ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2513 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Honolulu, pieseň labute

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Rudolf Dilong:
Honolulu, pieseň labute

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Marián André, Katarína Tínesová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

109

čitateľov

. . .
Povymetal som…
Spomienky
Za múrom kláštora
Hovoríme s matkou
Belasá lúka
Štyri sonety
. . . spolu 6 kapitol
Zmenšiť

Hovoríme s matkou

Obsah

I
II
III
IV
V

I

Čo šepcem kvetom, tebe podobným,
môj milý?
A ešte ret môj páli prosba, aby milý
neotvoril oči v máji,
deň aby dlhý bol, keď odpočíva
na slnku,
bo stokrát čierny pohľad pil by
jabloň, ktorá skrýva ma.

II

Čo ľúbam biele lupienky, vždy smädné
po mojich bozkoch?
Ja sa tak trasiem ľúbosťou, ty pozdrav všetky
stromy v spánku,
maj v sebe plno šelestu i vánky chcú, by si ich
poznal,
rozprávaj báseň, ktorú si mi prednášal,
vykonaj sen svoj.

Ach, s milým modlím sa, keď tu za rosou ďaleko je,
tu v kvete jeho plačem láskou
biela a sama.

III

Donášam v šatke uzlík slnka môjmu milému,
posielam plný kalich radosti.
Modlíš sa, modlíš? aby jarné dažde nešli naspäť,
aby som bezy neprijala k ústam, trhala som ich
a niesla som ich k vode, rybníky
som opatrovala a v malých kvietkoch
tebe som sa rozhrnula, vtákov
kŕmila som, húsky kúpala,
potom ma fialenky zavolali, aby som ich cítila,
však čoskoro sa vrátiš, milý, domov.

IV

Podaj mi vodu na pery a vrav mi o rode,
čo zhynul by bol,
len väčšej oblohe sa vydal do cesty
a závejami zakrýva sám
seba, ako jarné stromy,
lež tieto vody ušli raz a navždy
dažďom snivým,
poslednej rose svätojánskej,
ich hĺbky budú si späť pýtať našu
chválu, tam sa ťažko žije
s poloslnkom,
ó, matko, tvrdý je náš život slovenský
a ja som spieval.

V

Otváram obálku, máš vlhké oči, iba
ticho hrobové ma zamrazí,
dve slzy našiel som a list bol ako liata
mosadz, na tom mieste zunel.
Čo plačeš, matko? Večierkami bývam
v chóre, vyspievam a
a vyplačem sa s mníchmi
a vtedy na list psaltéria slzy klopnú,
ako srdce na zvon-umieračik,
ó, moja drahá, premožená vôňou
večerov, keď krásy pri
nás mihnú sa a omdlieš,
ja vtedy píšem list: Ja Boha milujem
i Matku Božiu,
a Panna Mária mi vraví: synáčku,
píš krasopisne.