ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

od J. Č. zaslaná do Vesny

Bola temná noc. Víchor sa vrýval po polí a hnal kotúče snehu, akoby chcel zasypať celú dolinu. Zďaleka na veži udrelo kladivo a desať hodín v pošmúrnej noci odbilo. Akoby ani života nebolo, tak bolo pusto-temno všade.

V tichej dedinke všetko spí, ako keď pestúnka upokojí dieťa — tak všetko znuvano odpočíva. Len na konci, kde sa už riedilo lístia pozbavené stromovie, bolo vídať cez hýbajúce sa haluzy svetla kmit. Ktože to môže byť ešte hore? To v dome Podivína, starkého už a zošlého na tele, ale sviežeho a prísneho ducha, známi susedia a priatelia sedia. Bolo to práve na Silvestra a dobrí ľudkovia nevedeli lepšie stráviť tento čas ako v rozhovore s poctivým Podivínom. Lebo on bol známy v osade ako pohostinný a veľmi príkladný muž. Jeho zásada bola: ži poctivo a pomáhaj, ak nemôžeš majetkom, tedy aspoň poučným slovom. Ľudia to dobre znali, a ktorým záležalo na vlastnom šťastí, prichodili k nemu, hľadali útechu uňho — lebo on vedel každého upokojiť. Povďační mu boli všetci i dietky sa túlili k nemu, keď sa k hájiku — svojmu milému miestu — cez dvorec susedov poberal, a v takej vďake nikomu nezišlo na um spytovať sa: „Kto je? a odkiaľ pošiel, on?“ „Dobrých ľudí nehľadaj vopred“ povedal nejeden sused, keď sa jeho zvedavá žienka vypytovala naňho: „Dosť na tom, že je to podivný, zvláštny človek.“

V takom peknom povedomí o ňom, sedeli vôkol šedivého starca zobraní susedi a susedky. Hlboké ticho panovalo medzi nimi…