Básne Janka Čajaka
Autor: Janko Čajak
Digitalizátori: Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková
Obsah
(Balada)
1
V temnici ticho — a väzeň sníva
o peknom mladosti čase,
hneď sa prebudí, hneď zase
v náručie noci padá — spočíva.
Pohnutá reťaz — smutno zazvoní,
odráža sa po noci hlas,
z kamenných stien kvapka sa roní,
meria hodiny, letá, čas.
„Posledná noc — posledný sen,“
tak mu noc v snách jeho vraví:
„Zajtra svitne slobody deň —
posledný v okovách sen!“
Okienkom úzkym mesiac sa díva
rozmáha sladký klam noci
a odchýlené väzňove oči
žitia nádejou prikrýva.
On v snách vidí vyslobodenie,
reťaz k bledým ústam dvíha:
hádam mu otca, matky videnie
v myšlienke pokojnej mihá.
„Posledná noc — posledný sen,“
tak mu noc ďalej v snách vraví
„Zajtra svitne slobody deň —
posledný v okovách sen!“
3
I svitnul. Železných dvier závory
vrznú — a väzňovo oko
rozsiahle zazrie široko
okolie i známe vršky i hory!
Počúva hájov tiché šumenie,
vysoký meria orla let,
zabúda trapy — ťažké väzenie,
slobody nový vidí svet.
4
Detinské doby na um mu schodia,
ducha mu budia pamiatky,
dávnych časov pozostatky
sťa hviezdy v duši vychodia.
A vtom zanemie — zvonia v okolí,
ku mohyle blíži sa ľud —
Srdce zaplače, zhasne zrak sokolí — —
sudca mu číta smrti súd!
(Silvestrova noc)
1
Zadul vietor po nádvorí,
klopli na dverách závory:
v pustej chyži starec šedý
ticho — zamyslene sedí.
dávno odprevadil z domu,
s kým sa zabával zvečera,
ženu, deti — do cmitera.
2
Zadul vietor po nádvorí
klopli na dverách závory,
vietor prináša zvonu hlas,
dvanásť hodín — polnočný čas!
V pustej chyži ani ducha,
iba noc temná, noc hluchá.
Kdeže je starec? Žiadny znak:
len von po snehu kde-tu šľak.
3
Zadul vietor po nádvorí,
mesiac blysnul ponad hory.
Kto[že] to tam medzi hrobý
v šírom poli v noci robí? —
Ach, to starček zmeravený
skonáva v tichom modlení.
A pod ním hrob — zem studená
a v nej: deti — jeho žena.
(Zakliaty duch)
(Anjel strážca)
Ukrylo sa slnce v chmárach,
padnul stín na šíro pole,
všade tma — len kedy-tedy
osvieti blesk hôr vrchole.
Zadul vietor z šerých dolín,
zohnul javorové kríčky
a chodníkom popri hore
kráča ktosi pomaličky.
V čírych mrakoch ako vo dne,
akoby znal všetky spady:
ničiju pomoc nežiada
a nikdy sa nezavadí.
Pastieri z koliby hľadia,
či je dobré a či je zlé,
veľmi by radi vedeli.
„Dajte si pokoj,“ ozve sa
starý valach dnu v kolibe,
„toho tu často vídavať,
keď vietor, dážď poľom šibe.
On nikomu neublíži,
ako vznikne, tak sa stratí:
veď je to ten zo Strážnika
nočný duch — dávno zakliaty.“
Pastieri pri vatre čušia,
jeden k druhému sa túli,
ohníček dážď pozalieval —
a vo tmách všetci posnuli.
(Jánošíkova náhrada)
(Dľa rozprávky ľudu)
Nad potokom Garajovým —
ale to(!) za dávneho času
bol sa tešil chudák sedliak
jak sa volky jeho pasú.
Tešieval sa, chudák „Vaštjan“,
v ich preňho velikej cene:
hneď si ich hladil po bedrách,
hneď si ich volal po mene:
„Hej, vy dva Sivoňky moje,
čože by ja počal bez vás?
V truhle groša by nebolo,
v záčine ni ovsený klas!“
Vtom sa nebo chmárou zastrie,
zahučí vietor cez doly,
ponad javorinu blysne —
sedliačik, kde sú ti voly?
Tam jeden pod jedľou leží,
tam zase druhý vystretý,
čo si ho tak rád hladieval. —
Hneď na jedného sa hodí,
hneď pri druhom vzdychá: „Bože,
tam mi je žena, tam deti,
ktože nám teraz pomôže?!“
„Ktože inší jak Jánošík!“
zatrasie sa Bielanský háj
a v skoku cez kosodrevia
ukáže sa zbojník šuhaj.
„Koľko ťa stáli, susedko,
tie volky na tom úplaze?
Tu máš v mariášoch päťsto,
kúp štyri páry naraze.
A doma povedz, že čo pán,
stolica a hrom pokazí,
že to valaška z ocele
ponapráva na pár razí!“
Pod kostolom v tráve
dva kvietky ležali,
dva kvietky polozvädlé
tak sa zhovárali:
„Zlí sú ľudia na svete,
milosť ich do času,
ruže, len kým je v kvete,
obdivujú krásu.
Nevinnosť v nás hľadajú,
bo v človeku hej niet;
lež keď lístky spadajú,
zapadá i náš svet.“
Pomaličky zvädneme,
z bukrietky nás vynú:
zavrú sa nám očičky,
i vône zahynú.
Išlo dievča z kostola,
pri kvietkach zastala,
rozumela tajnú reč
i horko splakala.
(Nevedomá u hrobu matky)
Pri ružovom kríku stojí
malá, nevinná dievčina,
mladušké lásky v zábave,
mladé konárky zohýna.
Kvetinky drobné!, neznáte,
kto sa to s vami zihráva,
komu to patrí tá šuta,[56]
kde váš list pŕchne, beláva.
Dievčatko, ani ty neznáš,
spanilá, ľúba, nevinná,
odkiaľ tie konárky rastú,
čo ruka tvoja zohýna.
Keby tie kvietky vedeli,
učili by ťa nariekať:
ony vyrástli na hrobe
a v ňom spočíva tvoja mať!
(Lovec a milá)
Stojí lovec na návrší,
ohliada sa v doliny:
dolu nižšie medzi kríčky
hľadá dievča maliny.
Čo odtrhne, to ukladá
v košíček si pletený
a pri každom kríčku nôti,
až tak idú ozveny.
„Hej, ty dievča, povedzže mi,
čo tu hľadáš, čie si ty?
Nebojíš sa, že ťa dakto
v týchto horách prichytí?“
Dievča zdvihne hlávku hore,
na lovca sa usmieva
a len ďalej popri lese
hľadá — hľadá a spieva.
za ňou druhá cez klady:
Šuhaj lovec nič nečuje —
medzi kríčky, len hľadí. —
(Poliak vysťahovalec)
Z tmavej hory v šíro pole
mladá chasa vystupuje,
pred nimi sa hneď mestečko,
hneď dedinka ukazuje.
Zastanú všetci na chvíľu,
každý v sebe zamyslený,
lebo v oku ich spočíva
domov dávno nevidený.
„Tam, kde sa ten potok svieti
trocha zvýša tá osada,
pozri, braček, tam v trápení
za mnou túži žena mladá.“
„kde sa belie vežička tam,
z celej rodiny jeden úd
zbiedenú mater tam ja mám.“
„A pod tým vrškom,“ tretí zas,
„kde pár volkov dooráva,
tam v slzách otec šedivý
syna z vojny očakáva.“
Každý tak radom rozpráva,
len jeden smutno pozerá:
A keď sa tamto radujú
on slzy z tvári zotiera.
Ten nemá žiadnej rodiny,
žije si v svete sám, len tak,
bez vlasti — za cudziu válči
voľnosť[57] — ukrivdený Poliak.
Nehľadí on na milý kraj,
neteší ho spanilý deň,
on je samotný na zemi,
skutočnosť jeho — púhy sen.
„No, kamaráti, tu náš cieľ,
tu krížny chodníček ide:
Dajme si ruky — ktože vie,
kedy sa brat s bratom zíde?!“
A tak sa lúčia, rozchodia,
ešte zďaleka volajú:
„Pamätaj na mňa — i ty — i všetci!“
a k domu sa poberajú.
Smutno zrie Poliak za nimi,
ako sa blíža ku domu,
tí sa tam svojim vytúža —
a on sa nemá — nikomu!
„Vivos voco, mortuos nolo, ova frango.“ [58]
[59]„Sem sa smižno do kuchyne,
do komína oheň klaď!
Dneska musia už po míne[60]
majstra jedál všetci znať.
Vodu, drevo hneď!
Ako vietor leť!
Ak majú hostinu chváliť,
počiatok sa musí dariť.“
Nemôžem vystáť krv zlenivelú,
kto sa o práci jednáva,
kto pri počiatku tvár neveselú
a ruky ledva podáva.
Veď mladosť, tá má orlov naháňať,
so zorou ráno horeká vstávať,
ako sme my robievali,
kým ešte vlasy havrané boli,
kým nechybelo na dobrej vôli
a žily po údoch hrali!
do jedného nástroja: —
jednou cestou vlož do peci,
nič sa neboj od znoja —
Čistý kotlík, drôt,
vanílie lôt,[61]
dvanásť vajec, cukru k tomu.
A nechoď mi nikde z domu!“
Ak nemáš všetko naporúdzi,
a predsa začínaš dielo,
zajme ťa starosť, a v súrke, núdzi
pot zaleje trápne čelo
a to pri všetkom, verte mi!
Ak ideš orať,
musíš črieslo[62] mať —
od suseda?
Ten ho nedá.
Hanba je žobrať,
kým sa hýbeme na zemi!
A čo pomôžu priatelia?
Tí starí dávno pomreli,
terajší noví len pojesť veľa —
tamtí nakŕmiť vedeli.
A keď si biedny, nad tebou smúťa?
Ako nažraní
čierni havrani
preč do lesa
utaja sa:
tak sa utúľa do kúta!
Zabi vajec dvanásť spolu,
žĺtok nesmie dnuká prísť.
Pánom musíš hľadať vôľu,
ak chceš dobre s nimi vyjsť.
A na jeden deh[63]
zdvihni drôtom sneh.
To hneď poznáš miesto próby,
keď sa biely sneh urobí.
Tu nik neverí starému sluhu!
Ale služba múdrym robí.
Kto štvrťhodiny hľadel na dúhu,
má z nej príklad do staroby.
Ja som skúsený pri panstve dávno:
Nejedno meno prežívam slávno,
ako povstalo z ničoho,
ako sa zdvihlo na odiv sveta,
padlo! Tak v poli lístok od kveta.
V dome už pusto — nikoho!
Boli to časy v celej krajine!
Moc ja pamätám pekného:
Teraz spravili poriadky iné,
škoda zákona starého!
Tam, kde tie smutné stoja javore,
vedli dve brány
v dom maľovaný:
Páni milí
vždy chodili
na návštevy,
šumné devy
prechádzali sa po dvore.
Ale slyším furmu pukať.
Potri maslom každý kraj,
nemusíš tak dlho dúchať,
teraz na mňa pozor daj.
Len po vôli!
Žiadnej soli!
Dnešní ľudia viacej vedia,
páni slaný fám nejedia.
Za mojich časov, keď prišli páni
navštíviť jeden druhého,
ani po mene fám nebol známy,
jedlo Francúza lačného,
ale rozšafná kázala pani
zarezať zo dva mladé barany,
alebo zabiť jelienka.
Vôňu poznali po celom dvore
ako májovie[64] v jedľovej hore,
to bola dobrá pečienka.
A keď si divý hlad utíšili,
z vlastnej pivnice butele
na dubový stôl kládli, nosili,
a znali piesne veselé,
alebo lovy vykladať:
Že medveď leží
dakde v zábreží,
a nie div,
voly biu —
a sneh je svieži,
treba ho zavčasu hľadať.
A potom vstali — ach, škoda času! —
zdvihli radom poháre —
len na obrazoch vídať tú krásu,
tak dobré, statočné tváre! —
A tak úprimne pripili:
Aby krajina
naša i iná,
kráľ, národ, cirkev, vrchnosti
aby tak z božej milosti —
a požehnaní všetci žili!
Ale už teraz svet je vzdelaný,
vzdelanosť nosí pokrievku:
Hanba, kto by dnes jedol barany,
alebo čiernu polievku.
Nesmieš už teraz prosto rozprávať,
to značí múdru spoločnosť šianať,
ináčej zvisneš na štrófe;
a kto by teraz bez masky chodil,
strašne by vlastným očiam poškodil,
to sa svedčí iba kofe,
čo nič nevie —
šaty perie —
ani len
„Danke šén,“
čo nevie „nix vom Hofe“.[65]
„No už vrchnák z pánve dvíha,
dobrá vôňa v kuchyni,
užiarená kôrka mihá,
dvanásť bijú hodiny.
Chytro misu sem —
vyberaj ho ven!
Páni moji, na úchytku!
Nech vám pánboh dá k úžitku!“
zo života buchnutého básnika
Básnik:
(vo vytržení) — darmo už kto mi čo povie!
To je anjel, tá nad svetom stojí,
jej duchu nič zemské nevyhovie,
ona sa len vo výšinách kojí!
Keď nohou pohne, šatou zaveje,
ako čoby zefíry ihrali,
keď jej hladkú tvár slza zaleje,
i skaly by sa nad ňou pukali.
A úsmech? Či znáš, keď sa rumenie
po tmavej noci zora ružová?
To je mizerné toho líčenie,
to zrovnať — bieda hotová!
Ako kvet žije — ani tá neje — —
Kylián:
(sluha, vstupuje a do pästi sa smeje):
Cha, cha, cha, chi, chi, chi.
Básnik:
(vytržený) No, Kylián, či si bol u slečny?
Akože? Zdravá je? Či sa smeje?
Kylián:
(len sa smeje a pučí) Cha, cha, cha, chi, chi, chi.
Básnik:
Čo ten smiech? Počuj, radšej začni.
Kylián:
Zišlo mi na um, čo by sme robili,
keď by sa s tou onou oženili:
teraz sme len dva a už trpíme hlad
a potom — — —
Básnik:
(menej vytržený) Potom? Čo to má znamenať?
Kylián:
(šelmovsky) No, veď im už len chcem vypovedať:
Keď som ta prišiel, slečna Otílja
dobre sa v práci nezadusila,
a aby som im nerobil hádky,
za misu mala pred sebou švábky.
Básnik:
(vonkoncom bez vytrženia) Hum! (pochytí ho
kašeľ, opona padajúca na klinci zavisne).
[56] šuta — bezrohá ovca alebo koza
[57] za cudziu válči voľnosť — narážka na poľské vojsko v zahraničných légiách
[58] Vivos voco, mortuos nolo, ova frango — Živých volám, mŕtvych nechcem, vajcia kruším (pučím), paródia na Schillerovo motto k Piesni o zvone (Das Lied von der Glocke): Vivos voco, mortuos, plango, fulgura frango: Živých volám, mŕtvych oplakávam, blesky-hromy lámem. Básnikov otec bol panský kuchár.
[59] fám — podľa Dobšinského (Básne s. 133): „Fám, veľmo ľahúčke jedlo, pripravené z bielkov vajec na „sneh“ utrepaných, s prídavkom cukru a malinového lekváru. Slovák na také jedlo povie, že je to „lačná pýcha“.“
[60] po míne — podľa výzoru, po tvári
[61] lôt — lót, stará jednotka váhy, asi 17,5 g
[62] črieslo — časť pluha
[63] na jeden deh — Dobšinský omylom vykladá: „na jeden dveh, dvih, na jedno podvihnutie, na jeden raz,“ ale je to skôr: „na jeden dech = dych“ naraz.
[64] májovie — máje, červený smrek, voňajúci na jar
[65] „nix vom Hofe“ — nič o dvorení a zdvorilosti či dvornosti (nem.)
