ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pod ozrutnou opachou 1459 metrov vysokej Poľany, v 37°3­'20” východnej dĺžky a 48°31­'9” severnej šírky od Ferra, tam, kde na juhovýchode stolica Zvolenská hraničí s Novohradskou a Gemerskou, rozprestierajú sa rozsiahle lazy (kopanice) detvanské, soskupené vôkol mestečka Detvy.

Z geologického stanoviska zistené je, že územie toto leží na andesittufovej a brecciovej (slepencovej) formácii. Na severe ležiaca vysoká Poľana sostavená je z normálneho piroxén-andesitu. Vo východnom smere, ku Hriňovej a Detvanskej-Hute, panuje blystová bridlica, rula (gneis) a žula (granit). V smere južnom, juhozápadnom, západnom a severozápadnom, od železničnej stanice „Kriváň-Detva“ po Pstrušu, rozšíril sa tiež piroxén-andesit a jeho brecciová tufa.

Smerom k otvorom dolín možno spozorovať alluviálne a miestami i diluviálne usadliny.^[1]

Drievna Detva stala sa následkom administratívneho a čiastočne i cirkevného rozdelenia matkou veľkej obce Hriňovej, Detvanskej-Huty a čiastočne i Stožku. Terajšia, v administratívnom smysle bratá Detva uzavretá je chotármi obcí: Veľká-Slatiná, Budiná, Trhanová, Hriňová, Očová a Ábelová. Hriňová však hraničí s Detvou, Dobročom, Detvanskou-Hutou, Valašskou, Očovou a Látkami.

Územie Detvy a Hriňovej spolu obnáša 36,947 katastrálnych jutár, na ktorom stojí v samej Detve 758, v Hriňovej ale 848 (v súhrne 1,606) obydlených domov v asi 363 väčších-menších skupinách (lazoch).

Tu podávame dľa najnovšieho spočítania údaje znázorňujúce výstavnosť Detvy a Hriňovej.^[2]

Lazy detvansko-hriňovské sú: Snohy, Vrch Slatina, Biele Vody, Klopotovuo, Priehalina, Slanec, Uhlisko, Jasenovuo, Riečka, Korytárky, Mních, Pri Kamenom kríži, Blato, Zlatnuo, Prvý a druhý Krivec, Skliarovo, Nemecká, Majerovo, Močidlá, Za Priechody, Kriváň, Liešno (i: Liešna), Piešť, Krnuo, Sliacka (i: Sliackova) Poľana, Stožok, Syroň, Podperinsko, Chrapková, Korytársky Vrch, Hlinisko, Katruška, Turecký Vrch, Petrová, Podrohy, Rokytnuo, Kochľačka a Bystruo.^[3] Administratívne ešte k Hriňovej prisluchajú: Bratkovica, Komorovuo, Báťková, Luom, Hukava, Jasienky, Brod, Magura a Vrch-Dobroč.

Názviská tieto, jako aj iné, označujúce menšie detaile, sú starobylé, pri čom odvolávame sa na početné názvy honov, zvečňujúce pamiatku Mateja kráľa. (Vidz Starožitnosti.)

Už listina Ladislavom Chiak r. 1653 vystavená (srv. Listiny 1) spomína nasledujúce, dosiaľ temer nezmenene užívané názvy honov: Nad Motšidla (vrch), Pod Závozja, Prídi (?) (dolina), Priesek (potok), Kuľhavých salaš (salašisko), Perina (vrch), Misskových laz (dolina), Medzi Perinou, Medzi Missou(?), Missia Huorka (?) (vrch), Na Kňazovo (lúka), Leukova dolina (kedysi farská lúka Očovej). Tadeto driev viedla aj Detvanská cesta, Biela studňa, Holý Wrch, Záruba, Sirone (boly to „zakázané vrchy“ — montes prohibitorii; zaiste ohľadom pastvy), Zúbratina.

Ináčej teraz bežné názvy honov nájde láskavý čitateľ pod osobitným záhlavým; tu poznamenávame ešte len toľko, že názvy tieto cieľom presnejšieho označenia bydliska prichádzajú v matrikách fary detvanskej až v dvadsiatich rokoch XIX. stoletia.

Detva má hojnosť dobrých prameňov. Takrečeno každou väčšou-menšou dolinkou uháňa potôčik, ktorý však len zriedka kedy má svoje vlastné a osobitné meno. Medzi mnohými detvanskými potôčkami značnejšie sú: potok Detva a Slatiná, tak aj: Bielovodský potok, Hukava, Jalšový potok, Jarok, Liešna, Riečka, Slanec a Trkocký jarok. Aj rieka Ipeľ v detvanskom chotáre berie svoj pôvod.

Potok Slatinú zamýšľalo vígľašské panstvo regulovať, aby sa na nej mohlo drevo plaviť. O nej píše M. Belius, rodom z blízkej Očovej: „Rieka Slatina vyteká pod Wrch Detwou, potom čo potôčok preteká chýrečnú dedinku Detwu; ďalej prejdúc kolo hradu Vígľaš, mestečku Slatinej dáva meno i vlny. Má hojnosť drobných rýb a rakov“.^[4]

Územie Detvy je nadmier kopcovitého tvaru, popreorávané labyrintom väčších-menších od Poľany po Slatinú (potok) sa ťahajúcimi dolinkami, ktoré čím viac sa blížia k tejto, tým sú otvorenejšie, širšie a plytkejšie.

Po dolinách a výmoľoch nachádza sa mnoho kamenného uhlia, okolo Stožku ale videť kde-tu železnú rúdu na površí, ba i potôčky a studničky plné sú železnatej usadliny. Pod takzvanou Kráľovou jedľou otvoril podnikavý muž: Emil Prokop, mangánovú baňu, nemajúc však dostatočného kapitálu s veľkou ztratou musel od podniku odstúpiť.

Na Korytárskej ceste našiel pôvodca značné ložisko takzvaného mastného kameňa (steatit = magnesiálny-hydrosilikát).

Mädokyše poznáme na území Detvy tri; a síce na horňom konci samého mestečka, v Stožku a v Klokoči. Posledniu pre značný obsah železiny menujú „Červená mädokyš“. Táto je temer tak silná, jako zručnou reklamou vychýrená a do sveta pustená vígľašská kyselka „Véra“.

Mestečko Detva bolo prvotne podobne k terajšej Očovej roztrateno rozostavené. Až po ohni r. 1833 bola vo dva rady popri brehoch potoka vystavená. V týchto radoch má každý sedliacky dom svoje záhumnie. Bezprostredne na pravom brehu potoka rozprestiera sa stredný rad domov, ktoré už postrádajú záhumnia. Je to takzvaná Závadka (vidz: Názvy honov pod „Závadka“). Na tomto domoradí nachádzajú sa tie najstaršie budovy, ktoré pozostaly ešte zpred osúdneho požiaru. Po ohni vystavily sa ulice: Novejsa, Ku hrobom a Dolňá ulica.

Ulice, poťažne domoradia mestečka, dľa terajšieho rozostavenia a názvu sú: Dolní koniec (od fary na dol). — Horní koniec (od fary na hor smerom k Poľane). — Ulic (rad domov okolo bytu panského nadlesného). — Ku cinterínu, ináč i: Horňá ulic. — Závadka. — K medokyšu (popod obecný dom). — Popri Halajovi (kušnierovi). — Novejsa (povedľa cesty, smerom do Očovej vedúcej).

Priechody, to jest cesty (vicinálne) miestnej premávky: Farská ulica. — Za Priechody. — Pri Pastierni. — Popri Rozmitáľskych dome.

Hradská cesta viedla v drievnych časoch z Vígľaša cez Stožok na Budinské lazy, do Starého Haliča a na Lučenec. Terajšia tiahne sa popod Rohy, okolo honu takzvaného ,K tabule‘, odtiaľ okolo mlyna na Kriváň, Trhanovú atď. Pozostatky staršej, okolo takzvanej Kúrie, Mníchom do Novohradu vedúcej cesty ešte dosiaľ videť.

Obec Detva nateraz nasledujúce cesty udržuje:^[5]

Dúbravsko-detvanskú cestu. Počína sa od juhovýchodnej strany obce Dúbrava a pri tabuli, ktorá označuje smer cesty, zaniká. Je len z čiastky v dobrom stave a má 6 väčších a 2 menšie drevené mosty.

Od dolného mlyna do Piešti vedúca zanedbaná poľná cesta. Začína sa od dolného mlyna a končí sa v piešťanskej Rovni. Má 1 väčší a 3 menšie drevené mosty.

Medzi Kriváňom a dolným mlynom smerom k Budinej vedúca poľná cesta. Medzi kriváňskym mostom a dolným mlynom na stoličnej ceste, od väčšieho dreveného mostu sa začína a trvá až po budinský chotár. Má malý drevený môstik a je zanedbaná.

Cesta mestečsko-korytárska sa začína pri hornom konci mestečka a končí sa pri takzvanom Kamennom kríži, kde sa pripojuje ku stoličnej ceste Kriváň-hriňovskej. Je úplne zanedbaná, močaristá a preto často úplne neschodná. Konečne cesta

mestečsko-skliarovská začína sa v mestečku a trvá až po dom Babic-Murinov v Skliarove a je tiež zanedbaná.

Miestna premávka upotrebuje zvlášte cestu dolu mestečkom ku takzvanej Tabuli vedúcu, odtiaľ ale v pravo na Vígľaš, Slatinú a Zvolen, v ľavo na Kriváň tiahnúcu, táto rozvetvuje sa pod Mníchom na pravo do Trhanovej a takzvaným Píľanskym priesmykom na Lovinobaňu a Lučenec, iná vedie v ľavo k Hriňovej. Táto zas rozvetvuje sa na Detva-huťansko-lômskú cestu a v pravo ku sklenej hute hriňovskej na Bratkovicu, poťažne na Snohy vedúce cesty.

Ďalšia premávka má tiež svoje čiary výhodnejšie pre železničnú, menej schodné pre pešiu premávku. Zvolen, Baňská Bystrica, Lučenec, Baňská Štiavnica, z čiastky aj Kremnica, Rimavská Sobota, Brezno, Krupina, Ružomberok, Baláž Ďarmoty, Trstená, Nowy Targ a Kraków; toto boly a z čiastky dosaváď sú významnejšie emporia, ktoré dosiahnuť snažil sa náš bodrý Detvan rozličnými prielazmi a „pirťami“ (v Orave „prť“ = chodník ovčí), zväčša cez vysoké vrchy za svojím obchodom, za zárobkom „hnatý žitia nevoľou“.

Železničnú premávku sprostredkujú dve železničné stanice uh. štátnej železničnej trati „Zvolen — Hatvan — Budapešť“ pod úradným názvom „Gyetva“ a „Krivány — Gyetva“. Prvá leží za riečkou Slatinou, u cesty od dolného mlyna do Piešte vedúcej; od mestečka je na 20 minut vzdialená a je len pre osobné vlaky. Druhá, takzvaná veľká stanica, zariadená aj pre rýchlo- a nákladné vlaky, je pod vrchom Mních, na hranici zvolensko-novohradskej, od mestečka na dobrú hodinu vzdialená.