Básne Janka Čajaka
Autor: Janko Čajak
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková
Obsah
Zaži, šuhajko, zaži ty sveta,
kým ti nezájdu mladistvé letá:
potom zaplačeš a slzu vyroníš,
a čo to stojí? Čas nedohoníš!
V ružových červených zorách
čo to tam v tých skalách šumí?
Či potôčik temno hučí?
Či sú to len nočné dumy?
Ej, nie sú to nočné dumy,
to sa z prsú sokolových
pieseň v žiaľnych tónoch vinie:
„Zletúval som ponad kraje,
by vyjasnil moje oko,
ale smutno tam v doline,
spí vo snách všetko hlboko.
V šírom svete niet pokoja,
letom mojim niet výhľady!“
To rozpráva — pieseň končí,
na smrečiny temné hľadí.
Tichá noc mu žiale kojí,
bo vie, že slnce zasvieti:
a sokol kriedla rozopne
i nad šíre svety vzletí.
(Príroda, to mámilá)
Mámilá mi je rosa na kvieti:
večierkom v perlách zlatých sa ukrýva,
na chladnej zemi o mesiačku sníva.
Za bieleho dňa len v tôni sedáva,
alebo s vetrom tichým sa ihráva:
a keď sa lístky na strome hýbajú,
to sa vtedy s ňou oni zhovárajú.
Mámilá mi je kvietok zakliaty:
Hneď ho na prsiach držím objatý,
a ako vo sne — hneď postať premení
a mňa necháva len v horkom túžení.
Pekné môže byť, na čo nám
oko s ľúbosťou pozerá,
však sto ráz krajšie, čo vidí
len samý duch, samá viera.
čo ti tam býva v úbočí,
keď si ju pekne objímaš
a keď jej hľadíš do očí.
Ja moju vidím len vtedy,
keď oči ku zemi sklopím
a v myšlienkach jej krásy kvet
horúcou slzou pokropím.
Čo tak samotné ľúbe kvietočky
po briežkoch sem-tam stojíte?
Prečože svoje krotké hlávočky
v jednu kytku nekloníte?
A kvietky mlčia — a vetríček(!) duje
a od jedného k druhému(!) cestuje
a roznáša pozdravenia.
Duša prírodu i(!) nemú rozumie
v oslablom dychu a vo temnom šume,
(Obraz večera)
Za horou slnce uspáva
a z druhých strán mesiac vzchodí,
po snežných stráňach si ihrá,
v ružových mlhách sa brodí.
Zádumné vzpínajú skaly
k nebesiam hrdé vrchole,
v strieborných šatách zakryté
pod nimi spočíva pole.
A tie(!) dedinky ako siroty
v žalobe ku nim sa vinú
a v tajnej prírody mysli
v kolo [ich] tichučky plynú.
Zatíchni, duša! Ten obraz
ruka stvorila mohutná,
a okriala duša smutná.
(V jaseni)
Šíre pole — pusté pole,
kdeže sú už tvoje krásy?
Všade len skalné námole,
všade len víchrov ohlasy!
Ach, bolo to voľakedy,
kým slniečka lúče hriali!
a cengavých oviec čriedy
po nivách sa rozpásali!
Kým prehrával na fujare
v dolinke valach pesničky
a slávik nôtiť o jare
pomáhal mu medzi kríčky.
Miesto vás sa teraz snehy
po vrškoch sem-tam belejú,
už pomaly divejú.
Šíre pole — pusté pošele,
rozsiahle dúbravy, lesy!
Všade len snehov námole!
Kdeže si, jaro?, kdeže si?
Podúva jesenný vietor zdola-zhora,
krúti po doline suchý list z javora,
jeden prach zasype, druhý schytí voda:
Škodaže ťa, jaro — ach, škoda, preškoda!
Povedzte mi, hory, vy dúbravy chladné,
či príde na mňa rad, či mi jaro zvädne?
Zamlčia sa kraje, zašumí lesov dol:
„Všetko sa pominie — ale i srdca bôľ.“
Podletel si sokol, podleteli dvaja —
do vojny hotujú mladého šuhaja.
I koník i srdce od radosti skáču —
nech doma ostanú, čo pred vojnou plačú.
Na mladom javore vrchovec sa kloní —
veru ti pristane, šuhajko, na koni!
Ako bys vyrástol dakde v poľnom kvieti,
nie každá krajina máva také deti.
Podletel si sokol, podleteli dvaja —
už vyhotovili do vojny šuhaja.
Ide — len na mater ešte raz pohľadí.
Taký šuhaj šabľou hockde nezavadí!
(Nezúfaj)
Nezúfaj nikdy, šuhajko mladý,
oko tvoje nech nesmúti:
hoc ťa i túžby sklamú, výhľady,
zostaň stály — nepohnutý.
Veď tam je život, kde sú odpory,
pravá nádeja len tam zahorí,
kde horká slza vypadne:
Po búrke slnce, milo sa smeje,
v zdĺhavom horku hynú nádeje,
okrasa prírody vädne! —
1
Sucho parno je na šírom poli,
zeme vlahu vietor suší,
zelené bledne žitko na roli,
smädný vtáčik v húšti čuší:
si šeptávali, už ani slychu, —
roľník v smútku, v bôli chodí.
Celá príroda mu súzvukuje,
kvietok suché lístky ukazuje,
všetko volá: „Vody, vody!“
2
Lež dobrú matku ani zlé časy
neodvráťa od nádeje
a dietky teší, že prídu zasi
hodiny žitia veselie:
Tak i zem šíra, dobrá zemička,
tisíc nevinných kvetov matička
chráni deti svoje drahé:
ktoré slzou porosené,
vlahou čiernej zemi obživené
úfnosť majú v časy blahé
3
Čo tie tmavé mračná tamto stoja
sťa mátohy nad dolinou?
Vari v hneve krutý v boj sa stroja
pod nebeskou tou výšinou?
Všetko sa trasie, modlí sa bohu,
keď vidí tmavú, čiernu oblohu
a netrúfa v sily ducha.
Iba zem šíra, dobrá zemička,
tisíc nevinných kvetov matička,
v tichom tušení naslúcha.
4
Krížom sa blyskne — strašný čas! —
zahučí poľom víchrica,
v nej sa ozýva temný hromu hlas,
a zasi len blýskavica:
Vtom kvapka spadne na vyschlé kvety
a za ňou príval daždivý letí
na vrch zeme rozpukaný;
všetko sa kryje pred vodou neba,
len kvietky ticho šepcú kol seba:
„Milosť, milosť je nad nami!“
Vstalo — všetko zasi vstalo
horkom slnca udusené,
vstalo kvieťa, čo zaspalo,
vlahou rosy pokropené,
ľudia [zas] po strašnej noci
slávia boha veľkej moci!
5
I u nás smutné doby stávali
sťa nad tou pustou dolinou,
nejedným horké slzy padali
nad sebou i nad rodinou,
lebo ak ten kvietok boli stlačení,
do pút nevole ťažkých hodení
i na tele i na duši.
A keď pomoc žiadali úbohí,
v hriešnom smiechu volali mnohí:
„Pomoc biednemu nesluší!“
6
Ten ale, čo tróni na výsosti,
a divy robí v prírode,
nedal zahynúť svojim v úzkosti,
lež viedol ich ku slobode.
On zo sna ducha ľudského vzbudil,
aby v mrákote viacej neblúdil,
ale zdvihnul k nebu zraky:
a aby poznal, že je každému
k života sláve, k cieľu svatému
prievoz slobodný, rovnaký!
...
7
Svitlo ráno, svitlo zasi,
tak to božia vôľa chcela:
Zlaté svetom prešli časy,
by sa sláva Slávy skvela! —
(Záhadka Slovenova) [2]
Nemá sestry, nemá brata:
má najväčšiu rodinu,
popred cudzie chodí vráta,
cudzím sladí hodinu.
Nemá miesta bez úchyly —
pol sveta mu prichodí,
stavajú mu vždy mohyly,
ako Fénix vychodí.
Jeho meno straší všade
od východu k západu,
nikomu je na závade,
on rozdáva poradu.
Križujú ho, a on v bôli
objíma kríž boha Syna,
hlása vieru po okolí…
Nerozumieš? Tvoja vina!
(Požehnanie matky Slávy)
Mati naša, mati drahá!
Pozri na nás — všetko tvoji:
vychovaní v sveta boji.
Mati naša, mati drahá!
Dávno sme ťa nevideli —
dvanásti zhynuli bratia,
kliatbu sveta vytrpeli.
Mati naša, mati drahá!
Prečítaj si svojich synov —
jedni sú tu, druhí spadli
v cudzine tam — svojou vinou.
Mati naša, mati drahá!
Daj nám všetkým požehnania —
potom nedbám — nech nás planí
hryzú, trápia lebo hania.
(Národ Tatier)
Podobnýs Tatrám, národ môj ľúby,
Víchry im pevné strhali duby,
prívaly časté — mladinu:
ale ich pyšno stoja temená,
bo sa z tvrdého žulov kameňa,
i hrom tratí na nich silu!
Ony i vtedy, keď v krásnom jare
snehom zbelejú chladné ich tváre,
okoliu zvestujú — chviľu!
(Syn krivdy)
Prídu raz časy, verte mi,
kde sa duch sveta pozdvihne
a súdnym hlasom zavolá:
Národy, kde sú vám hrivne?[3]
Jedni ukážu pustú zem,
kosťmi suseda zbielenú,
krajinu „ku sláve božej“
ohňom, mečom spustošenú,
a ako sedia vysoko
sťaby na stromoch havrany
a hľadia, kým im pretroví
na nové zase pohromy.
Druhí s úsmechom v nádeji
pyšní na svoje talenty
otvoria knihy veliké,
moľom pokryté bachanty:
i bude hľadieť strateným
zrakom po sudcovej tvári
každý filozof nadutý,
ozbrojený okuliary.
Len jeden národ príde útulný,
všetkého mena zbavený,
od bratov ako od zverov
rozdriapaný, skrvavený.
V posmechu zvolá celý svet:
„Čímže ty vládneš, Popelvár?“
A nedajú mu pokoja
a zapľujú mu celú tvár.
I pomôže mu duch sveta,
nemotou zviaže ľud hadí,
a zvolá: „Čos mi doniesol,
syn krivdy dávnej — syn mladý?“
„Hrivnu ja nesiem zverenú“,
pokorne tento odvetí:
„Nesiem kríž Syna božieho,
vieru, čo premáha svety!“
I začnú volať na neho,
ale ver hlasu, zmŕtvený:
A on bude duchom sveta,
duchom pravdy posúdený!
(Svetlonosi a svetlo ducha)
1
Vidíš ten ohník, ako sa lúdi
medzi hroby tam na poli?
Či ten mŕtvoly chladné zobudí
tých, čo zhynuli v nevôli? —
Bludné to svetlo svieti — nehreje,
i ten najmenší vietor zaveje,
blesk jeho temný, nestály:
a keď sa stratí — nová čierňava,
sťa dáka kliatby nočnej zástava
rozkrúti svoje obaly!
2
Keď má z hrobu vstať národ zakliaty,
dobrý Génius tam koná!
Čisté je svetlo, pred čím sa stratí
a padá hrúzy opona!
Ten len, čo svieti, i spolu zhrieva,
ťažké okovy v diadém zlieva,
šťastnú hviezdu v duši nosí.
Tí, čo zablysnú ako úkazy
a hneď ich osud z koľaj’ vyrazí:
to sú iba — svetlonosi!
Dieťaťu rovný národ nedospelý,
ktoré pestúnka piesňami veselí.
Ono načúva, ľúbo sa usmeje,
však nerozumie, čo tá pieseň peje:
a tento úsmech dotiaľ dlie na ústach,
až ticho klesá zmorené v ľúbych snách.
Národ zrastajúc mládca nosí obraz,
on slúcha pieseň i pozná zvukov ráz.
Tieto do duše mladistvej prelieva,
ich krásami si budúcnosť odieva:
zvuky piesne ho neklonia na spanie,
v nich život vidí, čo v zorách svitanie.
Národ dospelý — starec sivovlasý,
nemá tých údov čo mládec, ni krásy —
už vrásky čela skončenosť mu značia,
umdlený v duchu blíže k hrobu kráča;
Pieseň jeho je už pieseň labuti,
ňou mrie — až leží spráchnilý, nehnutý.
