ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Turč. Sv. Martin 16. 1. 1897

Dľa daného sľubu, i po vlastnej žiadosti, zase prichádzam so svojím slovenským slovom do tohoto milého nášho českého časopisu. Myslím, že žiadalo by sa predovšetkým, aby som napísala niečo o našom slovenskom národnom živote, menovite o nás, ženách slovenských, aký máme zástoj a podiel v ňom. Ale s týmto predmetom práve už zaoberá sa známa priateľka a znateľka Slovenska, Vilma Sokolová, omnoho zovrubnejšie, než mohla by som to ja urobiť v krátkom dopise. No preto ešte nezariekam sa, že dakedy nabudúce nepodám malý obraz o nás, ako vyzeráme pred vlastným súdom. Nateraz ale tisne sa mi do pera iný, menej vecný predmet, ktorý však práve v záujme toho, aby sme sa česky a slovensky oboznali a si vzájomne porozumeli, vyžaduje trochu pojednania a objasnenia. Je to otázka našej spisovnej slovenčiny a na ňu priviedli ma niektoré poznamenania ctenej pani redaktorky tohoto časopisu,^[3] obsažené v poslednom jej, ku mne upravenom, vzácnom mi liste. Ona, uvažujúc nás, Slovákov, ťažké postavenie, píše medziiným: „… Avšak věřím v konečné vítězství Vaše, a věřím i, odpusťte, mýlím-li se, že dosáhnete ho tím dříve, čím úžeji k nám se přimknete. Neodpustila jsem ještě Štúrovi a Bernolákovi, co učinili na shroucení díla, Kollárem tak, jak se zdálo, skalopevně budovaného. To zcela napraviti se nedá, a pokud vím, Slovač si úplné nápravy ani nepřeje, — ale mnohého dobrého dá se novou, jinakou vzájemností dosíci.“^[4]

Tieto úprimné slová pochádzajú z vrelého, zdar československej veci nadovšetko žiadajúceho srdca. V nich je láska k nám, Slovákom, ale i úzkostlivá starosť, či neberieme sa nepravou cestou za svojím cieľom. Nevidieť dobroprajnosť týchto slov a neceniť si ju nemožno. Ja beriem ich ako všeobecnú mienku v Čechách u všetkých tých, ktorí po bratsky a po sestersky cítia oproti nám. Ale práve preto nemôžem opominúť odpovedať na ne, ako vec z našej strany vyžaduje.

Pri uznaní a ocenení si všetkého dobrého v takomto Vašom zmýšľaní oproti nám my musíme v záujme obapolného úprimného dorozumenia sa na tom nastáť, aby dielo Bernolákovo a Štúrovo, pozdvihnutie slovenčiny na spisovnú reč u nás, už raz i u Vás bolo správnejšie, a teda priaznivejšie posudzované. Kto, znajúc náležite naše vnútorné i zovnútorné pomery, správne uhádne naše stanovisko, ten nutno uzná, že povolať domácu, korennú reč k vyššiemu zástoju bolo nám dielom nevyhnutým. Keby ho neboli podujali Štúr a Bernolák, neomylne boli by ho podujali iní. A akže by slovenčina svojím časom ozaj nebola našla žiadnych obživovateľov, nuž posiaľ bezpochyby u nás nebolo by už ani češtiny, ale ani slovenskej inteligencie vôbec. Slovenčina drepenela by u ľudu, a čeština, ako nedomáca reč, násilno bola by vytisnutá z uhorského územia. Slovenčina do pôdy zakorenená, z nej vyrastajúca, udrží sa v divom, maďarizačnom prúde; čeština, umele nadložená, bola by ním odplavená.

Slovenská inteligencia vo svojom bezpríkladne utisnutom a opustenom, o všetky zovňajšie podmienky jestvovania obratom položení tú svoju mravnú silu, ktorou napriek mocnému odnárodňujúcemu úsiliu húževnato pridŕža sa svojho pôvodu, čerpá hlavne zo svojej živej, z ľudu vyrastajúcej reči, čo nie je prehnatým tvrdením i ľahko dá sa uveriť, keď uvážime, že reč je prirodzeným výrazom rúcha i celého rázu ľudu a je prostriedkom k udržaniu i ďalšiemu rozvíjaniu vnútorného bytu národa. Ožiť, k sebe prísť môže národ jedine svojou vlastnou rečou — a my sme vždy ešte len ožívajúcim národom. Preto nutno nám ako zo zovňajších, tak i z vnútorných ohľadov pridŕžať sa predovšetkým svojej vlastnej reči.

A tak nie samovoľné, lež inštinktívnym pudom sebazachovania naložené dielo konali tí, ktorí slovenčinu u nás pozdvihli za spisovnú reč; komu žiadúcno je, aby slovenský národ bol zachovaný pre seba a pre Slovanstvo, ten nesmie ich dielo zatracovať. Ťažko a biedne, ale predsa udržujeme sa čo národ mocou svojej reči. Ak by sme však boli zostali pre vyššie potreby pri češtine, a slovenčinu len ľudu ku všednej potrebe ponechali, nuž pravdepodobne boli by sme českej spisbe prispeli niekoľkými spisovateľmi, ale ona nebola by mala sily v našich ťažkých pomeroch udržať nás ako národ. A inakšou, reálnejšou pomocou nám prispieť nebolo vo Vašej možnosti, ani by sa to nebolo stalo, i keby sme pri češtine boli zotrvali.

My, znajúc voskrz svoje položenie, jedine takto môžeme pohliadať na túto vec, a jestli chcete byť spravodlivými, i Vy takto, z nášho stanoviska musíte na ňu pohliadať. Tým dokážete nám pravé bratstvo a sesterstvo a oslobodíte náš vzájomný pomer od dusiacej, trpkej zanevrenosti, ktorá nemôže ustúpiť, kým Vy, trebárs dobroprajne, ale výlučne zo svojho stanoviska, chladno a nepohnuto ponímate túto slovenskú životnú otázku. Až potom, keď Vy nám v tejto veci úprimne dáte za pravdu, môže medzi nami povstať tá nová, nenútená a iste blahodarná vzájomnosť i zjednotenie síl k dosaženiu jednakých záujmov.

Jestli v budúcnosti nastúpi to, čo mnohí už teraz chcú predvídať, a proti čomu niet odporu ani na jednej, ani na druhej strane, že totižto Čech a Slovák, tvoriaci jednu vetvu v Slovanstve, spoja sa v jednu spisovnú reč (rozumie sa, až keď zrelé budú podmienky k tomu), nuž tej reči svieža a rozvitá slovenčina zaiste bude veľmi prospešná. Skutočne mohlo by sa povedať, že tejto samou Prozreteľnosťou určené bolo rozviť sa osebe už preto, poneváč bezprostredne blízka je takmer všetkým iným slovanským rečiam, trebárs sama je rečou maličkého národa, ktorý ani nevládze si stvoriť a udržať spisbu, zodpovedajúcu svojim potrebám. Ona je tá pozde narodená trinásta sestra dvanástich bratov v prostonárodnej pohádke, ktorá svojou prostomilosťou a zastrašiť sa nedajúcou sestrinskou láskou premohla nenávisť bratov, oslobodila rodinu od starej kliatby, i priviedla ju k láske a spokojnosti. Azdaže i slovenčina kus podobnej úlohy má pred sebou. I ona je dcérou veľkej, slovanskej rodiny, i ona dáva sa v službu bratom, trebárs by im snáď v zakliatom zámku odjedla kúsok chleba a trochu polievky. Som presvedčená, že ona časom i u Vás, v Čechách, prestane byť považovaná za neoprávnenú votrelkyňu a vydobyje si Vaše srdcia. Kto mi v tom z Vašej strany prisvedčenie neodoprie, je, domýšľam sa, zase náš drahý Heyduk, ktorý slovenčinu už nežno si zamiloval, i dojemnými slovami to prejavil.

Toľko žiadalo sa mi povedať o tejto veci, ktorá ako mrak vznášala, čiastočne ešte i vznáša sa medzi Vami a nami a neodbytne vyžaduje rozjasnenia, jestli i naďalej nemáme tápať v nedorozumeniach. Srdečne prosím všetkých Vás, ktorí čítate tento dopis, aby ste moje úprimné otvorené slová tiež tak úprimne, bez trpkosti prijali, ako sú mienené a povedané. Keby i len trochu poslúžili k dorozumeniu medzi nami, pokladala by som sa za šťastnú.

Končím tento dopis s vrelým povzdychom: Bože, daj nám sily a zhody, lásky a požehnaných úspechov vo všetkom spoločnom počínaní!

Elena Šoltésová