Honolulu, pieseň labute

Čo šepcem kvetom, tebe podobným,
môj milý?
A ešte ret môj páli prosba, aby milý
neotvoril oči v máji,
deň aby dlhý bol, keď odpočíva
na slnku,
bo stokrát čierny pohľad pil by
jabloň, ktorá skrýva ma.

Čo ľúbam biele lupienky, vždy smädné
po mojich bozkoch?
Ja sa tak trasiem ľúbosťou, ty pozdrav všetky
stromy v spánku,
maj v sebe plno šelestu i vánky chcú, by si ich
poznal,

Donášam v šatke uzlík slnka môjmu milému,
posielam plný kalich radosti.
Modlíš sa, modlíš? aby jarné dažde nešli naspäť,
aby som bezy neprijala k ústam, trhala som ich
          a niesla som ich k vode, rybníky
          som opatrovala a v malých kvietkoch
          tebe som sa rozhrnula, vtákov
          kŕmila som, húsky kúpala,

Podaj mi vodu na pery a vrav mi o rode,
čo zhynul by bol,
len väčšej oblohe sa vydal do cesty
            a závejami zakrýva sám
            seba, ako jarné stromy,
lež tieto vody ušli raz a navždy
            dažďom snivým,
poslednej rose svätojánskej,
ich hĺbky budú si späť pýtať našu
            chválu, tam sa ťažko žije
            s poloslnkom,

Otváram obálku, máš vlhké oči, iba
          ticho hrobové ma zamrazí,
dve slzy našiel som a list bol ako liata
          mosadz, na tom mieste zunel.
Čo plačeš, matko? Večierkami bývam
          v chóre, vyspievam a
          a vyplačem sa s mníchmi
a vtedy na list psaltéria slzy klopnú,
          ako srdce na zvon-umieračik,
ó, moja drahá, premožená vôňou
          večerov, keď krásy pri
          nás mihnú sa a omdlieš,