ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Otázka: Sme dve dcéry v dome a veľmi rady čítame, hoci sa nám toho v lete popri inej práci málo dostane. Naši rodičia držia všetky slovenské časopisy a pre nás predplácajú i jeden maďarský zábavný a jeden nemecký zábavný s módovou prílohou, aby sme nezabudli tie dve reči, keď sme sa ich už raz museli naučiť. Ale „Živenu“ predsa najradšej čítame, tvrdo čakáme každé číslo. Nedávno sme si povšimli, čo bolo v čísle 5. — 6. napísané o tom, čo sa „Živene“ vytýka a čo sa od nej požaduje, a k tomu sa tiež hlásime. I my si žiadame, aby „Živena“ prinášala viac noviel, takých zaujímavých, ako bývajú v nemeckých časopisoch. Keď my nemáme na to dosť spisovateliek, či by sme si nemohli čo krajšie z nemeckých prekladať a do „Živeny“ dávať?

Naša stará maminka má mnoho ročníkov zábavného časopisu „Gartenlaube“,^[10] v tom, najmä v starších ročníkoch, je moc krásneho čítania. E. Wernerová, W. Heimburgová^[11] a už nado všetky E. Marlittová^[12] — to je rozkoš! Od tej sme sa ani nemohli odtrhnúť, kým sme ju do konca neprečítali, keď sme bývali vše nadlhšie u starej maminky. Do polnoci, i dlhšie sme ju čítavali. Zaujímavé je to od počiatku až do konca hádam i preto, že sú tam opisované samé panské deje; nie ako u nás býva, dedinské a sedliacke. Ale preto tam niet ničoho zlého, skazného — práve šľachetnosť a mravnosť je vyzdvihovaná. Ani stará maminka, ktorá je veru i dobrá, i múdra, nám nebránila to čítať. Ale Miloš, náš totčený brat, keď raz tiež tam sviatkoval a nás od tých kníh nemohol odtiahnuť, si zo zvedavosti jedno-druhé prečítal a nás potom strašne vysmieval, zhanil nám všetko, že vraj sú to veci liché, neliterárne — a čo len nie. Až sme boli zarazené. Povedzte nám, prosíme Vás, či by to ozaj mohlo byť? Čo napísali vychytené nemecké spisovateľky a čo s veľkým záujmom čítava vzdelané nemecké obecenstvo, ako by to pre nás mohlo byť priliché?

Dve pilné čitateľky „Živeny“

Odpoveď: Je pravda, že takrečená „rodinná“ literatúra, silná to súčasť najmä nemeckej spisby, rozšírená v prepočetných nemeckých zábavných časopisoch, literárnou kritikou je neuznávaná za plnoprávnu, lebo pri jej veľkej spotrebe ide v nej o čím viac výroby, a tak sa valom hrnú do nej druho-, treťo- i štvrtotriedni spisovatelia, najmä spisovateľky. Viac ide sa za tým, aby látka obsahu lahodila chuti, než aby obsah bol umelecky prepracovaný, čo kazí i lepších spisovateľov. I vkus obecenstva, i náhlivé pracovanie na zákazku sťahuje ich na túto nižšiu úroveň. Je to akoby po domácky z obľúbených potravín a vyskúsených prídavkov na istú známu chuť pripravený pokrm, jeho užívateľkám milší než najvzácnejší, dľa všetkých požiadaviek výživnosti a kuchárskeho umenia pripravený výrobok vycvičeného kuchára. A poneváč je to prevažne ženská literatúra, ženami pre ženy písaná, neuspokojuje sa so všedným chlebom a iným prostým, ale záživným pokrmom, lež vychádza z toho akási presladená, často i nedovarená kaša, pozostávajúca zo samej ľúbosti a lásky, šťastnej alebo nešťastnej, z manželského a rodinného blaha-neblaha, — vôbec z toho, čo hýbe srdcom žien a plní ich myseľ. Ale nie na tejto látke je chyba — ona bola, je i bude vždy hodna pera i najväčších majstrov — lež chyba je, že v tej domáckej literatúre sa nepovolane zaobchádza s ňou. Na citovej strane je založená, a pravého citu málo v nej. Miesto neho sentimentálnosť, hra s citmi, alebo premrštenosti. Osoby viac-menej nepravdivé, bez povahovej podstaty, lebo sú ony dľa potreby k zmyslenému deju pristrúhané, nie aby dej vychádzal z nich. Blaženosť je bez hraníc, akej v živote nebýva, bolesť namýšľaná, tragika pre efekt vynútená atď., atď. Že vo všetkom vypracovaní nedosahuje literárnej úrovne, to by ešte nebolo neodpustiteľnou chybou, keby len aspoň ako všedný pokrm bola zdravo pripravená. Ale v takomto spôsobe ona nejde k duhu svojim požívateľkám, najmä tým mladým, ktoré najväčšmi lipnú za ňou, lebo im dáva nepravé predstavy o živote i budí nesplniteľné očakávania, čo potom u slabších a citlivejších duší má za následok všelijaké sklamania a vôbec neuspokojenosť v živote. Preto jej nedobrá povesť.

Avšak rozumie sa, že i nemecká zábavná spisba má svojich dobrých, opravdivých obrábateľov a obrábateľky, vysoko vyčnievajúcich z tejto miešaniny, a tí vyrovnávajú chyby tamtých.

Čo sa dotýka Vami menovaných, dľa terajších literárnych prúdov už z módy vyšlých, Wernerovej, Heimburgovej a Marlittovej, sú ony z lepších poviedkárok tej rodinnej spisby, možno ich čítať s mravným úžitkom a v istom spôsobe i s pôžitkom. Wernerovú charakterizuje istá mužná, charakter utužujúca priamosť, namerená utvrdiť lásku a vernosť k národu; Heimburgová je silná vo vernosti a úprimnosti cítenia — a už Marlittová má svoje mnohostranné ligotavé kúzlo, ktoré nie je bez účinku ani teraz, po toľkých prevratoch literárneho vkusu, pretože je v ňom i skutočné umelectvo. Pravda, nie bez príčiny vytýka sa jej hýrenie v romantike — jej práce samy v sebe sú rafinovane romanticky osnované a na zvýšenie toho vari z každej ešte vykľuje sa i nejaká interesantná a záhadná stará história, s prítomným dejom nejako súvisiaca — ale toto všetko ona podáva s takým vieryhodným, presviedčavým, hoci veľmi jemným realizmom, že tým zároveň už i zabezpečuje istú oprávnenosť tej svojej romantike. Nedá sa odškriepiť, že jej romány vypracované sú s istým jemným, poetickým pôvabom, a pritom s ostrou charakteristikou osôb. Netreba sa veru diviť, že za roky okúzľovala tým masy ženského čitateľstva — a to nie iba nemeckého. Jeden z jej účinlivých, psychologicky postriehnutých fígľov bol, že jej hlavný ľúbostný pár vždy ukáže sa nám spočiatku v takom vide, že sa pre čosi musí nenávidieť, a až pred našimi očami vyvádza sa pútavá premena nenávisti, na základe súrodej duševnej ušľachtilosti, vo vrelú, nezdolnú ľúbosť. A táto ľúbosť u Marlittky je vždy i taká čistá, aká je silná, — silné a jasné je v nej práve to kúzlo cudnosti — v tomto by Marlittovú mohli všade mať za vzor. Čítať ju môžeme s pôžitkom, ale nesmieme sa jej dať omámiť, vždy pamätajúc, že život v skutočnosti nie je taký, romantický, akým ho ona líči.

Vcelku teda vychodí, že nemecká „rodinná“ zábavná spisba pri mnohom bezcennom má i mnoho dobrého; ale zato prekladať si z nej by nám nebolo hodno. U nás by to chutilo ako prihrievaný pokrm už i preto, že je tu viac-menej známa v pôvodine. Hľa, i Vám Vaši rodičia predplácajú nemecký časopis, i Vaša stará maminka nebývala bez neho. Avšak ako z iných, tak i z nemeckej literatúry si niekedy prinesieme niečo na ukážku.

Napokon však môžeme uistiť naše čitateľky, nech by im boli akékoľvek zaujímavé a lákavé tie cudzie romány, berúce svoju látku zo sýtych pomerov veľkých pánov alebo zámožného meštianstva, že prečítať si dobre napísanú poviedku našu, pôvodnú, hoc len dedinskú alebo malomeštiansku, je pre čujnú slovenskú dušu ešte oveľa radostnejší, obživujúci a osviežujúci pôžitok, lebo v tomto čujeme tepnu vlastného žitia. Naša Timrava napríklad dala nám pekný riadok podarených dedinských poviedok z panského i sedliackeho života, napísaných dľa nekrášlenej skutočnosti, s akýmsi temer trpkastým realizmom — a tie sa čítajú s čerstvým pôžitkom, hoc je sladkosti v nich poskúpo. Len veľká škoda, že sa nám s novými nehlási!

A nakoľko nám vlastná spisba nepostačuje, máme v susedstve najbližšiu nám spisbu českú, už natoľko bohatú, že si môžeme z nej vyberať veci, ktoré by nám boli po chuti.

Túto odpoveď i so srdečným pozdravom odosielame našim milým čitateľkám, čo sa ohlásili, i čo sa neohlásili.

(1916)