ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1
V útlych obrazoch dávnych snov
ľúbil som roda môjho kraj;
každý v ňom potok strieborný,
každý v ňom zlatý bol mi háj.

Slnko mi bolo za Tatier syna,
z nich som ho videl hor vstávať
i milo hľadieť na ne z výšiny
i v nich pokojne zaspávať.

Keď sa malebný dúhy luk
ponad Váh jasal v chmúrny čas,
tak sa mi zdalo, žiaden kraj,
len môj mať môže toľko krás.

Pošmúrnu zimu som neznal,
večný mi vtedy kvitol máj;
nič som neľúbil na svete,
jedine môj spanilý kraj.

2

Milo nám býva, keď zdanie
v malebnom kojí nás klame.
Čo môž byť žalosť, čo smútok,
čo horké slzy neznáme.

Milé nám býva mámenie,
keď k bôľu príčin nezavdá,
milý je, keď radosť množí,
i samý omyl, nepravda.

Ale to mizne mihnutím,
čas trhá obrazov stíny
a svet odkrýva, ako je,
odkrýva jeho ruíny.

3

Ľúby kraju, kdeže sa
tvoje zlaté doly deli?
Kde strieborné vlny jejich,
kde a kedy uleteli?

Slnko, tys nie syn hrdých skál,
ty vychodíš a hynieš zas
a na biedy tohto ľudu
nevzhliadneš z výšky ani raz.

4

Vídal som už ľadov kruhy,^[8]
nežijem už večitý máj:
To, čo som dosiaľ nepoznal,
poznávam drahý — biedny kraj.

5

Od polnočných strán dnu v lesoch,
v pustých hmlách spočíva pole,
hruda na hrude tam leží,
prázdne bez úrody role.

Kde-tu chalupa sa dvíha,
dávnych obyvateľov šľak,
cesty tŕním zarastené,
o ľudskej duši ani znak.

Opodiaľ, keď hmla odchodí
a čas k poludniu sa chýli,
vídať na zblednutej stráni
samé hroble a mohyly,

Na žiadnej kríž, len suchá vňať,
na žiadnej neleží pomník,
chodníka nemáš ku hrobom.
Kto tu má plakať? Za kým? — Nik!

A keď sa slnko už níži
a padá v tajných lesov kút,
tu zďaleka v hmle na hroboch
svieti mámive zlatý prút.

Pri zlatom prúte vábivý,
však klamný kolíše sa stín
a časom v trasavých bleskoch
zdá sa byť obličaj devin.

A ten sa níži a tratí
ako na slnku mladý sneh,
a noc zastrie — ak mátoha —
tajného kraja každý breh.

6

Kto zná z vás odklínať kraje,
čo z dávnovekosti žili?
Kto slovom zná zasypané
otvárať hroby, mohyly?

Nik? A keby v tých zásypoch
len číry ležal zlatý prút?
Potom — pre samučičkých veštcov
človek by sa nemal kde hnúť.

Videl som vás, duše moje,
vpredu som vás vídal všade,
škola, život — kto zatají? —
stáli ste tam v prvšom rade.

Mnoho môžte, bratia moji,
všade vás boh v láske vodí,
len ten zhynie v našom siati,
kto sa ako kúkoľ zrodí.

Len si zachovajte troje:
Boh, Otec, Syn i Duch svätý,
vlasť, ktorá nás vychovala,
národ, v ktorom sme počatí!

Týchto troje nech vás spojí
v láske ako vlastné deti,
tak nám i vám — všetkým spolu
večný žitia deň zasvieti!

Bože môj, bože môj, čo to bude zo mňa?
Každý planý človek voľačo má do mňa,
a tých planých ľudí tak je moc v okolí
ako tej ohnice po širokom poli.
Nik ju nevytrhá, sama sa vždy seje —
Zachovaj mi, bože, tie moje nádeje!
Nádeje, nádeje, vršek z rozmajrína,
keď jedna uvädne, narastie mi iná,
iná mi narastie v srdiečka záhrade —
nikomu som s nimi v svete na závade.

Malinké, ty ešte neznáš,
kde je žiaľ, kde radosti niet:
vankúšik malý, kde ležíš
kolíska ti je celý svet.

Búvaj si, moje, a vstaň mi
s úsmechom po chvíľke zasi.
Ach, tak sa zíde zabudnúť
v pohľade tvojom zlé časy!

Pred chalupou na priedomí
v krátkej košelôčke skáče
malý chlapček od radosti,
mať že bude piecť koláče —
piecť že bude na Vianoce
i halušiek že navarí! —
Kdeže ste sa vzali slzy
na vybledlej mojej tvári!?

Všetko ožíva — a on zahynul,
kvetinky rastú — a on uvädnul,
ach, uvädnul chlapček dvúletý.
I hore musí byť jaro:
Nebe nad zemou vyhralo,
i pán boh chce mať tam kvety!

Na prsiach tvojich chcem odpočinúť,
oj, ty dobrá, jediná mať!
V dobách detinstva ešte raz splynúť
i raz sa ti požalovať.
Ale ty neplač, počúvaj ma len,
kým trudný žitia vyrozprávam sen
a potom zakry tvár svoju:
nech ti nevidím hasnúť ľúby zrak,
na čele vstávať kleslých nádej: mrak —
i ty nezazri tvár moju!

^[9]Tak mi zadudaj, že mi zobudíš
mladosti dávne pamiatky,
čo tajné túžby z duše vylúdiš,
zhynulých dňov pozostatky.
Nech mi v um všetko naraz prichodí:
Hodiny milé, horké nehody
i roztrhanej lásky pás —
Nech sa mi oko v slzách zatmeje,
nech si vyhaslej dávno nádeje
počujem ešte temný hlas!

Na doline na súmraku
pod jedľami pri potoku,
až zem hučí od skákania,
až les hučí od dudania.

Hor sa, chlapci, stuha remeň:
nech sme všetci ani jeden!
Kým je valach ešte mladý,
čo mu hroble, čo mu klady?!

Kým sa Javoria zelenie,
dva Sokoly, dva Sitiene,^[10]
kým po horách cengá črieda,
nezájde valacha bieda!

Horí, horí kosodrievä,
starý dudár sa usmieva.
A zem hučí od skákania
a les šumí od dudania!

Divné je čosi v tom ľudu!
Zatancuje si, jak mu zahudú,
vykrúti sa ti i v tŕni.
A keď ho bolí, tým si spomáha,
že s piesňou začne, nikdy neváha
spievať si, i keď naň hrmí.

Keď sa vám rodí, už mu spievajú,
pesničku slúcha, keď ho hojdajú,
s nimi on stáva, líha vše.
A keď už ide do čiernej zeme,
i tam si ešte rozkáže sebe:
„Pán rechtor, peknieže verše!“^[11]

Kto v našich krajoch usne znuvaný,
o desných podobách sníva:
Ten, keď ho vzbudí slnka blesk ranný,
na ten kraj nech sa podíva.

Za abecedou ako vo snári
nájde tu všetko, čo hľadá:
litery nájde na ľudí tvári,
len nech ich dobre poskladá.

Všetky tie hrôzy, čo len z povestí,
alebo zo sna iný zná,
tu vidí život: ťarchu, neresti,
tu živý slovník biedy má.

Keď si zvečera čítal o kraji,
kde rodiny mreli v hlade,
o špatnom čítals ľudí predaji,
o vycivenom Irlande,^[12]

a vlúdil sa ti obraz do spania,
ráno sa obraz zotaví:
Prídu ti, žobrúc, tvoji krajania
hladom vyhnaní — z Oravy.

Či poznáš ten kraj, kde makaróny
tak ako u nás huby vo tôni,
braček zlatý, dorastajú?!
Ach, tam-tam ducha tvojho lety
nad nízke zeme vznesú sa smeti,
vlastnú zem len tam poznajú!

U nás? — vysoké vrchy, duch nízky,
ľudia len také N…^[13] ohryzky
a zhnitá švábka na poli.
Dobré, vraj, srdce pri každom nájdeš,
ale, všakveru, kdeže s tým zájdeš,
keď duch — žalúdok — v nevoli?!

Kto si ty, čo hrdo chodíš
a v pýche lietaš nad svety?
U teba všetko diamant,
pod tebou všetko len smeti?

Čo si zakladáš tú masku?
Čo meníš hlas? Staré šaľby!
Svet už teraz zná rozoznať
šedivú handru od maľby.

Ty slávu hľadáš za peniaz,
čo bedár v slzách vyrobil,
chorým vypiješ lekárstvo,
abys ich skorej umoril.

Ty v mene božom — nečlovek! —
zhojené otváraš rany,
ty v mene božom otváraš
veriacim pekelné brány.

V mene národa — haníš ho,
tupíš ho v tvári Európy, —
tvojmu on, myslíš, kosáku
ako grib zrástol pod plotý!

Nože mu schyťte tú larvu!^[16]
Ukráťte už raz ponosy!
Či biedny ľud takí majú
vodiť k cieľu svetlonosi?

Drahý pane, ja neznámy
rád by vaše mesto znať,
nemal’ by ste lásku ko mne
pamätnosti ukázať?

Mešťan z Nitry popozerá,
že s kým môže šťastie mať,
potom pekne povie: „Áno?“
A začne mi vykladať:

„Naše mesto, milý pane,
to vám môžem povedať,
nemôže sa hocktorému
len tak zľahka prirovnať,

lebo, prosím, ráčte pozrieť
to údolie, tie nivy,
tu sa rodia široznáme
„trešne“, hrušky a slivy —

všetky sorty…“ — Onen zámok,
či tam býval Svatopluk?
„Ver na službu to riecť neviem,
kto by moh’ byť taký kluk.

Ale pravda, kde som zastál?
Všetky sorty…“ „No zbohom!“
Biedny človek, prebúdzajže
taký národ s osohom!

Slováci biedni, ľudia povedajú,
priemyslu, fabrík, ničoho nemajú.
Ale ja myslím, že s tým, čo nemáme,
ešte tak mnoho veľmi neprehráme,
veď hľa géniov — oj toho je hrúza:
Samučičká masť — a žiadneho túza!^[17]

„My máme pravdu!“ Veď je tak,
veď nám to každý prisvedčí:
Nuž, prečože nepriatelia
nedbajú na naše reči?

Ja viem: svet je priháklivý
a naša pravda „v negližé“;
dajme jej tedy najprv kroj,
potom ju pustia do chyže.

Kto sa hanbí za vlastnú mať,
čo v žiali preň nemohla spať:
ten sa hanbí za vec svatú,
dušu nosí vždy zakliatu.

V kliatbe nieto požehnania,
bez lásky niet potešenia:
Odrodilci všetci planí —
záverku si spravte sami.

^[18]V pekných hábach cifruvaná
nadštrkne mi jedna dáma,
že mi škoda môjho mena,
že som pansláv od koreňa.

To nepravda, môj kvet drobný,
pravý Sláv každý chudobný:
keby Sláva pánov mala,
inak by sa zajasala!

Keby tak pravdy bohyňa —
čo viem, že je daromný sen —
navštíviť prišla vo zbroji
z dlhého času túto zem,
viete, ak by ju prijali?

Vedľa „Verordnungu“ by jej
odňali lebku, meč naraz,
také dač len tým slobodno,
čo majú k tomu „Waffenpass“.
A potom by ju — vyhnali!

Pozriteže len tak zboku
na tých dvúch tam pri obloku:
Jeden hryzie v ústach pero,
druhý diktuje doň: „Dero.“^[19]
Hum! — „Dero“ — nech to prečiarne,
to sú už verba^[20] obstarné,
radšej si takto začneme:
„In dém“ — hop!, nie tak! — „In déme.“^[21]

Jeden sedliak raz videl hvezdára
čosi značiť (tam) do kalendára.
I spýta sa ho — celkom nevinný —
čo by písal za noviny?
„Jah, bratku, to je pre teba nie!
Blysnú naň hvezdára oči sklenie.“
„Čo tuná vidíš, to sú nie noviny,
ale zákony hviezd tam z výšiny.“
„Ach,“ vzdychne sedliak a podoprel hlavu,
„ja by som bol, nech som dobrý, stavil kravu
na to, že zákony ani jedny
nikde nerobia — len vo Viedni.“

Aké to divné povetrie,
ak ťaží prsia človeku!
Obraz hôr, dolín, budovy,
všetko ma budí k náreku.

Na môj „dobrý deň!“ nik neodpovie,
veľkým ma okom prezerá,
či nie som dákysi mercúň,
tatranských hôľ divé zviera.

A ja vás držím za zverov,
vy precivilizovaní:
tam je tá svatá príroda,
tam medzi môjmi krajaný!

Čo myslíš, Šolem,^[22] teraz o mne?
zavolá ktosi, keď už hodne
vyčítal predkov pri džbáne.
Jah — myslím — urodzený pane,
keby sa to tak odrátalo,
z tých moc by na nich prišlo málo.

Sedmoro mám k nevystátiu:
Výnosnú zem neposiatu,
prázdny záčin u sedliaka,
plné sudy u židáka,
plané srdce — dobrú hlavu,
na kostolnom dachu trávu,
žiť vo svete ako hudú,
nepovedať pravdu ľudu!

To je šťastie, páni moji,
že ešte nebolo slýchať
o cenzúre, keď začali
Starý, Nový zákon písať.

Čo teraz kritika robí,
to mi jedno — nech si hudú,
už je Zákon vytlačený
i vložený v srdce ľudu. —

V srdce ľudu, v archív živý,
skrz človeka Jezu Krista,
neskráti v ňom ani slova
žiaden biedny publicista.

A ja som, vidíte, taký,
neublížim vám žiadnemu.
Moja zásada, verte mi:
Dajte, čo patrí každému.

Lež, kto ti tomu, priateľko,
ktože ti tomu uverí?
Kto so zásadou vyzváňa,
ten hosťa ženie spred dverí!

Načo sa klaniaš človeku,
čo vrecko nosí bez hlavy?
Či neznáš, že ťa múdry svet
za to nikdy nepochváli?

Mňa nehnú najprv, priateľko,
strmné ku sláve závraty:
Slávu nájde, kto nehľadá —
kto ju hľadá, ten ju stratí.

Potom si myslím sám v sebe:
To už tak leží v kotrbe —
uhnúť sa, keď napriek stojí,
skrívenej na ceste — vŕbe.

Kým sa človek nevie deliť
od kaputa, hoc módneho,
kým nepozná ducha v sebe,
nezná blaha národného,

kým si myslí, že „osoba“
je sústava tela naša:
do tých čias je v mojich očiach
lajdenská mlunová fľaša.^[23]

To musí byť človek rázny!
Má na ruke diamanty
a skrýva ju predsa všade,
nerobí s ňou nikde šanty.

Druhý by ten kameň drahý,
čo sa svieti ako rosa,
nezložil za celý svet
za čas perorácij^[24] z nosa.

To musí byť verné dievča!
Chodí na hrob do cmitera
a tam kvietky len z jedného —
len z jedného hrobu zbiera;

druhá by nehla sa z domu
a tak by si pomyslela:
Kým sa žije — láska žije,
v hrobe? — i tá odumrela!

Panebože, márny svete,
ako sa to človek mýli!
Veď je to vraj ukradnutý
ten diamant — ten spanilý.

Panebože, márny svete!
Mesiačik sa z neba díva —
neďaleko cinterína
mladý pánik šumný býva!

Nuž si nebola vo Spiši?
Nedali ťa edukovať?
A čože to bol za otec?
Veru si mala čudnú mať!

Nuž ty nevieš po nemecky
ani slova?, ani vítať?
Chúďa moje, ľutujem ťa,
nebudú ťa za muž pýtať.

Čudný je svet, dieťa moje,
i v Liptove, iné časy!
Ale neplač! — žarty sú to,
zachovaj len ducha krásy!

Slovenka je v delací deň,
v nedeľu Nemkyňa,
oplecko má úctu týždeň,
v sviatok krinolína.

V slovenčine jedná žito,
v tej reči má výmer^[25] —
Keď má hosťov, vyšších pánov:
„Mit was kann i dínen?“^[26]

Mamke pekne bozká ruku,
iným paniam „Hende!“
Tie ju nájdu pri románe,
tamtá pri legende.

Slovenka je čudnô dieťa,
keď premení farbu,
keď si drží národne žiť
za posmech a hanbu.

Hocaj som jedna
chudobná, biedna
panenka,
keď som len švarná,
národu verná
Slovenka.

Krajšia chudoba
ako nezdoba
nevernosť,
milšia k svojemu
ako k cudziemu
prítulnosť.

Hej, slovenský šuhaju,
volajú ťa k Dunaju,
i tam hore ku Viedni
na prístupky pojedni.

„Keď volajú, ich to vec,
nepôjdem ja od nás preč:
Tu mám otca, tu mám mať,
hanba svojich zanahať.“

Bude z teba predsa pán —
frak alebo dolomán;
nevesta má tisíc krás,
hrdú partu, žltý pás.

„Bude zo mňa v haline
verný synak rodine,
nevesta mi vlasť milá,
v božej kráse spanilá.“

Poznaj si, ľud môj, poznaj si svojich,
nie všetci sú ti synovia.
I tí, čo v reči a slovách tvojich
kričia, sú často lotrovia.
Len tí, ktorých svet horko bičuje,
ktorých pohanstvo denne katuje,
ktorí prežívajú v bôli!
Tí sa nehanbia za tvoju biedu,
do krve tvojej nevlejú jedu,
to sú tvoji — Apoštoli!

Aká je myšlienka ľudu,
taká je i pieseň jeho:
jednoduchá bez premeny,
pošlá z srdca úprimného.

Potom, keď mu zájem sveta
rozum, srdce prekabáti,
v operách a caprmpoľkách^[27]
pieseň svoju, seba tratí!

V márnosti zapletený
je svet tento tak hlboko,
že nevidíš opatrných
naďaleko, naširoko,

nepoznajú cenu vecí,
z pergamentov múdrosť berú,
do prameňov smeti hádžu,
z koľaj’ pijú vodu šerú.

Jedného som včera videl,
ako svoju hodnosť tupil —
za posledný groš, neborák,
mešec na peniaze kúpil.

Gazda, keď mu dobre ide,
šíri domy a stodoly
a prežíva, pokiaľ môže,
kým to dobrý boh dovolí.

V mravnom svete ináč ide:
Keď už dávne zvyky v zemi,
vtedy vzídu ako huby
filozofi a systémy,

keď už nieto otcov ducha
a nežije ich idea,
vtedy stavia syn nezdarný
Valhaly^[28] a mauzóleá.

Čože si sa učil, môj syn,
po tých školách tak oddávna?
Jah, všeličo, tatík drahý,
medzi inším: „čo je pravda?“

„To je veľa, nech som dobrý,
učil si sa po mej vôli;
nepredal som, chvalabohu,
bodajako kone, voly.

Čo je pravda? Bodajže ťa!
Hum, to veľa, to je veľa!
Povedzže mi, aká o tom
múdrosť v školách vašich znela?“

Študent spraví múdre ťahy,
trocha začne odkašlávať,
ak oddŕha, tak oddŕha,
ťažko mu odpoveď dávať.

Zlé si „téma“ chudák našiel.
Veritas už spravil z pravdy,
ale ďalej, nikam z mesta,
ten kašeľ mu dáksi vadí. —

„Teda lhárstvo,“ doparoma,
to ti lepšie hádam pôjde:
Ja by síce radšej pravdu,
lebo s tou najďalej dôjde.

Ale kompan^[29] i tu mrzne,
tvár sa mu len všeliak mení:
Ktože slýcha, že na také
príde domov exámeny?

„No veď je nič,“ poslied otec,
„poviem ti ja, abys vedel,
že som i ja, hoc v dedinskej,
darmo v škole tiež nesedel.“

[Lhárstvo je v tom, v tom i klamstvo:
Všetky nádeje a túžby
otcovské keď zmarí synak
daný do vied, umôk služby.

Lhárstvo je v tom, keď darebák
chvastá sa vždy, že vie mnoho,
vskutku je tĺk hrubý, sprostý.
Niet útechy, ver mi, z toho.

Klamstvo mrzké robia nám tí,
čo na synkov troviť kážu,
ač sú k vedám hlúpi, hnilí,
z kníh školských ich nevymažú.]

Nuž a pravda — nevieš, čo je?
To je ľahké, ľahučké nič!
Pravda je to: že si mal byť
dobrý kočiš a pohonič.

Bol by zostal groš v komore,
dobrý by bol z teba gazda,
to je, syn môj — tá veritas,
v mojej slovenčine — pravda!“

Ja Záhumský zo Záhumia
všetkým tu na známosť dávam,
že už s týmto svetom márnym
naveky sa rozžehnávam:

Starý dolmáň zdárny vnúčik
i so šabľou od Arpáda,^[30]
rovne slovník Pápayho^[31]
nech tu v zámku sebe hľadá.

Donáciu od Ondreja^[32]
vypísanú na psej koži,
to môj kasnár, tým, čo patrí,
po mojej smrti vyloží.

To pre mojich; pre mňa ale
starú čiapku s chvostom líšky
a pod hlavu Corpus Juris^[33]
a z Pandektov zo dve knižky.

Vo šlafroku po okolí
bohatý pán pyšno hľadí,
potupne sa oko jeho,
kam len pozrie, tam zavadí.

Hej, sluha! poslied zavolá,
čie to tam blúďa barany?
„To luhy preorávajú
Jejich Milosti poddaní.“

A tamto, čí je to žrebec,
čo stojí v ovse sám a sám?
„To je — na službu — ich pán syn,
ich urodzený mladý pán.“

Krajčír:

Tento svet, je, moji páni,
kabát viac ráz obracaný:
niet na ňom dobrého vlasa,
dnes a zajtra rozpára sa.

Čižmár:

Sára sto ráz podšívaná,
čižma v päte vykrívaná,
nedá kráčať, chodiť prímo,^[34]
ja, lebo zem ide mimo.

Farbiar:

Planý indich draho platia,
cvilichom sa viac nešatia,
poviem pravdu a bez hanby:
svetu vyšli všetky farby.

Lovec:

Každá líška srsť utratí,
v zime sa jej zas navráti:
Obyčaj má vždy ten istý —
vždy kráča len po koristi.
Svet — to je vždy moja viera: —
dneska je to, čo bol včera.

Baník:

Škoda, že lampy nemáte,
by vás vodil, pane brate,
na všelinejaké gangy,
mal by ste čas prez fašiangy
skušovať tie temné miesta:
tam šla k diamantu cesta,
tam sa zlato v žulách blyslo,
všetko to už navnič vyšlo,
prázdno napriek, prázdno skolma:
Či svet nenie stará štôlňa?

Pekár:

Možno, možno pravdu máte,
ale i mne výslech dáte:
Svet sa hádam tiež tak delí
ako môj chlieb — v čierny, biely.
Cesto — beda ak neskyslo,
majstrovi na škodu išlo,
nevypečús’ dobre vekle.

Mefisto:

Nič to, horúce je v pekle!

Muzikant:

Staré husle, temné basy,
biedna nôta, nemá krásy,
tento trúbi, ten gajduje,
akord, páni, tu chybuje.
Predsa rezko idú tance
od zeme i v kalamajce,
páriku miesto poklony
vlastný črep hlavy zazvoní.

Pánik:

Atila^[35] a nohavičky,
štrngajúce ostrôžtičky,
pozlátených prsteňov pár,
oko „schmachtend“,^[36] šeľmovská tvár,
malé známosti o svete,
prisne však o „toalete“.
dač z Parížu, Sicílii —
chlap si v sveta histórii.

Hrobár:

Dobre, dobre! všetko príde,
všetko sa naposled zíde,
šperky vaše zhynú v zemi,
keď vás hrob zakryje nemý.
Ja som vídal veľa ľudí,
boli chýrni, boli múdri —
krásni, mocní, vyšší, nižší,
teraz ležia v hrobu skrýši.
Tento svet je tovar samý
v tmavých hroboch poskladaný.

Filozof:

A ja som si trúdil hlavu,
akú bych dal mojim správu.
Hľadám formy, sylogizmy,
zbieram teleskopy, prizmy,
by som poznal divný kvet,
čo znamená tento svet?
Každý iný v sebe nosí,
ten, čo seje, ten, čo kosí,
každý zazrie z neho čiastku,
či je v slnci, či je v chládku,
z každej strany sú výhľady
v šíre sveta myriády.
Boh vložil diamant v hrudu —
filozof povstáva z ľudu!

No už vrchnák z pánve dvihá,
dobrá vôňa v kuchyni,
užiarená kôrka mihá,
dvanásť bijú hodiny.
Chytro misu sem,
vyberaj ho ven!
Páni moji na úchytku!
Nech vám pán boh dá k úžitku!

Na lekárskom exámene
jeden pán, chtiac vážnym byť,
na okuliar vezme žiaka,
takto začne hovoriť:

Povedzže mi, charissime,
ak máš len kus povahy,
ako môže dlho človek
ešte chodiť bez hlavy.

Žiak odpovie: Abych mohol
ťažkú hádku rozviazať,
nech mi vzácny pán odpovie,
koľko ráči rokov mať?

Raz sa mi predsa dostane
už s tebou byť, drahá moja!
Vyjdeme chodníčkom známym
ku jelšinám do pokoja.

Tam som prvší raz dobrotu
i stálosť svoju proboval,
tam som na hrdlo striebornú
zápinku ti priväzoval.

Tam ťa zas k ústam priložím
na blíze nášho potôčka
a zamyslím sa o svete
pri tvojom — dyme, fajočka.

Šikujú, chudáka,
šikujú drotára
z mesta do temnice,
že načo sa tára.

Po uliciach načo
sem i tam sa motá
a kričí, a zato
čaká ho pravota.

Spočiatku počúva,
hneď na to zabúda:
koľko žene doniesť
na mysli prehúda.

I príde ku dvoru,
a tam sám kráľ býva,
tu drotár o peknom
zárobčeku sníva.

Zíde mu z pamäti,
zač ho chcú väzňovať,
zastane, zavolá:
„Daj hrnce drótovať!“

Čo som nikdy nemal, ťažko teraz nosím,
čo som nikdy nesial a teraz to kosím.

Ľúbosť, bože, ľúbosť, veď je to dobrota,
ako keď sa holub v pazderí zamotá!

Darmo hlávku dvíha, darmo podletuje —
kto mu chce uveriť, nech sa zamiluje.

Vďačne, priateľko, zo srdca
by ťa sprevádzal celého,
ale až na more lásky
vyber si kus smižnejšieho.^[37]

Ty vieš, že už ako študent
plával som v ňom sťa sekera
a že s prvšou mojou láskou
vpratali ma do karcera.

Dneská si mi, moja zlatá,
čistých zájmov demokrata,^[38]
keď ti vienok stav poznačí,
monarchia sa ti páči.
Ako žena — hrôza strachov —
nezaľúbiš systém Bachov?

1

Láska moja, láska moja,
divný osud teba týka.
A to všetko na príčine
tá nešťastná politika.

Keď chcem vidieť v duši teba,
keď myslím na teba, milú:
Orient mi na um príde,
pred sebou mám — Silistriu.

Keď sa teším, že som v srdci —
v srdci tvojom jediný ja:
Gaeta^[39] mi hneď napadne,
v nej nejedna kompánia.

Keď chcem vravieť v monológu,
ako zvykli zaľúbení:
všetko sa mi v „Karok és rendek“^[40]
lebo na paragraf mení.

2

Šumný lístok som jej písal,
premyslený už od dávna,
titul som dal v zabudnutí
„Deputace horror! — slávna“,

potom, keď som ho napravil
a poskladal pekne zase:
Čože vyjde? Všeličizné
„ex offo“ zas na adrese.

Tajdite piesne ľúbosti!
Nehnem viac strunou vám kvôli!
Už som dosť spieval, viac nikam,
ibak ku vlastnej nevoli.

Žiaden var básnik nerobil
s mesiacom také parády
ako ja, ani s potokom,
ak si tečie, ak sa hadí.

Hviezdy? Všade som citoval,
ale i to ma zmrzelo.
To sa mi k výrazu lásky
ešte primálo videlo.

Tak som sa pustil ku skalám,
k víchrom, čo dujú na mori:
Neskoršie mi na um zišli
pyramídy, meteóry.

A naposledok som slová,
ktoré my ani neznáme,
použil ako verziu
citov mojich k jednej dáme.

No už ak to nespomôže,
myslím, rozvažujem sebe,
tak mi len Kriváň ostáva
a potom — prosto do nebe.

Ale táto, povážte si!
za pesničky naostatku
niežeby vám srdce dala,
ale — mopsľa na pamiatku!

Na cudzích prsiach vyrástlo,
na cudzom chlebe umrelo,
na cudzích rukách odchodí
do zeme uvädlé telo.

A kde je matka neviny?
Nemohla ďalej od brány,
ona je príliš citlivá,
vzdelaná, bohatá pani!

Ľudia hráči sú a život je hrania,
kto v ňom pozerá len tak pomimo,
bez pasie a pozorovania,
tomu nevyjde „pagát ultimo!“^[41]

2

Ona: Oni iba gagotajú.
On: Ináč mu nerozumejú.

3

Ktorý sa vám nanajlepšie výjav
z Holubyho a Šuleka^[42] páči?
Ten ostatný, lebo je najkratší.

4

[Na J… G… (Na Jakuba Grajchmana)]

Čo to? — kde prídem, žalosť v radosť sa premení —
Nevieš? Blázon! — smejú sa na tvojom kepeni.

5

Keď je to len isté očmi čo môžeme poznať,
tak spanilý bratku, dám za rozum ti figu.

6

Všetko by bolo na svete
utešené, bez pohany,
keby ťa len v ňom nestretnul
človek — precivilizovaný(!)

7

Mnohé talenty bieda skrušila,
mnohé zlý spôsob učenia,
ale žiadna vec toľko nezbila
dobrých hláv — ako chválenia.

8

Kto chce v Uhrách deje slávne Slovenstva vyčítať a poznať,
v rozvalinách chodník nájde si sťažka ku ním.

9

Zdĺhavá chvíľa je veľký despota,
z jeho pút ťažkých len ten sa vymotá:
kto zastaví sa na hodín ohlase,
meria svoj život — a myslí o čase.

10

Hľaď, pútniče, láskou podpierali
kresťania niekdy tento chrám:
teraz povinnosť tú konajú skaly
a jeden spráchnivelý trám.^[43]

11

Ty sa sťažuješ na terajšie časy?
Spýtaj sa starších a každý ti povie,
že predtým sudca mal len záplaty
a vicišpán čižmy kordovánovie.

12

Nové „dogmata“ uvádzať,
nové „Zuschlagy“^[44] prirážať:
Z jedného klbka jedna niť!
Tam srdce trpí násilie,
tu pilnosť, role, obilie —
pri oboch ide — o „kredit“!

13

A prečože ťa ubili?
Či si lekciu nevedel?

Ach, povedal som: „Dobrý deň!“
miesto krajšieho: „Jó reggel!“^[45]

14 [Talisman]

Z cnosti do hriechu
jeden krok,
z brehu k priepasti
jeden skok:
Z krivej civilizácie
dvierka — do menažérie!

15

Keď sa v Uhrách zmôžu sekty,
časom splynú v jednu všetky,
a tá jedna — neveríte?
bude sa zvať: adamitae.

16

Voňahdy zvolal ktosi vytržene:
Život náš skvetá krásne, utešene,
dielo za dielom bohato vychádza,
čože nám chybí, aká ešte žiadza.
„— Prosím za slovo: Kritík máme málo
na to bohatstvo, čo povychádzalo!“

17

„Skutok človeka je sám on!“
Pekná to filozofia!
Vymaľujže, bratku, osla —
bude to konsekvencia!

18

Keby som toho nešianal,
čo ťa na rukách nosieval,
mater a otca tvojeho,
do potrimiskov,
sprostých chlapčiskov,
do huncútov by ti nadal!
Lež — že sa s nimi naozaj ráčim,
radšej pri sebe všetko potlačím.

Len mi jedno zodpovedzte
vy, čo náš ľud znižujete,
čo haníte kroky jeho,
čo ho denne križujete:
Nad nami stojí obloha —
či veríte v súd a boha?

Tá Piťova^[47] banda cez Mikuláš chodí,
načúva ju každý, komu sa zle vodí.
Načúvam ju i ja, nehanbím sa za to:
chodím i ja za ňou cez skáľa a blato.
„Čože si, šuhajko, čo si tak zblúdený?
Vari nemáš domu, vari nemáš ženy?“
Veď vám iba domy a v dome kus chleba,
viacej filistrovi k životu netreba.

Len by vás prosil, vás, páni,
čo nové slová kujete,
skústeže prv sami seba,
či sa piesni rozumiete?

Alebo aspoň či znáte
obraz rozdeliť od rámu,
i prijať nežnosť výrazu
a vložiť do srdca chrámu?

Slovo vymyslieť je ľahko,
hádam i vedľa pravidiel,
ale či oni ako myšlienky —
dosiahli tým[to] aj svoj cieľ?

Slovo má predmety v kráse
krásmilovnej podať duši
i rýdza pravda bez šaty
prvší dojem láme, kruší.

Len nech za prestol tvorenia
našich slov próza nesedá,
bo tak potom písať, vravieť,
cítiť, spievať — samá bieda!

Choďte s vášmi linonármi!
Choďte s vášmi kalamármi!
Všade chcete písať, rátať,
prúd života perom hatať,
už vám prešli tie černidlá
do celého žitia bydla,
už chcete len tak na hárku
ľudí zmeniť v decimálku.

Či boh na to stvoril svety,
aby jeho drobné deti
pre bachantov vašich masu
nevideli jeho krásu?
Či boh na to dal prírodu,
aby ste vy z rod’ do rodu
knihu túto machuľami
zašpinili medzi nami?
Či on na to stvoril ľudí,
aby ste ich, páni múdri —
vy všeliakeho titulu —
uznávali za — bibuľu?!^[49]

Ak znáš i druhú ešte abecedu,
nielen tú, čo ťa učili
po školách chýrni na vedu
profesori clarissimi,^[50]
ak vieš i nemú rozumieť horu,
rozhovor svetiel v nebies oboru,
myšlienku zvädlého kveta:
Tak môžeš smelo akordy hľadať,
po strunách lútny piesne vyvádzať,
tak si prešťastný poeta.

Ale ak hľadáš počasie v zorách,
na vápno látku v skaline,
príhodné miesto na košiar v horách
a žír pre ovce v kvetine:
Ak sa ti zíva, keď v tichej noci
upieraš v šíre nebesá oči
a nezbadáš tam oblohu:
Tak si pomysli, to nie pre teba
trápiť i druhých piesňou i seba —
a hľadaj radšej — trojnohu.

Ty držíš lútnu za nástroj jediný,
ku tvojim vlohám darovaný bohom,
nástroj, nímž meno svoje do výšiny
vznesieš, spievajúc národu s osohom.

Bratku môj zlatý, nechaj tie vidiny,
nesnívaj darmo vždy o prázdnych krásach,
pri lútne, pravda, nájsť môžeš šediny,
ale slávu — ver mi, skôr nájdeš pri basách.

Kto si ty, čo hrdo chodíš
a v pýche lietaš nad svety?
U teba všetko diamant,
pod tebou všetko len smeti.

Ty slepý! — pozri na páva
i on si chvost hore ženie:
ale dolu planý výhľad —
iba nohy zakľúdenie.

Útlu nevinnosť ešte vídame
v kolíske pri malých deťoch,
keď ich poznačia s „coram me“,^[51]
hneď je tam po jemných kvetoch.
Ale v nich sa zachovala tá cnosť
tak, že sú samá — stará nevinnosť!

Osmelil som sa chváliť prírodu,
zdeliť jej krásy s inými:
ako to slnce v svojom východu
zlatom polieva doliny,
ako studené zohrieva doly
i život kriesi v šírom okolí,
k novému vedie poriadku.
„Dobrý rok bude,“ poviedali mi,
„nebude hladu medzi našimi —
úrody budú na švábku.“

Preleť, holubička, preleť háj borový,
povedz pozdravenia môjmu priateľovi,
pri ňom si oddýchni, sadni na rameno,
a tento pošepni vinš na Jeho meno:
Ako je tichý háj, v ktorom ty sedávaš,
ako čistý potok, z ktorieho príjavaš:
Nach sa tak tichučkie a čistie jeho dni,
v tých si on bude žiť a snívať peknie sny.

Keď piesne tvoje načúvam,
celý svet mi je tak ľúby!
Hoc viem, že často sľubuje,
častejšie rušieva sľuby!

Ty znáš tie krivdy človeka
tak jemno v dumách pochovať,
že sa sám voľky-nevoľky
nad smútkom musí radovať.

Perly vynášaš z temných hôr,
zo zarútených zlatobáň!
A tam, kdeby aj netušil,
ty dvíhaš divu tajný stán!

Načo sa chlebár s hrúzou čuduje,
ty tam v pokoji prebývaš,
a kdeby druhý v trapách žil,
tam ty si pokojne snívaš!

— — — — — — — — — — — — — — —

Ach, ale dosť už, nevládzem
ďalej sliediť tvoje lety,
ja znízka na teba hľadím,
ty znikáš tam nad svety!

Len v perkách, čo z výšky zletia,
budem sa ihrať — zabávať
a duši o dumách tvojich
v samote šerej rozprávať!

Samotný v dielni zavretý
ohliadam tvoje výtvory,
všade sa teším, nanajviac,
v Kristu so svojmi na mori.

V ňom slávy božej génia,
ľudstvo nachodím v Petrovi,
a v jeho bázni i viere,
nové pre verných budovy.

V takových lunách vesluje
i náš rod v bôľnom tušení,
plachty na lodi strhané
i sťažeň mu je zlomený,

ale on pevne sa drží
plášťa Kristovho, dôvery.
Nepočujete svatý hlas?
Ó, vy ľudia malej viery!

Nemôžeš usnúť, chlapček môj malý,
začínaš plakať — čo ti je?
Či sme ti tvrdo hádam postlali?
Či ťa vankúšik zle kryje?

„Ach, mamka moja,“ chlapiatko povie
a s plačom matku ku sebe zovie,
„nemôže mi len z umu zísť:
Nepovedal som večer žiadnemu
dobrú noc, mamke, všetkým, každému
i zabol som sa pomodliť!“

Videl si volky v ťažkom oraní,
ako ťahá i ten i ten?
Videl si párik vedno zobraný,
ako sa trúďa každý deň?
Nauč sa dačo i z toho —
nemusíš vravieť od koho.

Pyšne vraví lipe mladej
stoveký dub^[53] na ohrade:
Máš li koho medzi stromy,
čo ťa chráni od pohromy,
ak ja v tomto stínu teba?

Nato lipa:^[54] Aj, to práve
nijak neslúži ti k sláve:
Von zo stínu na úslní,
chyst^[55] by mala svieži, plný,
rozvitok žitia zo seba!

Na kraj Choča, na skaliny
posledná žiar slnca padá,
akoby niečo zabudlo,
tak sa po vrškoch ohliada.
Posled už ako znuvané
oddýchne ešte v Likave —
Choď spať slniečko — v tých múroch —
tam je už dávno po sláve!

V kabanke bielej nad vodou
chlápätko malé sa baví;
obrázky, čo mu mať dala,
ukladá riadkom do trávy:

To, vraj, vojaci na koňoch
a toto šable, čo majú,
a toto zasi ja budem,
keď ma na vojnu ta dajú.

A všeliak myslí, rozkladá,
akoby najlepšie mohol.
A hneď zas pekne napraví,
čo malou nôžkou si pohol.

Vtom vietor tuhý zaveje,
na oči skrúti mu vlásky:
Zmiznú vo vode — nič nevie —
červené, biele obrázky!

Lesy šíre, lesy tmavé
tam nad Váhu brehami,
už sú vaše barvy hravé
zasypané snehami!

Neblyštia sa už ohníky
po rozsiahlych stráňach tam,
nepasú sa tam koníky,
len dumný les stojí sám.

Ale príde jaro zasi,
objíme vás zasi máj,
zídu snehov chladné pásy,
vydýchne si vôňou háj.

Potom — potom — ak dožijem —
oddýchnuť si prídem k vám.
Túžby moje tam rozvijem
a pesničku zaspievam!

Choď na výšku, tam nevidíš
cez poludnie v slnku blesku
žiadne svetlá, žiadne hviezdy
krášliť oblohu nebeskú,

z tmavých dolín a z nížiny
zbadáš ich milé svietenie:
v ťažkých bôľoch, v tmavom hrobe
dáva boh lásky zjavenie.

Povedzteže mi, otec môj drahý,
čo tomu stromu príčina?
Či nemá zeme, či nemá vlahy,
nešíri sa, nepohýna?

„I s nami je tak, syn môj spanilý,
oboch nás tuná podnebie mýli,
počasie obom zavadzia.
Jeho vlasť iná — teplá krajina —
a svet náš tento ľúba cudzina,
pochopíš, keď nás presadia.“

Lepšie je na hore
ako v panskom dvore,
lepšie na doline
ako na dedine.

Hora ma počuje,
nič nevyžaluje:
hora ma rozumie,
keď vetrík zašumie.

Ovce moje, ovce
hore prťou idú:
už ma tam nenájdu,
keď k salašu prídu.

Nejedna kozička
na skalu vyskočí,
či ma nepočuje
fujarať v úbočí.

Nejedna ovečka
nôžku si vylomí,
keď ma hľadať bude
po tmavom javorí.