnícka trieda. V takomto jednom smutnom, dlhom pochode medzi mnohými inými mrzákmi zazrel som dlhého, chudého, červeno odetého seržanta, s dlhými, nadol visiacimi fúzmi. Za uchom mal takú veľkú, pravdepodobne šabľou preťatú ranu, že sa mu ucho na dobrý palec pošinulo napred do tvári a ju na divný, až smiešny spôsob ohyzdilo.

Pred a pod zaujatím i po zaujatí mesta Viedne skrze Windischgrätza roku 1848 veľkú a strašnú úlohu hrali medzi Jelačićovými Chorvátmi takrečení šerežani; bol to zvláštny zbor hraničiarov susediacich zväčša s tureckými krajinami. Mali to byť akoby granátnické oddiely hraničiarskej pechoty, ale celým svojím vystrojením odchylní a celým zovňajškom strašní zurvalci. Na hlave nosili červené, nabok visiace kápy, tak asi ako grécki mornári, veneciánski gondolieri, jakobínske — frygické — čiapky,^[383] kabátik, široké pulidery a dlhý široký plášť: všetko červené, akoby celý chlap z krvi bol vybrodil, na nohách klimentky — kapčeky a na nich opánky — krpce. Okolo drieku široký pojas — pás, opasok a v tom hrozný, dlhý známy krivý nôž s rukoväťou často z ľudskej kolennej kosti, to jest handžár, na klanie, sekanie a rezanie, dve pištole a pri tom čibuk, práchno a kresivo. Bolo to, akoby na bruchu nosil pevnosť a spolu zásobnú komoru. Ozrutní, vysokí, dlhofúzatí strašiaci mali cez plecia prehodené dlhé flinty s tenkými rúrami, flinty to, aké u nás voláme kačičiarky. Strunitosť nášho disciplinovaného cvičeného vojska im úplne chybovala, patrili medzi neriadnych vojakov, ako to bolo vidieť, keď vyrukovali hoci do parády. Oni nepostupovali odmeraným krokom za hudbou alebo za bubnom, ale kráčali voľne, ako ktorý chcel, ako hus, ako morka. Seno — slama, seno — slama, to im bolo jedno, a v radoch nekládli pätu k päte, ale stáli na širokom základe podľa vôle rozkročení, ako Colossus Rhodi,^[384] krútiac hlavou, ako sa im práve chcelo. Boli to ľudia diví, suroví, udatní, ináč mimo vojny prirodzene dobrosrdeční. Ako mi dôstojníci — svedkovia — vyprávali, pri dobýjaní Viedne číhali nadovšetko na legionárov, a keď ktorého dopadli, najprv mu, držiac medzi zubmi hrozný handžár, prehliadli vrecká a potom mu, tešiac chudáka „neboj sa, neboj“, odzadku handžárom máchnuc, jedným šmahom prerezali hrdlo. Takýmto spôsobom stali sa šerežani strašnými a nenávidenými hosťami a pri útoku na Viedeň, tak najmä na Burgthore, kam pri vystrelenej breši^[385] doň oni zvlášť útokom hnali, kartáčmi boli povstalcami hrozne kosení.^[386] Ale predsa sa dostali do mesta a tam ušlých Viedenčanov, gardistov atď. handžármi kruto naháňali a kde stačili, nemilosrdne lúpili. Pretože obyvateľstvo pociťovalo pred týmito „Rothmäntlermi“^[387] veľkú bázeň, boli určení ešte za dlhší čas patrolovať po uliciach, najmä v noci pre udržanie pokoja.

Keď som sa navrátil do Viedne, ešte som ich hodný počet našiel posádkou. Ubytovaní boli v jednom univerzitnom oddiele. Šerežani a múzy! To veru bolo komické. Často som sa s nimi schádzal na ulici a s jedným ich veľmi pekným dôstojníkom som sa spoznal v Slovanskej kaviarni u Gerloviča. Umienil som si teda obzrieť ich bližšie v ich kasárni. Keď som ta prišel, obzerali ma mrzko, ale keď som ich oslovil po chorvátsky, vyjasnili sa im tváre, a hoci ináč nenávideného študenta, prijali ma srdečne, ba vľúdne mi stískali ruky, až mi prsty prašťali. Poskladali na kopu svoje červené plášte a spravili mi diván. Stisnúc ma naň, aby som si mäkko sadol, obklopili ma tieto ozruty ako nepreniknuteľný dubový plot a nazerali na mňa ako na novorodeniatko, takže rozumný kaprál bol prinútený odtískať ich rukou. Jednému mladému, vysokej rázge, vykúkala spod dolomána strieborná retiazka. Keď som sa ho pýtal na hodinu, vytiahnuc z vrecka cibuľu, strčil mi ju pred oči. Nevyznal sa ešte tento šuhaj v počtoch a časobehu. Keď som sa ho pýtal, či to dostal pri krste darom, zarehotal sa a druhí za ním, že veru áno, keď nedávno Viedenčanov krstili. Tu mi hneď prišla na um dôstojníkova rozprávka.

Aj profesor Hyrtl vo svojich chirurgicko-anatomických prednáškach pripomínal s ľútosťou, že anatomické múzeum na univerzite utrpelo značnú škodu, pretože v ňom ubytovali chorvátske vojská. V blízkosti muzeálnej siene zariadili kasáreň, ktorú od muzeálnej siene delili len práve zamknuté dvere. Zápach špiritusu z anatomických zbierok prerážal do kasárne a nosové dierky tam ubytovaných vojakov ľúbezne dráždil, že tam v susedstve „rakija“ (slivovica) jestvuje. Nedalo im to pokoja, kým, preraziac dvere, nevnikli do múzea. Aha, vraj, tu je sklad! Ale sa len na tom čudovali, že v tom špirituse sáčky na dohán močia. (Boli to preparáty čriev a genitálií.) Nuž sáčky vyhodili a „rakijou“ sa pokojne občerstvili. Po preložení týchto nepovolaných troviteľov na druhé, primeranejšie bydliská nazbierali veľký počet preparátov na suchu pod kasňami, ale špiritus bol vypitý a slúžil armáde na zotavenie.

V týchto mútnych, trudných časiech, keď všetko, možno povedať i vyučovanie núteno a neúplne sa dialo, konečne som sa predsa mohol pribrať k prvému rigorózu. Keď sa už lehota približovala, vysedával som pri knihách nielen celé dni, ale priberal som k tomu väčšiu časť nocí. Chatrný desaťgrajciarový obed, pozostávajúci z údeného mäsa, knedieľ a bochníka, dal som si pre usporenie peňazí a času domov donášať. Bol som už ozaj bezprestajným bifľovaním nanajvýš unavený, a čím viac som mozog namáhal, tým väčšmi sa mi mútilo v hlave. Keď som nad svojimi schopnosťami, nad svojou vedou prehliadku držal, zdalo sa mi, že neviem nič, zhola nič. A v tie časy malodušný spustil som krídla.

Svitol deň skúšky. Slabý na tele, zronený na duchu, šiel som do Slovanskej kaviarne prebrať si myšlienky. Tam sedel v ten čas i výtečný náš Karol Kuzmány, emigrant. Videl moju smutnú dlhú tvár, a keď som sa mu dôverne priznal, že nepripravený, nič neznajúci ignorant opovažujem sa pristúpiť na rigorózum, prívetivo ma tým tešil a ubezpečoval, že sa to každému rigorózantovi tak zdá, ale keď raz sadne a prvú otázku dostane, že sa mu hneď v mozgu vyjasní.

Bolo to 9. augusta roku 1849, keď ma popoludní od 4. do 6. hod. prvým rigorózom mali krútiť na čertovom kolese. Od 2. do 4. hodiny popoludňajšej bol predznačený môj kolega Pick,^[388] teraz profesor dermatológie^[389] na nemeckej pražskej univerzite. Šuhaj to bol rozumný, usilovný a statočný žid. My sme sa vedno na rigorózum chystali, ba čo viac, on mi vždy, keď som potreboval, vďačne poslúžil pôžičkou. Keď som ja do kancelárie došiel a v prednej sieni — v takrečenom Schwitzkammere^[390] — svoju osudnú hodinu v bolestiach vyčkával, bol už môj kolega v hlavnom tereme v prádle a pri svojich nespokojných prechádzkach v čakárni počul som cez dvere jeho hlasné odpovede. Ej, či to nepríjemný čas v neistote dve hodiny čakať, kým i tebe hodina odbije! No po trápnom čase sa konečne i to stalo. Dvere sa rozdrapili a Pick s červenou, liskavou, vyznojenou tvárou ma objal. „Dobre je, nič sa neboj!“ rieknuc, bežal ako postrelený preč. — Hm, tebe je dobre, ale mne je zle.

Dvere sa zase roztvorili a v paráde vystrojený bedellus s ohromnou palicou, vystrojený erbom univerzity ponúkol ma chladno, ale vľúdne dnu — ku stolu. Stôl bol obsadený dekanom a profesormi, na dolnom konci stála stolička pre rigorózanta a pred ním kopa rozličných zelín. V hlave mi bubnovalo. Z botaniky dostal som otázku z prítomných zelín určiť botanicky Juglans regia — vlašský orech — a jeho vlastnosti. Zo zoológie holuby a ich rozdiel od sliepok. A tu som badal, že to v mojej hlave predsa nie toľká tma; čím ďalej tým sa to viac jasnilo v nej, rástla moja dôvera v samého seba. Profesor fyziológie Brücke^[391] sa ma pýtal, či najprv jestvovali živočíchy a či byliny na svete, a aký je prechod týchto od tamtých, čo mi nemálo pomohla rozlúštiť moja známosť v geológii. A tak som správne zodpovedal predložené otázky a bol som povolaný pri dostatočnej klasifikácii pristúpiť k druhému rigorózu. A zase sa otvorili dvere a ja s hlbokou poklonou pred týmto hrdelným súdom vyfrkol som von a hrmiac ako zlô v oblaku, bežal som dolu schodmi do kaviarne, kde ma trpezlivo čakal Kuzmány — oznámiť mu radostnú zvesť, na dôkaz toho, že on predsa hovoril pravdu.

Pretože som už viac nocí zle spal a viac dní nemohol jesť, umienil som si pri uspokojenom svedomí po šťastlivo skončenom prvom rigoróze zavečerať si u „Zeleného ježka“. Obecenstva bolo hojne. Viedenčania začali zase byť tí starí, vojenská hudba hrala pri veselom potlesku ohnivý Radeckého marš. V Taliansku cisárske vojská robili značné pokroky. Okrem toho tam na širokom dvore hrali ľudové divadlo. Bola to fraška, narážka na denné deje, na ministerského radcu Mauthnera z Mauthensteinu, pracujúceho všemožne na tom, aby sa jedenie zdravého konského mäsa šírilo najmä medzi chudobnejšou robotníckou vrstvou. V hre teda donáša žena chudobného, deťmi hojne požehnaného ševca hrniec so zapraženými slivami. Ako tak je a príbavku lyžicou vyberá, zavadí do čohosi tvrdého a ťažkého, až pri náramnom smiechu rozjareného obecenstva vytiahne spomedzi slivák — veľkú konskú podkovu. Ja som pri tej príležitosti síce tiež jedol mäso zo zvera trávou a senom chovaného, ale čo podkov nenosí. Vypil som k tomu s ľahkým, veselým svedomím za sklenicu kozlieho (Bocks) piva. Ale som už takmer nestačil účet vyplatiť. Bral som sa náhle von a šťastie, že bola tma. Ale pri lampovom svetle, tam hneď nablízku za živým plotom dávil som strašne. Dlhotrvajúca rozčúlenosť pred skúškou mi pokazila žalúdok a prešlo pár dní, kým som s jedením a pitím zase prišiel do poriadku.

Počet slovenských emigrantov — vrátajúc v to i vyššie šarže slovenských dobrovoľníkov na čele s cisársko-kráľovským majorom barónom Lewartowským^[392] — kým som sa ja chystal na prvé rigorózum, vzrástol. Ale keď Rusi prispeli pod hlavným vodcovstvom kniežaťa Paskieviča^[393] cisárskym k pomoci, a dobrovoľnícki dôstojníci, ktorí sa vo Viedni tu i tu bavili vo svojich osobných záležitostiach, zase sa navrátili k svojim zborom, tento počet sa zo dňa na deň tratil a jednotlivci vracali sa k svojim zabezpečeným krbom.

Ja, krátko zatým, ako som prvé rigorózum z pliec striasol, vybral som sa zase do milého Zagoria, aby tam po prestátych všakových telesných a duševných prácach a nerestiach okrial. V pozdnú jeseň vrátil som sa nazad do Viedne.

Toto boli ostatné moje prázdniny, ktoré som ako neviazaný študent tam trávil. Trávil som ich veselo, s plným vdýchnutím, v tom presvedčení, že sú to posledné vakácie, po ktorých už teraz má nasledovať tŕnistý beh života a zápas o hmotné jestvovanie. A pri tomto ponímaní vecí prechodil ma tichý žiaľ, čím viac sa blížila chvíľa odchodu do Viedne. Pohnutý lúčil som sa s krajom a dobrými ľuďmi, ktorých staré pôvodné zvyky a obyčaje s uvedenými novotami mnoho utratili na svojej rýdzosti.

Pri druhom lekárskom rigoróze, ktoré som skladal vo februári roku 1850, bol som už smelší a väčšej dôvery v svoju vlastnú schopnosť. Tentoraz predchádzal ma v prísnej skúške ako kandidát prvého rigoróza istý Krieser, poľský žid. I tento, ako na prvom rigoróze môj priateľ Pick, vletel mi do náručia, keď mu dvere po dvoch hodinách otvorili, ale nie s citom radosti, lež „Trauere, o Israel, Jerusalem ist gefallen“. A tento jeruzalemský pád by ma čakajúceho bol mohol pomútiť, keby som už teraz dostatočnú dôveru k sebe nebol choval. Na samom rigoróze mi ešte prichodilo tú nepríjemnosť skúsiť, že štichajúc sa — sebe nie naklonení dekan Lerch a profesor Škoda — na mne jeden druhého mlátili. Dr. Lerch zastupoval náhľady staršej školy. Škoda, tvorca skusovania chorých per auscultationem a percussionem, zastupoval náhľady svojho nového učenia. A tak mi kázal Lerch opísať týfus a jeho liečenie. Keď som tomu vyhovel, požiadal ma Škoda, aby som mu tie isté otázky zodpovedal, pričom sa sokovia škerili. Moje šťastie bolo, že som ako-tak obidvom vyhovel, a najmä opis rakov (carcinoma) dobre vykonal podľa profesora Rokitanského. S ľahkým srdcom som zanechal týchto učených mlatcov a 25. februára, nedlho zatým, ma promovali. Bolo nás viac a zo všetkých štyroch fakúlt: juristi, medici, filozofi a teológovia. Predsedal ako rector magnificus^[394] finančný odborný radca dr. filozofie Baumgartner,^[395] pozdejšie finančný minister, prísediaci štyria dekani fakúlt. Keď nám prečítali patričné zákony a stanovy, keď sme prisahali, položiac prsty na odznak ťažkej, velikánskej univerzitnej palice, držanej vodorovne parádne oblečeným bedellom, išli sme rad-radom, jeden za druhým okolo stola, kde nám najprv rector magnificus a potom každý jeden z dekanov ruku stisnúc vyriekol: „Ego te agnosco in meum collegam“.^[396] O pár dní potom dostal som vyhotovený diplom a stál som tu ako novopečený lekár.

Ale to darmo nešlo, veru nie! A tak moja chudobná dobrá mati pozbierala, pozmetala všetky stoloviny, povytriasala všetky vrecká a staré štrimfle a poslala mi na útrovy skúšok dvesto zlatých km., ktoré sa na to i vynaložili, a neostalo mi z nich na iné ešte potreby, takže mi Kuzmány na zakúpenie najpotrebnejších knižiek a najpotrebnejších ránhojičských nástrojov — etui^[397] — ešte tridsať zlatých požičal.

Po odbavenom druhom rigoróze ma môj kamarát Pick pozval na večeru. Zišlo sa tam niekoľko jeho priateľov a známych, pravdaže, samých židov. Ja by som sa u tohto mnou cteného priateľa dobre bol cítil, ale správanie sa jeho povolaných hostí bolo také nemotorné, chlapčenské a vyzývavé, že si vo veľkom prekypení vtipu odtrhávali frakové krídla; ja som sa cítil prinúteným opustiť túto vreštiacu spoločnosť skoro, samý prvý.

Pri pripravovaní sa na rigorózum, na to prvé, bol mi zvlášť z chémie na veľkej pomoci Móric Kellner, emigrant, zamestnaný v ten čas ako praktikant pri cisársko-kráľovskom finančnom ministerstve vo Viedni. On so mnou obyčajne ráno, keď sa obliekal a umýval, a ďalej pod raňajkami — korepetoval. Chémiu mal v dobrej pamäti ešte zo štiavnickej banskej akadémie, kde pilne študoval.

Kuzmány sa medzitým vo Viedni osadil, stal sa v evanjelickom teologickom ústave profesorom. Osadil sa tu i Ján Kollár ako profesor slavistiky a advokát Hanrich^[398] — oba zajedno sťa dôverníci slovenského národa u cisársko-kráľovskej vlády. U zemku Kuzmányho býval som často návštevou a bol som vďačne vítaný. S jeho troma synmi, odo mňa mladšími, som sa skoro spriatelil; boli to chlapci znamenite vychovaní. Najstarší, Karol,^[399] odbaviac gymnázium v Banskej Bystrici, daný bol na štiavnickú banskú akadémiu, a tu vo Viedni dal ho otec na južnú železnicu do strojárne ako zámočníckeho tovariša. Často sme šli vedno. On „Blusenmann“^[400] so zelenou zásterou, v rukách nesúc kladivo a kliešte, pospiechal z práce. Obed svojimi mozoľami zarobený tam strovil, večer išiel spať domov. A tak tento mladý vzdelaný šuhaj, vyprobujúc svoje sily už i v praktickom živote, preukázal, že vie stáť na svojich vlastných nohách. V tom smere, čo sa týka výchovy detí, bol starý Kuzmány opravdivý Amerikán. Raz pritiahnuc ma celkom dôverne k sebe, povie mi, že jeho Karol je už v tom veku, keď pohlavné túžby, náklonnosti a veru i náruživosti sa prejavujú. Aby teda medze slušnosti neprekročil, treba, aby bol šuhaj primeraným spôsobom upozornený na následky pohlavnej bezuzdnosti. A ma prosí, aby som to ja, ale pred synom bez odvolania sa na otca, vzal na seba. Dobre, urobil som to primeraným spôsobom. Vediac, že mladúch bude zvedavý vidieť niečo nového, tajomného, ponúkol som mu, aby šiel, akže chce, raz so mnou na oddiel syfiliticky nakazených. Ochotne privolil, a tak s privolením asistenta povodil som ho po dvoch veľkých oddieloch — ženských a mužských. Po skončenej vizite v pitvore pozrel na mňa, utrel si pot z čela, zmraštil sa a odpľul. Vidíš, reku, kamarát, toto sú paberky Veneris vulgivagantis.^[401]

Jeho otec bol s výsledkom úplne spokojný. Tohto šuhaja dal potom do mornárskej akadémie do Terstu, kde som ho príležitostne roku 1856 navštívil. Stal sa potom lodným kapitánom a konečne inšpektorom staviteľstva cisársko-kráľovských vojenských lodí. V tom vážnom úrade, ako zbehlý staviteľ a vôbec vážny muž, vyznačený bol mnohými radmi. Od nebohého arcikniežaťa Rudolfa,^[402] ktorého začas v čomsi matematickom podúčal, dostal na pamiatku krásnu briliantovú ihlu. Tento hodný, vľúdny Karolko znal okrem svojho odboru mnoho rečí. Keď som zase r. 1877 cestoval do Talianskej so svojou ženou a dcérou Mariškou, zase sme ho v Terste navštívili. Prijal nás čo najsrdečnejšie a povodil nás po Muggii v „Stabilimento tecnico“^[403] pri Terste, kde pod jeho dozorstvom stavali ohromnú obrnenú loď „Tegetthoff“, ktorú som opísal vo svojom vtedajšom cestopise. Krásnu loď „Donau“^[404] on sám zostavil a vystaval, ale to ešte pred „Tegetthoffom“. Už pred rokmi odplavil sa náš Karol do prístavu večnosti. Jeho mladší brat Pavol, tiež človek nadaný, stal sa v päťdesiatych rokoch kupcom v Brezne i s najmladším bratom Petrom. Peter sa v Brezne oženil, ale obchod mu nešiel — bol človek odporne vrtkavý; a Paľkovi sa pri stužkách a motúzoch jednať znepáčilo. Hodil ríf a otec vykonal mu vo Viedni službu pri banke, skade ho potom Česi povolali do Prahy za správcu Živnostenskej banky. Oženil sa, toto postavenie skoro opustil a žije si ako súkromník s milou rodinkou v zime v Prahe, v lete v svojej vile na Vrbskom jazere v Korutansku, kde som ho tiež príležitostne roku 1877 so svojou rodinkou navštívil. Teraz píše a obveseľuje nás rozpomienkami zo svojich detinských čias, to v Slovenských Pohľadoch, to v zábavnej čiastke Národných novín. Živ ho boh, toho starého zurvalca!^[405]

Pod časom môjho bavenia sa v Chorvátskej veci v Uhorsku celkom iný obrat vzali na úkor revolucionárskej strany. Cisárskym, postaveným v najväčšom pomykove, prišla pomoc z Ruska pod hlavným vodcovstvom kniežaťa Paskieviča. Nasledovala Görgeyho kapitulácia pri Világoši a zatým padlo i Komárno pod velením Klapku.^[406] Krok za krokom sa kraje za víťaznými ruskými vojskami tíšili. Čelní, veľkí a malí páni, slovom vedúci kossuthovci, naplašení opúšťajúc úrady, bydliská, ba i vlasť utekali a rozpŕchli sa, kam ktorý stačil. Áno, rozbehli sa ako mravce, keď im rozmecú kopu. Slovenskí emigranti zase v tej miere opúšťali cudzozemsko, najmä Viedeň, vracajúc sa do domova. Slovenskí dobrovoľníci už značný čas predtým pod hlavným velením cisársko-kráľovského majora baróna Lewartowského spoluúčinkovali s Rusmi a cisárskymi pri pacifikovaní krajiny. Rakúska vláda, ktorej kochol už značne narástol, obsadzovala tie kraje svojimi ľuďmi, svojimi úradníkmi, miestami i slovenskými emigrantmi a pozdejšie i dobrovoľníkmi, pretože bývalí kompromitovaní kossuthovskí úradníci, zanechajúc svoje služby, rozutekali sa svetom.

Moji priatelia a vrstovníci mi už hen roku 1849 dopisovali, aby som kroky robil a sa o službu uchádzal, keďže miesta stoličných lekárov, menovite stoličného fyzikusa dr. Mályusza, ktorý tiež zutekal, stoja uprázdnené. Ale čo, keď som ešte diplom nemal a bolo mi ešte skladať druhé rigorózum. Jednako som sa hlásil 15. decembra 1849 na jednu alebo druhú z tých staníc, že druhé moje rigorózum čo najskôr bude nasledovať. Vedel som síce, že prosba bez diplomu žiadúcneho účinku nebude mať, ale aspoň nezabudnú na mňa. A tak bolo. Po druhom rigoróze a po obdržaní diplomu som opätovne zadal prosbu na službu fyzikátu, a ak by tá bola obsadená, nuž na službu stoličného banskobystrického ochodzného lekára. A pravdaže, to prvé bolo obsadené bývalým mestským fyzikusom dr. Jozefom Bauerom, tichým, poctivým mužom, nuž tak sa mi dostalo pod ním slúžiť ako ochodznému banskobystrickému stoličnému lekárovi. Dr. Jozef Bauer bol pozdejšie vyznamenaný dvoma ruskými radmi za služby, konané pod časom ťaženia ruskému vojsku.

Nemajúc viac čo robiť vo Viedni, aby som tam darmo čas a peniaze, ktorých i tak poskromne bolo, netrovil, pobral som sa zase, strčiac diplom do vačku, hotový už filister,^[407] ale ešte bez služobného dekrétu — do vlasti a nazad domov a usadil som sa u dobrej matky. Pán doktor už bol tu, ale bez groša, ešte matkou plekaný, od jej suchých prsú ešte nie odstavený.