ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fašiangy tohto roku strávili Viedenčania pri dobrej mysli ako aj inokedy, nemysliac ani najmenej na to, že by to aj ináč byť malo a byť mohlo. A ja som išiel tiež týmto prúdom a zažil som fašiangové radosti natoľko, nakoľko mi to pripustili moje časové a vreckové okolnosti a pomery.

Medzitým strhla sa v Paríži revolúcia a Ľudovít Filip,^[219] kráľ francúzsky, musel brať päty na plecia a urobil tak, ako ten sv. Ján v Hodruši. A tu veru už naši kaviarenskí politikovia začali ušami strihať a noviny nestačili na verejných miestach prepúšťať z rúk do rúk. Ba aby to skorej a ľahšie išlo, našli sa ochotníci po hostincoch a kaviarňach, vystúpivší na stôl a na biliard a čítali všetkým prítomným najnovšie správy z Paríža, čiže z Francúzska, nahlas. A začalo to akosi hučať a kolimbať sa v obecenstve, v masách ako vietor v lese. A rástlo to, rástlo a ja nepredpojato na to hľadiac a poznajúc dokonale prírodu Viedenčanov, nemohol som sa dosť na tom zjave nadiviť a nechápal som, skade sa to berie, že oni aj okrem vyprážaných kurčiat a chrumkavých slaných rožkov s chrenovkami majú oči a sluch ešte i pre také veci.

Výsledok, ktorý nasledoval, ma úplne prekvapil, ale nielen mňa, prekvapil on i mnohých iných, najmä tých, čo o tom ešte viac ako ja pochybovali, to jest tam na najvyššom mieste, v Burgu. Tam sedel ako decko dobrý monarcha,^[220] ale zároveň ako decko slabý.

Koncom februára r. 1848 došiel teda chýr, že Ľudovít Filip zutekal do Anglicka, a následok týchto pažravo obecenstvom prehltnutých novín bol, že štátne papiere povážlivo klesali, čo zase viedlo za sebou nedôveru obecenstva v štátnu banku a ono tislo sa zamieňať banknóty za striebro. A tak jedno s druhým náruživosť más roznecúvalo, čo šlo tým ľahšie, že veľká čiastka inteligencie bola nanajvýš nespokojná s vtedajším stavom, tak najmä literáti s cenzúrou. Chýr došiel i ku mne, ale sa ma málo dotkol. Osud kráľa Ľudovíta Filipa neležal mi na srdci, no a s viedenskou bankou a so štátnymi papiermi som ja ako chudobný študent mal svätý pokoj. Tak to šlo až do 13. marca 1848.

Idem ako obyčajne ráno na Škodovu kliniku; ale tam bolo akosi veľmi ticho, sviatočne, poslucháčov najviac ak dvadsať, i na tvári profesorovej bolo badať akýsi nepokoj. Čakal s prednáškou ešte chvíľu, ale keď skoro zatým prišlí spolužiaci s veľkým nadšením povolali nás ku „Ständehausu“^[221] do Panskej ulice, kde sa má zhromaždiť celá univerzita, zobrali sme sa všetci a tiahli v jednej hŕbe na určité, udané miesto. Škoda sa bez slova vzdialil.

Panská ulica už bola dupkom naplnená ľudom bez rozdielu stavu a povolania, z najväčšej čiastky, pravdaže, darebákmi a škrekľúňmi, a mali sme dosť roboty pretisnúť sa ku stavisku, ba ja s niektorými súdruhmi dostal som sa až na samý dvor toho paláca. Dvor, schody a okolie Ständehausu boli zaujaté univerzitantmi. Tamhore vo dvorane radili sa stavy^[222] o predložených petíciách, nadovšetko o zrušení cenzúry a o slobode tlače. Za ten čas zo studne a kdeakých vyvýšených predmetov, kde to nestačilo, z pliec druhých rečnilo sa ohnivo, slobodne, srdito a rozpaľovali sa poslucháči čím ďalej tým viac. I mne sa to začalo ľúbiť, hoci s tirádami a prázdnym rozdrapovaním sa niektorých dopredku sa tisnuvších rečníkov som uzrozumený a spokojný nebol. Vcelku v tom bolo predsa veľa pravdy. Keď sa takto dlhší čas dialo a nespokojné, nabité húfy ľudu hučali na ulici sťaby morské vlny, zavolal ktosi oblokom poschodia Ständehausu, aby šli na pomoc, že ich tam zatvorili. Na toto heslo, ktoré sa však nepotvrdilo a bolo len náhodilé alebo z omylu vypustené — alebo azda, a myslím, pravdepodobne schválne, demonštratívne pustené, ale iste ďalekosiahajúcich následkov, pohla sa tá nadurená mnohopočetná masa mladých odvážnych ľudí a v okamihu bolo počuť buch, trepot. Vyvalili dvere, vrútili sa do poradnej dvorany, dodrúzgali nevinné náradie, prísediacich rozprášili. A videl som rámy na oblokoch s praskotom lámať, obloky rinčať a čiastky náradia, nohy, operadlá z lavíc a stolcov von oknom lietať. Čo to a prečo to malo byť, to sa do mojej uhelnice nepratalo a čo to náradie previnilo, som uhádnuť nemohol. Item,^[223] stalo sa, lebo to vyžadovala náruživosť ľudskej nivočiacej povahy. Za týmto prepotrebným znamenitým činom si tumultuanti^[224] kus oddýchli, nastalo prímerie, a pretože môj čulý žalúdok tiež už po svojom spôsobe revoltoval, pobral som sa Glacom na obed.^[225]

Po obede tiahli sme zase nazad. Hja, ale Viedeň, celá Viedeň mala už inšiu tvárnosť. Velikánske množstvo ľudu hemžilo sa po uliciach — nie s rázom a posunkami obchodnými, povšednými, ale ich výraz bol akýsi vyčkávavý, ba hrozivý a tok más valil sa oproti vnútornému mestu. Príduc do Panskej ulice, kam som sa s veľkou námahou a odvahou dostal a vyškriabal na jeden rožný kameň, skade som mal dosť voľný výhľad, bol som už veľkoleposťou, impozantnosťou udalosti náramne prekvapený. Kam oko zasiahlo, Panská a bočné ulice boli dupkom zastavené národom, že by mu po hlavách hore-dolu mohol behať. Na rohu Ständehausu v Granatierskej ulici stála stotina granatierov v svojich zázračných čiernych medvedích čiapkach. Jeden menší oddiel tých istých granátnikov stál pred vrátami stavovského domu, ktorý stál v mori ľudských tiel ako ostrov; dom bol zamknutý. Netrvalo dlho, ako som to na svoje zdravé oči videl, a miešajúca, pohybujúca sa a nespokojná masa ľudu ten oddiel v nej zavrznutých granátnikov začala tlačiť a sem-tam kolísať. Oni sa chudáci dosť vzpierali, ale náramnému tlaku povolili a točili sa sem-tam, vystúpiac zo svojich prísnych vojenských radov, čo však ľud len zabávalo. Keď sa toto všetko beztrestne mohlo konať, ľud išiel ďalej a zrážal vojakom z hlavy svetochýrne granátnické medvedie čiapky. Badal som, ako stískajúc zubami, s blýskajúcimi očami dvíhali si a dávali na hlavu pozrážané čiapky. Bolo im istotne pod prísnou pokutou zabránené použiť zbrane. Vtom bolo počuť dupot koní a arciknieža Albrecht^[226] sa blížil na čele ligotajúceho sa vojenského komonstva, raziac si priechod cez davy ľudí, prituľujúcich sa k domom. V masách nastalo strašné hulákanie. Hovorilo sa, že pri tej príležitosti by sa bol mal arciknieža Albrecht vysloviť akýmsi neslušným výrazom o zhromaždenom ľude. Ja som nepočul nič, ale toľko je isté, to som videl zblízka a zreteľne, že ako sa arciknieža na koni priblížil, ľudia na náprotivnom uhle domu, vystúpiac jeden druhému na plecia, začali lámať plagátové rámy a hodený kus dosky letel povetrím, šibnúc hlavu, vlastne trojrohý klobúk arcikniežaťa. On zvrtol koňa a popchol ho nazad a v tú chvíľu som počul živé komando: Marš, marš, rachot bubnov a zvuky trúb. Tušiac zlé následky, pobral som sa dolu. V mase nastal strašný pohyb, čo mohlo, krajom utekalo, ale tí v prostriedku boli ako zaklinovaní, keďže tí tam za nimi, nečujúc, netušiac, čo sa napredku deje, stáli prikutí ani čo by múr. Ja som ešte bol v behu cez Granatiersku ulicu, kade som bol prišiel, keď som už počul v Panskej ulici streľbu. To ma ešte väčšmi pohlo do skoku. A veru, bol zvrchovaný čas, lebo ledva som sa prešmykol pri tam stojacej granátnickej stotine a vyskočil na malom námestí za jej chrbtom na kopu stavebného dreva, už stotník kázal zatvoriť ulicu a velil strieľať. Ale bol taký ľudský, že pušky neobracali nadol do ľudu, ale strelili, ozaj len pre strach, do oblokov teraz prázdneho stavovského domu. Len tak rámy a tably trieskali a cvendžali, čo bol znak toho, že pušky boli veru ostro nabité.

V Panskej ulici, kde som ja už, chvalabohu a vďaka svojim bystrým nohám, nebol, tam veru do oblokov nestrieľali. Prví šli pionieri a potom druhá pechota. Šli surmou, s nastoknutými bodákmi. Preľaknutý ľud sa tlačil napred, nakoľko pružnosť ľudských tiel stačila. Zadní, nevedomí, čo sa deje, stáli nepohnuto, a tak keď si vojsko náhlym atakom vymohlo pred sebou aký-taký priestor, strieľalo do toho stlačeného ľudského živého plota. Predesený stojac chvíľu na tom dreve a vidiac túto stotinu tak milosrdne do okien strieľať, nemyslel a neveril som, že by tie salvy v Panskej ulici boli šli naplno, to jest, že by ľudí boli postrieľali. Ale vtom sa otvorenou zase Granatierskou ulicou vlečie bez klobúka so zakrvavenou hlavou mladý, asi dvadsaťročný šuhaj, ako mi vyznal, kupecký tovariš. Mal hlavu šabľou až do kosti vyše ucha rozfaklenú. Ranu mu zadal pioniersky poddôstojník. No a tu som mal teda príležitosť využitkovať svoje chirurgické známosti prakticky a tam na mieste sa presvedčiť, že veru ten atak nešiel len na strach a do vetra, ale do ľudského živého mäsa. A tie tam padlé obete boli prameňom, žriedlom krvi, prelievanej potom potokmi dva roky, boli počiatkom hrdúsenia, šibeníc, prenasledovania, biedy, mizérie. Tento krvavý začiatok dal príležitosť tak mnohým papuliarom, krikľúňom, rozdrapovačom na pleciach zvedených a bláznov, pod plášťom slobody postupovať a koristiť, dal možnosť podeliť moc, sústredenú v jednom alebo v málo ľuďoch, medzi veľa štréberov, malých tyrankov, kráľov, hoci ten pohyb zmietol i mnohé skamenené nadužívanie a odporné otročenie ľudstva a vyniesol na svetlo ľudskú hodnosť i v najponíženejšom občanovi. Človek predsa nikdy nemá zabudnúť, že hoci je pre všeobecný poriadok jeden druhému podriadený, predsa ho vždy za rovnoprávneho brata treba považovať. A že jeden druhému nie je osudom predstavený ako človek, ale len ako úradník; na rováš svojho postavenia hrešiť nemá teda najmenšieho práva. Mladého chlapa som teda vzal, namočil som mu ručník do vody, ranu vyčistil, vyumýval, obviazal a potom som ho oddal pod opateru druhým, povolanejším.

S čudným citom, rozochvený pobral som sa proti Spittelbergu. Celá Viedeň bola už rozpapraná ako rozbúrený mravečienec; behalo to ako bez hlavy jedno cez druhé. Na Glaci som už videl celý tábor vojska. Čo sa medzitým stalo na rozličných miestach, nejdem opisovať; toho by bolo priveľa, a jedine na to sa chcem obmedziť, čo som sám skúsil a videl. Na dôkaz cisárovej dobrosrdečnosti rozprávajú, že keď mu jeho vojenskí velitelia odporúčali do más ľudu strieľať, on sa mal vysloviť prostosrdečným viedenským dialektom: „Nur nit schiessen“.^[227] Rozčúlenosť obyvateľstva sa však ujímala neslýchane rýchlym spôsobom a rozprestierala sa celým mestom a na vidiek. Cestou z mesta, akoby bolo zo zeme vyrástlo, rozložené stálo vojsko rozličného druhu: peší, konníci a delostrelectvo.

Príduc domov, sadol som si na posteľ a unavený telesne, ale ešte viac duševne videnými udalosťami, oprel som si hlavu o ruku a rozmýšľal som sem-tam o položení tohto rozbabraného veľkého mesta. Náš gazda, sediac v druhej izbe na truhle a omáľajúc fajku v zuboch, nedobre sa cítil, bol zronený: pokyvoval povážlivo hlavou. Schieszler prišiel proti obyčaji skoro a tiež omnoho bystrejšie dýchal. Keď prišla hodina nemeckej konverzácie, pobral som sa k môjmu Talianovi, ktorý býval značný kus cesty vo Favorittengasse. Celou cestou stretával som vojenské patroly, bystro pospiechajúcich ľudí, roznášajúcich na koňoch proklamácie a čítajúcich pánov, vôbec na všetky strany mimoriadne čulý ruch. Málokto sa staral o všedný obchod, všetko sa hnalo za politikou a veľká väčšina si ani neuvedomovala, čo je vlastne vo veci, ale jachala našťurganá za druhými a kričala za nimi. Mnohí z luzy vyzerali žiadaný čas, aby mohli podľa ľúbosti rabovať a ničiť ako večití nepriatelia poriadku a usadlosti. No vrelo to, vrelo na všetky strany a každý tušil, že prekypí, ako ráno už i tak kypieť začalo.

Môj i tak chúlostivý Talian bol veľmi znepokojený. Pozorujúc ma zvedavým, plachým zrakom, opätoval dupkajúc krátkymi nôžkami: „A sí visse was, a sí wolle mir nit sage“,^[228] domnievajúc sa azda, že som i ja nejaký vodca pohybu a kandidát budúceho ministerstva. Nuž tešil som ho, ako som vedel, hoci som sám v svoje slová neveril. Po ledaby odbavenej hodine, ktorá viac záležala v uspokojovaní ako v učení, poberal som sa domov, brúsiac ešte po viedenských uliciach, a tu veru čím ďalej tým lepšie som spoznával, že toto naše fidélne mesto, ktoré sa mi idúcky k profesorovi-Talianovi zdalo naplašeným, teraz dostalo úplne strašnú, hrozivú tvár: krik, huk, vyhrážky a násilné skutky. Za pár hodín sa toto poslušné mesto zmenilo na ľúteho zvera, nadovšetko keď v to zarátame mnohopočetnú surovú, násilnú zberbu.

Keď som sa obrátil domov, už začalo mrkať a diali sa veci ukrutné, neslýchané — neslýchané aspoň čo sa Viedne, cisárskeho sídla týka. Na oblohe zôkol-vôkol raz bližšie raz ďalej bolo vidieť ohnivú žiaru, dym; blízky, ďaleký hukot, búchanie, práskanie, zvonenie na poplach, behanie hasičov a síkačiek, patroly, všetko ako súdny deň: to horeli robotníkmi a luzou napadnuté fabriky a rozličné erárne staviská, najmä mýta na linajách. Tu zrazu, keď som vyšiel zákrutou, zasvieti sa predo mnou živou žiarou pred bránou Burgu: „Justitia regnorum fundamentum!“^[229] a tento pozlátený nápis ligotal sa ako hviezdy, ožiarený tým plameňom. Tá silná žiara pochodila z horiaceho plynu; to jest pred bránou stáli velikánske kandelábre s viacerými ramenami a lampami, tie kandelábre zlámali a plyn v trčiacej nahor cieve zapálili. Plyn plápolal vyše metra zvýše úžasne veselo. Aj živý plot s drevenými bariérami a takými istými mriežkami podpálený a vetrom hnaný plápolal a dym ťahal sa nízko nad zemou medzi stromoradím, dvíhajúc sa potom ďalej na krovy predného radu domov. Idem ďalej, počujem nešeredný vresk, buchot a streľbu. A to veru už nebolo ďaleko. Pri svetle teraz opísaného ohňa a niekoľkých horiacich plynových lámp už som mohol rozoznať hustý zástup kričiacich a boriacich sa ľudí pred cisársko-kráľovskými stajňami neďaleko svojej hospody. Ľud sa dobýjal do toho objemného staviska a jeho obyvatelia: panstvo, sluhovia, kočiši, paholci, nádenníci sa bránili. Pri tej príležitosti padla guľkou trafená pani istého profesora, ktorú muž náhodou tade viedol popod rameno.

Najstrašnejšie však, čo som tento večer zakúsil, bolo pri jednom takom ohni živého plota. Tam ležal v krvi mŕtvy učeň s rozťatou lebkou; polovica lebky mu bola rozťatá a odškerená, mozog mu vymokal. Ako mi svedkovia vyprávali, stalo sa to len pred chvíľou. Letiaca husárska patrola, ktorej miznúci dupot koní sme ešte počuli, ako tadiaľto mihala, bola týmto chlapcovým výsmechom dráždená, a tu ho v letku krajný husár začiahol šabľou a bolo mu dosť, zamĺkol. Vidiac a čujúc zo všetkých strán túto strašnú trmu-vrmu, bral som sa ďalej a prišiel som do odľahlej, tmavej síce, ale tichej aleje, že konečne sa dostanem tadiaľto nepokušene domov. Urobiac niekoľko krokov, počujem divne a namáhavo fučať, ako keď voľakoho drhnú. No, či nazad, či napred? — Napred! A tu v pološere vidím silného chlapa, že sa s čímsi pasuje. A ešte som sa nemohol spamätať, čo to môže byť, už ležal stĺp s lampou pri mojich nohách; a ten, ako sa zdalo, rúče oblečený človek, ako po vykonanom dobrom skutku radostne a z plných pľúc si vydýchol. Musím vyznať, že som bol týmto hrdinským skutkom náramne prekvapený. Keď som sa ho pýtal, prečo to urobil, odchodiac odvetil: „A só“.^[230] A veru ani dnes ešte neviem, či to bolo potrebné pre dosiahnutie „slobody, rovnoprávnosti a bratstva“. Možno, že ten mešťan, za ktorého som ho držal, bol alebo tesárom alebo sklárom.

Túto noc Viedenčania málo spali, a mnohí až zle. I my dvaja sme sa dlho zhovárali, a ťažení všakovými myšlienkami sme spali málo, i to nespokojne. Ráno 14. marca pošiel som podľa zvyku do nemocnice. Našiel som veľký počet študentov a s nimi zhromaždených asistentov a všakových hospitantov, ale prednášky — aspoň lekárske prednášky — neboli; ich miesto zaujalo rečnenie povolaných a nepovolaných cez noc narástlych politikov. Medzi nimi vyznamenal sa zručnosťou istý doktor Fischhof,^[231] ktorý ešte i pozdejšie začas hral značnejšiu úlohu v povstaní.

Pretože, ako som to dostatočne skúsil už večer, i nocou sa diali a množili búrlivé výjavy, nivočenie, pálenie a druhé tomu podobné excesy,^[232] rozumnejší ľudia, a tak i univerzita, nahliadnuc, že sa musí urobiť koniec surovým výstupkom, a zakročenie sa najlepšie môže diať zase len mocou, pošlou zo samého ľudu, inteligencia všeobecne žiadala od vlády povolenie ozbrojiť študentov a meštianstvo, to jest žiadala národnú gardu,^[233] v to zahrnujúc i študentskú špeciálnosť, takrečenú légiu. Na znak mierumilovnosti všetci dobrej mysle, a na ich čele viedenské študentstvo, dostali sme biele stuhle, natiahnuté na ľavom ramene; rozdávali nám ich tu na klinike. Týmto pokojamilovným pásikom označení tiahli sme húfmi zo všetkých strán na univerzitu. Tam sa, pravda, len malá čiastka skorej došlých dostala do dvorany; druhá, veľká časť, obsypala bočné ulice — kdežeby, však nás mládeže bolo okolo šesťtisíc, nerátajúc v to profesorov, asistentov a čo k tomu patrí, a okrem toho, koľko bolo zvedavých pánov a paní, a nadovšetko zvedavých — slečien! Aby sa teda počúvať rečnenia dostalo nielen tým vnútri, v dvorane, ale i tým tisícom na ulici, rečnilo sa na viacerých miestach, ako na sudoch, stoloch, studniach atď. a ozývalo sa toho dosť a dosť na všetky strany a tie obľúbené, a veru už na strapce odraté, omlátené, ale vždy a vždy znovu tak štedro opakované patetické výrazy: „Meine Herren! Europa schaut auf Euch!“^[234] počuť bolo stereotypne vykrikovať. A každý ten solený a omastený, akoby novučičký nový výraz, bol sprevádzaný frenetickým tlieskaním a výkrikmi „Hoch! Hoch! Die Universität hoch!“^[235] Dosť bolo na tom, že Európa na nás fľochala, i keď mnohý zo zrna rečí ďalej ani nič nerozumel. Však tie ľahké zápalisté srdcia mladých ľudí ľahko bolo pár hodenými bombastickými frázami roznietiť, aby potom srdití rečníci pomocou tej vyžiadanej slobody, na chrbtoch Európou obdivovanej mládeže postupne na vrchol pyramídy, vladárenia, mohli vystúpiť. Len dvoch z tých horlivých rečníkov, čo Európe okuliare čistili, aby na túto mládež za slobodu horiacu mohla pohodlne pozerať, pripomeniem. Boli to dvaja spôsobní advokáti: Giskra^[236] a Bach. Neskoršie potom, keď už mnohí z tých volavších „hoch“ či už tak či inak zamĺkli, hľadela stará škamravá Európa na týchto dvoch ministrov, ako merali národom tú slobodu, bratstvo a rovnoprávnosť. — Vyberali sme im gaštany z ohňa!

Pri dvore stál ešte všemohúci muž hladkej, zatvrdilej diplomacie, silnej vôle a nevšedného rozumu, knieža Metternich, svojho času prvý diplomat sveta; tam sa diali vyjednávania zástupcov ľudu a každý krok musel byť vydobytý čo najväčším namáhaním. A podľa starej skúsenosti sotva by to ešte i tak bolo išlo, keby ulica nebola vystúpila tak bezohľadne. Obyčajne to tak býva, že vladári nedávajú ľudu z uznania to, čo mu právom patrí, ale len vtedy zo svojho nadprávia popustia, bojac sa konečne, aby o všetko neprišli, keď sú k tomu nútení, keď už voda do úst tečie. Následkom týchto jednostajných vyjednávaní a trhovaní panovala v ľude neistota, nedôvera a odpor, a ak privolila vláda konečne k tomu-onomu, tu zase v ľude rástol apetít na viac, a považujúc ústupok vlády za slabosť, ľud stupňoval požiadavky.

Metternich prinútený bezprestajným hlodaním odstúpil a hneď bol svet zaplavený pamfletmi o ministrovi, pred krátkym časom takom preslávenom. Kdejaký biedny čarbáčik ostril svoj vtip na padlom velikánovi a nemeškali, azda na svoje očistenie pred verejnosťou, za ním kamením lúčať ani jeho kreatúry, jeho pätolízači. A tak povstali tisíce a tisíce nejapných žartíkov a vtipov v obrazoch a textoch. Čím vyšší je predmet, tým väčšiu tôňu hádže pri zapadajúcom slnci.

Bezprestajným, neúnavným tlakom na vládu a dvorné kruhy nespokojenci s doterajším systémom vladárenia predsa konečne vymohli utvorenie a ozbrojenie národnej gardy a légie, a tak teda po mnohých tých rečiach na univerzite a okolo nej prikročilo sa ku skutkom, a to najprv k podpisom. Zapisovali sme sa ako čížence, keď sa na lep hádžu, v celých čatách, na verejných miestach na vyložených hárkoch, my študenti do radov legionárskych, meštianstvo do radov národnej gardy a podpísaní hrnuli sme sa do mestského arzenálu, kde nás opatrili, môžem povedať, zväčša od francúzskej vojny vypočinutými, iste vážnymi starožitnými puškami. Ja som dostal takú pušku, čo už ozaj za to stálo. Bola to granatierska flinta, malému dlhému delu podobná; terajšia cintľavá malokalibrová manlicherka by sa celá, ako je, do nej bola spratala. Ramár, už sám osebe ražňu podobný, hrkotal v nej až radosť, remeň na nej chýbal. Keď som kukol do čiernej cievy, zdalo sa mi to hlboko ako morské oko. No ale hrdý som bol predsa na túto opachu. Touto už teda reku budem brániť slobodu, rovnoprávnosť a bratstvo! A pochytiac ťažký železný drúk na plece, bežal som s ním domov a dal som sa do škrabania hrdze, do čistenia a hladenia tohto pokladu slobody, rovnoprávnosti a bratstva, v čom mi náš gazda Michal Teufelsberger ako vyslúžený čarapár^[237] statočne a s dokonalou vycibrenosťou bol na pomoci. A hneď za mnou dovliekol môj súdruh Tálasy tiež takú červenú nestvoru, na posmech zahrdzavenú, a aj tú sme šúchali, škrabali, až z nás pot tiekol. Hoci nášmu Teufelsbergerovi, ako človeku postavenému v cisárskej službe, bol celý pohyb proti vôli, predsa pamätajúc na svoj vojenský život a poctený našou neohraničenou dôverou, nám i tým preukázal značné služby na našej novej dráhe, že nás v prázdnych hodinách muštroval v zaobchádzaní so zbraňou, v tempách, slovom vo všetkých vojenských chmatoch a činoch prostého chlapa natoľko, že sme sa my veru už za krátky čas vedeli s hlavou do povaly vystretou na päte krútiť a štrng-brng bijúc na zbraň a mykajúc ňou zľava napravo a zase naopak, kráčať, behať napred, nazad, šťurgať, pichať, nohou dupkať, patróny ohrýzať^[238] — vtedy sme museli mať ešte dobré zuby, teraz už ani toho netreba. Velenia, kriku v izbe bolo dosť, nechýbalo len to, aby sme strieľali: no ale našťastie nábitok sme ešte nemali. Ale pichať, oj, to sme už strašne vedeli. Teufelsberger nás chválil.

Doručením pušiek sme však ešte neboli organizovaní. Bola to len bezčlánkovitá nevedomá hŕba zle ozbrojených ľudí, bez vodcov, bez veliteľov a nevycvičená. Zišli sme sa teda my legionári na svojich určitých miestach, na univerzite, polytechnike, akadémii, po školách, aby sme sa ako-tak usporiadali. My medici — ja som prišiel do prvej kompánie — volili sme si za stotníkov našich obľúbených profesorov. Naša prvá kompánia si volila profesora Jozefa Škodu, ktorási iná kompánia si volila výtečného anatóma profesora Hyrtla atď., ale nedlho stáli títo páni na čele sebe prideleným kompániám, o čom sa zmienim pozdejšie.

Bolo to všetko, celá táto branná moc, v embryonálnom stave, a predsa už ako taká bola povolaná zakročiť pri vzburách a čumách nespokojného proletariátu.^[239] A pošťastilo sa jej to prekaziť obyčajne bez prelievania krvi, viac dôraznými rečami. Nedočkavosť ohnivých mladíkov, hoci ešte nevycvičených, bola veľká. Štúdiá prestali a nastali na všetky strany execírky, na ktoré nám určili vycvičených poddôstojníkov zo strany cisárskeho vojska a okrem toho mali sme dosť príležitostí, najviac nočnou hodinou, ukázať svoju smelosť a vojenskú drezúru pri poplachoch rozličného druhu. Prvé dni tohto môjho vojenského ťaženia dokázala mi moja granatierska puška, že ona nesedí na svojom starom obvyklom pleci. Pravdaže, ešte mi vždy chýbal remeň, zato mal som na tom mieste ošúchaný kabát a pod kabátom to bolo ešte horšie: omälo mi moje chudé, kostnaté plece, dostal som hnojavo krvavé vredy na odranej koži, a predsa, stískajúc zubami, nosil som tú nestvoru na zapálenom, zapuchnutom pleci. Darmo je, keď chceš byť junákom a Európa hľadí na teba — nuž trp!

Ako som riekol, ledvaže sa puška, ozrutná mušketa,^[240] zohriala na mojom pleci, už sme boli, to jest my, naša prvá kompánia, vyslaní patrolovať. Ale kade sme šli, prišli sme už na chladné zboreniská a pohoreniská. Tak napríklad na Mariahilfer linaji bolo mýto v hroznom spustošenom stave, obyvatelia sa rozutekali, a čo z nich ostalo, bedákalo nad rumami podrúzganého náradia, nad perím rozpáraných perín vetrom roznášaným, nad mrvami roztrepaných okien a nad popolom a uhlím spálených predmetov. Podozrivé osoby, ktoré sme tu našli kutajúce v hŕbach, sme hlavňami pušiek, vzdorujúcich i šteklením bodákov, rozprášili. Obíduc viacej takýchto poľutovaniahodných miest, mal som príležitosť vidieť rozuzdenú surovosť.

Druhý deň, 15. marca, šiel som do smrtnej komory Všeobecnej nemocnice obzrieť mŕtvoly padlých a tu uložených obetí. Bolo ich tu šestnásť. Či a koľko ich inde mohlo byť, to neviem. Medzi nimi bol i technik, žid Spitzer, o ktorom sa tak mnoho hovorilo, rečnilo a písalo, že on zahynul ako prvá obeť slobody. Áno, pravda je, on zahynul, ako i tí druhí zahynuli, ale svojou vôľou ako junák sotva, a osmeľujem sa rozumkovať, že keby tento Spitzer bol tušil, že tam budú strieľať, a bol by mal možnosť bokom ufujazdiť, bol by ufujazdil tak, ako som i ja ufujazdil. Môžem teda predpokladať, že sa to stalo úplne proti jeho vôli. Videl som tam telo chlapa s nespočetnými ranami, zapríčinenými zväčša bodákmi. Mal to byť údenársky tovariš. Prsia a brucho jeho mohutného tela boli posiate pichnutými ranami. Ako mi vyprávali, on lampovým stĺpom, aký toť vyvalil ten meštiansky junák vtedy večer v mojej prítomnosti, ovalil majora tak silne, že sa naskutku z koňa skydol. Pribehli vojaci, a doňho. Údenár v úzkostiach skočil z mosta do hradobného jarku, lebo vtedy ešte vnútorné mesto zôkol-vôkol bolo obohnané hradbami, takrečenými baštami, a tuto hlbokou priekopou. Tam strelili za ním z mosta, druhí však spustiac sa dolu do priekopy, vysadenej stromami a opatrenej peknou cestou, údenára streľbou zroneného tak strašne potom bodákmi dopichali. Medzi mŕtvymi boli aj robotníčky i chlapci, ako sa komu dostalo, keďže šable, bodáky a guľky nevyberali.

Ešte jedna z krátkych epizód, akých som viac v krátkom čase skúsil, nech slúži na osvetlenie vtedajších časov toho mesta, volaného „das gemütliche Wien“^[241] a nech je dôkazom toho, ako zrazu sa krotký ináč ľud tak zmeniť môže. Nie všetci síce. Veľká väčšina i teraz s tým nezvyklým počínaním nesúhlasila, ale podľahla veľmi čulej reskírujúcej menšine, a my, ohnivá nerozvažujúca mládež, boli sme nástrojom v rukách smelých politických podnikateľov. Nás tisli dopredku, a my s ohňom a ochotne ženúc sa do veci, mastili sme kolesá štréberom na želaný postup. — Vrátiac sa z patrolovania domov, spal som ako zabitý. Vtom ma náš Teufelsberger zobudí, že zvonia a bubnujú na poplach a tu nablízku že je surma. Poskákali sme do háb a pochytiac pušky, vybehli sme na ulicu. Tam blčali fakle a zbehnutý ľud hučal a hulákal. Okolo kláštora arménskych mechitaristov^[242] zbehnutý bol nepokojný ľud, kričali, volali, aby kníhtlačiarsky címer z kláštora zdriapali. Na porozumenie veci musím podotknúť, kto boli tí mechitaristi a čím sa udržiavali. Boli to zjednotení Arméni, to jest katolíci so službami božími v ich materinskej arménskej reči, bradatí, pekní mnísi v červenom mundúre, s klerikmi a patriarchom. Chovanci tohto kláštora potom zväčša prešli na východ za svojím povolaním. Títo ctihodní mnísi sa tu usadili už asi pred pol druha sto rokmi,^[243] podporovali ich azda i z politických ohľadov a povolili im tlačiť náboženské spisy, ale len vo východných rečiach. Pomaly tlačili náboženské spisy i v rečiach tuná bežných, až to prešlo i na nenáboženské predmety bez rozdielu. Ináč to bol rád bezúhonný, vážny a nestál nikomu v ceste. Ja som rád navštevoval ich služby božie už i preto, že boli v mojom susedstve, ako i pre ich velebnú formu, napríklad keď ich odbavoval patriarcha, starec so šedivou bradou, pri asistencii počerných bradatých šumných mníchov pod zlatou korunou.^[244] Vôbec som ich rád videl, hoci som ich reči nerozumel. To sa však rozumie, že oni dobre vedeli po nemecky, latinsky a mnohé druhé jazyky. Pod touto novou slobodou vzbudilo nenávisť, že sa títo mnísi tak dobre opatrujú a vraj domorodým bezprávne chlieb odoberajú. Nahuckaný ľud, najmä tlačiari, obľahli kláštor a s nešeredným krikom žiadali zničiť tlačiareň. Ako sa z predošlých prípadov pri zničených fabrikách dalo súdiť, zastihne i tlačiareň ten istý osud.

Naši ozbrojení legionári dobehúvali zo všetkých strán, dochodila i garda, ale to bolo ešte všetko málo proti tej mase ľudu. To sme videli, že nápadom nevykonáme nič, leda to, že nás kladivami a železnými dýkami rozprášia, čo by predsa bol býval veľký posmech. A tak sme sa ako had pomedzi hučiacu masu a stenu kláštora ťahali, chrbát si zabezpečili a silnú pozíciu zaujali. Potom sa jeden dobrými pľúcami obdarený oddal na krátke, ale korenisté rečnenie, v ktorom im vysvetľoval, že je to nie sloboda, keď ju druhému berieme; že keď sa firma na čeľusti kláštora zdá byť kameňom urážky, aby ju zosňali. Pristali na to, dotrepali čochvíľa silné rebríky, pristavili ku stene a my sme im ich ochotne pridŕžali. S veľkým pátosom zhodili veľkú dosku s nápisom na zem, tam ju na márne kusy roztĺkli a rozišli sa pomaly domov. Keď sme takto videli kláštor zachránený, my ostatní poberali sme sa spokojní s výsledkom domov. Na druhý deň som bol za rána u mechitaristov v tlačiarni. Tam bolo ticho, nerobili. Ale mi rozprávali, ako sa v noci mnísi pod tou surmou správali. Kláštor bol pozatváraný a všetci boli zhromaždení vo veľkej dvorane. V samom prostriedku stál okrúžený mníchmi starý patriarcha, okolo neho väčší-menší chovanci, pokraj kruhu zbraneschopní mnísi, ale nie s modliacou knihou a pátrikmi, ale za pásom handžár a či jatagán^[245] a v rukách pištole, a len čo by sa boli napádatelia dnu vodrali, bola by ich táto odhodlaná junácka čata škaredo privítala. A tak veru za šťastie bolo treba považovať, že strhnutá doska vystačila ukojiť náruživosť pomýlených ľudí.

Ešte nádobno spomenúť, že keď sme v okolí univerzity my legionári už ako-tak na stotiny podelení stáli — bolo nás medikov s farmaceuty, veterinármi a s pár evanjelickými bohoslovcami, ktorí sa k nám pridružili, šesť kompánií. Keď sme teda 15. marca predpoludním stáli vo voľných radoch, čakajúc na dispozíciu, rozniesol sa chýr, že prišli Uhri z prešporského snemu,^[246] a to asi sto päťdesiat jurátov a na ich čele Kossuth,^[247] Batthyáni^[248] a mnohí iní, pozdraviť legionárov a uchádzať sa u kráľa Ferdinanda o ministerstvo a vôbec o svoje staré slobody. A prišli a prešli vedľa našich radov, vítajúc a vítaní súc s veľkým hukom a éljen-volaním. Kossuth nás oslovil, fulminantne^[249] rečnil, a dostal aj odpoveď. Juráti v národnom kroji so šabľami nám na znak srdečného pozdravu nadšene šermovali po našich nastrčených bodákoch.

Celá garda, ako i naša légia, čo sa týkalo obleku, bola veľmi strakavá a to vystúpenie oku vonkoncom nelichotilo, a preto sa začalo živo agitovať o rovnošatu týchto čiat a najmä zavádzali sa zbierky, na čo majetnejší, pretože väčšina legionárov to na svoje útrovy nemohla urobiť, ba hen i pri dvore — prispievali. Nohavice, kabát, klobúk stáli jedno s druhým dvadsaťštyri zlatých. Oblek to bol dobre volený, jednoduchý, ale malebný. Klobúk kalabrijský^[250] so širokou partou, hore vyhnutou na ľavom boku a tam pripevnenou žlto-čierno-červenou kokardou.^[251] Tu za vyhnutou partou holengalo sa čierne pštrosie pero. Na kužeľovitej čiapke klobúka s plochým vrchom nad čelom číslo kompánie a litera fakulty, napríklad M = medik, J = jurista, T = teológ, P = filozof, A = akademik, P = polytechnik, a ešte i G = gymnazisti, čo väčší boli. Moja kompánia mala nad I. (prvá kompánia) M. Boli to dosť veľké postriebrené blýskavé odznaky. Kabáty boli z tmavomodrého súkna, s tuhým stojacim golierom. Na pleciach na pohodlnejšie nosenie pušky boli po jednom šúľku, hrúbky malého prsta, riedke gombíky v jednom rade, polookrúhle, z tmavej kosti. Nohavice tmavosivé. Remene na pušky, na tašky a pri dôstojníkoch na šabliach — čierne. Dôstojníci v službe nosili bielu hodvábnu šerpu s červeným pásom. Bubeníci a legionárski hudobníci mali pštrosie perá a biele šúľky na pleciach. Tento kroj, ako v jednotlivých prípadoch tak v celku, bol modestný^[252] a príjemný a dobre zodpovedal potrebám vkusu. Šerpu, kabát a klobúk som pri založení Matice slovenskej tam uložil ako teraz už ozaj zriedkavý, zaujímavý predmet; nuž ale barbarizmus, teraz patriotizmom nazvaný, ho vydal napospas moliam.

Celá národná garda dostala za veliteľa generála grófa Hoyosa a légia jemu podriadeného veliteľa grófa Colloredo-Mansfelda.^[253] Nezadlho zatým, ako nám stvorili týchto dvoch veliteľov, prišiel rad na mňa s druhým kamarátom ísť k Hoyosovi na ordonanc, bez toho, žeby mi čo len najmenšie boli povedali, akú ja tam vlastne budem mať povinnosť. Zobrali sme teda pušky na plecia, bez inších odznakov okrem I a M na vysokom klobúku, rečenom cylinder, a šli sme na hrdý byt nášho veliteľa. Práve sedel asi o štvrtej popoludní pri obede, keď sme sa mu puškami ozbrojení vrútili a postavili ku stolu. Vyvalil na nás oči, mysliac azda, že sme ho prišli fizilírovať.^[254] Až potom sa mu vyjasnila tučná tvár, keď sme sa ho služobne a presne spýtali, že sme sa ako ordonanc prišli ohlásiť, či nám nemá čo rozkázať. Usmejúc sa hodil rukou, že veru nemá čo, žeby sme sa len ráčili domov ustávať, čo sme my, zvrtnúc sa, aj urobili.

Obchod v celej Viedni spal a robotníci sa bez práce prechádzali so zástavami v procesiách, húfoch bez prestania hore-dolu. Ale jesť sa chcelo, keď sa i nerobilo, a tu, aby mesto nebolo molestované, ba aby rabované nebolo, muselo sa starať, aby proletariát mal čo jesť, a aby to nebolo celkom zadarmo, dali im na čas ozaj celkom nepotrebné roboty — cesty, jarky kopať, len aby bolo; pri čom sa robotníci pramálo namáhali. Dosiahnutie týchto prác, vôbec dosiahnutie chleba, museli študenti, títo bratia, ako nás robotníci a my ich navzájom bratmi a sestrami volali, vyprostredkovať pri meste, čomu sa mesto, pravdaže, netešilo, ale aby vyhlo horšiemu zlu, muselo povoliť. Následkom toho bola oddanosť proletariátu ku vďačným študentom nemalá a vplyv študentov na robotníkov značný. A to tak ďaleko šlo, že keď jednotlivého legionára stretla celá hromada vzbúrených proletárov, s výkrikmi „Hoch die Universität!“ čiapky dohora vyhadzovali a zástavy pred nimi klonili. A potom nemala hrdosť zápalistých mladíkov rásť!

Nocte pluit tota redeunt spectacula mane,^[255] i tu sa zase špektákle opakovali. 16. marca sme boli povolaní zase na univerzitu, aby sme svojou prítomnosťou demonštrovali. Dlho sme stáli rozostavení po uliciach, do zunovania a lační. Tu potom v cisárskom konvikte pri univerzite nám rozdávali, na čie účty, neviem, víno a bochníky. Keď sme porciou — ja som náhodou dostal dve dávky vína — boli oblažení, tiahli sme na svoje miesta. Zo samopaše a pre lepšie pohodlie vopchal som bochník — berdó rečený — na bajonet a zhováral som sa a žartoval s kamarátmi. Na čele našej stotiny stál náš profesor Škoda so šabľou, čo mu ozaj veru pristalo ako psovi piata noha, ale stál a držal akúsi tupú hrdzavú šabľu pri pleci. Vtom strhne sa živý pohyb, behanie našich veliteľov a vojenských vyšších dôstojníkov a neďaleko bolo počuť veľatisícové volanie „Vivat! Vivat!“^[256] — že nás vraj ide sám cisár na koči navštíviť. My sme sa napochytre, ako sme len mohli, postavili dobre do radov a puškami pri hrmení bubnov sme ho pozdravili. Áno, on to bol s arcikniežaťom Francom Karlom.^[257] Kone mal vypriahnuté a koč ťahali a tískali študenti a profesori. Cisár sa nám vľúdne na všetky strany i rukou, i hlavou klaňal.

V tom okamihu sa za mnou smejú a niekto, upozorňujúc ma na môj bodák, búšil ma do chrbta. A to, čo potom všeobecný smiech zapríčinilo, bol bochník, napchnutý na bodáku. V náhlosti som naň zabudol, a tak som s ním celkom správne a strunisto podľa Teufelsbergerom mi dopriateho cviku cisárovi prezentíroval.^[258] Aspoň sa očividome presvedčil, že jeho statní legionári majú chleba.

Keď nás cisár opustil, obhŕkli sme ešte raz univerzitu, kde nám ešte pár rečníkov stačilo peknými frázami opakovať, že pre naše príkladné držanie celá Európa na nás hľadí. Už sme sa mali rozísť, keď zase skrsol v mase hrmotný pohyb. Bol to nešťastný detektív, špiceľ, ktorý tam nos vstrčil, kde mu zle odplácali, a ktorého tam, na jeho nešťastie, poznali. Chudák, bledý bol ako stena a triasol sa ako osika, mysliac istotne, že ho tam na najbližší klinec zavesia, hoci ho nikto neurazil. Nuž ale pokute, a vtipnej, štipľavej pokute, neušiel. Čochvíľa, čertvie skade, dotiahli žlto-čierny policajný vozík s oblôčkami, aký upotrebúva jašo na lapanie psov. Pretože to bol špiceľ a špiceľ je pes a vyzvedač, tak ho vtrepali do tej klietky a dva somáre ho viezli. Popri klietke či vozíku kráčali dlhými radmi legionári, vyvolávajúc, že vezú špicľa, temer po celom vnútornom meste, na veľkú veselosť obecenstva. Ten chudák, skrčený, v neistote dunčal v klietke, dumajúc, aký to bude mať koniec, a potil sa od strachu. Po dlhšej prechádzke ho celkom umoreného vypustili.

Zbierky na rovnošatu légie sa darili a už vždy viac a viac zašatených legionárov vychodilo na ulicu a šuhaji sa opreteky cvičili v zbrani a iných vojenských tempách, a tým celok dostával pekný jednotný ráz. Pravda, z druhej strany platilo to: inter arma silent musae,^[259] a to: togam saga commutarunt.^[260] Neslúžili sme viac múzam, ale slúžili sme Marsovi^[261] a boli sme vyhodení z nášho kruhu povolania na celkom druhú, nám neprimeranú dráhu. Ale ani zďaleka nemysliac na to, s hrdosťou sme sa podriadili týmto časovým požiadavkám, keďže Európa hľadela na nás.

Dňa 17. marca nastala slávnosť pochovania padlých, v nemocnici vystavených, k čomu sa pri tom veľkom množstve účastníkov a zvedavého diváctva chystala veľká paráda. To sa samo sebou rozumie, že sme my legionári pri tejto slávnosti zastávali vážnu úlohu. Išiel voz za vozom s mŕtvymi, vencami obsypanými, s takým obdivom, že si azda mnohý z exaltovaných mladíkov žiadal byť pri toľkom účastenstve vozeným martýrom. Mne sa tiež dostalo cti, že som mohol kráčať pri jednom voze zabitých so svojou, už teraz dokonale vyleštenou granatierskou puškou. Pochod sa poberal zo Všeobecnej nemocnice Glacom a potom dlhočiznou Mariahilf-Strasse, cez linaj von na cintorín. Už bolo podvečer, keď sme sa vrátili domov.

Rabovanie, pálenie, vôbec surové excesy v predmestiach a aj na vidieku už prestávali, za čo bolo ďakovať zakročeniu vojska a gardy, ale najviac legionárom, a ešte slabo síce, ale predsa obchod a povšedné práce prichodili do koľaje. Rozčúlenosť však neprestávala, rozpaľovaná vždy znovu a nanovo novými výjavmi na politickom obzore. A ako tu vo Viedni, dialo sa to po celej rakúskej monarchii. Výbuchy na všetky strany, zvlášť vo väčších mestách sa opakovali.

Podľa našich terajších pochopov zachádzanie vlád a vladárov s prirodzenými mravmi, obyčajmi a zvykmi poddaného ľudu bolo nemiestne, smiešne, ba pohoršlivé. Tak napríklad fajčenie bolo považované ako neslušné a v mnohých prípadoch i trestané, smrkanie tabaku, tabačnice boli pri najvyšších vrstvách pri dvore v obyčaji, ale predsa oboje, smrkanie a fajčenie, spočívali na jednom a tom istom základe. Čo sa týka fajčenia, to bolo také urážlivé, že pri vojenských strážach mimoidúci fajky alebo cigary z úst vyťahovať museli, ak sa inzultom stráže, alebo uväzneniu, alebo ešte horšiemu nechceli vystaviť. Tento detinský zákaz pri toľkých na všetky strany rozostavených strážach bol pre fajčiace obecenstvo nadmier nepohodlný. Cez cisársky hrad sa už absolútne fajčiť nesmelo. Keď raz kupec Jozef Puschmann z Banskej Bystrice, baviac sa po svojich obchodných záležitostiach kdesi na viedenskom predmestí blízo línie, si chutnal na fajke, zahriakol ho bagančoš zo Stáray-pluku na stráži pri akomsi sennom sklade, že dolu s fajkou, že neslobodno fajčiť! Puschmann sa vyhováral, že je to už von z mesta. „Olis ans!“^[262] odpovie neúprosný bagančoš. Upozornený týmto nemeckým dialektom a modrými výložkami vojaka, pýta sa ho chytro Puschmann: „A skade ste vy, zemko?“ A zemko na to hneď inším, celkom inším, natešeným hlasom odvetí: „Ja som, prosím ponížene, z Kynceľovej.“ — „No a ja z Bystrice,“ odpovie mu Puschmann. A tak v najkrajšej priateľskej nálade rozišli sa dvaja zemkovia a Puschmann ukrútil sa zase do dymu svojej obľúbenej fajky. A tak to bolo i s vlasmi a bradami. Najmä brady s fúzmi boli nenávidené a tí, čo ich nosili, podozriví slobodáši,^[263] a preto ich bolo aj málo vidieť. Výnimkou boli prostí vojaci a husárski dôstojníci. Ináč všetko, čo páchlo inteligenciou a vzdelanosťou, dvoranínstvom a slušnosťou, sa holilo, najviac ak si na lícach, po kútiky úst taký nepekný vlasatý háčik nechali. Tu zase všeobecne uhorská šľachta výnimku tvorila, keďže o nej i tak chýr išiel ako o rodených nespokojencoch. Jeden pluk kyrysníkov (valonských?) mal práve to privilégium, že si smel celý, teda i mužstvo, tváre holiť, a k tomu mal i tú výhodu, že smel na námestí Burgu^[264] verbovať a cez Burg s hudbou mašírovať. Toto bolo odmenou za to, že cisára Ferdinanda II.,^[265] postaveného v úzkostiach obľahnutia, vyslobodil. Dlhé vlasy nosili len niektorí maliari, blázni a veľmi podozriví borcovia s predsudkami.

Tieto tu vypočítané úzkoprsosti po marcových prevratoch prestali a veselo to bolo pozerať, ako obecenstvo, doháňajúce zameškané, vypúšťalo ulicami celé oblaky dymu a na vyholených dôstojníckych, úradníckych a filisterských tvárach rozprestierali sa kaderavé, rôznofarebné strniská. A na tejto prostej, samo sebou sa rozumejúcej i prirodzenej veci si ľudia ako na veľkom výdobytku mnoho zakladali. I nášho Teufelsbergerova rapavá tvár zachodila hustým strniskom a podobala sa kefe na čistenie blata.

Nuž fúzy a fajčenie dohánu by už bolo bývalo voľné, ale pretože légia bola utvorená nielen na parádu, lež musela podujať ako únavné tak i nebezpečné výkony, naši stotníci, posiaľ zväčša pokojamilovní profesori, nedržali to za primerané, za kompatibilné^[266] svojmu povolaniu a zložili túto hodnosť. My, prvá kompánia, volili sme miesto profesora Škodu zo svojho stredu nášho päťročného medika, môjho spolužiaka Herrmanna, Moravana — pekného pobelavého, kučeravého, vysokého, pekne urasteného šuhaja. — Profesor Jozef Hyrtl, veliteľ ktorejsi druhej stotiny, poďakoval sa za tú veľkú jemu dopriatu hodnosť, ako jej dokonca nehodný, znamenitým rozmarným prípisom. Ako v anatómii, tak bol znamenitý i vo vtipnej štylistike. V svojom prípise uvádzal i to, že ako by on nehodný, ktorý keď počul rachotiť prvý bubon, utiahol sa do spálne, na čelo smelej junáckej mládeže postaviť sa opovážil! A tak teda i v tom pomere sa légia reorganizovala a rozhodnejšie, ale i nerozvažujúce elementy vychodili navrch.

Nespokojenci pri vláde súrili. Vláda vyhybovala a keď demonštráciami donútená predsa povolila, predáci považujúc to zase za slabosť vlády, požadovali vždy viac a viac. Pritom vykúrili Ligurianov^[267] a rozprášili mníšky a vynútili u vlády, že sa tieto rády, ako i jezuiti, do Rakúska nesmú viac navrátiť. Vidiac to starý arcibiskup Milde^[268] a bojac sa, že sa takto i voči druhým náboženským rádom bude pokračovať, podal mnohými mešťanmi podpísaný prosbopis pred cisára, aby nebezpečný dekrét odvolali. To sa nestalo, zato však dostal arcibiskup 1. mája náramnú mačacinu.^[269] Mala sa opakovať i druhý deň, ale vtedy staručký Milde sa už bol odpratal; aby však ľud nebol bez zábavy, zamačacili ešte druhým, od nich nenávideným osobám, napríklad ministrovi Ficquelmontovi^[270] atď.

A tak sa to kvasilo ďalej a ďalej. Garda a légia, ktorá sa prostredníctvom svojich vyslancov, stotníkov na univerzite schádzala na porady pod menom centrálneho komitétu a sprvu spravovala a riešila len svoje vnútorné administratívne veci, zmenila sa pomaly na parlamentárny tribunál, kde mierne stránky, vždy viac a viac pôdu tratiac, podliehali. A toto teleso, najmä však légia, opierajúc sa o populárnosť ňou čankaného proletariátu, a tento centrálny komitét stal sa rozhodujúcim, v politike smer dávajúcim telesom. K tomu všetkému, k väčším zmätkom, a aby otobôž k žiadostiam od študentov predloženým urobila vládu tým náklonnejšou, slúžila tá okolnosť, že Uhorsko pracovalo na svojej samostatnosti, personálnej únii a talianske provincie, aby sa úplne odtrhli, napadol piemontský kráľ Karol Albert.^[271]

Istý dr. Schütte, pôvodom Nemec z Rajchu, vyznačoval sa ohnivými, podpaľujúcimi rečami na univerzite a poučoval nás, že najradikálnejší spôsob k výsluchom prísť sú „šturmpetície“.^[272] Pretože jeho reči boli nemierne, bezohľadné, urážajúce, vláda ho vyhnaním z Viedne síce odstránila — čo zase pri obecenstve, bažiacom za paprikovanými rečníkmi, zapríčinilo nový tuhý pohyb — ale jeho učenie o šturmpetíciách pustilo korene a tento spôsob prednášať svoje žiadosti — už nie viac prosby — prišiel celkom do módy.

Akademická légia bola vždy zaujatá, na nohách, otobôž od tých čias, čo tie šturmpetície prišli do zvyku a vládu s dvorom neprestajne znepokojovali. Prichodilo jej svojho miláčka, proletariát, kojiť, a z druhej strany meštianstvo, majetnú triedu, brániť a proti jej nápadom chrániť. Tak sa raz rozniesol chýr, že židov, obývajúcich zväčša Leopoldovo predmestie, hodlá proletariát napadnúť a rabovať. V Leopoldove, správnejšie rečeno v Izraeli, nastalo kvílenie a strach. Obchodníci a burzovníci ponáhľali sa hneď volať na pomoc légiu, a tak vykonať túto úlohu pripadlo prvej kompánii. Však dobrú jej tretinu tvorili židia medicínskeho poslucháčstva — ta sa pchali, keď im to pri druhých odvetviach vtedy ešte nešlo. Nastráchaní páni trovy stravovania kompánie sami niesli, na čo sme my dostali karty na isté vyznačené hostince, a veru slušne, až vyše práva nás obslúžili. Našou povinnosťou bolo postaviť niekoľko stráží a potom na predmestí patrolovať a v čase potreby zbraňou zakročiť. V prázdnych hodinách sme vysedávali v hostincoch, ktoré nám vyznačili, tam sme jedli, pili, žarty vystrájali, spievali. Jeden poľský, škaredý, hrbatý žid, ale na posmech tiež legionár, bol znamenitý improvizátor a on svojimi rozmarnými myšlienkami udržoval nás všetkých pri veselej nálade. Ale toto bolo aj všetko, čo sme vykonali, lebo ani najmenšieho znáčku nebolo, že by boli mali úmysel vykynožiť židovstvo, alebo ho čo len znepokojovať. Pri tejto príležitosti som sa stojac na dvojitej stráži oboznámil s legionárom, treťoročným medikom, pochodiacim z Krupiny. Bolo to práve o polnoci. — Naša úloha strážiť židov trvala vyše dvadsaťštyri hodín.

My, každodenne cvičení, postupne sme sa stávali v evolúciách vojenských^[273] zručnejšími a už sme smelým vystúpením a rovnošatou úplne opatrení imponovali. A ako nás ľud velebil, predáci vážili, tak nás v tej miere konzervatívci z hlbín duše nenávideli.

Na 25. apríla — deň narodenia cisára Ferdinanda — bola opovedaná veľká vojenská paráda, na ktorú — ako sa samo sebou rozumie — bola komandovaná celá garda a légia. Na túto slávnosť určili Glac. Ja som ešte za svojho života nevidel toľký počet na jednom mieste zhromaždeného ozbrojeného mužstva. Okrem početnej gardy a asi šesťtisíc šuhajov počítajúcej akademickej légie bola zastúpená viedenská posádka, konníctvo: husári, kyrysníci, dragúni, po jednom-po dvoch plukoch, celý pluk delostrelectva; pechota: pionieri jeden pluk, strelci jeden batalión, pluk Nugent, Hrabovsky,^[274] princ Wasa, Hesz, arciknieža Karol, Hayman, dve zástavy Deutschmeistrov,^[275] kopa granátnikov a ešte okrem toho z okolitých krajov pritiahnuté vojenské oddiely. My sme skrze naše veliteľstvá dostali rozkaz na predpísaný čas ustanoviť sa na určité miesto. Nám, a tu nadovšetko légii, dostalo sa vyznačenie stáť vprostred celého rozpoloženia, pred samým šiatrom, kde sa mala odbavovať poľná omša. Pod rukou však nám na výstrahu bolo povedané, že to, čo nám ako vyznačenie bolo označené, má byť klepcom, aby nás tým ľahšie mohli prepadnúť. A tento dosť ťarbavý chýr sa pri veľkej nedôvere, akú sme prechovávali proti „kamarile“^[276] — tak sa zvala dvorná konzervatívna strana — ujal a my sme potajme dostali podelené ostré nábitky a nimi sme si, idúc na parádu, opatrili svoje pušky. Hneď zarána sme v celých zboroch v poriadnych pohyboch zaujali určené nám miesto pred šiatrom. Na dvoch našich krídlach a za nami stála v radoch národná garda a za týmito a okolo nich stálo vojsko, mohlo toho všetkého tam byť od päťdesiat do šesťdesiattisíc chlapov. Vo veľkom kole, až pokiaľ oko zasiahlo, boli vysypaní diváci. Stáli sme, stáli, dlho sme stáli, kým sa započala pobožnosť, a už nám začalo byť clivo, rady už tratili pružnosť a nastala voľnosť, jedni-druhí vylačnení začali si klobásky a bochníky kupovať od prikradnuvších sa predavačov, keď tu zrazu zaznelo pár sto bubnov a trúb a my sme sa zase strunisto pratali do radov. Pred národnou gardou lietal na koni gróf Hoyos, pred nami v legionárskom kroji náš veliteľ knieža Colloredo-Mansfeld. Potom sa doviezlo vysoké a najvyššie panstvo, arcikniežatá, Žofia, matka nášho terajšieho kráľa^[277] Franc Jozefa. Na dvorných kočoch so skvelým komonstvom tiahli pomaly pred našou čiarou a obzerali nás dôkladne, nás, bystrých zurvalcov, svojimi lornetmi.^[278] Kto to vie, čo si pri tom mysleli! Toľko je pravda, že nás veľmi vďačne na srdci nenosili. Dlhá paráda sa konečne skončila a my v masách, ale v peknom poriadku, tiahli sme a celá národná garda za nami Schotten-bránou do vnútorného mesta, a prejdúc ulice a námestia, prešli sme s hudbou a bubnami cisársky hrad a cisár Ferdinand sa nám klaňal, kývajúc rukou na balkóne Francovho námestia. A naša adjustovaná banda hrala starú študentskú pieseň „Fuchsenlied“.^[279] Keď sme pri hudbe, a ešte k tomu spevom sprevádzanej, prešli cisársky Burg a bránu „Justitia regnorum fundamentum“, zastali sme na Glaci. Urobili sme karé^[280] a náš veliteľ Colloredo, sediac v prostriedku na koni, nám ďakoval hromovým hlasom za naše príkladné správanie, aké sa na vzdelanú mládež patrí. Upozornil nás tiež, aby sme neverili zlostným rozsievaným klebetám, aká i tá bola, že nás preto do stredu slávnosti postavili, aby nás zničiť mohli, naproti tomu, ako sme sa teraz mohli presvedčiť, to bolo skutočné vyznačenie.

Mal som dokonalé poznámky o viedenskom povstaní, sčiastky značené pod samým dejom, sčiastky krátko zatým, teda, ako sa povedá, za horúca písané, čerstvé, ale tie mi v Brezne vo veľkom požiari roku 1858 zhoreli. Pri tomto teraz opísanom po prešlých od tých čias päťdesiatich dvoch rokoch musím sa opierať na roztratené pozbierané dáta a svoju pamäť. Ale boli to také dôležité veci, že mi tak ľahko z pamäti nevypadli a nevypadnú. Najviac ak sa presne nerozpamätám na deň príchodu početnej chorvátskej národnej deputácie.^[281] Počítala ona do štyristo údov a došla skoro počiatkom povstania, akoby na odvetu uhorskej deputácii pod vodcovstvom Kossuthovým.

Chorvátska deputácia záležala zo zastupiteľstva všetkých občianskych vrstiev: velikáši, zemianstvo, literáti, inteligencia, meštianstvo a roľníctvo. Roľníci boli zastúpení preoblečenými inteligentnými mužmi, ktorí však svoje úlohy ako krojom tak i rečou a celým správaním znamenite napodobňovali.

Toto impozantné posolstvo bolo nám už vopred oznámené v slovanskej kaviarni a v deň jeho príchodu na osobitnom vlaku poberali sme sa húfne, reprezentanti všetkých slovanských vrstiev, privítať ho na južné nádražie. Príchodzích sme vítali ohromným živiovolaním. Divákov bez rozdielu národnosti bolo veľa a mali sa na čo dívať tie počerné ozbrojené ohorené chlapské postavy s tými čiernymi ohnivými očami. Pozdravili ich rad-radom všetky kmene. Zo Slovákov nik. Poobzerám sa po svojich tam zastúpených zemkoch, a keď sa nikto z nich odo mňa povolanejší nepriberal, zachytil som sa ja, vyskočil som na akúsi bočku a improvizoval som krátku, ale vydarenú reč; až som sa sám začudoval, kde som ju tak náhle nabral. Ale že azda predsa vydarená bola, mohlo svedčiť to, že mi pri aplauze mnohých tlieskali i moji najbližší kamaráti a nadšení Chorváti ma z bočky vyzdvihli na svoje plecia a chvíľku ma tak povýšeného niesli.

Chorváti tak ako i Uhri pod časom svojho tunajšieho pobytu pri dvore konali v prospech svojho národa a svojej autonómie.^[282] Kým sa tu bavili, mnoho som s nimi obcoval, však som mal medzi nimi mnohých známych. Bol som prítomný, keď minister gróf Montecuccoli^[283] chorvátskemu vyslanstvu vrátil návštevu v byte hotela. Ľudovít Gaj mu v mene chorvátskeho národa dôrazne predniesol žiadosti, ktoré sa mali predložiť prestolu. Montecuccoli v štátnej rovnošate, so zohnutou hlavou ticho načúval, potom sa po niekoľkých šeptavých, neurčitých, váhavých slovách vzdialil. Bez oduševnenia, nemo prepustili namrzení Chorváti diplomata. V jednom kúte stál malý stolík, kde som si stručne značil priebeh deja a to potom odoslal do Štúrových Národných novín.^[284] Zo všetkého bolo vidno, že vláda a dvor plávajú v pomykove v hlbokom politickom jazere so strmými brehmi a nevedia raz, na ktorý breh sa škriabať.

Pretože kvasenie a vrenie, ktoré sa bolo započalo vo Viedni, skoro sa roznieslo po celej monarchii, a keďže následkom povstania — inter arma silent musae — poniektorí zo študentov sa pobrali do svojho domova a noví, hoci menším počtom, podochodili, stali sa potrebnými i nové voľby v dôstojníckom zbore akademickej légie. Pri jednej takej príležitosti padla voľba na mňa ako poručíka. Ja som však voľbu neprijal; chcel som ostať prostým legionárom, poznajúc dobre položenie a zodpovednosť dôstojníka v takom roztopašnom kamarátskom zbore, v ktorom tak ťažko bolo udržovať disciplínu a rozkazovať. Ale keď ma pri najbližšej voľbe zase zvolili, a tento raz za nadporučíka, dal som sa nahovoriť a prijal som. A ako som tušil, potom som i skúsil, že táto služba býva spojená s ťažkosťami a trpkosťami.

Deň po dni, ba čo viac i v noci, konali sme služby. Boli vždy príkrejšie a boli dvojaké, sčiastky na udržanie poriadku a pokoja, na krotenie nami vzbúrených a ničiacich más, z druhej stránky na podporovanie demonštrácií, na vynútenie politických výhod. A tento posledný spôsob našej intervencie bol omoc častejší než ten prvší. Ako som už horevyššie riekol, my sme čestným i nečestným politickým agitátorom boli stupňami, ktorými sa škriabali na povrch. Našu oduševnenú, povedal by som nevinnú márnotratnosť, z ktorej sme my síce slávu, ale z nej nijaký zisk neťahali, oni použili pre svoj osobný prospech. A takých štréberov, ktorým sme my svojimi prstami vyťahovali gaštany z horúcej pahreby, bolo dosť. Na dvorných i na rozličných ľudových slávnostiach sme mávali účasť, ale často sme museli na násilné vymoženie občianskych slobôd vytiahnuť do hroziaceho nebezpečenstva a prísť do nemilého potyku s vojskom. A tak myslím, že tu ozaj len dobrote a cisárovej nerozhodnosti nádobno ďakovať, že sa nám horšie nepovodilo a nás radikálnym spôsobom neurobili neškodnými.

Išlo o to, či sa má uviesť do snemových porád jedno- a či dvojkomorový spôsob,^[285] čo pre mňa koniec koncov jedno mohlo byť, a nemal som — po pravde rečeno — príčiny za tieto heslá pchať svoje prsty do klady. Hja, ale čo, keď som bol legionárom, a hen nadporučíkom? A tak 15. mája dostali sme heslo ustanoviť sa popoludní do cisárskeho hradu na námestie cisára Jozefa,^[286] lebo že vláda a kamarila od dvojkomory odstúpiť nechcú. Povstalci žiadali jednu komoru, kde všetky vrstvy majú byť zastúpené svojimi vyslancami, vláda žiadala mať dve komory, nižnú pre obecný ľud, vyšnú pre vyššiu šľachtu, plutokraciu, arcikniežatá, na spôsob uhorskej magnátskej snemovne, kde v nej i mnohí cisárom vymenovaní, slovom smotánka obecenstva, elita majetných zhromaždená byť mala. Teda dve rozdielne telesá, kde sa nie jeden záujem všetkých, ale dva záujmy dvoch čiastok obyvateľstva mali zastupovať.

My sme teda boli povolaní demonštrovať za jednu komoru „Einkammersystem!“ Povolaní sme boli podporovať „sturmpetíciu“, poslanú s týmto cieľom k cisárovi. Čo to teda vlastne byť malo, o tom z nás málokto mal pochop. Ale heslo bolo dané a poď, hajde do Burgu — na vykázané miesto, na to miesto, kde sme sa 14. marca zapisovali za legionárov, na námestie cisára Jozefa, ktorý tam na zvýšenom podstavci na koni, v pravici držiac naoktrojovanú^[287] mu zástavu a na hlave ozdobený čerstvým vencom — stál a na rozdráždené nespočetné zástupy ľudu hľadel dolu. Celý cisársky hrad podobal sa velikánskemu včeliemu klátu, majúcemu sa rojiť. Nie menej ako hrad boli zaplnené všetky bočné ulice. U cisára tamhore boli v prítomnosti ministrov, arcikniežat, civilných a vojenských hodnostárov a vladárov porady o prijatí či neprijatí šturmpetície strany „jednej komory“. Mnohí z ľudu vtipkovali, že čo z dvoch komôr, keď sú prázdne; nech je radšej jedna, ale hodná a — plná! Pretože podľa zásad jestvovavšieho, len pozdejšie rozpusteného ústredného výboru légie a národnej gardy kapitáni akademickej légie boli povinní pri takej príležitosti svoje zbory osobne zastupovať, a teda náš kapitán sa tiež tamhore motal ako peticionalista — prešlo veliteľstvo našej prvej kompánie ako na nadporučíka na mňa. Légia obsadila husto námestie okolo krásnej sochy cisára Jozefa. Stáli sme dlho. Na okolí, po uliciach stisk a huk až do noci. A výsledku ešte nebolo, masy boli nespokojné. I tamdnu v Burgu po chodbách to akosi čudno, podozrivo hučalo — v tom pošmúrnom starom stavisku, kde posiaľ vždy panovávala nikým a ničím nerušená tichosť. Vtom zjavil sa medzi nami cisárov brat, otec nášho terajšieho panovníka, so značným komonstvom vyšších vojenských šarží, kráčajúc pred radmi postavenej a salutujúcej légie a ďakujúc práve tak vľúdne na naše pozdravy. Ale ako stúpil pred našu stotinu, moji legionári, držiac v ruke pušky, na posmech všetkej disciplíny opustili rady a dali sa za ním, vykrikujúc: „My chceme jednokomorový systém!“ Arciknieža, kývajúc nazad rukou a svedčiac hlavou, tým rýchlejším krokom hľadel sa zbaviť vreštiacej za ním hávede. Márne bolo moje napomínanie, že takéto počínanie je neslušné pre vzdelanú univerzitnú mládež. Márny bol môj hnev. U nás už raz bola taká disciplína, že podriadení velili predstavenému, a nie naopak, ako by bolo svedčalo. S náhlym odchodom arcikniežaťa mladí ozbrojenci sa na čas utíšili, ale skoro zovrela im ohnivá krv. Dlhým čakaním boli už príliš netrpezliví. A moja kompánia mala veľa bujných, až prebujných šuhajov. Moja svrbľavá kompánia začala volať, keď to nestačilo, kričať, aby sme, dodajúc žiadostiam ľudu väčšej váhy, prešli cez Schweizerhof stred Hradu na námestie cisára Franca do blízkosti, susedstva toho miesta, kde bývali neprestajné porady a hádky medzi vládou, gardou a légiou. Zdráhal som sa dlho, kým som mohol; ale konečne nič sa nedalo robiť. Aby ma nedržali za švarcgelba^[288] a nepovstala verejne vzbura, velil som bubeníkovi, a stúpaj smerom na spomenutý dvor, čiže námestie cisára Franca. Naše hnutie spôsobilo všeobecnú pozornosť. Chodby, brány do Švajčiarskeho dvora, ba i samotný dvor bol preplnený gardou vnútorného mesta, najzámožnejších vplyvných mešťanov, takrečených „gutgesinterov“,^[289] čiže „švarcgelbov“ prezvaných. Títo ustavične jediac a pijúc, nepríjemne vyrušení hlasom bubna, lebo — ako bolo známe, tadeto s bubnovaním prechodiť nebolo doposiaľ vo zvyku — uzrúc našu kompániu, prekvapení hlasite šomrali a reptajúc sa nám vyhrážali. V každej chvíli som očakával, že nás napadnú. A bolo by sa nám tu veru už i zle povodilo, lebo sme boli vo veľkej menšine. Ale rýchlym krokom sme sa pretiahli ako had pomedzi týchto našich neprajníkov a nestalo sa nám nič.

Šťastlivo sme vystúpili na dvor cisára Franca, a hoci bol osvietený ako vo dne, zamračilo sa nám tu naraz pred očami! - Beda, to sme neočakávali! Celý ten dvor, aký je veľký, bol preplnený radmi granátnikov, len prostriedkom ostal úzky, prázdny pás. Stáli chlapiská v medvedích čiapkach ticho, nepohnuto, akoby z kameňa vykresaní a pušky s nastrčenými bodákmi sa blyšťali tuhým svetlom početných lámp. Ani sa len nehli, keď sme prišli, ako keby nás ani nebolo. Zastal som. Kam sa obrátiť — nazad? Ani za všetky svety. Po krátkom vyzeraní neďaleko nás zbadal som úzke miestečko za chrbtom Deutschmeistrov — granátnikov. Ta sme sa vtiahli, tam sme zostali. Tu som mal príležitosť dumať a presvedčiť sa s matematickou istotou, že pri zavdanej nám nepriaznivej príležitosti, pri azda náhodnom výstrele pušky, našu kompániu tu na bodákoch roznesú.

Tu bolo svetlo a velebné ticho ako pri božom hrobe, stráženom vojakmi; ale cez brány a ponad krovy Burgu bolo počuť vlny rozbúreného ľudského mora, hukot hlbokého basu. A moji šuhaji čo? Či dali i v tomto kritickom položení pokoja? Nie, nedali. Ako sa kus uhniezdili, začali sa s granátnikmi pred nimi stojacimi bratríčkovať a vždy viac a viac, a hoci títo Nemci z okolia Viedne i odporovali, oni zase dali sa na učedlníctvo, takže som každú chvíľu očakával nejaký exces. Už bolo blízo polnoci, a my, lační a udalosťami rozčúlení, boli sme už unavení. Vtom počujeme tamhore z Burgu a na chodbách veľký krik. Vediac, že je teraz rozhodujúci moment a naša celá bytosť stojí na kocke — sme stŕpli! — Ďalej však začuli sme radostný krik na schodoch. Úbohý cisár Ferdinand, obležený vo svojom hrade ozbrojenými prosebníkmi, podvolil sa žiadostiam šturmpeticionalistov za jednu komoru, a my vzdychli sme si z hlbín duše.

V meravom vojsku bolo počuť ľahký pohyb, ako keď vetrík potiahne ponad hlavy. Bola už polnoc a ja hľadal som najkratšiu cestu z toho nám nanajvýš nepríležitého klepca, z cisárskeho hradu, a velil som von bránou s nápisom „Justitia regnorum fundamentum“. Ako sme vystúpili z vlastného hradu na námestie, vysadené kvetinami a trávnikom, dotkol sa nášho nosa nepríjemný zápach horiacich lúnt — kanónových knôtov a na rachot našich bubnov z trávnika za kríkmi vyskočili na nohy vyplašení delostreleckí dôstojníci a prísnym, nedôverčivým pohľadom na nás, priblížiac sa k svojim delám, sledovali náš pohyb.

Toto všetko vysvetľovalo mi dostatočne naše položenie, aké by nás bolo zastihlo v prípade nepovolenia jednotnej komory a ktorému sme teraz tak šťastlivo vyhli. Keď sme s ľahkým, odbremeneným srdcom tiahli ďalej ku bráne „Justitiae“, našli sme ju zamknutú. Granátnický dôstojník, zočiac a počujúc nás, velil mužom svojej posádky do zbrane a žiadal od nás vojenské heslo (Losung — a táborovú odpoveď — Feldgeschrei). To som ja oboje nevedel, lebo mi to na mojom veliteľstve nepovedali, a keď sa granátnický dôstojník, odvolávajúc sa na svoj prísny vojenský rozkaz, nijak nakloniť nedal a nás tou bránou na Glac prepustiť nechcel, aby sme sa vyhli ďalším zbytočným hádkam a zápierkam, velil som nazad a tou cestou kráčajúc cez Burg a stadiaľ do mesta, stúpali sme na univerzitu a tam sme sa pekne-rúče rozišli, s celou síce, ale kus ježovitou kožou, každý po svojom domov. Natešený, že som tak šťastne vyviazol z nepohodlného a nebezpečného položenia, ľahol som už proti ránu do postele na zaslúžený odpočinok. Ja som spal dobre, ale či i tí v Burgu — pochybujem.

V tých časiech nechodili, ako obyčajne, navštevovať veselú Viedeň cudzinci, cestovatelia, zato premleli sa zblízka a ďaleka politikou zaoberajúce sa osobnosti. V ten čas som mal príležitosť osobne sa obznať so Štúrom, ktorého som dovtedy poznal po chýre a po mene, a tu i tu dopisoval do jeho novín;^[290] a zišli sme sa častejšie, keď sa tu bavil u „Zeleného ježka“. Bol to človek príjemný, schopný, dôkladne vzdelaný, za svoju ideu rojčiaci, asketický. Bol vyslancom mesta Zvolena^[291] na prešporskom sneme a ohnivý rečník.

Zunujúc neprestajné preháňanie a znepokojovanie a požiar povstania, šíriaci sa na všetky strany, prestrašený dvor nahovoril cisára potajme odísť z Viedne. A stalo sa to 18. mája 1848 v noci, a tak nečakane a potajme, že tým bolo i samé ministerstvo prekvapené a nevedelo nájsť spôsob, akým by tento útek malo pred obecenstvom vyhovoriť a či ospravedlniť. Pomáhalo si, ako vedelo, ale hladko ospravedlniť sa to nedalo, a dojem na obyvateľstvo Viedne bol veľký, nemilý, ohlušujúci. Na také niečo nemyslel nikto, a všetci boli zronení. Pravdaže, iniciatívu toho prekvapujúceho kroku takmer nikto nepripisoval jemu, ale tým, čo cisára obkľučovali a ktorých menovali kamarilou. Ale akokoľvek, to, čo sa stalo, veľmi zle pôsobilo na verejné veci, najhoršie na peňažný trh. Papiere, ktoré už od počiatku revolúcie tratili na hodnote, teraz náramne klesli, a to nielen obchodné papiere, ale dotklo sa to citlivo i obiehajúcich banknót. Každý jednotlivec, bojac sa o cenu svojich banknót, snažil sa ich zameniť za hotové cvendžiace peniaze v štátnej banke. A pretože následkom toho z Viedne i z vidieka sa hrnuli do staviska banky zázračné zástupy ľudu, aby si zamenili banknóty, pre udržanie poriadku a pre zamedzenie možných výtržností musela zakročiť ozbrojená moc a ona skutočne bola povolaná a upotrebená.

Ku tejto službe sme boli vyznačené tri stotiny: prvá kompánia medikov, jedna kompánia lesných chovancov,^[292] došlých sem vo svojej rovnošate z Maueru — pri Schönbrunne — a jedna stotina cisárskych granátnikov. Pretože bol mimoriadne veľký nával, stáli sme vo dvoch radoch, pred bránou na ulici, pod bránou, vo dvore, na schodoch a chodbách a pri dverách jednotlivých vnútorných oddielov. Tak ako vtedy, keď sme strážili leopoldovských židov, dostali sme i tu známky — marky — pre všetky jedálne na okolí. Keď sme oddali svoje známky, dobre a primerane nás stravovali. Pretože kapitán bol inde zamestnaný, ja som prijal veliteľstvo našej stotiny a stál alebo vysedúval som pri bráne, kade sme v úzkych pásoch prepúšťali tisnúci sa ľud, aby nezaplavil banku, vlastne strašne zaneprázdnených úradníkov. My sme práve tuto stáli s granátnikmi. Ja som sedel na jednom, kapitán granátnickej stotiny sedel oproti mne na rožnom širokom vrátnom kameni. Bola nám už obom dlhá chvíľa, čo sme dávali najavo impozantným zívaním. Granátnický kapitán, pekný, vysoký, už zrelý chlap, mohol azda aj mojím otcom byť, s veľmi dobrou, prívetivou tvárou, pritiahol sa ku mne. Ja som sa vľúdne pomkol a on celkom blízko prisadol ku mne. Vlastne sme boli opretí.

Najprv sa náš rozhovor točil lenivo o povšedných veciach, ale vyvinoval sa vždy ďalej a zaujímavejšie, až prišlo na otázky, kto som, skade som a čo som. Že čo zamýšľam ďalej, čo je konečný cieľ môjho tunajšieho pobytu, a prečo nejdem k svojej dobrej matke atď. Celkom správne, rozumné námietky. Ja, ako každý povedomý legionársky nadporučík, som mu odvetil, že som tu na to, aby som bránil slobodu, bratstvo a rovnosť pred protivníkmi, pred kamarilou. On mi ticho a pokojne odvetil, či ma moja starká matka nato sem poslala, či je toto moje povolanie, vojakov napodobňovať. Toto ma už zohrialo a pýtal som sa ho, chytiac sa šable, či myslí, že len on môže byť vojakom, či si k tomu iný súcosti nemôže nadobudnúť. On mi na to zase tak pokojne ako predtým odpovedal, že on si ten stav sám dobrovoľne volil, tomu sa venoval a prisahal a za to platený a odmenený býva, a keby mal syna lekára, toho že by odhovoril prejsť na vojenskú dráhu. To, čo mi nepotrebne robíme, na to že sú povolaní oni, že komu z nich by prišlo na um konať službu lekára. On že si ctí snahy a oheň mládeže, ale už vykonala dosť, teraz naďalej že my vlasti a človečenstvu vôbec môžeme byť osožnejšími, pracujúc v svojom povolaní, ako keď konáme služby nám neprimerané, a ako dobrý syn mal by som viac za matkou túžiť, ako tu v cudzine sa ponevierať a za cudzích sa boriť.

Jeho spôsob rečnenia bol taký mäkký, taký presvedčivý, že som mu, ako rozumný tvor a srdcom obdarený syn, v duši musel prisvedčiť. Ale „Hoch die Universität! Európa schaut auf euch!“ — poddať som sa predsa nechcel. Keď mi podal ruku, cítil som sa vnútri akoby zahanbený. Rozišli sme sa každý po svojej povinnosti. — Ja som toho prostovravného chlapa viac nevidel, ale jeho slová zneli mi v mysli ako modlitba.

Došiel nám rozkaz ísť strážiť cisársky hrad. Pretože sa táto stráž nepovažovala za obyčajnú, ale iste za mimoriadnu, naši pohlavári sa uzniesli na tom, že na túto službu bez rozdielu šarže povyberajú z légie čo najvyšších, dobre urastených šuhajov pod veliteľstvom nášho statného kapitána Herrmanna. Vybrali i mňa a ja som dostal pušku ako obyčajný legionár a tiahli sme do cisárskeho Burgu. A tak zo všetkých stotín povyberaných zurvalcov voviedli nás do veľkej siene na druhom poschodí, kde sme našli prične s matracmi a poduškami a dlhý ťažký stôl. Došli sme popoludní a hneď sme boli rozostavení podľa predpisu a poriadku po strážach. Traja sme boli postavení na slimačích, širokých, až do druhého poschodia vedúcich schodoch.^[293] Nestáli sme ešte pol hodiny na svojom mieste, už počujem pod sebou v prízemí ostrohy brnkať a šable štrngať, a pretože výhľad nadol a nahor bol voľný, videl som príchodzieho generála a veliteľa Viedne grófa Sommaruga,^[294] ktorý očividne išiel na kontrolu stráže. Legionár vystretý ako jedľa, puškou zhrkotajúc — ako vtedy bolo v obyčaji — mu salutoval, generál, postaviac sa pred neho, mu ďakoval. Obíduc ho dookola, pokýval spokojne hlavou a potom prerieknuc ku svojmu adjutantovi, zberal sa hore ku mne. Tu sa to isté opakovalo. Keď ma obišiel, hľadel mi strmo do tváre a ja jemu tiež. Potom sa ma pýtal, skade som a čo som. Ja som mu odpovedal, že mimo Burgu legionársky nadporučík. Usmejúc sa, pochválil naše strunisté postavy. Potom sa bral na druhé poschodie, tam stál náš Šindelka — volali sme ho na klinike „Štefanská veža“, bol voľačo vyše siahy. Tohto velikáša si už tiež dokonale poobzeral a potom sa ho pýtal, či sa všetci medici takí vysokí rodia.

Keď nás zo stráže vymenili, voľkali sme si vo dvorane, fajčili a besedovali, potom sme si zaspievali našu obľúbenú Fuchsenlied. V tejto piesni však namiesto fuchsa ešte vždy hral úlohu Montecuccoli. Vtom sa otvoria dvere a náš generál Sommaruga, ktorý sa ešte vždy motal po inšpekcii v Burgu, vstúpil v plnej rovnošate i so svojím pobočníkom. My sme prestali spievať a fajčiť, snímuc čiapky sme povstali a pán generál z oblakov dohánového dymu držal nám kárajúcu kázeň, že však vieme, kde sme a kto sme, že v cisárskom hrade je neslušné fajčiť dohán, a tým menej tak ďaleko sa zabudnúť a Fuchsenlied spievať. Očakáva teda plným právom od univerzitantov, že sa svojmu stavu a povolaniu primerane slušne chovať a všetkému tu nemiestnemu vyhybovať budú. Vľúdne sa odporúčajúc, pobral sa potom ďalej, ale nebol ešte na schodoch a strážnici zanôtili si obľúbenú Fuchsenlied s najveselšou intonáciou. Ani nás nikto viac nemýlil.

Večer sa nás cisárski sluhovia prišli spýtať, či nerozkážeme večere. Jednohlasne všetci sme prisvedčili, že veru áno. Ale to bola mýlka, lebo keď sa sluhovia priberali na večeru od nás peniaze vyberať a videli sme, že to nepôjde na dvorné útraty, zatíchli sme a každý hľadel si zaopatriť večeru skrz tých hrdých sluhov podľa možnosti chudobného študentského vrecka.

Ešte ma pred polnocou a po polnoci zastihla služba. Pred polnocou musel som s niekoľkými kamarátmi, vedený cisárskym sluhom, opatreným lampášom, patrolovať po istých chodbách, miestnostiach, ktorých tam bolo nazbyt, a v zimnej veľkej jazdeckej škole. Tu som mal príležitosť presvedčiť sa o veľkej chabosti rozličných vypasených cisárskych sluhov. Rozprávali nám hrúzu daromných klebiet o nápadoch na Burg, vypytovali sa nás o stave veci, či ich neprepadnú, aký koniec vezme toto povstanie a mnohé tomu podobné strašiaky. Všetko sa to triaslo o svoju kožu, o svoje hrnce. Od druhej do štvrtej hodiny po polnoci strážil som bývalú kanceláriu kniežaťa Metternicha. Priestor pred dvermi bol taký malý, že som na ňom ťažko mohol urobiť tri kroky. Preto som najviac len stál a rozmýšľal o Metternichovi a o jeho pominutej moci. Tam, kde stával muž hýbajúci svetom, teraz stojí mladý nevládny banskobystrický šuhaj. Dumal som, dumal, všade hrobové ticho a nevidel som ani netopiera, ani som nepočul tamdnu mátohu šramotiť. — Obed sme dostali na dvorný účet, a tu som ozaj prvý a ostatný raz, hoci nepovolaný, sedel pri dvornej tabuli a chutilo mne aj ostatným dobre. Riad bol, ako sa nám zdalo podľa znakov, z časov cisára Jozefa, jedlá znamenité a každý z nás dostal za fľašu dobrého starého vína. Úplne spokojní trovili sme dobre a na radosť cisárskej obsluhy išlo to chytro, takže o krátku chvíľu prázdne misy a sklenice mohli ochotní sluhovia zobrať zo stola.

Prišiel rozkaz našej prvej kompánii vytiahnuť na stráž do Rothenthurmthor^[295] s okolitými postami. Stalo sa, ale i tu som zažil nepríjemnú skúsenosť našej biednej disciplíny a že naša légia, to jest veľká časť jej údov, len to robiť chce, čo sa jej ľúbi. Na bráne Rothenthurmthor (teraz už nejestvuje) oproti Leopoldovskému mostu mali sme stan a stadiaľ som obsádzal okolité stráže. Pred večerom mi obyčajný vojak, poslaný z hlavného vojenského stanu, doniesol vojenské tajné heslá, zastrčené v karôtke medzi gombíkmi kabáta. Do rozpakov donieslo tohto meravého vojaka moje ponúknutie, aby si sadol na stoličku, kým mu dám odpoveď. Podvečer pýtali moji smädní legionári, aby som im vykázal víno, a keď som sa nad čudnou žiadosťou pozastavil, nazvali ma nemotorným skrblošom, že si v ničom neviem pomôcť, že oni odo mňa nežiadajú vína, ale odkaz na priora bohatých škótskych mníchov,^[296] bývajúcich tam v meste pri Škótskej bráne. Tu sme sa už potom strmo poharkali. A keď som ja, horšiac sa nad takým ničomným anarchickým pokračovaním, nechcel dať výkaz, zobrali sa traja s nosičom a tragačom do kláštora, požiadali priora o víno. Prior chci-nechci s veľkou ochotou dal im vykotúľať polokovnák na tragač. No a bola hostina a mladí dráči sa tým znamenitým a lacným vínom dokonale podperili. Pozde v noci prišla s dôstojníkom na čele vojenská hliadka a jedno-druhé sa vypytujúc, poručík mi povedal, že na jednom stanovisku moja stráž dokonale chrápe. Pobral som sa s oddielom svojich legionárov ta a buchnátom odmeniac toho chrapoša, ktorý bol práve jeden z tých, čo tak veľmi bažili za tým plieneným vínom, zaviedol som ho na strážnu izbu, kde som jemu a jemu rovným držal kázeň a hrozil, že ich predložím zboru na vytvorenie z radov légie. Inšej pokuty sme nemali ako vytvorenie z radov légie, a to aspoň tentoraz pomohlo. Odprosili a dali svätý sľub slušnosti ako vzdelaní univerzitanti viac sa neprehrešiť. A tak pri udobrení išlo to zase ďalej, ako išlo. Keď nás zase premenili, tiahli sme na našu legionársku hlavnú stráž na aulu — univerzitu. Cestou však zastavila nás národná garda toho predmestia, kde stála univerzita a ktorá si pridala čestné priezvisko „Universitätsviertel“.^[297] Táto veľmi slobodomyseľná garda nás povolala na „slávnosť zbratania s univerzitou“. Zostal som, aby som ich žiadosť vypočul a potom sme najprv šli pred našu hlavnú stráž, pred univerzitu, kde oddajúc raport a bubon, stotinu som prepustil. Vo voľných kopách šli sme potom na slávnosť, kde sa mnoho pilo a rečnilo. Universitätsviertel-gardisti boli takí štedrí, že nás i šampanským hostili. Zunujúc konečne i toto, zobral som sa ad lares paternas^[298] ku nášmu Michalovi Teufelsbergerovi.

No, beda! Pri najbližšom vystúpení na miesto cvičenia za hradby Schottenthoru nedajbože nájsť na hlavnej stráži pred aulou nechaný bubon. Skapal a skapal, daromné bolo všetko hľadanie, daromné moje ohlasy po stenách a strážach. Skormútený nad touto nehanebnosťou oddal som sa konečne svojmu osudu, že bubon zaopatrím za svoje peniaze, to jest na účet svojich podporovateľov, ku ktorým patril i môj viedenský Eduard Roeszner. Istotne je však taký kúsok, bubon z hlavnej stráže ukradnúť, veľmi krikľavý.

Medzitým, kým by som bol dospel k možnosti kúpiť bubon, diali sa veci, ktoré posotili i môj bubon, keď i nie úplne do zabudnutia, ale celkom do pozadia.

Už od istého času, keď i len v menších rozmeroch, prišlo do zvyku, akonáhle sa vláda tvrdou byť ukazovala, barikády stavať. To robilo nátlak na ministerstvo a niektorí najatí ľudia, keď zase barikády odpratávali, boli od mesta za túto zaslúženú prácu dobre platení, a tak im stavanie barikády prišlo vhod a oni to radi vykonávali.

A tu skoro potom nadarila sa im skvelá príležitosť preukázať svoju nadobudnutú zručnosť v tomto odbore. Stalo sa to tak. Keď už takrečeno celá exekutívna moc bola v rukách rozhodujúceho ústredného výboru gardy, správnejšie rečeno légie, a toto sebapovedomé počínanie mládeže, to jest jej politických matadorov, už začalo náramne omínať vládu, vojenské a dvorné kruhy si umienili znemožniť ho náhlym pučom. S týmto cieľom vydal hlavný veliteľ gardy gróf Hoyos rozkaz, aby légiu zrušili a bola vtelená do národnej gardy; ba čo viac, knieža Colloredo-Mansfeld prišiel s dvoma stotinami národnej gardy na legionársku hlavnú stráž, na univerzitu, a žiadal, aby zložili zbraň. Ale tí to neurobili, odopreli, a čochvíľa pribehli im druhé gardy na pomoc a položenie stalo sa nadmieru zostreným. Chýr, že karmarila silou-mocou chce légiu odzbrojiť, rozniesol sa ako vietor a plameň po celom meste, predmestiach a na vidieku a akoby zo zeme rástli zástupy ľudu, bežali do vnútra mesta. Tu, pravda, bolo vidieť, že dobrým spôsobom légia zbraň nezloží, na to ani myslieť. A ozbrojená masa vzbúreného ľudu, každý podľa svojho zamestnania, sekerami, kladivami, lopatami atď., dávala strašný, hrozivý pohľad. Akoby dlaňou plesol, na rozličných stranách začali stavať barikády. Vojsko sa tiež začalo hýbať a tisnúť proti bránam vnútorného mesta. Zrážka sa stala nevyhnutnou, ak sa nevyberie posolstvo študentstva k Hoyosovi a Colloredo-Mansfeldovi a neupozorní ich na nebezpečenstvo a následky úmyslu rozpustenia légie. Konečne keď napnutosť dosiahla najvyšší stupeň, rozkaz odvolali.

Ešte 24. mája boli dali akademickej légii, a to veľmi kategoricky, dvadsaťštyrihodinový zrok na rozmyslenie, aby zložila zbraň, a pretože 24. májom bol zakľúčený školský rok, aby sa pri pokoji rozišla domov. Ako sme videli, rozmýšľanie trvalo voľačo ďalej, to jest do 26. mája, a zavŕšilo sa tým, že légia ostala ďalej, nuž teda légia si rozmyslela ostať a kamarila rozmyslela si pekne-rúče popustiť. A čo to bolo? Povedzme doprosta — slabosť vlády a dobrota cisára Ferdinanda; k tomu treba pripočítať vzburu na všetkých stranách mocnárstva a vojnu v talianskych krajoch monarchie:^[299] slovom mizerný pomykov, v akom sa nachodila bezvládna vláda.

Ľud vynúteným slovám vlády dôverovať nechcel a stál ozbrojený na svojom mieste, barikády nielenže nerozberal, ale ich ešte staval. A táto práca bola hrozná a jednako i niečo smiešna. Nech si človek predstaví, ako to mohlo byť, keď barikád vo vnútornom meste nakopených bolo do sto šesťdesiat po uliciach. A každá takáto kopa skál a všakového možného domáceho náradia siahala aspoň po prvé poschodie krížom cez ulicu. Na spodku boli základom nakopené z dlažby vylámané štvoruhlasté skaly, na to povyhadzovali naši spojenci, „bratia a sestry“, z okien a brán najbližších domov náradie, aké len na licitáciách pospolu vidieť môžeme: stolce, postele, kanapy, dvere, sudy, stoly, šaragle, zrkadlá, skrine, dosky, brvná, hrnce, atď. atď., pre lepšie pohodlie i matrace, periny, obrazy. A na tomto všetkom kraľovali na vrchu legionári, gardisti a naši bratia so sestrami. Príchod a odchod bol najpohodlnejší najbližšími oblokmi. Takýmto činom priechod ulicami bol pre vozy, kone absolútne nemožný a pre peších veľmi trudný, lebo sa museli každú chvíľu krvopotne škriabať týmito strmými kostrbatými vrchmi.

Velebná barikáda na rohu arcibiskupského paláca — Rothenthurmthorgasse — pri Svätoštefanskom námestí, bola mojím stanoviskom. Pretože som zbadal, že v rožnej izbe tohto paláca beseduje v prvom poschodí viacej legionárov, prešiel som najbližším oblokom na návštevu. Rozhovor sa viedol o tom, že by neškodilo niečo si zajesť. V tejto takmer načisto vyprázdnenej, ináč nádhernej izbe nebolo nič, jej náradie krášlilo barikádu a jej obyvateľ vytiahol už dávno po mačacine kamsi na vidiek do kláštora. Vtom vstúpia dve modestne oblečené poriadne dámy, matka a dcéra, obe pekné, a ponúkli nás veľmi zdvorilým spôsobom zájedkou; jedna mala plnú zásterku virštľami, druhá — naplnenú žemličkami. A my zase z našej strany veľmi zdvorilo sme si povyberali ponúknuté veci. A tak ako toto, videl som v inom čase a na druhom mieste, ako dámy v módnych hodvábnych šatách v nadšenosti donášali skaly v zásterkách na barikády! Keď sme s virštľami a žemľami boli hotoví, kde sa vzal, tam sa vzal, pripáli arcibiskupský komorník a neviem, či svojim, či druhým návodom, či strachom hnaný, doniesol so sebou objemný šafeľ so znamenitým vínom, ako sa na arcibiskupa svedčí, podávajúc nám ho plechovým čerpákom. Item, záchvat bol veľký, nečudo, že niekedy i prekypel.

Pred hlavnou poštou vystavali barikádu, ktorá sa ako podobou tak nadovšetko materiálom vyznačovala a od druhých barikád líšila. Bola to mohutná mohyla zo samých žltočiernych veľkých poštárskych vozov.

Takto veci stáli, keď sa zrazu rozniesol strašný chýr, že knieža Windischgrätz^[300] tiahne proti Viedni s veľkou mocou z Čiech a Jelačić^[301] so svojimi preukrutnými Chorvátmi z Chorvátskej. Celá Viedeň zhíkla a keď sa jedni pratali do pivníc, druhí tiahli na barikády. Akoby do tých ľudí ohňa bol nasypal, všade vrelo. Na všetkých stranách horeli fakle, na všetkých zvonoch zvonili na poplach, všetky trúby zazneli, všetky bubny zarachotili. Veľký zvon na Štefanskej veži nám nad hlavou nad hlaholením a mravčaním nespočetných bližších a ďalších zvonov hučal hlbokým basom, až sa zem triasla. Opravdivý to súdny deň, až sa nám husacia koža na tele ježila a každú chvíľu očakávali sme nápad, hrmenie diel, rachot pušiek. Posádka mojej krásnej pevnosti — barikády — bola strakavá: légia, garda a proletári. Na samom vrchu viala zástava. No, našťastie chýr sa nepotvrdil a my sme mohli druhú polovicu noci pokojne stráviť na barikádach, čo sme aj vďačne urobili.

Nepamätám sa už, koľko ráz za môjho pobytu vo Viedni boli stavané barikády. Kedykoľvek ľud, to jest jeho povolaní a nepovolaní predstavitelia, svoje politické žiadosti pri vláde a dvore nemohli vykonať, hneď boli hotoví s barikádami. Veru, veru, motívy tak často prezývanej slobody sú často-prečasto veľmi kalné a osobné. Tak napríklad sme na barikádach oslavovali tam prítomných ohnivých agitátorov Giskru a Bacha. A tí potom stali sa ministrami, a keby pod ich vladárením ľud to bol vystrájal, čo teraz vystrájal pod ich spoluúčinkovaním, boli by ho bezpochyby nemilosrdne dali strieľať.

Na druhý deň, to jest 27. mája, keď všetky výdobytky a légie ostali pri starom a o Windischgrätzovi a Jelačićovi nebolo chyrovať, vyliezli ukryté sysle na boží deň a čo sa mohlo a vedelo škriabať, išlo obdivovať barikády. Pri každej barikáde stáli alebo stál robotník s vykasanými rukávmi, s čakanom alebo rýľom v rukách a pri ňom na skale, brvne alebo druhom príhodnom mieste stál tanier s nápisom „Fürs Volk“^[302] — alebo „Arbeiter“^[303] a Viedenčania, dobrodušní a dobrej mysle, pohnutí pohľadom na čakan, motyku alebo druhý tomu podobný argument, kládli svoje oboly na tanier staviteľom barikád za ich namáhavú prácu pri dosiahnutí slobôd.

Takto niektorí ľudia, povedomí svojej moci, stávali sa spoločnosti vždy ťažším bremenom, až medzi nimi a medzi samými tými, čo ich podnecovali, nastali nedorozumenia, hádky a skoro to prešlo do krvavých zrážok.

Povedal som, že 24. májom, keď légiu hodlali rozpustiť, zároveň vyhlásili aj školský rok za ukončený a od tých čias hľadeli sa študentov ako ustavičných priečnikov zbaviť, a preto umožnili tým, čo sa domov poberali, uľaviť cestu, áno, udeľovali slobodné karty na parné lode a na železnicu. Ja som, popravde, nemal vo Viedni čo robiť a zunovalo sa mi tak bez cieľa sa tu ponevierať a druhým slúžiť. Skúsil som mnoho, to je pravda, čo by som ináč sotva bol skúsil. Keď sa zvesť o rozpustení mládeže ako i opakované chýry o viedenských činoch a vážnych nepokojoch rozniesli po širokom svete, starali sa o mňa moji príbuzní, žiadajúci môj odchod z rozorvaného mesta, a dobrá, ustarostená matka, domnievajúca sa azda, že ja ako legionársky nadporučík som už vo Viedni korene pustil a domov prísť ani viac nezamýšľam, dala mi písať, že je chorá, aby som sa domov ponáhľal. A veru toho strašiaka, ktorý sa ma ozaj veľmi dotkol, ani nebolo treba, lebo ja by som bol vďačne i bez toho išiel domov. Často som sa rozpomínal na dobre mienené slová granátnického stotníka pred Rakúskou bankou.

Šiel som si teda na veliteľstvo a dostal som certifikát ako legionársky nadporučík prvej medicínskej stotiny, s povolením na neurčitý čas. I tento certifikát mi zahynul vo veľkom breznianskom ohni. Potom som išiel na políciu, kde mi ochotne doručili bezplatnú kartu na paroloď do Prešporka, ako som žiadal. Zobral som svoj batôžok a v rovnošate legionára stúpal som cez Leopoldovo predmestie na paroloď. Práve ten istý deň a v tom istom okolí bola zase krvavá zrážka medzi národnou gardou a proletariátom. Strieľalo sa do živého.