ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Hlasy české oproti slovenčine vyzvali nás do hádky. Každý si svoju vec brániť musí; kto si ju nebráni, ten ukazuje, že nie je o jej pravde presvedčený, že mu na nej nezáleží, že nechce jej víťazstvo, my ale sme o pravde našej veci hlboko presvedčení, záleží nám na nej nekonečne mnoho, chceme, aby zvíťazila, povedomí sme si pri urobení tohoto nášho premysleného kroku úmyslov najšľachetnejších, prijímame teda hádku a na útok, na nás urobený, odpovedáme našou obranou. K obrane tejto nás i česť kmeňa nášho i naša vlastná ponúka; nehájiť si česť svojho národa, česť vlastnú je podlosť.

Mnohí budú túto hádku za dajaké nešťastie, ktoré sa na náš národ uvalilo, považovať, my ale nie sme s týmito rovnej mysle. Sama hádka v sebe v čase potrebnom a primeranom začatá a vedená nič je nie zlého a nešťastného; v boji sa sily trú, skusujú, oživotnievajú a do prúdu tohoto životného i to, čo hnilo, i to, čo na strane ležalo, zachvacujú, v boji umy sa ostria, pozornosť sa na vec obracia a účasť v nej rastie, a toto všetko my očakávame i od hádky tejto, ktorú sme teraz za slovenčinu zaviedli. A keď kde treba hnijúce sily k oživeniu privádzať, keď kde treba úmysly do jedného ohniska vraziť, keď kde treba pozornosť na vec obrátiť, je to iste u nás: u nás hnije a hlivie nekonečne mnoho síl, u nás sú úmysly rozpŕchnuté, chladné, u nás pozornosť najviac len na veci každodenné, nízke a zemské je obrátená, sama vec je tiež hádky hodná, bo nám ide o spojivo duchovného a národného života nášho, o symbol jednoty našej, o povýšenie alebo poníženie naše, čo je s rečou našou národnou najužšie spojené. Kým si národ spojivo toto nestvorí, kým sa v ňom nezjednotí, nemôže sa ani povýšiť, ani k druhým otázkam životným poprechádzať a s vecami inými, pre život svoj podstatnými, sa zaoberať. K spojeniu, k zjednoteniu, k víťazstvu vedie hádka; hádka teda teraz nám je potrebná, bo ona nás vedie do brány životnej. Len keď túto bránu prejdeme, potom len budeme môcť ďalej stavať stavby života nášho. Pri samom ale vstúpení do tejto hádky osvedčujeme sa s celou vrúcnosťou a srdečnosťou, že podujímame ju s najvrúcnejšou mysľou za zjednotenie, za spojenie. Nezapierame my protivníkom našim, že by oni dobre nechceli, či ale pre život dobre vyvolili a chceli, či k tvoreniu nášho života dobre si zastali, to musí ukázať a rozhodnúť naša hádka. My vzali sme vnuknutie za krok náš zo života; len tento život nás o neplatnosti a nepravosti nášho kroku a stanoviska, na ktorom stojíme, a nie odťažené a neživotné dôvody,^[2] presvedčiť môžu.

Hádka táto, ktorá nám nastala o reč spisovnú, je tiež len odblesk života nášho a životu tomuto odpovedá. V živote našom je ešte nič nie ustáleného, ale ešte všetko sa len vlní, hýbe a v prvom je tvorení, a toto isté sa deje aj so spojivom a výrazom tohoto života, s rečou našou. Ona tiež ešte je len vo vlnení, hýbaní a tvorení a za roveň životu nášmu v rozvití. Všetko toto ukazuje na život mladý, počínajúci sa, na život taký, ktorý je v prvom chvate sám osebe si zastať a mužne pred svetom vystúpiť. Reč takéhoto národa sama ešte musí byť tekavá, pohyblivá, do zatvor neprelomných nezamknutá, a takáto skutočne je reč naša. Pozorujúc na toto, nezatracujeme ani s protivníkmi našimi to ustavičné v reči bádanie, tie nové a nové, ustavične vystupujúce pokusy reč pretvorovať a podľa náhľadov svojich zdokonaľovať; prečo by sme zatratili toto usilovanie, veď ešte je nepoviazaná, svieža, nevysušená a v mnohom ohľade nedostatočná reč naša. Reč už celkom poviazaná, v pravidlách neprelomných zabednená, vystrúhaná, skamenelá, pretrasená patrí k ostatným veciam národa; takáto reč bola rímska za Ciceróna;^[3] my ale sme, ako hovorím, len na počiatku a v prvom tvorení nášho života a tak v tomto štádiu musí sa i reč naša nachodiť.

Hlavnú silu svojich dôvodov oproti slovenčine nám zakladajú naši protivníci v tom: že my s vystavením slovenčiny za reč spisovnú nesvornosť robíme. Všetky hlasy ich viac-menej na to narážajú a toto nám, ako hovoríme, na oči vyhadzujú. Povinnosťou teda našou je najsamprv oproti tomuto návrhu sa ohradiť a dôvod tento zničiť a zhubiť. Pýtame sa: kto robí nesvornosť? Nesvornosť robí ten, kto iných samovoľne podkopáva, kto iným zlomyseľne škodiť chce, kto dobré ciele iných podvracia, nie ale ten, kto iným pokoj dá, im dobre praje, im v ničom vedome a zlomyseľne neškodí, kto svoje najprv sporiadať, utvoriť žiada a k tomu tie prostriedky volí, ktoré sú najľahšie, k cieľu najpríhodnejšie. My sme uderili touto cestou. Náš krok urobili sme po dlhom, dlhom premyslení, po dôvernom sa radení s priateľmi a znateľmi nášho národa a jeho stavu, nič sme tým nechceli podkopať, ale vzbudiť a vystaviť to, čo dosiaľ nebolo — vzbudiť sme chceli život sviežejší, ako bol dosiaľ medzi nami, vystavať sme chceli jednotu, ktorej medzi nami dosiaľ nebolo. Každý je sám sebe najbližší. Kto necítil z nás s veľkou bolesťou to rozpadávanie sa nás na dve strany^[4] v ohľade na reč spisovnú a kto necítil tie nemilé z ohľadu tohoto pre život náš následky? Toto rozpadávanie zničiť, rozpuklinu medzi nami zasypať, zahatať, vyrovnať, to sme chceli s vystúpením naším slovenským vykonať, tento dar chceli sme zaraz rodákom našim pri vystúpení obetovať. Jednota sa v tom najlepšie vyviesť dá, v tom sa najlepšie darí, čo je všetkým najbližšie, najprístupnejšie; a čo nám je bližším, prístupnejším a domácnejším nad prirodzenú nám reč našu, nad reč tú, v ktorej sme sa všetci k svetu prihovárať začali, v ktorej sú naše prítomné pokolenia spojené, v ktorej žije duch otcov našich, ktorej spevné hlasy rozliehajú sa po dolinách a horách našich a zlučujú naše city, naše mysle v cit jeden, v myseľ jednu? Videli sme my v tejto reči rozličnosti,^[5] videli sme ale, že sú nepatrné, malé, nevýznamné a že pri všetkých týchto rozličnostiach vládne v našom nárečí jeden stroj,^[6] ktorého daktoré krajnosti síce rozlične sa ukončujú,^[7] všetky ale v tom istom stroji dovedna zbiehajú a jeden dobre a jednako sporiadaný celok tvoria. Odstrkovať tieto krajnosti nemali nikoho, bo všetky sú výrastok toho istého stroja, toho istého organizmu; nemohli ony odstrkovať teda, len novosťou svojou v reči spisovnej, tu ale sme sa spoľahli na moc zvyku a úžitku, spoľahli sme sa na to, že vzdelané umy rodákov našich ich ako k celku stroja patriace dokážu a rodáci naši drahí dosť previdnosti mať budú to uznať a nahliadnuť. Spoľahli sme sa potom na vôľu k životu, každý deň u nášho národa sa vzmáhajúcu, ktorá hľadiac k ostatnému cieľu nášmu, k dobru pospolitému, na maličkostiach sa nezastaví, ale povýšiac sa nad ne, zastane si na to vyššie stanovisko, z ktorého výhľad na celý národ sa otvára; spoľahli sme sa v tomto ohľade tým viac na národ náš, že sme podobného spustenia očí z maličkosti a pozdvihnutia sa k vyššiemu stanovisku u iných národov a menovite u príbuzného nám kmeňa, a to Chorvátov, videli. V prvých rokoch písali sa noviny chorvátske v provinciálnom chorvátskom nárečí, po dvoch rokoch ale začali sa písať v dalmatínskom, alebo v spisovnom srbskom nárečí,^[8] ktoré je od chorvátskeho nárečia omnoho odchodnejšie ako spisovné naše nárečie od ktoréhokoľvek rozličnorečia slovenského. Chorvát napr. v provinciálnom svojom nárečí hovorí: bum, buš, bu (budem, budeš, bude), ja bul, ja videl, ja hodil, a v terajšej ich spisovnej reči sa užíva miesto bum, buš, bu: ću biti, ćeš biti, će biti, a miesto ja bul, ja videl, ja hodil: bio sam, vidio sam, hodio sam. Táto rozličnosť prechodí celé tieto dve nárečia, a predsa Chorváti túto od svojho nárečia rozličnú reč s ochotnosťou prijali, ju za svoju uznali a do spisov uviedli. Chorváti, pravda, dokázali dosiaľ väčšiu silu od nás, väčšiu vôľu za život pospolitý, mysleli sme ale a myslíme, že táto vôľa zas život pospolitý a s ňou spojená sila i u nás sa rozvije a národ náš k tomu, čo mu jednotu dáva, čo ho v rade kmeňov našich zosobňuje, sa prihlási a prv-neskôr to ochotne prijme. V tomto ohľade sme sa ani nemýlili, bo už skutočne v jednej reči spisovnej väčšia časť vzdelancov národa nášho je spojená a doterajšie rozličné strany v nej sa vždy viac a viac jednotia a zväzujú. Tí, ktorí chcú niečo pospolitého, obecného utvoriť, musia zo svojich stranností popustiť a tomu, čo má k pospolitosti najlepšie právo, ustúpiť, inakšie nikdy nič nespravia, ale sa len potácať a v nízkostiach ležať budú. Národ, ktorý chce o seba sa starať, svoj stav pospolitý zlepšiť a napospol k vyššiemu životu sa pozdvihnúť, ten sa musí vedieť povýšiť nad svoje chalupy, nad svoje dediny, nad svoje okolia, a jednotliví jeho synovia musia sa priraziť k tomu, čo sa za základ pospolitosti položilo a za striedok života dalo. Tento striedok našej jednoty spisovnej nie je žiaden prirodzenejší od reči tej, ktorá sa v striedku samého nášho národa hovorí a ktorá, ako sme to už aj dokázali,^[9] je typu a obrazu starej reči slovanskej najvernejšia a v našom národe najrozšírenejšia; k tejto reči centrálnej a strednej majú krajnosti popristupovať, s ňou sa pospojovať, bo ona krem toho má svoj dokonalý, zavŕšený stroj, svojho vlastného génia a je opravdivou rečou slovenskou.

Kto dom svoj usporaduje a veci v ňom do náležitého poriadku uvádza, ten tým druhému naskrze neškodí, iba že by si to jeho sused myslel a škodné mu pritom námery podstrkoval, neprajúc mu dobre. Keď ale on druhému nič neodňal a odňať nechcel, keď druhému do jeho majetnosti sa nedával,^[10] tu mu skutočne v ničom nezaškodil. Povedali sme už hore vyššie, že my prichytením sa pri našej vlastnej reči nič inšieho sme nechceli, ako dom náš pred všetkým iným do poriadku uviesť, aby my v jednom dome prebývajúci nedelili sme sa na rozličné hospodárstva a každý iné osebe viedli, dobre znajúc, že „dom sám v sebe rozdelený padá a opustatieva“^[11] — či sme ale týmto dakomu zaškodili a zaškodiť chceli, to nech každý múdry a spravodlivý pováži a rozhodne. Poriadok a jednota v dome môže len tomu škodiť, komu na neporiadku záleží, kto druhému tento poriadok závidí, či ale viac nám má byť prajnosť alebo nenávisť iných ako usporiadanie vecí vlastných, nám najbližších, či si máme viac robiť z dobrého zrozumenia s inými ako zo zrozumenia medzi nami samými? Čo sa Čechov týka,^[12] s ktorými prv jedna oveľa menšia strana z nás v literatúre držala, my zaraz pri počiatku vystúpenia nášho so slovenčinou povedali sme: že my naskrze im v ničom škodiť nechceme, že len svoje veci sporiadať mienime a musíme, že my staré bratské zväzky s nimi pretrhnúť nemyslíme, ale že ich literatúru čítať, medzi nami rozširovať a tak účasť v ich živote i ďalej nepretržene mať budeme. Povedali sme k tomu a sľúbili napred: že keď sa u nás našou národnou rečou duchovný život zveľadí, účasť naša v ich literatúre bude sa vždy viac a viac vzmáhať a rozhojňovať, a toto všetko, čo sme predpovedali a sľúbili, sa skutočne aj stáva a plní. Ich literatúra nám vždy spomedzi inými je a ostane najbližšia, dosiaľ našou slovenčinou ich literatúra u nás na ničom netrpela, bo knihy ich práve tak u nás teraz sa čítajú, ako sa čítali, ba práve účasť táto v ich literatúre vzrástla a od času nášho vystúpenia viac údov z našich krajanov k Matici českej popristávalo.^[13] Čo teda žiadajú protivníci naši od nás, prečo sa nad nami zastavujú a volajú, že my nesvornosť robíme? Nie nesvornosti, svornosť najčistejšiu, trvácu žiadame a do života uvádzame my, nesvornosť ale robiť znamená žiadať od druhého, aby on len tak cítil, len to robil, čo cíti a robí druhý, aby sa len do tej odeve obliekol a v tej odevi na ulicu vychodil, do ktorej odeve sa oblieka a v ktorej odevi vychádza na ulicu druhý, aby si v živote viedol len tak, ako druhý, slovom, aby cítil a robil po ňom všetko, aby bol jeho druhým ja. Ale to neznamená žiadnu svornosť, lež úplnú, celkovitú jednostrannosť, rovnooblečenosť,^[14] tu nieto starostlivosť o druhého na strane jednej, úprimná oddanosť na strane druhej; tu na jednej strane je vôľa panovitosti, na druhej má byť celkovité sa oddanie, podrobenie; tu nieto rozmanitosti života a slobodného rozvíjania, ale len stlačenie, zúženie, zatarasenie. Ísť v takomto duchu neznamená žiadať a tvoriť svornosť, lež semeno nesvornosti rozsievať, ktoré v čase príhodnom vyzrie a mnievanú svornosť,^[15] t. j. spolustisknutie rozmetá. Tento duch je starý Adam^[16] slovanský, ktorý toľko zhuby, toľko nešťastia v našom národe narobil a robiť bude, kým sa celkom nevyhodí a neutlačí; v tomto duchu žiadať svornosť znamená žiadať a zadržať starý hriech slovanský. Oproti tomuto starému Adamu musí byť, stáť a bojovať každá duša slovanská,^[17] kde ktorá je, kde ktorú ovial duch vyšší a slobodnejší. Staré hriechy nášho národa a sveta treba odkladať a inému slobodnejšiemu sa rozvíjaniu a životu národov cestu kliesniť. Nemotajme sa ustavične v tých dvoch krajnostiach, ktoré sme už toľko ráz ako zlú stranu našu vystavili, ale zastaňme si do striedku, kde láska, kde svornosť, kde pokoj. Rozličná je reč bratov rodných, rozličné ich zvyky, ich mravy, ale viaže ich všetkých láska rodinná, keď neodpadli od rodiny svojej, viaže ich všetkých jedno túženie: ušťastliviť rodinu, ušťastliviť seba. V tomto duchu i my ísť musíme, v tomto duchu, v pocite jednosti, v povedomí jedného túženia musíme sa my vybrať z doterajších zapadlých a zavalených sedalísk našich do sveta, v tomto duchu bude medzi nami svornosť, bo v ňom sebeckosť a všetky stadiaľ vytekajúce špaty budú premožené.

Nechceli sme my teda nejednotu, ale pristúpili sme k práci s duchom plným svornosti, povedomí si najlepšieho úmyslu pri počatom diele. Úmysel náš vyslovili sme viac ráz, naše skutky, či z ohľadu nás, či z ohľadu na bratov našich, odpovedali celkom slovám našim; ale tu, keď sa my do práce, do zapustlého a zanedbaného poľa nášho celkom dáme, vyskočia na nás odrazu a prepadnú nás s krikom: čo ste to, kam ste to zašli, čo to začínate, vy nesvorníci, vy osoblivci atď. atď., a my v práci na zapustlom poli len s úžasom, len s najväčším počudovaním na tento nápad hľadíme a tento krik načúvame! Či zato sme sa hriechu dajakého dopustili, či zato sme nesvornosť narobili, že sme nešli na pole už viac obrobené, ale že sme si zastali na našom poli, na našom opustenom vidieku? Oj, nie, nie! Nie sme my tí, za ktorých nás vykričali; len láska, ochotnosť k nášmu ľudu, len svedomitá ujímavosť sa nášho rodu je náš hriech, naša vina; za nesvorníkov a osoblivcov nás mohol len vykričať sused, ktorý chce, aby sme na jeho poli robotovali, za tých mohol nás vykričať len ten, ktorý toto pole zapustatené za nehodné, za podlé drží, ktorý už na roli viac vyrobenej väčšiu si česť a chválu sľubuje, väčší osoh pre seba z roboty na tom poli čaká. Len vypínavosť, vyvyšovanie sa nad svoj ľud a národ, nad ľud ten, ktorý Kollár len „černilidom a zberbou“ nazýva, nad pospolitosť tú, ktorú Kollár len „bahnom“ menuje, slovom, vypínavosť a vyvyšovanie sa nad ten ľud, pre ktorý frázy lásky z úst sa sypú, v samom skutku ale ako ľud podlý, pustý sa opovrhuje, len táto vypínavosť, hovoríme, mohla nám nadať do nesvorníkov, len táto reč našu národnú mohla do bahna a blata vliecť a ju tak ako reč neľudskú zabrýzgať.^[18] Istí ľudia naveky sú radi nad pospolitosť vyvýšení, ľudia tí, ktorí sa k ľudu spustiť nechcú, ktorí zaň srdce nemajú, tí, ako hovoríme, radi sa vynášajú nad túto zber nízku a radi vysedávajú na trónikoch, podľa ich predstavenia tým vyšších, čím vo väčšej okázalosti, t. j. čím vyššie sú tieto od tej nízkej pospolitosti oddialené. Stadiaľto potom spúšťajú oni dolu nohy a otŕčajú ich, aby im druhí na nich remienky priväzovali a rozväzovali, my ale nedržíme túto našu, tak zhanobenú pospolitosť za tak nízku a podlú, ako ju druhí povydávali, nechceme sa vyvyšovať a vypínať nad ňu, ani vysedávať na trónikoch nad ňou vyvýšených, ale osvedčujeme sa tiež: že ani tým, na tých trónikoch vysedávajúcim, remienky na ich obuvi odväzovať a ich nohám službu preukazovať nechceme. Vieme my dobre, čo v ľude našom leží, vieme dobre, že je on zanedbaný, opustený — ale aj to vieme, že má pekné, krásne schopnosti, ktoré keď sa prirodzene rozvíjať budú, utešené plody donesú; cítime dobre jeho hodnosť i jeho nedostatok, a preto ani ľud náš znižovať a haniť, ale ani seba zničiť a zavrhnúť sa nechceme. My vstúpili sme dolu, nechtiac sa vyvyšovať a vyletieť do výsosti a pokrikovať stadiaľto; my vkročili sme do lona ľudu a s ním dali sme sa obcovať v jeho vlastnej reči, hovoriť s ním od srdca k srdcu, z duše do duše, aby on, zrozumejúc nás a pocítiac hodnosť svoju, sám sa prebral, sám zníženie svoje cítil a potom na svojom povýšení pracoval z celej duše. A kto nám toto za zlé mať bude, kto nám toto po pravde na oči vyhodiť smie? Či nie sme si my najbližší, či nie je nám ľud náš najprvší, či nie sme my z jeho lona, či my máme a môžeme žiadať, aby sa on k nedoletným preň vysokostiam pozdvihol, alebo či my máme vstúpiť do lona jeho a obcovať s ním od srdca k srdcu a prehovárať s ním v reči jeho vlastnej starootcovskej? Proti týmto dôvodom, proti tomuto počínaniu, ktoré, ako vidno, z najšľachetnejšieho citu za národ náš vytieklo, všetky tie od protivníkov našich za češtinu dovádzané dôvody neobstoja; v češtine náš ľud nikdy nežil, ona teda nemá v ňom života a on v nej. Nič tu nepomáha sa odvolávať na to: že čeština od viacej století v kostoloch našich — ale i to len v kostoloch evanjelikov^[19] — panovala. Pravda je, už vyše tristo rokov panuje reč táto v kostoloch evanjelických, ale za tých tristo rokov národ náš len hnil a živoril. Čože teda, prosíme, tá čeština u nás vykonala, k čomuže ona nás pozdvihla, k čomu priviedla? Ukážteže nám dáke väčšie hýbanie na poli literárnom, alebo na poli občianskom, alebo práve v tom samom cirkevnom živote, v ktorom bola užívaná, či nepanovala na tých poliach za celé tie časy chladnosť, či nepanoval tam nedostatok a opravdivé živorenie? Istotne bolo tak a naozaj tak byť muselo, bo národ náš díval sa na češtinu ako na niečo v jeho síce lone, ale jemu oddialeného a preto celkom k nej chladný ostával a k životu ňou práve preto pohnúť sa nemohol. Čeština sa nám tu v slovenskom živote tak ukazuje, ako v starožitných časoch v trójskej vojne a po nej kmeňom a ľudu gréckemu jeho kráľovia. Ľud grécky s úctou sa díval na svojich kráľov, on ich sprevádzal do vojny a do bojov, ale pri všetkom tom v ich osudoch účasti nemal, a keď padali, padnúť ich nechal. V tomto svetle práve ukazuje sa nám čeština medzi Slovákmi: kázavala sa ona v chráme, ľud sa s úctou na ňu díval, že sa užívala v pocte božej, ku ktorej krem toho ľud náš hlbokú úctu má; ale pri všetkom tom čeština ho nehýbala, so sebou ho nepotrhla, na strane ho chladného nechala, bo naozaj čeština bola zinakade prišlý kráľ do lona národa slovenského, ktorý nevystúpil z jadra národa, ale preto ani ho so sebou nezachvátil.

Každý z nás z detinských časov iste sa veľmi dobre rozpomína, ako sme to, čo nám bolo naložené, odriekavali, ústami síce dosť sa napracovali, srdcom sa ale pri odriekaní všetkého toho nehýbali! — Takto to bolo s nami v detinských časoch, a kto by chcel zaprieť, že nie je národ náš v stave detinskom, ku ktorému, keď ho so sebou zachvátiť chceme, tak sa privinúť musíme, ako k nemu pristúpiť a do srdca mu preniknúť môžeme. Lež i v tých chrámoch evanjelických akáže to bola, prosím, čeština? Veru len veľmi stredná a lahodná, a kazateľ naskrze by nebol dobre vyšiel, keby sa celkom podľa tejto reči bol spravovať chcel a hodná pritom čiastka kazateľov reč túto krem toho len povrchne znala, takže to bola len najviac spletenina slovenčiny a češtiny. Tento stav obojživelnícky je už veru do neznesenia a miesto toho musí už nastúpiť niečo pevného, istého, vyrazeného. Toto ale len to byť môže, čoho sme my sami dokonale mocní a čo na ľud náš má najväčšie pôsobenie. Ani to nám nič nepomáha, že literatúra česká už na značnom stupni dokonalosti stojí a že my takrečeno do hotového prídeme.^[20] Čo je české, to je nie naše, a kto na čom nerobil, čo si nezaslúžil, ten to ani užiť nevie. My sme, pravda, českú literatúru napomohli, ale to odtieklo od nás preč žľabom iným, u nás to len na povrchnosti niečoho sa dotklo, do samých ale našich vnútorností to neprerazilo, bo život pri všetkom tom ostal taký, aký bol za dávnych časov. Ak chceme niečo byť, musíme sami niečo započať, sami sa zaslúžiť, inakšie nie je vec možná, aby sme sa zo živorenia nášho vyslobodili a k väčšej hodnosti sa pozdvihli. Keď nikdy nič nezačneme, nikdy nič nevyvedieme, chceme ale niečo vyviesť, aby sa nám na oči viac nadhadzovať nemohlo, ako to naši protivníci robia, že nič nemáme vlastného slovenského, ale že je to všetko české. Túto chudobu a núdzu chceme raz zakryť a že je teraz tomu čas najpríhodnejší, každý ľahko vidí. Potom len, keď my sami niečo vykonáme, stratí sa tá prázdnosť a pustota, ktorú nám naši protivníci navrhujú, stratí sa to živorenie a život náš sa pustí do behu čerstvejšieho. Práce sa tu netreba báť, bo len v práci samej rozvíja sa život; ak by sme bez práce ostávať chceli, to nám na tom svete nik nespomôže, bo žije len to, čo pracuje a robí, iné hlivie a hnije. Bez práce boli by sme len ustavične odhodenci, alebo radšej ledajakí povrženci tých lebo druhých.

Naskrze tiež nič nedokazuje to, čo protivníci naši dôvodia:^[21] že by sme my preto, že čeština k nám dakedy priputovala a sa so slovenskou rečou zmiešala, s ňou sa posestrila a ju podľa ich zmyslu prečistila a vzdelala, s Čechmi teraz jednu a nerozlučnú literatúru mať mali. Že sa čeština dakde so slovenčinou zmiešala, je pravda, ale toto je veľmi čiastočné, miestne, na celú reč slovenskú nepatrné a kde sa aj toto zmiešanie stalo, tam nie že by čeština slovenčinu si bola podmanila, lež slovenčina vytenčenejšiu češtinu^[22] poprenikala, obživila a podľa svojho ducha ju pretvorila. Patrné dôkazy na to máme v Gemeri,^[23] kde sa reč česká v dakedajších osadách českých vytvorila na reč slovenskú. A čo by aj práve čeština bola sa so slovenčinou veľmi zmiešala, ako to naskrze nestojí, či by stadiaľ nasledovalo to, že slovenčina nemá mať preto svojho rozvitia a svojho života? Vrstva druhá, na pôvodnú položená, nikdy nemá sily životnej a ženúcej, ale životná a ženúca sila je vo vrstve korennej, ktorá je v tejto prípadnosti naša slovenská. Túto ženúcu a životnú silu slovenčina nad češtinou tým dokázala, že ju na svoj spôsob a podľa svojho ducha, ako sme povedali, pretvorila. Tento teda návrh našich protivníkov celkom nestojí, a keby skutočne aj tak bolo, ako hovoria, čo ale vonkoncom je nie, či by tým Slovenstvo malo si dať vziať právo k osobitnému životu? Či stadiaľ nasleduje, že sa napr. nemčina v daktorých slov. mestách, maďarčina v daktorých krajoch so slovenčinou veľmi splietla, aby Slováci tej miešanine kvôli sa svojho odriekli a nemeckú lebo maďarskú reč prijali? Veru to iste i naši protivníci zapierať budú, a aj my s nimi. My ale proti nim ešte ani češtine toto právo popustiť nechceme a nemôžeme. Toto čiastočne riedke zmiešanie je vec len veľmi prípadná^[24] a nepodstatná, prípadné ale veci samu vec podstatnú určovať, nalepeniny tok a život veci zadržať a udúšať nesmú a nemôžu. Čo sa toho prečistenia a vzdelania slovenčiny skrze češtinu týka, je to vec veľmi vzťažná a neistá hovoriť o prečistení a vzdelaní reči. Vzdelanosť reči pokladať len vo vytenčenosti a zmäkčilosti foriem dajedných je náhľad celkom nepravdivý; táto vybrúsenosť reči je skutočne aj jej zbrúsenosť, oproti tejto zbrúsenosti alebo takrečenej vzdelanosti je silná, plnozvučná, kremenistá reč plná života, plná sily a tvorenia. Na ktorej strane teraz prevaha stojí, sám každý ľahko rozsúdi, a myslíme, že každému bude reč tvorenia plná, kremenistá a plnozvučná milšia, ako reč zmäkčená, stenčená a vybrúsená.

Dôvod za češtinu, na Slovensku užívať sa majúcu, bratý z podobnosti našej terajšej slovenčiny so starou češtinou, je dôvodom nie oproti nám, ale za nás, a tak oproti našim protivníkom.^[25] Vidieť z toho, že naša slovenčina ostala typu starodávnemu reči slovanskej napospol vernejšia, oddanejšia, s touto ale rečou zadržal sa aj duch našej starej povahe a tak typu nášho národného rázu primeranejší a vernejší. Kde tu, na ktorého strane výhoda, sám každý ľahko pozná a posúdi. Zadržanie pôvodného, životného jadra je o toľko väčší nárok na život, o toľko sľubnejší výhľad pre budúcnosť, bo v tomto jadre ležia ešte všetky vzpruhy životné nezodrané, nezhubené, nepokaličené, ležia tam, lenže nie napnuté. Keď sa ale vzpruhy tieto spustia, tým väčšie uderenia v živote našom spôsobiť a to, čo v ňom hlivelo, tým silnejšie pohýbať musia. Či je toto nie ten najprirodzenejší z toho následok? Istotne, a myslíme, že nám každý prisvedčí. Podľa toho mali by sme nie my k češtine, ale Česi k slovenčine bližšie pristupovať, aby od charakteru reči slovenskej a spolu od životnosti duše slovanskej ďaleko nezablúdili a to, čo moc kliviacu^[26] má, nepotratili.

Že ukazovanie na nárady iné z ohľadu rozvitia nášho života nič neplatí a nestojí, to sme už vo spise našom „Nárečie slovenské“ obšírne a podstatne dokázali. Každý život je si sám zákonom, sám si on tvorí podmienky svojho trvania, tieto podmienky poznať je prácou a povolaním tých, ktorí sa so životom zaoberajú. Nemecký a bohvie ktorý život nám tu teda žiadnym zákonom byť nesmie; národ nemecký je celkom iný, život nemecký sa celkom inou cestou rozvil, ako náš sa rozvíja. Odvolávania sa ale ešte na život druhých národov ukazuje ten, od nás veru už sa vyšibať majúci predsudok, že by jednota len vo vnešnosti,^[27] len v odevi možná bola a že kde tejto nieto, tam jednota zmizla. Toto sú naozajstné staré haraburdy. Sto príkladov by sme oproti tomuto z histórie doviedli, keby tu v našom Orlovi,^[28] okrem toho prácami veľmi zaujatom, miesto bolo. Či táto jednota reči napr. prekazila rozpadnutie sa Nemcov v tridsaťročnej vojne^[29] na dve strany, či prekazila rýnsky zväzok^[30] atď.? Jednota je len v odevi možná bola a že kde tejto nieto, tam jednota nahradzuje rovnooblečenosť a jednotvárnosť povrchnú. My oproti tomuto predsudku, oproti tejto veľmi povrchnej a len zo sebectva povstávajúcej myšlienke zo zásady bojujeme a bojovať budeme: a tak ani z tohoto ohľadu odvolávania sa na druhých vonkoncom nepripúšťame. Protivníci naši, aby túto povrchnú jednotu tým do lepšieho svetla postavili a neumelých zdanlivým týmto dôvodom zaviedli, vystavili v Helvécii veľkú silu nárečí a pritom jednotu reči spisovnej, keď ale všetky tie rozličnosti sa za nárečia považujú, to my takýchto nárečí u nás najmenej tristo máme, a predsa, chvalabohu, budeme mať jednu reč spisovnú!^[31] No, či my nebudeme dvesto ráz viac podľa pochopu našich protivníkov svornejší a zjednotenejší ako Nemci? Stadiaľto, pravda, rozumie sa, že my za žiadnu zásluhu nikomu nepočitujeme nárečia slovanské, ktoré majú svoj vlastný stroj, svoj vlastný organizmus, svoj vlastný záväzok, a tak svoj vlastný život, umenšovať a utláčať, ale za zásluhu počitujeme tomu, čo žiť chce a žiť má, život dávať.

Na daktoré tieto z hlavnejších dôvodov našich protivníkov držali sme za potrebné odpovedať predbežne, bo obšírnejšie a všetky ich dôvody vyvrátime len v našom osobitnom spise, k čomu by v časopise vonkoncom miesta nebolo.^[32] Na posilnenie svojich dôvodov oproti slovenčine daktorí naši protivníci ešte naznášali, naváľali a našplechtali tých najvyberanejších hnusných a podlých mien a priezvisk na reč našu, v tomto ale práve ukázali, že im vyšli dôvody a že vlastne nemajú toho jedného podstatného dôvodu, ktorým by mohli slovenčinu ovaliť. Tento dôvod im veru chýbal a tento dôvod, ktorý my máme, ktorý všetky druhé rozpráši a za nás najsilnejším hlasom hovorí, je sám život. Oproti tomuto dôvodu, t. j. oproti životu, sú druhé odťažené, stoličkárske, vymyslené, nastvárané atď. dôvody, len opravdiví marodéri,^[33] ktorí sa oproti hlavnému vojsku len tak pozďaleka vlečú, sem i tam blúdia a nikdy na čas na rozhodné miesto k rozhodnutiu samého deja neprídu. Tie špintaniny sú ani len nie takíto odstanci.^[34] A tieto špintaniny mohol predniesť Kollár, ten, ktorý dakedy všetko, čo je slovanského,^[35] objímal, ktorý ukryté slovo slovanské pod glagolom tak dobre ako pod latinou ľúbiť, ctiť a vážiť si kázal, ktorý tých, čo sa vnešnosťou od slovanského zvuku, od slovanského slova odstrašiť dali, zatracoval,^[36] ktorý spievanky v našej národnej reči spísané s takou láskou vydal^[37] a na odiv sveta vystavil,^[38] ktorý sám v našej národnej reči písať začal a sa potom nanáhlo od pravej cesty odvrátil — tieto špintaniny mohol nametať na slovenčinu Kollár, ktorý hovoril, istil, spieval, že mu v rodine našej všetko je jedno, všetko drahé a milé — a tu tak našpintal na reč našu národnú, na reč svojich najbližších!^[39] Nechceme o tom nič ďalej súdiť: ten skutok sa súdi sám. Vyletel od dakedy v svojom zápale do výsosti nad svet náš, ale sa spustil z neho len do Čiech a zasadol v zemi tejto — ako, tuším, dakde i sám to hovorí.^[40] Tu ale to tiež platí, že muž neobyčajnejší, keď sa potkne, potkne sa veľmi, a on sa naozaj pri veci tejto potkol náramne.

Inde bude o tom reč, teraz dosť o tom. Naostatok len ešte protivníkom našim voláme: život je náš, a my Slovenmi chceme byť. Koľko sto dôvodov máte proti tomuto, proti nášmu životu, proti nášmu Slovenstvu? Čím zlomíte túto vôľu našu, či máte oproti vôli silnej, nepodvratnej, životnej, či máte, hovorím, oproti tomuto sto dôvodov? Hovorte!^[41]