ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Roztomilá Piroška moja, preradostná!

No, čuješ dievča, na môj dušu, škoda bolo tvojemu otcovi groša vyhodiť za tvoju vedu! Veď ty nevieš ani po slovensky písať! — Tak, jako ty, napíše veru aj náš Miško kraviar; on len doma pol piatej zimy chodil do školy. Čo-že ste sa učili, pre pána Boha, v tých štyroch polgárkach a štyri roky v preparandie, keď ani po slovensky, písať neznáš? Jako-že budeš učiť deti čítať, písať a rátať po slovensky, ktoré ani ináč nevedia? Čo-že ich praktičného pre život naučíš, keď mnohé zbytočné veci im budeš predkladať? Čo oni budú mať z toho, keď ich naučíš, že v južnej Afrike jedna rieka menuje sa Umhlazatane, alebo to, kde leží sopka „Mont Pelée“, ktorý svojím ohnom všetko okolo seba, aj bohaprázdnych Francúzov pustoší?

Praktičnejší sú Amerikáni. Tí sa nestarajú, ani sa neučia, ani nevedia, je-li u nás vrch „Kičera“ a „Podmanín“ a „Stupická lúka“ ani len to nevedia, že okolo Žiliny tečie potok „Šivák“. To vedeť ani nepotrebujú. A predsa sa majú dobre, aj sú bohatší, nežli u nás tí, ktorí na mappe celý svet poznajú. Však aj tvoj otec šiel ku tým Amerikánom do roboty, aby sa Amerikáni ešte lepšie mali, a on viac chleba a zárobku nie podla mappy, ale podla práce pre vás a pre vaše školy doniesol.

Ty si tiež jedna s tých nemúdrych panien, ktorým olej svetla v rozume vyhasnul, keď ešte chválu chceš dávať pánu Bohu zato, že si sa po slovensky nič nemusela učiť.

Nerúhaj sa Bohu, ktorý aj Slovákov stvoril, tých Slovákov ktorí majú právo prirodzené žiadať, by si ako učiteľka, ich peniazmi platená, od nich vyvolená, aj ich reč dobre vedela. Nemysli sebe, že hazafišág pozostáva z reči a v reči. On je vo vôle, v rozume, v srdci a nie v prázdnej papule a na jaziky vyliahnutý. Povinnosti svoje občianské s rozumom a zo srdca vďačne a svedomite konať, kráľa a vrchnosti ctiť a vážiť si, ako Boha ustanovených, a ich nariadenia posluchať, (rozumie sa, dokiaľ ony do vôle, Božej čelom netresknú a svedomie nezabijajú): to je hazafišák. Ale len s papulou na prázdno mleť, ako poveterný mlyn, to je pochabosť! To chápem, keď n. pr. tovaryš barbirský, ktorý pochodil pol krajiny, vystatuje sa, že: „in tudom magyarul, in vagyom nem tót buta, ale magyar“. — Takáto reč prislúcha obšitníkom a barbirskym aj šusterským tovaryšom, bo ti nevedia ináč dokázať svoju vzdelanosť. Ale prečo by sa mal skutočne vzdelaný človek, ako n. pr. jedna učiteľka, uponižiť na mizernú úroveň tovaryšov, vandrovných a vigécov, to už moja stará hlava skutočne nechápe. Nehovorím ja tu, dušička moja, proti maďarčine. Bože uchovaj! Vzdelaný človek povinný je znať, dobre maďarsky. Ale s tým sa chvastať že vie kto maďarsky a iného že nevie, ešte len ani tej materinskej reči svojej: nuž toto je len taká obšitnícka vzdelanosť.

Že aj tvoja kamarádka, ktorá sa najprv „könyvvezetést“ učila tiež na diplom učitelský zkončila praeparandiu, to len chváliť môžem, lebo aspoň niečo praktičného bude vedeť. Z toho „könyvvezetésu“: „soll und haben,“ jej muž aspoň vždy bude vedeť, koľko jeho žena dla knihy narobila dlhov na samé šaty, a koľko on ešte musí každé fašiangy na nové dlhy doplácať ku tým starým dlhom, ktoré sú ešte nie vyplatené a s roka na rok rastú, a plat nesiaha. Aspoň si vopredok vyráta z knihy, kedy má pred dlhami so svojej stanice zutekať.

Bárs by si sa aj ty radšie bola učila najprv dobre variť a chleba napiecť, lebo veru dľa kuchárskej knihy „Babylona“ ani len sprostý cesnakov sós a omáčku nebudeš vedeť spraviť. Keď si v praeparandie zabudla už aj slovensky vyprávať a písať, zaiste zabudla si aj iné domáce potrebné pre ženu a pre dom práce. Podľa tej paedagogie ani len košielky deťom oprať nebudeš vedeť, keď si ráz tvoj diplom premeniš so sobášnym listom. Nepovažuj ty tvoj diplom za veno, bo mladí ľudia pri ženbe vyhladávajú aj čerstvý hotový groš, a to veru hneď. Veď oni nechcú potom vyčakávať, zakiaľ rychtár po troške posberá tvoj plat s tým odkazom: že na ostatnie musíš až na rok čakať; a keď sa ti nepáči hladovať, dovoleno máš inú stanicu si pýtať, kde ešte horšie platia, bo vraj tažšie je peniaze na školu a na plat učitelský zadovážiť, nežli deti pre školu plodiť.

Keď nevieš slovenský, načo-že si pýtala slovenskú stanicu?

Však to dobre vieš, že do žiadneho kšeftu nepríjmu za pomocníka takého, ktorý nezná reči obecenstva, s ktorým sa dohovoriť a dojednať nemôže. Škola ale je viac, nežli kšeft; tu sa deti viac duševne vychovávajú, duch sa vzdeláva, učí sa mysleť, vyviňujú sa jeho duševné vlohy. K tomu je základ reč materinská. Tú musíš najprv ty vedeť, ináč márne sú práce, a namáhania. Budeš prekonávať len dressúru tela, ale ducha nie. Ako ho vyvinieš, keď sama nevieš mu z tvojeho sdeliť? Veď keď si kto svoj prirodzený rozum vezme do ruky, k tomu nemusí mať ani diplomu. Sám jednoduchý rozum a s jednoduchou, prirodzenou psychologiou uznať musí, že reč materinská je prvé, je fundament všetkej ostatnej stavby ducha. Ináč pokroku nenie v ničom. Zaostane všetko. To, čo len umelecky natrepeš do hlavy, chytro vyvetrie a o dva mesiace nezostane z toho nič a zase na novo musíš seba aj deti trápiť, mučiť, dressirovať.

Icíkovi chlapci, potom, keď dorástli a dobre už vedia vo svojej materinskej židovskej reči rátať vaším detom, ktoré v ich materinskej reči si rátať nevedela naučiť, — časom všetko, čo len budú mať, im do čerta odrátajú, tak, že im len nulla zostane, a Icikovi sa všetko rozmnoží.

Na to nerátaj, že však doma sa všetko i tak učia po slovensky, ešte aj to, keď im budú matky nadávať, že nevedia nič, a za šesť rokov, že sa nenaučily skoro nič, krome spevu. — Vieš, ty sa síce musíš držať predpisov, ale prepiatá nebuď; hlaď tak, aby aj praktičný úžitok priniesly deti so sebou zo školi do sveta, aby vedely zdravo mysleť, dobre čítať, písať a rátať: to je hlavné. Prerazia sa oni cez svet aj bez riek Austrálskych, a bez vrchov Himalája. Však tvoj otec prešiel cez Hamburg do Ameriky a to bez toho, že by bol vedel, kde je Amerika. Len to vedel, že peniaze sa lepšie zarábajú tam, ako u nás, a že sa dajú ony poslať ztadiaľ aj po pošte bez toho, žeby sám musel s nimi domov behať.

S Bohom!