ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V čom sú všetci ľudia seberovní? V tom, že všetci za jedným cieľom kráčajú, t. j. za šťastím. V čom sa však všetci ľudia (alebo aspoň väčšina) medzi sebou delia? V tom, že rozličné cesty nastupujú k tomuto cieľu. Keby vedeli a presvedčení boli, že šťastie je nie mimo nich, ale v nich, a že k ničomu kratšej cesty nieto ako k nemu — vtedy by sa nielen [v] žiadosti, ale i vo vôli a v skutku vyrovnali.

Nešťastie — môže sa povedať — dvojako pripadá na človeka: alebo v ohľade morálnom na jeho dušu a cit, alebo v ohľade materiálnom na telo, majetok atď. Posledné má veľký vplyv síce na prvé a prvé na druhé, t. j. biedny stav mater[iálny] na morálny stav človeka. Predsa však duch pevný a javný zná sa povzniesť i nad Múzy, ktoré naň napadajú, a stoikom^[9] stáva sa tam, kde sa iné trasú. Ono pochádza obyčajne zo samého človeka ako nemocí väčšina zo žalúdka. Kto má rovnováhu a mieru v sebe a s inými, ten [si] s nešťastím zahráva — a povýšený je nad ním.

Život je ako šachová tabuľa, na ktorej sa človek s človekom učí hrať. Kto zná pozornosť a kto má ku hre života pasiu, ten sa ocení ako človek. Život pochopiť, alebo hru života sa naučiť, je najťažšia vec na svete, a preto ju aj nik z ľudí dokonale nerozumie. Ale aj pre samú hru je život ľudský milý, lebo čo stojí človek, keď všetko má, a to mu len chybí, že si nemôže nič viac žiadať? Taký život podobný by bol vode stojacej, ktorá zanedlho alebo vyschne, alebo sčervačie.

Ako všetko to, čo človeka blaží, len z neho pochodí, tak aj česť, ktorú pri iných skusovať chce, v ňom sa zrodiť musí. Tento prvší návod je hodnosť ľudská, ktorá len skrze neúhonný, čistý, spravodlivý život k povedomiu prišla. Ona je ten kapitál, ktorý (hoc by ho nejeden chájem hotovým bankrotom nazval) predsa je ten najbohatší, najvýnosnejší, lebo jeho úroky sú: úcta, počestnosť, vážnosť. Kto inakšie myslí a dúfa, že s majetkom časným všetko, tedy i česť zakúpi — ten veľmi zle špekuluje, a keď časom vyúčtuje, pozná, že ho ľudia ani neznajú, lebo títo mali len jeho peniaze.

Všetko, čo je z tela, dá sa telom vymôcť, ale ducha len duch povyšuje!

(malé poznamenania)

^[10]Láska a túženie, nenávisť a závisť i ošklivosť sú to vo svete mravnom, čo je moc príťažlivá a odťaživá v svete fyzickom. Láska v najvyššom zmysle je mocná náchylnosť k istému predmetu a vzťahuje [sa] nielen na živočíchy, rastliny, minerály atď., ale i na veci, [na] ktoré sme už privykli, ako napríklad na dom, ľud, záhradu, okolie, ba i na samu zbroj. Láska v[o] vyššom zmysle je mocná náchylnosť k istej osobe, bez ohľadu na pohlavie a čo sa priateľstvom nazýva. Láska ľudská ide ďalej ako kresťanská láska: ona zajíma celé ľudské pokolenia, celé stvorenia, ba chce, aby sme aj nepriateľov milovali.

Láska v najvyššom zmysle je zošľachtené priateľstvo medzi ženou a mužom, založená na podnete plemennom (Geschlechtstrieb) a po hlade tá najživšia náruživosť. — Láska zaiste je jedna z najmilších náruživostí, ona je v živote ľudskom to, čo elektrina v prírode.

Omnoho inakšie to …stojí s láskou v širšom zmysle, s priateľstvom, ktoré naši otcovia, zdá sa, mali lepšie ako my. Obraz priateľstva „dvoch spoluzložených rúk“ ešte vídame, ale „dvoch spoluzložených sŕdc“ málo. Teraz mnohí s priateľstvom tak zaobchodia ako s multiplikáciou.

Láska sa podobá rannému tieňu, ktorý sa vždy menší, pravé priateľstvo, v duchu starých predkov, tieňu večernému, ktorý vždy pribúda, až slnce života zhasne.

V našich dňoch priateľstvo nie je nijaká cnosť, ale len čistá zdvorilosť, ktorá sa podľa vetra riadi. Najlepší priateľ sú peniaze — a potom — boh. Každý je priateľ bohatého, chudobný chce každému priateľ byť. Konfucius, ktorý 500 rokov pred n. l. žil, porovnáva priateľov s hodinami slnečnými, ktoré len pri slnci ukazujú. (Podobenstvo o krtoch.) Dobre tedy povedá Martial:

Táto je život života. Jedna fráza, ktorú si milenci vymysleli, viac platí ako reč Demosthéna alebo Ciceróna. Táto láska môže nazvať sa paroxyzmom^[11] alebo zimnicou, s tým rozdielom, že sa táto zimou začína a horúčosťou sa končí, láska ale naopak. Láska má dve sekty: metafyziku a fyziku.

Zakázané ovocia šmakujú ako mäso v pôste a ako šunky a klbásy židom.

^[14]Metafyzici vidia tam zázrak, kde to nepredpojatý celkom za prirodzenú vec uznáva: kde tamten v peknom dievčati ideály hľadá, anjelom alebo bohyňou ho nazýva, tentotu len dievča vidí. Tento vo svojom hrdinstve, ako Sarmát, s tou najväčšou chuťou pije vodu z pantofle milenky, ba i podošva jej črievičky chutí mu ako štvrtka husacia a za jednu blchu z jej košele i toliar zaplatí. On všetko zdvojnásobí, všetko zvyšuje. Tú najneogabanejšiu nazýva bohyňou; čierne riedke zuby nazýva riadky perlové a v mračných očiach vidí čisté belasé nebo. (Medzi týchto patrí i Petrarca, ktorý Lauru, matrónu s jedenástimi deťmi k nebesiam v svojich sonetoch povýšil.)

Láska je a zostane najvyššou poéziou prírody, škoda, že sa aloe podobá, ktorá len raz kvitne.

Mariane a Siegwart sa prechádzali. Medzi prechádzkou zahrmelo a hrom blízko jeho milenky zarachotil. Milenka spadla a Siegwart sa jej spytuje: „Jézus! Mária!!! Józef!!! či si mŕtva?“ a Mariane vzdychá: „Ach, nie mŕtva, najmilejší, ale nemôžem vravieť!“

Mnoho sĺz sa vyleje na svete, ale istotne najviac ich zamilovaní vylejú. Oni sa rozlučujú v prívaloch (?) sĺz, a milión sĺz koľkože to urobí?! Šesť a pol mazu^[15] vody, a to je nie veľa?

Už starí mali obyčaj zvláštne termíny v láske používať. Oni nazývali milenky holúbkom, kačičkou, kuričkami, srdiečkom, očkom atď. Anjel môj a anjelik len s kresťanstvom prišli. Nevinnosť milencov v tomto už veľké pokroky urobila, oni sa i prasiatkami, mačičkou, húsatkom. atď. zovú.

Pred svadbou máme obyčaj naše budúce, zvlášte ich mená veľmi zmenšovať, tak napríklad Maru nazývame Mariška, Doru Dorka, pôvodne(?) ale obyčajne len Dora atď. A ak sa ešte i po svadbe — tak už po dvoch troch mesiacoch — Ondrejkom alebo Marienkou pozovú, obyčajne až jeden lebo druhý čosi zamýšľa.

Starí milovali tiež prírodu; táto ich posilňovala, ale nezmäkčovala srdce tak, t. j. neboli takí rozženštení ako terajší naši citlivkári. Teraz sa obyčajne i rodičom i dcéram len ten páči, ktorý vie o blesku mesiaca, o zefíre, o tichom vetríku, o potôčkach, kvietočkách a pánbohvie akých — očkách rozprávať. Ktorý povie, že je len zamilovaný do tej alebo tej a nedodá k tomu, že je očarovaný nebeskou krásou, anjelským hlasom, ten obyčajne s utretými ústami odchodí.

Pud lásky je taký silný, že i tá najsuchšia knižka „Corpus juris“^[16] vraví: „Furore amoris nihil est vehementior, quem retinere solum modo perfectae philosophiae est“. (Nad zúrivosť lásky nemáš nič prudkejšie, a zadržať ju môže jedine dokonalá filozofia).

Leander^[17] plával každú noc od Abydosu^[18] do Destosu^[19] cez úžinu morskú k svojej Hero^[20] (láska vraj naučila lodníctvu). Herkules^[21] sa pre lásku i priasť učil, sv. Hieroným^[22] po hebrejsky. Láska je najmocnejšia náruživosť, a tento zaft je non plus ultra^[23] chemickej ústrojnosti.