ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pozerám vaše foto,
tvár trpí ešte veľmi
od mladých zápasov,
čas vyplel jaro toto
a ustaté sú šelmy
v oblačných marasoch.

Dnes v očiach vašich čítam:
bolí vás niečo zjavne,
čo minulo sa, spí tam
a zhynul nával sily,
som v očiach vašich zhynutý,
dni sa nám spriatelili,
krotké sú minúty,
tiché sú boje dávne.

Oddáme pozdrav pozdravu
a roky rokom
a tak sa navrátime v pamäť boľavú
váhavým krokom
pre ťarchu, pre balvan;
hrozné sú ťahy naše,
čo život nedal mne,
čo život nedal vám,
o to je žiť tu ťažšie.

Ešte raz, chvíle radosti,
vidím vás na obrázku,
ale keď snímem z tejto mladosti
podivuhodnú masku,
ostane už len bolesti fakt neomylný,
môj Bože, taký silný.

Dnes obloha je poľom ryže
a pod okny sa práši snehom,
anjel si zrobil zlaté lyže
a letí ku nám dolu brehom.

Len aby našiel svojich druhov,
nech neostane smutný sám tu,
to i my sme raz šli za dúhou,
zvedaví strašne na vlasť tamtú…

Raz opŕchol kvet na jabloni,
máj nezastavil sivých koní.

Za hory rok za rokom beží,
niekomu mladosť v hrobe leží.

Od koho pýtať pozdrav z domu?
Jar pieseň posiela a nevie komu.

Života radosť, tak sa tvoja zmena stane,
lež človek volá jarou život svoj, kým neustane.

Prv, než nás tráva zakryje,
poďme na hody včiel,
uteká motýľ rokov, ľahký je,
odišiel.

Možnože zem sa zabelie, jak
keď padne veľký kvetín lejak,
možnože báseň napíše
už nový básnik panenský,
možnože krása života
sa vráti z našich chlapčenství.

Ja volám, kvete, tvoje divé husi,
počkaj ma, vetre, vlak mi mešká.
Ach, zem a vlaky spájať musí
bolesti rovnobežka,
kým v chvíli rannej kvetín stá
spí, spí, spí v kráse detinstva.

Šiel chlapec ku potoku po tráve,
v očiach mal strachy modravé.

Hej, rybár od druhého dvora,
ďaleko ešte k brehu mora?

A vošiel do vodičky, do vody
zasnene snívať o lodi.

Tak sme za mlada v člnok papierový
vložili svoje sny a svoj svet nový.

Nám lodičky a lode voda nesie,
hoci v tie hrozné diaľky všetko nedonesie,

len brehy, ťažké brehy myje,
ale i život ľudský s ťarchou podobný je.

A zo sĺz našich voda robí kruhy,
do mora bolesti sa slza slzou vpletá.

Ktorá je cesta mojej túhy?
Ktoré je more méta?

Je smutne, smutne tak pri vode
do mora púšťať lodičky a lode.

Teraz je noc a ja ti píšem,
ako mi srdce kvapká krvou,
aké sú hviezdy preúbohé
a ty si poslednou a prvou,
čo vyšla na oblohe
a skorej, než si zaplakala
na kraji našich hrobov,
noc, iba noc tu čierna stála
a počula nás plakať oboch.

Tma ťažká padá mi do rany,
hviezdy sa opäť schovali
a ja sa pýtam načo som tu živý?
Mesiac je vyčerpaný,
vietor je pomalý,
ale tým viacej bolestivý.

Volám ťa, matko, z hrobu von,
kde si mi lásku dala!
Stratil som všetko, keď si kolembala
pohrebný zvon.
Bože, môj smútok večne trvá,
ty, matko prvá,
kde si mi lásku dala!

S modlitbou dlho blúdim v poli,
kde spíš a niet ťa,
ako ma srdce bolí,
jak malé dieťa
a čakám blaženosť
a cesty mi len tvoje kroky zdobia,
príď navštíviť ma zo záhrobia,
príď, milý hosť.

Koľko je hodín, kto mi povie?
Prírodou blúdi biely dym,
bez sna a bez vidín
ustávajú mi ubolené oči,
len čiernych vtákov cítim, kto vie,
prečo si posadali na úbočí?

Už pekne nech je, moje prahy, kúty,
a vám sa vyhnem, šedivé dni,
poleje široké a svet je rozvinutý,
oblaku, obláčku môj, redni,
sirota zľaknutá si chce do trávy ľahnúť.
Komu sa pritúliť?
Kam ísť a kade zahnúť?

Včera som hľadal v kraji miesto svoje,
vy, matky detí ničích, viete,
ako sa nežije a nezomiera,
sme ako rozletených húsat roje,
padnutá jabloň v kvete
a mesiac nad ňou nezašiel,
sme ako bolesť v lone matky včera,
stratené deti bez jasieľ.
Ty, matko, kde je tvoja viera?
koho som stratil?
a koho nenašiel?

Mati, môj život vedie ma po kopci,
vždy nohu raním o skalu.
Živote, vzkriesenie si? hrob si?

Dnes, kráľovno, ty vstúpiš so mnou do sálu,
i hĺbky zeme z toho pijú zdroja,
západy slnka tam sú a vždy stoja,
tieň ľudský dlhý je a kopce rastú, rastú,
tie kopce naše, Kalvária temná,
kríž raz tam, raz tu
pre teba, pre mňa.

Včera som vody nemal na chleba,
včera som strašne volal na teba
s bolesťou veľkopiatkov:
mamuško, mamušenko, matko!

Keď večer skladá bozky na polia,
večery hrozne zabolia,
vrchy sa ponorujú do seba a tíchnu,
na horu hory dýchnu
a ešte viacej tvoje rty ma chlácholia,
mamušenko, vliata do mňa ústami,
mamuško čierna, koho si mi dala?
Života láska ušla mi
tak malá, taká malá.

Už lastovičky s jarom domov vústili,
akoby brázda vlečná.
My sme sa cestou pluhom pustili
do nekonečna.

Z domu mi písali: orieme,
nebo je zatiahle a prší, kam sa podieme?

V živote nebolo raz tichej hodinky,
na svete rástli deti s novým plánom,
žoldnieri priniesli si revolučné novinky
a nové dinom-dánom.

Dnes vídam mladých kamelotov
i lastovičky letia z telegrafných drôtov.

Poštový holub, zakrúť k nám
a novinky si prečítam.
Už dávno zažil som tie krásne okamihy,
keď otec môj sa pluhu chytal,
a obracajúc brázdy, ako v listoch knihy,
hlboko v zemi osudy mi čítal.

Na jeseň v meste postavili špitál:
len ma tam, synu, nedaj umrieť potom.

V tej brázde a pod telegrafným drôtom
poviem ti proroctvo, môj otče drahý:

raz bude preoraná celá zem i mliečne dráhy
a každý smutný oráč hviezdy preberie a dúhy,
tiež oriem nedozerné svahy
a oriem vzdušné luhy,
vám kývam vreckovkou a púšťam hliadeľ,
lež neviem, neviem, prečo som vždy na oblaky hľadel,
ja chlapec púhy.

Ó, nebolo raz v živote tej tichej hodinky.
Čítaj mi, otče, opäť novinky,
lebo vieš hlbšie, hlbšie čítať v úhore,
pozerám, vidím z brázdy telegrafné drôty,
keď vtáctvo sťahovavé na nich
oddychuje, bežiac do roboty,
a keď sa lastovičkám kopec vzďaľuje a rovinky,
vtedy my na nebi si prečítame novinky.

Povedzte, stromy, kde je rokov more?
Čas letí, vták hnal a nedal pozdrav hore.

Ach, kde je cesta ďaleká?
Je večer, mesiac narieka.

Zdá sa, za nami ostal mladý život kdesi,
a dohoreli majálesy.

A panna prešla týma chodníkama,
čo milovala hviezdy sama.

Lež kde sa vtáky pohli nad hlavou,
ktosi stál s dušou boľavou.

A tak sa sťahovala mladosť bujará,
pohádka, láska, fujara.

Keď roky prejdú, komu zbohom dáme?
a komu rukou v diaľke zamáchame?

Zas ide panna týma chodníkama,
na dúhu hľadí a je sama.

Ach, mnoho, mnoho dá si otázok,
kto hľadá nebom známy obrázok.

Vtedy sa každý dlho díva dohora:
Bože, to je tá mladosť neskorá?

A vtedy dumky, čo ich nebom klusá,
od seba nepohnú sa.

Však človek potom skloní smutne šiju,
keď cíti v aleji, že stromy žijú.

Hluchá je noc a trochu zoschlá,
jak sveta koreň starý.
Tak spenili sa pary,
tak padlo víno do skla,
tak tieklo po pohári.

Pojme ťa smutná polotma,
si celé ľudské stvorenie,
búri sa more? more nie,
len táto cesta životná,
len toto morenie.

Pozerám tvoj svet, nie je zlý,
len zmenil by som dráhu dní,
obrátil vietor záludný.
Či myslíš na mňa? nemysli.
Sny kreslíš? nekresli.

Aká je ľudská muka stará,
kto miluje, ten trpieť má,
lež o život sa ruve tma;
modlím sa z breviára
za teba, žiara obetná.

Jedenásť hodín práve je,
idem do hĺbky luny,
ešte sú väčšie záveje
a človek nemá nádeje,
kde zloží žitia tuny.
Noc, zastri lôžko moje bôľne
a zaveď ma po plienky,
kde zaspím ako dieťa poľné,
kde zaspí mimovoľne
tá ťarcha spomienky.

Tma stojí, oblak stojí, hviezdy stoja,
noc umrie nad ránom,
na cmiter cesta nikdy nie je nekonečná.

Kto navráti prúd toľkých životov?
kto zažne na ulici vravu šumivú?
Strážniku s obuškom,
kde končia naše tuláctva?
kam ísť na raňajky?

Chudobný nemá videnie,
len milenci si vravia: pekná noc je,
a básnik smúti smútkom polovičným,
podobné boli lásky ukradnuté,
podobným žiaľom trpí ľudstvo od vekov.

Ustatý človek padá na zem
a sen mu neprinesú anjeli.

Zem bude márne kojiť smutných.
Človeka človek z vlasti vyhostil
a netopieri zjavili mu cestu,
slepý pes zabrechal.

Hľa, čo sa modlili len za peniaze,
prefúkal vietor vierami ich duší,
tak ťažké viery podľahli tu skaze
a vietor po nich smrtné ticho ruší.

Nenávidel som sektu náboženskú
a žobráka a lútku
a zostali mi na Slovensku
dve hrsti smútku.

Na vlaku celý herbár života si vezieme
a väčším bôľom tieto kvety poliať nevieme.

Pozerám na sto krajín, hľadím oblokom,
sto vecí tečie v inú stranu potokom.

Hľa, rieka, borovice, tisíc rolí kýva mi
a môj vlak plače, bežiac so mnou nivami,
ľahké je lúčenie, je kalich vypitý,
na vlaku bolesť veziem si a som jak na kríž pribitý,
hrá organ lesov pochod divým húskam oblačným,
vrátim sa? nevrátim? sto vecí letí smerom opačným.

Roviny prešli, zavreli sa diaľky neskonalé,
len moja duša zlomok púšte nesie si, kde dlho
planula jej dúha,
púšť prešli sme a vrchy, vrchy strácam stále,
nestačí bolesť malá, musí byť i druhá.

Obloha v diaľke naklonila líce,
k oblohe vedú koľajnice,
vlak v diaľke vchádza do neba.
Ach, v nebi straty báť sa netreba.

Ešte raz rušeň môj na rodné kraje zaštekal,
vtedy som nebom divých húsiek zutekal,
hučali oblaky a vietor zastať nevedel
a môj vlak všetky cesty preletel.