ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Knihy a časopisy v našej dobe patria ku každodenným potrebám ľudí, ony sú im nevyhnutnou duševnou potravou. Celkom nič nečítajú už iba tí, ktorí čítať nevedia. Potreba i spotreba čítania rastie z roka na rok i v najnižších vrstvách ľudí, a síce nielen u národov vo vzdelanosti pokročilých, lež i u tých, ktoré sú ešte len v začiatkoch svojho vzdelanostného rozbehu. A táto chuť do čítania je potešiteľná, lebo je znakom duševnej životaschopnosti; ale veľmi dôležitá vec je, aby sa jej vyhovelo zdravým, záživným pokrmom, žeby duševný vzrast bol zdarný.

My nateraz obrátime svoju pozornosť k zábavnému čítaniu, ktoré prístupné je každému, pretože samo núka sa svojou príjemnosťou, nevyžaduje umovú námahu a je teda najrozšírenejšie.

Sám prostý ľud najradšej číta veci zábavné, ačpráve rád má i niečo poučného, keď sa mu to podá prosto a zrozumiteľne — i za politické budí sa v ňom už záujem. Ale rozhodne má najradšej veci zábavné, ktoré vytrhnú ho z jeho tvrdej, úbohej skutočnosti a povznesú mu myseľ do iného, blýskavého sveta, aby si tam pohovela v rôznych obľúbených vidinách. Najradšej má povesti, ktoré si sám vybájil; no tie nečíta z kníh, ale rozpráva si ich z podania. Avšak keď dostanú sa mu tlačené do rúk, i tak s chuťou oddáva sa do nich a väčšmi si ich váži. Že tie zo žiadneho ohľadu nemôžu mu byť na škodu, netreba ani pripomínať; v nich okrem prostej, poetickej krásy je pri všetkom detinne-naivnom pochopení vždy zdravé mravné zrno.

No prostý ľud, od ktorého veru nemožno žiadať, aby si s rozsudkom volil, čo má čítať, rád počíta i všelijaké hlúpe, ba i mravne pochybné povesti^[5] s dvojakým titulom, len nech sú hodne fantasticko-dobrodružné a čím strašlivejšie. Z týchto, pravda, nevyhrá ničoho dobrého, len sa mu myseľ zamotá do bludných, vospustných predstáv. Ale on, práve preto, že jeho život je tak jednotvárny a prostý, rád ich má — tým radšej, čím sú pravdenepodobnejšie. Nie je dobré, že za takými lipne, ale u neho aspoň mravná škoda z nich, na šťastie, nie je veľká, jeho silná, nemaznavá príroda stroví ich bez značného účinku, práve zase preto, že jeho život tak ďaleký je tým sféram, v ktorých ony hrajú. Ľud kochá sa v nich beztoho, žeby ich na seba poťahoval. Ale škodné sú mu predsa, a najviac snáď tým, že zaberajú miesto a čas inému, užitočnejšiemu, zábavno-vzdelávateľnému čítaniu, lebo náš ľud naučil by sa vďačne i na takéto, keby sa mu podávalo zaujímavo. Že rád má pestré, fantastické obrazy, je pravda; ale tiež nechce ich mať bez hlbšieho zmyslu. I tam vyhľadáva mravnú tendenciu a vždy chce vidieť cnosť víťaziacu.

Slovom: náš prostý ľud je veľmi uspôsobený vzdelávať sa dobrým, zábavno-poučným čítaním — nám teda malo by byť jednou z najprednejších povinností podávať mu ho. Keď nemôžeme sa mu postarať o svojské školy, postarajme sa mu aspoň o dobré svojské čítanie — toto čiastočne vynahradí tamtie. A keby sme mu k tomu ešte všade vedeli poslúžiť takým živým ilustrovaním lektúry, ako sliačanský pán farár…, žeby sme zavádzali po dedinách malé, primerané divadelné predstavenia, aké zavádza on, nuž by sme sa zaiste ešte my dožili radostne prekvapujúcich vzdelanostných úspechov u toho nášho nadaného ľudu.

Za prostým ľudom prichodí mi zaznamenať deti, ktoré sú už v tom veku, že počínajú sa im otvárať pochopy o svete, ako takú dôležitú skupinu, ktorá dychtive ide za zábavným čítaním, ním kŕmi si mladučkú, vnímavú dušu a tak berie z neho mnoho potravy ku vzrastu tejto. Tu teda zábavné čítanie je už veľmi významné.

Čo do vkusu ohľadom tohoto, prostý ľud a deti, tuším, úplne by sa zhodli, lebo prvší v mnohom zachoval si ešte celú detinnú prostotu vzhľadov, čisté túžby, naivné idealizovanie atď. Myslím, že dobré spisy pre ľud, pravda, iba zábavné, a nie snáď nejaké vedecky, politicky alebo práve hospodársky poučné, vyhoveli by aj deťom; a tiež naopak, dobré, záživné spisy pre deti vyhoveli by aj prostému ľudu. Napr. „Robinsona“ alebo iný podobný, pre mládež určený spis s nie menším záujmom čítal by prostý ľud, ako i tá mládež; a táto, navzájom, nič nečíta s takou dychtivou záľubou ako práve ľudové povesti. Tieto v svojej sviežej, čarovnej kráse ani nikdy nestratia svoju príťažlivosť na detskú myseľ a budú ju vždy silnejšie dojímať než myseľ samého ľudu, lebo tento číta ich síce tiež s úľubou, ale i s rozvažitosťou; dieťa avšak pohrúži sa s celou mysľou do nich, stotožňuje seba s hrdinami alebo hrdinkami, o ktorých číta, žije s nimi dlho ešte i v rozpomienke a — čo je hlavné — prijíma z čítaného tak silné dojmy, že vplývajú až na jeho charakter, zlepšujú alebo zhoršujú ho, podľa toho, aké sú.

Tak pri deťoch bedlivo treba na to dbať, aby zo zlých alebo trebárs i len neprimeraných kníh nemohli zbierať mrcha potravu pre rýchlo vyvinujúcu sa dušu. Lektúra pre ne nemá byť prinežná a pridrobno do detských rozmerov upravená, ako to mnohí majú za primerané; ale práve vo veľkých, silných črtách majú sa líčiť charaktery i deje, žeby i dojem mohol byť silný a trváci. V našich prostonárodných povestiach hrdina vždy nájde si úlohu už hotovú a po nej neomylné víťazstvo i odmenu: to je primnohosľubné, priľahko zaslúžené, najmä že mu vždy tam pomáhajú niektoré čarodejné moci. Ale zato je to bájna povesť. V nebájnych, zo života vzatých vypravovaniach majú byť menej vyrazené i úloha, i víťazstvo a odmena. I len púhe mravné víťazstvo, bez zjavnej odmeny, má sa privádzať k platnosti, vôbec cnosť a boj za dobré má sa privádzať k platnosti, má sa kázať i bez výhľadu na odmenu. Tým zaoceľúva sa charakter do životnej borby, a to práve v dobrom zábavnom čítaní podaté zdarne ujíma sa u mládeže.

Po prostom ľude a deťoch prichodí tretia, najsilnejšia skupina, na ktorú treba posvietiť, keď je reč o vplyve zábavného čítania. Túto hlavnú skupinu tvoria všetky vzdelanejšie a vzdelané triedy ľudskej spoločnosti, lebo ony nevyhnutne spotrebujú najviac čítania vôbec, a teda i zábavného čítania zvlášte.

Ale tu už nielenže spotreba je väčšia, než i samou látkou, akosťou a formou líši sa od tamtej. U prostého ľudu a detí bežná je povesť, bájna alebo prostá, s dobrodružným, farbistým dejom a so zrejmým mravoučným namerením. U dospelých ľudí vzdelanej triedy tvoria zábavnú lektúru predovšetkým román a novela, potom dramatické a všelijakého druhu básnické spisy. V tomto všetkom na rozličný tvar zrkadlí sa celý ľudský život v svojom pohybe a premenách, v tajných vnútorných popudoch a zjavných zovňajších dejoch. Celá zábavná spisba nie je teda tu len pre zábavu, ako nazdávajú sa nemysliaci ľudia, ale ona je v svojom jadre, v svojich najlepších zjavoch, jednak líčením ľudského života v jeho zovňajších pomeroch, rozdielnych podľa rozličných okolností, a jednak je štúdiom ľudskej bytosti, ľudskej duševnej prírody, do ktorej vždy hlbšie vniká. Teraz je tak, že čím pokročilejší, v sebe prepracovanejší spisovateľ, tým menej závažia dáva na pohnuté, zaujímavé deje, v akých predtým bolo najviac obľuby, a tým viac vhlbuje sa do duše človeka, robiac ju predmetom svojich výskumov. A to je predmet nevyčerpateľný i nepozbývajúci zaujímavosti, lebo duša ľudská iná je v každom človeku, a k tomu ešte každý spisovateľ z inej strany, zo svojho individuálneho hľadiska pozerá na ňu.

Postup spisby v líčení človeka udal sa odvonku dovnútra, od povrchu do hĺbky — a odtiaľ zase vyvádzajú sa účinky, ich prejavy navonok, na povrch. To je stály zákon, pohybujúci životom i jeho líčením — spisbou. Tak zábavná spisba, pravdaže, len v dobrých dielach, nemôže byť púhou zábavou, ale je príjemným a ľahkým štúdiom (ľahkým pre čitateľa, a nie pre spisovateľa) človeka o človeku, ktoré má mu byť zároveň prostriedkom samovzdelávania, mravného zdokonaľovania a citového zošľachťovania sa.

A zábavná spisba, poťažne jej užívanie — čítanie, skutočne má veľký vplyv na myseľ čítajúceho sveta; podľa toho, aké je, vyvádza ono dobré alebo zlé účinky. Hovorí sa o všelijakých pošetilostiach, i horších bláznivostiach, ktoré ako nejaká epidémia zachvátili ľudí po čítaní nejakého pohnutlivého alebo excentrického románu. I do melanchólie upadúvali mnohí, tiež následkom nejakej trúchlivej lektúry. Po Goetheho sentimentálnom románe „Die Leiden des jungen Werther“^[6] mnohí mladí ľudia vraj postrieľali sa samovražedne. No to bolo za oných časov, keď ľudia ešte silnejšieho citu boli schopní.

V našu dobu vplyv zábavného čítania je tiež značný, ale nejaví sa tak dramaticky ako predtým. Sama lektúra drží sa miernych, normálnych predstáv, nuž jej účinky tiež nevyrážajú ľudí natoľko z koľají. Ako ona pomaly zmenila svoj charakter, tak musel sa preinačiť i jej vplyv. A treba mi ihneď zaznamenať, že i tomuto zmiernenému vplyvu mužskí dosť málo podliehajú, aspoň značne menej ako ženské.

Prečo mu ženské viac podliehajú, samá prvá príčina je hneď tá, že ony i značne viac zábavných vecí prečítajú; môže sa povedať, že menovite beletristická spisba najviac pre ne jestvuje. Mužskí zväčša málo si jej všímajú, považujúc ju akoby len za hračku. Má to svoj základ sčasti bezpochyby už v prirodzenej rozdielnosti pováh, a potom svoje príčiny v rôznej výchove a rôznom povolaní, že i vkus a náklonnosť ohľadom lektúry rozdielne sú u mužských a u ženských.

Dospelejšia mužská mládež síce, kým ešte nie je zapriahnutá v jarme zvoleného občianskeho povolania na chlebovej postati, so záujmom, ba so zápalom číta spisy zábavné v poézii i próze (ba i rada skúša vlastné tvorčie sily na tomto poli) — a to je celkom dobre. Lebo ak nepoužije tejto voľnej zlatej doby, kde je v najživšom plnoprúdiacom sa vývoji duševnom, aby si peknoduchým čítaním zjemnila dušu, zošľachtila srdce i zásobila sa zdravo ideálnymi vzhľadmi pre celý život, k čomu všetkému najkrajšie, umelecky prepracované podnety nájde u dobrých básnikov a spisovateľov, nuž pozdejšie, v dobe dovŕšenej zrelosti a k tomu v doliehajúcich starostiach všedného života, veru obyčajne nepríde k tomu a zatvrdne takrečeno bez poznania najkrajšej strany svojej bytnosti, ktorej dostatočné rozvitie uspôsobuje človeka založiť a zachovať si i blaho životné v najlepšom zmysle slova.

Dospelí mužskí vo všeobecnosti pomerne málo zaoberajú sa zábavným čítaním, totižto poéziou a beletriou. U nich toto miesto zaujímajú bežné denné časopisy, ktoré okrem politických zpráv a úvah podávajú lektúru zo všetkých odborov, zastupujúc všetky možné snahy a záujmy ľudské. Tieto časopisy sú nielen zrkadlom, lež v istej miere a v istom spôsobe i pohybovateľom bežného verejného života, v ktorom účinkuje, svoje sily zasadzuje vždy a všade práve muž. Preto ony mužskému svetu zodpovedajú predovšetkým. A po nich mužským, popri prácach povolania, nezbýva prázdneho času k inému, nie nevyhnutnému čítaniu, ktoré slúžilo by im k ušľachtilému vyrazeniu mysle, keď nechcú a nemôžu sa mu oddávať na ujmu povinností.

No týmto ešte naskrze nie je povedané, že mužskí vôbec nečítajú, že nemajú čítať zábavné veci. Nielen čítajú ich, ale veď výteční duchovia medzi nimi ich práve tvoria, píšu z najprednejšieho povolania. To samo v sebe je i dostatočným svedectvom, že zábavné diela nie sú púhou hračkou pre zaplnenie prázdneho času, ale že ako sú ony trudmi vynikajúcich duchov, tak hodny sú záujmu i najvážnejších ľudí, a mali by byť čítané každým vzdelaným alebo vzdelávať sa chcejúcim človekom.

Medzi mužskými najviac čítajú ich tí, ktorých povolanie to sebou donáša: redaktori, kritici, vôbec literáti. No okrem nich čítajú ich z čisto estetického záujmu, z peknoduchej potreby, a to sú tí praví čitatelia. Potom konečne sú ešte i takí, ktorí, majúc nazbyt prázdneho času, zábavným čítaním najpríjemnejšie i najpohodlnejšie si ho ukracujú. No už z akéhokoľvek ohľadu čítajú mužskí zábavné veci, oni všetci robia to viac chladnokrvne, s akýmsi odťaženým pôžitkom, naučení súc odprvu, cez všetky školy, s rozsudkom ponímať všetko, čo naskytuje sa im k ponímaniu. Toto poisťuje im pôžitok pri čítaní dobrých vecí a chráni ich pred škodným vplyvom nedobrých. Oni zaiste aspoň v osemdesiatich pádoch zo sta radšej oposmeškujú to, čo čítajú, ako dali by sa mu uchvátiť — ačpráve to posmeškovanie tiež ešte nie je spoľahlivým dôkazom neraniteľnosti, ale viac v našu blazeovanú dobu módnym vystatovaním sa, tvárením sa, akoby sme mali duševnú prevahu, i keď jej nemáme. Ale faktum je predsa, že mužskí čitatelia nielen svojou tvrdšou povahou, lež i svojou väčšou umovou vzdelanosťou, vycvičenosťou v myslení, dosť dobre zabezpečení sú od zlého vplyvu zábavného čítania, takže u nich sťažka mohlo by sa stať, že by im to pomútilo hlavu. No predsa, aby žiadne pravidlo nebolo bez výnimky, udá sa niekedy i to, keď mravne neupevnení, polovzdelaní a fantastickí mladí ľudia oddávajú sa čítaniu skazených alebo i tých takrečených krvavých románov. Tieto vôbec môžu mať iba zlé účinky, a rozhodne nemali by nájsť miesta v literatúre. Ale tajná dychtivosť po strašnostiach a špatný vkus u obecenstva udržujú ich v kvete, na posmech vzdelanosti, na protiveň i zdravému umu, i zdravému citu.

U ženských tých samých vzdelanejších a vzdelaných tried je pomer k zábavnému čítaniu podstatne iný. Ony, menovite mladé devy živého citu, keď raz okúsia zaujímavé čítanie, sú obyčajne náklonné oddávať sa mu v prehnatej miere, sú nenásytné v ňom, jestli im to len nebráni zákaz rodičovský alebo nedostatok kníh a času. Ony ponoria sa doň celou mysľou, utonú v ňom, takže po zvláštne pútavej knihe žijú úplne v tom, čo počítali, a pre skutočný život, ktorý je vždy drsnejší a nudnejší než tamten románový, za ten čas sú nespôsobné. Vtedy hovorievame, že romány prevrátili im hlavu. Romány, totižto lepšie i horšie, v ktorých sa líčia srdcové deje, napínajúce, zamotané a dojímavé ľúbostné histórie, sú ten druh lektúry, ktorý vo všeobecnosti najviac zaujíma a zaberá ženskú myseľ.

Mnohí voslep vytýkajú a zazlievajú ženám, že lipnú len za touto jednostrannou, samou sladkou potravou; ale najprv, ako ich odsúdia, mali by uvážiť, ako tie do toho prichodia. Ženská myseľ sama v sebe je pohnutlivejšia, živšia, ľahšie prístupná, v samom osobnom, v subjektivite koreniaca, na ňu teda v románoch vyličované, najviac srdcové, ľúbosťou rozkolísané deje nevyhnutne urobia silnejší a bezprostrednejší dojem, neodolateľnejšie ju zaberú než mužskú, o koľko pomalšiu, ťažšiu, chladným myslením obrnenú, k objektívnosti spejúcu. A ďalej: mužské povolanie vo všetkých svojich rozmanitých tvaroch takmer napospol odohráva sa na verejnom poli, tam idú hádky, zápasy, rozbroje i dohodnutia. Kto najlepšie vystrojí sa potrebnými k tomu silami, ten dôjde najväčších úspechov, a tak mužská myseľ ťahaná i tisnutá je „od seba“ navonok; nežnejšie vnútorné jej hnutia musia ustúpiť do úzadia, ako zdanlivo vedľajšie, a s nimi teda aj ich líčenie — zábavná spisba. U ženy i v tom je inak. Jej najvlastnejšie povolanie, jedno a to samé u každej, ktoré až donedávna mohlo sa nazvať vôbec jediným jej povolaním, je: byť ženou mužovi a potom matkou deťom. A toto, ako sa v prvšej svojej časti dosahuje a odohráva, práve rozoberá a líči sa skoro vo všetkých románoch a novelách ako hlavný predmet, v tisícnásobných variáciách, prečo už prišla do zvyku žartovná otázka: „Či sa zobrali?“, keď vidíme niekoho román čítať. Tak či treba sa čudovať, že ženy najradšej čítajú romány a novely? Veď v nich nachádzajú zobrazený najvlastnejší svoj svet, a k tomu zväčša ešte v čarovnom, idealizujúcom svetle, teda vždy krajší, žiadúcnejší, ako je tento skutočný.

Ale práve toto idealizovanie, menovite keď je ešte prílišné a nepravé, potom plytvanie citmi, sentimentálne blúznenie, nepravdivé romantické príhody, donášajúce nečakané šťastie, skvelé dedičstvá atp., ba i len opisovanie hojnosti a bohatstva v lákavých farbách škodlive pôsobí na charakter ženy, lebo nevdojak ju v žiadostiach rozmaznáva, budí v nej nezdravé nároky na skvelejší život, na pohodlie, na románovité zbožňovanie od muža atď., čo keď sa jej neplní, cíti sa nešťastnou, ťažšie znáša nevyhnutné všedné neresti, vôbec nevie sa statne vpraviť do skutočných svojich povinností. Tak býva u mnohých — na šťastie nie u všetkých — kým ich potom život a vek nevyliečia.

A čomu tu treba vinu dávať?

Výlučne čítaniu, poťažne tým románom zaiste nie, lebo pripomenuté zlé účinky môžu prípadne vyplynúť i z celkom dobrých, zošľachťujúcich zábavných diel. I dobré zábavné čítanie je ako niektorý kvet: dá sa z neho vyťažiť hodne medu, ale, po prípade, i niečo jedu. No, rozumie sa, že toho rozmaznávajúceho účinku najviac pochodí z nedobrých, falošne lahodivých, serióznu stranu života obchodiacich prác, akými kŕmime sa najmä z bežnej, nevyberanej nemeckej spisby. Tu jediná odpomoc je: odvrhnúť takú lichú lektúru a vyberať si len čo lepšieho. Ale ťažko to žiadať. Od prírody nik nemá vytríbený rozsudok ani ohľadom čítania, a ženy môžu ho mať tým menej, že ony, najmä za mladi, čítanie takrečeno voslep vnímajú iba citom, a nepoužívajú ho i umom ako mužskí. Bolo by veľmi potrebné, aby sa u nich od mala viac dbalo na tríbenie umu, na schopnosť seriózneho myslenia a rozsudzovania, namiesto predpojatého posudzovania. Potom už právom mohlo by sa od nich žiadať, aby si volili iba dobrú lektúru, vediac rozoznávať cenné od bezcenného. Ba potom nepriamili by sa na samé zábavné veci, ale dostali by chuti aj k iným, serióznejším, ktoré takto, pre nezvyklosť napínania mysle a z toho pochodiaci zaspatý záujem — slovom, pre nerozvitosť umovú — bez všetkého ponechávajú výlučne mužom, súc ešte, k svojmu pohodliu, toho domnenia, že bolo by neprístojnou všetečnosťou od ženy chcieť čítať i myslieť, známosť nadobúdať si o niečom, čo je vyše jej obvyklého, starodávnym zvykom, predsudkom a duševnou lieňou jej vymeraného obzoru.

No i v tomto nedostatku ženám dobré zábavné čítanie mnoho môže nahradiť tak, že príjemným, zaujímavým spôsobom podá im k pochopeniu i závažné, seriózne veci, ktoré ináč, v suchšej forme, ony by neprijali. Lenže úlohou a vlastným cieľom zábavných diel predsa nie je toto, a po pravde i ženy majú mať zmysel za všetko, čo je ľudskému duchu dostupné, a majú to prijímať v rýdzom, neocukrenom spôsobe. Majú ho prijímať jednoducho preto, že všetky ľudské záujmy sú aj ich záujmami, a ony toho majú si byť povedomé. Robiť sa mužom rovnými v emancipačnom zmysle, to môžu nechcieť; ale aby ženy dospeli na jednu duševnú úroveň s mužmi v tej miere, žeby vždy porozumeli všetkým, najmä pekným a vážnym snahám týchto, a dľa toho ich i zo svojej strany podporovali, to treba chcieť i mužom, i ženám, lebo to nerozdvojí, ale úprimnejšie ich spojí, uspôsobí ich k šľachetnejšiemu spolužitiu.

Ináč, akokoľvek majú sa veci s tým zábavným čítaním, keď ono v niečom snáď i poškodí ženám, má zas z druhej strany predsa i mnoho dobrých účinkov. Obzor jednako rozširuje a na zjemnenie, zošľachtenie citu nadovšetko pôsobí, lenže to už nedá sa tak zrejme vystopovať ako tie horeuvedené zlé účinky. Ako pri všetkom, tak i tu záleží otázka na oboch stránkach, t. j. nielen na čítaní, lež i na tom, do akej pôdy ono vniká. Je zaiste mnoho žien, ktoré najviac zábavným čítaním nadobudli si značnú, i neobyčajnú vzdelanosť, keď bol u nich zdravý zmysel za to, čo dobrého, pravdivého našli v ňom. A konečne samým čítaním cvičí sa rozsudok i vkus. Kto mnoho počíta, mimovoľne porovnáva obsah počítaných diel jeden s druhým, a tým už cvičí sa v rozsudku a tríbi si vkus. Každý čitateľ alebo čitateľka obyčajne obľúbi si istých autorov, ktorí najlepšie zodpovedajú ich vkusu, a tých v čítaní vyberá si spomedzi iných.

Na zábavné spisby najprvšou požiadavkou čitateľstva, menovite toho naivného a najčetnejšieho, ktoré číta nekriticky, je, aby boli zaujímavé. Lenže to je pochop nestály. Čo jednému je zaujímavé, to druhému môže byť ľahostajné alebo práve nudné, a naopak. Jedného zaujímajú psychologické vhĺbenia sa; druhého zručné, virtuózne opisy typických figúr; tretieho citné, dojímavé alebo ľúbostno-vášnivé líčenia; štvrtého dramatické výstupy; piateho kriminálne rozpravy atď. Zaujímavosť teda najviac určujú tu pre každého jeho osobná náklonnosť a vkus. No, rozumie sa, že sú i diela takmer všeobecne zaujímavé, a naproti sú zase i všeobecne nudné.

Kritickejšie čitateľstvo požaduje už niečo viac od zábavných diel než len púhu zaujímavosť. Požaduje, po prvé, pravdivosť v líčení osôb a pomerov, jeho vkus a zdravý cit už odmieta fantastické výmysly i akéhokoľvek druhu premrštenosti a nepravdivosti, lebo vie, že iba z pravdivého základu vyvedie sa niečo dobrého, spoľahlivého. Po druhé, požaduje, aby obsah zábavných diel bol mravný, totižto aby bol duchom mravnosti vedený pri podávaní či pekných, či špatných osôb alebo pomerov. Spisovateľ stupeň svojho majstrovstva tým javí, ako to všetko podáva. Umelecká dokonalosť vyžaduje, aby tendencia nebola príliš zrejmá, t. j. aby nebolo ju takrečeno osebe vídať, ale aby bola zapravená do samého obsahu a len v ňom a ním sa podávala. Toto z umeleckého stanoviska môže byť požiadavka nevyhnutná, ale keď je s krajnou jemnosťou prevádzaná, v širokom čitateľstve nájde ona málo povedomého porozumenia. Avšak, akže len nájde dosť porozumenia nepovedomého, nuž už dosiahla cieľa. Lenže práve pri najkritickejších zamotaných mravnostných konfliktoch, riešených takýmto nezrejmým a neurčitým spôsobom, nevyhnutne povstávajú v čitateľstve priame nedorozumenia — a to je hák. Tu vždy zápäť mala by ísť objasňujúca kritika, tak obecenstvo naučilo by sa porozumieť umeleckým jemnostiam spisovateľov.

Pravdivo líčiť ľudí i pomery a pritom zachovať námer mravného zošľachťovania, to je jadro úlohy spisovateľovej, úlohy nesnadnej už tým, že tie dve požiadavky, ktoré majú sa tu zlúčiť, v mnohom protivia sa jedna druhej. V prvej z nich je realizmus, bez ktorého zábavná spisba bola by púhym fantómom, povetrným zámkom. V druhej idealizmus, bez ktorého ona sklesla by na niečo celkom nízkeho, lebo bez jeho povznášajúcej moci stratila by všetko vyššie značenie. V realizme je makavá pravda, v idealizme nemakavá, vysoká pravda, — tieto obidve musia žiť v zábavnej spisbe, aby ona ľuďom mohla byť tým, čím má im byť. Spojiť ich pravdivo a solídne, okolo toho točí sa zápas o palmu najlepších, v pravom zmysle slova najlepších spisovateľov.

U nás posiaľ najsilnejší je príboj spisby nemeckej, čím ustavične vystavovaní sme germanizujúcemu jej vplyvu, aspoň vo veciach osvety, vo vzdelanostnom svojom postupe. A my, žiaľbohu, nemôžeme jej hať postaviť v svojej vlastnej spisbe, pretože táto na to nie je dosť veľká. Ináč však nutno vyznať, že pri všetkých chybách tamtej, ona predsa poskytuje nám i mnoho dobrého a nemá účinky priamo znemravňujúce. Ale čo z iných veľkých západných spisieb prekladmi (nie síce slovenskými, lež takže najviac nemeckými) dostáva sa nám na ukážku, je v tomto ohľade už povážlivejšie. To sú zväčša vytríbené literárne produkty, takmer napospol zaoberajúce sa otázkou pohlavnej mravnosti, poťažne nemravnosti. Toto ešte nebolo by chybou, lebo tá otázka sama sebou vpadá do oboru zábavnej spisby, akoby pod jej pravosúdie; ale nedôveru budí to, že niektorí veľkí spisovatelia pod maskou objektívneho a až príkro realistického líčenia s neutajiteľnou záľubou predvádzajú samé poklesky nad poklesky u človeka, že sa čitateľovi tma urobí pred očami. V mravnostnom zápase u nich vždy hriech víťazí a cnosť zaniká, takže malodušný človek potratil by všetku vieru v človečenstvo, mysliac, že ho dobrý duch už celkom opustil, a popredku pohádzal by všetku zbraň.

Že by tie diela boli námeru nemravného, to nemohlo by sa o nich riecť, a predsa ich účinky nebodaj sú znemravňujúce. Keď taký, iba hmotný svet uznávajúci spisovateľ s neomylným uverením a s celým blýskavým strojom svojho vybrúseného rozumu líči človeka takým nízkym a špatným, akým ho on vidí, nuž čitateľ, trebárs s odporom, uverí mu všetko, a tým už slabne. Ak je tu počítané na to, že čitateľovi zhnusí sa tá špatnosť, nuž je výsledok aspoň len neistý, lebo tie virtuózne vyličovania ľudských krehkostí a pokleskov samy v sebe majú napovedajúcu moc, ponúkajú neotužených k nasledovaniu. Iba silné duše nedajú sa zmiatnuť, lebo vedia, že i to, čo je u neho pravdivé, pravdivé je len po jednej strane — po tej nižšej. A tá vyššia, ktorú taký spisovateľ akosi celkom ignoruje, predsa len vždy bude človeku prítomná, a čo by ju ktokoľvek akokoľvek geniálne zapieral — i nedopustí mu vždy len klesať a nikdy v dobrom nad sebou nevíťaziť.

Proti takýmto cudzinským, nám i po duchu cudzím literárnym plodom, či sú rafinovano omamujúcej vône a či silno surového zápachu, treba sa mravne obrniť.

Proti tomu, aby sme sa oboznamovali i s cudzími spisbami, ja nehovorím, lebo to je potrebné. Ale istá vec je, že každému národu jeho vlastná spisba nielenže má byť najmilšiou, ale mu najprimeranejšou, a teda najužitočnejšou. Ona z neho vzkvitá, on ňou žije. Ona je jeho duchovným výtvorom, aby mohla byť jeho najprvšou, základnou duševnou potravou.

Nuž a my pred všetkými cudzími milujme a vážme si svoju vlastnú, slovenskú spisbu, ktorá, keď je i neveľká a keď i nepodáva nám samé výtečné diela, je pre nás predsa najzáživnejšia, pretože je naša. Z nášho zdravého prameňa vyviera, nás a naše pomery zobrazuje a nám pripravuje budúcnosť. Ona nás nepokazí, ak si ju len my nepokazíme pod vplyvom cudzoty. Ani nás nerozmazná, ako presladká nemecká, ani nás neznemravní, ako hmotárska a naturalistická západnícka. Na román a novelu je síce ešte chudobná, ale na znamenité básne už tak bohatá, že na každý deň v roku dostala by sa nám hodina vždy nového obživujúceho pôžitku, keby sme ich chceli riadne užívať. K tomu po našich časopisoch nájdeme tiež mnoho dobrého, jestli sa chceme i poučiť, a nielen zabaviť. Popri svojej dávajme prednosť inoslovanským spisbám, nakoľko sú nám dostupné. Česká nám je najbližšia, i hodne udomácnená u nás. Ale i všetky sú nám blízke. Medzi nimi ruská so svojím šľachetným, hlboko vážnym, krotkým a silným rázom mala by u slovenského, vôbec slovanského čitateľstva po vlastnej, rodnej spisbe nastupovať najprvšie miesto, nie snáď hlavne preto, že je spisbou najväčšieho slovanského národa, ale pre samu svoju hodnotu a pre svoj slovanský ráz.

Bola by som veľmi rada, jestli tým, čo som povedala, dopomohla by som bola nášmu čítajúcemu, menovite mladšiemu ženskému obecenstvu zastať si do správneho pomeru so zábavným čítaním, vždy pamätajúc, že toto má nad zábavu vyšší význam; že treba ho užívať mierne a s istou pripravenosťou a netreba bez rozmyslu oddávať sa lahodivým a lákavým dojmom z románov. Od ženských najviac počula som: „Ja nechcem čítať o obyčajných, všedných veciach, lebo tých dosť vidím a skusujem v živote. Keď čítam, chcem sa práve na niečom peknom, povznesenom potešiť.“ A majú pravdu. Pripomeniem im však toľko, aby tie pekné, idealizujúce romány čítali s rozumnou rezervou, aby potom od muža nežiadali skvelosť a pohodlie, k akému naberú chuti z nich, — ba ešte i to, aby sa on sám stal práve takým románovým hrdinom, o akých tam počítajú. Ani aby tomu kvôli, žeby si zachovali mäkké, biele rúčky, aké zvelebujú sa skoro v každom románe, nevyhýbali hrubšej práci v domácnosti. Biele, jemné ruky sú ovšem pekné — naoko; ale pracovité pekné sú naozaj, sú úctyhodné pred každým.

Zábavné čítanie je, pri všetkej príjemnosti, i mocným prostriedkom vzdelávania sa, netreba ho teda považovať za luxus. Možným zlým jeho vplyvom vyhne sa tak, keď čitateľstvo bude si voliť iba diela uznaných dobrých autorov, chcejúc čítať radšej málo dobrého, ako mnoho planého, — a keď pritom vždy podrží si na pamäti, že romány so životom miatnuť je neradno.

Aby menovite naše slovenské čitateľstvo, či z ľudu, či z inteligencie, mládež alebo dospelí, malo vždy dľa potreby dobrého zábavného čítania a vedelo ho k svojmu pravému prospechu použiť, to si nadovšetko prajem.

(1898)