ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z brán vysokého domu krúži sa svadobníctvo: medzi radmi družiny vylíčenej sticha vychodí v závoji ukrytá deva. Jej oko zdá sa, že sa časom usmieva a časom že plače. Kto to vybadá? Kto zná jej tajnosti?

Ľudia sa stavajú: mladé dievčatá obehujú ako lanky v kol vystrojenej družiny. Jedna sa teší, druhá sa červená a tretia potichučky vzdychne, lebo im známa bude nevesta, lebo si myslia na svojich budúcich, alebo inšie to znamená. Ktože to odhadne?

Brány kostolné vrzgnú. Pod velebné klenutie jeho vstúpi svadobný ľud. Za nimi sa hrnú zvedaví a sedajú vôkol oltára, aby zočili mladuchu.

Mladý pár kľaká. Všade je ticho — všade je čujno. Každý voľačo tajné tuší — ale čo to má byť? — sám nevie.

Prísaha znie. Vtom sa zjaví cudzí mládenec blízko oltára. Na pleci visí mu voľno biela sukienka a v ruke zapletený stužkami klobúčik kolíše. Na tvári mu bolesť a v oku slza spočíva.

„Či tak, Marika?“ ozve sa po chvíli neznámy a strašná pauza myšlienkou harcuje.^[29]

„Za tvoj prsteň?“ prehovorí naposledok, sníme zlatú obrúčku a kladie ju pred oči nevesty — a vychodí.

Deva vykríkne. Hlas sa tratí po nemých chóroch^[30] — a ľud sa zbieha na pomoc. Ale duša už bola u boha.

(Začiatok môže byť:)