ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pastieri — idúc na hody —
červené stáda pasú.
Ach, keby som mal jahody
a keby som mal času.

Zakvitnúť znova pastelmi
keby som mohol v tvári,
keby som mohol s pastiermi
prejsť sa po chotári,

a keby som smel znova rásť,
mať ešte rokov dvanásť,
hajs, moje volky, ta sa pásť,
prv, než sa spustí na nás

bič, čo nás vo svet zaženie,
že sme sa odrodili —
Myslíte dažde? dažde nie,
lež slabé naše sily.

V tom plátne machu
vietor tká krajky,
vidím ťa plachú
a čítaš bájky.

Nad jednou stránkou
zaspíš tak mladá
a kniha vánkov
z klina ti padá.

Z tých listov sprchy
zažni sa celá.
Keď prejdú vrchy
do tvojho tela,

daj nám zo semien
a znovu zaspi,
v spánku nás premeň
a potom nás pi.

Koho hlas pohýna
na vŕšky, na stráne,
pre toho bohyňa
má kvety šampane.

Prekročí vinohrad
štipnutá do líčka,
pri víne spí môj brat,
budí ho pesnička.

Slnko sa poraní
škálami spodnými
a modrí škovrani
vnesú sa pod nimi,

aby sa v pretvárke
zatichlí vinári
prekrásnej vinárke
dívali do tvári.

Zavonia hlávkou za šera,
z tmy sladkej večne načiera,
potom je láskou ranená
a padá mi na ramená.

Potom sa hviezdy ukryjú
a dážď ti padá na šiju,
vtedy si krásne rozkošná,
vyňatá z môjho polosna.

A prv, než bolesť skriví ma,
očima chráň ma snivýma
a zavolaj ma do poľa
a daj mi z bozkov popola,

ktorým spálim ústa ti
a klesnem láskou ustatý
a bolesti ma umučia,
keď vypadnem ti z náručia.

Štíhla, jak krásna žena,
pozerá do slnka,
v jeseni oddialená
a na jar blizunká.

Leží na svahu čelom,
nechá sen po sebe,
spieva pred Stvoriteľom
a vraví o chlebe.

Keď príde oráč vtákov,
ruky mu vystiera,
akoby po oblakoch
jej biela zástera,

do ktorej znesie zrná
na raž či na žito,
keď laň alebo srna
nebude strážiť ho.

I

Večnosť je úľom bzučiacim,
ale nie bezo mňa.
Som kvet tvoj, včela medonosná,
čo nesieš málo peľu k nebu,
málo a menej ako zlomok mňa;
konečne nie je to len moja vec,
ty si chcel, Bože,
aby som tu na stonke celý žil.

Nebolo ma a zrodil som sa.
Chcel by som, Bože, v nebi byť,
kde času niet za tebou,
aby som oči svojich lupienkov
podniesol k očiam tvojich blankytov,
kde ich už niet nad hlavou,
aby som denne hasol, ubýval,
napĺňal nesmrteľnosť svetov.

Mal by som triasť sa pri bolestiach jari,
v ktorých sa taká jabloň chveje,
čo leje na zem všetok med,
a iba málo príde ho do neba,
ale čo je to jedna kvapka času
a čo je jeden máj
pred vedrom Božím!
Stvoriteľ povedal raz: Staň sa
a od tých čias zem celá bzučí
na krídlach včely smerom do neba.

II

Nie je to ani blízko, ani ďaleko.
kde som sa rozbehol,
ako keď decko samopašné
utečie z domu;
i ja som odprisahal vlnkám na potoku,
že budú moje odtiaľ až po more
a v krídlach mojich horí prach
a z môjho odskoku sa valí dym,
tak pália trávy za mnou.

Hodiny skraja studené sú,
dni skonca uhoľnatejú
a pole divým kvetom zarastá,
utekať s dúhou, dúhou pruhovanou?
ona sa nikdy nenavráti
a dažde zmyli šľapaje i šípky túžob,
naraz je v mojich očiach samé nebo smútku.

Opilstvo božské sa mi nevydarilo,
čo mi dal útek, to je bolesť.
Ty, Bože, opi ma pre návrat,
som poranený odišiel, to bolí
a ty si bližšie, ešte bližšie ku mne
za cenu tejto bolesti.

III

Nevidno ma.
Ako že menej je na koľajniciach žiaľu,
vtedy keď do diaľok sa odhvízdala smrť!
Ach, táto smrť, tie neletiace iskry
nad dušou spálenou, ten osud čiernej hry!
Ach, ten hriech, nastoknutý v dierke kabáta,
je v rane môjho tela horľavý.

Nemožno tvrdý spánok horám vziať.
Môj bozk sa vzdáva hrozných spomienok,
neviem sa oprieť plecom o nebo,
očami tŕpnem,
na um mi idú klamné lásky,
mráz šialenstva je v každom človeku,
ktorý sa nechal spáliť ako trnky
pri jednej jarnej záhaľke.

Máš sedem mečov, Bože,
pre jedno srdce, čo ťa hľadalo;
nad zemou rozbehli sa koľajnice,
pod zemou stromu korene,
ale kým slnko máš na nebi,
ono ich osvieti,
a kým máš vtáčky svoje, obletia nás
a nech sme všetci poranení,
jeden z nás ty si, Bože, tiež.

Chodím po tebe, mŕtvy kraj,
v hodine hodín mračno stojí,
čas, nemý pastier, zavrel raj,
zaháňa ma vo vekov boji,
nik sa mi v bôli nepripojí,
nespieva škovran, nie je máj,
je smutná moja pieseň.

Som bitý väzeň tmavých stien,
tvár rozpálenú kladiem k mreži,
aby som vzduch a nie vždy blen
mal v ústach v tomto meste veží,
kde toľká vlna smútku leží,
som bitý väzeň pre svoj sen,
je smutná moja pieseň.

Dozrel v tom kraji plnoklas
a vínnej révy kystky skoré
šumia pri vôni puklých váz
a kypia rosou pannám v dvore
a z omše tichej prešli k zore,
ach, zhasla obeť, plače kňaz,
je smutná moja pieseň.

Ó, pýtam sa: spí škovran snáď?
V minútach minút deň sa schvieva,
spí kdesi ako v rumoch hrad,
v bolesti bolesť mlčky stlieva,
spočíva, spí a nezaspieva,
sťaby ho razom kúsol had,
je smutná moja pieseň.

Alej sa hýbe, z všetkých strán
akoby vietor plachty vzdúval,
nad sadom kráka kŕdeľ vrán,
lístie sa ženie kdesi v úval,
schladol, kto sen o jari snuval,
zmĺkol a padol pod platan,
je smutná moja pieseň.

Zohli sa kvietky nad mŕtvym,
kloním sa zatíchlemu retu,
sveť beží ďalej, prach a dym
a strieborné hry vodometu
začali, neskončili vetu,
vták skonal nemo medzitým,
je smutná moja pieseň.

Alej sa mení v strašnú pláň,
vzrušený potok hučí v jarku,
kaňa mi letí ponad dlaň,
túli sa konár ku konárku,
list padá ako hárok k hárku,
vlnia sa polia, vlhne stráň,
je smutná moja pieseň.

Ó, škovran, vládca sŕdc, ty vták,
čo mŕtvym krídlom kryješ lány,
už padol na ne ťažký mrak,
už idú z poľa bledé panny,
pastierom, čo ich bolia rany,
trasú sa ústa, hmlí sa zrak,
je smutná moja pieseň.

Mrel tichý môj druh chudoby,
nie vojvodca, čo smrť ho skolí,
nie rek, čo svet si podrobí,
on iba spieval, iní boli,
čo zomierali slávne v poli,
sneh bude padať na hroby,
je smutná moja pieseň.

Hľa, tvrdé vojny do mrvy
zomleli nás a divé besy
stiahli nám chmúrne obrvy,
chalupy padli popod lesy,
padajú mnohé slzy kdesi
a vlhnú prsia od krvi,
je smutná moja pieseň.

Ustala búrka, vládne strasť,
pahreba čmudí, časy tlejú,
iný smie pieseň divú priasť,
nad riadkom sa mi ruky chvejú,
trúchlivú šepkám epopeju
do diaľav, kde mi leží vlasť,
je smutná moja pieseň.

Svet mrie, ja pijem horký mok,
svoj osud ťažko v rukách zvieram,
vyvraciam čaše ostatok,
ja uprchlík sa ponevieram,
vidiny bežia ku chiméram,
povalená je loď na bok,
je smutná moja pieseň.

Ó, nič to, že som trosečník
a padám v jednom ťažkom boji,
kto som — to nechce vedieť nik,
pozrieť sa na mňa človek bojí,
dívam sa na svet v nepokoji
a hlavu zložím na trávnik,
je smutná moja pieseň.

A že ma život bolí snáď,
na vraku zúfalec som biedny,
že nemám ani zeme piaď,
že rebelant som neposedný,
že trpím strašne i po tie dni,
je svedkom moja mŕtva mať,
je smutná moja pieseň.

Ach, a že skláňam tvár do tmy
a že sa strácam nebezpečne,
že pijem tieto čierne dni,
zármutok raba mám mať večne,
zato nič, moje cesty mliečne,
pevec má nástroj posvätný,
je smutná moja pieseň.

Môj život vzal smer obláčka,
skrúca sa chodník krivolaký,
ach, neoplačú vojačka,
preletí nebom vták a vtáky,
ryť budú blankyt iné zraky
a trúchliť v svite mesiačka,
je smutná moja pieseň.

Somnambul, hnal si pod azúr,
kto pohladí ťa, keď máš spánok!
Horký má údel trubadúr,
kto spíše knihy ťažkých stránok!
Ja budem niesť svoj bôľu džbánok,
obídem ešte vzdychov múr,
je smutná moja pieseň.

Chodím po tebe, mŕtvy kraj,
v hodine hodín mračno stojí,
a pod ním vymrel rodný kraj,
čas hudie z veží na hoboji,
ale mňa v žiali neukojí.
Srdce si ešte rozdávaj,
ty smutná moja pieseň.