ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zaži, šuhajko, zaži ty sveta,
kým ti nezájdu mladistvé letá:
potom zaplačeš a slzu vyroníš,
a čo to stojí? Čas nedohoníš!

V ružových červených zorách
čo to tam v tých skalách šumí?
Či potôčik temno hučí?
Či sú to len nočné dumy?

Ej, nie sú to nočné dumy,
a potôčik v diaľke plynie,
to sa z prsú sokolových
pieseň v žiaľnych tónoch vinie:

„Zletúval som ponad kraje,
by vyjasnil moje oko,
ale smutno tam v doline,
spí vo snách všetko hlboko.

V šírom svete niet pokoja,
letom mojim niet výhľady!“
To rozpráva — pieseň končí,
na smrečiny temné hľadí.

Tichá noc mu žiale kojí,
bo vie, že slnce zasvieti:
a sokol kriedla rozopne
i nad šíre svety vzletí.

Mámilá mi je rosa na kvieti:
Odrazu zmizne, keď slnce zasvieti,
večierkom v perlách zlatých sa ukrýva,
na chladnej zemi o mesiačku sníva.

Za bieleho dňa len v tôni sedáva,
alebo s vetrom tichým sa ihráva:
a keď sa lístky na strome hýbajú,
to sa vtedy s ňou oni zhovárajú.

Mámilá mi je kvietok zakliaty:
Hneď ho na prsiach držím objatý,
a ako vo sne — hneď postať premení
a mňa necháva len v horkom túžení.

Pekné môže byť, na čo nám
oko s ľúbosťou pozerá,
však sto ráz krajšie, čo vidí
len samý duch, samá viera.

Ty krásnou voláš milenku,
čo ti tam býva v úbočí,
keď si ju pekne objímaš
a keď jej hľadíš do očí.

Ja moju vidím len vtedy,
keď oči ku zemi sklopím
a v myšlienkach jej krásy kvet
horúcou slzou pokropím.

Čo tak samotné ľúbe kvietočky
po briežkoch sem-tam stojíte?
Prečože svoje krotké hlávočky
v jednu kytku nekloníte?
A kvietky mlčia — a vetríček(!) duje
a od jedného k druhému(!) cestuje
a roznáša pozdravenia.
Duša prírodu i(!) nemú rozumie
v oslablom dychu a vo temnom šume,
i tu má lásky zjavenia.

Za horou slnce uspáva
a z druhých strán mesiac vzchodí,
po snežných stráňach si ihrá,
v ružových mlhách sa brodí.

Zádumné vzpínajú skaly
k nebesiam hrdé vrchole,
v strieborných šatách zakryté
pod nimi spočíva pole.

A tie(!) dedinky ako siroty
v žalobe ku nim sa vinú
a v tajnej prírody mysli
v kolo [ich] tichučky plynú.

Zatíchni, duša! Ten obraz
ruka stvorila mohutná,
aby sa zdvihli nádeje
a okriala duša smutná.

Šíre pole — pusté pole,
kdeže sú už tvoje krásy?
Všade len skalné námole,
všade len víchrov ohlasy!

Ach, bolo to voľakedy,
kým slniečka lúče hriali!
a cengavých oviec čriedy
po nivách sa rozpásali!

Kým prehrával na fujare
v dolinke valach pesničky
a slávik nôtiť o jare
pomáhal mu medzi kríčky.

Miesto vás sa teraz snehy
po vrškoch sem-tam belejú,
kde ste pásli — šumné brehy
už pomaly divejú.

Šíre pole — pusté pošele,
rozsiahle dúbravy, lesy!
Všade len snehov námole!
Kdeže si, jaro?, kdeže si?

Podúva jesenný vietor zdola-zhora,
krúti po doline suchý list z javora,
jeden prach zasype, druhý schytí voda:
Škodaže ťa, jaro — ach, škoda, preškoda!

Povedzte mi, hory, vy dúbravy chladné,
či príde na mňa rad, či mi jaro zvädne?
Zamlčia sa kraje, zašumí lesov dol:
„Všetko sa pominie — ale i srdca bôľ.“

Podletel si sokol, podleteli dvaja —
do vojny hotujú mladého šuhaja.
I koník i srdce od radosti skáču —
nech doma ostanú, čo pred vojnou plačú.

Na mladom javore vrchovec sa kloní —
veru ti pristane, šuhajko, na koni!
Ako bys vyrástol dakde v poľnom kvieti,
nie každá krajina máva také deti.

Podletel si sokol, podleteli dvaja —
už vyhotovili do vojny šuhaja.
Ide — len na mater ešte raz pohľadí.
Taký šuhaj šabľou hockde nezavadí!

Nezúfaj nikdy, šuhajko mladý,
oko tvoje nech nesmúti:
hoc ťa i túžby sklamú, výhľady,
zostaň stály — nepohnutý.
Veď tam je život, kde sú odpory,
pravá nádeja len tam zahorí,
kde horká slza vypadne:
Po búrke slnce, milo sa smeje,
v zdĺhavom horku hynú nádeje,
okrasa prírody vädne! —

Sucho parno je na šírom poli,
zeme vlahu vietor suší,
zelené bledne žitko na roli,
smädný vtáčik v húšti čuší:
O tých potôčkoch, čo tak potichu
si šeptávali, už ani slychu, —
roľník v smútku, v bôli chodí.
Celá príroda mu súzvukuje,
kvietok suché lístky ukazuje,
všetko volá: „Vody, vody!“

2

Lež dobrú matku ani zlé časy
neodvráťa od nádeje
a dietky teší, že prídu zasi
hodiny žitia veselie:
Tak i zem šíra, dobrá zemička,
tisíc nevinných kvetov matička
chráni deti svoje drahé:
ktoré slzou porosené,
vlahou čiernej zemi obživené
úfnosť majú v časy blahé

3

Čo tie tmavé mračná tamto stoja
sťa mátohy nad dolinou?
Vari v hneve krutý v boj sa stroja
pod nebeskou tou výšinou?
Všetko sa trasie, modlí sa bohu,
keď vidí tmavú, čiernu oblohu
a netrúfa v sily ducha.
Iba zem šíra, dobrá zemička,
tisíc nevinných kvetov matička,
v tichom tušení naslúcha.

4

Krížom sa blyskne — strašný čas! —
zahučí poľom víchrica,
v nej sa ozýva temný hromu hlas,
a zasi len blýskavica:
Vtom kvapka spadne na vyschlé kvety
a za ňou príval daždivý letí
na vrch zeme rozpukaný;
všetko sa kryje pred vodou neba,
len kvietky ticho šepcú kol seba:
„Milosť, milosť je nad nami!“

Vstalo — všetko zasi vstalo
horkom slnca udusené,
vstalo kvieťa, čo zaspalo,
vlahou rosy pokropené,
ľudia [zas] po strašnej noci
slávia boha veľkej moci!

5

I u nás smutné doby stávali
sťa nad tou pustou dolinou,
nejedným horké slzy padali
nad sebou i nad rodinou,
lebo ak ten kvietok boli stlačení,
do pút nevole ťažkých hodení
i na tele i na duši.
A keď pomoc žiadali úbohí,
v hriešnom smiechu volali mnohí:
„Pomoc biednemu nesluší!“

6

Ten ale, čo tróni na výsosti,
a divy robí v prírode,
nedal zahynúť svojim v úzkosti,
lež viedol ich ku slobode.
On zo sna ducha ľudského vzbudil,
aby v mrákote viacej neblúdil,
ale zdvihnul k nebu zraky:
a aby poznal, že je každému
k života sláve, k cieľu svatému
prievoz slobodný, rovnaký!
...

7

Svitlo ráno, svitlo zasi,
tak to božia vôľa chcela:
Zlaté svetom prešli časy,
by sa sláva Slávy skvela! —

Nemá sestry, nemá brata:
má najväčšiu rodinu,
popred cudzie chodí vráta,
cudzím sladí hodinu.

Nemá miesta bez úchyly —
pol sveta mu prichodí,
stavajú mu vždy mohyly,
ako Fénix vychodí.

Jeho meno straší všade
od východu k západu,
nikomu je na závade,
on rozdáva poradu.

Križujú ho, a on v bôli
objíma kríž boha Syna,
hlása vieru po okolí…
Nerozumieš? Tvoja vina!

Mati naša, mati drahá!
Pozri na nás — všetko tvoji:
slzou tvojou napájaní,
vychovaní v sveta boji.

Mati naša, mati drahá!
Dávno sme ťa nevideli —
dvanásti zhynuli bratia,
kliatbu sveta vytrpeli.

Mati naša, mati drahá!
Prečítaj si svojich synov —
jedni sú tu, druhí spadli
v cudzine tam — svojou vinou.

Mati naša, mati drahá!
Daj nám všetkým požehnania —
potom nedbám — nech nás planí
hryzú, trápia lebo hania.

Podobnýs Tatrám, národ môj ľúby,
ktoré sa v kol teba vinú!
Víchry im pevné strhali duby,
prívaly časté — mladinu:
ale ich pyšno stoja temená,
bo sa z tvrdého žulov kameňa,
i hrom tratí na nich silu!
Ony i vtedy, keď v krásnom jare
snehom zbelejú chladné ich tváre,
okoliu zvestujú — chviľu!

Prídu raz časy, verte mi,
kde sa duch sveta pozdvihne
a súdnym hlasom zavolá:
Národy, kde sú vám hrivne?^[3]

Jedni ukážu pustú zem,
kosťmi suseda zbielenú,
krajinu „ku sláve božej“
ohňom, mečom spustošenú,

a ako sedia vysoko
sťaby na stromoch havrany
a hľadia, kým im pretroví
na nové zase pohromy.

Druhí s úsmechom v nádeji
pyšní na svoje talenty
otvoria knihy veliké,
moľom pokryté bachanty:

i bude hľadieť strateným
zrakom po sudcovej tvári
každý filozof nadutý,
ozbrojený okuliary.

Len jeden národ príde útulný,
všetkého mena zbavený,
od bratov ako od zverov
rozdriapaný, skrvavený.

V posmechu zvolá celý svet:
„Čímže ty vládneš, Popelvár?“
A nedajú mu pokoja
a zapľujú mu celú tvár.

I pomôže mu duch sveta,
nemotou zviaže ľud hadí,
a zvolá: „Čos mi doniesol,
syn krivdy dávnej — syn mladý?“

„Hrivnu ja nesiem zverenú“,
pokorne tento odvetí:
„Nesiem kríž Syna božieho,
vieru, čo premáha svety!“

I začnú volať na neho,
ale ver hlasu, zmŕtvený:
A on bude duchom sveta,
duchom pravdy posúdený!

1

Vidíš ten ohník, ako sa lúdi
medzi hroby tam na poli?
Či ten mŕtvoly chladné zobudí
tých, čo zhynuli v nevôli? —
Bludné to svetlo svieti — nehreje,
i ten najmenší vietor zaveje,
blesk jeho temný, nestály:
a keď sa stratí — nová čierňava,
sťa dáka kliatby nočnej zástava
rozkrúti svoje obaly!

2

Keď má z hrobu vstať národ zakliaty,
dobrý Génius tam koná!
Čisté je svetlo, pred čím sa stratí
a padá hrúzy opona!
Ten len, čo svieti, i spolu zhrieva,
ťažké okovy v diadém zlieva,
šťastnú hviezdu v duši nosí.
Tí, čo zablysnú ako úkazy
a hneď ich osud z koľaj’ vyrazí:
to sú iba — svetlonosi!

Dieťaťu rovný národ nedospelý,
ktoré pestúnka piesňami veselí.
Ono načúva, ľúbo sa usmeje,
však nerozumie, čo tá pieseň peje:
a tento úsmech dotiaľ dlie na ústach,
až ticho klesá zmorené v ľúbych snách.

Národ zrastajúc mládca nosí obraz,
on slúcha pieseň i pozná zvukov ráz.
Tieto do duše mladistvej prelieva,
ich krásami si budúcnosť odieva:
zvuky piesne ho neklonia na spanie,
v nich život vidí, čo v zorách svitanie.

Národ dospelý — starec sivovlasý,
nemá tých údov čo mládec, ni krásy —
už vrásky čela skončenosť mu značia,
umdlený v duchu blíže k hrobu kráča;
Pieseň jeho je už pieseň labuti,
ňou mrie — až leží spráchnilý, nehnutý.