ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Aby mi do môjho nádejného vymenovania nebola dlhá chvíľa a aby som si navykol na prax a samostatnosť, prosil som dr. Bauera, aby ma aplikoval v stoličnej nemocnici za Kakatkovou bránou a vôbec, kde ma upotrebiť môže, čo on aj ochotne urobil. Bolo to, pravdaže, bezplatné, ale som sa aspoň cvičil, kým som bol konečne vymenovaný a 23. júla 1850 ako cisársko-kráľovský ochodzný banskobystrický lekár sprisahaný, s platom tristo zlatých km. a zodpovedajúcimi diétami pri služobných vychádzkach, cestách a so slobodnou vozbou, to jest vozbou, ktorú mi štát vynahradil podľa jestvujúcich predpisov. Stoličným predstatom bol staručký Michal Rárus, až kým pošinutý ťažko neochorel a jeho miesto zaujal Čech Franc Trojan. Jeho tajomníkom bol spočiatku Ján Gotčár, potom Ján Francisci, bývalý dobrovoľnícky veliteľ práporu. Pozdejšie sa Francisci stal námestným radcom — bol vyznačený i ruským radom — a ako taký pri politickom obrate penzionovaný. Za nejaký čas za ministerstva Schmerlingovho bol tento krásny, vľúdny a rozumný človek županom Liptovskej stolice. Janko Francisci ma v prítomnosti Michala Rárusa sprisahal za ochodzného lekára.

Od času môjho príchodu až po vymenovanie z dlhej chvíle a z príčiny cvičby som sa sem-tam síce zamestnával, ale to do kuchyne nedonieslo ničoho. A pekná vec je to tak nezištne slúžiť, ba zadarmo, ale pritom zo samej vďačnosti by ťa i hladom nechali umrieť. Bol som teda chuderke matke začas na krku a istý čas, pretože som nechcel a nemohol chudobnú mať pri jej štrnásťzlatovej mesačnej penzii viac obťažovať, žil som na bradu. A táto moja mladá brada našla úver u dobrosrdečných mešťanov Marovcov, u ktorých moja mať bývala hospodou. Po krátkom bývaní u matky, v tej istej zadnej, pritmavej izbe, kde som minulý rok býval a aj skrytého honvéda držal, najal som si z pravej strany pitvora oproti matkinmu bytu neveľkú, ale poriadnu izbu, s jedným oblokom na ulicu. Obed najal som si u Marovcov na prvom poschodí za dvanásť zl. km. mesačne — obed dúžny, znamenitý. Chodili sem na obed dôstojníci posádky pluku Deutschmeister, zväčša Rakúšania, ba Viedenčania — ľudia to veľmi veselí, vtipní, najlepšieho rozmaru. Okrem toho chodila sem veľká čiastka stoličných úradníkov, takmer napospol iskrenných Slovákov. Tieto obedy honosili sa ako akosťou a koľkosťou, tak i veselým, vtipným rázom, ktorý ich korenil.

Počas môjho facírovania a špacírovania^[408] pred vymenovaním bol som raz povolaný istým sedlárskym majstrom Šponnerom zaštepiť jeho dcérušku. A toto bola prvá moja lekárska prax diplomovaného doktora. So všetkou vážnosťou, akú som len mohol zhrabať, som sa pribral k práci a šťastlivo som ju vykonal. Pán Šponner strčil mi čosi v papieri ukrúteného do vačku. V pitvore, kde ma už nikto nevidel, držal som okulátu,^[409] a svete! Dve zlatky sa mi vykotúlili! Heureka!^[410] Na ten čas, a vôbec, keď štát za takú operáciu platil desať a pol grajciara — veľa. Tento prvý honorár ma pálil vo vačku a cválal som s ním domov, akoby sa bál, že mi bok vypáli. Ľad už bol prelomený a ja som myslel, že to vždy tak pôjde. Goethe hovorí: „Grau ist die Theorie, grün ist die Prax“.^[411] Pri honorároch sa to však obyčajne naopak má vysloviť.

Moja pracovitá matka už v túto dobu začala sa častejšie ponosovať na lámku v nohách a rukách. Za príčinu tejto tvrdej a dlhotrvajúcej choroby — trvala až do matkinho skonania — pokladal som otvorenú tmavú kuchyňu s veľmi tuhým prievanom. V ten čas sporáky boli v obyčaji ešte veľmi poriedku. Zima bola ostrá a ona jej deň po deň bola vystavená. Slúžky stálej nemala, len nádenníčku, a tak väčšiu časť roboty vykonávala ona sama. Sestra Petronela žila veľa mimo domova.

Pripomenutia ešte zasluhuje, že keď mi už trudno bolo čakať na moje vymenovanie, pýtal som 13. júla 1850 uprázdnenú stanicu cisársko-kráľovského banského ránhojiča v Banskej Štiavnici, ktorú som však nedostal a ktorá sa i tým stala pre mňa bezpredmetnou, že som krátko zatým, 23. júla, bol sprisahaný za cisársko-kráľovského ochodzného stoličného lekára.

A teraz vrátim sa k našim Marovcom, kde som — ako už bolo spomenuté — bol uhospodený a kde som s mnohými inými obedúval. Samuel Maro bol zvláštnou osobnosťou. Pochodil z Liptova a bol vojakom v pluku Gyulay, a to ako spôsobný oficiersky sluha. Navrátiac sa domov, obznámil sa so svojou ženou, kuchárkou, a títo dvaja chudobní, ale pracovití ľudia sa zobrali. On tvrdý evanjelik, ona detto katolíčka, ale si vo veciach náboženských neprekážali, šetriac presvedčenie jeden druhého. Z jej strany bol im blízkou rodinou bývalý seminárny profesor, potom cisársko-kráľovský dištriktuálny škôldozorca a konečne veľkovaradínsky kapitulský, náš slávny Jozef Kozáček. Ako povedám, keď sa zobrali, nemali nič, len pracovité ruky. Ona šila košele, on šil tiež; ona varila, on kucháril tiež. Pretože to statočne a rozumne viedli, množili sa im hostia. Jeho originálnosť sa páčila pánom a vodilo sa im dobre, a tak dobre, že si po nečase kúpili v Dolnej ulici dom, kde si voľne svoje veci zariadili. Všetci konduktori Malé-pošty prebývali tam a tam sa strábili a došlí cestujúci na odporúčanie konduktorov vďačne sa u Marovcov ubytovali. A tak dobrý chýr čistotnej a chutnej kuchyne sa šíril a ich príbytok stal sa súkromným hostincom. A tu sme my, vojenská a úradnícka mládež, dobre chovaní, šarapatili. Pod cisárskou správou stal sa Maro súdnym sluhom, čo mu dodalo zvláštneho nimbu. Šedivec s hladko vyholenou tvárou, okrem fúzov, ktoré veľmi umelo mával vykrútené hore, chudorľavý — nosil hlavu rovno, meravo ani krokodíl. Okolo krku mal vysoko čnejúci rožkatý snehobiely obojok, takrečený vatermörder,^[412] čo mu hlavu tým pevnejšie držalo zachlopenú; okolo obojka mal naširoko okrútený biely ručník. Tu už potom hlavu nijako nemohol krútiť, ani sa obzrieť — len práve keď sa celým telom obrátil. Nosil k tomu až po päty dlhý svetlomodrý kabát s mohutným golierom. Zo zadného vrecka kabáta trčala na tri prsty biela šatôčka. Na rukách rukavice a v ruke trstená palica so striebornou gombou navrchu. Táto impozantná figúra by skorej mohla byť považovaná za predsedajúceho súdu než za sluhu — pravdaže by nikto, bližšie do veci nezasvätený, nebol tušil, že jeho známosti s takrečeným „písmom“ stoja na veľmi slabých nohách. No ale pán Maro bol úplne so svojou hodnosťou spokojný, a my s ním, keď príduc domov, zamenil svoj habit bielym kuchárskym habitom, namiesto trstenice bral do hrsti varechu a nás žralokov ani najstarostlivejšia dojka kojil a plekal. A náš Maro nielen zovňajškom, vykračovaním bol originálny, bol on taký i v svojich obyčajoch, v rečiach.

Ja ako bývajúci v dome požíval som u týchto štedrých ľudí výhody, tak napríklad často som u nich trávil večery. Ona varievala neobyčajne dobrý čaj a tým ma často častovala, a bývali sme veselí. Mali veľké hudobné stenové hodiny. Keď bol Maro dobrej vôle, natiahol ich a ja s ním — obidvaja bez kabáta — krútili sme sa okolo stola a bursa^[413] bola hotová. Pre lepší efekt postavil som si na hlavu pána Kozáčkov piroh — klobúk so zlatou šnúrou — aký vtedy nosili kňazi, a on, keď prichádzal do Banskej Bystrice, mával ho tu naporúdzi uschovaný v kasni.

Na miesto chorobou pošinutého, skľúčeného Michala Rárusa, stoličného predstatu, poslal gróf Attems z Prešporka Franca Trojana — Čecha, ktorý potom, keď Rárus umrel, stal sa skutočným jeho nástupcom. Medzi Marovými chovancami bol i Trojan, potom Géza Ostrolúcky, otec terajšieho trenčianskeho župana, Matej Slabey,^[414] štátny fiškál, Jozef Konček, štátny podfiškál, Ján Francisci, Pavol Chudoba, N. Kalina, Mikuláš Ferienčík,^[415] Anton Kmeť, Gustáv Ondruš, ja a k tomu hodný počet dôstojníkov pluku Deutschmeister. Dôstojníci ulánskeho pluku Ceccopieri, vysokého aristokratického zmýšľania, neboli tu ani jedným zastúpení, náš stôl im bol priprozaicko-demokratický.

Táto naša mladá chasa bola vždy dobrej mysle. Neraz, keď sme sa zišli, aby sme nadobudli do jedenia tým lepšej chuti — a tej sme veru i bez toho mali nadostač — porozťahovali sme stolce nariedko okolo stola, a tak jeden za druhým — mladší, starší, predstavení, podriadení, vyššie, nižšie úradníctvo, civili, vojaci — sme ich ako čapy preskakovali. Na hurt stolcov, že sa mu dom rúca, pribehol domový pán, pani a celá kuchyňa a držali si nad týmto prepodivným kozáckym tancom bruchá od smiechu. A keď sa Maro dozvedel o príčine toho telesného pohybu, aby sme totižto viac mohli stroviť, zalomil rukami, že či ho na bankrot vyjesť chceme.

Dvor plný hydu, a to bolo veľkou zábavou pre naše obecenstvo, najmä Gézovi Ostrohúckemu sa to veľmi ľúbilo, keď som vyšiel na pavlač a napodobňujúc viedenských barikádnych rečníkov, vystrúc ruky oproti hore na mňa kukajúcim kačkám a kurám, patetickým hlasom som zavolal: „Meine Herrn!“ Odpoveď naplašených kohútov bola: „Kokorokó!“ A ďalej „Europa schaut auf Euch!“ — a vtedy ešte väčšmi skríkli „Kokorokokokó!“ a rozutekali sa. Potom nasledoval aplauz mojich pánov spolujedákov.

Ešte za môjho úradovania v Banskej Bystrici dobrý náš Samuel Maro umrel; ale vtedy som ja už chovu a hospodu u neho nemal. Ona, vdova, začas ešte domácnosť ďalej viedla a nezadlho pobrala sa za ním. Starobou skľúčená už veci tak viesť nemohla a následkom toho a následkom jej veľkej dobrosrdečnosti a štedrosti sa príjmy umenšovali. My kostoši všetci sme týmto statočným ľuďom zachovali vďačnú pamäť.

Roku 1850, v septembri, zavítal do Banskej Bystrice vládou poslaný dr. Jozef Kemény, cisársko-kráľovský dištriktuálny krajinský očný lekár, aby tu zariadil pre širšie okolie nemocnicu pre chorých na oči. Stoličný predstata uistil lekára, že mu v tomto pôjde podľa možnosti poruke. Ale náš stoličný fyzikus, povolaný na toto zasadnutie, v ktorom som i ja bol — neznám z akých príčin — neveľmi sa veci zaujal, ba nakoľko bolo zrejmé, odmietavo sa správal a nebolo mu po vôli, keď videl, že som sa horlivo k nej pridal a že ma dr. Kemény, ako bývalého examinátora profesora Rosasa, s privolením stoličnej vrchnosti prijal za svojho asistenta. A tak som s dr. Keménym nemocnicu na oči chorých, dočasne zariadenú v stoličnej nemocnici, spravoval od 22. septembra 1850 do 28. novembra, teda voľačo vyše dvoch mesiacov. Zatým sa Kemény ďalej pobral po krajine, zveriac mi nemocnicu do rozpustenia, čo ešte asi šesť týždňov trvalo — všetko pospolu do pätnásť týždňov. Za ten čas som mal peknú príležitosť pri rozličných očných väčších-menších operáciách Keménymu pomoc prisluhovať, ba mnohé ním zverené operácie vykonať úplne samostatne. Keby som bol mal vo Viedni hmotného spôsobu, bol by som sa takmer výlučne tomuto odboru liečenia venoval, ale nebolo skade. A tak mi táto príležitosť môcť sa zdokonaľovať v tejto mojej obľúbenej vetve bola vítaná.

Pri svojom odchode dr. Kemény mi dal pekné svedectvo, ktoré i teraz ešte mám zachované, a okrem toho ma obdaroval toho času dobrou knihou o očných chorobách a operáciách. Za konanú službu asistencie dostal som od štátu mesačných dvadsaťpäť zlatých km.

Starý Rárus ochorel, pošinulo ho. Za krátky čas zastupoval ho tajomník Francisci, potom poslali Trojana, ktorý, keď sa Rárus nezotavoval, ba konečne v tom i umrel, stal sa i jeho následníkom v úrade. Rárusov lekár som bol ja. Na väčšiu galibu ochorela i jeho žena na pomútenie mysle. Obstarná už osoba stala sa nespokojnou motačkou, vynášajúc všetko na žart a smiech. On na ľavý bok pošinutý, ťažko pohyblivý, jazykom veľmi trudne vládnuci, vždy na ňu garazdujúcu a izbové náradie denne prenášajúcu — sčiastky hnevom, sčiastky smiechom z postele blbtal: „Ty blázon, čože už zase vystrájaš?“ Keď sa raz chorý horšie cítil, držal som za potrebné tam nocovať. Do polnoci nebolo pokoja, ona vždy šemotila a pýtala sa ma, či rád jedával kuroptvy, načo som ja, ako na vec pravdivú, prisvedčil. Ráno o štvrtej ma zobudila, abych vstal, že kuroptva upečená stojí pristrojená na stole. Nuž vstal som a jedol som. Ráno o šiestej pri mojom odchode hlavu a hrdlo nechané na tanieri vkusne obrúbila ako bábku farbistými papiermi a darovala mi na pamiatku, aby som si to vyložil na písací stolík pred zrkadlom. Druhý raz mi darovala dve kávové šálky veľkého objemu, hoci som vtedy kávu nepíjaval, a dala mi aj šesť kusov modrých plátenných ručníkov, že to vraj na šnupanie tabaku, hoci som ja nikdy nešnupal — ale ona áno, a mala nos veľký, krivý, akoby na šnupanie stvorený. Ležala raz chorá, ja som sedel pri nej a bola reč o tom, že každý človek má podobnosť s nejakým zverom. Ja som sa vtom zahľadel na jej výrazný nos, a ona razom mi odsekne: „Ja viem, k čomu ma doktor pripodobňuje — k nočnej sove!“ Spoločnosť sa hlučne zasmiala, ale ja som bol veľmi zmätený, lebo bláznivá, ale nadmier ostrovtipná žena skutočne uhádla moje myšlienky.

Rárusovci mali u seba dve chovanice, a tu prišlo z Brezna povolanie na bál, načo pani s veľkou ochotou pristala. Ale pán len s tou podmienkou privolil, ak ja s nimi pôjdem. Dobre, šli sme, ale už cestou, najmä v Svatom Ondreji, kde sme kŕmili a obedovali, mali sme dosť roboty s paňou: celú obec svojimi kvintami, fígľami pobúrila, hoci nikomu v ničom neublížila. Ja som sa v Brezne ubytoval u Janka Čipku, ona tuším na evanjelickej fare. Bál musel s ňou otvoriť hlavný štátny zástupca Matej Slabey. Mnoho tam žartov a smiechu narobila. Ráno po bále sme s Jankom Čipkom ešte tuho spali, keď sa otvoria dvere, a pani Ráruska prikvitne v Jankových čižmách, ktoré boli vyložené na čistenie predo dvermi — s vykasanou sukňou. Svojho muža dlho prežila, a pretože penziu neobsiahla a majetok po mužovi nešetrila, v zošlom veku bola veru i núdzou navštívená, čo však pri veselej povahe ešte dosť ľahko niesla. Ešte asi pred desiatimi rokmi bola tu v Kremnici návštevou. Teraz už, chudera, našla i ona oddych.

Z môjho tristozlatového platu, skromných diét a ešte skromnejších dôchodkov ex praxi^[416] opatril som si chovu, byt, rúcho a izbové náradie, ktorého čiastku ešte dobre zachovanú podnes uchovávam v svojej pracovnej izbe. Trpezlivosťou a jednoduchou kúrou, pokojom, čistotou a vodou sa mi podarilo istej obstarnej panej, tkáčskej vdove, meštianke pohybovavšej sa len pomocou barly, menom Markovičke, po dvoch-troch týždňoch vyhojiť škaredú ranu nad členkom a tak šťastlivo, že táto stará pani chodila bez barly, ba na svadbe k veľkému podivu hostí v tanci sa krútila. Vzbudilo to veľké podivenie. Starká ma rozkričala, bola mi živou reklamou, a zatým celá čižmárska cecha, ako bola, bezo mňa ani chorieť a ani mrieť nechcela. Prax teda bola a roboty dosť, ale pretože sa rozprestierala takmer výlučne na chudobnejšiu triedu, odplata bola skromná, ale jedno s druhým — poctivo som mohol vyžiť, zariadil som si domácnosť a asi dvesto zlatých km. som za tie tri roky, čo som ostal do roku 1853 v Banskej Bystrici, ešte zvýšil.

A tak som sa stal pre dievčatá povšimnutia hodným. Ako ochodzný stoličný lekár v sídle mal som pod správou okrem politického okresu ešte i stoličnú nemocnicu spolu s fyzikusom a stoličné väzenia. K tomu mi pridali v neprítomnosti vojenského lekára lekársku správu pri cisársko-kráľovskom depot-komande^[417] v Kráľovej, kde som musel prezerať všetkých prichádzajúcich a odchádzajúcich vojakov tohto komanda. Na tento cieľ som za dlhší čas, azda cez jeden rok, musel pešo chodiť do kráľovianskej kasárne. A za tie všetky služby nedostal som ani babku odmeny. Ba čo viac, za svoju ochotu žal som nevďak a mrzutosť. Keď som následkom ponosy vojakov depot-komanda a presvedčiac sa o základnosti ich ponosy, vojenskému pekárovi niekoľko sto pecňov nazad poslal, udal ma u generál-komanda v Prešporku, že som mu odmietnutím chleba krivdu a škodu zapríčinil, keď som predsa jeho pečivo pre stoličných väzňov ešte pred troma dňami schválil. Prišiel mi prísny rozkaz, aby som sa ospravedlnil, ako sa tá hana s chválou zrovnáva. Aby sa zbytočným šarvátkam koniec urobil, stoličný predstata Fr. Trojan oznámil cisársko-kráľovskému prešporskému veliteľstvu, že som ja vymenovaný za cisársko-kráľovského stoličného ochodzného lekára a ako taký musím konať mne vymerané povinnosti — druhé, k tomu nepatriace služby konať nestačím a konať nemôžem. A mal som prácu, kým som sa, a to s pomocou stoličného predstatu, ospravedlnil a toho bremena zbavil.

Ale ešte po troch rokoch, už ako cisársko-kráľovský bansko-lesný lekár v Brezne, musel som tomu podobných ovadov oháňať. Dostal som totižto od spomenutého veliteľstva list, podľa ktorého som bol odsúdený zaplatiť šesťstošesťdesiatšesť zl. šesťdesiatšesť gr. km. za troch mnou počas môjho dočasného úradovania v depot-komande asentovaných novákov, pozdejšie uznaných na vojenčinu za nesúcich. Jeden z nich že bol škrofloš, druhý suchotár a tretí brbloš. Nuž ale ich predsa za tri roky tam držali a len potom ich za nesúcich uznali. Bránil som sa tým, že keď som ich skúmal, škrofle vidieť nebolo, tie teda len pozdejšie vyšli navrch, ako v liste stálo v podobe kožnej choroby, ba možná vec, že si tú chorobu práve pri vojsku nadobudol následkom tmavého, mokrého, nesúceho bytu. Suchoty si tiež len pozdejšie z tých istých príčin mohol nadobudnúť, ako sa to stáva. Ten tretí že brblal, tomu sa niet čo diviť, keďže málo šuhajov jesto, ktorým by sa pri nováčení hlas netriasol, no a pri súrnej nakopenej práci ani času neostáva s každým novákom viesť dlhé rozhovory. Divil som sa tomu, že chyby až hen po troch rokoch zbadali, a konečne som slávnemu veliteľstvu vyčítal, či to má byť odmena za moje ochotne, ale bohužiaľ, darmo konané služby vojenskému eráru v meste pri depot-komande a v Kráľovej v marodedome.^[418]

Keď sa Kürthovci, vyšní susedia Marovcov, presťahovali do Slažian v Tekovskej stolici, presťahoval som sa ja ta, sprvopočiatku do spodnej prednej izby, potom do vrchnej zadnej izby; okrem tejto celú hospodu obýval ulánsky major barón Mladota s paňou. Viedli oni veľký dom, ale boli pritom vľúdni páni, nadovšetko on. Bol chorý na srdce, a ako som počul, v svojej domovine na Morave dosť mladý ešte zahynul. Vedno sme obrábali Kürthovskú záhradu, v čom mal veľkú pasiu. Keď uláni opustili Bystricu, prešla i moja matka bývať ku Kürthovcom, a tak sme zaujali celý vrch, zľava dve izby matka, prostrednú veľkú izbu zaujal Konček a prvé dve ja. Chovu som mal doma u matky, kde obedúval i Konček. Mali sme i prídomnú záhradku, Kürthym bedlivo pestovanú, potom sčiastky zapustenú, čo platí najmä o skleníku. Tu sme sa časom so spoluúradníkmi zabávali, spievali a v karty hrali, čo sa navzájom aj inde stávalo. Roku 1853 padli náramné snehy, nadovšetko na holiach a v hustých horehronských lesoch, tie sa pozde topili, až v máji, a tak následkom teploty a dažďa povstala hrozná potopa. Hron pod Urpínom tiekol od brehu cesty, kade teraz vedie železnica, až po samý náprotivný mestský múr, a podľa zachovaného znaku len roku 1813 bola výška záplavy väčšia. Cez múr pretiekla hronská voda až do záhrady, kde sme sa na vyvalených vrátach vozili sťaby na plti. Pri Dolnej bráne (už jej niet) niže kostola sv. Alžbety a pri dolnom mlyne pretekala voda až na cestu za bránou. Dolná Radvaň bola zaplavená, a to tak, že pltné brvná a štiepy dreva liezli zadnými dvermi a oknami dnu a prednými na preddomie, kade voda ručala. Z veže bolo vídať celý horný vidiek: polia, lúky, roviny až po Šálkovú — zaliate vodou. Z Bašty nad Hronom, pri Všivavníku, kde bývali pastieri, bolo vídať, ako na Horných hrabliach na uhliskách zapálené dymiace míle voda zdvihla a o chvíľu v plnom stave a pokojne niesla nadol, kým sa potom vo víre nerozpadli. Horné hrable a Dolné hrable boli pretrhnuté a vynesené navnivoč; kláty, plte, štiepy v masách poberali sa na Dolniaky.

Nuž išlo to, išlo, keď i len pomaly a nie skvelo, ale som bol spokojný, že nemusím iným na obtiaž byť a môžem stáť na vlastných nohách.

Tu ešte chcem udať niekoľko jednotlivých bodov svojej vonkajšej ochodze: Garansek, Dlhá Lúka, Lukavica, Mičiná, Dúbravica, Poniky, Ľupča, Lučatín, Priechod, Selce, Sásová, Špania Dolina, Staré Hory, Turecká, Harmanec, Riečka, Králiky, Kordíky, Pršany, Badín — a to, čo medzi tými obcami ležalo. Toto je asi povrchne naznačený objem priestoru mne určeného na lekárske pôsobenie, najmä v politicko-policajných a súdobných záležitostiach. Pritom som mal väzňov a horespomenuté vojenské povinnosti. Väzňov som musel prezrieť a preskúmať, keď ich doviedli, a taktiež bol som povinen ich preskúmať a potom mienku dať, či vymeranú telesnú pokutu môžu podstúpiť, lebo treba vedieť, že v ten čas ešte bitka, to jest telesná pokuta bola v obyčaji. Palicami zriedka bili, ale prútmi áno, čo však bola tiež hrozná pokuta. Ale čoskoro tieto pokuty zanikli. Medzi väzňami boli počtom najviac zastúpení Detvania a Stožkári. Bez môjho povolenia zo zdravotných ohľadov nedovolili väzňom fajčiť alebo víno piť, alebo iné pohodlie môcť použiť.

Pri svojom politicko-lekárskom úradovaní vo veciach súdnych mal som príležitosť nadobudnúť si všelijaké skúsenosti. Bolo to pod časom náhleho súdu, ktorý — myslím — preto bol zavedený, že po len toť premoženej revolúcii mysle ľudí boli ešte rozbúrené a mnohí z ozbrojencov gerily^[419] sa sem-tam potulovali. Tak raz doviedli územčistého chlapa, istého Magu, bývalého gerilu, podľa remesla mlynára, ktorý vedúc teraz na svoju päsť so svetom vojnu, ukradol v akejsi obci zvony zo zvonice. Tento zbojník, keď ho lapili, sa silno bránil, hoci bez prospechu, a obrana doniesla mu celým širokým chrbtom krvou podbehnuté oblôčky od úderov obuchmi valašiek. Chrbát mu bol ako tepich alebo látka škótskeho tkaniva. Druhý, starý vyslúžený vojak Gyulayho pluku, ktorý sa chvastal, že bol gerilským kapitánom a potom salaše zbíjal, lapený — odsúdený bol na prúty. Keď som ho pred pokutou prísne preskúmal a potom vyhlásil za súceho na pokutu, potľapkal ma blahosklonne po pleci, že ho tak dôkladne len raz plukovný lekár v Miláne prezeral. Keď po troch rokoch po vystátej pokute bol prepustený na slobodu — ako som sa raz, náhodou súc v Tisovci, dopočul — zase sa dal s jedným rovnozmýšľajúcim na zboj a žandármi prenasledovaný, dolapený bol pod klenovským Veprom v kolibe. Chcel streliť na žandára, ale žandár, chytrejší, rozťal mu šabľou hlavu. Pre „hôrnych chlapcov“ s dlhými kečkami jedna z najväčších pokút bola, a tá sa každému väzňovi za podiel dostala, keď im hneď pri príchode vlasy nakrátko obstrihali. To bola v ich očiach hrozná potupa; teraz, ako vídať, sa už samochtiac strihajú.

Istá mladá, dosť poriadna Detvianka, žijúc so svojou svokrou v stálej rozopre, svokru raz v hneve zatvorila do domu a podpálila strechu. Našťastie prišla zavčasu pomoc, starú ženu, hoci značne popálenú, vytrhli a konečne zahasili i oheň. Žena, naskutku lapená, usvedčená, prišla pred náhly súd a skutok tajiť nemohla, ani netajila. Náhly súd nad ňou v stoličnom dome ihneď zasadol. Ale ktosi — tak myslím, že jej advokát — jej tú radu pošepol, aby sa vyznala, že je samodruhá. Tu ma povolali pred súd, aby som ju ako odborný znalec prísne, svedomite preskúmal. Pravdaže, nepochybné znaky ťarchavosti som nenašiel, ale mohla byť taká od krátkeho času, lebo v takom čase patričné znaky nie sú ešte vyvinuté, teda nie neomylné. Vtom povstal spomedzi sudcov jeden a dôrazným, až hrozivým hlasom mi na svedomie kládol, že tu neurčité alebo dvojzmyselné odpovede miesta nemajú. Tu že určite mám vypovedať, či je, či nie je samodruhá, lebo ja celú zodpovednosť ponesiem. Ak vyslovím, že nie je ťarchavá a ju obesia, ja sa vinným stanem spáchanej „súdobej vraždy“ na nevinnom dieťati, ako zase z druhej strany, ak poviem, že je ťarchavá, a časom sa opak toho dokáže, prekážal som v súdobom výroku zaslúženého hrdelného trestu. Aby som si teda následky svojho vysvedčenia svedomite pred očami držal.

No, môže si každý ľahko predstaviť, ako mi bolo teplo. Ale ja som pevne stál na svojom, tvrdiac, že mne moje svedomie a veda kážu v tomto prípade neurčitým byť, že kloním sa, pravda, viac k presvedčeniu, že nie je samodruhá, ale nad všetku pochybnosť to predsa dokázať nemožno. A žiadal som, aby vyžiadali mienku i druhých odborných znalcov. To i urobili, povolali stoličnú babu, stoličného fyzikusa dr. Jozefa Bauera, mestského fyzikusa dr. Mályusza, a výpoveď týchto všetkých zrovnávala sa s mojou, že sú mravne presvedčení o jej neťarchavosti, ale fyzicky — pri krátkom počatí — možnosť toho predsa nie je vylúčená, čo ona ani sama vedieť nemôže. A tak konečne táto mladá osoba bola spod šibenice vyslobodená, cestou riadneho súdu pri miernych okolnostiach bola odsúdená na niekoľko rokov žalára. Tehotnou byť sa nedokázala, a prepustená na slobodu žila s mužom, a čo viac, s tou požiaru určenou svokrou v úplnom a príkladnom pokoji ďalej. Ak sa nemýlim, bola odsúdená na desať rokov ťažkého žalára, ale amnestiou jej tá doba bola skrátená.

Druhý takýto kriminálny prípad pod časom štatária sa prihodil nasledovne: Dvaja samopašní šuhajci prepadli na hradskej ceste pri Slatine cestujúceho chlapa a olúpili ho o pár grajciarov — celý jeho majetok, ktorý so sebou mal. Chytili ich a predviedli pred banskobystrický náhly súd. Výrok znel: smrť na šibenici, a to na mieste spáchaného zločinu, pri Slatine. Ja som bol vyzvaný vyprevadiť zločincov až na popravište, aby som, kým sa exekúcia vykoná, bdel nad ich zdravím, aby čerství, zdraví a dobrými zmyslami vystrojení mohli podstúpiť výrok smrti. Vzal som so sebou i niekoľko — v prípade potreby — obživujúcich liekov. A tak už v pozdný jesenný deň zavčas rána vybrali sme sa na vozoch — ja, náhly súd a delikventi — na túto osudnú púť. Títo na širokom voze poviazaní, odpredu a zadu boli strážení žandármi s nabitými puškami, opatrenými v ten čas ešte nespôsobnými „pikelhaubňami“.^[420] Smutná to bola výprava. Cestou v Hájnikoch žiadali si vinníci na potúženie raňajky, čo som im pod mierou povolil: pár skleničiek slivovice, lebo triezvi museli podstúpiť hrdelnú smrť. Keď sme došli do Slatiny, požiadaný bol tamojší evanjelický farár, pretože obaja odsúdení boli evanjelici, obstarný Samuel Medvecký,^[421] aby ich v duchovnej poteche šiel vyprevadiť pod šibenicu. Starý pán sa zdráhal a vyhováral tým, že by ho to veľmi dojalo, ale oslovil akéhosi mladého bohoslovca, cestujúceho a práve v ten čas sa bavivšieho uňho, ktorý sa na to podvolil. Hrdelný súd zasadol na fare a vyslal zo svojho stredu predsedu, energického muža Polónyho, bývalého komorského fiškusa. S ním viezol som sa ja, a kaplán sedel s delikventy na druhom voze. A tak to šlo hore na neveľký kopec za obcou, husto obsadený divákmi. Tam sa už skvel silný, otesaný, asi na tri metre vysoký drevený stĺp. Na temene stĺpa vbitý je silný železný klinec, z toho klinca pevne uviazaný visí tenký silný hladký povrázok, na jeho dolnom konci oháňa sa vo vetre slučka. Chudáci odsúdenci tupými zmyslami a od zimy sčervenenými nosmi vykukávali hore na ten desný, hoci jednoduchý stroj. Zastalo sa. Žandári pomohli skrehnutým väzňom z voza, potom odtisnúc tlačiaci sa zástup divákov nazad, utvorili okolo šibenice priestranné kolo.

Nastalo nepríjemné ticho; len čo nám sychravý vietor šušťal v rozčuchraných bradách a vlasoch. Pri šibenici stál plecnatý, vysoký, čierno kučeravý chlap s veľkým strieborným prsteňom na ruke, s ktorým sa okázalo hral; toto bol kat, za ktorým so schodkami v rukách stál jeho pomocník. Obaja cigáni. Chladný vietor fúkal, kaderiac vlasy odhalených hláv odsúdencov.

Polóny, vytiahnuc výrok z kabáta, vážnym hlasom čítal spáchaný dej a výrok náhleho súdu, podľa ktorého starší odsudzuje sa na smrť povrazom na šibenici, mladší, pretože podľa zákona ešte nemal plných dvadsať rokov, odkazuje sa na riadny súd, ale musí sa dívať z tohto miesta na smrť svojho súdruha. A tento šuhaj podľa zákona nebol ešte zrelý na šibenicu. Ozaj čudná konzekvencia. Či sa ozaj potom usiloval dozrieť, neznám.

Ale vráťme sa k tomu nešťastníkovi — zrelému. Kňaz sa s ním modlil a pripravoval ho na ten osudný skon. A keď ho sudca oddal katovi, trasavým, ale zrozumiteľným hlasom odoberajúc sa od prítomných, prosil všetkých za odpustenie. Kat, držiac ho popod pazuchy rukami, podvihol ho schodíkmi pod stĺp, oprúc ho chrbtom oň. Ruky mal nazad poviazané. Potom odzadu vyliezol kat rebríkom až na vrch stĺpa, založil mu slučku okolo holého hrdla — bol i tak len v košeli, bez náprsníka. Tak sa mi zdalo, že už vtedy, neborák, stratil povedomie. Vtom mu pomocník spod nôh vytiahol schodík a telo mu myklo celou ťarchou dolu. Osinel v tvári, oči mu vyliezli a jazyk vyplazil. Kat mu potom ďalej máchajúc a jednou rukou chytiac bradu, druhou temä hlavy, silne myknúc, vylomil krk. Telo sa kŕčovito striaslo a — v desivom tichu celého zástupu, akoby tam človiečika nebolo, mladý a možno i nie zlý, ale ľahkomyseľný, prosto rečeno — hlúpy človek prišiel pre pár i tak neužitých grajciarov o život. Možno síce, že umrel cele pravidelným behom spravedlnosti, ale predsa len viac ako výstraha, ako prostriedok pre anticipando^[422] polepšenie iných.

Nuž hľa, rozličné sú pojmy práva. Keby sa tento šuhaj bol mohol, ako tá spomínaná žena, ospravedlniť tehotnosťou — možno, že by sa i on bol mohol, ako i ona, stať statočným, užitočným človekom. Ale čo, keď mu už vek dovolil prísť na šibenicu!

Za tie tri roky, čo som tu úradoval, som tu i tu ako v svojej ochodzi úradovavší lekár, ale okrem toho aj ako súkromný človek, vybehúval návštevou na Staré Hory, kde môj brat Adolf bol predstavený ako hlavný hutman tamojšiemu banskému závodu. Obyčajne bol mojím súdruhom Samko Bodorovský. Pri takej príležitosti sme raz vybehli do Tureckej (malá dedina pri Starých Horách) a odtiaľ sme sa vyškriabali na temeno starohorskej hole. Tiež sme pod Šturcom pri Jelenci v sprievode bratovom a mestského banského úradníka Trstenského pstruhy lovili. Tam sú vo vápenci vodou vymyté a sudom podobné jamy v jarku. V takom kotle, ležiac dolu brehom na bruchu, mal som hodenú udicu, a čosi-kamsi krásny pstruh sa mi ligotal na udici. Natešený myknem, pstruh vyletel šmahom i s udicou na breh, a ja zase vletel som šmahom prosto dolu hlavou — do chladného, pstruhom opusteného jeho domova. Hlboký to bol a tesný kvartieľ! A veľa práce ma stálo a mnoho vody som pohltal, kým som sa zase na nohy dostal a kým ma zase súdruhovia, chvalabohu bez pomoci udice, vytiahli na suché.

Keď nad jarkom cez vápenný tuf prekopávali a šírili cestu, narazili vraj na ľudskú kostru, dokonale obtočenú vápennou usadlinou. Musela tá tam dávno odpočívať.

Vybral som sa raz so svojím spoluobyvateľom Jožkom Končekom v zime na sanicu na poldňa k bratovi. Najali sme si od stoličného husára Murína koňa, ktorý bol vlastne sedlový.^[423] Jožko, ako znalec, bol pohoničom. Ta to ešte šlo, ako šlo, hoci tátoš vše naľavo, vše napravo zabehúval, ale nazad idúc to ináč vypadlo, a veru doslovne vypadlo. Keď sme si takto za chvíľu u brata pohoveli a pobesedovali, podvečer pohli sme sa domov. Ale už pred mestským hostincom splašil sa nám tátoš. Tam totiž oblokom z poschodia s akýmsi podozrivým črepom akúsi ešte podozrivejšiu tekutinu dolu a jemu na hlavu vyliali. Tvrdopyskému a tvrdohlavému tátošovi sa to nezazdalo, pokrútil mrzuto kyjaňou, a poď vnohy! Jožko dosť volal, chlácholil, dosť sťahoval — nič nepomohlo. Tátoš letel ani kuriérsky vlak. A stalo sa, čo sa stať malo: ako sme z obce na slobodné vyleteli, drgli sane do hŕby skál, a my dvaja ako na motúze najprv sme sa dvíhali proti nebu, a keď nás tam nechceli, vrátili sme sa zase pekne-krásne dolu hlavou k matke zemi. A za nami a na nás — malá hŕba pýta viac — verná kasnička, pokrovce a pár kapcov, čo si brat poslal na podšitie — to sa všetko tak domášne uložilo na nás. Keď sme sa potom zo snehového oblaku pozbierali a k novému živobytiu si gratulovali, počuli sme hlas zvonca vždy ďalej a ďalej zanikať. Nebolo tu teda dlho čo rozmýšľať, ale ako sme boli v bundách, pobrali sme kasničku, pokrovce, kapce na seba a s týmto dromedárskym nákladom dali sme sa do súmračnej zimnej pustatiny, a to útekom, že dezertéra predsa azda ešte dopadneme. A vskutku, vypotení, unovaní dopadli sme ho za neďalekou zákrutou, kde ho protiidúci robotníci zastavili. Ale čo! Krvácal z nohy, a hoci sme mu ranu snehom vymydliac očistili, ručníkom zaviazali a ľahkým krokom ďalej tiahli, predsa celou cestou nechával za sebou krvavé stopy. A mali sme preto dosť nepríjemných výstupov, lebo kôň musel niekoľko týždňov na stajni stáť, kým sa mu to vyhojilo, a všetky následky toho, to jest trovy, pošlé i zo zameškania práce, sme znášať museli, a boli sme radi, že to ešte horšie nevyšlo. Pretože jeho gazda bol stoličným husárom, nuž sa to ešte dosť ohľadne dokončilo.

Tento náš Jožko Konček, malý, ale ohnivý chlapík, plemenitý zeman a poctivý verný Slovák, mal svoje športy, svoje pasie, ako sme toť pri opísanej sanici videli. Videli sme však a vidieť budeme, že tie pasie niekedy krivo vypadli. Bol i milovníkom lovu. Na strojenú poľovačku čistil Jožko, bývajúci hneď pri mojej izbe, svoju krásnu dupľovku. Počujem výstrel. Naľakaný preskočím do jeho izby, a tu z roztiahnutého smradľavého pušného prachu vidím na zemi hŕbu podrúzganého skla, do zeleno zafarbenej steny hodnú dieru a Jožka so zelenou čudnou tvárou, držiaceho pušku pevne zavrznutú medzi nohami. Vďakabohu, nestalo sa ďalej nič zlého.

Druhý raz ma vyzval s vypožičanou vyžlou na jarabice za Kráľovou. Pobehali sme krížom-krážom strniská až po samú Kremničku, ale neviem, či bola vyžla zlá a či boli jarabice zlé — nevideli sme čo by pierka. Až tam za Kremničkou pri cmiteri pálil som na orešnicu, a tu mi zhúklo okolo ucha, ako kedysi pri Budatíne tie desné prskavice s granátmi. Čelo nad pravým okom a pravú ruku ofúklo mi prachom a Berco Rakovský, ktorý tam náhodou na poli stál, zavolal: „Ale čože robíte, však vás mohlo pobiť!“ A len potom som videl zadivený, že mi bubník z pušky vytrhlo, a ten mi tak okolo ucha nešeredne zapískal. — Jozef Konček 19. januára 1853 prišiel za hlavného fiškála do Dolného Kubína.

V stoličných úradoch boli sme zamestnaní prevažne slobodní šuhajci, a podľa toho radi sme sa zabávali, a tie zábavy boli rázu súkromného i rázu verejného; tie prvšie boli exkluzívne — zábavy slovenskej strany, tieto miešané. Súkromné zábavy sme mávali po našich hospodách, kolkárňach, zriedka v hostincoch, na majálesoch a na stoličnom dome, kde býval začas tajomník Ján Gotčár, potom gymnaziálny správca, a za ním Ján Francisci. Býval tam po Rárusovi Fr. Trojan, býval tam aj prvý cisársko-kráľovský fiškál Matej Slabey, Brezňan a známy nám už Fr. Takáč, ktorý sa po revolúcii stal stoličným kastelánom.^[424] Na verejných báloch, ktoré obyčajne bývali v stoličnej dvorane, hoci sme na nich závažnú časť my predstavovali, bolo pozorovať medzi nezmierlivou maďarskou a medzi slovenskou — panslávskou nazvanou — stránkou istý chladný pomer, ba až nenávisť, čo k úprimnému vyvinutiu spoločenských zábav neviedlo, ani viesť nemohlo. K slovenskej stránke sa klonili dôstojníci a cisársko-kráľovskí, to jest „švarcgelb“ zmýšľajúci ľudia. Títo poslední boli nedôverčiví a proti slobodným myšlienkam vôbec predpojatí, a preto nespoľahliví, a tak sa nebolo možno s nimi dorozumieť, keďže princíp Slovákov žičil každému jednému slobodu voľného sa vyvinutia. Maďarónom a „švarcgelbom“, to jest Nemcom, šlo obom o panovanie, a keď panovania jedného nad druhým dosiahnuť nemohli, spojili sa časom dovedna, podelili sa a podrobili si na želané panovanie tretieho.

V Harmanci bola — a je i podnes — veľká papiereň. Znal som ju už ako malý chlapec, bavieval som sa tam so svojou sestrou Fánkou, priateľkou majiteľky fabriky, pani Leichtky, potom vydatej za Ruttkayho. Vtedy bol majiteľom papierne Leicht, po jeho smrti Arnstein & Eskeles, a keď táto firma bankrotovala, kúpil fabriku, predošlou firmou náramne zväčšenú, banskobystrický kupec Stadler. V ten čas, ktorý tu opisujem, bola teda papiereň imaním firmy Arnstein & Eskeles, ktorá na jej zväčšenie obetovala veľké sumy a svoj kredit usilovala sa všemožne udržať. Tomu cieľu malo slúžiť i to, že usporadúvala tam na svoje trovy veselé, hojné zábavy. Fabrickým lekárom bol môj predstavený, stoličný fyzikus dr. Jozef Bauer. Dlhšie-kratšie vychádzky sme častejšie robili sem, kde nás dobre platení fabrickí úradníci pri cigánskej hudbe častovali znamenitým švechatským, furmanmi dovezeným pivom, šunkou, syrom. Raz nás mnohých povolali už v pozdnú, ale peknú jeseň. Niekoľkých z nich som si zapamätal: stoličný predstata, bystrický mešťanosta Wachtler, bystrický plackomandant,^[425] nadporučík depo-komanda, cisársko-kráľovský lesný majster. Stoličný tajomník Ján Francisci vyjazdil, ako vždy, na svojom koni, ja som sa viezol s dr. Bauerom na jeho vlastnej príležitosti.

Zišla sa nás tam hodná hŕbka. Olovrantovalo sa von na lúke a cigáni hrali pod vysokou jedľou, stojacou prostred lúky, hore vo filagórii medzi haluzami. Rozjarili sme sa skoro, na čom najväčšiu zásluhu malo znamenité pivo. Nasledoval spev a tanec a bez rozdielu na stav a vek bolo všetko zachvátené veselosťou bez najmenšieho tieňa omrzlosti, nedorozumenia a zádrapky. Ale keď sa pivo už nielen po hlavách, ale i nohách rozlievalo, slnce zachodilo a v mozgoch sa mračilo, trúbilo sa na postup. A tu veru, ako sme sa zbierali, bolo vidieť, že sa nachodíme v stave výnimočnosti. Už pri vysadúvaní prvé bolo, že žandársky poručík Hecht svoju pikelhaubňu kdesi stratil a nebolo inej pomoci, musel sa zaobísť so širokým slameným klobúkom. Francisci po treťom namáhavom pokuse sa vyredikal na koňa a jazdil klátiac sa vopred. Ja som sa viezol s dr. Bauerom a štrngali sme si hlavami. A o krátku chvíľu: rups, prelomilo sa nám sedlisko a vyhodilo nám nohy kočišovi na plecia. Museli sme zastať, prešli sme na kočišovo miesto a on si sadol na prelomené sedlisko. Dr. Bauer poháňal. Krátku chvíľu zatým našli sme už v polotme Janka Francisciho na hŕbe cestného štrku bez klobúka, bez jednej ostrohy, bez biča a bez koňa; kôň šiel svojou cestou napred. Janka sme vpratali do kočíka k dr. Bauerovi, a ja som sa prikrčil vzadu ku kočišovi, kde ma vždy niečo do zadku pichalo. Ale to nebolo ešte dosť. Už pri samej Bystrici vypadol nám lônik a zatým sadlo koleso a nás pomaly, ale dôkladne vysypalo na zem. Potme matkajúc zdvihol som lônik a koleso, strčil som koleso a založil na os. Keď sme šťastlivo už potom pred stoličným domom Janka skladali, pri svetle hajdúchom držaného lampáša som ešte len zbadal, v akom položení sa ja nachádzam: moje svetlé nové nohavice boli na hrúzu zašpinené kolomažou. Na druhý deň odoslali fabrickí páni batoh s pikelhaubňou, Francisciho klobúkom, ostrohou a bičom, všetko svedomite pozbierané. Ale kolomaž z mojich pulidier mohol som si sám vylizovať.

Zásluhou cisársko-kráľovského kapitána Venc. Landera (Gyulayho pluku) bol v meste usporiadaný bál. Povolaní boli miešaného politického zmýšľania, bol som i ja i Janko Francisci. Ja som tancoval a zabával sa dobre, ale Janko, ktorý predstavoval vždy junáka a zabával sa len poľovkou, jazdením a šermovaním, stál takýmto kratochvíľam obďaleč — zadumaný, na strane. A predsa i tu, ba práve azda preto, stál maďarónskym krasotinkám v oku a nošteky mraštili nad tým, že i on bol povolaný, a najväčšmi noštekom mraštila beluška Kasanických Málika. Nuž a hľa, čo sa stalo. Ja som v Kasanickovskom dome (Kasanický bol cisársko-kráľovský lesný majster), kde mali viac dospelých dievčat, bol známy a na promenáde, keď hrala vojenská hudba, som sa s nimi prechádzaval. Stál tam bokom osamote Janko — zadumaný, ako vždy, a hľadel opovržene na točiace sa a štebotajúce pekné bábiky. Ale Málika, čo tak silne proti tomu zasmušilému panslávovi brojila, bola až po samé uši do nášho krásneho čierno-kučeravého Janka buchnutá a kedykoľvek sme sa touto prechádzkou vedľa neho skrútli, mala si svoje veľké modré, ale vždy kus krvou podbehnuté oči na ňom vytknúť. Vždy za ním žmurkajúc krútila hlavou, len aby jeho pozornosť obrátila na seba. Ach, však ten Janko bol utešene pekný šuhaj, peknej tvári a strojného vzrastu. Vtedajšie prešporské nemecké noviny nazvali ho „der schönste Mann der Slovakei“.^[426] Nie div, že sa dievčatá bez rozdielu politického vyznania za týmto podivínom šaleli.

Ja na promenáde, bojac sa o Máliku, že by si mohla pri týchto opakovaných zvratoch oko vytknúť alebo krk vykrútiť, zmiloval som sa nad jej nepokojným stavom a zavolal som na Francisciho, akoby som sa čosi mal opýtať a ako chladno, ale zdvorilo pristúpil, ja som mu prepustil svoje miesto a jemu prišlo medzi mnou a Málikou kráčať pri jej boku. Málika mi taký vďačný pohľad hodila, že ma ten skoro na zem zrútil. A Janko — Janko bol na lepe. Švitorivá Málika ho hneď do prúdu otázok zaobalila a ja ako nepotrebný vytiahol som sa nepozorovane z radu prechádzajúcich sa Kasanickovských sestier.

Malé príčiny — veľké následky. Nezadlho zatým oslovil ma Janko, aby som ho predstavil v Kasanickovskom dome, čo som ja urobil. Náš vážny, až mračný Janko „sagam toga commutavit“, stal sa mäkkým, vľúdnym hrkútajúcim holúbkom a svojím časom ma oslovil, aby som mu ja, vlastne Málike, a jemu Matej Slabey, šiel za svedka. Sobáš bol v evanjelickom kostole (ona bola katolíčka) v našej prítomnosti o šiestej rannej, potom nasledovali raňajky a o siedmej rozišli sme sa každý po svojom. A zase svojím časom pozval ma Janko za kmotra svojej dcéruške Mariške, ktorú som ešte i štepil. Toto milé stvorenie sa po rokoch vydalo v Revúcej, aj rozišlo, aj umrelo. Ak sa nemýlim, Francisci stratil v jednom roku, ale podistým v krátkom čase, manželku Máliku, svoju matku a dcéru Marišku. Synov mal dvoch, Miloša, a Fedora; prvší žije v Amerike, druhý je v Rusku. On chudák, dobrý starý mercún, trčí v Turčianskom Sv. Martine.

Ja, už podľa svojej letory, ktorá vonkoncom nebola exkluzívnou, bol som tiež takým dobrodružstvám vystavený, hoci nie s tým istým výsledkom. Krv nie je voda, i keď bez nej nemôže byť a 90 percent jej v sebe obsahuje. Neviem, či len náhodou, ako mladému slobodnému lekárovi dostala sa mi chúlostivá povinnosť a či česť liečiť choré, na vydaj súce slečinky. Z viacerých takých prípadov pripomenúť chcem len dva, kde černuška a beluška hrali úlohu. Beluška bola istá sirota Komorovská, v opatere u istej pani Viktorky. Ináč majetná sirôtka mala ľanové vlasy a nebeské oči, a súc veľmi pobožnou, podobala sa ozaj anjelikovi. Ale i tento anjelik v ľudskej kožtičke býval navštívený chorobnými neresťami, a mne šťastnému pripadla útla úloha vypočúvať jej ponosy a vyskúmať korene, príčiny choroby. Pekná úloha, ale ťažká. Tu sa musíš zobrať a vážnym lekárom ostať. Ej, veru! Prítomná stará pani Viktorka, pozerajúc na mňa a na zmútenú tvár dievčatka, sa pod nos potmehúdsky usmievala. No ostalo to len pri zimnici, ktorá, pravda, tu i tu i mňa pokúšala. — A keď som sa ja ešte nedomnieval byť zrelým k ružovému jarmu! Ona po nedlhom čase, pravda, už úplne vyzdravená, oddala svoju rúčku akémusi doputovanému Nemcovi, súdobnému úradníkovi.

Toto o beluši. Neďaleko môjho bytu v Dolnej ulici, šikmo na náprotivnej strane, bývala istá Leitnerka, vdova po cisársko-kráľovskom lesnom, zabitom vo Fučíne v Chorvátsku, kde ho v lese zlostní hraničiari zastrelili. Mala i deti. Najstaršia, na vydaj súca dcéra, zvala sa Vilma. Mala čierne vlasy a tmavomodré oči a srdce ani pracháreň. Táto Vilmuška často chorievala, hoci čo sa sústavy jej tela týka, bola pevná, a ja som často bol povolaný, ba i okrem toho volávali ma na obedy. Raz tiež tak ležala Vilma v kŕčoch, ja som sedel pri nej, jej matka oddialila sa do kuchyne, bolo ticho. Vtom začne chorá blúzniť, máchajúc pri zatvorených očiach rukami v povetrí: „Ach nie, nie, on ma neľúbi.“ Pochopiac hneď stupeň horúčky, zavolal som pani matku, kázal som dcére prikladať zimné obklady na hlavu. A keď som ju prišiel zase obzrieť, prešlo blúznenie, kŕče, len hodný stupeň omrzlosti sa ešte zvýšil.

Obznámila sa táto krásotinka s istým mladým lesným, a keď som raz z Brezna prišiel do Bystrice a i týchto svojich bývalých klientov navštívil, ona sediac so mnou v záhradke v besiedke, tázavo sa ma pýtala, že — nože, či by som ja jej dal radu, aby — aby sa vydala. Ja som jej tú otcovskú radu dal, že keď sa jej hodí, že veru áno, lebo dobrú príležitosť načim využiť. Potom som ju už viac nevidel, ale som počul, že ešte i potom bola veľmi romantická. Keď sa raz so svojím milencom na Dolných hrabliach prechodila a čosi sa s ním poharkala, ako bola v tmavých hodvábnych šatách, tak sa hodila do Hrona. Ale tam, kam sa hodila, nebolo vody, bola len škaredá šmunta, a tak na nepoznanie doriadenú horko-ťažko milenec vytiahol a odviedol domov. Väčšmi si neublížila, no a potom sa šťastlivo zobrali.

Hneď roku 1850, v prvý rok svojho prebývania v Banskej Bystrici, predstavený som bol in flagranti na radvanskom jarmoku pod šiatrom pánu Markovičovi, pernikárovi, ktorý si ako vdovec vzal za manželku Elizabetu Aschnerovú, matku-vdovu môjho bratanca Antona Aschnera — Teodora a Mórica — a stal sa jeho otčimom a našou rodinou. Tento kučeravý, tučný, krátkohrdlý chlap bol veľmi veselej letory a hneď pri predstavení tam medzi puserlíkmi a bábikami sa pýtal, či som ešte slobodný. A na moje dosvedčenie hneď a celkom vážne sa mi ponúkol za prostredníka, že on pre mňa peknú, slušnú a i hmotne dobre opatrenú partiu má naporúdzi. Ja som vec vonkoncom vážne nebral, ale ako priateľ dobrodružstiev som jeho veselú ponuku prijal, že pôjdem s ním do Štiavnice na cestu lásky a šťastia. Pre nemiestnosť a krátky čas ďalší rozhovor a bližšia správa o veci boli ponechané na zajtrajší deň, deň odcestovania. Včasráno stál veľký plachtový voz pred mojou hospodou, vysadol som na veľkú truhlu s medovníkmi. Marcipány, pyšteky, husári, bábky cestou pod nami s voskovými sviecami, hviezdami a tomu podobným tovarom hrkotali. Nuž a tu cestou mi môj milý, starostlivý dobrodinca vyzradil, koho on má pre mňa na muške. Je to istá poriadna, ináč i dobre opatrená slečinka v tichom zákutí, v Opatovciach prebývajúca s matkou vdovou, ktorej meno Ninka. Otec jej bol dobrým gazdom, mäsiarom. Toto posiaľ ešte pekne, zvodlivo znelo, ale — ale — priložil potom môj dobrodinca utlmeným hlasom na konci dlhej rozprávky: ona je už — zverená s banskobystrickým mešťanostom Ránerom, „ale ja neverím, že by zaň išla, len keď už bude s ním pred oltárom“. Ja — počujúc, že mne dopriata krásavica je už s druhým zasnúbená, jednu nohu som už cez rebrinu spúšťal, ale na jeho tvrdenie, že tá vec nie je ešte istá, on že s tým domom stojí vo veľmi priateľskom pomere a že mne, slobodnému šuhajovi, svet vždy otvorený stojí, a ja navštíviac s ním tú rodinu slušným spôsobom, ničím sa neprehreším, dal som sa nahovoriť, a to tým ľahšie, keď celou tou smiešnou vecou moja zvedavosť a obrazotvornosť boli rozdráždené. Zostúpili sme v hostinci a tam môj pytač vymyslel nasledujúci postup: vojdeme spolu do izby, kde ma dievčaťu predstaví. On že bokom potajme bude pozorovať; keď sa mi dievča zazdá, aby som si nos pošuchal, on že potom s matkou bude diplomatizovať.

Tak sa stalo. Na hornom konci obce vošli sme do nepatrného malého domčeka; nepatrná škrupina, pomyslel som si, ale môže mať znamenité jadro. Ani som sa nemýlil. Bol som predstavený dievčaťu pekného vzrastu, milej dobrej tvári. Láskavo sa usmejúc, posadila ma vedľa seba. Vyšívala akúsi okrasu. Markovič, sediac pod pecou, čakal na dohovorený znak a netrpezlivo rozháňal svojimi krátkymi nôžkami. Stará pani miešala v kuchyni zápražku. Náš hovor sa začal s vyšívaním, stadiaľ pretiahol sa na romány, na kury, holuby, teľce, kvety, ľan, kapustu. Jej reč bola nenútená a v každom z tých predmetov primeraná — krátky, dobrý úsudok. Dojem bol naozaj dobrý, a tak som, utiahnuc hlavu kus nazad, na operadlo vysokého stolca, vďačne vyžiadaný znak dal najavo, a aby môj sprisahanec nebol v pochybnosti, dokonale som oboma rukami po nose brúsil. Na tento telegram vyskočil Markovič na obe nohy a utekal do kuchyne, kde so starou paňou viedli medzi hrncami ďalšie vyjednávanie. My sme pri dobrom rozmare príjemne štebotali ďalej, kým nevkročil Markovič, že je už čas na obed. Nastalo lúčenie, a veru by som sa ja vďačne, hoci som bol lačný, ešte tam bol zabavil. Ale ako mi môj protektor cestou do hostinca vyprával, stará pani bola by vďačne na mňa pristala, a bezpochyby i dcéra, keďže jej snúbenec je značne odo mňa starší, ale celá vec už priďaleko dospela — už náradie, celú výbavu hotujú. Markovičovi všetko to nebolo dosť, tešil seba tým, že on tomu neverí, len keď ich pred oltárom vidí! Naradil mi, aby som ešte popoludní ta išiel. Ale ako, keď som sa už odobral? Teda s tou výhovorkou, že som si tam ručník zabudol. Šli sme ta a hľadali sme ručník; ona nám ho pomáhala hľadať. Po dlhšom hľadaní som ho našiel — v svojom vrecku. Ona sa šelmovsky usmiala, a ja som prosil za odpustenie, že je nie div, keď v jej prítomnosti zmysly a celý rozum tratím. Pretože mala prácu v hostinci, pošla s nami a ja viedol som ju popod pazuchy dolu. V hostinci jej práve sedlár zošíval matrace. Keď som videl tieto hovoriace predmety budúceho jej manželského stavu, cítil som veru, že sa tu ťažko dá nazad kerovať. Markovič ich predsa len mohol pred oltárom vidieť.

Nasledujúcej zimy vo fašiangu zišiel som sa s ňou na bále, ktorý dávala harmanská fabrika. Tancoval som s ňou a pýtal som sa jej pri tej príležitosti, či sa cíti šťastlivou. Ona mi dôverne a prostosrdečne odvetila, že áno, že je šťastlivá. Táto dobrá, tichá osoba porodila syna, ale — úbohá — nezadlho zatým upadla do suchôt a mladá odobrala sa na večnosť.

Štiavnická evanjelická obec usporiadala v prospech svojho lyceálneho alumnea^[427] bál, na ktorý poslala pozvanie i do Banskej Bystrice. Náš stoličný predstata Fr. Trojan vyzval i mňa, a tak sme vedno cestovali na bál, kde sme sa do rána a dosť dobre zabávali.

Druhý raz, v spoločnosti mnohých druhých, boli sme v Štiavnici na slovenskom divadelnom predstavení, ktoré usporiadala manželka pána banského radcu Landerera — pekná, pohyblivá pani a priateľka Slovákov. Hlavnú úlohu hrala ona. Návšteva bola hlavne zo samej zvedavosti hojná. Po predstavení povolala nás mnohých k sebe na večeru, kde sa potom do rána tancovalo. Krátky oddych mali sme u Ormisa,^[428] kde sme na zemi na slame ležali. Pamätám sa, že mojím susedom z jednej strany bol Samuel Ormis, z druhej strany bývalý mičinský evanjelický farár Ruttkay.^[429]

Celá Ostrolúckovská rodina bola cisárskemu dvoru verne oddaná, za čo pod revolúciou bola vystavená šikanériám a škodám. Gejza Ostrolúcky, oddaný panujúcemu mocnárovi, bol v Bystrici označený za okresného sudcu. Bol to človek učený, bohatý a veľmi dobrého srdca, ale podivín, skúpy a neporiadny. Jožko Konček, tiež pán brat, ale, pravda, chudobný, ináč škrupulózne čistotný a poriadny, zavše dráždil Ostrolúckeho pre jeho nedbanlivosť. Uňho v príbytku ležal na náradí prach a z povaly viseli pavučiny, že sa človek zohýnať musel. Jožko, u ktorého musela ležať každá zápalka v istom predpísanom smere, hneval sa, keď na Ostrolúckom videl neoprášené, nevykefované čierne šaty. Vyčítal mu prosto, že by on, totižto Konček, tomu darebákovi hajdúchovi, čo Ostrolúckeho obsluhuje, tie háby na seba dal poobliekať a že by ich sám potom palicou dal prášiť.

Ostrolúcky bol krátkozraký, ale okuliare nenosil, a tak sa stalo, že raz, príduc na obed do Marov, kde sme už okolo stola sedeli, zastavil sa pri istom hrbatom kancelistovi Kalinovi s plešivou hlavou, ale opatrenou mohutnou parochňou, a vlezúc mu piatimi prstami do nej, s podivením riekol: „Ale aké husté vlasy má tento pán Kalina,“ a zhodil mu parochňu do taniera s polievkou. Ostrolúcky sa naľakal, Kalina sa zdesil, a my sme sa pri najlepšej vôli nemohli zdržať smiechu. Mne bol priaznivý, a tak ma pár ráz povolal na Ostrú Lúku, ich dedičný majetok. V taký čas prišla pre tohto bohatého pána príležitosť z majera za Hronom, v susedstve Buče. Bol to náramne veľký senný voz a dva malé robotné kone. Sedlisko — otep slamy a jednoduchý pokrovec.

Porekadlo hovorí, že dievčatá o ženbychtivých mládencoch do dvadsiateho roku sa vyslovujú: „Aký je?“, od dvadsiateho do dvadsiateho piateho roku: „Čím je?“ a od dvadsiateho piateho volajú: „Kde je?“ My sme v Banskej Bystrici tiež mali niekoľko dievčeniec oddaných slovenskému národu, ale patrili takmer bez rozdielu k tým „kde je?“. Prvá vrstva bola kozmopolitická, stredná zväčša meravo maďarónska, ale pri danej príležitosti sa tiež láskavo pojednali, ako sme to už skúsili pri Málike Kasanických.

Z tej tretej triedy vynikala Hermína Schwartzmannová, ktorá celou dušou usilovala sa byť korenistou Slovenkou. Ona bola stálou, vernou slovenskému táboru a mladí šuhajci vďačne sme si s ňou robili žarty, čo v tábore druhej triedy prepálených maďarónok pôsobilo veľké pohoršenie. Nuž ale „kde je on?“ sa nezjavil, a keď po rokoch videla, že bez prospechu bola „národovkyňou“, založila, ako bolo počuť, v Štiavnici dievčenský ústav, kde sa ozlomkrky po maďarsky prednášalo. A myslím, že tam, hatená vekovými a politickými okolnosťami, zaľúbené slovenské básne už neskladala.

Roku 1851, 23. júla, mal biskup Štefan Moyses svoju inštaláciu v rezidencii v Banskej Bystrici. Ja som tohto vysokovzdelaného, vznešeného, i svojím zovňajškom impozantného pána už mal česť poznať v Chorvátskej v Stubici pri príležitosti rekviem grófa Juraja Oršića. Pri veľkej hlučnej hostine som ho i ja oslovil a pozdravil, a to po chorvátsky. Tento incidens dotkol sa ho očidivne príjemne a hostia napnuto načúvali. Ale najväčšmi dojala moja krátka, ale dôrazná reč jeho komorného, ozrutného Chorváta Metretića. To chlapa tak pohlo, že ma vo svojom nadšení, ako som práve pre lepší efekt na stolci stojac rečnil, odzadu objal a na chrbát bozkával. Biskup Moyzes bol veľmi pohostinný. Pri svojom častom a dlhšom bavení sa v meste dával časté obedy a večierky, ku ktorým hromadne a striedavo inteligencia, zvlášť úradníctvo bývalo povolané. Večere odbavovali sa stojačky a podľa vôle chladnými jedlami. Pri jednej takej príležitosti, keď sme sa po večeri utiahli do bočnej izby, kde sme voľne fajčili a hrali sa v karty, sedel som pri preferansi s Fr. Blahom, prísediacim súdu, a fiškálom Matejom Slabeyom. Slabey zvolal: „Vojta!“ a ja sa pýtam: „A aká je?“ Od odvetí mi: „Červen!“ A vtom ohlási sa mu za chrbtom milý, dobrušký starček, náš slovenský mecenáš Červen:^[430] „Tu som!“ Rozumie sa, že k týmto stolom bývali povolaní dôstojníci banskobystrickej posádky, medzi ktorými boli mnohé vtipné, veselé hlavy, najmä z viedenského pluku Deutschmeister.

Ja som ešte raz mal príležitosť pozdraviť biskupa Moysesa verejne, a to zase po chorvátsky, v Brezne, kde ho pri príležitosti birmovky okázale privítali. Prvý raz v Stubici v Chorvátskej, druhý pri jeho biskupskej inštalácii v Banskej Bystrici a tretí raz v Brezne.

A tak plynul čas a ja som bol so svojím skromným osudom vcelku spokojný. Hoci som pokladov nenazbieral, na čo som ani príležitosť nemal, vyživil som sa statočne, i svoju jednoduchú mládeneckú domácnosť som si zaopatril obstojne. Ale z ohľadu na neisté politické položenie svojho stavu, pretože všetky politické úrady boli len dočasné, a z druhej strany ako syn bývalého banského úradníka, ktorého všetci bratia pri banských úradoch boli zamestnaní a takrečeno teda i mne banský život bol vrodený: zatúžil som i ohľadom zabezpečenia svojej úradnej postate za banským lekárskym úradom.

Pamätám sa dobre, keď som ako studiosus medicinae^[431] s krčmárskym synom z Voznice (potom býval jeho otec v Žarnovici), juristom Ondrejom Kaldrovičom býval spolu na hospode v Pešti, a v našich zlatých vzletných snoch sme spomínali, ako nám tu budúcne bude hersky, keď on ako banský fiškál v Štiavnici a ja ako banský fyzikus tamže budeme spolu úradovať. A hľa, on odbaviac jus a potom banskú akadémiu, post tot et tanta discrimina rerum^[432] stal sa banským radcom, námestníkom hlavného banského grófa, inšpektorom hrádockých panstiev (čo ani prijať nechcel) a — krajinským vyslancom. Pravdaže, na dosiahnutie toho mu druhí pošliapaní museli za rebrík slúžiť, kým potom mladý ešte, rakom žraný, v najskvelejšom rozbehnutí sa z toho vysokého rebríka musel sa skloniť hlboko dolu do jamy (3. marca 1871). Ja predsa dostal som sa tiež k banskému kráľovskému ľudu, len s tým rozdielom, že v ďalšom postupe mne to škodilo, čo jemu osožilo. No ale dobre tak. Mám čisté svedomie, nemám čo obanovať, ostal som verný svojim prirodzeným zásadám, ktoré, pravda, nezrovnávajú sa vždy s panujúcou politikou a nebývajú rešpektované. Slúžil som verne ľudu a, myslím, tým i krajine — ľudu, z ktorého pochádzam. Ale na tom sa zastavili, lebo že to nepatrí k štátnej idei. Akoby v takej idei jednotlivý človek nesmel mať tiež svoju ideu?!

Roku 1853, 29. marca, bolo mi vystavené grófom Attemsom, dištriktuálnym cisársko-kráľovským komisárom v Prešporku,^[433] podpísané veľmi lichotivé poďakovanie zo strany inšpektorátu toho dištriktu škôl (istotne prostredníctvom samého pána inšpektora, môjho osobného priaznivca Jozefa Kozáčka), že som daroval banskobystrickému gymnáziu rozličné prírodovedecké predmety, zväčša z ríše nerastov.

Medzitým keď v Brezne ostala uprázdnená stanica cisársko-kráľovského ochodzného bansko-lesného lekára, podal som počiatkom r. 1853 na štiavnickú bansko-lesnú správu prosbu, opatrenú dobrými svedectvami. Ondrej Kaldrovič, môj priateľ, ktorý v ten čas zastupoval podriadenú službu pri banskej súdnej správe v Banskej Štiavnici, mi pilne podával správu o postupe mojej veci. Raz som ho tiež osobne navštívil a veľmi kamarátsky ma prijal. Bol ženatý a mal početnú rodinu; nazbieralo sa ich postupne — tuším — dvanásť, ak nie viac, a okrem jedného chlapca samé dcéry. Banský cisársko-kráľovský dištriktuálny fyzikus, bývalý plukovný lekár dr. Schillinger ako odborník zostavil z uchádzajúcich sa lekárov terno: na prvé miesto plukovný lekár, na druhé miesto plukovný lekár, na tretie miesto propter formam doterajšieho dočasného lekára v Brezne, Ertla. Ja som teda z kandidácie úplne vypadol. Banská správa vynechala Ertla, ktorý ani doktorát nemal, a mňa kandidovala na tretie miesto. Tu chcem podotknúť, že dr. Franc Schillinger, dištriktuálny banský fyzikus, stal sa potom mojím úprimným, verne oddaným priateľom. Ako osemdesiatjedenročný umrel na penzii v Banskej Štiavnici. Bol to človek výtečne, všestranne vzdelaný a veľmi dobročinný, rodom Štajerčan.

Brat Adolf mi už dňa 25. apríla r. 1853 naradovaný písal, že som do Brezna kandidovaný. Ako na treťom mieste som, pravda, skvelé výhľady nemal. Ale bratanec, ministerský radca Eduard Roeszner mi z Viedne 16. júna zvestoval, že ministerstvo zmenilo kandidáciu, mňa že postavilo na prvé miesto a vymenovalo za breznianskeho lekára. Pri tej príležitosti pripomenul i príjemnú novinu, že lós otcovej kaucie je vytiahnutý.

Ešte nikto netušil výsledok kandidácie, keď som ja už správu o svojom vymenovaní nosil vo vačku. A bolo mi komické, keď ma pán bystrický komorský fyzikus, môj budúci šéf dr. Alojz Feja, úprimne ľutoval, že podľa štiavnickej kandidácie ja brezniansku stanicu obsiahnuť nemôžem. Preto veľké bolo podivenie, keď 7. júla 1853 dekrét pripálil, podľa ktorého som predsa bol vymenovaný a na 14. júla povolal ma pán dr. Feja do svojho príbytku skladať prísahu — čo som, rozumie sa, urobil. Odchod na moju novú stanicu bol určený na 3. augusta r. 1853, aby som si do tých čias mohol porobiť ako úradné tak i súkromné poriadky.

Koncom februára 1850 som sa s diplomom dostavil do Banskej Bystrice, v ten istý rok 23. júla bol som sprisahaný za stoličného okresného lekára a 14. júla r. 1853 za okresného bansko-lesného lekára do Brezna. A tak po troch rokoch lúčil som sa so svojím rodiskom, so svojimi priateľmi, s matkou a sestrou Petronelou. S týmito poslednými len na krátky čas, kým sa v Brezne usalaším. Svoj skromný úbor som si vozkármi poslal do Brezna a s dobrou mysľou a s usporenými dobre vyše sto zlatými km. pustil som sa na novú postať svojho života.

Obyčajný štajerský vozík, nadobudnutý v Bystrici, viezol ma do Brezna. So mnou viezol sa komorský fyzikus dr. Feja, môj predstavený, dobrý, statočný pán, deťmi — zvlášť dcérami — hojne opatrený. A tak s pomocou božou a pri dobrej mysli pohli sme sa ráno 3. augusta 1853 z Banskej Bystrice a prišli sme toho dňa popoludní, aby som v prítomnosti predstaveného dr. Feju od pána Ertla, dočasného lekára, prejal službu.