Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Zdenko Podobný, Karol Šefranko, Katarína Maljarová, Ivana Černecká, Lucia Muráriková. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 61 | čitateľov |
Obsah
Mamko moja, mamko, dajteže mi rady,
voľačo mi v pravej zreteľničke vadí,
Na vretienko hľadím a hľadám ho všade,
vyplakanô oko mi je na závade.
Dievka moja drahá, nenie to ťažká vec,
len „Z môjho do tvojho očka“ tri ráz povedz
a pritom pozeraj horeká do neba:
lepšej, dieťa moje, porady netreba.
Ďakujem vám, mamko, za vaše porady,
z oka mi vypadlo, ale nižej vadí:
nižej ma to režú na srdiečku snete —
mamka moja, mamka, či mi spomôžete?
Dievka moja drahá, čože sa ti stalo?
Dáko sa ti pravé líčko sčervenalo.
To je len od slnca teplého, mamičko,
viete, že zahrieva, páli mi na líčko.
Viem to, dievka moja, ale tu sa mýliš,
zakryté od rána slniečko nevidíš.
Pravda je, mamičko, pomýlila som sa:
pri ohni som stála, upálila som sa.
Dievka moja, dievka, i to pravda nenie,
dávno na ohnisku vyhasli plamene.
Bolo by sa, chúďa i ďalej mýlilo,
ale vstúpil dnuká, o kom sa jej snilo
a líce dievčiny poliali plamene:
Oj, viem už od čoho líčka sú rumenné.
#Ide dievča po záhumní,
za ňou zápäť šuhaj šumný:
ona ide ku spovedi,
on si len tak na prezvedy.
„Hej, dievčatko!“, šuhaj zvolá,
„ešte privčas do kostola:
nebolo čuť bitie zvona,
pán farár je ešte doma.“
Deva kroky zhamovala,
reč šuhaja sa jej zdala:
veď kostol vraj neuletí
a slnce tak šumne svieti!
I zídu sa i zastanú,
i prejdú sa zas na stranu —
a tak mlčkom až do poľa
vyviedla ich tajná vôľa.
Mať doma všeliako myslí,
bo z kostola dávno vyšli,
hlavou pokrúca — povedá:
Ver sa tá dlho spovedá!
V zelenej sukienke
húsky zaháňala,
húsky zaháňala,
za nimi volala:
Hinda,[4] húsky moje,
okolo hájika,
okolo hájika,
tam vidím Janíka.
Tam on trávu kosí
v košieľke bielenej,
v košieľke bielenej
pekne obrúbenej.
Ja mu: „Dobré ráno!“
On mi zaďakuje,
on mi zaďakuje,
líčka pocaluje.
V tom húsočky drobné
kriedla rozopäli,
kriedla rozopäli,
nad vodou zleteli.
A nevoľné dievča
za nimi muselo,
za nimi muselo —
Janka nevidelo.
Pri vretienci zdriemala,
neskoro sa zbadala,
iba keď jej horela
z ľanu biela kúdeľa.
„Ej, bodaj vás, mládenci!
Čo tí robia s dievčencí!
Včera mi prsteň sňali,
dnes kúdeľku spálili!“
A šuhajci mlčali,
sticha sa len usmiali:
Od každého, keď spala,
jeden pyšťok — dostala.
Keď svitalo na doline,
keď zablysli zore,
začala si kukulienka
kukukať po hore.
Medzi sihlím[5] šumné dievča
v rosnej tráve brodí,
košík v ruke — iste vyšlo
oberať jahody.
Povedzže mi, kukulienka,
koľko ja milých mám?
Veru, ak mi to odhadneš —
ver ti voľačo dám!
Jeden, dva, tri — do desiatich,
ak kuká, tak kuká
a dievčatku sa od žiaľu
srdiečko až puká.
Klameš, vtáčku, klameš sa ty,
ja nemám nikoho:
veď chudobnému dievčatku
i jeden je mnoho.
(Rozlúčka s milým)
Zaspieval kohútik na zelenom dvore —
vstaňže už, šuhajko, veď sú biele zore,
už sú zapálené, už deň znamenajú,
drahý je tomu čas, koho preč volajú.
Zaspieval kohútik ešte raz za razom —
už vraník vychodí a šuhajík na ňom,
ostrôžkou ho bodne, šablicou zazvoní:
Kdeže sa on zberá na tom čiernom koni?
Ide on, ide on za tie tmavé hory,
klobúčik na očiach a nič nehovorí,
len kedy — netedy zbroj mu zaštrkotá —
čo ho tu zmrzelo, či zlé, či dobrota?
Míňajú sa vršky, míňajú sa nivy,
šľaky podkov vídať cez chodníček krivý,
po nich dievča kráča, horké slzy roní —
Počo ona ide — už ho nedohoní! —
(Spomienky na milého)
Kolíše sa javor nad mútnym potôčkom —
a dievča pozerá do poľa oblôčkom
do poľa — ďaleko — do šírej doliny:
Kedyže sa vrátiš, kedy, môj jediný?
Tam, kde ten chodníček v sihline sa tratí,
tadiaľ si mi išiel, môj prstienok zlatý:
tam, kde ten pramienok pred časy vyvieral,
tam si sa, milý môj, odo mňa odberal.
Darmo som zbierala králiky na poli,
nič sa mi voľáko nedarí po vôli.
Jedno si vinšujem, za druhým zatúžim:
Milý, mocný bože, ver sa ja usúžim!
A vietor podúva — tie žiale roznáša,
temno v pustom háji, nik sa neohláša:
Len kedy-netedy vtáčatko preletí,
len kedy-netedy slniečko zasvieti. —
Nebudem ti písať za celý šíry svet,
ktorým by písala, takého pera niet.
Mohli by ten lístok na pošte prečítať —
nebudem, nebudem, nebudem ti písať.
Ale ťa pozdravím od chmáry nahore,
aby si zdravý bol v tom šírom tábore.
Potom ti odkážem od zvonovho hlasu,
aby naša láska nebola do času.
(Odbierka milých)
Prší, dážď, prší dážď, len tak poprcháva —
milá si do vojny milého vypráva,
do vojny vypráva, všetko mu hotuje,
nič mu nehovorí, nič sa nespytuje,
len keď mu kantárik, šabličku podala —
srdiečko jej stislo, horko zaplakala!
Keď už tak, milý môj, do tej vojny ideš
aspoň mi to povedz, kedy z vojny prídeš.
Keď ti je tak milé tej strelby hrmenie,
nechajže mi aspoň nejaké znamenie,
žes darmo nechodil v sobotné večery
do našeho dvorca — ku mojej materi.
Povedzže mi, povedz, môj poklad nesmierny
či dlho tam budeš — či mi budeš verný.
Šuhajove oči vždy jasné bývali,
teraz mu ich slzy potôčkom zaliali:
ešte mu tak nikdy, ak teraz, nebolo,
celá zem, celý svet ide mu v okolo;
„Nie jeden, ani dva, ale rôčkov sedem,
keď sa tie pominú — potom ti zas prídem.
A čo do znamenia, môj poklad nesmierny:
ako som ti teraz, tak budem vždy verný.“
Vtom vraník zaerdžal, šabľa zacengala,
a šuhaj ku hore ak cvála, tak cvála.
Ona v ťažkom žiali ručníček rozstiera
a šuhaj zďaleka na ňu sa obzerá —
na ňu sa obzerá — ťažkú hlavu kloní —
už ho viac nevídať — iba šabľa zvoní.
(Milý v cudzom kraji)
Horká mi je voda z kalného Dunaja —
nemôžem sa priznať na môjho šuhaja.
Kým nosieval klobúk s širokou particou,
poznala som si ho zďaleka ulicou.
V kabanke bielenej, čo mu mati tkala,
ešte len v hore bol, už som ho poznala.
Teraz nosí šaty, čierne pantalôny —
nepoznám ťa, šuhaj, ani na priedomí.
Nevädza, nevädza, nerasť mi na poli:
keď na teba pozriem, srdce ma zabolí.
Také oči ten mal, čo ma zamiloval,
čo ma zamiloval a potom zanechal.
(do pamätníka)
Ak veniec viješ, uvi ho z ľalie,
z ľalie bielej, z drobnej konvalie.
Špatná to ruka, čo trhá koprivy(!),
kde šumným kvietim zarastajú nivy.
Toto keď ľúbiš, nech ti na um zíde:
Ľúbosť nedaruj na duši ohyde.
Čo je láska, to ja neviem,
však, kde býva, to vám poviem:
Býva ona v srdci dolu,
tam si žije z túžby, z bôľu.
Očí dvoje — kostolík jej,
kde často v modlitbe nemej
nesie na oltár oferu —
horkých slzí veľkú mieru.
Mihnul šuhaj očkom len tak ukradomky
dievčatku do srdca, do ľavej komôrky.
Povedz mi, dievčatko, či prázdna hospoda?
Najal by sa do nej, moju vzala voda.
Najal by sa do nej od dneská do roka —
ako sa zjednáme — moja sivooká?
(Nerozluční)
Nič ma nemôže s tebou rozlúčiť,
nik ťa odňať mojej duši,
hoc tisíc katov príde ma mučiť,
hoc ma sám osúd rozkruší.
Tak my stojíme, moja Marienka,
ako dve zrastlé spolu stebielka
na rozkvitlej ruži zjari:
Len odlom jedno, čo je z druhého?
Všetky prestanú záživy jeho,
až sa nakoniec — umarí.
Pesničky moje, načo vás spievam,
keď vás žiaden nepočúva?
Ja žiale svoje vo vás rozsievam
a tieto osúd rozdúva.
Tu v duši mojej, tu vás ukryjem,
príde azda čas, kde vás rozvijem,
keď sa tie sloty pominú.
Trudno je teraz stenám len spievať,
ťažko je slzy do skál vylievať
a piesne prehúdať — stínu! —
1
Pozriže, drahá, pozri dokola,
aká to mŕtva pustota:
nič ťa nevábi, nič ťa nevolá —
zem šíra ako sirota.
Usnulo jaro i krása leta
a miesto vône plného kveta
len vyschlé steblá sa trasú;
I ten potôček tam medzi brehy,
akoby ho už zakryli snehy,
nedáva skalkám ohlasu.
2
Tedy zas ďalej, Mariena moja,
v čistej ľúbosti sme zašli,
ale spanilý kvietok pokoja
ani jeden sme nenašli.
Deň po deň spolu čosi čakáme
a vždy len, sotvaže sa nazdáme,
slnce ak predtým zapadá:
nieto tu konca-ďaleké pole,
smútok sa končí v začatom bôle,
nádeja nádeju hľadá.
3
Nádeja? — Komuže ja to rozprávam?
Či už sám seba chcem klamať?
Ach, nie — to sa len s vetrom zihrávam,
to len smútok chcem rozlámať.
Nemá nádeje sokol lapený,
že sa zakrúti nad skalné steny
a zatočí si kolesá.
Darmo hrkúta holúbok sivý,
keď mu milenku z trávnistej nivy
krahulec schytil do lesa! —
(K mesiačku)
Komu ty svietiš, mesiačku?
Či tejto pustej doline?
Či tamto tomu potôčku,
čo v skalách ospalý hynie?
Keby si mňa chcel počúvnuť,
ja by ti inšie naložil:
Po noci sa len tak stúlaš
a mne bys v dačom osožil:
Vidíš ten biely domček tam!
Tam rozšír svetla svojho moc
a cez oblok potichúčku
pošepni milej — dobrú noc!
(Osúd)
Už som si umienil, že ku nej neprídem,
že záhumním radšej komôrku obídem.
Ale na nešťastie tam stoja bariny,
musím len chodníkom k obloku Maríny.
Už som si umienil, že nikdy nesnímem
klobúk, keď sa dakde s ňou na ceste zídem:
a včera, keď som šiel, keď v oblôčku stála,
besná chujavica z hlavy mi ho sňala.
Ľudia mi vravia, že som daromný,
že mi je žitko drobné za humný —
A čože ja môžem z toho?
Keď som oral podeň,
mámilá vyšla ven —
a moje voly
krížom po roli
skerkov narobili mnoho!
Ľudia mi vravia, že som gazda zlý:
O Matke božej a záčin[6] prázdny!
A čože ja môžem z toho?
Živôtik z damašku,
k tomu na ohlášku,
i zlatý prstienok
i partu na vienok —
veru to vynesie mnoho!
Na mäkkom sniežku chodníčky
dva vídať — moje i tvoje.
Kde som ja išiel, to ja viem,
ale kde ty, kto mi povie ?
Hádam sa oba hľadáme,
hádam — sa časom nájdeme,
Hádam — ktože vie, čo príde? —
viac sa nikdy nestretneme.
Oči moje, oči moje,
ako nebo obidvoje:
Pozriteže na mňa milo,
veď mi je tak v svete clivo.
Oči moje, oči moje,
ako anjel obidvoje:
Keď sa stratím v šírom svete,
či sa za mnou obozriete ?
Oči moje, oči moje,
keď raz prídu víchry, boje:
potom — bohdá — pri návrate,
či sa na mňa spamätáte?!
Míňajú sa časy, mení sa celý svet,
za mojím klobúkom ešte perečka niet.
Vyrástol rozmajrín v mámilej záhrade:
Čože mňa tam po ňom, veď on môj nebude.
Zle je sokolovi, zle je na reťazi,
ale mne je horšie o mnoho sto razí.
On sa vyslobodí zo svojej nevole
a ja tu zostanem — a so mnou len bôle.
Predtým som ťažko k vám prišiel,
ľahko však s vami k Maríne,
teraz ľahučko prídem k vám,
ona však ťažko vás prijme.
Plný obloček perkami —
celú komôrku zakládla:
Svieže sú cudzie, len moja —
moja ľalia uvädla.
Prečo tak temno znejete,
vy struny ľúbej gitary.
Každá, čo začnem, piesenka,
každá sa mi nevydarí.
Ach, to mi lístok Marínin,
čo dávno — dávno uvädnul,
na cestu vášho hýbania —
do prsú mojich dopadnul.
Škoda ťa, že si vyrástol
na cudzom poli, ľúby kvet!
Keby som ťa ja mohol mať,
myslel by, že mám celý svet.
Ja by ti nedal zahynúť,
sám by ťa vlažil, polieval,
a keby víchry zaduli,
na prsiach by ťa zohrieval.
Teraz? Tam rastieš cudziemu!
Čo mi z toho, keď teba niet?
Ja len tak zďaleka musím
na teba cez plôtok hľadieť!
Keď mi na um zídu tvoje sivé oči,
hneď sa mi celá zem, celý svet zatočí.
A keď si pomyslím, že hľadia po druhých,
akoby ma skuval do reťazov tuhých,
do reťazov tuhých akoby ma obil —
ty hrdá nevesta, čo som ti urobil?
Keď pôjdem horou, dolinou,
budem si myslieť za milou,
pri každej skale, pramienku
na moju šumnú Marienku:
Ako sme žili dakedy,
aké sme mali besedy,
ako mi prstienok dala —
i ako ma zanechala.
Keď pôjdem naspäť dolinou,
nebudem myslieť za milou:
Klobúk založím na oči,
neobzriem sa po úboči.
(Na ceste od nevernej)
Ide šuhaj z milej domu
popri plôtku pri záhrade
a tak mu je dáko clivo,
že nevie, chodníček, kade?
Hneď si spieva, hneď si nôti,
len tak pomaličky sticha
a hneď akoby v nevoli
pretŕha nôtu a vzdychá.
„Či si zahynul už v tých hmlách,
nočných snov mojich kamarát?
Čis ma už i ty zabudol?
Či ma už viacej nemáš rád?
Nože, ak ešte pamätáš, —
posvieť mi, kým k domu prídem,
veď mi je tak zle, nedobre,
že neviem sám, kade idem.“
(Dary od milej)
Nesnímaj mi, vetrík, dolu
klobúčik, hoc obšúchaný,
tam za čiernym galônikom[7]
kvietok nosím darovaný.
Tam šnúročka tmavej farby,
i to ona ešte tkala:
Načos mi to, dieťa moje,
načos mi to darovala?
Tak som chodil po tom svete,
tak slobodno, tak veselo:
moje štestia s darom tvojím
ako vtáčik uletelo.
Ak ho snímeš, vetrík, dolu,
tak ho zanes k nej naskutku:
Nech si vezme svoje dary,
i galônik — i bukrétku…
(Mohyla Mariny)
Už môžeš, ľúby holúbku,
sprobovať krielca v lietaní,
už víchre zimné prestali,
už ľadov nieto na stráni.
Len mi nezabuď na ceste
na nízku pozrieť mohylu,
čo už zakvitla čierna zem,
čo mi zakryla Marilu.
[4] hinda — volanie na husi
[5] medzi sihlím — Dobšinský (Básne s. 131) vysvetľoval sihlie ako: mladá ihličnatá hora, svrčina, jedlina, sosnina, atď. Sihla, sihlina, sihliak sú bežné liptovské slová na svrčinovú horu.
[6] záčin — časť stodoly slúžiaca na úschovu vymláteného obilia
[7] galônik — podľa autorovej poznámky: „tkanica, šnúra, výraz to liptovský“
— bol slovenský básnik štúrovskej generácie; otec prozaika Jána Čajaka a starý otec prozaika a novinára Jána Čajaka ml. Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam