ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Etnické pomery územia toho, ktoré donedávna kresť. civilizácia Uhorskom (Ungarn, Ungheria, Hungary, Hongrie) menovala boly pre cudzinca vždy nepochopiteľné. — Nepochopiteľnejšie ešte pre veliké románske, poťažne anglo-sakské národy Západu, ktoré alebo samé, osobitne tvoria zvláštné, jednoliate štátne telesá, alebo majú primiechanú takú nepomerne malú, už-už vymierajúcu vetvičku, ako Taliani svojich niekoľko tisíc Slovanov, Francúzi Provencalov, Španielci Baskov a pod. No, niekdajšia dunajská rýša Habsburgov pozostávala z nesčiselných väčších-menších národov, ktorých mocenské pomery a historický vývoj pokrájal a pospájal do rozličných štátoprávnych, zväčša tiež nestejnorodých skupín. Každý z týchto národov má svoju hist. minulosť, svoju osobitnú, alebo so svojimi politickou hranicou oddelenými spolurodákmi spoločnú starú kultúru, svoje etnologické zvláštnosti, kultúrne, náboženské, hospodárske i politické ašpirácie.

Po mnohom vajatani, zvlášť po porážkach rokov 60-tich minulého stoletia, cisársky dom Habsburgov cítil sa „byť núteným oprieť sa o dva, v ríši dunajskej na ten čas práve najvyspelejšie poťažne najorganizovanejšie národy: na rakúskych Nemcov a na uhorských Maďarov, vlastne na ich šľachtu a intelligenciu; takže vyrovnaním r. 1865. prešla veškerá štátna moc v Rakúsku na Nemcov, v Uhorsku na Maďarov. Na ostatné národy čakala poroba, odtískanie a nútenie k assimilácii s t. zv. štátotvornými národmi. No, v Rakúsku či preto, že tam jednotlivé národy (Česi a Poliaci) maly už vyvinuté štátne tradície (štátne právo), či že stály na kultúrne i hospodársky vyššom stupni a maly popritom aj viac-menej autonomnú cirkevnú organizáciu (národnú hierarchiu), hegemónia národa nemeckého nevedela tak hlboké korene pustiť, ako z tejto strany Litavy. — V niekdajšom Uhorsku, v tomto temer výlučne agrikultúrnom štáte šľachta a hirarchia zaujímaly od pradávna tak výnimočne mocné postavenie, a oproti nim ľud roľnícky (poddanstvo) tak hmotne i kultúrne zúbožený, že vzdor rozličným vyneseným zákonom o rovnoprávnosti národnostnej všetku štátnu moc osvojily si triedy výsadné. Tieto rekrutujúc sa v prevažnej väčšine z krajov maďarských, po zaniknutí latiny, čo diplomatickej reči — vedely pečať maďarskosti udrieť na celý štátny, čiastočne i spoločenský ústroj Uhorska. Neorientované o tomto národy Európy čoskoro začaly názov Ungar stotožnovať s etickým názvom Maďar, a Ungarn s maďarským názvom Magyarország.

Proti tomuto osúdnemu komoleniu pochopov a názvov musely sa nemaď. národy rozhodne ohradzovať, keďže dejiny zisťujú, že topografický názov Uhorska (Hungaria) bol známy už storočiam i pred príchodom Maďarov do Uhorska. Uhorsko bolo teda štátom i vznikom, i celou minulosťou a prítomnosťou mnohonárodným, mnohorečovým. Po storočnej snahe celého štátneho ústroja vtopiť silou-mocou nemaďarské národy Uhorska do Maďarstva, a dať tak krajine ráz čisto-maďarský, stály až do úplného rozvratu ríše — a to prizvukujeme: na základe štatistiky maďarskej 45,4% Maďarov voči 54,6% Nemaďarom (R. 1850 bol pomer tento 36,5% — 63,5%) a tak bolo úplne vylúčené, žeby sa Maďarstvu čo aj behom nového tísícletia podarilo pohltnúť k národnému presvedčeniu prebudené inonárodné obyvateľstvo krajiny tejto. Bolo by sa im to tým menej podarilo, keďže národný útisk samočinne núti utlačených oprieť oči k mocnejším súkmenovcom svojim, akých majú Slováci v Čechoch. A tu zo stanoviska katolíckeho nemohla byť ľahostajnou ani tá okoľnosť, že Slováci sú v 75%och národom katolíckej cirkvi oddaným (akým sú ešte vo väčšej miere Česi), kdežto Maďarstvo je silno naklonené t. zv. maďarskej viere, t. j. Kalvinismu, a len v 57,5%-och hlási sa ku katolíctvu.

Národ slovenský čo vetev jednotného československého národa, nesmie, nemá práva zriecť sa Bohom mu danej národnosti a reči, nasledovne núteno bolo všetko možné, podniknúť všetkými zákonitými, akokoľvek mimoriadnymi spôsobami sa domáhať premeny neudržateľných pomerov, a to aj na poli cirkevného života, lebo veď tu najcitlivejší je každý národ, a život cirkevný zas úzko súvisí so školstvom, s kultúrou, hospodárskymi a sociálnymi teda aj politickými vzťahmi každého národa.

Prítomný spis zkúma minulosť, znázorňuje prítomnost, i bojuje za krajšiu budúcnosť cirkevného života slovenských katolíkov. Krivdy naše na poli cirkevnom podáva dľa prameňov všetkej viery hodných, aké len prístupné boly spisovateľovi; a podáva ich verne a vecne, nie aby roztrpčil mysle, nie aby rozplameňoval boj tam, kde mier a láska Kristova by mala vládnuť, ale odokrýva bolestné rany na tele slovenského katolíctva, aby vynútil nápravu a prebudil národnou úzkoprsosťou a nekresťanskou zášťou zavedené svedomia povolaných.

Napísal som toto dielko už pred desiatimi rokmi a dlho som uvažoval, či ho mám pustiť do sveta? Pred prevratom nenašiel som tlačiarne, ktorá by ho mohla už aj pre nepriateľskú cenzúru odtlačiť, po nádejeplnom utvorení sa československej republiky zdala sa kniha mnohým priateľom i mne samému anachronismom opozdenou, nečasovou. No, na žiadosť rozhodujúcich činiteľov vytiahol som rukopis na svetlo božie predsa.

Nech vedia rovesníci, jak ťažká, smrtonosná bola to mura, ktorá dlávila slovenské katolíctvo za stoletia. Nech precítia, čo máme ďakovať novému štátnemu útvaru, ktorý nám pomohol odstrániť z cesty slovenského katolicizmu ťažký balván, sotrieť našu hanbu, zakončiť stoletú bolestnú kalváriu. Aj potomstvo nech zvie, akým nešťastím bola nám cudzorodá, nepriateľská hierarchia; i nechže sa naučí oceniť, uctiť, uhájiť si cirkevnú organizáciu svojskú, slovenskú; tú vymodlenú, vytúženú, stoletým mučedelníctvom predošlých pokolení.

Bratislava, dňa 1. júna, 1919

Pôvodca