Zlatý fond > Diela > Honolulu, pieseň labute


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Honolulu, pieseň labute

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Alena Kopányiová, Zdenko Podobný, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Marián André, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 93 čitateľov

Štyri sonety

Povrazolezec


Som tichý, chodím mlčky
na pieseň,
po zemi vyjú vĺčky,
nevedia zniesť tieň.

Vysoko dýcham, dobre mi
s istotou slobody,
ona tu na zemi
je kameň do vody.

Vlním sa hudobne,
vznášam sa oblohou,
zniem nadol,

sťaby som svadobne
na strune pod nohou
k huslistom sadol.

Čo krášli roľu


Roľa je lásky báza,
nepýta dane,
je váza
na stole Božej dlane.
Chlap s kosou hladnou
seká a stína žeň,
keď zhýnajú sa nad ňou
milostné boky žien.

A na zvieratká,
čo zrnko zobnú
a pod zem skryjú,

hľadí Boh; pred ich vrátka
položí z neba drobnú
v snách konváliu.

Trpieť


Keď nesieš ranu
a bežíš sto míľ,
vieš, v ktorú stranu
uteká omyl?

Jedinou potrebou
je zázrak,
že Stvoriteľ je nad tebou
a má zrak.

Veď čože,
je nebo z našej triešte?
je z trpiteľa?

Povedz, ó, Bože,
aj zajtra ešte?
nebude veľa?

Trubadúr


Dom večne zhrievam,
som do modlitby vždy,
a spievam i vám i nie vám
z izby do izby.

Pieseň mi šumí,
k Bohu sa tisnem,
aj slová sú mi
zo zlatých písmen.

Som trubadúr,
vždy začnem,
k obloku nachýlený;

popíšem múr
a plačem,
málo je steny.

Večerná modlitba


Ja, Rudolf Dilong, trubadúr,
z milosti Božej bedár,
zatváram knihu, cyklus chmúr,
žalosti abecedár;
ó, tu v ňom placho nešumí
tichučké slovo vďaky,
hrôzy svoj popol nesú mi
na skrvavené zraky.

Dokončím službu, inovať
na nej len mraziť môže,
bezmocne musím žalovať:
vek zlý je, čas na nože,
blen neodteká z denných drám,
možno ho brať do vedár,
ťahám sa s krížom a som sám,
z milosti Božej bedár.

Som smútok zeme a nie soľ,
na poli líham k mlákam,
hľa, tu ma cyklón zaniesol,
už ťažko dúfam, čakám;
noc ide, mne chlad neskorý
zatvára oči. Kto som?
Chceš, Pane, viacej pokory
v človeku večne bosom?

Koľko tu ciest, tých tŕnistých!
koľko len hluchých uší!
koľko dní, hodín neistých
musel som uniesť v duši!
a ešte neviem, kde sa hnúť
a zdržať mlynské kolo,
vyháša leto, vyschne prút,
už nebude, čo bolo.

Pýtam sa: kde som na zemi?
ešte raz kričím: kto som?
kde mi je vlasť? kríž nástenný?
kto ma hnal s jeho lósom?
už hrob tam kdesi rastie mi
na poli s vyschlým prosom,
ber si ma, Bože rannej hmly
za prvým albatrosom.

Ja, tohto veku biedny vrak,
striasam prach, Pane, z bedár,
to, čo ti dávam, skloňže zrak,
je slabosť moja, nie dar;
bez teplej zeme, bez tíšin
cudzina ostala mi,
čože ti mám dať — ničí syn?
Buď, Pane Bože, s nami!

Chalúpka rodná


Chalúpka rodná drahá,
v srdci ťa ukrývam,
niet okrem teba blaha,
kde sa len podívam,
niet teploty, niet kvetov
a spievajúcich krás,
dosť mi už piesní svetov!
dosť búrok týchto čias!
dosť letu divých húsok,
vyhnaných nevôľou!
chce sa mi dýchať kúsok
chalúpky pod hoľou.

Chce sa mi vidieť strechy,
dedinku predrahú,
nepadnem bez útechy
pred domom na prahu,
dolinka s cintorínom,
dáš mi mak pokoja,
otcovia hľadia k synom,
čo prídu, ako ja,
raz k svojim mŕtvym Božím
na slávnosť hodovnú,
prach kostí svojich zložím
ku prachu dedovmu.

Ale prv chcem si zahriať
to srdce boľavé;
tam kolo našich záhrad
list šumí v diaľave,
v chalúpke pod horami
nehasne lampy kmit
a kto je plný snami,
pamätá jari svit,
ešte si cestu značí,
vetrík ju ovieva,
ešte si pri Machnáči
na vŕšku zaspieva.

Slovenskej mládeži


Ó, mládež, breh náš z Tatier vlády,
buď pozdravená, mocnieš, vieme!
Ten kvetný svet nám dáte, mladí,
ste navždy rodnou soľou zeme,
pre vás znie chvíľa pozajtrajšia,
ako na deň pri zazvonení,
budúcnosť dýcha, nádej krajšia
na cestu vašich pokolení.

Nech prídu časy, v chlebe skryté,
čo požehnanie by nám dali,
vás, vaše srdce neprebité,
nech zdvihnú sväté ideály,
premôže svetlom veľká viera
chmúravy tohto veku,
vo vás sa rodí nová éra,
ešte sen dáva o človeku.

Život a lásku, ľudskosť, bratstvo,
objatie vo vesmíroch!
Mať šíre svety za bohatstvo,
byť mocnárom v ich víroch,
k ľudstvu si kľaknúť, modliť sa s ním,
veľký mať domov, no aj skromný
pokropiť Kriváň spevom hlasným,
povedať mu: sme neoblomní.

Matka


Pozdravená buď,
rodička básne plná!
Plod iskry tvojej som,
plod života,
a takto v ohni si
do neba vošla.
Nebol to odchod,
vraciam sa poznať
na tvoje hory
to, čo ti Boh dal do mňa.

Ja som vždy hľadel
na druhé deti,
ako prosili mlieko,
ako do gliedňačkov
kukali, boli prázdne.
Ten spev som poznal.
Takto je plný i dnes
pod tvojou nohou trávnik,
a jeho pieseň zanášam,
matka, na tvoje hory.

Pred ružou

V sprievode slovenskej slobody sme tak, ako keď idú kráľovnú kvetov voliť. Prichádzajú ruže a naša nie je medzi nimi.

Susedia nám pošliapali záhradu, polámali kvety. Treba znova sadiť a pestovať. Nič nám nepomôže kričať, ani obloky vybíjať.

Ako sa zachovajú ďalej, to nás neodradí od práce. Venujme sa svojim kvetom viac ako cudzím ľuďom.

Tá nežná panna rastlín musí vyjsť z našich rúk. Má kedy rásť; raz príde i náš čas pre ružu.

Nepýtaj sa, ako ten čas príde a kedy. Jedno tisícročie nás nebolelo tú prácu robiť.

Nehovor, že dlho hľadieť na ničené kvety je drásavé. Nie je, keď krásnu vec robíme.

Tešiť sa, ako srdce je bez ťarchy pri myšlienke na svoj grunt. A ako aj zhrbení k zemi pozeráme si do očí.

Ako deň nie je bremenom, ako sme zohnutí i narovnaní v byľke, čo nám rastie.

A jednak medzitým povíchrice i hrmavice ženú sa na našu záhradu a pomáhajú susedovi robiť zlú robotu. Búrka sto ráz príde, no neodvalí z kostola pol steny.

Vtedy nás volá Pán Boh a povie: keď zvädne jedna krása, či nestvorím ďalšiu?

A kriesi ju, až do priestorov, ktoré sa volajú medom a mliekom, ešte vždy nevydobyté.

Hľa, tu je 40 rokov púšte, s džbánom bez vody a s chvíľami bez chleba, ale vždy s hlasom: Ja som Pán Boh tvoj.

Lupieny ľudské opadajúce svojím tichom i svojím reptaním, modlia sa predsa len.

Lazár nezomrel, keď nebolo omrviniek. Bol chudobný, pominul sa svojím rodným bozkom.

Tieto koľajnice sa vždy končia v nebi. I nám. Azda potomci sa budú viac uvíjať.

Možno už vaše decko hrebie prstom v záhrade. Na blízky Boží potok volá pre vodu.

A pritlačilo drahú prsť ku korienku, prosí pre kvietok pomoc.

Neodbočí od seba. Srdcom sa bije o tú zem. Tam bude bývať v slobode.

Nad krajinou v slnkách, v dažďoch neukáže Boh svoje dno. Má zákony.

A zachová ich. Ruža musí byť kráľovnou. Tá naša, u nás.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.