ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[1]

Že Slováci a Slovania vôbec veľkými darmi od prírody nadaní sú, ukazuje nám dejepis a skúsenosť každodenná, čo ani cudzinci nezapierajú, leda buď nenávistníci, buď neznatelia národa nášho. Ničomne teda luhal Karol Neumann,^[2] hovoriac, že Slovania z inej látky než Nemci utvorení sú, a že títo iba okrasou sveta zostanú; a pravdu hovoril pán Čaplovič^[3] vo svojom opísaní uhorskej zeme, porovnávajúc Slovensko naše s Anglickom v poťahu na pracovitosť, priemysel a zvlášte vlohy k umelectvu, ktorými Slováci dobre k boku Angličanov postavení byť môžu. Za malý dôkaz vlôh, od prírody krajanom našim nadaných, uvádzame tu dva príklady, živé nám o tom svedectvo dávajúce.

V Nitrianskej stolici i v susedných krajoch na slovo teraz vzatý je Martin Šaško^[4] za výborné organy, ktoré zhotovuje. Vychoval sa v Brezovej, mestečku stolice Nitrianskej, a hnedky od mladi, nikým nie súc k tomu vedený, ani nikým o tom poučený, klavíry vyhotovovať začal. Prekvapený súc raz v práci od Martina Šepláka, obyvateľa toho mestečka, muža síce len obrábaním rolí svojich sa živiaceho, ale knihy naše slovenské pilne čítajúceho, medzi svojimi ich rozširujúceho a láskou k materinskej reči, ku podivu pre muža obecného, horiaceho, bol ním povzbudený, aby svoje dary veru nezanedbával, ale niekam k umelcovi nejakému zdokonaliť sa vybral. Poslúchol radu múdru krajan náš, súc beztak veľmi náchylný k umeniu tomuto, vybral sa do Brna, kde cez tri roky zdokonaľoval sa v umení, jemu prírodou vštepenom. Po uplynutí troch rokov vrátil sa späť do vlasti a od toho času už len vyhotovovaním organov sa zaoberá, ktoré, výborné súc, všade veľkej chvály a obľuby dochádzajú. Vyhotovil už niekoľko organov, ako: do Kostolnej, Sobotišťa, Cerovej, Kríža, do svojho rodiska Brezovej. Pisateľ tohoto videl vlastnými očima posledný tento organ a dosť sa ako na úhľadnosti vonkajšej, tak na čistote a dojímavosti hlasov nadiviť nemohol. Uvádzajúc toto v známosť rodákom svojim, ktorí v spevoch a v hudbe záľubu majú, nasledovne i dobré organy v chrámoch svojich mať žiadajú, umelca tohoto na Brezovej sa zdržujúceho celým srdcom odporúča. Načo cudzincom peniaze vyhadzovať, keď ich vlastným, okrem toho svedomitým a spôsobným ľuďom dať môžeme.

Druhý takýto, prirodzenými darmi nadaný, je v novinách už dosť vyhlásený Adam Vanoch,^[5] sedliak v dedine Svederníku na Považí v Trenčianskej stolici, básnik. Ak sa nemýlim, vychodil on len tri latinské školy,^[6] načo donútený súc okolnosťami, k veľkej našej strate, stav svoj so sedliactvom zameniť musel. Básní on v latinskom jazyku, ktorý by bol iste zanechal, keby ďalej do škôl bol chodiť mohol. Básne jeho, najviac trúchlospevy v časomiere písané, sú ľahkého slohu, nenútené, takrečeno z pera sťa Ovidiovi^[7] tečúce, pritom peknými svojimi nápadmi uchvacujúce. Pisateľ tohoto čítal viac básní od neho spísaných, medzi ktorými trúchlospev na povodeň Váhu,^[8] ktorý v rukopise pôvodcovom má, sa vyznačuje. Poslal on i jednu báseň na slovenskú Spoločnosť^[9] v lýceu prešporskom pred dvoma rokmi, z ktorej skôr, než by ju celú v Hronke podal, tieto dva veršíky, krásnu pravdu obsahujúce, od muža ináč nevzdelaného, tak vzdelane prenesené, sem vypisujem:

Mohol by sa tu mnohý chvastúň slovenský, maďarčinou, nemčinou a bohvieakou -činou sa pýšiaci, zahanbiť. Pred troma rokmi, baviac sa krátky čas v trúchlokrásnom Považí, navštívil som i nášho básnika v chudobnej jeho chalúpke, v ktorej Ovidia, Vergilia^[11] a Gradus ad Parnassum^[12] vidno bolo, ktorými sa Vanoch, už teraz starec, majúc čas, sťa s miláčikmi svojimi rád zaoberá.