ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Príduc teda 3. augusta 1853 do Brezna, prejal som službu od svojho predchodcu, ktorý ma ešte potom pár dní rozvážal na svojom jednopražnom vozíku po mne neznámom okrese. Začas, kým som si našiel hospodu, uhniezdil som sa u priateľa Janka Čipku, ktorý sa pozdejšie stal mojím susedom a kmotrom, a bol som — ak sa nemýlim — asi za deväť dní jeho hosťom. Vyrozumel a vycítil som skoro, že mojím príchodom stal sa v jeho domácnosti akýsi prajnejší ruch. Jeho ináč v obcovaní milá, príjemná, prívetivá manželka Ema,^[434] dcéra farára, pozdejšie superintendenta, známeho humoristu a výtečníka Jána Chalúpku, neznášala sa s prísnou, ale nadmier statočnou, pracovitou svokrou; ani sa k tomuto gazdovskému domu prispôsobiť, ani svojmu pravému, až kus ostrému, ale tiež veľmi statočnému, usilovnému, charakternému puritánskemu mužovi a odmeraným staroverským, ale zdravým meštianskym obyčajom podriadiť nemienila. Z toho povstali už prv roztržky a výstupy, o ktorých som ja však nemal ani tušenia. Len po krátkom mojom bavení badal som akúsi nechuť, ba potajomný odpor. Ja sprvu netušiac, potom nevšimnúc si toho, bol som vždy veselej, neporušenej nálady, a následok toho bol, že sa i môj hostiteľ Janko zohrial, ona, i tak osoba veselej letory, tiež tak, a tak disharmónie, ak nejaké ešte boli, pozorovať nebolo, a mrzutosť medzi manželmi sa tratila.

Medzitým som si najal hospodu a presťahoval som sa do nej. Bola to hospoda priestranná, na prvom poschodí na rínku, rátaná už tiež na bývanie s matkou a sestrou. Jednu malú izbu s alkovňou^[435] obývala mestská baba pani Schultheiszka. Ten dom — teraz majetok lesného eráru — bol vtedy majetkom Egida Lehotského, prv dlhé roky breznianskeho snemového vyslanca. Asi dva-tri roky som tu býval, skadiaľ som sa potom presťahoval na druhú stranu rínku, tiež na prvé poschodie, do Salamínovho domu. V tom prvom dome mal som dve veľké izby na ulicu a alkoveň, kuchyňu, komoru, pivnicu, stajňu. Na tejto druhej hospode mal som dve izby na rínok, kuchyňu, komoru, pivnicu, stajňu a jednu izbičku na schodoch, kde som spával a ordinoval.

Nastala doba môjho usalašenia a doba rozličných nových starostí. A sem patrí i starosť zaopatriť si koňa. Pri vykonávaní úradných ciest som totižto nedostával ani príležitosť, ani paušál, ani deputát. Za každú vychádzku som od eráru dostával pod menom „jazdeckého“ 40 gr. km. na deň, to jest štyridsať grajciarov, a to potom bolo mojou vecou, ako som sa dostal na určené miesto. Pretože za štyridsať grajciarov tvrdo bolo sedlového koňa na jeden deň najať, bol som prinútený kúpiť si koňa, ktorý by mi každú chvíľu bol k službám naporúdzi. Mal som dosť nárady, medziiným mi Lehotský ponúkal svojho koňa, pekné zviera a krásne niesol, ale okrem svojho pána druhého na chrbát nepripustil. Keď cudzí naň chcel vysadnúť, museli ho držať. Druhý bol chudý, ale tichý — ako povedajú — múdry. Ten prvý sto štyridsať zlatých km., tento osemdesiat zlatých. Ten prvý, keď už na ňom sedel, niesol pekným vlnistým trapom, ten druhý kus natriasal, ale bol bezpečný. Rozhodol som sa kúpiť toho chudšieho, žemľovej farby „husára“ — preto, že bol lacnejší a múdrejší, privoliac i menej zbehlému športsmanovi vyliezť na svoj pokorný chrbát. Pre takého jazdca ako ja bol dosť dobrým truľkom a pri mnohých kavalkádach^[436] úradných a neúradných ma ešte dosť pokojne vyhegal, i keď za ten čas, čo ma nosil, či vo dne či v noci za jeden a tri štvrte roka, som prežil rozmanité sinavé príhody.

Tu pár pripomeniem. Ponáhľam sa domov z Čierneho Hronca, kde som nocoval, a večer mal byť bál. Ako prejdem prieslopom na Bazovo, zem bola zamrznutá a pokrytá útlym snehovým páperom. Kôň vykročil na malé hladké zamrznuté pukasté žrielce, podkovy mal snehom nabité, všetky štyri sa mu razom vyšmykli a on ako kosou podťatý padol až temer horeznak. Mne by bolo čo len nohu zlomilo, keby som nebol zavčasu vytiahol nohy zo strmeňa. Hodilo ma ani hrušku na bok a udrelo ma nešeredne do bedra. Biedne som sa doredikal domov a krívajúc išiel som večer v nedobrom rozmare na bál. No ale hudba a tanec lepšie účinkovali ako sám opodeldok,^[437] a do rána bol som rovný ani jedľa. Je to zvláštny druh masírovania, ktorý príležitostne odporúčam. Tu mimochodom i to chcem podotknúť ako terapeutickú zvláštnosť, ktorú som skúsil najmä pri dievčencoch, že zlostné bolenie zubov, čo druhým liekom ustúpiť nechcelo, po niekoľkých túrach veselého valčíka alebo čardáša rapídne prestávalo.

Raz som jazdil na Polhoru — rectius^[438] na michalovskú mašu pri Polhore, a na Prdliačke nechcel mi môj husár preskočiť malý, a dosť hlboký jarček. Musel som zosadnúť a za opraty ho previesť na druhú stranu. Ako tam zase vkladám nohu do strmeňa, chtiac sa vyhodiť, hladká podošva sa mi vyšmykla a strmeň uderil ma citeľne na podočnú kosť. Robil som si vodné obklady a jazdil som ďalej. Na Michalovej u predstaveného maší, pána Ulepiča, bolo viac panstva, jeho ženina rodina z Haliče. Vstúpiaceho privítali ma divnými posunkami, ukazujúc prstami na moju tvár. Ja začudovaný nad týmto neobyčajným úkazom, pozriem sa do zrkadla, a tu ešte len videl som príčinu toho obdivu: koža vôkol oka bola mi osinelá a v hrdej šľachtickej spoločnosti bol som ozaj ako strašidlo. — Tak sa mi tiež prihodilo, keď som po nocľahu na Beňuši s tamojším bývalým lesným Gustávom Raiszom jazdil ráno do mesta. Na Bujakove pripojil sa k nám priateľ, pokladník železného podhradského samokovu. Všetci traja sme jazdili. V noci pršal dážď, cesta bola mláčna, blativá. V jazde trapom pri breznianskej mlynskej hati popustil obom koňom — mne a Raiszovi — popruh. Sedlo sa zvrtlo a my obaja sme zleteli do mláky, až to veselo čľaplo. Kone utekali do mesta. Pokladník Viliam Scholtz popchol za nimi, ale ich už len v meste mohol pristaviť. My dvaja museli sme so sedlami na pleciach, na nepoznanie zablatení, pešo za nimi až do mesta. A keby ten môj husár nebol taký múdry býval, čože by už potom so mnou bolo bývalo? Bolo ešte viac takých prípadov, ale ich opis by bol únavný.

Ale nie je dosť koňa mať, musel som sa zaopatriť senom, slamou, ovsom, musel som mať sedlo, remene, pokrovce atď. — však sa pri koňoch veľa všakových remeselníkov živí. A ani toho nie dosť, musel som si zaopatriť chlapca, čo mi riadil koňa. Toho som platil a choval, a aby to malo aké-také príjemné líce, dal som šuhajkovi ušiť primerané háby. A tu mi vhod prišli šaty honvéda, čo som mu v zime r. 1849 pomohol na nohy. Dal som z nich zhotoviť parádny kroj, hnedú atilu^[439] s červenými šnúrami, modré nohavice tak isto s červeným pásom, a malý široký klobúčik. A to bol môj kočiš, sluha, komorník v jednej osobe.

Na chrbte opísaného môjho „husára“ vynášal som sa po ďalekom, širokom mojom okrese, k čomu, rozumie sa, kúpil som si ešte ostrohy, široké, hojne remeňom obšité nohavice a knutu. Keď k tomu ešte pripočítame tmavosivý, do kolesa strihaný kepeň a mňa v tom obleku na husárovi, môže si ma každý ako Dona Quijota ľahko predstaviť. Úloha to bola dosť ľahká, keď sa mi ona i priam ako nová spočiatku zazdala, no pozdejšie, vo dne v noci jazdiacemu, zvlášť v zime, v planých chvíľach, dosť ťažko mi padla.

Ochodza bola veľká a v nej mnoho obcí, rozložených v troch hlavných smeroch. Jeden smer ťahal sa pozdĺž Hrona hore, druhý Rohožnou breznianskymi poľami a sčiastky pozdĺž potoka Rohožná, tretí popri Čiernom Hronci. Tieto tri smery tiahli sa takmer paralelne od Brezna na východ. Prvý sa končil Bacúchom na hranici liptovsko-gemerskej, druhý Polhorou na hranici gemerskej, tretí Dobročou a Sihlou na hranici gemerskej a novohradskej. Obce, ktoré boli — čo sa kráľovských robotníkov týkalo — pod mojou lekárskou opaterou, boli: Brezno ako sídlo, privátne železodielne Bujakovo (ale vždy opatrené kráľovským lekárom), potom kráľovskými rubármi obývané: Fílipov, Gašperová, Beňuš — s lesným úradníkom — Pôbišovo (oproti za Hronom), Braväcô, Srnkov, Podholie a Bacúch (tieto už od Brezna dva a pol míle vzdialené). Tieto obce neležali pravidelne na brehu Hrona alebo v jednej čiare, ale boli bližšie-ďalej, napríklad Braväcô, Srnkov, Podholie a Bacúch v bočných dolinkách, alebo rozmetané po kopcoch. Druhý smer Brezno — Polhora obsahoval železnú mašu Michalovú, obývanú mašiarmi a baníkmi, potom úradníctvom mašiarskym a lesným; na Polhore bývalo veľmi málo kráľovských robotníkov. Vzdialenosť z Brezna činila dve míle. Tretí smer bol najdôležitejší a s najviac obcami. Prechodilo sa tu južne cez kopec Bazovo do Čiernohronskej doliny. Prvá obec bola Krám s bydliskom lesného (potom nadlesného), vbok toho na juh v ukrytých dolinách Medveďov a ďalej vbok toho, pánubohu za chrbtom, Krškov, z ktorých väčšina obyvateľov okrem lesa, svojej domácnosti a tu i tu balockého kostola málo čo znala z božieho sveta. Ja som tam v čase svojho úradovania zriedka bol, lebo tí ľudkovia nechceli a nevedeli byť chorí, a keď som ta predsa na koni pripálil, deti utekali do lesa a schovávali sa pod čečinu a pod kríky. Potom nasledovali na hŕbe pri vode: Závodie, Vydrovo a Balog — tento so školou, farou a kostolom. Ďalej pri potoku Jánošovka, Pustô a najväčšia medzi nimi obec Dobroč, vľavo od týchto obcí na kopci Fajtov s podlesným, a Komov. Od Balogu strminou, potom hrebeňom dlhých vrchov medzi čírymi lesmi vedie osiralá cesta asi dve hodiny na sklenú hutu, rečenú Sihla, kde tiež dvaja kráľovskí podlesní a niekoľko rubárov a uhliarov bývalo. Keď som mal prejsť Čierny Hronec a ešte i Sihlu navštíviť, tak som sa pohol okolo poludnia z Brezna a na tretí deň popoludní som sa navrátil. Pri epidémiách to ešte horšie bolo. Vzdialenosť z Brezna na Dobroč činila okolo troch míľ, na Sihlu viac ako štyri míle, ale keď k tomu beriem, že pri tých sem-tam rozmetaných obciach, aby ďalej mohol postúpiť, som sa zase na uzol ciest musel navrátiť, tak tá vzdialenosť oveľa viac vynášala, akoby som rovnou čiarou cestu bol mohol naraziť.

Osobníctvo, podriadené mojej lekárskej opatere, točilo sa číslom okolo tisíc päťsto robotníkov v dvadsiatich štyroch obciach a niekoľkých medzi lesmi široko-ďaleko vystavaných horárskych pustatín, napríklad Zákľuky nad Sihlou a Kamenistým, Klimentka pod Sihlou a tiež hneď pri Kamenistom, na Sedmáku nad Kysucou atď. Taktiež povinen som bol bdieť nad zdravím im prislúchajúcej rodiny, i keď rodinní príslušníci nárokov na liek zdarma nemali, ale zdarma ich liečiť bol som povinen. Z tohto vidno, že to úloha nebola ľahká, a vykonať sa dala len pri dobrej vôli a pevnom zdraví, spojenom s vytrvalosťou. Koľký počet ľudu to mohol byť, zovrubne nemôžem udať, ale nepreháňam azda, keď ho cením na šesť-osemtisíc.

A tento veľký, roztiahnutý okres spravoval som sám, sám jediný bez pomocníka. Až potom, keď som bol preložený do Kremnice (r. 1868), moji nástupcovia dostali pomocníka, dohliadača chorých, ako ho štiavnickí baníci volajú — špióna. Teraz, ako mi povedal (r. 1900) dr. Terray, sú na tom priestore dvaja lekári s dohliadačmi, hoci sa počet robotníkov nerozmnožil, ba správnejšie môže sa povedať, že sa ich počet umenšil a myslím, že ich nároky na lekára, to jest jeho pomoc, sa nezmenili a tie isté ostali. O koľko pohodlnejší život môžu viesť patriční páni lekári, a pomerne omoc výnosnejšie sú dôchodky, ako za mojich čias boli.

Jeden z tých lekárov býva — tak ako za mojich čias — v Brezne, ten druhý kdesi na Čiernom Hronci, tuším na Balogu, a tomuto sú pridelené černohronské handle (tak volajú drevotárske obce), kdežto tie druhé dva smery pripadajú breznianskemu lekárovi. Asi po deviatich dlhých rokoch, keď bystrický fyzikát účinkovaním fyzikusa dr. V. Toelga bol preložený do Hronca, čiernohronské handle boli pridelené hrončianskemu fyzikusovi. Podbrezová s okolím sa dostala pod nového kráľovského okresného lekára (dr. Salavu). Namiesto Čierneho Hronca pridelili mi obec Valaskú, potom Bystrú, kde takmer výlučne bývali železodielnickí robotníci, potom Mýto a Jarabú: Nižnú, Strednú a Vyšnú — sídlo baníkov pod samou Čertovicou. Áno, asi cez tri roky pridali mi za Čertovicou pod Ďumbierom Vyšnú, Strednú a Nižnú Bocu a Malužinú v Liptove, kde bývali baníci, ale po zaniknutí baní pracovali v železodielňach v Podbrezovej a Hronci. Kto toto číta, ľahko uzná, že som mal za tých pätnásť rokov svojej tamojšej služby ozaj pohyblivý život. Do Banskej Bystrice mi istotne pohodlnejšie padlo sa viezť, ako sem touto cestou do Liptova; jeden deň som sa z tejto vychádzky nemohol domov vrátiť. A čo ešte v zime? Jarabá nemala záprahov — ani koní ani volov, keď teda snehy padli, a k tomu ešte záveje, musel som príležitosť nechať na Mýte a tak stadiaľ cez Mlynnú dolinu pod Ďumbierom, Singotami^[440] (Segengottes), Trojicou a hore dolinou jachal som pešo do Jarabej. Baníci robili v baniach roztratene po vrchoch a holiach. Šli ta v pondelok, nazad sa vrátili v piatok večer, a tak zriedka čo len chodník bol vyrobený zapustenou cestou. Z Jarabej na Bocu Čertovicou sám kráčať som si netrúfal, tam totižto zvlášť na hranici liptovsko-zvolenskej sprava v blízkosti Beňušskej hole bývali strašné chujavice, hnané z temena Ďumbiera, a neprešiel takmer ani rok, žeby jedného-druhého, ba i viac cestovateľov nebolo naraz zasypalo. Preto som si brával jedného-dvoch chlapov na prechod cez Čertovicu. Nebyť nebezpečia, bola to vychádzka krásna, velikánska. Keď človek vyznojený a zadychčaný vystúpil na prieslop, tam hneď zo severnej strany Liptova nakukol na teba Kriváň, Baran, Roháč a tomu podobní šuhajci. Pravdu má Schiller: „Auf den Bergen thront die Freiheit“,^[441] ale tvrdo prichodí si ju nadobudnúť. A tento kus zeme bol podriadený mojej lekárskej berle. Veruže sa mi ani veľkomestský lekár nevyrovnal. A či to pešo, či na koni, a či na voze, a či v zime, či v lete, vo dne v noci, v daždi, prachu, snehu, či v suchom tichom čase, vo vetre, búrkach, hrmaviciach; a čím planšie chvíle, tým viac bolo chorých, a bez pomocníka a bez nemocnice, len na seba samého a dobrého boha odkázaný! A keď to už v pravidelnom behu chorôb tak tvrdo išlo, čože povedať, keď sa zavalili na ľudstvo čle (tak volajú epidémie)?!

Podľa udanej správy veľká väčšina mne pridelených kráľovských robotníkov boli lesní robotníci, drevorubári, takzvaní handelčania, ľudia v každom ohľade pôvodní, hodní pozornosti. Handelčania, osadení hore Hronom od Brezna, vlastne vyše Bujakova, sú pôvodní Slováci, ale vyskytnú sa medzi nimi i nemecké mená, alebo mená vlastne slovenské, no poukazujúce na nemecký pôvod, napríklad Nemčokovci (na Braväcom), potom sú teda čisto nemecké, napríklad Anxt, Zittenberg atď. Títo sa prisťahovali pozdejšie z Čierneho Hronca, alebo vtedy v 17. storočí, keď sa povolaní rubári z Bavorskej, Tirolska a Štajerska jedno za druhým prirojili. Títo prišelci sa však úplne, okrem mien, až na nepoznanie poslovenčili. Kroj, reč, mravy, zvyky, ba i typy nemecké potratili, a napodiv všetko ich so sebou donesené národné nemectvo zatopilo sa v hlbokom, všetko troviacom slovenskom mori. Mnohí potratili i svoje nemecké mená a prijali nové, slovenské priezviská, ktoré sa im teraz už prilepili ako správne rodinné mená. Nemecké, ktoré sa ešte zachovali, sú napríklad Stulajtiar (Stuhlraiter), Daubner, Dekret. Horehronskí rubári až po Bacúch (ostatnú rubársku obec) boli pred 17. storočím tam osadení baníci, ako to stopy baníctva napríklad vyše Podholia ukazujú, taktiež hálne v samej obci Bacúch z bývalých tamojších železných dielní, keď dorobené železo po biednych cestách po svete rozvážali na vrchových koňoch. Vyše Bacúcha, hodne vyše znamenitej kyslej vody, tam pod Plieškami a pod Špitálskou, som mnoho ráz stál pri ozrutnej hálni na doline v Hutkách. Táto hálňa pozostávala z trosák, a to medených, a v okolí týchto prastarých trosák našiel som niekoľko kúskov vymytého malachitu, tohoto už Egypťanom známeho a nimi váženého kovu. Táto obec, ležiaca blízo Liptovskej, ale na samej gemerskej hranici od hradskej cesty asi na pol hodiny, už v 13. storočí istotne ako banícka jestvovala a bola majetkom zvolenského župana — comitis de Zulum. Zvláštne je pomenovanie istého vrchu už na gemerskej strane za vodou, na okraji vápenistých útvarov, očividne porýpaného baníkmi: Špitálska. Tak sa menuje vrch, a vlastne tak sa menovala baňa pri Jarabej pod Ďumbierom, a tak sa menuje podnes oddiel baníctva Spitalergrund^[442] pri Štiavnici. Podľa dopočutia to boli bane, vedené v prospech neduživých, slabých, starých, vôbec práceneschopných baníkov, teda pre špitál, pro hospitali založené. Táto krásna obyčaj podporovať svojich biednych blížnych nevzťahovala sa jedine na chorých chudobných, ale aj na cestujúcich, napríklad do Palestíny, keďže v tých dávnych časiech cestovanie bolo tvrdé, nepohodlné, a to tým viac, lebo hostince zriedka jestvovali, a to najviac len po väčších mestách. A tak tieto dobrodincami udržiavané hospitia slúžili i cestujúcim za prítulok ako Turkom ich bazáre, kde oni popri odpočinku podľa možnosti boli zaopatrení i jedlom. I Kremnica má podnes stavisko, kostol a mnohé nepohnuteľnosti a kapitály a vydržiava niekoľko starých žien prítulkom a živnosťou. A to sa tiež datuje už aspoň od šesťsto rokov, a tiež pod menom Špitál.

Keď sa už pri Bacúchu bavím, nechcem pominúť i znamenitú kyslú vodu, za dvadsaťštyri hodín vydávajúcu asi toľko hektolitrov. Je pri nej i malý kúpeľ s dvoma vaňami. Pre skúpy prítok tejto znamenitej vody sa vaňové kúpele chystajú len poriadku. V nedeľu a vo sviatok vyčerpá vodu húfne dochodiaci okolitý ľud až po samé dno dva kadluby. Keď človek dúškom hodný pohár vychlipne, nuž voda reže na jazyk a oči slzami zabehnú. Ona občerství, ale viac pitá, zapeká. Večer na prázdny žalúdok asi za sklenicu pitá, pôsobí v noci práve tak ako nevykysnuté pivo. Pochádza to z veľkého množstva vyvinutého slobodného uhlíka, ktorý sa vyvinuje celou cestou krvobehu a potom ešte v mechúri. Pretože občerství a zapeká, veľmi dobre účinkuje pri slabých na črevá, behačkou trápených, pri bledej nemoci, ale zle slúži plnokrvným, alebo práve na srdce chorým. Voda zohrievaná na kúpeľ vyparením stráca uhlík, ostane železo, hrdza, a tá na žlto farbí bielizeň. K tomu čisté povetrie, svieži prievan dolinou, hučiaci poskakujúci potok, krásne okolité lesy a pitie tejto vody netušene napomáhajú trovenie žalúdka. Vzdialenosť kyslej vody od Bacúcha je asi na dobrú štvrťhodinu. Dopočul som, že v novších časiech utvoriac pri Kyslej tajch na plavenie dreva,^[443] spätili potok, a týmto povýšením sladkej vody ona kdesi prenikla do prameňov minerálnej vody a ju — na jej úkor — značne rozriedila.

Bacúch patril ako fília pod beňušskú farnosť a kostol. O niekoľko rokov môjho úradovania si Bacúšania vystavili kostolík; pri zháňaní peňazí som im bol na pomoci i ja. Najmä mojím pričinením nazbieralo sa niečo vyše sedemdesiat zlatých na oltárny obraz. Ja som chcel, aby to bol sv. Cyril a Metod, ale oni chceli mať svojho rubárskeho patróna, sv. Jozefa. Ja som s týmto cieľom odkreslil Bacúch a jeho okolie, ako tam drevotári rúbajú a spúšťajú strminou kláty. A tak teda sv. Jozef stojí so svojimi tesárskymi parhámami na oblaku a pod ním vidieť Bacúch a rubárov pracujúcich okolo dreva.

Keď som sa takto oddialil z riadneho časového vývinu dejov, navrátim sa zase na začiatok svojho účinkovania v Brezne. Porovnávajúc svoje predošlé stoličné lekárske položenie s terajším komorským, tamto — keď na istotu tohto postavenia nehľadíme — bolo výnosnejšie a pohodlnejšie ako toto. Tam som mal tristo zlatých pláce a pri dosť častých vychádzkach i diéty. Tuto moja pláca činila stopäťdesiat zl. km. na rok, z bratskej deväťdesiatdva zl. päťdesiatštyri gr., na koňa len v časiech jazdenia štyridsať gr. a diéty — tuším — šesťdesiat gr. km. (takrečený Kramzährung).^[444] Okrem toho dostával som deservity, to jest isté odmeny podľa starej taxy ránhojičských činov, obzrenia, zaviazania, preväzovania rán (za menšiu ranu sedem gr. km.), za banky, pustenie žily, ťahanie zubov pár grajciarov taxy atď. (Najväčšia operácia caesarotomia,^[445] ktorá sa mi nikdy neprihodila, bola taxovaná deväť zl. km., a toto bola najvyššia cena všetkého.) Krem toho dostával som od takrečených invalidov-rubárov od každého zarobeného zlatého tri štvrte gr. km., čo do roka vynieslo — raz viac, raz menej — asi sto päťdesiat zl. Bratská pokladnica železodielne v Bujakove platila mi ročite sto zl. km. Táto železodielňa bola majetkom súkromníkov domu Podhradských v Spiši.

V mojej ochodzi boli fary: v Brezne dve — jedna katolícka, jedna evanjelická, na Beňuši katolícka, i na Polhore, Balogu; Sihla patrila na Lom, do Gemera Rožňavskej diecézy — teda dohromady šesť farností. Keď mi Čierny Hronec so Sihlou odpadli, miesto týchto dvoch farností dostal som na Valaskej farnosť katolícku a na Mýte evanjelickú, a keď som opatroval začas i tri Boce, pripadla mi aj evanjelická farnosť tamže, teda spolu sedem farností.

Pamätná je fara balocká tým, že prechováva veľmi vzácnu etnograficko-historickú knihu Historia domus parochiae Balogiensis,^[446] hlavne pre čiastku písanú počiatkom 19. storočia, kde sa neobyčajne pekne opisujú zvyky, dialógy rýdzeho pôvodného ľudu, kraj a všetko, čo sa hýbe a nehýbe, s osobitným úvodom o historickom vývine Slovanstva a Slovenstva, čo na ten čas a tak dôkladne písané, je obdivuhodné. Zakaždým, keď sa táto kniha dostane do rúk interesovaných znalcov, s veľkým záujmom ju čítajú.

Ale okrem tejto zaujímavej knihy nachodila sa tu pripomenutiahodná osobnosť, farár Jozef Kúdelka, vyznamenavší sa pohostinstvom, dobrosrdečnosťou a vtipom, rozmarom na ďaleko široko známy. On sa už pred rokmi pominul, ale veselé anekdoty o ňom ešte nezamĺkli, a podistým ešte dlho nezaniknú. Pre rozsiahle obce bol som prinútený, pretože tam hostinca naskrz nebolo, prijať pohostinstvo pána farárovo, u neho často obedovať i nocovať, a to boli milé časy. Vďačne dal, čo mal; ale najlepšie mi chutili jeho rýdze vtipy a žarty. Tu niektoré z nich napospas.

On, Jožko, vonkoncom nebol priateľom etikety a vybraných rečí, ale čo mal na jazyku, to bez obálky vykotúlil. Keď už koho zvláštnou náklonnosťou chcel vyznačiť, čím som sa ja mohol chváliť, toho poctil maznavým menom „lajdák“. Kuchárku mal starú Moravanku Terezel, ale on ju volal „Der Esel“;^[447] kočiša mal dlhší čas „Andresel“, a toho pokrstil na „Anderesel“.^[448] Bol veľkým milovníkom vína a stránil sa vody, hoci tam z ruly znamenitá prúdila. Keď raz pri stole cudzí pán sa zmienil o dobrote tej vody, farár odvetil pokojne, že on veru nevie, aká je, lebo za trinásť rokov, ako tu úraduje, ju ešte nepil, keďže je tej mienky, že vodu len teľce pijú a po nej klufty (drevo, štiepance) plavia. Ba takým bol odporcom vody, že keď som mu raz v neduživosti predpísal piť horkú vodu, on i tú píjaval miešanú s vínom. Keď raz na Ondreja, na výročitý trh, u mňa v Brezne boli prítomní moji okolití známi ako hostia v plnom počte a lesný Imro Harzer nalievajúc víno farárovi, hrajúcemu sa v karty, sa ho opýtal, či s vodou rozkáže, odvetil v tú chvíľu a bez rozmýšľania: „Áno — ale vodu doma piť budem“. Pravda, nepil ju ani doma. Bez otázky, že pri takom pokračovaní víno ho dokonale ovládlo, ale nie tak na pamäti, len telo mu akosi onemotornelo a nohami zapletal.

Keď sa už potom popoludní poberal na trh, „lajdáci“ mu napchali za pás karát. Vyjdúc do pitvora, volal kočiša. Po dlhom volaní „Anderesel“ motal sa hore-dolu schodmi, ale statočne ochmelený, a tu keď ho pán farár videl v takom klátivom stave, zavolá otcovsky ho karhajúc: „Sviniar, či si nemohol aspoň ty triezvym ostať, keď ti je gazda opitý?“

Raz v zimnej dobe bol kdesi v Brezne na návšteve, povedzme, že na fare, kde si už založil dokonalý základ vínom, ako to už každý z jeho sviežo červeného nosa mohol vyčítať; ale zašiel ešte do Jesenských na dolevok. Účinok toho bol, že vracajúci sa večer domov pán i kočiš, ktorý pri dolievaní tiež posledným nebol — zaspali. Ako dlho to trvalo, síce tak akurátne nevedeli, ale že to dlho trvať mohlo, súdili z toho, že už ráno svitalo. Kone stáli a za nimi nahnojená hodná hŕba. A našli sa v neznámom poli, na nevyrobenej ceste, kde okrem koľají, urobených za nimi ich sánkami, druhých vídať nebolo. Museli sa obrátiť a tou istou cestou ťahať nazad, kým sa dostali na pravú cestu.

Ako už pohostinný bol a vďačne každého u seba ubytoval, tak prijal do hospody žida drevokupca, istého Weisza, ktorý v mene Milcha od eráru drevo prijímal. „Jakubko,“ povedal mu farár, „ja vám vďačne dám nocľah, len ma nezarežte.“ — Stalo sa, že raz vedno uňho tento žid a františkánsky kveštujúci fráter nocovali. Farár žartoval s ťarbavým frátrom, upomínajúc ho, aby sa mal na pozore, pretože vraj židia rituálne vraždia kresťanov. Tu v noci pribehne do farárovej spálne nastráchaný fráter, že mu je Jakub veľmi podozrivý, že sa veľmi chemrí a stene. A to bolo farárovi na gaudium.^[449] Jakubko totižto bol deň predtým popil veľa kyslej žinčice, čo mu zapríčinilo veľkú hnačku, a to boli tie františkánom označené nebezpečné pohyby.

Kúdelka dostal veľmi pobožného, ale vedno i veľkého podivína kaplána, Gramantíka. Bol prv honvédom, a úplne sa zdržiaval mäsa — nejedol ho, len omáčku z neho. Farár, zapichnúc vidličku do mäsa, mu to popod nos pretiahol: „Zavoňať smiete, ale jesť nie.“ A keď som sa pýtal, prečo to tak, nuž mi Jožko vysvetlil, že to robí z pokánia, lebo ako honvédsky delostrelec jedným výstrelom dela naraz jedenástich vojakov zastrelil. Náhodou som tam nocoval, keď kaplána doviedol jeho otec. Pred večerom hrali sme sa v karty, ja, starý Gramantík a farár, ktorý sa veľmi rád v karty hrával; a hrali sme preferans. Kaplán stál opodiaľ, hľadel mi do karát a radil mi, z čoho som mohol súdiť, že je v tej hre znamenite zbehlý. Pozorujúc to farár, poznamenal, prečo taký výtečný kartár nesadne a nehrá. Kaplán vážne odpovedal: „Ja som neprišiel sem v karty hrať, ale božie slovo rozširovať.“ Farár mrdol nosom: „Ja stačím oboje.“

Prv ako sme líhali a kaplán už bol do svojej izbičky na dvore odišiel, kukol farár oknom na osvietené obloky kaplánky: „Aha, váš syn má ešte svetlo — bojí sa, lebo dávno tu umretý farár máce, chodí s hlavou na knihe uloženou po dvore hore-dolu.“ Starý Gramantík odpovie: „Nie, prosím, môj syn sa nebojí mátoh, ale sa modlí breviár.“ A farár: „Nože no, keď taký starý bude ako ja, nebude sa breviár modliť.“ — Zdeseno zazrel starík na farára, mysliac si iste, k akému bezbožnému farárovi sa dostal jeho synček. A predsa i farár i kaplán boli dobrí, statoční ľudia. Pri príležitosti zakáľania a s tým spojenej veselej zábavy u nadlesného Markusa na Kráme farár v dobrej vôli všakové poplietol a smiechu bolo nadostač. Tu kaplán, posiaľ tichý, utiahnutý, ozve sa spoza húfne obsadeného stola: „Pán farár, zabúdate, že za každé daromné slovo zodpovedný budete pánubohu.“ Zatíchnuc všetci, upreli sme oči na farára. On ani nemrdnúc tvárou, odpovie bez rozmýšľania, flegmaticky: „Keby pánboh taký blázon bol, ako ste vy.“ Rozumie sa, že nasledoval všeobecný smiech; ale dobrý pomer nebol zakalený.

Keď na farskom dvore stavali novú chyžku pre kaplána, „kaplánka“ rečenú, pýtal sa farára kráľovský lesný majster, kam majú byť obrátené obloky, či na dvor. - „Obráťte ich kamkoľvek,“ — odpovedal — „len do dvora nie; tam by ma videl kaplán do pivnice chodiť, a dostal by chuť na víno.“

V daždivom, špatnom decembri došiel som unavený večer na faru. Bolo to v piatok, a predsa výlučne pre mňa stála na tanieri akási čierna, neveľmi lákavá pečienka. Lačný začal som hrýzť. Kaplán hnevlivým okom zazeral na mňa. Bola to akási divná chuť tej pečienky. Dozvedám sa farára, čo to bol za vtáka. „Chriašteľ,“ odpovedá on, „zastrelil ho dnes na krove svinského chlieva môj brat (mlynár).“ — Hm, v decembri chriašteľ? A chriašteľ na krove? To mi už bolo viac ako podozrivé. Keď videl farár, že nedôverčivý prestal som žuvať, chcejúc ma presvedčiť, vstal od stola a doniesol mi krídlo a dlhý tmavočierny chvost domnelého chriašteľa. Tmavá čierna lesklá farba a dlhý chvost, a hneď mi blyslo rozumom: „Ach, hrmen bohov, nuž však je to havran!“ A farár cele nevinne na to: „A veru možno, lebo toť bratovi pred pár dňami žriebä zdochlo!“

Ako rečené, bol výtečný kartár, a čím viac pil a jazykom zapletal, tým rozumnejšie a šťastlivejšie hral a toho, kto prehrával a tým samým už bol viac-menej namrzený, otobôž prekáral. Mňa obyčajne obrobil, a k tomu náležite vysmial, že som „hlúpy lajdák“. Pravdaže, nehrávali sme sa na vysoké sumy, ale predsa posmechu bolo dosť.

Stalo sa mu raz, že mu hrozilo porazením, aspoň príznaky toho boli: závrat, meravosť atď. Na zaslané heslo som naskutku dobehol, predpísal som mu budínsku vodu, ktorú svedomite — s vínom píjaval a ako plnokrvnému pustil som mu žilu, čo mu skutočne dobre a skoro poslúžilo. Po obede zasadli sme ku tartlu, šťastie mu ohromne slúžilo. Vtom mi blysla zvláštna myšlienka. Vytiahol som z vrecka lancetu, čo som mu pred obedom ňou žilu pustil, a tou som na doštičke margiroval hru. Pohľad na lancetu tak pomútil farára, že hru za hrou tratil, a potom stal sa on „hlúpym lajdákom“.

Bol náš Jožko aj veľkým včelárom a počínal si so včelami podľa starej známosti veľmi dôverne, až vyzývavo, kdežto ja som sa oproti nim správal opatrne a rezervovane. On hrdý na svoju nedotknuteľnosť chválil sa, že keď ich po mene zavolá, alebo na ne zapíska, naskutku ho poslúchnu. Pravda, to prepodivná vec, ktorou sa len on mohol pochváliť. Bolo to v júni, odpoludnia, pri veľkej horúčosti. Boli sme obidvaja s holou hlavou, bez kabáta, náprsníka, v ľahkých bielych nohaviciach, keď ma vylákal do včelína obzrieť obrovský vysedajúci roj. Chúlostivo som sa, podľa jeho príkazu, pritiahol pred označený klát. Ako on ťažký klát vyzdvihne a ja sa prihnem, spadne celý roj. Ja naľakaný hodím sa rovno na zem, ukryjúc tvár v hustú trávu a čušal som chvíľu nepohnuto ako mŕtvy, rovno vystretý. Nevidel som nič, čo sa okolo mňa robí, ale počul som šum rozsrdených včiel, dupot vzďaľujúceho sa behu a výkriky: „Hrom ti do matera, hrom ti do matera!“ V tom položení, v akom som bol, ťahal som sa opatrne plaziac sa ako had, až kým som sa dostal za včelín, tam som sa postavil „integer vitae scelerisque purus“^[450] na nohy a prezeral som celý obvod záhrady. Záhradou — celou, akou bola — dookola galopíroval pán farár s plešivou hlavou, vyznojený, volajúc vždy ešte: „Hrom ti do matera!“ a rozhadzujúc rukami-nohami. Keď už ustal behať a včely prenasledovať a vrátil sa malomyseľný do izby, vytiahol som mu jedenásť žihadiel z umučeného tela. Či on na neposlušné, vzbúrené včely po mene volal, to nemôžem tvrdiť, ale že pískal, keď som mu žihadlá vyberal, to bolo isté. A ja som sa nemohol zdržať povedať mu, že je „hlúpy lajdák“.

Na vrch nosa mal biele švíky, svory zo zacelených rán. Keď sa ho kolegovia na kongregácii^[451] pýtali, aké to mal rany na nose, vyhovoril sa, že som mu to ja tam kiahne štepil; ale keď tam prítomná istá jazyčnatá slečna sa ohlásila, že ona počula, že pán farár s plnou hlavou na nos padol, odvetil jej, možno, že hovorí pravdu, lebo ľudia ta padajú, kde majú rozum: chlapi na nos, a ženy na zadok.

Brezniansky lesný majster Samuel Schärffl — dobrá poctivá chlapina, hoci evanjelik, staral sa vždy o dobro farnosti. Aby si čiernohronskí handelci mohli nadobudnúť rúči zvon, zaopatril im dobrú robotu, kde mohli dosť ľahko zarobiť pekný peniaz a na zakúpenie zvona ho obrátiť. Na ten cieľ vyslúžené peniaze boli potom doručené farárovi. Práve v ten čas vyviezol som kapitulníka Lopušného, bývalého farárovho spolužiaka a priateľa, rodáka z Brezna, a opáta — breznianskeho farára Antona Majovského. Obaja boli pasionátni kartári, najmä vo „ferbli“. Ledva sme došli, už zasadli ku kartám, k ferbli. Ja znajúc, že sa títo páni ľahko pustia do vyššej sumy, ako by ja vládal, nechcel som sa nijako zamiešať. I farár spočiatku odolal, že nemá peňazí, ale hosťom kvôli dal sa konečne nakloniť. No jeho malá hŕbka skoro pošla. S ťažkým srdcom vstával od stola a donášal z kasne po zlatke. Ale zakaždým, keď to urobil, ďubnúc prstom do krbky, zavolal hlasno: „dink“!

„Čo to znamená?“, pýtali sme sa ho. On, že „udrel na zvon“. To jest, to boli peniaze, určené na kúpu zvona. Ku koncu voľačo vyhral, výhru priložil k sume. A keby bol prehral, presvedčený som, že by škodu do grajciara bol vynahradil: bol on človek svedomitý, statočný.

Vybral som sa v povinnostiach na Čierny Hronec, pošla so mnou moja mladá žena a aj jej priateľka Ľudmila Kuzmánych.^[452] Bolo to pred samým obedom, keď sme došli na Krám a zastali pred bytom nadlesného, môjho priateľa Jozefa Markusa. On nebol doma, ona nás vítala a zvala na obed, ale vidiac jej nemilé prekvapenie nad nečakanými hosťami pred dvanástou hodinou, nezišli sme ani z vozíka a poďakujúc sa pani Markusovej za ochotu, brali sme sa ďalej na Balog na faru. Pretože už bolo zvrchované poludnie a som jednako bol uistený, že nás Jožko vďačne prijme, predsa som Ľudmilku, dievča veselej letory, upozornil cestou na jeho neobalený spôsob chovania.

Vtiahnuc do dvora, videli sme farára práve so sklenicou vína v ruke vykračujúceho z pivnice. Zastal a prvá vítanka pozostávala zo slov: „Azda vás čert teraz vy-l!“ Ľudmila sa zarehotala. Nastalo predstavenie. „No, čo nájdete, budete jesť. — Deresel, dajte, chystajte obed.“ — Pri obede ponúkal ženské, žeby jedli, lebo obed bude krátky; tak najmä akýsi drhľavý grísový koch im núkal, a mne pošepol, aby som nejedol grís, lebo že príde pečený kapún. Ženy napchaté už grísom kapúnovi vyhybovali a nám to prišlo vhod.

Keď nadlesnému Markusovi žena porodila najmladšieho Julka, zavolal si otec za kmotra svojho priateľa — súdruha z poľovačiek, Mora Kellnera. Moro bol evanjelik, a keď bolo po krštení a sa odbavovala hostina, farár Jožko pýtal sa Mora, či on ako luterán vie, že ako kmotor s kmotrovci a s ním, krstiacim farárom, vstúpili podľa katolíckych zásad do rodiny. Keď Moro pokrútil hlavou, že on to nerozumie, farár mu nový rodinný zväzok zrozumiteľným urobil nasledovne: „Vidíte, Morko môj, to je tak, že si ja už teraz vás za ženu vziať nemôžem.“

V tejto veselej, nedbalej škrupine bolo skryté jadro úprimného, statočného človeka, dobrým, láskavým srdcom obdareného. Neohrozený bol v nebezpečenstve cholery, keď sám činne pomáhal, žartovne ľudí tešil, frotíroval ich a chudobnejších i potravou napomáhal.

Keď v r. 1855 vypukla cholera, nestačil som celý svoj okres liečiť. Prosil som teda kráľovskú banskú direkciu, aby mi poslali na pomoc jedného lekára, ktorý keď bol povolený, opatroval Čierny Hronec a bol ubytovaný u farára. Kým lekár ešte prišiel, bol som raz nocoval na fare. Po večeri hrali sme v karty, keď do izby vbehne predesená gazdiná, že kočiša už celkom bez seba, chladného doviezli a uložili do stajne. Chudák, už bol polomŕtvy. Farár kázal ho kaplánovi sviatosťami opatriť a šuhaj do rána skonal. Keď sme sa rozrušení vrátili do izby, pošiel Jožko zapiecť si do sporáka pipku a zabávali sme sa ďalej. Ale vtom kvac — odpadla mu fajka na zem a cievku držal stisnutú medzi zubmi. Rozčúlený, ako bol, nespozoroval, že mu pri zapekaní pipasárik horel, a hneď i prehorel.

Ale nebolo dosť toho, asi o hodinu farár vstal, že mu je zle, že mu ide na dávenie. Naše položenie bolo veľmi kritické. Vzali sme ho, ja a lesný Harzer, hoci sa farár zdráhal, a vyviedli pred dvere do záhrady, a tam potom dávil. Chceli sme ho uložiť do postele a čaju mu dať, ale on že za všetky svety čaj piť nebude; napil sa vína. My, my sme od strachu nespali, on spal ako v oleji. Ráno, vstanúc čerstvý, šiel sa hneď kurovať a vypil, ako on hovoril, podľa predpisu deväťsto deväťdesiatdeväť kvapiek borovičky, čo každú hodinu svedomite opakoval.

Pod časom, keď dr. Salava mňa tu zastupoval, napadla cholera i jeho. Posol bol poslaný po lieky do Brezna a túžobne očakávaný. No predsa napokon dobehol. Bola to obstarná žena a bežiac schodmi do fary, potkla sa nešťastnica, spadla a sklenice s liekmi roztrepala na kúsky. Chudák chorý sa tak preľakol, že sa hnačka hneď zdvojnásobila. Všetko potratilo duchaprítomnosť — farár nie. Kázal chytro uvariť bez masti, bez soli prosa, posypal ho liadkovým práškom a pán doktor musel poslúchnuť. V strachu poslúchol a — vyzdravel. „Vidíte, lajdák, tak máte i vy kurovať.“

Keď sa už zase cholera umenšila a ja, prejmúc Čierny Hronec, nocoval som na fare, dr. Salava sa veľmi tešil, že je už toho oslobodený. Dal som ho odviezť do Hronca. Aby som ja tiež ešte mohol odísť zavčasu domov, aby sa mi teda načas príležitosť z Hronca navrátila, pohol sa môj kolega veľmi zavčasu, ešte kým sme všetci spali. Ale keď ráno pohodlne vstanem, chcem sa obliekať, nedajbože nájsť šaty. Môj kolega, nadchnutý radosťou, potme pochytil moje háby so sebou; len klobúk a čižmy mi ostali. Prepánajána, čože tu teraz robiť? Farár mi sľúbil, že mi dá starú reverendu. Našťastie, keď už začalo svitať, zbadal Salava moje háby na sene a odoslal mi ich skrze na ceste postretnutého nazad.

Táto cholera bola ozaj zúrivá a asi za tri mesiace vyškrtila v mojej ochodzi voľačo vyše sto štyridsať ľudí. Prestala takmer razom, ako sa na okolitých vrchoch a kopcoch v novembri zjavil pri miernom mraze prvý sneh.

Zatým, keď náš celý lesný úrad pod nastavšou novou uhorskou vládou^[453] rozprášili, veselej letory síce, ale už namrzeného Jožka Kúdelku zase pošinulo. Ale teraz už tak, že ani chodiť, ani dobre hovoriť nemohol, a tak opustiac veľa rokov ním spravovanú, jemu takú milú faru, presťahoval sa na odpočinok do Kramlišťa pri Jasenovej, kde pri rodine, na kolesovom stolci, brblajúc a predsa žarty vystrájajúc, ešte pár rokov živoril. Ak sa nemýlim, v ôsmom desaťročí predošlého storočia skonal. Blahá mu pamäť!

Ja sa dobre ešte pamätám v Banskej Bystrici na cisársko-kráľovského lesného majstra Dekreta.^[454] Keď som bol gymnaziálnym žiakom, chodieval tento šumný, mohutný, vysoký starý pán pilne, keď len stačil, na žiacku omšu na zámok. Pochodil on z Dobroče, z chudobných rubárskych rodičov, kde sa koncom 18. storočia narodil. Chodil potom v Brezne k piaristom do šiestich gymnaziálnych tried a dokončiac ich, šiel do Banskej Štiavnice na lesnú akadémiu. Toto v tú dobu tak išlo. Dekret bol obdarený veľmi obozretným rozumom, organizátorskými schopnosťami. On tak duchaplne, vtipne riadil rubárskych robotníkov a ich prácu tak múdro pravidlami, že sa v tomto smere môže pomenovať pravým handelským Moltkem.^[455] Ním utvorené pravidlá, čiže zákony, v stručných, presných vetách dlhé časy i za mňa, a azda ešte i po mne vypísané stáli na školskej budove v Balogu na drevených doskách. Dekret poznal každý kút — povedal by — skoro každý strom ohromného priestoru od Banskej Bystrice po Tisovec, kde miliónmi stromových korún zahrával vietor. Ale nielen stromy, poznal on i ľud, z ktorého lona pošiel, znal on všetky jeho záhyby a obyčaje, a preto, čo on tvoril, to bolo rýdze ako to zlato. Málo teórie, ale veľa praxe.

Keď na jar došiel čas na plavačku, doviezol sa na koči a bavil sa pri oddávačkách dreva šesť-osem týždňov, a po práci rád videl, keď sa osobníctvo, všetko pôvodného rázu, veselo zabávalo. Po skončenom odberaní dreva dal kolesá z koča zobrať, kone poslal hradskou do Bystrice, koč a kolesá dal na plť vyložiť, a sadnúc do koča, zaviezol sa takto originálne ale pohodlne dolu do mesta na svoju úradnú stanicu.

Tak to bolo voľakedy, keď sa Hronom len štiepaného dreva plavilo okolo štyridsaťtisíc siah ročne. Bol to ešte i v úradovaní patriarchálny život.

Ba ešte i za mojich čias — keď sa stali v lesných úradoch značné zmeny a v Brezne bol úrad lesného majstra uvedený pod správu Samka Schärffla, dobráka, ktorý prísne dozeral na vykonanie úradných povinností jemu podriadených staníc a osôb — mimo služby všetci sme sa správali ako členovia jednej rodiny, veselo, úprimne a bratsky. Ešte mám zachovanú fotografiu všetkých úradských príslušníkov, ktorí patrili k cisársko-kráľovskému breznianskemu úradu: Samuel Schärffl, lesný majster, Lipták; Anton Hlavatý, kontrolór-nadlesný, Čech — tuším z Kladna; Jozef Markus, manipulant-nadlesný zo Zvolenskej stolice, úradoval na Kráme; Jozef Zedník, Čech, lesný na Michalovej; Eduard Zahrboch, lesný na Štiavničke, pochodil z Moravy; Daniel Mandelík z Nitrianskej stolice, lesný v Hronci; Michael Csaszkóczy, lesný na Beňuši, rodom z Nitrianskej stolice; Ernest Kreuz z Čiech, lesný na Dobroči. Ja som bol lekárom a Kapusta, účtovník, rodák z Kremnice, úradoval so Schärfflom a Hlavatým v Brezne.

Za oného času, keď som ja prišiel do Brezna, rozkazoval nad celým tým šírym okolím až po Tisovec z jednej a po Predajnú z druhej strany v Brezne osadený lesný predstata, nazvaný waldbereiter,^[456] asi v rangu nadlesného, ktorému všetci lesní tohto okolia, a on s nimi zase banskobystrickému lesnému majstrovi boli podriadení. V ten čas bol lesným majstrom v Banskej Bystrici už spomenutý Andrej Kasanický. Pred mojím odchodom, teda po pätnástich rokoch môjho úradovania v Brezne, bolo osobníctvo celého breznianskeho hlavného úradu: lesný majster, dvaja nadlesní, účtovník, lekár, päť lesných. Horári dvadsiati traja a niekoľko lesných šuhajov (Forstjung).^[457] A o niekoľko rokov po mojom odchode lesný úrad v Brezne zrušili, ponechajúc tam len nadlesného, podriadeného bystrickému kráľovskému lesnému úradu, čiže banskobystrickej lesnej direkcii.

Keď v Brezne začali tvoriť lesný úrad na čele so Samkom Schärfflom, pri príležitosti medvedej poľovačky na Dankovej niže Zákľuk, kde sme nocovali v odpornom daždivom počasí pod silne košatým bukom, dráždil som horára Filipa Murgaša, veselého chlapa a veľkého milovníka tej fľundrovnice — pálenky, dráždil som ho pri pripekaní slaniny na ražníku pre rozmnoženie lesného personálu, že už odteraz horári nebudú po revíre s flintou chodiť, ale s pílkou a nožnicami, aby po lese suché konáriky obrezávali a opiľovali, potom že budú po stromoch húsenice oberať; že budú musieť vo svojom revíre stromy čítať a svojmu predstavenému o každom jednom pri raporte správu dávať.

Pred niekoľkými rokmi sa dlhý proces medzi Breznom a erárom skončil kompromisom, tak ako medzi Banskou Bystricou, Kremnicou a erárom, a Breznu pripadli lesy — nie mi je známe koľko jutár — a tie večné ponosy, nepokoje a obapolné nepriateľstvá prestali.

Boli to aj za lesy! Najväčšiu, a predsa len malú časť lesov podriadených breznianskemu úradu bolo vídať zo Zákľuk, dlhých vysoko ležiacich lúk, stojacich na sever oproti detvianskej Poľane, kedysi prislúchavších ľupčianskemu panstvu. Lesy po vrchoch, lesy po dolinách, pri vodách, pod hoľami, všade vôkol čneli do blankytu nebies vrcholce miliónov velikánskych ihlíc; a keď vietor ako netopier šibko preletel ponad milióny, ponad nespočetné légie strmiacich stromov, každý pokorne sa uhnúc zahundral a klátivou šírinou ozval sa velebný, až strašný, povetrím otriasajúci hukot tohto zeleného mora stromov. Krásny to pocit, a hoci sa ti tým pohľadom prsia šíria, predsa vidíš, cítiš, že vstred ohromnej, velikánskej prírody si ty — pán sveta — veľmi, ale veľmi nepatrný panák. Len štiepaného, plaveného dreva poskytujú tieto videné a nevidené lesy, ako sme to už vyššie spomenuli, štyridsať-päťdesiattisíc siah. A okrem toho čo sa spotrebuje na pálenie uhlia, na domáce pálenie, na pltné drevo, na dosky, na staviská, a koľko ho — zhnije! Úrodnosť tých krajov v tomto smere je nepochopiteľná, a ozaj obdivuhodná.

Prirodzená vec, že sa mne — vrúcnemu priateľovi rýdzej nepokalenej prírody — zachcelo vniknúť do tajností tohto živého zeleného mora. Hneď, ešte v prvom mesiaci svojho úradovania v Brezne, len čo som sa koľko-toľko obznámil s úradníckym osobníctvom a s okolím, vybrali sme sa traja: ja, učiteľ Michal Bauer a maliar Karol Tibély navštíviť tieto chýrne pralesy, jestvujúce z dobrej čiastky v čiernohronských krajoch, tam v Kamenistom okolo Hrončeka. Nemci radi píšu o pralesoch, a málokto z tých spisovateľov videl prales. Každý les, počítajúci pár osemdesiat-storočných stromov, slúži im za prales a bombasticky sa o ňom rozpisujú. Kto chcel prales vidieť, mal s nami cestovať. Pravda, to bolo vtedy — teraz už tí velikáni pošli a nikto toho okolia tam pralesa viac nevidí. Najväčšia skaza toho druhu, hrozné lykožrúty, boli židovské píly, a teraz po päťdesiatich rokoch na mieste pralesov rastie pilne sadená, pečovaná, kľúdená mlaď. Peľ divej velebnosti zmizol naveky.

Naším vďačným vodičom, takrečeno domácim pánom bol krámsky lesný, pán Hensel, v ktorého revíre sme sa motali. Tri dni, tri noci sme takmer neprestajne blúdili, vynímajúc spanie a jedenie pod hustými strechami jedlí a smrekov, tu i tu ohromných javorov. Pohli sme sa z Krámu na Medveďov hore dolinou cez Dankovú a Zákľuky, kde prebývajú dvaja horári tri hodiny od ľudských bytov. Stadiaľ sme sa spustili dolu do Kamenistého pred Hronček. Kamenistým v ten čas nebola cesta, len chodník. Drevo plavili Kamenistým potokom do Čierneho Hronca. Tu sme ešte našli stopy pohromy, akú narobila potopa pretrhnutím Klimentovho tajchu zjari pri veľkých pľúštiach. Práve v ten čas, keď vznikla tá potopa, bolo tu mnoho ľudu zamestnaného plavačkou. Tu, pravda, i nocúvali, a tak rozložení na brehu potoka v kolibách, náhle boli prekvapení vodou, že nestačiac ubehnúť, vírom zachytení vo vodách, medzi štiepami, boli zadusení. Ak sa dobre pamätám, zahynulo ich do šestnásť, najviac mládež, dievčatá. Jeden šuhaj, zachytený drevami a vodou, bol divným spôsobom zachovaný. Štiepy, zastavené vo veľkom množstve na prekážajúcich skalách, tlačené vodou, sa vypreli a šuhaja vyzdvihli na povrch, kade on potom z polena na poleno skackajúc dostal sa s menšími úrazmi na breh. Pochodili sme kraje, kde ešte ľudská noha čiernu lesnú zem veľa netlačila a sekera pre neprístupnosť lesa jeho svätyne neprznila. Tam v tom panenskom lese ležia nakopené ozrutné klady, staré potuchnuté vývraty, porastené černicami, malinčím a machom. Nezriedka postretneš hromom rozpárané a rozmetané kusiská stromov, vedľa nich dorastajúce švihlé ihlice, tam zase slncu prístupná čistina, to zase vyvalené ohavy vytŕčajú svoje zem prerážajúce prepletené korene, hneď zatým hupne ti noha do prehnitého tmavohnedého kláta, vítaného bydliska chrobače, červov a húb. Rozmanitosť všade, a pravý obraz života a smrti predstavuje sa nám každým krokom. V nadšení obdivuješ toto velebné ticho, ale zajedno hrozný to obraz, keď pri tresku-blesku, pri rozbúrenom povetrí haluze vŕzgajú, stromy v úzkosti jajčia a velikáni, zo svojho veľaročného stanoviska vykývaní, lámajúc s rachotom všetko okolo seba, korene a zem vyhadzujú a tak tvoria nespočetné hroble, výskyte. Aká to hrozná sila, keď tu v ďalekej samote zúria na seba odkázané elementy a hrubé objemné stromy sťaby zápalky praskajú a drúzgajú. Jednu noc sme nocovali v lese pod stromami, druhú v kolibe pri Hrončeku a tretiu noc sme nocovali na Zákľukách, kde bývali v bývalom ovčiarskom majeri dvaja horári, a kde v zimnom čase pri hojnom snehu niekedy aj dva týždne nemohli vyjsť dolu medzi ľudí. Výhľad zo Zákľuk na Poľanu, Ďumbier a v ďalekom pozadí na Tatry, najmä v zime pri žiarení ich ľadových vrcholcov, bol utešene krásny.

Mal som potom mnoho ráz ešte príležitosť kochať sa v krásach pralesa, kým on neúprosne, postupne pod záhubnou sekerou klesol a tejto sekerovej epidémii v obeť padol.

Už za môjho pätnásťročného bývania v Brezne nastúpili značné premeny. Tak sa tiež stalo, že spomenutý lesný Hensel, opustiac krámsku stanicu, presťahoval sa inam a na jeho miesto prišiel podlesný, tuším zo Štiavničky, Jozef Markus, ako dočasný lesný. V ten čas už vyššia vrchnosť vyslovila, že úrad lesného nesmie viac zastávať, kto neštudoval štiavnickú lesnú akadémiu. Ale vraj taká je pravda, akú páni spravia; spravili ju, ale tu predsa dobre naďabili — hoci hneď i proti novým zásadám — lebo Markus bol schopný, usilovný a veľmi praktický lesník. Bol som práve prítomný, keď sa dal podnet k rozhodnutiu o jeho nastúpení za lesného. On bol toho druhu, to jest bez akademických štúdií, ostatný. Štiavnický lesný radca Balašic i banský radca a referent v súdnych veciach pri štiavnickej banskej direkcii Szepessy boli v úradných záležitostiach na sihlianskej sklenej hute. Nazad idúc v sprievode mňa, Markusa a viacej druhých — vydychovali a vtipkovali sme na Krížnom v tôni hustých smrekov. Vtom sa ozve Szepessy: „Ej, páni, tu je dobre a pekne; ale by ešte omoc krajšie bolo, keby sme si tu zajesť a zapiť mohli.“ Markus zahvizdne a hneď priskočí handelec, zhodí z pliec cedilo a Markus zručne vyťahuje, vyberá veci, aké by hoci kniežací stôl mohli krášliť: seksárdske víno v kulači, pečené kuroptvy, odvarené pstruhy a znamenitý klenovský syrec. Pánom hlavárom, do duše prekvapeným, slinky kútikmi tiekli a blahosklonne oddali sa do rezkej roboty. A keď Markus, odíduc pár krokov v povinnosti hostiteľa, nalieval na pníku víno do pekne vyrezávaných javorových variech, pritiahol sa Szepessy k uchu Balašičovmu a celkom vážne mu vyčítal, prečo takého obratného, rozumného a praktického človeka, ako je toť Markus, nevymenovali už za lesného. A toto slovo padlo na dobrú zem. V marci roku 1857 došlo jeho vymenovanie, a ja som mu ho sám niesol na Krám, za čo mi on, ako odmenu za príjemné posolstvo, zavesil na krk pár zimných líščích rukavíc, zviazaných dlhým remencom. A neprešiel rok, zaniesol som mu druhý dekrét: za manipulačného nadlesného, s ponechaním na tom istom mieste na Kráme.

Od tých čias, ako som opustil Brezno (1868), a tu v Kremnici (r. 1900) žijem už tridsaťdva rokov, zmenilo sa, pravda, ešte viac. Čím ďalej rúbajúc, nastavali nové fľúdre, úpusty, postavili nové cesty, napríklad cez Kamenistú dolinu až po Sihlu, a tak kde predtým za môjho príchodu, ako som už spomenul, len chodník, pozdejšie síce i cesta viedla, ale taká, že som sa po nej, keď veľký Kamenistý tajch stavali z Hronca na Sihlu, viezol na mojej príležitosti s kŕmením sedem hodín — teraz hladkou, dobrou cestou, so štyrmi dobrými koňmi, prejde sa to za štyri a pol hodiny. Predtým to šlo medzi tmavou jedlinou, teraz medzi mladými ihlicami popri domoch obývaných horármi a pri pekných dvoch tajchoch, Klimentskom a Kamenistom. Veru tak, následkom pokroku, kultúry, následkom ziskubažnosti a úžery ľudskej zmizli opísané, mnou — chvalabohu — ešte videné, pralesy tohto kraja a málo ich očitých svedkov ešte chodí (r. 1900) po svete: z tých, čo vtedy so mnou chodili — ani jeden! Zmizli lesní velikáni a tam oproti Poľane za Turníkmi, kde sa predtým najskúsenejší poľovníci zatárali, poblúdili, rastie čučoriedie a malinčie a celým krajom nízky vysadený les.

Všakovak to bolo v tých tmavých horách a ľahko, veľmi ľahko si mohol zablúdiť. I sám som bol raz svedkom takej malej nehody, a tá sa stala takto: Na Sihle bol v ten čas prenájomníkom kráľovskej sklenej huty Leopold Kuchinka a počas našej tamojšej návštevy vybrali sme sa, vyzvaní pánom domu, na poľovačku. Poľovali sme celý deň. Podvečer sme sa zvolávali trúbami a volaním hip-hip-hop a v neschodnom, kladami a rárožím zatarasenom lese šlo to tvrdo, kým sme sa, široko-ďaleko rozptýlení strelci, zišli. A keď sme sa i zišli, nevedeli sme, kde sme. Boli sme na rovnej výšine pod mohutnými smrekmi. Bez výhľadu navôkol, krútiac sa sem-tam, celkom sme potratili smer cesty, vlastne smer svojho príchodu, keďže cesty nebolo. A ešte by sme sa dlhšie boli motali, keby jeden z lesných pánov nebol mal pripravený na vreckových hodinkách malý kompas. Podľa toho sme sa potom vrhli jednou stranou a po tuhom pochode sme sa dostali z lesa, ale miesto Sihly — na Borovku a stadiaľ cestou prišli sme už na mrkaní na Sihlu, naradovaní, že sme nemuseli nocovať v lese.

A nebolo by sa tomu čo čudovať, keby sme tam boli bývali cudzí, neznámi diletanti, ale tam bol s nami revírny lesný, dvaja sihlianski horári, Leopold Kuchinka, obyvateľ Sihly a pasionátny poľovník, a niekoľkí jeho sklenárski tovariši — starí skúsení strelci.

Pod Markusom tam kdesi v okolí Hrončeka našli pod machom medzi skalami topor, čiže takzvanú helebardu. Helebarda bola svojho času odovzdaná Matici slovenskej. Kde a ako sa tá sem dostala, ako sa ta dostať mohla? Boh zná — ale ja som si jej dej utvoril takto: Ona istotne pochádza od doby Matiáša kráľa, bývavšieho dlhšie časy na Zvolenskom zámku, kde i prijímal vyslanstvá rôznych národov, ba raz pri príchode poľského vyslanstva na rovine blízo mesta Zvolena, na takzvanom Rákoši, vydržiaval rákoš. Matiáš kráľ bol veľkým milovníkom honby a poľovačiek v širokom ďalekom okolí, obsadenom lesmi a hojnom zverinou. Na ten cieľ mu slúžil lovecký hrádok v Dúbravici. Ja sa dobre pamätám zo svojich ponických čias na ten hrádok. Jedna polovica — majetok Dúbravických (prešiel potom na rodinu Kalaúzovcov) — múraná na poschodie a druhá polovica ešte vždy drevená, tiež poschodová (majetok rodiny Strakonických). Drevená časť mohla byť azda útulkom kráľovho služobníctva a v múranej polovici býval na svojich loveckých výpravách sám Korvín s vyšším komonstvom. Priestoru, pravda, tam veľa nebolo. Jestvuje tam podnes ešte malá kaplnka v obci a hore na povale je vykresaný havran — corvus, erb to Korvínovcov. Na doskách malého chóru (bohužiaľ, niektoré z pôvodných maľovaných už chybovali a boli nahradené obyčajnými bielymi ohobľovanými) — teda na tých starých pôvodných — bolo vidieť akýchsi maľovaných mníchov s okuliarmi.

Stadiaľto vychádzal potom kráľ Matiáš do pustých ohromných ponických a hrochotských lesov, hore dolinami popod vyhorený Báň, cez Turníky, do Kamenistého a do nekonečných pralesov v okolí vtedy bezpochyby ešte jestvujúcej Sihly. Z tých čias a od toho panovníka, od predkov, konajúcich vtedy službu honcov, strelcov, nosičov, vodičov a poslov pochádzajú mnohé zemianske rodiny. Z tej doby pochádzajú listiny hrochotských slobodniakov,^[458] nie zemanov síce, ale ani daň poddaných neplativších a po r. 1848 majúcich len povinnosť na stoličnom dome konať službu poslov. Ako a čím zamenili tým slobodniakom ich privilégiá, neviem; ale pamätám sa dobre, ako sa títo urastení, kečkami opatrení hunkári ponevierali pred bránou stoličného domu.

Nuž tak myslím, že ten nájdený topor stratil tam jeden zo sprievodcov kráľovského komonstva. Či sa to stalo v úteku pri naháňaní divým zverom, a či zahynul i nosič helebardy, ktože to môže vysvetliť, a práve dokázať. Ale správnym spôsobom sa to sotva stalo. Vojsko sa pre vzdialenosť a opustenosť tam potulovať nemohlo. Áno, ale prístupnejšie boli tieto tvrdo dostižné úkryty pre hôrnych chlapcov, ako sa zbojníci volajú. A k tomu by sa materiálu z Detvy, ba i z inakiaľ dosť našlo. No nie s helebardami, ale s valaškami a s puškami chodili a mali sa kde prechádzať, priestoru bolo dosť a dosť. Dôkaz toho je ten strach, aký sme mali, keď počas môjho bavenia sa vo vakáciách u brata Nácka r. 1844 — on, brat sa z uhliska domov nevracal na určitý čas, ale len tretí deň pripálil zo Sihly so skleným krčahom v ruke.

Keď tu reč o zbojníkoch a čiernohronsko-sihlianskych pralesoch, chcem kvôli etnografii zaznačiť sem pripadajúcu mne známu rozprávku. Hneď v prvých rokoch môjho prebývania v Brezne, vezúc sa na horehronské — beňušské — handle, dostihol som na blativej hradskej niže Bujakova hajdúcha, ktorého som hneď po červených nohaviciach poznal, že je komorský. A poznajúc v ňom istého Dubca z Banskej Bystrice, ponúkol som mu, aby vysadol. A tu na dvojmíľovej ceste až na Bacúch počul som nasledujúce úryvky z jeho života.

Tento silný, územčistý, širokoplecí, rapavý chlap pochádzal z jednej dediny banskobystrického okolia a slúžil v meste sťa kočiš. Pri veľkom rozľútenom Hrone roztrepalo na Dolných Hrabliach plť. Jedného pltníka vyhodilo na breh, druhého niesla voda na malý, stromami porastený ostrov pod Urpínom. Tam sa zachytil na korunu, ale hučiaca voda podrývala korene a strom sa klátil a vždy viac a viac koruna sa nížila k vode. Nebezpečenstvo bolo hrozivé, a pomoc nijaká. Nikto z divákov netrúfal si pustiť sa za tým horekujúcim chudákom. Ešte v poslednej chvíli, keď už na strome od zimy a strachu zmeravenému vlny podmývali krpce, ohlásil sa náš smelý šuhaj Dubec. Tomu podniku velil správca striebornej huty, ľudský pán Kubát. Akási plťka už bola zbitá a na tej, držanej žinkou chlapmi postavenými na brehu, vesloval horko-ťažko na sihoť, a hoci nie raz už na tom bolo, že sa prekotí, dostal sa Dubec konečne k veľmi už uhnutému stromu a pri klátení plte, hukote a čapkaní nazlostených vĺn odňal im už-už zabezpečenú žertvu ako zrelú hrušku zo stromu a jednou rukou objatú šťastlivo previezol pri tuhej námahe a strachu početných divákov. Všeobecná pochvala a peňažná odmena nevystali a meno Dubec stalo sa v meste známym, čo viac, Kubát po odstúpení svojho starého hajdúcha na odpočinok postavil si na jeho miesto Dubca a bol s ním úplne spokojný. Ako bol Dubec v svojom spôsobe originálnym, tak mal pán správca Kubát aj pôvodného psa, pudla. Tohto psa znali všetci, čo chodili popri huti z Bystrice do Radvane, najmä mládež. Vylihoval najviac na stráži pred správcovým bytom na lavičke. Bol snehobiely, ale Dubec mu fúzy vždy vykrúcal tmavočiernym mazivom. Dubec a pudel boli nerozluční.

V tú dobu o železniciach ani slychu, a keby vtedy niekto bol čosi o našich terajších železniciach povedal, boli by ho zatvorili do „Kakatky“, nemocnice pri bráne. Ešte i poštová doprava bola zdĺhavá, neistá, takže listiny a peniaze úrady často po posloch odosielali. Silný, smelý Dubec býval takým poslom svojho pána. Chodil nielen na hlavné komorské grófstvo do Štiavnice, ale nezriedka i ďalej. Práve v ten čas, keď som ho prijal na svoju príležitosť, niesol písma do Spiša, do Novej Vsi, k tamojším banským úradom. Raz poslala ho vrchnosť do Spiša s písmami, ktoré si pre lepšiu bezpečnosť ako veľmi dôležité zašil na chrbát do náprsníka. Pre usporenie času a skrátenie cesty, kde možno a kde sa dobre v tom vyznal, zarazil chodníkom, vedúcim cez hory-doly. Tak urobil kdesi v okolí Telgártu na Popovej v susedstve Kráľovej hole. Ako tak zamyslene kráča, počuje bok chodníka, v stráni pod lesom, huk gájd, vravu a výskanie. Nemohol si vysvetliť, čo to môže byť: azda salaš, a valasi sa hostia? Pošiel za hlasmi. Hop! Zľakol sa, ale už nemohol nazad. Hôrni chlapci ho obkolesili, kladúc mu rozličné otázky. A keď sa im vyspovedal, zaviedli ho k ohnisku a uhostili znamenite. Keď sa náš Dubec rúče najedol a ešte rúčejšie napil, žilky mu začali hrať a zaskočiac si od zeme, v pohyboch, ba i pri pasovaní prevýšil všetkých okrem vodcu, Kuba Opáleného, nechceli ho viacej pustiť a nahovárali ho všetkými možnými spôsobmi s nimi sliediť.

Bojac sa o svoju kožu, Dubec im nemohol naprosto odvrhnúť, ale úfajúc sa pri danej príležitosti uvrznúť, pristal k nim. No kamaráti tohto nováka z oka nespustili, ale ho vláčili dlhší čas po vrchoch, po lesoch so sebou, raz pomaly chodiac, raz útekom ďalej prechodiac. A takto prevliekli sa, navštevujúc salaše, ba napádajúc sem-tam i odľahlé panské byty, až do okolia Zákľuk a Sihly. Keď už mysleli, že Dubec už navykol a môžu mu dôverovať, povedal mu Kubo Opálený, že pôjde s ním do Brezna na bursu, ktorá tam mala byť v mestskej krčme. No a táto príležitosť bola nášmu Dubcovi veľmi vítaná. Na svoje povšedné háby obliekli si ľahké vrchné. Zábava na burse bola živá, krikľavá, ľudu mnoho, stisk. Pri všetkej Kubovej opatere pošťastilo sa Dubcovi zmiznúť z očú. Ale i Opálený, keď zbadal zmiznutie Dubca, nič dobrého netušiac, nikým nespozorovaný stratil sa tiež. A tak po týždňoch vrátil sa Dubec zase k svojmu pánovi. Keď sa domov navrátil, zvedel, že ho úradne kurentovali.^[459]

V tie časy, keď som ešte mal príležitosť obdivovať prales, raz pri poľovačke na sluky na Obrubovanci neďaleko Sihly, kam sme sa vybrali s nadlesným Markusom na noc, mal som príležitosť vidieť peň smreka ohromného objemu. Klát s veľkou námahou zviezli dolu na cestu a potom s veľkými nákladkami do Banskej Bystrice na lesnícky zjazd. Ten istý čas zaviezli na tú istú výstavku sedemdesiatdva kusov korýt a korýtok z jedného velikána javora z hory, zvanej Tlstým Javorom. Spomenutý smrekový peň, keď som si naň ľahol, asi meter zvýše od zeme, bol v priemere ešte o dobrú piaď odo mňa širší. Moja miera — už granatierska — je sto osemdesiat cm; tak teda priemer pňa bez preháňania bol dva metre. Práve čítam v Národných novinách, že na Šumave v Čechách tohto (1900) roku dvaja rubári za šesť hodín zoťali jedľu štyridsať metrov dlhú a sto päťdesiat cm v priemere majúcu, štyristotridsaťročnú, a že na pozostalom pni desať-dvanásť osôb mohlo obedovať. Táto jedľa nielen svojím stínaním, padaním, ale i po novinách narobila veľa hluku. Čože tu už potom povedať o našom smreku, čo bol o štvrtinu hrubší a tiež zdravý? Ten veru tiež mohol kráľa Matiáša vidieť, akže si pod ním hoviac po obede zuby šparchal. A bolo tam takýchto vážnych, ctihodných velikánov ešte viac, ako sa v takých panenských, takmer nedotknutých lesoch nedalo ináč ani očakávať. Pražský Ján Krejčí ma raz so svojím spolucestovateľom, synom bohatých rodičov, v Brezne navštívil, aby si naše slovenské kraje obzrel v národnom a prírodnom ohľade. Zaviedol som ho náhle na Tlstý Javor, kde tých tlstých javorov ešte mnoho stálo. Mali si títo ľudkovia, hľadiac na tie pyšné koruny, krky vykrútiť. Ja som v sprievode lesného majstra videl na Sedmáku ležať sťatý jaseň v priemere asi mojej výšky. Podobal sa, čo sa rozmeru týka, stĺpom Zeusa v Aténach, s ktorými som sa tiež meral. Zjednal si ho brezniansky stolár. Ale čo? Nepomyslel na to, že by mu bolo načim cestu asi na míľu dlhú^[460] kliesniť, kým by ho dostal do doliny na cestu. Rozstrieľal ho, a predsa ho nechal stáť. A potom ho zrobili sedliaci z Českého Brezova na drevený, po trhoch okolia roznášaný riad, ktorého dorábaním sa zapodievajú.

Ale nielen nemá príroda (ale ozaj nemá? — veru tá v čas búrky dokonale hrubým, hlbokým hlasom revala) — nielen príroda z okruhu rastlín bola nepokalenou, prirodzenou, ale i pospolitý, v jej lone prebývajúci ľud oplýval originalitou. Okrem svojich pôvodných, väčšou čiastkou už slovenskými zamenených mien, najmä v beňušských osadách, mali originálne priezviská, napríklad Kakaľa, Šablatúra a Haraburda.

Ľud tohto okolia, vyrastený v lesoch, bol pekný, ba krásny. Najmä chlapi vynikali vzrastom akoby závodiacim s obkľučujúcimi ich jedľami. Podajedni boli vzrastu, že by im ho Apolón mohol závidieť. Chlapi vysokí, s kratším driekom, dlhými nohami — živá protiva vrchovcov Liptákov revúckeho okolia, územčistých, širokých prsú, výstredne dlhých driekov a krátkych, klátikom podobných nôh. Utešený, anatomicky zaujímavý bol pohľad na elitu týchto rubárov „dingovníkov“,^[461] akoby kaprálov oddielu siedmich rubárov, keď svojim predstaveným kosili lúky. Chološne (nohavice) nikdy v práci a povšedne nezvliekol, v gatiach chodiť držal za neslušné. Na nohách krpce, veľmi zriedka čižmy alebo topánky. Všetky vrchné háby boli z hune. Pri práci v zime ako v lete zhodil kabaňu, kožúšok i náprsník, a krátka košeľa so širokými rukávmi, pri práci na prsiach otvorená, tu teda pri kosbe hore vytiahnutá, obnažila mu prsia, celý kadlub, a tu krásne bolo vidieť bezchybne utvorenú mohutnými svalmi obtočenú kostru silného pekného chlapa — znamenitej vzorky maliarskej alebo rezbárskej akadémie. Chrbtom nevyčnieval hrebeň chradnej chrbtice, ale miesto toho videl si hladkú, ohorenú dolinu chrbtovou kosťou od krku do pása. Takto vystrojení, ako títo kosci pracúvajú — vlastne pracúvali — oni i v horách, ako v páli slnca, tak i v treskúcej zime, a to najradšej v noci pri mesiaci, pre krátke dni a pretože sa na mraze kláty ľahšie šúchajú. Počul som ich často v noci, keď som sa na saniach viezol ku chorým, v odľahlých ďalekých dolinách pri velebnom nočnom tichu, ako spúšťané kláty dolu grúňom klokotali, hvižďali a pri skoku, padajúc na kopu klátov, zacvendžali. Handelec v ťažkej robote pri všetkej tej zime, zbavený podľa jeho mienky zavadzajúcich mu šiat, sa potí, kvapky mu takmer mrznú, a ostrý vietor, často so snehom, šibe mu rozohriate obnažené kríže. A tak nie div, že tieto obrovské a na poveterné nehody navyknuté postavy veľmi často chorejú na úsad. Druhá častá choroba, ktorou bývajú napadnutí, je svrab, ktorý na základe vzájomnosti, povaľujúc sa veľkú časť života v kolibách, a s vylúčením neznámych im kúpeľov, svedomite pestujú. Ako hlavná čiastka ich rúcha prichodí ešte remenný, vysoký, takmer po bradu siahajúci opasok — okrášlený prackami, a tu i tu retiazkami a blýskavými gombíky. Tento „vade mecum“^[462] slúžil im za skriňu, kde nôž, fajka, ohňostroj — predtým kremeň, práchno, ocieľka — miesto majú. A nad všetkým tým i nad handelcom panuje široký, obyčajne masťou napustený ťažký klobúk. Tento klobúk zastupuje viacero služieb: dáždnik, slnečník, krov, nádobu na načieranie vody, korýtko, vejár na rozfukovanie ohňa, a tu i tu miernejší materiál na fuknutie po chrbte. Vlasy nosili dlhé, nazad začesané, obyčajne tmavohnedé, tej farby sú i oči. Pomaly, azda na spôsob domov došlých vojakov, si už — aspoň mladší — vlasy nakrátko strihali, a týmto, akoby na vynáhradu na hlave skrátených vlasov, začali si zapúšťať fúzy. Keď sa handelec bral do cesty, mal hodené na chrbte, na prsiach štyrmi na kríž zviazanými „frumbiermi“ zviazané huňavé cedilo. Remennú kapsu zriedka upotrebúval. Chôdza týchto ľudí bola švihlá, ľahká, povedal by elegantná, telo priame. Keď rubár stál, kráčal, ba i keď kľačal, vždy nohy naširoko kládol. Príčina toho bola, že pri rúbaní, pílení stromu, ba viac-menej pri všetkých prácach musel brať široký základ, slovom musel si široko zastať. Nováci, keď sa vracali z vojny domov, päty husto spolu kládli, ale pomaly zase, následkom práce zvyknutí, svoje dlhé nohy ako vidličky stále širšie rozkladali.

Ako zvláštnosť predstavila sa mi osobnosť istého Urama, ktorý za úradovania Mórica Kellnera slúžil pri kráľovskej michalovskej maši ako strážnik. Bola to kostnatá vysoká chlapina, nezadlho potom vstúpil do provízií, to jest na odpočinok. No a veru v plnej miere ten odpočinok zaslúžil. Ako rodák z Polhory bol lapený za vojaka, poťažne za granatiera. Do r. 1848 totižto bolo vo zvyku lapať do vojny, nie ako teraz žreby ťahať. A lapali, naháňali, takrečeno poľovali na mladíkov — ako sa to dá myslieť, na chudobných a oplanov obcí, ktorých nikto nezaštítil. Bohatí synkovia a synkovia obecných vrchnákov, tí obyčajne uspeli vojenčine uvrznúť. Čo ešte chybovalo, doplnili verbovaním, vábením, hubou, klamaním opitých, rozžialených a ľahkomyseľných šuhajov. Lapený teda bol i náš Uram z Polhory. Ale stal sa z neho šumný granatier a čosi-kamsi tiahol do francúzskeho boja; dokonale voňal pušný prach. Francúzi ho zajali. Kde sa to stalo, to on sám nevedel, lebo zemepisom sa on nezanášal. Francúzi vradili ho a strčili do francúzskej rovnošaty a poslali na juh — ta, ta vraj ďaleko, tam že bolo teplo a poletúvali španielske mušky. Prechodil veľkými rovinami, potokmi a vrchmi, na mená miest sa nepamätal, len že v nich bolo veľa kostolov. Znal len všeobecné mená krajín, po ktorých chodil a bojoval — Španielsku, Francúzsku a Nemeckú. Akým spôsobom sa zase domov dostal, neviem, keď to i jemu samému bolo neznáme; pravdepodobne po obnovení pokoja. Tento nepovedomý obor strašne veľa pechúril, veľa sveta videl, ale nie duševným, len telesným okom. Fajčil krátku zapekačku, pľul, rozprával, ale z toho málo, pramálo si mohol zachytiť. Tieto ohromné skúsenosti a možnosť skúseností malé stopy duševného poňatia zanechali v tomto nepokalene prostom človeku. A tak tento nevoľný obrovský pechúr, čo svojimi pätami výšiny Pyrenejí, ulice Madridu, azda Saragosy, Toleda, Valladolidu, Salamanky, ba azda i portugalského mesta Oporta svojimi opätkami kresal — teraz už zabudnutý, akoby ho nikdy nebolo bývalo, ozaj ako to epitafium: sufficit hinc tumulus, cui non suffecerat orbis,^[463] leží na lichom polhorskom cintoríne — pravdaže, bez pomníka — zamiešaný medzi druhých súdruhov, čo ich nohy ledva ďalej od Brezna niesli. No aspoň som mu ja týmto pamiatku na istý čas zachoval. Ako počujem, našli sa v istom zmysle Uramovi následníci v cestovaní, nakoľko amerikánska zimnica v novšom čase zasiahla až na Polhoru, keďže už teraz pokročila ta i železnica.

Okrem Urama bol na Polhore ešte druhý podivín, hnaný túžbou za vedami. Jeho meno už mi z pamäti vypadlo. Keď som ho poznal, už bol chlap obstarný. Odbavil štúdiá juris, ale ad praxim z neznámych mi príčin to uňho neprišlo, ja som len videl tohto učeného podivína, ako poháňal bičom voly, husi — železnú liatinu — rozvážal z michalovskej maše do Podbrezovej a Hronca a po latinsky sa dohadoval so svojím statkom.

Aj z lekárskeho stanoviska spozoroval som na týchto rýdzich deťoch nepokalenej prírody rozličné rozmary a mal som príležitosť v nerestiach chorôb obdivovať ich trpezlivosť a zmužilosť. Podrobujú sa oni všetkým nehodám s podivuhodnou oddanosťou, s najjunáckejším srdcom. Všetko to znášajú ticho, pokojne bez chvastavosti. Vyskytujú sa, pravdaže, primerane ich prirodzeným názorom na veci, komické príhody. Ak ma stretol vyslaný posol, odo mňa vzdialený — zapískal na mňa a potom zareval „hau!“, len sa tak „zápače“ ozývali, kývajúc rukou, aby som zastal. Lieky na mastenie a lieky na vnútorné upotrebovanie veľmi ľahko popremieňali — takže to, čo sa malo piť, upotrebili na potieranie a naopak. Preto lekár pri predpisovaní liekov musel byť veľmi na pozore, aby tuhým liekom na jednu alebo druhú stranu, to jest znútra alebo zvonku, nenasledovala pre chorého škoda. Istý Zajac — a to veru hodné, ale už obstarné Zajačisko — padol zvysoka na miesto, určené na sedenie a kedysi na látanie lieskovicou, a to miesto — zadok — napuchlo mu a sčervenalo ako muchotrávka. Pretože tento ľud na účinky prostej vody nemohol vonkoncom veriť a privykať, kdežto oproti tomu na účinky páleného rád veril a vďačne sa im podroboval, musel som mu k vode, aby ona pre Zajaca mala zmysel, nejaký liek pripísať. Predpísal som mu teda sal ammoniacum,^[464] aby ju, roztopiac vodou, prikladal na opucheľ. Keď som ho zatým navštívil a pýtal sa na účinok, odvetil mi tento kostnatý dlháň bacúšsky, že mu je veru omoc ľahšie. A pošuchajúc si spokojne hruď poznamenal, že mu fľus hneď odľahol. A ja, tresnúc rukami, predivený som spozoroval, že môj milý pacient toto hodné kvantum sal ammoniacum miesto potierania — do kvapky vypil. No, a aký bol natešený!

Paľo Nemčok z Braväcieho prišiel ku mne, že ho čosi tlačí v žalúdku — azda nedovarené halušky alebo kukuričná kuľaša (mamaliga, polenta), že jesť nemôže, aby mu na bľuvanie dal, to takô, taký šúľok, ako dostal Jochim Koľaj z Podholia. — Hm! hm!… Jochim Koľaj, však ten, nakoľko sa pamätám, trpel na lámku. Obzriem protokol, vskutku, tam bolo poznačené: reuma a predpísané mal: emplastrum vesicatorium.^[465] Mal si ho priložiť na to miesto lámky. Ja poviem Nemčokovi, že to bol šúľok na vonkajšiu potrebu, a on mi odpovie, že on veru nevie, či bol na potrebu, ale že ako ho prehltol, hrozitánsky mu to v žalúdku škrabalo, a potom tak bľuval, tak ho vyzvŕtalo, že i to vytlačilo z neho, čo ešte z ostatného krštenia pred mesiacom v ňom ostalo — že by i on takô potreboval. Nuž a lámka? Lámka mu hneď vraj potom prestala.

Na Jánošovke človek si zlomil niže kolena nohu, zaviazal som mu ju podľa vtedajšieho zvyku a okolností do lipového lyka a handier, prikážuc mu ostať aspoň štyridsať dní pokojne, neporušene ležať. O päť dní prídem ho navštíviť, a nájdem ho s obväzkom o palicu opretého pri kozube stáť a fajku zapekať.

Môj úprimný priateľ Samko Bodorovský, príduc z Banskej Bystrice, navštívil ma hneď v prvom období môjho pobytu v Brezne, ešte v Lehotského dome. Mal som ráno, ako obyčajne, keď som bol doma, ordináciu. Samko, ktorý tak mnoho slýchal o originálnosti tých takrečených handelcov, rád by bol skúsil niečo v tej veci. Povolal som ho teda voslep k ordinácii, aby počul ich rozhovory so mnou. A stalo sa tak, ako sa stať malo. Prišiel starý bezzubý zmraštený hríb. Pozrúc naň a do zápisnice, čo mu chýba, pýtam sa ho, či predpísaný liek účinkoval. Pokročil tri kroky proti mne, vyvalil oči na mňa tázavo, ale neriekol nič. Povýšeným hlasom pýtam sa ho: „Či ste boli na pochode?“ V úplnom nedorozumení pristúpi bezprostredne ku mne, oprie sa lakťami o mriežku môjho stolíka a hľadí zadivene na mňa. Bodorovský, sediac opodiaľ na stolci, sa už chichoce. Ja zas, vidiac, že s otázkou „pochodu“ k cieľu nedôjdem, pýtam sa ho zrozumiteľne: „Či ste s-li?“ On spokojne a trefne odpovedal: „Hm, keby len bolo čím.“

Ich rozumkovanie o tomto a budúcom živote sa v mnohom líši od filozofie učených ľudí, ale je užitočnejšie ako tá filozofia, lebo robí ľudí šťastlivejších a heroickejších v znášaní tisícorakých ľudských bied, nerestí a chorôb. Budúci život predstavujú si tieto deti prírody vo veľmi materiálnom, ale pohodlnom svetle — že tam budú bez trápenia a namáhania sa kláty hladko rizňovať, drevo štiepať, šindle párať atď. Tento istý život, ale ľahší, príjemnejší, v pôžitkoch hojnejší si oni vyobrazujú. Smrť je nevyhnutný priechod, ale k lepšiemu, preto im je nie strašná, a pokojne, ba mnohí so želaním jej hľadia v ústrety, odporúčajúc sa vždy do vôle božej. A v tomto bode im je ozaj čo závidieť. Pridám k tomu jeden z mnohých príkladov.

Mal som v Podholí chorého rubára, chlapa vysokého, predtým mohutného, dobre vyše štyridsaťročného; dlho už ležal chorý na chradnutie chrbtovej kosti. Chradol, ba môžem povedať, umieral už dlhší čas pomaly od nôh nahor, ticho, pokorne, s príkladnou trpezlivosťou. Kým bol silný, bol vrúcnym priateľom neviazanosti, zlatej slobody a ako taký milovník, a to náruživý milovník lovu, rád blúdil s puškou po horách a dolách, neviazal sa na obecné pravidlá a vrchnostenské zákony a veľmi blížil sa predmetu známej ľudovej piesne: „Poza bučky, poza peň!“ Ale kdesi pri takejto vychádzke prestydol mu chrbticový špik a ostal ležať. Tie jeho bystré nohy, čo ho tak ľahko a strunisto vynášali na Beňušskú hoľu a do Leňúskej, museli mu teraz domáci z miesta na miesto prekladať, aby zmeravené neodležali. Jediná potecha, čo mu ostala, bola rozpomienka na zelenú šumiacu horu a — zapekačka v zuboch. Prešli ťažké týždne a týždne, a on ležal pod pecou na lavici, bez reptania, bez ponosy, a ja som predvídal, že mu už dlho slnce svietiť nebude. A bolo to v máji, keď som ho zase navštívil. Príroda sa smiala, škerila sa, všetko ožilo a sa tešilo, obživené teplými lúčmi prívetivého slnca. Len môj Jano bol opak toho, zádumčivý. Ľud — starý, mladý — všetok bol v poli. Ja som sám bol s ním v izbe. Otvoril som oblôčky, aby slnce a čerstvý vzduch mohli voľne vniknúť, a to veru vďačne urobili. Slnce, preraziac jemný izbový prášok, kosom padalo a osvecovalo chudáka chyteného motýľa Janka, celú jeho pod pecou nepohnuto vystretú postavu. Privalil som si potom klátik, slúžiaci miesto stolca na hlinenej dlážke, a prisadol som si k nemu. Príznaky blízkej smrti sa kopili, ale on vernú spoločnicu fajku ešte v zuboch držal a vypúšťal dym, ktorý sa vyberal ťahavým prúdom oblôčkami von. A to dobre tak, lebo bez bližších skúšok môj nos ľahko vypátral, že ten na Balkáne nerástol, ale takej sorty dohán bol, že človek nevedel, či sa viacej blíži horiacej onuci, a či prihorenej kabanici. „Ako sa máš, Janko?“ — „Hm! že ako — nuž zle.“ „No, neboj sa, ešte budeš chlapom.“ — „Eh, bol som, bol — už nebudem. Už pôjdem.“ — „Ach, ach, ešteže čo, nepleť, nie… A či sa nebojíš smrti?“ A po chvíli celkom pokojne, akoby nie o smrti, ale o píle alebo sekere reč bola, odpovie: „Nuž čože by sa mal báť? Čože tu na svete chudobný človek, len biedi a biedi: dobrého sa nedožiješ, a keď si niečo povolíš, už ťa bijú.“ — „No, ale pozriže, Janko, na ten krásny svet, na tie vrchy, na tú horu, čo si voľne po nej behal: či by ti nebolo ľúto tú krásnu prírodu opustiť?“ Mrdol plecom a potom pološeptom mi riekol: „Tam to bude ešte krajšie a robota ľahšia.“ Zamĺkli sme obidvaja. Pozorne hľadím na jeho blednúcu a vlhkú tvár, na bezvýrazné oči a hmatám nebadateľný pulz. Otvorili sa mu ústa, fajka odpadla na zem, popol sa vysypal: Pulvis et umbra sumus^[466] — Janko bol mŕtvy. Šiel ta, kde sa kláty ľahšie kálajú. Zavolal som do poľa, zišli sa ľudia a na tretí deň ležal Janko v žltej hlinačke medzi bodliakmi a vratičom (Tanacetum), obvyklými na cintorínoch.

Keď som po rokoch v Kremnici ako lekár účinkoval a vtedajší kremnický mešťanosta a bývalý krajinský vyslanec bol mojím klientom v dlhotrvajúcej vodnatieľke končiacej sa smrťou, často mi tento Janko pri našich filozofických rozjímaniach prišiel na myseľ. Môj kremnický pacient a mešťanosta Mátyáš bol totižto tej mienky, že povolaním a cieľom každého človeka je a má byť vzdelanosť, a len touto cestou sa on môže stať šťastlivý. Ale ja som tvrdil, že konečne človek vzdelaný, so svojimi nárokmi a širokým rozhľadom býva menej šťastlivý ako syn prírody so svojimi obmedzenými vedomosťami a skromnými túžbami, ako pravý, prirodzený, nerobený filozof je omoc šťastlivejší a v znášaní bied otuženejší, trpezlivejší — ako tamten vyvaľkaný vzdelanec. Tamten je s veľa nespokojný, tento s málom spokojný. Takíto bývajú ľudia rýdzi, úzko zrastení s prírodou.

Jedno ráno pripálil ku mne rubár z Bacúcha, líce mal zapuchnuté a hlas premenený. Ponosoval sa, že ho zub už niekoľko dní a nocí mučí. Otvorí velebnú papuľu, zablysnú sa zuby. Ja, berúc klieštiky, klopem mu po nich ako po klavíri. Ako na boľavé miesto zaklopem, zareve: „To, to, to je, len ho von!“ Chytím hlavu, chmatnem zub. „Jaj, bisťu!“ — a vyfrkol mu za opasok. Spokojne si odkašlúc, vymýval si podanou vodou a octom ústa. Po chvíli, keď už krv zastala, pýtam sa ho, či ho už nebolí. Zmraští tvár a povie mi celkom určite, že veru ho ten susedný bolí, ten že tiež musí von. Ja som sa spieral tomu, ale on tým dôraznejšie dotieral, aby som ho oslobodil, keď je už tu. Po dlhšom parlamentovaní stalo sa mu po vôli a druhý zub išiel za prvým a oba boli deravé. Po umývaní zase opakoval, že ho ešte i tretí okrem toho druhého trhá, aby som mu len ešte i ten vyšmykol. No také čosi som ešte neskúsil, a na to som sa oddať nechcel. Ale on len dotieral, a počal byť už i nezbedným. Vyhnal som ho, vrátil sa a natoľko ma domŕzal, že som mu konečne kázal sadnúť, on zase obligátne zreval a tretí zub obligátne vyletel. A nasledovalo zase vymývanie, na spôsob veľryby, ako som to opísané čítaval. Odhodiac ho stranou, pýtam sa ho nahnevaný, či už teraz dosť. A on, utrúc si spakruky ústa, zavolá celkom ľahostajne: „Ba veru to len predsa bol ten prvý!“ Zadivený síce, ale som sa smiechu nemohol zdržať. „Nuž ale sto striel sa do teba páralo, nuž či ti to bolo treba, há, tri zuby dať trhať?“ A on, chystajúc sa k odchodu, odpovie celkom uspokojený: „Ach, nuž aspoň nemusím preto druhý raz prísť.“ — Nuž, keď je tak — reku — poď, a daj si vytrhať všetky, nebudeš sa musieť druhý raz unúvať.

A keď som už pri ťahaní zubov, nechcem pominúť príhodu, akú som zažil pri voľbe krajinského breznianskeho vyslanca s mešťanom, hlavným kortešom odpornej nám strany. Práve pred voľbou v najtuhšom boji pochytilo tohto nášho tuhého, nebezpečného odporcu bolenie zubov a mestský lekár, ktorý mu obyčajne slúžil radou, nebol doma. Čo tu robiť? Sklonil sa a prišiel pokorne ku mne. Ináč nezbedný človek sadol si ticho so zmraštenou tvárou — aká sa obyčajne dostáva za podiel trápeným bolením zubov — na stoličku a s oddanosťou dal si deravý zub skúmať, klopať a prezerať. Ale keď som mu ho lapil do klieští, opustila ho chladnokrvnosť a zmužilosť a začal fikať, a tu mi prišla nebárs kresťanská myšlienka, tohto môjho zaťatého volebného antagonistu kus potiahnuť a ak možno, prekrstiť. Ako som už teda zub v klieštikoch zavrznutý trímal a on kričiac tvárou strihal ako prevarené mlieko, keď na zime chladne, zavolal som naňho: „Pán N. N., ktože bude teraz vyslancom? Ja vás nepustím, kým mi nedáte slovo, že proti nášmu kandidátovi robiť nebudete, há!?“ V pomykove postavený vykríkol, že „áno, áno, nebudem“, a zub mu naskutku vyhrkol na nohavice. Zabudnúc i honorár zaplatiť, čo by ja v tomto prípade ani tak od neho nebol požadoval, vybehol von, lebo sa mojich klieštikov bál ako čert kríža a len deravý, až na čierno vyfajčený zub mi zanechal na pamiatku a za odmenu. Náš kandidát Matej Slabey proti Egidovi Lehotskému prepadol predsa, lebo prepadnúť musel, keďže proti nemu celý vládny aparát účinkoval.

Pohostinnosť handelského drevorubárskeho ľudu bola chvályhodná. Čo ako málo mal, vďačne dal a pri svojich dverách žobrajúceho bez otázok, bez kritizovania čím-tým obdarúval, hoci často jeho prirodzená dobročinnosť tu i tu bola nadužívaná. Oni, hoci milosrdní, štedrí, sami veľmi zriedka žobrali. Žobráci, čo sa u nich plietli, boli takmer bez výnimky cudzí. O krádeži po domoch, to zriedka bolo slýchať, a preto v lete, keď už ľud býval zamestnaný po horách a v poli, dom za domom prázdny, a predsa nebol ani zamknutý. A zriedka niečo skapalo, a ak sa to stalo, nuž to bol bezpochyby výčin nejakého stranného ponevierajúceho sa holomka.

Toto šetrenie domášneho majetku je ozaj chvályhodné a u nich zakorenené. Táto pekná vlastnosť nerozprestiera sa navonok, na poľné úrody, lebo čo sa tých týka, jeho svedomitosť prestáva — v čom istotne väzí podivné protirečenie.

Keď kapustu, repu, mrkvu, zemiak a tomu podobné plody môže potiahnuť, to mu ani svedomie neťaží, ani sen nemýli.

Ako náš pospolitý ľud aj inde, tak i tento veľmi si obľubuje liehové nápoje; pretože dva-tri-štyri týždne prebýva v lese a pracuje ďaleko od ľudských bytov, nemá príležitostí na riadne hasenie pálenčej žízne, týmto činom zameškané vynahradzuje si pri danej príležitosti i s úrokmi dokonale. Prechodiac taký čas obce, kde jestvujú krčmy, docengajú sa dokonale, či to v lete či v zime, či sucho či blatnavo, tackajú sa cestou, lomozia, spievajú, a pre ukrátenie času sa niekedy i vadia a po chrbtoch obuchmi sekier — ba niekedy i ostrím — sa šteklia. A keď už nabraná batožina v hlavách silnú prevahu dostáva, vyvalí sa takýto junák obyčajne vbok cesty, zriedka priam na ceste, do blata, ako príde, do snehu, a tam spí akoby učičíkaný v perinách, kým ho snehové záveje na holom bruchu za opaskom a topiaci sa sneh v uchu nezobudia. A na druhý deň ide to „klin klinom.“

Čo ma najväčšmi mrzelo, že i deti, drobné deti, tým všeobecným liekom, pálenkou, dezinfikovali to proti hlístam, to so starým sadlom proti kašľu a proti všetkému zlu. Ale nemohol som sa tomuto diviť, keď som sa pozdejšie obzrel, ako sa takrečený koňak zrodil, na vzdelanú triedu a na samých lekárov, ktorí všetky chorobné nákazy počnúc od suchôt, zapálenia pľúc všetko dolu až po otlaky liečili koňakom. Teraz, chvalabohu, už zase, keď rozumní fabrikanti koňaku vrecká si naplnili a rozum obecenstva a lekárov sa zase vyšvihol nad koňak — všeliečiteľná mánia koňaková ustupuje. Smutná vec to, keď liečba za módou sa drží, alebo práve v službe profánneho zisku stojí. Grau ist die Theorie, grün ist die Prax, hovorí — tuším — Goethe a potom: Non jurare in verba magistri.^[467]

Ženy so širokým driekom, tak ako i Detvianky, na príchovok boli súce, plodné. A mnohé deti boli počaté v lese, ba stalo sa, že tam i prvé svetlo uzreli, ale vyrastali utužené napospol v slobodnej prírode. Nemaznané, pravda, čo slabšie odpadli, a silných, utužených detí ostalo dosť a dosť. A radosť ich bolo vidieť najmä v čas štepenia kiahní — vzor ohorených ružových detvákov. Veru tú drobizeň vonkoncom nemaznali. Často som sa čudoval, keď vo vysokom snehu po kolená tieto deťúrence, zaodiate v dlhých škrabľavých košeliach, konajúc si návštevy z dom do domu, hemžili sa ako červíky v hnilom dreve, a v snehu — rozumie sa — boso brodiac, košieľku, aby sa nezmočila, vyše pása zdvíhali. V izbe pod pecou sa im sneh na nôžkach nabraný topil. A čo im bolo? Vyrástli z nich chlapi ako jedle a silné matky ako z ocele. Ak dostali somársky kašeľ — ach, však to prejde — a prešlo. No, pravdaže, ako rečeno, našlo sa tu i tu slabé semä — no to vykapalo, a skoro a hojne vynahradilo sa druhým; o to starosti nebolo. Matka si kus poplakala, ale sa vraj tešila: Pánboh dal, pánboh vzal — nuž a skoro zase dal! — Neviem, či už i oni teraz pre Ameriku zvyšok nelifrujú; na Polhore, ako počujem, a v Brezne už začínajú — a to obyvateľstvu zadá väčšie štrbiny ako somársky kašeľ.

V rozsiahlych lesoch, po vrchoch, dolinách žije rozličná divá zver, najmä škodná: líšky, kuny, rys veľmi zriedka, nadovšetko medvede, na ktoré bývajú rok po rok schválne to väčšie, to menšie honby. Vlkov sa tam málo potuluje, čoho príčinu si neviem vysvetliť. Za pätnásť rokov, čo som sa tam bavil a či dňom, či nocou, v ktorúkoľvek hodinu, chvíľu a čiastku roka putoval, len raz som podľa svojho zdania videl vlka na snehu nad Gašperovou; ale bol tak ďaleko od môjho stanoviska, že predsa s určitosťou nemôžem tvrdiť, či ozaj bol vlk, a či nie valaský pes. Pri druhej príležitosti, pri poľovačke na medvede,^[468] ktorú som opísal v almanachu Tábor, boli v pohone i dvaja vlci, jedného z nich spálil Markus, čo mu spôsobilo veľkú radosť, lebo medveďov bol už dosť nazrážal, a tohto vlka prvého v svojom živote v lese zazrel a zastrelil. Toto vlčisko malo náramný bachor; deň predtým tam kdesi pod Veprom na klenovskom salaši ovcu zožralo.

Zato líšok bolo moc a honby na ne bývali pre mňa veľmi zaujímavé. Tá ľstivosť, opatrnosť, prebitosť týchto zvierat je na neuverenie, a pri týchto honbách má človek príležitosť obdivovať ich vycibrenú falošnosť. Väčšieho figliara medzi našimi zvermi ani niet nad líšku — len už človek, ten ju prevýši.

Na širokom breznianskom poli proti Michalovej, na bielom snehu ich bolo vídať, aké manévre pri lapaní myší vystrájali. Už zďaleka sa štíhlym telom, pozorným, vrtkým krokom a skokom odrážali od bielej podlahy. Raz som ich jedno odpoludnie z mesta po michalovskú mašu načítal jedenásť. Strieľať na ne, ak to vzdialenosť dopustila, možno bolo len zo sánok; tých sa tak nebáli. Ale ak si chcel pre bezpečnejšiu ranu zliezť, alebo čo len zastať, už sa brala, ťahajúc metlu za sebou^[469] ani vietor do diaľky, ak možno, do hory.

Najkrajší pohon na líšky býval na takrečených Stráňach. Stráne boli úzke dlhé lesy v brehu, zvrchu lemované holým poľom, odspodku potokom. Taká stráň ťahala sa od Hronca až poniže Krámu za dobrej polhodiny; druhá rozprestierala sa od Filipova po Bujakovo. Pri poľovačke podelili sa tieto pásy na viac pohonov. Strelci zastali si v istých úsekoch zhora nadol v rovnej čiare a proti nim tiahli honci s rapkáčmi, akými narábajú chlapci miništranti na Veľkú noc. Na vrchu po poliach sú narážky^[470] s malými mažiarmi a pištoľami. Týmito robia na to súci chlapci šarapatu a líšky, poľujúce na myši, splašené, hľadajúce útočište, celým cvalom šibú do strání, kde klepačkami bývajú durené oproti postaveným strelcom. Pri takejto príležitosti upozornil ma Adolf Divald na zvláštnosť, o akej som do tých čias nemal známosti. Dokázal mi to na ním čerstvo zastrelenej líške. Asi naprostriedku spodnej strany chvosta je malá chrastička, asi veľkosti dobre vyvinutého konopného semena. Táto chrastička, zoškrabnutá nechtom, vydáva znamenitú, marcovým fialkám úplne podobnú, teda veľmi príjemnú vôňu. Divné, a to v susedstve dolného otvoru čreva.

Nastrieľané líšky sa tu takmer bez výnimky posielali do Štiavnice, kde potom s nimi pani manželka pána lesného radcu podľa vôle nakladala, pokladajúc to akoby za slušnú daň podriadených lesných úradov. Ale nielen líšky, vypisoval sa formálne i počet sŕn, ktorý mal byť zaslaný; a srny, ako nám pozdejšie prezradili, akoby na jatke vo fašiangy a sviatky boli rozpredané. A predsa tieto poľovačky stáli lesných pánov peniaze, keďže honcom dávali odmeny a strelcom obyčajne slúžievali pokrmom a nápojom. Ale pre pokoj a dobrý pomer s vyššími pánmi bolo to tak v obyčaji.

Okrem toho bol som si obľúbil lov na sluky. Poetická stránka tohto lovu pre mňa bola hlavne v tom, že sa dial na jar, keď si príroda zo sna prebudená oči pretierala. Ten veselý, praskajúci blačiak-blčiak, plápolajúci oheň na malej, lesom otočenej polianke, tých pár všetečných kvietkov — ranostajov, to večerné pološero, koncert napínajúcich sa operených spevákov — jeden nad druhého vynikal kos, drozd — a nad nimi všetkými trskota vysoko-vysoko na samom konci smreka natriasala podbriadkou. A čiže krásne fujarovali vo velebnej tíšine zádumčivého lesa! A keď slnce hlbšie upadúvalo do hrobu a speváci poskrúcajúc noty odobrali sa na nocľah k svojim domácim, tu zanôti v tmavej svojej besiedke čierno-veľkooká červienka trúchlu, prenikavo milú pieseň. A keď i táto zo zboru posledná speváčka umĺkla, utrúc si a strčiac zobáčik pod krídelce a všeobecná, nikým nerušená tichosť nastala, zapálila večernica na tmavomodrej nebeskej oblohe lúč a kukala i na mňa, dumajúceho bedára, opretého o bútleho pniaka.

A v tom zjaví sa hlásnik, starý vyskúsený — sluka, točivo, lenivo letiac a krochkajúc, so spusteným dlhým omrzeným nosom, vlastne zobákom. Ak letel strelcovi pohodlne, bol ním, ako sa na príchodzieho veľkého pána svedčí, privítaný výstrelom. Za týmto kvartírmajstrom nasleduje za chvíľu prestávka a až potom ide zástup krížom-krážom krochkajúc, pskajúc a lietajúc. A padá výstrel za výstrelom — ale nie tak padajú i sluky. Ba často, chúďatá, postrieľané, ak niet vyžly, padnú do cárašiny, tam sa vtiahnu a zahynú. Ohne a pohyby strelcov tieto vtáky v ich smere letu nemýlia. Vôbec, tento vták oproti druhým sa inteligenciou vonkoncom chvastať nemôže. Hlavu má malú a zobák veľmi dlhý, a tak pomerne k svojej veľkosti má málo mozgu, nasledovne málo talentu i čo sa rozvahy týka, i k výtvarným umeniam. To zase má mať sýkorka veľa mozgu, podľa svojej veľkosti najviac — viac ako človek; ale sýkorka je veru prebité stvorenie, to každý uzná, kto trochu pozoruje.

Poľovačky na medvede svojou rozčuľujúcou vážnosťou robili na mňa značný dojem. Ako boli mimoriadne dojímavé, tak požadovali i odvahu, a boli prebohaté na pikantné výjavy. Opísal som ich v Lipovianskej maši a na pamiatku Jozefovi Markusovi v Tábore r. 1870: Poľovačka na medveďov, a preto tu to opakovať nejdem. Istý Trník z Bacúcha, richtárov brat, honec na medvedej poľovačke, stretol sa s postrieľaným medveďom. Medveď zhučiac skočil proti nemu, Trník zahnal sa sekerou, ale nestačil ju spustiť. V okamihu sekera a on odfrkli do blízkej mláky — do trniny, podľa jeho predikátu a skutku.^[471] Nazlostený zver ho chmatol cez opasok a tak po priateľsky striasol, že mu zuby a mozog v hlave zhrkotali. A popravde mu rebrá, ba život zachránil silný opasok, na ktorom za dlhé roky ešte potom bolo pozorovať stopy stisnutého remeňa a jamky vtlačených pazúrov. A potom ako Trník tak nenadále chytro do tej kaluže fľasol a ešte dobre sa nespamätajúc na priateľský dojem, oči otvoriť nestačil, spozoroval, že mu medveď svoju ľúbeznú pozornosť i naďalej venuje. Začal ho totižto bedlivo blatom a nariafanou kružinou, tŕním a pažiťou pochovávať. Pri tejto báječne premilenej práci v prestávkach načúval, či Trník nedýcha, či sa nehýbe, slovom, či nedáva znaky života. Ale opatrný chlap sa tajil ako pavúk, hoci mu to pretvarovanie veľmi horko padlo. Po chvíli naivný medveď, mysliac, že sa mu Trník už načisto stal neškodným, išiel za svojimi druhými súrnymi povinnosťami a Trník naľakaný, umorený sa tiež odporúčal domov, aby mu tam starostlivá žena rebrá počítala a pomiesené boky mastením uviedla do poriadku.

Na Čiernom Hronci odbavovali hon. Medveď im ušiel z honu a pustil sa nadmier prestrašený na ďalekú cestu. Veľa grúňov, dolín a húštin prebehol a dostal sa nad Balogom na strmú sihliansku cestu. Tu sa mu zdalo pohodlne bežať, a sálal dokonale hore hlbokým závozom. A tu v tomto úzkom mieste a práve v tejto chvíli hnal sa dolu rubár so sekerou, zavesenou na ľavom ramene. Chlap sa zľakol, ale medveď tiež. Ale sa medveď skôr spamätal a zmeraveného chlapa s vypučenými očami šmahom hodil na stranu a bez poklony, bez vývodu „pašol za durákom“.^[472] Rubár neútlo, ba hrubiansky o breh hodený, až mu v prsiach geglo, natešený jedine tým, že sa ten neočakávaný, nenadály cestovateľ s ním ďalej nezabavil, bral nohy na plecia a neobzrúc sa nazad, spešne išiel domov, kde mu žena špiritusom chrbát a bezpochyby i gágor hladila.

Horšie ako týmto povodilo sa nasledujúcim. Ján Kán, vyslúžený granatiersky kaprál, strávivší väčšiu časť svojej vojenčiny v Miláne, príduc domov do Filipova, stal sa mojím pričinením cestárom. Chlapina to bola krásne urastená. Tento človek bol však náruživým lovcom, najmä rád sliedil za medveďmi. V Leňuskej doline tam kdesi odľahlé ovsené pole navštevoval medveď. Jano vybral sa na postriežku a hneď druhý deň prišiel hosť; a tento nedbalý kompan začal neďaleko Kána ovos dlabami riafať a chrúmať. Janko ho dobre namiešal s ohňom. Že sa medveďovi dostalo, svedčil jeho ryk a že krvou značil. Ale zutekal. Pretože bola tma, sám Kán si netrúfal za ním, odložil to na budúci deň a ľahol si spať. Ráno sa zobral s flintou jedináčkou a s dvoma chlapmi s drúkmi, že medveďa odnesú domov. A prišli mu skoro na stopu, hoci dosť ďaleko od miesta, kde bol postrieľaný. Bola to húština a už výrazné znaky krvi. Kázal chlapom zastať a on, držiac pušku v pravej ruke, ľavou odhŕňal haluze a kráčal opatrne napred. Vtom po pár krokoch vyhodí sa naň tam učupený ranený medveď. Nestačil streliť a zvrtnúc sa, chcel skočiť nazad, ale už bolo pozde — ľavú ruku, v skoku na obranu nazad vystretú, zachytil zver jedným skokom medzi zuby a dlaň mu voskrz a naskutku prehryzol. Na krik doskočili dvaja chlapi a nerozmýšľajúc, v prvom ohni začali ťažko raneného macka drúkmi mlátiť. No ale veru by sa im bolo zle, a veľmi zle povodilo, keby sa nebola nečakane, akoby z neba padnutá pomoc zjavila. Naraz začali poľovní psi štekať a medveďa za bundu trhať, čím jeho pozornosť od chlapov odvrátili a na seba pritiahli. Musel sa proti dotieravosti brániť, a tak sa chlapi mohli utiahnuť a zachrániť. Psom za pätami pribehol horár Cikel, a konečne dobre namiereným blízkym výstrelom medveďa zastrelil.

Známe je, že sú lovci veľmi závistliví ľudia a z tej príčiny, aby druhý na zaslúžených vavrínoch poľovníckej slávy nekoristil, vybral sa Kán len sám s puškou, ale Cikel, dopočujúc, že Kán postrieľal včera na postriežke medveďa, tiež sa vybral zo závisti snoriť, že medveďa on nájde a ukoristí. A to bolo šťastie, že sa tak stalo a že mal so sebou i psov. — Ruka sa zahojila, ale sa mu dlaň vhĺbila; tomu sa tešil tým, že mu ona teraz pri nabíjaní pušným prachom bude konať dobré služby a mnoho prachu naberie. Ale ja som mu dával naučenie, aby nabudúce medveďovi nepodával „pačky“.

Ešte horšie obišiel istý piliar na Beňuši, a to tiež poľovnícky závistník. V pohone bol totižto medveď postrieľaný, ako to svedčili stopy poliatej krvi, ale jednako ufujazdil, šiel sa kamsi domov liečiť. Pre pozdnú chvíľu upustili na ten deň od ďalšieho jeho prenasledovania. Hja, ale druhý deň hneď zavčas rána vybral sa horespomenutý nedoprajník na svoju päsť za raneným zverom. A našiel ho, ako práve rozmýšľajúc o márnosti a neprávosti sveta za kladou umorený, nevyspatý ležal. Piliar, priblížiac sa na prstoch, bol tej silnej mienky, že už testament hotový. Ale medveď vtom zoberúc sily a načiahnuc sa cez kladu, tak mohutne dlabou facol rušiteľa svojej dumky, že sa človek so strašným výkrikom vzpak, horeznačky vyvrátil. Vytrhol mu v stehne v hrubom mäse hunené nohavice, rozdrapil silné gate z hrubého plátna a zadal mu do tela takú ranu, že som mu — ten istý deň povolaný k nemu — mohol voľne vopchať dva prsty až po samú kosť. A isteže by bol rozzúrený medveď opovážlivého chlapa na papierovú látku zmiesil, keby i jemu, ťažko ranenému, para nebola dochodila. A v takomto prímerí sa oni po priateľsky, alebo ako teraz hovorievajú, po rytiersky pokonali. Smelý piliar použil krátky čas oddychu a pustil za kladou šomrajúcemu a pazúry k novému útoku brúsiacemu odporcovi guľku do hlavy, pošepol mu ju do ucha, a hoci ňou všetky zápače zahučali, medveď predsa hlavou potriasol, že on to nerozumie, zaskučal chudák, vystrel sa, a bolo po — zábave.

Krátko zatým došlí, tiež dulujúci strelci našli oboch ležať jedného blízo pri druhom. Keď oboch zaniesli domov, toho jedného pri dobrom zdraví zjedli, a druhého, rozumie sa, chlapa, som ja pri planom zdraví musel zliepať, čo veru máločo menej od ôsmich mesiacov trvalo.

Čo tu ešte chcem spomenúť, nestalo sa síce v mojej ochodzi, ale predsa v susedstve, na chotári v Koburgovskom^[473] pri Bacúchu a Polomke. Tam v pohone postrieľal medveďa mladý, obrovský mäsiar; spustiac sa na svoju mimoriadnu silu, odvážil sa s medveďom, naňho sa oboriacim, v zápasy. Ale tiež nedošlo k tej bravúre. Medveď priskočil ako strela, práve keď mäsiar vystieral ramená, a jedným chmatom rozmliaždil mu koštiaľ v lýtku, akoby bol mal triesočku v dlabách a neobzrúc sa ďalej o svoju zvalenú obeť, pošiel po svojom. Mäsiara, ozrutného chlapa, vyniesli o niekoľko dní na cintorín. Múdrejší vraj popustí — on teda bol múdrejší, lebo on popustil.

Poznal som uhliara, mal len jedno ucho, o to chýbajúce prišiel v tú dobu, keď som ja tam ešte neúradoval. Pálili ďaleko v lese — otočení hustými stochami polenového dreva, určeného na uhlie. Napadlo mimoriadne veľa snehu. Vybrali sa uhliari s krňami medzi stochy — šichtúne — drevo zbierať na míľu, a vtom zočia vlka v úzkej medzierke. Pochytiac v náhlosti polená, rútili sa naň, a nebolo mu kade von. Vlk v pomykove a nevediac si rady, v zúfalstve vyskočil jednému z nich ponad plece, a predsa, aby mal akú-takú pamiatku — pretože vizitkarty nebolo — vzal si so sebou na cestu uhliarovo ucho. Nemali teda ani vlka, a ten jeden uhliar — namrzený, nemohol sa ani škrabať za uchom — keď ho nemal.

A koľko by som ešte mal v torbe týmto podobných príhod, keby som nechcel byť príliš zdĺhavým. Spočítal som dovedna za času môjho pobytu v Brezne podľa môjho vedomia v jeho okolí padlých medveďov, a tak mi priemerne na jeden rok prišlo trinásť kusov. Raz pri pohone na Beňušskej, ako mi to hodnoverní svedkovia tvrdili, lebo som tam prítomný nebol, stálo deväť kusov v pohone. Pri druhej poľovačke, odbavovanej v Jasení v Lomnistej doline, sám Fialka, daňový úradník, zastrelil tri kusy: starú s dvoma mladými. V tom istom pohone Anton Kmeť, stoličný kancelista, bývalý slovenský dobrovoľník, postrieľal ozrutného samca. A keď sme sa po love na doline schádzali k ohňu na občerstvenie a na pochod domov, poniže nás krížom cesty psami honený hore grúňom šibal. I tento sa viac o nás neobzrel.

Najchýrnejšie, najistejšie miesta, kde sa obyčajne veľa bukvy urodilo, boli v jasenských horách, v Gajdošovom potoku pri Fabovej holi a pod Beňušskou hoľou. Tam sa medvede najviac zjavovali.

Ja som dvadsať ráz bol na poľovačke na medvede, ale len raz sa mi podarilo vidieť medveďa na slobode, hnaného honcami. Bolo to pri Michalovej v Gajdošovom potoku — riedky prales, spodkom porastený machom, čučoriedím, malinčím. Sedel som na klade, rozkročený sťaby na sedle. Po dlhšie trvajúcom pohone a hulákaní zdalo sa mi, že sa dolu na doline čosi točí. Upriem zrak, a ono skutočne trulká v hustom papradí kýsi chlpatý bundáš a pohybuje sa prostým smerom na mňa. Srdce mi klopalo, „brodilo mi v srvátke“, ako handelci hovorievajú. Natiahol som kohútik, pušku pritisol k lícu, postaviac sa, slovom, do hotovosti, bral som zvera na mušku. Ale neviem, čo sa mu na mne nezdalo, a či čo mu na nos padlo, zamenil kurz a narazil smer na čiaru strelcov pod ostrým uhlom. Strieľať naň pri tejto zmene nebolo mi radno, keďže odo mňa asi osemdesiat krokov poskakoval, a to tobôž, keďže pod tým smerom výhodnejšie sa blížil k mojim ďalším susedným strelcom. A tak s nekonečným napnutím očakával som výsledok jeho púte, očakával som výstrel. Môj prvý sused, ako som to videl pomedzi haluze z nastrčenej blýskavej cievy jeho pušky, sa tiež chystal k deju, ale ani tomu sa vec ešte nezdala príhodnou, a nechtiac prenáhlene predstrieľať a druhému oprávnenejšiemu susedovi kaziť, spustil mušku. I druhý za ním tak; až tretí, beňušský lesný Fr. Gombossy na pár krokov priblíženému medveďovi namiešal bundu s ohňom. Guľka chytila, medveď zreval, krv vystrekla, ale on ani kôň cvalom utekal kade ľahšie a možno ešte dlhé časy s poplátanou bundou po holiach a doloch vyvádzal svoje turistické kúsky.

Druhým časom zúčastnila sa na pohone i polhorská žandarméria. Hore idúc do Gajdošovho potoka, žandársky kaprál jazdil, ale ani jazdec, ani veľmi zle osedlaný kôň neboli na jazdenie spôsobní. Doložiť treba, že vtedy žandári nemali klobúky, ale prilbice. A tak stala sa veľmi veselá príhoda. Práve keď sme brodili cez blatnavú čiernu kaluž, skydol sa kaprál zo svojho tátoša dolu hlavou. Kôň-dobráčik poslušne zastal, ale žandár koncom picháča pod bradou tuho zaviazanej prilbice tak sa zaryl do blatnavej mláky, že mu nohy opreté o koňa trčali hore koncom, a on si nemohol vytiahnuť hlavu, kým ho dvaja horári, podvihnúc ho ako dobre zakorenený štep — nepresadili. Čierne blato kaluže spravilo z neho strašného černocha. Zato sa mu potom na love lepšie darilo, lebo keď on, ako dotieravý lovecký závistník, opustiac svoje vykázané miesto, potisol sa zo streleckej čiary napred, pošťastilo sa mu zastreliť z toho neoprávnene zaujatého bodu náhodou práve naň dorazivšieho medveďa. Pre priestupok, že svojvoľne opustil vykázané miesto, vystavil sa veľkému nebezpečenstvu, a to nie tak zo strany medveďa ako skôr zo strany strelcov — ako sa to už, bohužiaľ, stalo: z omylu byť zastreleným miesto zvera. Mal on byť za to podľa loveckých pravidiel trestaný ramárom. A sotva by mu bola i jeho žandárska služba pomohla, ale z ohľadu na to, že sa mu podarilo zoťať pekného, hodného medveďa, a to jeho komisným štucom,^[474] pokuta sa mu prehliadla.

Pohon na tohto škodlivca rožného statku usporiadalo na svoje útrovy mesto na dôkladnú prosbu poškodených obyvateľov obce Polhory, a tak sme sa potom na účet mesta v polhorskom hostinci občerstvili pri jedle, víne a hudbe. Pán Ján Kilvády, mestský richtár, človek ináč veľmi vážny, šťastlivým výsledkom honby bol natoľko oduševnený, že honci museli s medveďom v hostinskej sieni okolo stĺpa tancovať, a on, ako kedysi kráľ Dávid pred archou, tancoval pred medveďom. Potom odniesli medveďa do mesta a strelci svoje opice domov.

Medvedia koža za mojich čias bola v cene od dvadsaťštyri do tridsať zlatých. Ja som jednu lacno kúpil. Viezol som sa s beňušským lesným Csaszkóczym, keď sme stretli bacúšskeho baču s medveďou kožou, prehodenou cez plece. Zastrelil medveďa, keď mu chodil ovce dežmovať, na postriežke. Niesol kožu slúžnemu do mesta, lebo každý, čo medveďa zastrelil, dostával šesť zlatých odmeny od politickej vrchnosti. Csaszkóczy kožu prejal pre mňa a vyplatil mu za mňa šesť zlatých hneď tam do dlane, a natešený bača, že tak nenadále a napochytro prišiel k peniazom, vrátil sa z cesty domov. Potom som mu — pravda, pozdejšie — vymohol u slúžnovského úradu zvyčajnú šesťzlatovú odmenu, a chlap bol blažený. Kožu som dal vyrobiť, a ona ešte trvá u môjho zaťa, ale vyblednutá, šedivá ako jej niekdajší majiteľ.

Zmieniť sa chcem ešte o bocianskej starobylosti. Boca pred 15. storočím nemenovala sa Bocou, ale Jochimsthalom.^[475] Ale ani prvé ani druhé meno nemá koreňa na Slovensku. Jochimsthal má súdruha vo výtečnom baníctve českom a Boca v Sasku (Bautzen) a v Tirolsku (Botzen). Povedajú, že do 15. storočia, keď vynašli — lepšie povedané — objavili Ameriku, bohatú na zlato, bola len jedna obec Jochimsthal, a to stredná, ale stála kus vyššie nad terajšou strednou Bocou na brehu. Keď takto Jochimsthal nemohol vydržať v dobývaní zlata súťaž s Amerikou, ľud sa potratil svetom. Tí, čo ostali doma, neprestali kutiť, kým tam, kde teraz stojí Horná Boca, nevykutali nové pozoruhodné zlaté pramene, a začali sa zase usádzať tam i na Nižnej Boci. Názov Jochimsthal sa stratil a zamenený bol troma Bocami: Vyšnou, Strednou a Nižnou, tak práve, ako na Jarabej. Boca kvitla a stala sa ešte i za mojich čias v Brezne porekadlom, a stala sa, ako Čechom zlatá Praha, zlatou Bocou — a pri kartách, obľúbenej ferbli, mohol si každú chvíľu v Brezne počuť: „Na tú kartu postavím i zlatú Bocu“. No, a tým je už veľa povedané. Ale i zo zlatej Boce zotrela sa pozlátka a spustla nanovo. Výroba zlata sa zmenšila, výdavky sa zväčšili, a následok bol, že sa podujímatelia konečne utiahli. Bane sa zarútili, staviská pováľali, na rumoch baníctva starí zhrbení baníci v blate porúcaných stúp ešte začas paprali, ale keď som sa, bývajúci už tu v Kremnici, cestujúc z Brezna na železnicu do Hrádku, vybral touto tichou cestou, už som videl tam, kde predtým stáli závodné staviská, len pusté, smutné hŕby skál, sťaby náhrobníky bývalého zlatého dolovania.

Arciknieža Albrecht, majiteľ rozsiahlych železodielní v Sliezsku, vzal i erárne hrádocké dielne do prenájmu a začas baníctvo toho okolia sa obživilo, keď i nie viac na zlato, ale na železo, a nielen po dolinách, ale až pod samé temä mrzutého starého Ďumbiera. Zďaleka od Brezna, od Zákľuk bolo vidieť úvratné čiary kopaných ciest žltkavej farby až popod nos Ďumbiera dolu cez Gápel a cez Čertovicu. A tam nalámané ankerity^[476] z tejto výšky a diaľky boli krvopotne dovážané do Hrádku, tu rozdrobené, po tajchoch rozhrabané a vodou napúšťané, aby zhrdzaveli, a tak boli pripravené na topenie a vyhotovenie súceho železa. Tento proces dokázal sa náramne zdĺhavým, drahým — slovom, očakávaniu nezodpovedajúcim, a tak zastavili zase i železné bane, zastavili železné huty a nechali prenájom. A Ďumbier i so svojimi detváky má zase úplný pokoj, neškrabú viac všetečníci po jeho škamravej tvári, vynímajúc azda hvízdajúcich hvizdákov — čiže mercúnov, čo mu diery do kože dlabú, a hlucháňov, keď svojim vyvoleným nohami poklony škrabú a strúhajú. Ako Jarabá tak i Boca v tomto smere sa vyčerpali a svojmu povolaniu zadosť učiniac, tichučko čupia, zabudnuté svetom a môžu si spievať „Tak sa časy menia, tak tento svet beží!“

Prv ešte, ako sa odlúčim od Jarabej a Boce, pri ktorých som sa i tak pridlho bavil, chcem sa zmieniť o mene Čertovice, ako si to ľud povráva a ako mi to môj dobrý otec, s týmito kútmi dobre známy, ako chlapcovi vyprával. Či Čertovica nejaké iné meno predtým mala a či nijaké, to neviem, ale terajšie svoje meno má vraj od hroznej cesty. Taká planá cesta od Turčianskeho Skleného dolu oproti Prievidzi nosí správne meno: Strach-zaďakovať! Viezla sa cez Čertovicu — pravdaže, v lete — veselá svadobná chasa. Voz s nevestou a mladým zaťom sa prevrhol a on, chudák, zlomil si nohu. Rozžialený nad nešťastím, preklínajúc tú cestu, dupol zdravou nohou o zem a vykríkol v zlosti: „No toto je už predsa čertova svadba!“ A od tých čias nosí tá cesta a sedlo vrchu meno Čertova svadba, alebo skráteno Čertovica. Samko Chalupka — náš pochvalný básnik, filológ, historik — mi vysvetlil, že všetky naše Čerťaže a s nimi spolu i Čertovica pochádza od črtiť.

V lete r. 1854 — na deň sa už nepamätám — som sa viezol z beňušsko-bacúšskych handlov predpoludním domov. Povyše Studeného, blízo bujakovskej hate, postretol som vojaka v čiapke, kepeni a s puškou, prevesenou cez plece. Okrem toho, že týmto krajom sa vojaci vôbec nezjavujú a jednotliví a adjustírovaní len zriedka, podivná mi bola jeho ošúchaná, zanedbaná uniforma. Ale konečne, mysliac si, že to nejaký ordonanc, nestaral som sa ďalej oň, a tak minuli sme sa pokojne, on hore a ja dolu.

Keď som došiel na Bujakovo, prišlo do spomienky i toto stretnutie s vojakom, a Mezey, cisársko-kráľovský artilerista, pozdejšie honvéd a teraz úradník železodielne, žartovne podotkol, či to nebol vojenský úskok. No na tom všetkom by nebolo nič, ale o pár dní vracajúc sa z Košíc do Viedne, mal sa cez Brezno viesť arciknieža Albrecht. Túto cestu vozený magnátmi s prepriahanými koňmi prekonal cez jeden deň. Ráno včas sa pohol z Košíc, večer bol v Brezne a tu i nocoval. Páni Brezňania chystali sa s hostinou, ale on unavený, zosadnúc u Karla Kuchinku, len čo prijal nakrátko vyslanstvá, čajom a krátkou večerou sa občerstvil, ľahol si na odpočinok, lebo ráno zase zavčasu hodlal ďalej. A Brezňania museli prichystanú, požehnanú večeru bez Albrechta sami zjesť, čo konečne predsa akosi potrafili. Albrecht, ako pasionátny priemyselník železodielní, celou cestou obzeral si železné závody. Ako to už býva, keď značnejší ľudia cestujú, kade ich cesta vedie, holdujú im obce; tak i Brezno vilo vence a chystalo sa na ilumináciu.^[477] I my na našej povýšenej hospode sme sa chystali na jej okrášlenie. A práve keď sme boli v najtuhšej robote, dobehol ako bez duše z Beňuše schválne poslaný behúň, aby som sa šmahom pobral hore na Beňuš, tam že vojenský úskok slúžnovskému hajdúchovi do brucha strelil. Rozumie sa, že som, všetko ponechajúc, súril zapriahnuť a náhlil som sa na Beňuš. Albrecht má tadiaľ prísť, slúžny, vrchnosti tiahli mu v ústrety, úskok zastrelil hajdúcha slúžneho… Čo to má byť? Či to atentát na arciknieža? To mi cestou vŕtalo v hlave. Ako tak dotiahneme práve na to miesto, kde som pred niekoľkými dňami stretol vojaka, už sa cestou prášilo. Arciknieža frčal na štyroch Koburgových paripách — a tie druhé koče a vozíky za ním. Ja som zatiahol vbok na lúku, a pretože mi stoličný predstata Trojan privolal, že už po všetkom, aby som sa vrátil — hajdúch že už mŕtvy — pripojil som sa k pochodu, pričom žandársky nadporučík presadol ku mne.

A ten mi už potom vysvetlil priebeh. Komonstvo, ktoré vyšlo na stoličnú hranicu oproti vysokému pánovi, zabavilo sa na chvíľu, pretože ešte bolo na to dosť času, na Beňuši u kráľovského lesného. Vtom hajdúch slúžnodvorského dopočul, že sa dvaja vojenskí úskoci popletajú okolo obce, a že ich pred chvíľou videli na vŕšku pri kostole. Hajdúch, bývalý kaprál, so šabľou pri boku, chlap srdnatý, dal sa za nimi, a skutočne zazrel ich tam hore. Skríknuc na nich, aby zastali, bežal s vytasenou šabľou hore strmým chodníkom. Ale vojak namieri na útočníka, blysne, praskne, a plná rana vpáli bedárovi do brucha. Úskoci zmizli a bedára uložili do najbližšieho domu, kde po krátkom čase na vnútorné skrvácanie umrel. Ako sa pri pozdejšom pitvaní dokázalo, strelil mu brokom a drobnými olovenými gombičkami. Munície už teda mali málo. I povstal veličizný poplach, lebo si deputácia celú vec pred časom príchodu arcikniežaťa nevedela vysvetliť, a tušili atentát. Pod týmto dojmom, nastrašení viezli sa na chotár vítať vysokého hosťa. Po krátkej vítačke predniesol stoličný predstata zarazeným hlasom aféru. Arciknieža, podvihnúc hlavu, zaškúlil kus podivne cez blýskavé okuliare, potom podvihnúc mohutnú spodnú gambu, odvetil ľahostajne, že to osud vojaka, rozumejúc pod tým chudáka zastreleného hajdúcha.

Komonstvu odľahlo, lebo oni očakávali strašnú hrmavicu pre zanedbanú bezpečnosť. Nadporučík si starostlivo vzdychol, že všetko bremä pripadne na neho, to jest na žandarmériu, že teraz zo všetkých končín do týchto krajov nazháňaní žandári budú vydržiavať na tých úskokov pohon, že z toho bude dosť roboty a zodpovednosti.

Ako my dvaja takto besedujeme, prišli sme na Bujakovo, kde povoz arcikniežaťa zastal, aby si obzrel i tieto železné závody. Na tretí deň bol hajdúch na trovy arcikniežaťa slávne pohrobený a jeho čeliadka bola zaopatrená dobrou penziou.

Čo sa lapačky dezertérov týka, tá dlhší čas trvala a diala sa i z tamtej strany — v Liptove, i tu vo Zvolene. Úskoci sa plietli po salašoch, po horách, po dolách a žandárom motorne vyhybovali, keďže žandári neboli s krajom obznámení a blýskavé šišaky, aké vtedy nosili, už na hodiny diaľky spozorovali a tak stačili dosť zavčasu uvrznúť. A konečne výsledok lapačky nepripadol žandárom, ale bodrému bačovi a valachovi na holiach tam z liptovskej strany. Politická vrchnosť vypísala odmenu tomu, kto tých dvoch úskokov lapí. A tak tí lační chudáci prišli na osudný salaš a posunkami pýtali jesť. Povedám posunkami, lebo títo nešťastníci, to boli Taliani, ktorých pluk ležal kdesi v Haliči, a hen stadiaľ, koľkými mukami a trápením dotiahli až sem, a stadiaľto mali azda putovať až do svojej domoviny. — Nuž sadli k črpákom, držiac pušky zatisnuté medzi kolenami. Vtom bača, akoby nič, mihne na valacha, jeden sa hodí na jedného, druhý na druhého, otrepú ich o zem a pri pomoci dobehnuvších honelníkov poviazali a odviedli pred vrchnosť. Čo sa s nimi potom dialo, neviem, len toľko mi po čase nadporučík povedal, že ich odviedli do Komárna na pevnosť.^[478]

V pätnástich rokoch môjho účinkovania v Brezne udali sa všakové prípady v mojom rodinnom kruhu, v mojom živote a v národno-politickom svete. V Brezne som pokojne žil pri boku pravých, srdečných priateľov. Ale politika sa zvrtla, a ja som dostal pokynutie, drúkom, a nasledovalo preloženie do Kremnice.

Veselý šuhaj, rád som sa motal medzi ženským svetom. To som robil už ako študent a pod časom môjho bavenia sa v Banskej Bystrici, ale bez toho — hoci príležitosti na to bolo nadostač — že by som sa bol vyslovil o ženbe a tým azda dievčatá šialil. Hneď po prvej prehliadke dievčat v Brezne zazdala sa mi dcéra evanjelického učiteľa Ondruša,^[479] Milka, sestra Gusta Ondruša. Bolo to stvorenie dosť úhľadné, mladé, a pretože na verejné zábavy nosila ružový náprsník s bielymi šnúrami, pomenoval som ju medovníkom a tento názov sa jej na dlhší čas prilepil. Pozdejšie vydala sa za učiteľa Daniela Goldpergera.^[480] Dvoril som jej, ale úplne bez ďalšieho úmyslu.

Pani Čipková mala pätnásťročnú sestru, uviedla ma teda do evanjelickej fary k svojim rodičom. Lujzka,^[481] dievča tiché, utiahnuté, podoby peknej ryby, trošku pripehutinaté, ale vzdelané, sa mi zazdalo. Otec Ján Chalupka,^[483] učenec, chýrečný spisovateľ (Kocúrkovo, Bendeguz etc.), sa mi zvlášť zazdal. Chodil som ta často, pozdejšie prečasto. Zo známosti vyvinula sa náklonnosť, z náklonnosti láska. Otec so mnou ako s veselým spoločníkom rád obcoval. Svoj voľný čas som takmer celý strávil na fare. A tento nenormálny, povedal by, hlúpy čas trval takmer tri roky! A predsa Ráchel mne súdená nebola.

Raz večer, už dosť pozde, keď som ležal v posteli, pribehla varovkyňa od Čipkov z fary, že ma pani dôstojná dá prosiť, aby som hneď prišiel na faru, že sa mladá pani Čipková zle cíti. Bežal som ta, a tu som bol prekvapený vecami, akých som sa veru nenazdal, kvílením a plačom. Manželia Čipkovci sa rozišli. To pre mňa bolo náramne nepríjemné položenie, z jednej strany ohľadom na priateľa Janka, z druhej strany na rodinu Chalupkovskú. Tento mravný úder pre Emu stal sa skoro i jej telesnou porážkou, a natoľko, že čo deň viac chradnúc, po pár týždňoch stala sa táto príjemná ženička veselého ducha korisťou smrti. Mne aspoň tá trpkosť bola odňatá, že som chorú neliečil ja, ale na jej vlastnú, ako i rodičovskú žiadosť liečil ju dr. Jac. Janko Čipka pod pohrebom odcestoval. Ale on, muž pevného charakteru, hoci sa nikomu nežaloval, trpel, a práve tým viac, náramné muky. Od tých čias pomer medzi domom Chalupkovským a Čipkovským bol roztrhaný na kusy.

V jeseň, v novembri, došla mi matka so sestrou Petronelou, a bývali sme spolu.

V lete roku 1855 privalila sa i sem škrtiaca nemilosrdná cholera. Dovliekli ju z Bystrice cez Brezno do Košíc postupujúci vojaci. Mali medzi sebou chorých, jedného-dvoch pochovali v Brezne a cholera rozstrekla sa po meste a po okolí. Čo pre mňa bolo najsmutnejšie, že moja matka, chudera, tiež do nej upadla. Moje položenie bolo na zúfanie, pokoja nemajúc ani vo dne ani v noci, a predsa každý žiadal a očakával, aby som mu zadosť urobil, a to v takej rozšírenej ochodzi. Matka, už vtedy obstarná, sedemdesiatročná, ťažko ležala, ale vďakabohu, pomaly sa zase zotavila. Práve v ten deň, keď sa najhoršie cítila a my sme už takmer zúfali, jedno popoludnie previezli popod naše obloky šesť mŕtvol. Môže sa myslieť, aký dojem to na našu i tak zronenú myseľ urobilo. Pamätám sa i na to, kým ešte môj výpomocník dr. Salava neprišiel, mal som vo dvoch domiech na Dobroči deväť chorých. Ležali ako kláty popri stene, rozložení po laviciach, mladí, starí. A jeden z nich mi pri skúmaní tepny zelenkavou vodou obdávil nohy. Deň predtým som bol na Sihle. Navrátiac sa stadiaľ, nocoval som u Markusa, a pritom vykonal som tú hlúposť, že som pred odchodom zo Sihly raňajkoval studenú prasacinu. V noci ma začalo duriť, a vytekala zo mňa voda, akoby z krčaha vylieval. Bolo mi všakovak. Ale Markus mal pohotove mnou predpísané cholerové kvapky, tie som bral a na brucho prikladal som si dlane. A prešlo, lenže veľmi oslabnutý šiel som si navštíviť chorých. Raz v Brezne v noci, keď som, volaný na Dúbravku, tiahol niže cintorína hore, pochytila ma hnačka, ale i tento raz ostalo len pri tom. A tu ako zvláštnosť chcem pripomenúť a priznám sa, že som oproti cholere prechovával zvláštny rešpekt a každá cholerová epidémia vzbudila vo mne nepríjemný cit. A predsa ma i ona rešpektovala a ušetrila. Naproti tomu pri epidémiách horúčky som bol úplne ľahostajný, a práve tá ma vyznačila — vo Vacove ako študenta typhus abdominalis^[484] a po rokoch v Kremnici ako lekára hrozný, nákazlivý typhus petechialis, r. 1872.

V r. 1855 presťahovali sme sa do Salamínovského^[485] domu na rínku, stojaceho práve oproti nám, na západnej strane. Doterajší byt museli sme opustiť z tej príčiny, lebo Gusto Kellner k svojim cieľom prenajal celý ten dom drahšie. Matka so sestrou obývali na poschodí dve izby na rínok a ja som obýval izbu na pol výstupe na schodoch, s oblokmi obrátenými na dvor. Môj domový, Salamín, bývalý učiteľ, bol na ten čas mestským pokladníkom a jeho staručký otec ako penzionovaný organista a učiteľ žil u neho. Oni obývali prízemnú hospodu.

Lujzka u Chalupkov vydávala sa za úradníka v hrončianskych železných závodoch. Ja uznal som za najpríhodnejšie odpratať sa na ďalšiu cestu cez Viedeň, Terst do Venécie a stadiaľ do Chorvátskej k švagrovi a sestre, do Radoboja. Moji priatelia hovorili, že idem žiale rozháňať.

Vykonajúc si štvortýždňové dovolenie, vybral som sa zavčasu na jar r. 1856 do Banskej Bystrice a stadiaľ poštou, takrečenou Malé, do Prešporka, kde som prenocoval. Stadiaľ do Viedne k bratancovi — ministerskému radcovi Eduardovi Roesznerovi. Pobavil som sa tu krátky čas, navštíviac priateľov, medzi nimi i vicerektora Pázmánea Mallého,^[486] ktorý je teraz kanonikom v Ostrihome. Potom som pojachal železnicou cez Štajersko, kde som sa zase zabavil za krátky čas v Hradci, do Terstu. Železnica v ten čas viedla ešte len po Ľubľanu, a tak sme sa stadiaľ viezli na Malé-vozoch ďalej. Prenocovali sme v Postojnej, kde sme navštívili utešenú svetochýrnu jaskyňu.

Na vrchu Občina nad Terstom stál na suchopárnom, skalnatom karste^[487] vysoký stĺp. Tam zastala pošta a cestujúci zišli. Mňa istý Man, spolucestujúci cisársko-kráľovský ženijný kapitán, ktorý tento kraj už viac ráz precestoval, vzal pod pazuchy, kázal mi zatvoriť oči a tak ma viedol chrbtom k tomu stĺpu. Keď som sa potom na jeho velenie obrátil tvárou proti juhu, zavolal „Už!“ Čo som ja tu prvý raz v mojom živote videl, to bolo velikánske — more. Chvíľa bola utešená, jasná, naľavo v zátoke čupel hlboko pod nami Terst, pred nami hladké, tiché, neprehľadné more. A po tom zrkadle tmolili sa plávajúce lode rozličnej veľkosti a podoby, nechávajúc za sebou šíriace sa biele pruhy. Napravo spúšťal sa ligotavý dukát do zlatom ožiarenej vody — zapadajúce slnko. I chvíľa i čas nám ulahodili, a veru videl som more za svojho života viac ráz potom, ale tak vľúdne som ho málo videl, ako toť hneď prvý raz. Z väčšej stránky som ho pozdejšie poznal len ako zmraštené, nazlostené.

V Terste som hneď, ledva som sa oprášil v hostinci v Albergo de Sandwirth, vyhľadal mladého Karola Kuzmányho, poslucháča mornárskej kadetnej školy. Vtedy totižto tá škola ešte v Terste jestvovala. A nebolo mi ho treba dlho hľadať, lebo sedel v tom hostinci náhodou s kamaráty pri stole.

Bavil som sa za tri dni a on ma upozornil a ukázal mi, čo pamätného bolo. Do obšírnejšieho opisovania, ako vôbec do celej tej cesty púšťať sa nejdem, keďže som tieto kraje ešte dva razy navštívil a ich opis pred verejnosť pustil v Pešťbudínskych vedomostiach^[488] (r. 1864, č. 34 atď.) a v Sokole. Po troch dňoch teda sadol som na loď. Ako prvák, mal som škrupule strany búrlivého mora a vykričanej morskej choroby. Karol Kuzmány ma tešil a uisťoval, že more bude hladké ako zrkadlo. Ráno o šiestej ma vyprevádzal na mólo až k lodi, a keď sme sa odtisli od brehu, stal si na člnok, kývajúc mi šťastlivú plavbu čiapkou, vykríknuc pritom so smiechom, že veru čochvíľa doletí bóra (severný vietor, sirocco je južný), a že bude búra. Ja som sa mu za to hrozil päsťou, prezývajúc ho z paluby luhárom, kým mi oddialením Lloydovej „Austrie“ pomaly ako Kuzmány, tak potom Faros a Terst s Občinou^[489] zmizli z dohľadu a len tam ďaleko strácajúci sa všetečný, ozrutný, o zem prikutý Triglav zvedavo sem prekukával spomedzi svojich, tu neviditeľných sivých kamarátov. Nuž ale bolo viac strachu ako búry, more sa kus miesilo a my sme poskakovali, ale môj žalúdok ostal nepomýlený.

Zosadol som po šesťhodinovej plavbe vo Venécii v Albergo della Luna.^[490] Izbietku som dostal v prízemí v samej blízkosti mora; hneď pri nej bol vchod na člnky. Vlny v Canale Grande, hnané vetrom, trepali a šplechotili sem-tam preháňanými dvermi. Moja izba bola vlastne určená kúpeľu, ako sa to dalo súdiť z toho, že moja široká pohodlná posteľ, aké v Taliansku vôbec bývajú, stála nad peknou mramorovou vaňou. Pritom i bydlisko i znamenitá strava boli tu veľmi lacné. Pod mojím ináč vysokým oknom počul som šramot mora, ale spal som znamenite. Za tri obedy, bývanie a výsluhu platil som pätnásť lír, to jest za tri dni po päť zlatých km. A tak za tri dni obzrel som si toto prepodivné, akoby z mora vyrastené mesto. Ešte z Venécie som písal švagrovi do Radoboja, že prídem k nim, a prosil som o doposlanie príležitosti do Poličian ku železnici (nem. Pöltschach). Ale som darmo čakal, neprišla, a tak prinútený som bol poštou ísť ďalej. Voľakedy som to vykonal i pešo.

Prišiel som do Krapiny včasráno, na svite, dodrganý na posmech a nevyspatý. Opustiac tu poštu, pobral som sa Tržským vrchom pešo, obdivujúc tu už tak včas prebudenú jar. Vtáky spievali, v zelenom trávnatom koberci skveli sa modré fialôčky, anemonky atď… hlávky vytŕčala čierna čemerica (Helleborus niger). Asi po polhodinovej chôdzi prekvapil som svojich len práve postele opustivších príbuzných. Akože mi mali príležitosť v ústrety poslať, keď o mojom príchode neboli poučení. Môj list, deň pred mojím odchodom písaný z Venécie, dostali o dve hodiny neskoršie, ako som ja sám prišiel. List sa viezol so mnou po samú Krapinu, ja som sedel na ňom.

Pobavil som sa tu niekoľko dní, v tomto milom kruhu pod krásnym, teplým nebom, v kole už dlhšie nevidených citných, úprimných priateľov a milej rodiny — a tak potom, zotavený na duši a tele, pobral som sa zase nazad do chladného domova. A toto bolo posledný raz, čo som videl Radoboj. Sladká to mne vždy pamiatka! A keď na to pomyslím, tichý žiaľ mi srdce prechodí. Opustené radobojské bane sú už zarútené; tí, čo ich obrábali, takmer do chlapa zamĺkli, domy nimi obývané sú pováľané, trávou, burinou zarastené. Ruda — čiastka Radoboja, kde sa vyrábala sirka, vtedy veselá, činná, obývaná — teraz zamĺknutá, pustatina! Tak sa časy menia, tak tento svet beží.

Navrátiac sa domov, našiel som všetko pri starom, s tým rozdielom, že kým som sa ja potulujúc pod južným nebom kochal, moja stará láska s okázalosťou svadbu vydržiavala a hneď zatým presťahovala sa do nového svojho bydliska do Banskej Štiavnice, kde on slúžil na banskej akadémii ako asistent. Ja som sa už úplne uspokojil.

Keď som pri tom predmete, ešte raz chcem spomenúť Lujzu a jej ďalší osud. Chodila do Brezna k rodičom. Raz, keď jej už asi trojročný chlapček náhle prechorel a ich domový lekár, mestský ránhojič Fr. Čipek, práve nebol doma, z prinútenosti mňa povolali. Keď som vstúpil do izby, bola vo veľkom rozčúlení. Ale ja nedal som jej času na to a rozohnal som jej rozčúlenosť tým, že som sa zapodieval výlučne s malým chorým a kládol poťažne potrebné otázky, týkajúce sa len choroby. Keď som rozpačitú mať a starú mať uistil o nebezpečenstve choroby a Lujzky sa zdvorilo pýtal, ako sa jej vodí, ba ďalej s humorom a pobočne narazil na niektoré veselé epizódy nášho predošlého slobodného života, ona, vydýchnuc si, s patrnou vďačnosťou prešla do normálneho, nenúteného besedovania. Bol som už vtedy i ja ženáčom. A toto bolo poslednýkrát, čo som s ňou pri postieľke jej chorého jedináčka zoči-voči stál a sa s ňou rozprával.

Jej ozaj kordiálny, veselý muž Rudolf Méhes ako asistent na banskej akadémii stal sa frivolným mužom a ožranom, ponocným lumpom. Ona to tvrdo niesla, kým biedne, prebiedne nezahynula. Dostala totižto žalúdkového raka a doslovne hladom umrela. Keď nemohla jesť, kúpavali ju v hovädzej polievke a tou ju i klystírovali, len aby jej nejako život predĺžili. Keď umierala — vo dne, za slnca — volala, aby sviece nevyhášali, že je tma a clivo; umierala takrečeno z očú. On tiež nezadlho za ňou následkom pijanstva upadol do vodnatieľky, ťažkým krížom si smrť nadobudol. Chlapčeka sa ujala rodina, oddali ho na lekárnictvo. Ostatnú jeho stopu znám natoľko, že bol lekárnickým učňom v Rimavskej Sobote. A tu prestáva o ňom moja ďalšia vedomosť.

Kým som ja, ako znie valaská pieseň, v Brezne „bučky, pníčky preskakoval a švárne panenky miloval“, za ten čas v živote politických úradníkov, najmä mojich bývalých banskobystrických súdruhov, nastal pohyb podobný tomu, ako keď sa tchor votrie medzi kury: vzbúrili sa, rozplašení na všetky strany — prestrašení, čo sa deje. Začala sa totižto povďačnosť rakúskej vlády za jej preukázané služby. Rozmetali šuhajov na všetky strany, ani už nepamätám, koho a kam, ale sa motali ako lienky na svätého Jána. Ich nepriatelia, ktorých bolo nadostač, sa smiali, a mali sa za čo; voda im už išla na mlyn.

Z tých veľa pripomeniem tu len niektorých. Ján Trojan, Čech, predstata Zvolenskej stolice — toho ešte držal glej na čele správy. Adam Kardoš, bývalý hlavný slúžny v Brezne, bol presadený do Bzovíka v Hontianskej stolici. Kardošovi sa tam výborne viedlo a on bol jeden z tých málo prehodených úradníkov, ktorý bol so svojím osudom úplne spokojný. Pravdaže, on na predošlej svojej stanici — s Brezňany a oni s ním — v dobrom porozumení nestáli. A tak možno, že to prispelo k jeho spokojnosti. Nevedel sa on a jeho tamojší priatelia dosť natešiť a nasmiať na akejsi mojej, jemu poslanej humoristickej básni, pretriasajúcej rozprášenie politických úradníkov — našich známych a priateľov. Adam Kardoš, pozdejšie vstúpiac do penzie, prešiel bývať do Banskej Bystrice; mal v Hornej ulici dom, držal poštu, v Majeri pri Banskej Bystrici mal tiež dom a pekné oráčiny. Bol dosť majetný. V mojom ďalšom opise sa s ním ešte zabavím. Jeho žena bola Winklerovská,^[491] často chorievala. — Jožko Škultéty pochodil z Turca, prezývali sme ho „zemanom“ — bol asi šesť rokov zamestnaný v Banskej Bystrici pri boku stoličného hlavného inžiniera Šparsama, starý mládenec — vystrčený bol až hen do Kecskemétu, kde i Vilo Pauliny-Tóth vo vyhnanstve úradoval. Pauliny sa v Kecskeméte oženil, dostal i pekné veno a s ním prívesok k menu.^[492] Náš Vilo odniesol teda konečne dosť príjemné veci z Kecskemétu, ale náš starý mládenec Jožko Škultéty si neprivesil nič, a bol v tej pustatine, rovine kecskemétskej, nadmieru nespokojný. A veľmi túžiac za našimi vrchmi, v svojich listoch nespomenul ani znamenité pražené klobásy, ktoré mňa na mojej ceste do Banátu r. 1843 potešili. Jožko Škultéty časom sa zase navrátil do Turca, kde pred niekoľkými rokmi, ako dobre osemdesiatročný, v Kláštore na večnosť usnul. Bola to dobrá, flegmatická duša.

Môjho úprimného priateľa Samuela Bodorovského preložili za hlavného slúžneho do Predmiera, kde ešte za jeho úradovania účinkoval farár Ihlický, mne z decembra r. 1848 známy. Samkovi Bodorovskému boli tam pridružení Janko Kohút a Valášek, bývalí dobrovoľníci. Samko Bodorovský skoro sa potom vžil do nových okolností a bol dosť spokojný, želel len za svojou matkou a za svojím rodiskom Banskou Bystricou, ktorá však už súdruhmi rovného zmýšľania bola opustená. O Samkovi Bodorovskom, o ktorom som sa už opätovne zmienil, budem sa ešte ďalej rozpisovať.

Ten istý osud zastihol i Jozefa Končeka, môjho spoluobyvateľa a kostoša u mojej matky v Banskej Bystrici. Poslali ho do Oravy, do Dolného Kubína. Ale krátko zatým povolali ho do Prešporka, kde sa mu už lepšie zazdalo a kde bol pod rukou prajúceho mu Hánricha. Matej Slabey, Brezňan, mal za manželku Otíliu Lepényovú, taktiež z Brezna, dcéru sestry Janka Čipku. Slabey bol v Banskej Bystrici štátnym fiškálom — aj jeho presadili do Oravy. Keď sa začala maďarská éra a slovenskí úradníci boli poslaní do penzie, žil v Banskej Bystrici a vykonával advokátstvo; umrel už dávno (14. júna 1879) na raka a nedávno ona v Brezne v otcovskom dome. Šparsam, hlavný stoličný merník, úradovavší vedno s Jozefom Škultétym v Banskej Bystrici, bol preložený do Košíc. Mikuláš Ferienčík, adjunkt pri breznianskom slúžnovskom úrade, musel dočasne odcestovať do Nových Zámkov, a to práve v taký čas, keď bol najväčšmi zaľúbený do Relky Tibélyovej. Pravdaže, zase sa vrátil a potom si Relku i pojal za ženu a ďalej zase v Brezne úradoval. On už r. 1853 sa chcel ženiť, ale Relka mu termín na dva roky pretiahla. Z Nových Zámkov, kam prikvitol na jar 1854, zo strachu, aby mu druhý krahulec jeho kurča neodniesol, už v septembri pripálil k Relke, ktorá vtedy už bývala vo Vagnári. Jej ujec, maliar Tibély, sa ešte v Brezne ponevieral; bol to zvláštny človek, ktorého rád by som ešte opísal.

Ján Kozelnický^[493] opustil Brezno a stal sa okresným notárom na Dolnej Lehote, kde sa i oženil. Ján Francisci preložený bol k námestnej rade do Debrecína. A ešte mnohí našinci krútili sa po krajine ako vodní pavúci na studničke. Gustáv Lang, ktorý pod časom môjho úradovania v Banskej Bystrici, po odchode Jozefa Končeka, obýval mne súdenú izbu, 1. augusta 1854 povolal ma na svoju svadbu s Alojziou Fejovou, dcérou môjho šéfa dr. Feju, za družbu. Túto žiadosť som mu svedomite vyplnil.

V októbri r. 1854 už Július Plošic vtiahol na selčiansku faru z Banskej Bystrice, kde bol slovenským kaplánom. Takmer z ničoho začal hospodáriť, a hneď spočiatku musel zaplatiť príučok, a to tým, že mu z oviec, nadobudnutých cudzím grošom, štyri kusy ukradli valasi Egida Lehotského, pozdejšie breznianskeho vyslanca. Od neho som sa dozvedel, že profesori banskobystrického gymnázia, Česi, za to hlasovali, aby sa gymnázium pretvorilo na nemecké; proti tomu hlasovali Slováci: Ján Gotčár,^[494] Ján Gerometta a Juraj Slota.^[495] — Kozaček, prechorevší sa zimnicou, leží v Svätom Kríži; biskup Moyses odcestoval do Viedne.

Ďalšie príznaky blahosklonnosti rakúskej vlády oproti Slovákom zo dňa na deň sa množili, ako to v mnohých prípadoch, okrem už opísaného rozptýlenia slovenského úradníctva, vychodilo najavo. Českého bohatého sládka, založivšieho potom v Banskej Bystrici pivovar, v Liptove držali za ruského špehúňa a pristavili. Koľká to hlúposť! Čože mal záujem Rusov špehovať tam, kde Rusi ako spojenci rakúskej dynastie a spasitelia rakúskej vlády v Uhrách mali dostatočnú príležitosť pod časom svojho ťaženia tieto kraje podľa vôle preskúmať.

Ja som sprvu nevedome stál pod policajnou dohliadkou, keď česká spisovateľka Božena Němcová, u mňa sa baviac, navštevovala so mnou rubárske dediny,^[496] zbierajúc povesti, etnografické zvláštnosti a piesne ľudu. Kamkoľvek sme sa obrátili, v šetrnej diaľke nás sprevádzalo milostivé žandárske oko. No a aké nevinné, ba vkusno šľachetné veci to boli. Ako rečeno, ja som ani najmenej netušil, že nám žandarméria toľkú pozornosť venuje. Ale som liečieval i chorých žandárov, a tu mi raz chorý žandár, poobzerajúc sa po všetkých stenách, ako veľké tajomstvo zveril, že oni majú naložené za mnou a za pani Němcovou snoriť. Tento dôverný žandár bol Poliak.

Brat Eduard je v Rešici; má tam v okolí z náplavia zlato vymývať, no ale ho niet. Jeden vymytý dukát stojí druhých dvadsať a nedá sa tu ani úradným spôsobom Kalifornia utvoriť. Pretože sa zimným časom po umývaní koža puká, nuž tým časom ponechajúc vymývanie na pokoji, poberá sa na svoju stanicu ako probovník nazad do Dognačky. Píše mi tiež, že tam na okolí Rešice vylihuje veľké množstvo vojska, chystajúceho sa postúpiť do Románie. Nevidel nás už štrnásť rokov, veľmi teda túžil prísť nás už raz navštíviť. Pýtal dovolenie, ale mu ho tak dlho odťahovali, že sa predsavzatá návšteva zase musela odročiť. Dňa 22. decembra 1854 mi písal tú významnú novinu, že erárne banské diela celého Banátu vláda hodlá prepustiť francúzskej spoločnosti so všetkým činom na deväťdesiat rokov. Úradníctvo sa tomu teší, že ňou prenajaté by dosiahlo lepšie platy.

Povedal som, že sa o maliarovi Tibélym ešte zmienim. On prišiel sem za svojím bratom, potomným Ferienčíkovým tesťom, majiteľom už pred rokmi zaniknutej dielne na motyky, lopaty atď. vo Vagnári. Obznal som sa s maliarom tak, že býval so mnou v jednom a tom istom Lehotskovskom dome v zadnej izbe. Bol to človek dobrý, tichý, vzdelaný, ale k tomu podivín — povedal by popolvál. Jeho umenie tu v Brezne, zvlášť čo sa týka podobizní, nemalo poľa. Krajobrazy sa len vyhrávaním, žrebmi do rúk dostali. Na dva takéto obrazy sa pamätám; jeden predstavoval Novú Ves v Spiši, v ohni, keď r. 1849 cisárski sa tam s honvédmi potýkali. Druhý predstavoval požiar nočnou hodinou v javorinských lesoch v kraji Zakopané. Tento dobrák veľmi sa bál vody, preto sa nerád umýval, čo mu ľahko bolo vyčítať z tvári a zo zamaľovaných rúk. Slamenú čiapočku, ním samým na čierno zafarbenú, pokrýval z rozličných dôb a vrstiev pozostávajúci prach, ba bolo vídať, že ho tam a tak so zvláštnou láskou pilnuje. Kabát tuho zapínal až hore pod bradu, a to z tej príčiny, aby bielizeň, ak nejakú mal, svojmu menu nebola na hanbu. Ako teda jeho zovňajšia škrupina estetikou naskrz nerazila, tak jeho srdce, toto jadro, bolo čisté, dobré, sladké a obcovanie s ním príjemné a vzdelávateľné. Možno, že poznajúc seba, nebol k ľuďom prítulný, ale po dlhšom pozorovaní obcoval rád so mnou, ako i ja s ním.

Aby s ľuďmi — zvedavci, kritikastry — do potyku a azda do pohoršenia neprišiel, vyhyboval im ako opatrný človek hadom, preto keď šiel niekam na prechádzku, urobil to pred východom slnca, a keď si obyvateľstvo vytieralo oči, on už liezol do svojho úľa. Tento jeho úľ, táto izba zodpovedala úplne jeho vystrojeniu. Náradie mal len čo najpotrebnejšie, veľmi málo, ale tým viac mal prachu. Z vysokej povaly až viseli girlandy pavučín, lengajúc mu okolo čierno-bodkastého nosa. A on i pavučiny svedomite pestoval. Pavúkov, keď kde na pitvore napadol, otvoriac zdvorilo dvere svojho úľa, s najväčšou šetrnosťou a útlosťou „nech sa ľúbi“ dnu vpustil.

Vidiac moje podivenie nad týmto pokračovaním, tento podivný priateľ pavúkov mi rozprával nasledujúcu historku. Raz že sa mu snívalo, že sa v mise vody, ktorú mal prichystanú pri posteli, pavúk topí. On sa prebudil, ale obrátiac sa na druhý bok, skoro zase zaspal. Vtom hneď zase sa mu snívalo, že sa pavúk topí a že volá o pomoc, aby ho vyslobodil. Tibély zobudí sa znova, zapáli svetlo, a vskutku: pekný, hodný pavúk bol v hroznom nebezpečenstve utopenia. Vyzdvihol ho zo skazy a vyložil na suché, a od tej doby tešili sa pavúky jeho obzvláštnej priazni. Moja matka a moja sestra pre jeho vzdelanosť, svetskú skúsenosť a nadovšetko dobrosrdečnosť ho radi videli a tu i tu i k stolu povolali, a pretože ako sa zdalo, nám dôveroval, prišiel. Pomaly, dôkladne, ale ticho rozprával, a pritom mal zvyk, že si dlane utieral o hranu stola, a tam potom nechával na obruse znaky svojej prítomnosti, tmavej farby, takrečenej umbry. Ináč bol i velebiteľom vína.

Aj zo mňa, chudák, myslel maliara vykresať; pod jeho návodom som vyviedol dva olejové obrazy: Brezno — to mi v Brezne zhorelo, a potom Ponickú Hutu — tá sa ešte holengá na stene v našej obednej izbe. No pretože jeho maliarske umenie tu v Brezne koreňov naskrze nepúšťalo, tým menej mohlo prísť do kvetu, chudák bol odkázaný na bratovu podporu, a pretože i brat veľa toho urobiť nemohol, náš chudák, skoro ako jeho protežované pavúky, by bol musel muchy lapať. Bývanie potom dostal zadarmo von z Brezna, v opustenom strojnom mlyne. Býval tam v zámočníckej dielni, kde sediac na veľkej nákove, nikým nemýlený mohol rozmýšľať o márnosti sveta. A boli by ho jeho pavúky až do smrti zasnuvali, keby ho, zmilujúc sa nad ním, jeho spišský slávny bratanec Fest nebol pozval k sebe, kde potom rúče opatrovaný po pár rokoch umrel.

Ešte ako doplnok premien úradníctva nech slúži list, písaný mne Samom Ormisom r. 1854, v ktorom medzi inším udáva, že je Michal Bakuliny preložený do Sántova, pozdejšie prišiel do Spiša, kde sa môj tesť Anton Grozer s ním spoznal a skamarátil. Petra Kellnera prehodili do Hnilca a Štefan Daxner stal sa hlavným fiškálom v Rimavskej Sobote, pozdejšie podžupanom Gemerskej stolice. V tom istom liste Ormis mi ďakuje za príspevok Martin Muzikant do kalendára, ktorý vydal,^[497] a prosí ma, pretože sa to dobre vydarilo, aby mu zase niečo takého napísal do jeho kalendára na budúci rok 1855.

23. mája roku 1854 prišiel nový status s povýšením platu a s ustálením príjmov.

S mojím kolegom dr. Jacom sme veru vedno z jednej škrupiny med nelízali. Každý išiel svojou cestou. A nebola to nenávisť „figulus figulum odit“,^[498] však som s mestským ránhojičom Fr. Čipkom žil v dobrom porozumení. Ale dr. Jac bol človek nadmier sebecký, a pri čom o jeho ciele išlo, tam mu nič nebolo svätým, tam ciest a prostriedkov nevyberal, a platilo mu jediné heslo „finis sanctificat media“.^[499] A tak tento ľahkomyseľný a neprieberčivý človek z jednej galiby upadúval do druhej, a galiby nezriedka končievali sa i bitkami. Jednako, alebo práve následkom svojej smelosti, vyzývavosti a bravúr, on mal najväčšiu klientelu.

Ako povedám, ja som sa už od dlhšieho času chladne správal proti nemu, z čoho si on, pravda, nič nerobil a konal podľa svojho spôsobu ďalej. Ale prišla kosa na kameň. Pre donchuanstvo ubitý, na posmech obrátený, zažalovaný dr. Jac bol z úradu mestského fyzikátu odpravený. Dostal potom službu na Horehroní u Koburga.

Keď sa takto mesto Brezno svojho fyzikusa zbavilo, dočasne, kým sa uprázdnené miesto zaplní, vyzvali mňa, či by som za ten čas ja uprázdnenú službu nekonal. Podvolil som sa tomu, a za to mi mesto na jún a júl r. 1855 doručilo trinásť zl. 20 gr. s pekným poďakovaním. Honorár som neprijal, ale prosil som, aby peniaze uložili v prospech mestskej nemocnice.

5. februára 1855 mi Bodorovský z Predmiera opisuje hlad po Trenčianskej stolici. Len v samom jeho slúžnodvorskom okrese popísali do šesťtisíc hladujúcich ľudí. Zaujímavé je, čo sa za ten čas prihodilo. Aby sa viedenská vláda dôkladne poučila o hladovom stave, poslala potajme na miesta zachvátené hladom policajného komisára a tohoto policajného komisára, ako podozrivú osobu, chmatli. Potom prišiel vyskúmať vec cisársky pobočník generál-lieutenant Keller z rozkazu samého cisára a ľud dostal suchár (Zwieback) a robili sa rozličné zbierky v potravinách a peniazoch.

Po rozptýlení žiaľov stal som sa zase neviazaným mládencom, blízo tridsaťdvaročným, a žil som svojím spôsobom, veselo, bez mdlého hrkútania. Ale nemalo to tak dlho ostať: vyhodili na mňa udicu, a rybárom na tento čas bol môj priateľ Ján Gotčár, správca banskobystrického gymnázia. On totižto bol tútorom sirôt Szakmárovských, chlapca a dievčaťa. Ten prvý stal sa po čase na tomto gymnáziu profesorom a jeho sestra zdržiavala sa u vdovy, barónky Gerambovej. Gotčárovou snahou teda bolo mňa s Mariškou Szakmáryovou skopulovať. Dievča bolo pekné, asi devätnásť-dvadsaťročné, vzdelané a majetné. Lákadlá príjemné a hláč skoro visel na udici. Diplomatický, hladký Janko mi u dobrosrdečnej starej panej cestu prekliesnil a mňa tak mimochodom u krásotinky priaznivými farbami šetrným spôsobom opísal, že som konečne neváhal ísť sa predstaviť.

Môj kamarát Ferko Gombossy, už v ten čas lesný na Beňuši, tiež bol záletníkom ku Gabriele baronese Šlugovej, chudobnej, ale peknej dievčici. Gabriela bola dôverná priateľka Mariškina a bola mojím advokátom, a tak sme sa obyčajne my dvaja naraz vybrali poštou na vohľady. Prvý raz predstavený Gotčárom, potom už sám som potrafil k pani barónke Gerambke. Hneď prvou návštevou učinila na mňa Marinka príjemný dojem, bola ladná a v obcovaní výborná. A tak sa mi zdalo, že mi i ona bola náklonná. A tak saepius et amplius,^[500] sympatiami ohriati, boli sme si dôverní. Keď som odchodil, vyprevádzala ma milostivo dolu schodmi až pred vráta, a pani tetka zdala sa byť v potešení. Len jedno sa mi predsa nezdalo, akási aristokratická zdržanlivosť, ktorá prebehnúc pri najkrajšom momente ako oblak cez slnce, predmety len pred chvíľou teplé, veselé obleje chladným vánkom. Slovom, schôdzky nemali rázu srdečnosti, ale radšej vymeranej diplomatičnosti. Myslel som si, že sa to časom poddá.

Obe kamarátky bývali v jednom rade domov, v Hornej ulici, neďaleko bývalého kostola svätého Ducha, v susedstve, neďaleko. Ako rečeno, viezli sme sa poštou, a tak sme museli byť na určitý čas s milkovaním hotoví; aby sme teda poštu nezameškali, poštár mal naložené Hornou ulicou trúbiť, a my, chytro sa lúčiac pod bránou s milenkami, bežali sme z rozličných vrát vyskočiť na vozík, čo nám poskytlo veselú látku na smiech, upomínajúc nás na Brezno. Tam totižto keď pastier svine na pašu vyháňa, pri plieskaní bičom a trúbení povýšeným hlasom vykrikuje mená majiteľov svíň: „Čipkovci, svine! Zechenterovci, svine! Bankovci, svine!“ A keď sa mu ošípaná pozde priberá, rezne ju korbáčom: „Hej, ty prekliata Bankuľa, Čipkuľa, ale ho ideš!“ Pri trúbení breznianskeho poštára sme sa my, zaľúbení šarvanci, prirovnávali k tej breznianskej kvikompolerii.^[501] Veru sa tu výstrednosti dotýkali. A tak sme my, zaľúbenci, takéto putovanie niekoľko ráz opakovali, a toľko bolo isté, že môj súdruh Ferko so svojou Gabkou omoc istejšie stál ako ja s Marienkou, a jeho známosť a zálety boli konečne korunované svadbou.

Môj zámer bol, aby som aj ja už raz prešiel zo slov ku skutkom, z teórií do praxe, a tak na určité vyslovenie sa bol určený mesiac máj r. 1856. Svitol ten určený deň a ja som sa ustanovil. Predpoludním som urobil návštevu, na popoludnie povolali ma na promenádu. Tu vopred bol dohovorený znak priazne a prisvedčenia, a to ruža, v opačnom prípade — nič. V očakávaní znaku áno — nie prechodili sme sa chvíľu pod košatými lipami a uverí mi každý a ľahko, že ma povšedné city neprechodili. Áno, cítil som sa ako pred siedmimi roky pri prvom rigoróze, ak nie ešte horšie. Pani barónka, trpiaca na žalúdkové kŕče, vypytovala sa ma na bezpochybné liečenie toho neduhu, a ja som jej, nakoľko sa pamätám, radil turistický flajster, pod ktorým otlaky istotne vypadnú. Nie div, ach, bože, keď mi inšie otlaky srdce tlačili, a flajster má v rukách jej vnučka. Keď ma tento čertík v anjelskej kožtičke, plných foriem, modrých očú, bledušká, do chuti neistotou vyzvárala, že som už skoro sám upadol do jej tetkiných kŕčov — ona s príjemným úsmevom zosňala zo svojich prsú a podala mi krásnu polovykvitnutú ružu! Keď som s hlbokou poklonou prijal podatú ružu, prešiel mi celým telom príjemný mráz. Bola to pekná idyla. Stará pani sa správala veľmi vľúdne proti mne, no ale ani Mariške nebol som ľahostajný.

Boli sme teda zasnúbení a — okúzlení. A predsa, a neviem prečo, v hĺbke mojich útrob, hoci jej osobnosť bola očarujúca, nezdalo sa mi to akosi pravdivým, povedal by som skoro akýmsi cudzím. Ináč dosť sladkými myšlienkami vyprevádzaný, došiel som domov. Medzitým aj moji úprimní, chladno a prakticky zmýšľajúci priatelia, najmä Martin Čulen^[502] a Július Plošic pozerali na túto poetickú záležitosť inými okuliarmi a svojimi poznámkami a holou radou už od istého času na tom účinkovali, aby láska v mojom zrelom srdci plameňom nevybúšila. Oni ma dôrazne a opakovane, ba priam s poľutovaním upozorňovali na to, že sa to, ináč pôvabné dievča, podľa svojej výchovy, aristokratických superútlych obyčají, svojich nárokov a náklonností k môjmu prostému, slobodomyseľnému stavu a živobytiu nehodí. Dôvodili medzi inším, že je príliš hyperesteticky zmaznavená, veľkopanská, aby som si vopred usporiadal komoru so zaváraním a cukríkmi atď., že jej prehnaná náročnosť a útlocitnosť a moja prostodušnosť sa zrovnávať a harmonizovať nebudú. Takto veci stáli, a ja som len ticho pozoroval, ako sa ony budú ďalej vyvinovať.

Medzitým barónka, ktorá okrem štiavnických michaelských baní zúčastnená bola i pri spišskom baníctve, podujala v tejto záležitosti cestu do Spiša, najmä do Lučivnej k rodine, kde Szakmárovci vládli statkami a kde pozdejšie nimi založené sanatórium a vkusne zariadené chladné kúpele pri samej železnici i podnes ešte stoja. Mienená cesta, pretože v ten čas sa o železnici ani len nesnívalo, mala viesť cez Brezno. Na určitý, mne rúče oznámený čas došli do Brezna, kde prenocovali. Rozumie sa, že som sa im odpočinuvším v Brezne hneď oznámil a ponúkol im svoje ochotné služby a na svojej skromnej príležitosti vyprevádzal som ich až na Polomku, kde zase prenocovali. A ja som prenocoval tiež. Ráno sme sa lúčili; ony ďalej do Spiša, ja nazad — do Brezna (9. marca 1857). Bolo to posledný raz, čo sme sa videli.

Ozaj, v celom tom chovaní a konaní chýbala teplá srdečnosť, bolo to, vpravde, akési odmerané obcovanie, môjmu temperamentu a pochopu nezodpovedajúce. Dopisovanie síce začas trvalo, ale vždy v medziach meravých foriem. Tu konečne dostanem 24. apríla Mariškou písaný list, v ktorom mi síce zdvorilo, ale vedno otvorene dáva na vedomie, že po dlhšom a zrelom rozjímaní k tomu výsledku dospela, že my dvaja dovedna nepasujeme, že pre spásu oboch bude lepšie, keď sa zavčasu z nastúpenej cesty vrátime. Dala mi teda slobodu, to jest po slovensky krátko rečeno — košík, ktorý ma, popravde rečeno, kus namrzel, ale nezarazil. Sadol som — nie na vozík, ale k stolu — ani nie hneď a napísal som jej bez hnevu 26. mája veľmi zdvorilý list, ďakujúc jej predovšetkým za úprimnosť. Ja z mojej stránky som úplne jej mienky, a že som jej to ja prvý nepovedal, pochádza len z mojej velikej šetrnosti, ktorú vždy vo velikej miere prechovávam oproti krásnemu pohlaviu. Túto šľachetnosť u nej si vysoko cením a udeľujem jej tiež absolutórium, čiže slobodu.

A tak táto idyla bez ozveny, bez stopy a ruchu, ako voda v suchom piesku, sa stratila. Môj pokoj a rovnováha neboli rušené a ja otupený v tom smere stal som sa zase tým fidélnym šuhajom, ako som bol i predtým. Ako mi priatelia potom písali, moje miesto nastúpil profesor Vlček;^[503] ale ani Vlček neodniesol to barančiatko. Neskoršie vydala sa za istého Trávnika, advokáta do Nitry, a tam v cholere r. 1873 umrela, zanechajúc pätoro nezaopatrených detí. Hľa, to už druhá mne nesúdená ženská, pred časom umretá; bol by som už teda dva razy pseudovdovcom býval.

Týmto činom som na ženbu, ako na vec už prekonanú, ďalej nemyslel a dal som sa časom a okolnosťami viesť a niesť, ako prišlo. Hja, ale môj neviazaný mládenecký život nemal ostať nenapadnutým. Čím menej som ja na ženbu myslel, tým viac starali sa o to druhí, najmä ženské a vôbec ľudia, čo mali v rodinnom kruhu všetkými krásnymi vlastnosťami sa skvejúce a na vydaj súce dievčatá. Hostinky, zábavy, vychádzky, hudba, spev, fľochanie, krútenie očami, ústami, venčenie nezábudkami, machom atď., to boli rozličného druhu újesti, udice, vršky, saky a slučky. Ale starý mreň, ktorý už dva razy visel na udici, nezahryzne tak ľahko.

Môj dôverný, už v jarme manželskom zapriahnutý priateľ Vilo Scholtz, pokladník bujakovskej železodielne, prišiel jedno popoludnie ku mne na návštevu, v čom nebolo nič zvláštneho. Sedeli sme — bolo to už u Salamínov — v mojej izbe, ležiacej na medziposchodí, pri miškovskom víne a sulinke, v ten čas obľúbenej kyslej vode. Sedeli sme a rozprávali o povšedných veciach. Vtom vplietol môj priateľ otázky, koľké príjmy sú spojené s mojou službou, lekárskou praxou, na ktoré môžem s istotou počítať. Netušiac nič podozrivého, všetko som pred ním vykrámil, a bolo dobre.

Po chvíli, keď moju bilanciu akoby bol požuval, štrngnúc si so mnou, pozrúc mi usmievavo a uspokojivo do tvári, vybúši: „Priateľ môj, Gusto, vezmi si moju švagrinú za ženu!?“ Bá! — Na to som prichystaný nebol, a stál som s ovisnutou gambou na okamih prekvapený, akoby ma bol ľadovou vodou oblial. Bolo to až pridôverné od neho. A čo mu odpovedať, aby som sa hrubým nezdal? Spamätajúc sa chytro a zozbierajúc sa, odpovedal som: „Všetko dobre, braček, ale na tento čas sa ženiť nebudem, ani čo by sama Panna Mária z neba zostúpila.“ S tým bolo ďalšie, v tomto ohľade nemotorné vyjednávanie môjho priateľa pretrhnuté. Jeho švagrinka bola veru dosť vydajachtivá a rada sa robila sentimentálnou. Keď videla chrústa alebo pekné rôznofarebné nezábudky, hneď bola hotová za štvrť hodiny zamdlieť, pričom však apetít mala na mieste. Súdená bola táto Emelinka druhému, môjmu už dobre zrelému priateľovi a poctivému mládencovi. A ona, sentimentálna, nezábudková, útlocitná slečinka, potom súc jeho ženou, svojho dobrosrdečného obrovského Nimroda, ako komár alebo ovad trýznila do unovania a do špiku, ako som to sám mohol a mal príležitosť vidieť.

A tak som, chvalabohu, bez ďalšieho úrazu i tomuto klepcu vyhol. Tu som už potom chápal, prečo mňa, ktorý som dovtedy ešte Tatier zblíza nevidel, Scholtz tak dôrazne povolával k svojim tesťovcom do Novej Vsi. Po mojej horeuvedenej odvete ma viac nevolal a velebu Tatier neopisoval. Nuž ale — ako to budúcnosť dokáže — predsa mi prichodilo krásu týchto velikánov do Spiša ísť obdivovať.

Po šťastlivom prešmyknutí sa spod tohoto na moje mládenectvo nameraného atentátu, tiekol môj život ďalej predošlou koľajou. Ale tu musím vyznať, že často, keď som sa, či už po skončených zábavách v kole súdruhov, veselých priateľov, či po odbavených početných, pre telo a dušu únavných úradných a vôbec bez rozdielu doby a času vyskytnuvších sa povinnostiach navrátil domov do svojej mládeneckej komôrky, tam na tom medziposchodí — bývalo mi clivo, a hoci som od svojich domácich, matky a sestry, so všetkou pozornosťou bol opatrený a úplne podľa svojej vôle som žil a v ničom si predpisovať nedal — predsa keď som tak ležiac hľadel do povaly, skúmal a myslel, verabože, mi čosi chýbalo; prázdno sa mi zdalo, a taký ma prechodil cit, akoby som niečo vážneho bol premeškal. Zunovala sa mi táto jednostajnosť mimo krbu strávených hodín. Ale tieto myšlienky, hoci sa čím ďalej tým viac opakovali, zase s nastalým dňom a nastalými dejmi sa rozptýlili.

Ale čo vo mne dozrieť nevedelo, o to sa bez môjho vedomia druhí starostlivo starali a moje vzniklé myšlienky bedlivo okopávali, pleli, polievali. Najpilnejšia nádenníčka na tomto poli bola milá, mladá ženička Jozefa Baittroka, kupca a môjho švagra — brata švagrinej Betty v Brezne. Ona by bola tak rada mať svoju priateľku zo Spiša tu na blízku! K tomu pridala sa mohutná spolupracovníčka, vážna stará pani, stará matka Pepková a mať Antona Majovského, prepošta-farára, Anna Majovská, prebývajúca v Kežmarku — ba áno, aj môj dôverný priateľ Janko Čipka, známy s dotyčným domom, pomáhal môj čestný mládenecký život podkopávať. Poťažné sprisahanie rástlo, kudlilo sa to dokonale, keď som ja už potom požiar okolo seba zbadal. Nebol som od veci, ale som sa dal pasívne strkať. Čo so mnou zamýšľajú, som chápal, ale čože, keď mi ten predmet, o ktorý šlo a ktorý mal z polovice celok utvoriť, známy nebol, slovom, bola to myšlienka embryonálna,^[504] moju zvedavosť budiaca, ale stará pani Majovská pokoja nedala, kým ju nevysedela.

Túto záležitosť, ktorá sa vyvinovala a dozrievala, na čas ponecháme a venujeme našu pozornosť povšedným veciam. Ako mi Samko Bodorovský ešte hen 24. augusta 1856 písal z Predmiera, bavil sa Ján Gotčár v Žiline, v svojom rodisku, a Martin Čulen sa presťahoval do Prešporka, a tak títo moji a svoji kamaráti, a pri mojom už prežitom záletníctve u Marišky Szakmáryovej radcovia, predstavujúci severnú a južnú točnu, rozišli sa na východ a na západ.

Môj statočný, dobrosrdečný banskobystrický predstavený, kráľovský komorský fyzikus dr. Feja, následkom vodnatieľky r. 1856 (morbus Brightii) po dlhých trapiech umrel. Pretože mi nebolo ľahostajné, kto by zaplnil jeho miesto, i ja som sa o tú stanicu uchádzal, hoci bez veľkých nádejí. 25. februára roku 1857 mi odpísal Adolf Divald — pozdejšie tiež, ako Kaldrovič, povolaný na vysoký stupeň úradu — že mu je kandidácia na fyzikát v Banskej Bystrici, kde je pridelený k úradu lesného radcu Balašiča — pri banskej správe neznáma a mne tú radu dáva, aby som sa v tej veci obrátil do Viedne, ak tam pri smerodajnom ministerstve mám nejakú známu osobnosť. Tú stanicu obsiahol dr. Toelg, kremnický fyzikus.

2. februára 1857 sa Mikuláš Ferienčík zosobášil so svojou Relkou Tibélyovou.

1. augusta 1857 mi švagor Karol píše z Radoboja obšírny list. Bavil sa istý čas vo Viedni s Fánkou v záležitosti svojej služby a celého radobojského závodu. Tam počul novinu, že Radoboj hodlajú odpredať. Gróf Sam. Festetič chce dať stotisíc zlatých; on že sa síce do baníctva nerozumie, ale má k tomu veľkú náklonnosť. Švagra nahováral, aby potom po kúpe k nemu prestúpil, čo sa on zdráhal urobiť, aby si toľké roky, vyslúžené pri eráre, nepokazil. Vykonal si na ministerstve aspoň výhodu, že banský komisariát, ktorého spisy pre časté podujímanie baníctva v Chorvátsku a Slavónii pri kamennom uhlí, asfalte atď. sa očividne rozmnožovali, mu toto bremä preniesol na banský komisariát v Záhrebe, ktorý na tento cieľ utvorili. Usporadujúc banský komisariátsky archív, ešte toho leta oddal úrad pánu Lazartovičovi.

Vo Viedni sa švagrovi vodilo ináč dobre, býval často s bratancom E. Roesznerom, ako i s Martinom Markovičom, bývajúcim v Nuszdorfe. Navštívili divadlá, videli rozličné pamätnosti, obzerali zbierky, múzeá atď. Ako malý gurmán nezameškal ani udať niektoré vtedajšie ceny jedál v hostincoch. Keď obedovali po dva razy v nádhernom hostinci „Cisárovná Elizabeta“, platila osoba dva zl. km., inde, tak menovite na Minoritskom námestí u „Fasana“, mohol sa najesť za tridsať-štyridsať gr. km.: polievka tri gr., mäso s omáčkou jedenásť gr., príbavka so šunkou, alebo kapusta s dvoma veľkými buchtami — knedľami — a takže teľacie šnicle po dvanásť gr. atď. 24. mája po dlhšom bavení sa vo Viedni odcestovali, a nevrátiac sa, zavítali do Zellerov v Štajerskom Hradci, kde ich vľúdne prijali a kanoniersky nadporučík Biersbach, mne z predošlých návštev známy, ich s veľkou ochotou povodil po celom meste, ba i jeho okolí. — Pretože švagrovi povolenie ešte nevypršalo, a k tomu pýtal a dostal ešte predĺženie, 24. júna šiel do Stubice a z tohoto kúpeľa sa 5. júla navrátil a potom — ako už spomenuté — do augusta toho roku oddal banské komisariátske spisy od r. 1785 — 1857, to jest sedemdesiatdvaročné. Spomínajúc moju vlaňajšiu návštevu, s potešením reflektuje na Eduardov sľub, že ich so ženou Emou príde navštíviť do Radoboja. Dáva najavo svoje potešenie i v tom, že som už i Spiš navštívil.

Russegger,^[505] ministerský radca a vrchný správca banských závodov, podujal odbornú cestu cieľom spoznania svojej správe podriadených banských závodov a v ten čas ešte s nimi spojených rozsiahlych lesov. Bolo to 17. júla, keď vtiahol do Hronca so svojím sprievodom. Tam sme mu 18. júla všetci erárni cisársko-kráľovskí úradníci tohoto okolia boli predstavení. Pri tejto príležitosti bola určená návšteva vtedy ešte ohromných čiernohorských lesov, Sihly, Klenovského Vepra, potom Tisovca a ďalej Beňuša, Pliešok a Bacúcha. Mne udelili úlohu na Obrubovanci pristrojiť a viesť vítanky. Prostriedky na to a ľudská pomoc stáli mi naporúdzi. Večer 18. júla pospiechal som na vrchovom koni na Krám a 19. júla som už ráno o štvrtej jachal cez Medveďovo, Dankovú a Zákľukami na Obrubovanec. Markus sa už o druhej po polnoci vybral do Hronca, skadiaľ Russeggera i s jeho sprievodom: lesným radcom Balašičom, lesným majstrom Kasanickým, Schärfflom, banským radcom Mošicom z Hronca a mnohými druhými lesnými a banskými úradníkmi mal vyprevádzať cez hory a doly na Obrubovanec. Keď som prišiel na Obrubovanec, našiel som tam horárov a robotníkov, stavajúcich pohodlnú kolibu a našiel som Markusom už včera vypravenú kuchynskú kolónu: kuchárku s výsluhou a kopy rozličných samodruhých košov. Vrchné veliteľstvo tohoto tábora prejal som podľa dohovoru ja. Pretože Russegger bol vypýtaný na tri roky od našej vlády ako odborný znalec Ibrahim pašom,^[506] egyptským vladárom, na banské preskúmanie jeho krajín, a tým spôsobom tam veľa skúmavo-bádateľských ciest prekonal a ich aj opísal, chcel som mu tiež — nakoľko to podľa okolností bolo možno — napodobniť tie teplé kraje. Kolibu som dal ozdobiť kvietím a čečinou, stĺpy som dal čučoriedím a papraďou poukrúcať a obložiť, že ony sa stali podobnými palmovým stĺpom. Bolo to všetko dosť pekné a mohlo Russeggera v tejto velebnej divine ako-tak upomínať na nílske vidieky, a tak získalo chválu od neho a všetkých druhých.

Artilériu dal som postaviť dolu do Kamenistého, oproti do húštiny za jarok, kde potom príležitostne na ručníkom daný znak mažiare revali, a tak boli kríkmi kryté, že len po výstrele bolo vídať nad sihlicami vykrúcajúci sa dym. Sem osobitne vyslaná kuchárka, ktorá bola všetkým potrebným vystrojená, zamestnaná v bočnej kolibe, usilovne pracovala — a to tamhore v pralesoch, na dobré tri hodiny od dedín.

Keď som už myslel, že je všetko v poriadku, sadol som zase na koňa a pošiel som príchodziemu panstvu kus cesty v ústrety. Keď po krátkom jazdení som ich zbadal, stal som si vbok a koňmo som čakal ich príchod. Vopred šli dvaja polesní, za nimi Markus, koňmo za ním Russegger s celým komonstvom — ktorý pešo, ktorý na koni — a za tými polesní a rubári s batožinou. Ako Russegger popri mne prechádzal a ja som salutoval, on usmejúc sa povedal: „Was ist den das für ein Deserteur?“^[507] Pri vtiahnutí na miesto odpočinku zahrmela streľba. Pri utešenej chvíli obed bol znamenitý. Dobrá vôľa kvitla, pričom sa zamieňali spev, žarty a streľba. Kordiálny^[508] Russegger bol znamenite naladený a nám tuto na Obrubovanci jedno-druhé vyprával zo svojich egyptských skúseností. O šiestej večer pohli sme sa na Sihlu, kde nás očakával s veľkou nádherou a okázalosťou Štefan Kuchinka, prenájomník sihlianskej kráľovskej sklárne a parnej píly. Štefan Kuchinka nám — vlastne ministerskému radcovi — s hlbokými poklonami prišiel v ústrety, ale na tomto som náhle zbadal zvláštnu premenu v celom jeho správaní. Večera bola nadmier parádna, pri cigánskej hudbe, ale obcovanie, rozhovor boli pri nej mdlé, meravo úradné. Hladký Pišta žaloval sa na píle, na plané bútle kláty, ktoré však — ako mi Schärffl poznamenal — na ten cieľ boli schválne zbierané a na oči na vrch klátovej zásoby navalené. No ale to, ako sa zdá, minulo sa cieľa a ministerského radcu ani najmenej nevynieslo z koľaje.

Prenocujúc na Sihle, zobrali sme sa ráno ticho Sedmákom, ponad Kysucu, Homôlku, Krúpku, ponad Kraličku — lúkou na klenovský Vepor. Ledvaže sme opustili Sihlu, už Russegger stal sa zase tým starým chlebovým predstaveným v kole podriadených úradníkov. Na Vepre stála poriadna koliba, kde sme, kochajúc sa ďalekým výhľadom, vylačnení obedovali. Deň bol krásny, ani nie veľmi horúci. Po obede sme spali sťa bravy roztrateno po kružinách. Keď sme sa vydrichmali, obzerali sme velebný obzor. Tu nablízo okolo nás naše tmavým lesom porastené, sem-tam rozmetané vrchy a doliny. Hej, koľko krpcov tu Jánošík zodral! Ďalej rad našich slovenských hôľ, sprava Sitno, zľava smerom na Rimavskú Sobotu výhľad až do Heveša atď. Pred lúčením improvizoval som strašnú latinskú reč, ktorú nikto nerozumel — ani ja sám — ale zato pôsobila veľkú veselosť. Popoludní prišiel z Polhory Leopold Karl, kráľovský lesný, a z Tisovca správca železodielne Nickl s merníkom Liptákom. A tak potom popoludní tiahli sme poza Vepor na Diel, kde sme sa odberali. Tam už čakali vozy a koč. My s Markusom šli sme Starou dolinou a cez Dobroč na Krám, kde sme došli večer o jedenástej, tí druhí páni jachali do Tisovca.

21. júla som už zase bol z naloženia Schärfflovho na Beňuši, aby som lesnému Fr. Gombossymu oznámil príchod pána Russeggerov, aby na jeho uvítanie urobil potrebné poriadky. On chudák si vytkol pred dvoma dňami v Brezne nohu, a pretože lekára nebolo, napravil mu nohu handelčan, a to veľmi zdarne.

Panstvo, vrátiac sa z Tisovca cez Polhoru, kde prenocovalo, došlo popod Čierny vrch dňa 22. júla na Beňuš. Tu sme obedovali u lesného Gombossyho. Vo veselom rozmare posadil ma Russegger k sebe a vyzvaný zo všetkých strán, musel som vystrájať rozličné žarty a napodobnenia. Lebo mu o tom už povedali, prial si vidieť a počuť moje napodobňovanie starého dvorného radcu, čo sa však úplne hodilo na jeho osobu, a práve preto v spoločnosti vzbudilo veľkú veselosť — tým viac, že sa on takrečeno sám na sebe srdečne smial. Jeho hlas, jeho chôdza, jeho pohyby boli ozaj pravdivo vyobrazené, ale on — tak sa mi aspoň zdalo — videl v tom nie seba, ale len napodobneného starého dvorného radcu. Potom som napodobňoval muchu, stolára, brúsnika, psa, kohúta, sviňu atď.: celý Noemov koráb živočíchov.

Po obede bolo dané heslo na Beňušskú hoľu, a keď som sa od pána ministerského radcu chcel odobrať, nepustil ma, dôvodiac, že pri toľkom zástupe, ak by sa niečo prihodilo, prepotrebné je, aby lekár bol prítomný; aby som sa teda vybral s nimi na hoľu.

Jachali sme — ktorý pešo, ktorý na koni — hore na hoľu a cestou zabávali sme sa žartmi a samopašou. Keď sme prechádzali závozom, lesného taxátora Blondína, pôvodného viedenského Lerchenfeldera a pijana, chytila za obojok suchá haluz, trčiaca z krížom vyvaleného stromu a zrazila ho z koňa. A takéto výjavy sa striedali, zavdávajúc dostatočnú látku samopaši. Keď sme sa už vyredikali pod samý vrcholec hole, pán Russegger, chcejúc ešte ten večer vystúpiť na čistinu temena hole (a už slnce za obzor zachodilo), pýtal sa lesného Gombossyho, kde je už tá koliba, kde majú zastať. Gombossy, negligens fráter,^[509] aký bol, neznajúc, kde vystavali jeho podriadení kolibu, odpovedal, že hneď prídeme na ňu. Tiahli sme mlčky ďalej; Russegger pýta sa opätovne, a nasleduje tá istá odpoveď. A keď už začalo mrkať a koliba sa ešte neukazovala, Russegger vidiac, že veru revírny pán lesný len v neistom ťapká a sám nevie, kde jestvuje túžobne očakávaná koliba — podvihol medvedí hlas a sypalo sa koňmi a somármi, len sa tak zápače v ináč tichom večere ohlasovali.

Pod tou strašnou hrmavicou sme zatíchli a všetci sme sa stiahli nakrátko do seba, a každý, od lesného radcu počnúc, bol by sa rád skrčil na tú maličkú hŕbku pod bukovým listom. Na hlavu nešťastného Gombossyho to práskalo — celý ten príval kliatby, priezvisk — ako krúpy, až kým sme predsa nenaďabili s pomocou božou na tú nešťastnú kolibu. Ale rozmaru už nebolo, a každému z nás nos o centimeter narástol. Búrka už síce prestala, ale fučať ešte fučal! Mlčky sa každý podľa možnosti a vedomosti pridal na chystanie večere a zariadenie nocľahu. Adolf Divald zatkýnal kurčatá na ražeň, ja som riafal čučorieďa na nočné matrace. A tu k nám, zamestnaným touto prácou, pristúpi Russegger, obzerá nás a pýta sa ma, čo ja to šklbem a načo: „Ich bin heute Matratzenmacher, Herr Ministerialrath“.^[510] Usmial sa, a ľad bol prelomený. Pustil sa ďalej do rozhovoru, a vidiac tieto prípravy a voňajúc príjemný kuchynský výpar, ľúty medveď stal sa zase baránkom. A pretože už bolo pozde, upustil dnes od východu na vrcholec, odložiac to na ráno.

Koliby sme mali tri: Hotel Tannenzapfen, Schlafkabinet a Kneipe.^[511] V hoteli sme večerali, a tu bolo ozaj veselo. Ako to býva, že po tuhej hrmavici slnce svieti, i tu potom bolo ozajže veselo: spev a hajdákanie do hlbokej noci.

Elita a starší sa potom utiahli do spálne, kde sa vyvaľovali po nami hotovených lesných matracoch. Mladšia chasa obsadli sme knajpu, kde sa ešte strovili pozostatky živnosti, najmä nápojov. Taxátor Blondín raz nemohol srdcom preniesť, že by sa niečo zvýšeného nápoja domov malo odniesť. Ešte sa teda na podiv zastrašeným jazvecom začas v tej tichej velebnej výšave hulákalo, keď sme sa unavení obzerali, kde si políhame. Na to mal Blondín hneď hotovú odpoveď. — Ja sa vraj o to ani najmenej nestarám, ja tak dlho budem piť, kým pod stôl nespadnem, no a tam budem ležať. Po krátkom odpočinku nás včasráno zobudili a po raňajkách pospiechali sme hneď na vrch hole, ale z obzoru nebolo pranič, nebo bolo na všetky strany zakabonené a čochvíľa začalo mrholiť. Tu sa Russegger ešte len mrzel, že sme pre darebáctvo lesného včera pred večerom nemohli vyjsť na hoľu. Lesný radca dosť vyhováral, že to len z hmly prší, že sa ona pretrhá a sa vyjasní, ale márne potešenie. Bez prestania sa sypalo a ako cez sito, nosom a bradami nám kvapkalo a tiahli sme svižko.

Dôjduc na Pliešky — hraničný vrch medzi Bacúchom a Nižnou Bocou, medzi Zvolenom a Liptovom — nakládli sme zázračný blčiak, aby sme sa kus ohriali a posušili. A keď sme sa za chvíľu okolo ohňa krútili a parilo sa z nás sťaby z lokomotív, pustili sme sa Hutkami na Bacúch. Ako sme zbehli na dolinu, dážď sa pominul a vkročili sme do kúpeľného staviska, ktoré som pekne pristrojil. Pán ministerský radca sa najsamprv okúpal, zatým sme zišli do obce Bacúch a do hosťovskej — intervenientskej — izby, kde už stál stôl, prichystaný na obed. Najprv sme hŕbu ruvajúcich sa nehanebných poľovných psov za chvosty povyhadzovali. Obed bol prostý, ale chutný a žuvali sme ako v stupách. Vidiac Russeggerovu dobrú vôľu, odporúčal som jeho pozornosti a protekcii liečivú bacúšsku vodu a uviedol som najmä tú okolnosť, že znamenite účinkuje pri ženách a ich uspôsobuje v odbore slohu (Conceptsfach).^[512] Potom som ho prosil, aby dal vodu chemicky preskúmať a kúpeľ pre lepšiu pohodlnosť hostí primeranejšie zriadiť. On prisľúbil lučbu, ale čo sa dostavania kúpeľov týka, to už tvrdšie pôjde z tej príčiny, že si i erár i mesto Brezno tento kúpeľ osobujú ako svoj majetok. Tí páni ostali tam nocovať, ja som sa pobral domov.

Pozdejšie, už v tvrdú jeseň, som z naloženia banskej vrchnej správy za dlhší čas už sám, a zväčša skrze tamojšieho podlesného dal merať stupeň teploty bacúšskej kyslej. Voda to veľmi chladná, nie zo značných hlbín pošlá, menila sa medzi 5 a 7° R. Potom som ňou naplnil štyri veľké sklenice podľa pravidla, aby sa uhlík nestratil — pod vodou — opatrne zapchal a odoslal na svoje trovy do Štiavnice. Po mnohonásobnom doliehaní mi konečne Rudolf Méhes, asistent banskej akadémie, ktorý prišiel do Brezna na návštevu, prostosrdečne povedal, že oni tú vodu veru všetku s vínom vypili, keďže bola taká znamenitá a tak dobre im chutila.

Toho istého roku 8. januára 1857 bol som volaný ku chorému na Sihlu. Sestra Petronela išla so mnou. Aby mohla vidieť krásu ohromných lesov, viezli sme sa cez Krám, Medveďovo, Dankovú a Zákľuky. Sem ešte bola sanica ako-tak prerobená, ale stadiaľ nebolo už možno pre polmetrový sneh a bezstopú cestu ďalej. Náhodou sme sa tam zišli s nadlesným Markusom a lesným Harzerom. Ale prv sme vystúpili nad dva osamelé byty, horárske domky — na kopec, a tam sme obdivovali v diaľke nad zvolenskými hoľami medzi Ďumbierom a Kráľovou hoľou vykukajúce snežné sochorce spišských a liptovských Tatier. A ony tak žiarili na tmavomodrej oblohe ako velikánske hrče železa, vytiahnuté z rozpálenej maše. Markus a Harzer so svojím sprievodom práve tiahli húpajúc hlbokým snehom v husacom rade z poľovačky, tam z Kamenistej doliny. A tak sme strávili večer veselo s nimi pri stole, keď vždy roztopašný Filip Murgaš, pristrojený za kňaza, s asistenciou zdarne napodobňoval koledu.

Nazad sme sa viezli pri mesiaci, a každý vie, aký zvýšený a k tomu tajomný pocit zájde človeka, keď tichým, ďalekým lesom — to svetlom, to klamlivou tôňou s menivými predstavami — bielym snehovým kobercom sa šúchaš. Pozde večer sme prišli na balockú faru. Tam sme nocovali a ráno včas viezli sme sa obvyklou strmou cestou na Sihlu, kde práve pacient dokonal na miliárnu tuberkulózu.^[513] Vrátiac sa nazad už pozde, obedovali sme u Markusa na Kráme (on ležal na zapálenie hrdla).

15. januára 1857 robil som, ako s novotou, prvé skúšky s gutaperčovým plátnom^[514] pri obväzoch. 11. januára bol bál, kde som so slečnou Karolínou Polóny, sestrou Adely Lopušnej, ženy Samka Lopušného — nešeredne zdrochol.^[515] Táto Karolína vydala sa potom za Janka Kozelnického a bola dobrou priateľkou mojej ženy. Umrela toho roku (1901) na jar.

Nemôžem touto príležitosťou opomenúť breznianske bály. Obyčajne bývali bezrozdielne, nevýberčivé, hojne navštevované a do polnoci síce nekalené, ale panovala na nich šramotná, potná veselosť a všetko sa v tanci a okolo neho krútilo. Ale o polnoci chodia mátohy. Pod odpočinkom sa najmenej odpočinulo a namáhavou prácou potratené sily sa vynahradzovali pitím. Tu potom každý rozprával, a nikto nepočúval, do toho cigánska hudba hučala, tváre sa leskli, oči blyšťali a žily puchli. Po odpočinku — lucus a non lucendo^[516] — v tanečnej sieni sa potom už oblak roztrhol: nakopená elektrika sa vyprúdila, duneli buchnáty, čľapkali zauchá, cez vytrhané krágle frakov a kabátov vyliezali za kečku ťahané mokré rozčuchrané kotrby a jednotliví vyvolení s nevídanou rýchlosťou povetrím nesení, dvermi sotení, nevoľne zanechávali tanečnú dvoranu. Prostriedok jej sa černel, vrel, a z tej pohybujúcej, jačiacej, kľajúcej, vreštiacej guče vyčnievali mlátiace ramená. Pekné pokolenie (naše krasotinky), aby tento skvelý šport nemýlilo, aby pohodlnejší výhľad malo, a aby mu z tejto kapitálnej bitky neodfrkli nejaké úroky, poskákalo na lavice okolo stien, a navyknuté na tento býčí zápas, prizeralo sa bezpečne breznianskym olympijským hrám, kým zase nenastalo utíšenie. Krčmárka i s podriadeným osobníctvom potom obyčajne vymývala a zaväzovala povstalé následky ruvačky v dolných miestnostiach hostinca.

Na druhý deň pred obedom vysedávali hrdinovia prešlej noci na lavičkách pred domami — tichí, krotkí ako baránky, priateľ s nepriateľom, tešiac sa tým, že sa „kapitálne“ zabávali. Pritom jeden z nich mal okolo svojho čierneho oka na dva prsty široký pás, druhý mal sťa oštiepok napuchnutý nos, tamten stratil okrem pravého krídla kabáta hodný chlp svojich kučeravých vlasov, a tamto tak spokojne usmievajúcemu sa odtrhli akosi náhodou so zaušnicou i kus ucha. Nuž ale zábava bola kapitálna! No ale pravdu vyznať načim, časom, za môjho pobytu v Brezne, tieto zábavy, tance, bály mnoho utratili z tej špeciálnej pôvodiny, z tej kapitálnosti, a zábavy plynuli pekne bez buchnátov, siniek a potrhaných frakov.

Dňa 10. februára na Kráme zase prechorel Jozef Markus na uňho časté zapálenie hrdla. A pretože môj kôň už od dlhšieho času bol chorý, jachával som na vrchovom koni, alebo som sa viezol na požičaných koňoch. I toť poslal Markus po mňa svoju príležitosť. Na Kráme som prenocoval a druhý deň pošiel som na horné handle. A tu, vezúc sa práve cez Pustô, vidím, že strecha Jána Medveďovho domu horí. Chlapi boli ďaleko po rúbaniskách v robotách, a ženy zalamujúc rukami, nemotorné, nevedeli si rady. Skočím z voza, pochytím vidly, a najprv hasím nimi bedákajúce ženy po kožuchoch, aby prišli k rozumu a nosili mi vodu. To účinkovalo znamenite. Ja som vybehol na povalu a podávanou vodou som vzniknutý oheň za štvrť hodiny zahasil. Tomuto Medveďovi som vôbec náhodou veľké služby preukázal; jedno, on bol oslepol, a ja som mu povlak (catharacta) tak šťastlivo operoval, že zase mohol robiť, a teraz som jeho dom — a možno i celú obec — od škody zachoval. Len dajedny ženičky sa ponosovali, že im tie vidlami naložené argumenty, hoci hustými kožuchmi, prenikli až na vlastnú kožu. Ako som sa viezol domov, Markusov kočiš ma na Bazovom prekotil, a na dodatok som sa na bedro citlivo uderil. Ale preto predsa, čo i kuľhajúc, šiel som na bál, kde sa to pekne zase vyrovnalo. A to je dosť príjemný spôsob masáže.

Dňa 4. marca som nocoval na Beňuši u Fr. Gombossyho. Mal u Pôbišov újesť na líšky. Umienili sme si teda: ja od večera do polnoci, on od polnoci do rána vysedieť na postriežke. Postriežka bola na osamotenom humne von z obce. Na krove bola vybitá cez šindeľ diera a tou dierou bola vystrčená puška. Újesť bola na rovinke za humnom. Zima suchá, tichá, mesiac čisto svietil, sneh sa ligotal. V bunde ukrútený, ležal som na bruchu na voňavom sene, kukajúc von dierou na osvietenú újesť a — zaspal som. Preľaknem sa, prebudím sa… na újesti nič. Dvanásta už minula, pobral som sa na hospodu a zamenil ma Gombossy. Ale on lepšie bdel ako ja. Ráno, príduc domov, doniesol — zajaca! — Áno, zajaca miesto líšky. Toho chudáka na prechádzke čert doviedol na miesto újesti. Tu mu, na jeho nešťastie, prišlo na um robiť si toaletu, sadol si na zadné nohy a prednými vytieral si fúzy, a začal sa šperkovať, pravdepodobne, že sa strojil kamsi na vizity. Ale nešetrný Gombossy vpálil mu do bundy, a miesto vyčkávanej líšky vyvalil sa zajac.

Na druhý deň bola formálna inštalácia, k tomu prišiel ešte farár Kúdelka, okresný notár Peschl^[517] a ešte niekoľko iných. Streľba z mažiarov. A k tej slávnosti čítal som primerane veselú báseň. Všetko skončilo sa pekne — u mňa, ako obyčajne, s bolením hlavy. Touto veselou inštaláciou odbavovali sa zajedno i meniny farára a Markusa, Jozefovcov.

Okolo 27. marca po častých dažďoch nastali zriedkavo veľké potopy. Pamätám sa, keď som sa baldovským mostom viezol domov, ledva sme ním mohli prejsť. A za mostom, už na breznianskej strane, taká voda bola, že mi každý okamih bolo očakávať prevrátenie. Voda sa nám do košiny liala, nohy som si musel vyložiť na rebriny a písomné balíky, čo mi Markus bol oddal pre lesnú kanceláriu, mi za chrbtom plávali.

Dňa 29. marca sa evanjelický kaplán Andrej Krno^[518] odoberal za farára do Čerenčian pri Rimavskej Sobote. Bol som na jeho kázni i ja. Večer na rozlúčku zabavili sme sa u neho. Bol to chlap dobrý, a ešte podnes (4. júna 1901) na tom istom mieste úraduje; ale, chudák, otemnel. Jeho syn je advokátom v Novom Sade.

Dňa 31. marca 1857 prišiel si obzrieť faru v Brezne novovyvolený mestský katolícky farár Anton Majovský. 5. apríla uvádzali ho s procesiou do úradu a pred kostolom ho privítala slovenskými veršíkmi dcéra Salamína, bývalého učiteľa, v ten čas mestského pokladníka, čo tak preniklo pána mešťanostu Černáka, že on plakal ani mokrá randa.

25. mája prišiel do Bujakova za správcu tunajšej a trivodskej železodielne namiesto Gusta Kellnera — Rudolf Elsner. Gusto Kellner, Morov bratanec, presťahoval sa do Brezna, tam vozil v kompánii s Lerchom na veľkých koňoch, kúpených v Štajersku, surovinu pre erár. Keď to nešlo, stali sa oni dvaja árendátormi koburgovských krčiem; keď to nešlo, stal sa Kellner mestským kapitánom; keď ani to nešlo, stal sa pod uhorskou vládou banským inžinierom v Ľubietovej a tam podnes ako starý ďad žije na penzii († r. 1902).

Napísal som, že „už ma zase berú a ja sa pokorne poddávam“. Vraciam sa opäť k tomu, pre moju budúcnosť veľadôležitému predmetu. Janko Čipka, ako rečeno, poznal Antona Grozera osobne v obchodných záležitostiach, ba Brezňania ho poznali ešte z tých čias, keď ako mladý manžel árendoval breznianske mestské jatky, a tam sa 16. januára 1835 narodila jeho najstaršia dcéra, moja žena Emília. Janko, ktorý by ma post tot discrimina rerum rád bol dostal pod kápku, ponúkol sa mi už hen 17. mája, že pôjdeme spolu do Kežmarku Tatry obzerať a stadiaľ že zaskočíme do Krížovej Vsi aj pána Grozera navštíviť. Ale rozličné naskytnuvšie sa prekážky z mojej a z jeho strany nedopustili nám vykonať tento polovážny, položartovný úmysel. No ale dlho sa to už nepretiahlo, svitol i tomu deň. Že tam hore už zase nový štatus^[519] ukúvali, ale tomu tiež ešte deň nesvitol, a ubehlo pár mesiacov, kým ho vysedeli. 2. júna Fr. Gombossy, navrátivší sa z Banskej Bystrice, kde hrkútal okolo svojej Gabky, mi rozprával, že Mariška Szakmárová sa navrátila z Prešporka z návštevy a že sa jej svadba s profesorom Vlčkom rozplynula na paru. Zdalo sa to tak, akoby bola mala úmysel založiť fabriku na pletenie košíkov. Tohoto roku (1857) bolo leto veľmi nepravidelné, zimné. Nebolo mesiaca, v ktorom by nebol býval mráz; tak i 14. júna bol v noci silný mráz, vo dne studený vietor, guba konala dobré služby. Keď kosili trávu, robili to v kožuchoch, kosy hrkali im na rosavo zamrznutej tráve, akoby sklo boli stínali. Priesadu, dovážanú z Tisovca a Rimavskej Soboty, sme niekoľko ráz dosádzali. A jednako i v takej zime mi bolo súdené — zahorieť. Neočakávane približoval sa tichým, ale teraz — ako výsledok ukázal — bezpečným krokom môj osud, a to dohovor cestovať s Jankom Čipkom do Spiša. Ako sa vtedy neuskutočnil, teraz učinený s prepoštom, mestským farárom Antonom Majovským, sa splnil.

15. júna sme sa teda dohovorili, že na druhý deň — totižto dňa 16. júna — sa vyberieme do Kežmarku. U Majovského švagra, Benjamina Zörnlaiba, bývala jeho pani matka Anna Majovská i s jeho sestrou Františkou. Už o dvoch v noci boli moje dve obločnice otvorené. Anton Majovský bol kúpil pár sivkov a touto cestou chcel ich probovať. Mal s nami ísť aj Jozef Baittrok, ale tomu čosi priekom prešlo, nemohol s nami.

Tak teda pohli sme sa, Majovský a ja, o pol štvrtej hodine rannej. Na Pohorelú sme prišli o ôsmej ráno a sme tam raňajkovali. O deviatej sme sa brali ďalej cez Červenú Skalu, Telgárt, Vernár; tu sme kŕmili a obedovali. Kým nám obed nachystali, z dlhej chvíle sme navštívili cmiter, kde sme našli náhrobný nápis: „Tu leží dvanásťročná Mária Majovská, farárova dcéra“. Divná náhoda. Ale treba znať, že na Vernári, Šumiaci a Telgárte sú ruskí kňazi. Vo Vernári narodil sa Georg Teschler, môj zať. Pravdaže, vtedy ho na svete ešte nebolo. Stadiaľ sme prišli do Hranovnice, kde teraz môjho zaťov brat Ján úraduje ako biskupský nadlesný. Ďalej sme prešli neveľký, ale dlhý, pekný melafýrový kopec Striebornú^[520] (Blumenthal) a zišli sme do Popradu (v ten čas o železnici ani chýru ani slychu), ďalej do Spišskej Soboty (Georgenberg) — Matzdorfu, Hundsdorfu, Lomnice a pri daždi a veľkom blate večer o ôsmej hodine došli sme do Kežmarku. Stará pani a Zörnlaibovci nás veľmi vľúdne prijali. Ale Tatry, ktoré som už tak netrpezlivo chcel vidieť, boli zahalené a ony akosi mňa nechceli vidieť.

Druhý deň, 17. júna, sme obzerali mesto a starý Tökölyovský zámok, pochodiaci z 15. storočia, z doby husitskej. To trvalo do obeda, keď som po prvý raz jedol rybu lososa s načervenastým mäsom — pokrm to znamenitý.

Popoludní hnali sme sa s pánom lekárnikom Benjamínom Zörnlaibom na krytom vozíku cez Strážky, Belú, do Krížovej Vsi. Tam vtedy mosta nebolo. Starý most, ktorý kedysi jestvoval pri Strážkach, zobrala už dávno predtým voda Popradu, tak sme sa viezli more patrio neďaleko krížovoveského mlyna cez Poprad; k čomu, pravda, bolo treba, aby pohonič mal dobrú znalosť o brode. A tak per aspera ad prospera^[521] prišli sme šťastlivo do predmenovanej obce a vtiahli sme do rozsiahleho dvora dvoch hranami spojených domov, staršieho a novšieho.

Pán Anton Grozer nebol doma. Domáca pani prijala nás veľmi vľúdne. Dcéra Emília bola v poli pri rušaní zemiakov. Rozhovor s pani Grozerkou krútil sa okolo hospodárstva, pri ktorom som sa usiloval svoje slabé hospodárske znalosti doviesť do náležitého svetla. Pretriasali sme i otázku o ľane, či má byť močený, a či váľaný. Ja, vyťahujúc veľmi vážne obrvy do výšky a krútiac palcami, zasadzoval som sa vrelo za „váľanie“, ale sám som nevedel (ani teraz neviem) prečo. Pritom som pilne hľadel, či slečna dcéra, po ktorú odoslala posla, už skoro prikvitne z konopí. Konečne očakávaná prišla. Ogabúc sa v bočnej izbe, ostýchavo vkročila k nám. Medzitým Zörnlaib, vždy mrviaca sa žubrienka, pobehal tamvon všetky kúty. Pani matka ma predstavila dcérke s malým potuteľným úsmevom. Dcéra bola kus zmätená, ale to krátko trvalo a rozhovor sa točil nenútene v medziach zdvorilosti. O tom dojme môj toho času vedený denník znie: „Dcéra sa zdá byť usilovná, dobrá, a nie nemotorná, vederemo!“^[522] Zörnlaib, navrátišší sa z kutania do izby, ma ešte pojal do stajní, kŕmniky obzrieť, kam nás i pani matka vyprevadila. Obdivoval som dlhý rad rostbrátlových^[523] nosičov, ako rohami hrkotali a metodicky žuvali.

Po užitom dobrom olovrante odobrali sme sa s prívetivým „do videnia“ nazad do Kežmarku, kde som starej panej Majovskej a jej komonstvu dôkladne musel prednášať všetky tam prežité dojmy a ona ich s uspokojením vypočula. 18. júna sme obzerali kežmarský katolícky chrám, pochádzajúci z 15. storočia. Z veže je voľný výhľad na predsa už raz z hmly sa vymotávajúce Tatry, ktoré som mal podľa Viliamovej Scholtzovej vôle vyzerať z Novej Vsi. Ešte sme vykonali niekoľko vizít a o druhej popoludní brali sme sa tou istou cestou domov.

A tu mal som príležitosť kochať sa na krajových krásach a ako nerasty, taktiež — a zvláštne neobyčajné — byliny zbierať, napríklad na Popovej utešene peknú Campanula carpathica,^[524] Atragene alpina,^[525] Cimicifuga foetida,^[526] Cineraria montana,^[527] Thymus pannonicus^[528] atď. Deň bol krásny. Kráľova hoľa — tento hladký, zelený, impozantný obor — zdala sa tak blízko, akoby ju mohol rukou zasiahnuť. Takmer z troch strán sme obišli túto homolu. Popová so svojimi cestovnými úvratmi a celé okolie, rozprestierajúce sa na podnoži tejto hole, je malebné, rozmanité, ako Pusté pole, Besník, kraje oproti Stratenej — a kto by to všetko vykladal! Na Telgárte — tejto vysoko ležiacej, dosť veľkej obci, obývanej pekným rusko-slovenským, Detvanom podobným ľudom — sme nocovali. Za slobodou a bezuzdnou vôľou bažiaci telgártski zurvalci plietli sa i po lesoch a horách a krásnou Popovovou cestujúcim obľahčovali bremeno pomocou valašky a flinty. Ako teraz po školách na telesný cvik mládeže zakladajú osobitné telocvičné miestnosti, takou miestnosťou na cvičenie, vyťahovanie svalov, meranie sily telgártskych šuhajov bývala — krčma. V nedeľu a sviatok vydržiavali sa tam zápasy a šarvátky — olympijské hry hôrnych chlapcov. A keď toho už bolo primoc a krčmárova vážnosť vonkoncom na utíšenie bujnej mládeže nevystačovala, doredikal sa sám poctivý richtár, primeraný objemom a výškou velebnej Kráľovej holi. Nesúc pod pazuchou zväzok lieskových palíc ako niekoľkonásobný odznak richtárskej hodnosti (celkom na spôsob rímskych fasces^[529]), vkročil do izby, prosto do klbka bojujúcich strán, kde bolo počuť len vresk a pukanie kožky. Keď na jeho imponujúce zjavenie sa a na hlas, podobný trúbam súdneho dňa, klbko sa nemienilo rozuzliť, tu potom chopil sa zväzku a padalo to bez vyberania, kam to padne, sťaby krúpy. A keď jedna palica — dolámaná — službu vypovedala, švihla zo zväzku s podivuhodnou rýchlosťou druhá — tretia, a výsledok bol taký prajný, že priateľ-nepriateľ, jeden s druhým plece o plece, tak chytro sa brali dvermi, že dvere toľkému nátlaku — ako to tu volajú — habausu odolať nemohli, a bojachtiví šuhaji, utekajúc pred richtárskou autoritou, i rám z dvier na pleciach na dvor vyniesli.

Títo Búri vozievali surovinu až do breznianskeho okolia a mal som častejšie príležitosť vidieť sa s nimi na cestách.

Ráno o siedmej pohli sme sa ďalej. Deň bol utešený. Obedovali sme na Polomke u vicearchidiakona, dobrého staručkého a veľmi pohostinného pána. On rád vysedúval pred domom na lavičke blízo pri hradskej a formálne cudzích, tadiaľ cestujúcich, jemu i neznámych, napadúval a odvádzal k sebe na obed, alebo — podľa času — na nocľah. Takíto ľudia v terajších materiálnych časiech, tuším, už celkom vymreli, a substitútov^[530] niet.

Vezúc sa ďalej, o štvrtej popoludní zabavili sme sa za hodinu u farára Husóciho na Beňuši. Pred deviatou večer (19. júna 1857) sme boli v Brezne.

Dňa 15. prišli lesní akademici cez Sihlu, Krúpku, Dobroč, Polhoru na Beňuš. Medzi nimi mal som i známych, napríklad bol tu Makovínyi, bývalý strážmajster r. 1848 v tom istom batalióne, čo som v ňom úradoval ako lekár, potom asentovaný k cisárskemu vojsku slúžil počiatkom päťdesiatych rokov zase ako strážmajster v pisárni banskobystrického verbkomanda,^[531] kde som i ja vykonával lekárske služby; a tuším bol tu i Janko Teschler, najstarší brat môjho zaťa Ďorďa, ktorý je teraz nadlesným u spišského biskupa v Hranovnici.

Hornoštubniansky kráľovský lesný Rudolf Scholtz prišiel do breznianskeho lesného úradu ako taxátor. Potom bol vymenovaný za kráľovského lesného do Hronca a stadiaľ časom k štiavnickému lesnému radcovi za osnovníka. Po rokoch stal sa vplyvným direktorom hornouhorských kráľovských lesov so sídlom v Banskej Bystrici a ako taký vyrovnal pokojnou cestou mnohé, už niekoľkostoročné procesy medzi erárom a banskými mestami, tak napríklad medzi Banskou Bystricou, Kremnicou a erárom, až konečne stal sa po Divaldovom odchode a zatým po smrti Wagnerovej a po Bedővovi^[532] najvyšším dozorcom všetkých pod uhorskú krajinu patriacich erárnych lesov, s vyznačeniami a názvom ministerského radcu. Ale i on zbútlel a rozpadol sa tak ako tisíce ním pestovaných stromov.

S kaplánom Jánom Končekom,^[533] Krnovým nasledovníkom, a Jankom Čipkom boli sme 2. septembra v Lazovej pstruhy chytať, kde sme až — dva kúsky lapili. Nazad idúc cez Koniak obzreli sme staré železné, dávno zapustené hálne, o ktorých pôvode a vzniku a zaniknutí som sa ničoho nemohol dopátrať. Tam dole za Viselnicami, v plytkej dolinke blízo hradskej, kde za môjho bavenia sa v Brezne, v čas náramného dúlu (vtedy že padlo dobre vyše štyristo kusov rožného statku) stáli baraky, venované chorým kravám, tam našli — už potom ako som bol v Kremnici — náhodou pri kopaní štrku v opukových puklinách dve mosadzné, pekne robené mištičky. Darovali ich krajinskému múzeu. Povedajú, že robotníci, ktorí našli túto zaujímavú starinu, s pokojnou mysľou strovili svoj obed — navarenú kašu — na týchto niekdy azda pri nábožných obradoch slúživších miskách. A ani by sa mi to nezdalo byť priamo od veci, lebo starožitníci spomínajú, že proso — a Slovákom kaša s mliekom — bolo známe už prastarým národom ako vítaný pokrm.

Pani Majovská mi zase píše, že mi je u Grozerov cesta prekliesnená, a hocikedy môžem prísť — a aby som dlho neodkladal.

Dňa 14. septembra dekan teologickej fakulty z Pešti, Franz Lopušný^[534] a farár Anton Majovský boli sme návštevou u farára Kúdelku na Balogu a zabavili sme sa znamenite. Obidvaja náruživí hráči — narádzali kartovanie. Mne bolo, pravdaže, tesno medzi týmito prepálenými kartármi, i pre moju slabú vedomosť, i pre moju slabú kasu, ale z púhej zdvorilosti som sa podrobil ich vyžiadanej zábave; farár ako hostiteľ sa pridružil tiež. Žreb vyniesol mňa banku dávať. A div-divúci! Ja, neskúsený kartár, mal som šťastie ozaj neslýchané. Moja kasa, celý môj vklad sa kopil, viacnásobne rozmnožil. I farár tratil. Keby som bol býval múdry, opatrný, mohol som už dávno s prospechom reterírovať, ale mňa to akosi omínalo takých vážnych pánov obtiahnuť. Ale títo páni neboli tej mienky, a zbavení peňazí, kládli na stôl miesto hotového prázdne pudiláre a opätovne zduplovali sumu, kým sa im konečne podarilo moju celú pokladnicu — a to nielen to, čo som vyhral, ale i moje vlastné, čo som doniesol — zhrnúť. A ako prídavok, obidvaja vážni páni ma dokonale vysmiali, že som hneď, ako som mal kasu zduplovanú, ju nevtiahol a banku druhému neoddal. Farár k tomu doložil svoje stereotypné: „Nuž lajdák“.

Dňa 15. júla 1857 vyšiel ministerský úkaz, podľa ktorého sa majú organizovať erárne lekárske služby — s tým určitým dodatkom, že nabudúce erárna lekárska služba sa ránhojičmi zaplňovať nesmie, ale výlučne len doktormi lekárskej vedy.

Dňa 20. septembra — zima. Na holiach sneh, ba i po dolinách; i v Brezne sneh poletoval. Bol som na Sihle štepiť. Večer krátko zatým, ako som sa vrátil domov, asi o desiatej, prekvapil nás brat Eduard z Banátu i so ženou Emou. Radosť neslýchaná! Druhý deň, hoci bolo chladno, daždivo, boli sme s bratom na Bujakove, aby si obzrel tamojšie železodielne.

24. septembra sme s Eduardom, potom Markusom, Morom Kellnerom a Benkom vyšli na Dankovú srny poľovať. Vybrali sme sa ta na nocľah. Keď som už brata povodil po všetkých stranách a kútoch svojej ochodze, zaviedol nás náš Jožko Markus na osamelú lúku oproti Turníkom, na ktorej som nebol nikdy predtým ani zatým. Markus pojal so sebou asi šiestich strelcov. Už bolo podvečer, keď sme dochodili na lúčku, kde sme mali prenocovať. Už pod samým luhom, keď sme vykračovali strminou a išli trasoviskom, skúsený lovec Markus nás upozorňoval na medvediu stopu, vtlačenú do sihlej zeme. Tá stopa medvedej pačky síce neskúsenému oku dosť umne nebola vytlačená, ale jeho pozornému oku neušla, a keď sme sa i my pozornejšie prizreli, nuž tiež sme zbadali znaky pazúrov a objem dlaby hodného mamľasa. Bol to zver strednej veľkosti, ktorý podľa čerstvej stopy sa pred krátkym časom tadiaľto tmolil. No a tak miesto srny naďabili sme na medveďa. Mňa to zaujímalo otobôž, že brat mal aspoň príležitosť vidieť medvedie rukavičky. Vystúpiac na polianku, usalašili sme sa pod silným bukom, krásnym košatým pokraj lesa, kde hneď veselo práskal blčiak, rozdúchaný rukami šikovného rubára. Jeden znášal lístie, mach a čečinu na brloh, druhí nosili raždinu na oheň, no každý sa niečím ochotne zapodieval. A ja som pošiel zbierať huby na pečenie. — Prejdúc asi sto krokov, narazím vo výskyti na čerstvú zdochlinu koňa. Zarazím sa, neveriac vlastným očiam. Na predných lopatkách bolo vidieť driapané rany a brucho mal z väčšej čiastky vytrhané. Majúc v pamäti pred krátkym časom nájdené medvedie stopy, naskutku som túto prekvapujúcu mrcinu priviedol do súvislosti s medveďou atakou. Držiac v ľavej ruke klobúk s rýdzikmi, pravou mácham v povetrí a utlmeneným hlasom volám: „Medveď! Medveď — poďte sem!“ Moji súdruhovia, v domnení, že vystrájam žarty, usmiali sa a neveľmi sa hýbali. Ale potom už na moje dôrazné dovolávanie sa predsa pritiahli a s podivením i úžasom hľadeli na tento neobyčajný výjav. Zatým sme vystopovali celý dej konskej tragédie, a to miesto, kde sa dobre chovaný koník strednej veľkosti bol pokojne pásol, miesto, kde sa mu medveď vyhodil na väzy a sám ho pazúrmi držal. — Tam — pretože kôň vláčil na sebe medveďa — kopytá, vlastne podkovy už hlbšie a určitejšie boli vtlačené do zeme. Za chvíľu ešte medveďa s pazúrmi zaťatými do šije vliekol, potom premožený údermi klesol na pažiť. Potom ho ukrutník ťahal zarosenou trávou dolu oproti lesu do úkrytu — ako to zreteľne bolo vidieť na hrubom páse stlačenej trávy. Ale keď mu potom predsa transport cez výskyt bol príliš ťažký, začal koňa tam pitvať a možno, že len práve nami z pohodlnej hostiny vyrušený, nepokonane a namrzený pobral sa do chládku.

Pretože už slnce bolo zašlo, utiahnuc sa pod buk, ponechali sme prenasledovanie medveďa na ráno. A tak sme pri dobrej, vínom zaliatej poľovnej večeri a speve: Ecce quam bonum, bonum et jucundum, habitare fratres, fratres in unum^[535] — prebdeli pri najlepšom rozmare až do polnoci. Najviac veselosti zapríčinil starý, vyše sedemdesiatročný Jano Šalát, pasionátny strelec, prostý, ale veľmi originálny človek. Môj brat bol v nadšení, čo, pravda, mňa najviac tešilo.

Ledvaže sme obločnice pozatvárali, už sme ich na Markusov povel museli otvárať a poraňajkujúc, nabíjali sme pušky, ako to na medveďovu česť malo slúžiť — guľami. Pretože sme nemali honcov, museli nám miesto nich konať tú službu psy, kopovy. O srnách už nebolo reči.

Toto bola prvá a ostatná poľovačka na medveďa so psy, pri ktorej som bol prítomný. Zastali sme si reťazou od lúky — to jest medvedej prechádzky — dolu na dolinu, psov sme pustili zľava. Oni ňufajúc prešli skoro naše stanovisko a hneď zatým začali brechať (lebo kopov neskolí na medveďa, ale breše ako na človeka) napravo od našej reťaze. Miesto proti nám, odháňali ho od nás, a tak úfnosť a naše snahy boli márne. A možná vec, že si potom podvečer pod tým istým bukom s veselou mysľou opakoval pieseň „Ecce quam bonum“, ktorú nás tam v noci počul spievať.

Hoci nám medveď len navštívenku zanechal a poľovačka vlastne bola bezvýsledná, brat bol s videným a skúseným úplne spokojný. Vracajúc sa večer 25. septembra domov, švagriná a sestra nám až po Úplznô s tým heslom prišli v ústrety, že pretože správca v Dognačke umrel, podľa Abtovho (švagrovho) listu Eduard sa má naskutku navrátiť domov. To sa nás nepríjemne dotklo.

A tak 26. septembra ráno na mojej príležitosti odišli na Staré Hory k Adolfovi, kde sa mali cez deň zabaviť a 28. septembra ďalej odcestovať domov. Ale pretože len druhý deň na pošte v Banskej Bystrici boli uprázdnené miesta, prenocovali na Starých Horách a potom, odprevádzaní Adolfovou rodinou, sadli v Banskej Bystrici na poštu. Adolfova rodina s Oľgou a Ľudmilou prišla na mojej príležitosti k nám do Brezna.

Domov odišli 30. septembra, a k nám prišiel pán lesný majster Kasanický, tesť Janka Francisciho. Rozprával nám mnoho z Debrecína o Jankovi Franciscim a Gustovi Raiszovi, mestskom lesnom majstrovi, ktorý že je na päť mesiacov suspendovaný. — Pozdejšie ho kasírovali a tam i umrel.

Dňa 5. októbra písal som fyzikusovi dr. Toelgovi, že som už 25. augusta pýtal o dovolenie, a ono mi ešte nejde; že pretože márne naň čakám, budem nútený sám si vziať dovolenie na šesť dní. 6. októbra v noci volali ma k ránhojičovi, otcovi Mórica Kellnera, do Hronca. Tento starček prebýval u syna a dostal veľkú koliku. O štvrtej ráno som bol zase doma. O tretej hodine popoludní som sa viezol so sestrou Petronelou — do Spiša.

Tu nádobno pripomenúť, že medzi mojou prvou návštevou v Krížovej Vsi (17. júla) a touto (6. októbra) prebehlo mnoho vody, a stará pani Majovská — súriac ma — robila zaslúžené poznámky vo svojich listoch. Ale tá spozdilosť nebola práve vinou mojej nedbalosti; jedno — ťažké služobné okolnosti, v ktorých mi tvrdo prišlo pýtať tak časté dovolenia, ktoré mi neradi dávali, a pretiahlo sa to i preto, že ma práve v ten čas navštívil dávno nevidený brat so svojou ženou, ktorú som ešte posiaľ nevidel, čomu sme sa my veľmi tešili.

O troch sme sa teda pohli z Brezna a nocovali sme na Pohorelej, kde nás večer navštívil Petronelin starý známy, Wappner. Druhý deň pri daždi, ktorý nás celou cestou prenasledoval, prišli sme o ôsmej večer do Kežmarku a nocovali sme u Zörnlaibov. Ráno 8. októbra som sa na svojej príležitosti zaviezol — toto druhý raz, po osemdesiatich troch dňoch — do Krížovej Vsi. Mostu cez Poprad ešte vždy nebolo. V Grozerovskom dome našiel som veľký neporiadok. Reparovali a maľovali izby, a tak sa mi zdá, že oni i podnes ešte v tej maľbe staro-konzervatívne stoja. Potom prišla privolaná Milka. Badajúc po krátkom úvodnom rozhovore, že je cesta už ženičkami (tam kdesi v sirkových kúpeľoch v Ľubici, kde sa pani Majovská s pani Grozerkou za čas bavili) prekliesnená, ponúkol som Milke ruku a srdce, čo ona po krátkom rozmýšľaní prijala. Povolali ma na obed, po obede prišiel pán Grozer a po obede zdôveril som sa jej rodičom. Tu mi pán otec držal niečo dlhšiu dôraznú reč, čiže kázeň, že takto a onako, že som sa nemal na čo lakomiť, lebo že hoci čo potrebné, to majú, ale bohatstva tu niet. Ale potom, keď som s pobožnou mysľou pretrpel túto pŕšku, pristali aj rodičia. Medzitým písal som Petronele do Kežmarku. Poslali po ňu svoju príležitosť a prišla. Pri večeri zveril som sa s Milkou, 8. októbra roku 1857.

Nocovali sme tam. Druhý deň nás moja verenica vodila po dvore, gazdovských budovách a po prídomových záhradách a vyprevádzali nás aj malý brat Tonči — už od 16. júla r. 1896 (teraz píšem 17. júla 1901) mŕtvy, sestra Kornélia — vydatá za Júliusom Kuchinkom v Podrečanoch (kŕmiac vtedy jej opatere zverené morčatá) a Apolónia, potom vydatá za Arpádom Herczoghom, teraz už jedenásť rokov mŕtva. Brat Imro, teraz ako jurista žijúci v úzkostiach v Bardejove, nebol prítomný. V tretí deň, to jest 10. októbra, vyprevádzaný Milkou až po rieku Poprad, poberali sme sa domov. Raňajkovali sme v Kežmarku, kde som zabudol kapsičku so svojimi chirurgickými nástrojmi a flintu a písal som z Popradu Zörnlaibovi, aby mi ich príležitostne odoslal do Brezna. No dosť dobre ešte, že som si, ako zverenec, pri mnohom inšom i kone v Kežmarku nezabudol.

Nocovali sme na Vernári. Cestou nás kúpal nešeredný dážď. Na druhý deň ma hlava bolela na roztrhnutie, a len na Beňuši, kde som si u Gombossyho nohy močil, sa mi kus poľahčilo. Keď sme došli podvečer do Brezna, vyjasnilo sa. Doma som našiel kopu listov; medzi inými aj list kráľovského fyzikusa, v ktorom ma dokonale mydlí, že som sa opovážil bez dovolenia nastúpiť cestu.

V Hronci som sa bavil 21. októbra u Mora Kellnera, kde bol prítomný Samuel Görgey, kráľovský komorský fiškál, lebo sa oddávali jarabské strieborné bane (Fahlerz), „Na Trojici“ pod Ďumbierom, predtým v komorskom úžitku, gverkom.^[536] Návodom Vila Scholtza stal som sa potom i ja účastinárom; mal som dve účastiny po dvadsať zlatých a štyri zlaté zaplatili sa na investíciu. Účastiny mi doniesli asi za dva a pol roka osemdesiat zlatých podielu a potom som ich samému Scholtzovi predal za dvesto zlatých. Krátko zatým upadli a potom celkom zanikli. Tu v Hronci som sa pri tej príležitosti zišiel i so staručkým farárom Holčekom.

Dňa 25. októbra došiel kráľovský lesný radca Balašic úradne podľa nového statusu podeliť breznianske kráľovské lesy. Beňušský ostane tak, ako je. Do Brezna príde ako predstavený breznianskeho lesného úradu „lesný majster“, teda už prestáva waldbereiter, podriadený banskobystrickému kráľovskému lesnému úradu. K tomu pridajú úradníka a kontrolného nadlesného. Lehoty pripadnú i s Jarabou, Mýtom do tohoto úradu, a to pod lesného v Štiavničke. Aj v Hronci bude lesný, a tomu pripadnú: Tri vody, Osrblie, Kamenisté a Sihla; polhorský a krámsky ostane. Pod dobročského pripadne od Brôtového, Páleničného atď. — hore.

Dňa 4. novembra dostal som od Milky útly, veľmi srdečný list, v ktorom ma povoláva do Spiša. Následkom toho, aby sa vec prosením o dovolenie nepreťahovala, odcestoval som druhý deň o šiestej večer potajme na Jankovej Čipkovej príležitosti do Spiša. Svoju príležitosť poslal som vopred na Telgárt. Sem som došiel o dvanástej v noci. Na Telgárte som hneď presadol na svoj vozík a hnal ďalej. V Hranovnici sme dve hodiny kŕmili a 6. novembra o pol deviatej ráno sme boli v Kežmarku, kde som sa chvíľku pobavil u pani Majovskej, a o 11. som prekvapil Grozerovcov, nadovšetko Milku. 7. novembra sme sa srdečne a v najlepšej zhode dohovárali o zaopatrenie náradia. Ja som totižto vec súril, budúci moji tesťovci by boli radi vec odťahovať, ako to už z jednej i druhej strany býva v obyčaji. Ale keď som im dôkladne vysvetlil a dokázal, že častejšie sem chodiť pre veľkú vzdialenosť a moje vážne služobné pomery je pre mňa spojené s veľkými ťažkosťami a obeťami — dali si starí povedať, a svadba pri tejto mojej tretej návšteve bola určená na 14. februára 1858. Výprava pre nevestu bola určená nasledovne: jeden diván, dva fotely, šesť stolcov — toto sa má i s okrúhlym veľkým zrkadlom v pozlátenom ráme obstarať vo Viedni. Stenové hodiny — ak sa nemýlim, za šesťdesiatpäť zlatých — obstaral nám pozdejšie Jozef Baittrok. V ten čas bol ten tovar ešte vo vysokej cene; teraz by ich dostal za polovicu tej ceny. Potom dva šifoniere, dve nočné skrinky, jedna skriňa na umývanie, jedna kasňa so stolovinami, dve postele a kasňa na striebro sa majú vyhotoviť v Banskej Bystrici.

Nuž tak, hľa, som ja doskákal — ja už tridsaťštyriročný vták, ktorý som za tento čas slobodne povetrím poletúval, teraz som už opravdu, a nie viac zdanlivo visel v osídle. Teraz skutočne teória lásky prechodila do praxe. Moja príležitosť pošla vopred na Vernár a o štvrtej hodine popoludní pohol som sa na Grozerovskej príležitosti domov. O desiatej večer sme došli na Vernár, tam som presadol na svoju prihotovenú príležitosť a tiahli sme nocou ďalej, a 8. novembra o deviatej ráno dopálil som do Brezna — bez dovolenia a bez prekážky. Tak teda 5. novembra večer o šiestej som sa pohol z Brezna, a 8. novembra o deviatej ráno, pravda, cestovaním v noci, bol som nazad. Zabavil som sa pol druha dňa v Krížovej Vsi a pokonal som si čo najpotrebnejšie. Bolo to spojené s veľkým namáhaním a napnutím síl.

Dňa 6. decembra 1857 prišla neočakávane pani Grozerka i so svojou priateľkou, potomnou svokrou svojej druhej dcéry Apolónie, ako sa povedá, hniezdo obzrieť. Zosadli v hostinci, o čom sme my ani tušenia nemali. Chcejúc žartík vyviesť a ma prekvapiť, pani Grozerka simulovala bolenie zubov a poslala nárokom po lekára, aby prišiel vytrhnúť zub. Ale zabudli udať poslovi meno lekára. Čochvíľa pripálil s rozličnými klieštikami — dr. Jac a priberal sa ochotne k operácii. Zmátaná moja budúca pani testiná, prekvapená nevedela hneď, ako z konopí, až po chvíľke sa spamätala a vyhovorila sa, že ju už prestalo bolieť a ochotnému pánu doktorovi s kyslou tvárou odmenila jeho ustávanie.

Prišli potom k nám a zabávali sa u nás hlboko do noci. Keď druhý deň všetko, čo žiadali, i nás všetkých poobzerali, a o výbave s ženskou dôkladnosťou a obšírnosťou rokovali, pobrali sa na krídla domov. Ale horkýže krídla! Keby pani testiná bola bývala okrídlená, nebola by cestou tak nešťastne podbehla.

9. decembra totižto došiel list písaný Nelkou, že si matka, a veru v planom mieste, v lakti ruku vytkla. Vracajúc sa z Brezna, za Kežmarkom postretla istého Glanza, vojenského dôstojníka, ktorý sa bol uchádzal o Milku, ale matke po vôli nebol. Dôstojník, vezúc sa, zdvorilo sa poklonil; matka, nachýliac sa, mu takže zaďakovala. V tom stretnutí sa dvoch príležitostí matkin kočiš zatiahol s kočom na cestnú štrkovú kopu, koč sa nachýlil a matka, vyfrknúc na kopu, vytkla si lakeť. A veru drahný čas bedákala na následky toho prekotenia sa. Medzi dvoma dcérinými pytačmi vytkla si lakeť.

Dňa 23. decembra poslal som svoju príležitosť vopred na Telgárt a ja o polnoci, pri teplom, daždivom, blatnavom počasí vybral som sa na koňoch Janka Čipku do Spiša. Tu i tu prebleskol mesiac, zväčša bola pŕška, a o šiestej ráno bol som na Telgárte. Tam som presadol na svoju príležitosť, a hajde ďalej. V Hranovnici sme pohodili, v Poprade sme obedovali. Čím ďalej, tým viac sa lialo, do Kežmarku sme dokonale premokli. Z rieky Popradu celkom zišiel ľad. Pani Majovská a Zörnlaib — chorí. Mne oproti prišiel na vrchovom koni kočiš z Krížovej Vsi.

Mokrý, umorený prešiel som pri vedení kočiša vo veľkej tme biednym brodom cez rozvodnený, hučiaci Poprad. Dvíhalo a tlačilo nám voz, voda vystúpila až do voza, nohy som musel vyložiť skoro na kočišov krk, aby mi nezmokli. Balíky s vianočnými darčekmi, v Kežmarku nakúpené a za mňa do vozíka vložené, krútili sa vo víre za sedliskom. Bola to expedícia zaslúžená a až do špiku nepríjemná. Keď mi tu na vodnom elemente dolu nosom dážď kvapkal, potme hľadel som z potoka bez kompasu namiesto severnej hviezdy len na osvietené obloky Grozerovského domu, tam v diaľke malej štvrťhodiny… a v mysli na tam baviacu sa rozšafnú Milku. Už bolo po šiestej, keď som mokrý na vyžmýkanie vstúpil do izby. Ale Milka! Aj Milka chorá, ležala na zapálenie hrdla. Keď som, preoblečúc sa, pristúpil k jej posteli ako lekár a chcel preskúmať jej hrdlo, veľmi sa zapýrila — keď tu stál pred ňou lekár a verenec v jednej osobe. Na druhý deň už bola hore. Matka mala ešte ruku poviazanú a modrú, a ja som už len o to mal starosť, aby mi 14. februára mohla dať požehnanie.

Pán tesť kupčil s vínom do Pruska a do Poľskej, stáli mu teda na vôľu rozličné vína. Na Štedrý večer obsadil stôl štvornásobným vínom, aby si každý mohol vybrať po chuti. Ja som vykoštoval miškovské kyslasté zelenkasté víno, a toto sa každému zdalo najlepším, najpitnejším. V tých časiech k týmto hornozemským vínam hodila sa znamenite sulinka. O sódových aparátoch málo, o terajšej kyslíkovej vode — tak rečenej sóde (čo je nepravda) — ani slychu nebolo. Na večeru sme mali kapustnicu s hríbami, ryby a koláče. Pri dôvernom rozhovore sa víno s kyslou vodou dobre šmýkalo a klebetili sme dosť dlho do noci.

Potom 25. decembra podvečer prišla z Ľubovne pani Kolczonayka, matka už spomenutej Berty Baittrokovej. Tu už potom vykrámili celý úbor, hotovú už bielizeň mladej nevesty, a zasadla vysoká ženská rada. Tváre zvážneli a stoly, stolíky, kasne a stolce, a čo len nie, boli zaujaté plátnom a rozličným šatstvom. 28. decembra ráno o ôsmej hodine, rozlúčiac sa s Milkou a celým mne už milým domom, a v sprievode strašného bolenia hlavy vybral som sa na grozerovských koňoch domov. Moje kone šli vopred do Popradu. Idúcky stavil som sa v záležitosti svadby u farára Jurkoviča v Belej.

Dňa 30. decembra 1857 prišiel mi pod č. 598/P. P., s podpisom Russegger, nový štatus (ministerský úkaz) od 16/12 t. r. č. 36931/834 V), podľa ktorého som bol definitívne vradený do X. triedy, s platom 500 zl., naturálnou hospodou alebo 10 % hospodného, 10 viedenských (trojstopových) siah tvrdého dreva^[537] a 2 zl. 30 gr. km. = 25 zlatých. Deputát na dva kone, konečne z banskobystrickej bratskej pokladnice ročitých 92 zl. 54 gr. km.

Na dôkaz, aké boli moje príjmy pred mojou ženbou, to jest pred zakladaním vlastného rodinného krbu, uvádzam tu účty z r. 1857, ako som ich našiel správne zaznačené.

Je to obraz vtedajšieho lekárskeho zárobku. Najviac do očú padajúci je súčet súkromného príjmu, kde predsa roboty tiež bolo dosť, no táto nezrovnalosť pochádza z toho, že privátne obyvateľstvo, meštianstvo, ktoré ma peniazmi neodmieňalo, vynahradilo to darmi — potrebnými do kuchyne a do dvora: drevom, senom, ovsom, ražou, teľacinou, baraninou, syrom, maslom, vajcami atď. Naša komora vždy bola dobre zásobená. Divinou, rybami nás dostatočne opatrilo lesné osobníctvo. Na živnosť teda otobôž menej bolo treba vydať, a pre hostí kedykoľvek došlých, hoci by boli vo väčšom počte, sme tak ľahko do rozpakov neprišli. Keby som si teda rátal živnostenské dary v peniazoch, príjem by bol býval istotne čo len o tristo zlatých vyšší, a to na ten čas, keď živobytie nebolo také drahé ako teraz, značilo dosť, a hoden som bol v tomto ohľade i v očiach majetnejšieho gazdu stať sa jeho zaťom. Však mi pán Grozer často polo v žarte, polo vážne hovorieval, že sa i z päťstozlatovej gáže dá niečo usporiť. Brat Eduard tiež zo dňa 17. decembra z Dognačky v liste udával trhové ceny v Banáte: miera pšenice 1 zl. 30 gr. do 1 zl. 40 gr.; kukurica 1 zl. 30 — 1 zl. 36 gr.; 100 hláv bielej kapusty 1 zl. 24 — 1 zl. 36 gr. Ošípané dvestofuntové^[538] 28 — 30 zl., štyristopäťdesiatfuntové 78 zl. km.

Pre mňa teraz nasleduje osudný rok 1858! Začal sa, ako sa i predošlý končil, suchou zimou. Influenza, už vtedy ako epidémia známa, povážlivo sa rozširovala.

Dňa 22. januára 1858 som bol s pánom Samuelom Schärfflom, už teraz lesným majstrom, v Banskej Bystrici na deň 23. januára na nový štatus prísahu skladať. Dvadsiati sme prisahali. Lesný majster Andrej Kasanický, ktorý nás sprisahal, nás všetkých povolal na obed. Bolože to toho prisahania vtedy! — Naprisahaní sme sa druhý deň všetci navrátili domov.

24. januára prišiel peší posol z Krížovej Vsi, a táto zvláštna živá verthajmka mala v náprsníku — pre lepšiu bezpečnosť — zašitých štyristo zlatých km., určených na úbor. Prečo ich poštou neposlali, tej hlbokej diplomacie som sa nemohol dopátrať. — Doterajšia zima je krutá, ale bez snehu. Proboval som do Hronca na sanici, ale od Valaskej musel som peši za saňami.

Dňa 1. februára si matka, čo sa presťahovania do Banskej Bystrice týka, vec rozmyslela a tohoto dňa presťahovala sa s Petronelou do Kostolnej uličky do Fleischerovského domu, kde má ročite platiť šesťdesiat zlatých km. Mala dve izby, kuchyňu, komoru, dreváreň, chlieviky a dvor. Na toto rozchodnô bolo mi veru samému na hospode u Salamínov ozaj otupne.

7. februára obesila sa, pomätená na mysli, pani Karolína Polónyová, vdova, rodená Wagnerová, príbuzná viacerým značnejším meštianskym domom. Najprv si prerezala žily, a keď to neprospelo, hodila zakrvavené háby do pece a potom sa na pôjde a veľmi nízko na roh obesila. Samuel Lopušný, vtedy mestský kapitán, ktorý ju ako sused medzi prvšími našiel obesenú, bol veľmi dojatý, a hľa, ten istý o štyridsať rokov, ako mešťanosta a kráľovský radca na odpočinku, v pomätenosti mysle hodil sa do Hrona, skade ho potom vytiahli v Banskej Bystrici na Hrabliach. Ktože vie čítať v knihe osudov a budúcnosti?

9. februára došiel ku mne z Viedne Milkin úbor. Porcelán, do dvesto kusov, opatrený Danielom Kellnerom, Kuzmányho švagrom, bol neveľmi pekný. Kasňa na striebro je bez skla, a chrbtová čiastka, vystrojená zrkadlami, má jednu tablu rozbitú. Pred pár dňami doviezli vozkári rozličné veci, potrebné do domácnosti, háby a veľkú zásobu bielizne zo znamenitého domáceho pradiva; ešte i teraz po štyridsiatich rokoch veľa z nej, tak najmä stolovina z nej trvá. Starosti a chlopoty som mal dosť.

Adolf, volaný na svadbu, prišiel dobrák vďačne 12. februára. Mal na cestu proti veľkej zime vypožičaný ženin muf, a ten veru na ceste medzi Breznom a Pohorelou kdesi stratil. Večer sme boli veselí u mamky do jedenástej večer. Svoju príležitosť som poslal na Telgárt vopred, a pán Lepényi, Jankov Čipkov švagor, dal nás až ta odviezť. O dvanástej v noci sme vstali a o jednej sme sa na sánkach: Petronela, Adolf a ja pri matkinom požehnaní pohli. Požehnanie takých milých, pracovitých rúk muselo byť — nuž a bolo — prospešné. Nech tú dobrú dušu boh oslávi.

Viezli sme sa teda s pomocou božou 13. februára, ale sanica bola planá, a ako rečeno, Adolf zasial cestou ženin muf — planý vraj znak, a predsa tomu tak nebolo. Od Heľpy to šlo po blate, na Pohorelej sme si museli od krčmára vozík vypožičať. V Poprade sme o piatej obedovali, a ako sa pamätám, dosť plano. O ôsmej sme prišli do Kežmarku, kde som ešte dal zhotoviť prstene. O desiatej večer sme pri lampáši dotiahli do Krížovej Vsi, kde už o mladého zaťa vznikli nemalé strachy. Dá sa myslieť, že celý dom bol vzrušený a stál na ruboch. Kdežeby nie: zajtra svadba, čakali veľa hostí, chystali, riadili a prenikavé komando testinej ohlasovalo sa po celom dome a dvore. Ešte len i tie kŕmniky v zadivení krky vystierali. Pozde sme šli spať a prezimení, v nedostatočne vykúrených izbách — nerátajúc k tomu prirodzenú rozčúlenosť mysle — spali sme málo. A tak nastal deň 14. februára 1858, keď už zavčas rána sa všetko hemžilo, strkalo. Určené bolo na popoludnie ísť na sobáš do kostola.