Sto slovenských ľudových balád. Legendárne

Mati diovča zháňa,
z postele za rána:
Anna moja, Anna,
choďže ty na vodu,
na vodu studenú,
pod lipu zelenú.

Šla Anna pre vodu,
na lúčku zelenú;
nemohla načrieti,
pre studňu srubenú.

Mať na ňu volala:
Anna moja, Anna,
kde že si tak dlho?
Bodaj si, aby si
hned tam zkamenela!

Krhla zkamenela
meravým kameňom,
Anna zdrevenela
zeleným javorom.

Idú huci horou,
horom javorou,
začal dážď mrholiť,
stali si pod javor.

Už sme sedem hvorok
takýchto preišli,
ešte sme takýho
javora nenašli.

Javore, javore,
aký si prekrásny,
veď by steba boly
husulienky hlasné.

Otnime že si my
po jedných husličkách,
po jednej strunočke,
po jednom bičíku!

Prvý raz zaťali,
iverček odskočiv;
druhý raz zaťali,
krvička vymokla;
tretí raz zaťali,
drevo prevravelo:

Rúbajte, rúbajte,
len srdce neraňte.
Neni som ja, neni
drevo javorovo,
ale som ja diovča,
z Brezna rychtárovo,
čo ma mať poslala,
na vodu poslala,
by drevom zostala.

Chojte že vy, chojte,
pod mej mamky stenu,
a tak jej zahrajte,
žiaľu jej narobte.

Toto sa husličky,
z tej tvojej Haničky;
toto je bičíček,
z jej bielych ručičiek
Toto sa strunočky,
jej žltie vlásočky;
toto sa kolčeky,
jej biele pršteky.

Išli tí mládenci,
žalostne hrajúci.
Keď mamka slyšala,
na okno bežala.

Chojte že vy huci,
z pod tej mojej steny,
a tu mi nehrajte,
žiaľu nedodajte.

Dosť ho ja veľký mám,
že Aničky nemám.^[1]

Budička (Zvolenská župa). Spievala Maria Korenekova z Budičky.
So sbierky K. A. Medveckého, z Detvy (Zvolenská župa).