ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyskočilo slunečko,
zavčas rano, raničko;
vyskočilo na stienku,
na trnovú záhradku.

Vykvitly tam ružičky,
prišly si tam devečky;
odtrhli té ružičky
a vili z ních venečky.

Prvý vienok dovíjá,
zlý duch sa k nej primlúvá:
Chceš li Katko, má byti?
či chceš Bohu slúžiti?

Nechcem Bohu slúžiti,
ale pane, tvá byti.
Staň si Katko, na kameň,
a ja stanem na strmeň;
ze strmeňa na koňa,
prenesiem ťa do raja.

Do ráječka, do rája,
kde si nikdy nebola;
kde si nikdy nebola,
ani tvoja rodina.

Keď už za mesto prišli,
dobrej cesty nenašli,
len po trňovom hloží,
po tom čertovom zboží.

Keď už nad peklo prišli;
otvor bránu najvyšší!
nesiem telo i dušu,
zemanovu Katušu.

Išlo dievča na vodu, ah, ah, ah;
išlo dievča na vodu paráda, paráda,
cez pánovu zahradu, čin, čan, rijara.

Postretou ju mládenec, ah, ah, ah;
postretou ju mládenec paráda, paráda,
daj dievčatko, daj veniec! čin, čan, rijara.

Ja si nedám môj veniec, ah, ah, ah;
ja si nedám môj veniec paráda, paráda;
ty si z pekla vyhnanec, čin, čan, rijara.

Po čom si ma poznalo? ah, ah, ah;
po čom si ma poznalo? paráda, paráda,
že si ma tak poznalo, čin, čan, rijara.

Po pierečku strapatom, ah, ah, ah;
po pierečku strapatom, paráda, paráda;
o po nose špicatom, čin, čan, rijara.

Keď si ma zau, tak ma nes, ah, ah, ah;
Keď si ma zau, tak ma nes, paráda, paráda;
ponad hory, ponad les, čin, čan, rijara.

Keď gu peklu prichádzau, ah, ah, ah;
Keď gu peklu prichádzau, paráda, paráda,
otvárať si sám kázau, čin, čan, rijara.

Čo tak ťažkuo nesiete? ah, ah, ah;
čo tak ťažkuo nesiete? paráda, paráda;
ze otvárať kážete, čin, čan, rijara.

Nesiem telo i dušu, ah, ah, ah;
nesiem telo i dušu, paráda, paráda;
rychtárovu Anušu, čin, čan, rijara.

Z Jarabej (Zvolen) podal M. Matunák.

Podajte jej stoličku,
nech si sadne trošičku,
a dajte jej smoly piť,
musí ona s nami byť.

Jedon bránu otvárá,
druhý sa jej usmievá,
tretí smolu nalieva,
čtvrtý sa jej primlúva:

Pi, Kačenko, kávičku,
budeš moju ženičku.
Nechcem pane, kávičku,
nebudem tvú ženičku.

Prvý pohár vypila,
priam farbičku menila;
druhý pohár vypila,
plameň blkom pustila.

Nože páni pekelní,
otvárajte mi brány;
keď nie brány, len dvere,
nech ma vetrík preveje.

Kto je tu z mej dediny,
povedzte mej materi:
ešte jednu dcéru má,
nech ju lepšie naúča.

Mne po vuoli dávala,
do pekla ma vohnala;
mňa bila len bylinou,
nech tú bije trninou.

Mohlas’ Bohu slúžiti,
do kostola choditi;
už ty budeš na veky
v tom plameni horeti!

Slov. Spevy I. 197. Mat. Archiv I. 1. 97., Bartoš, č. 67.

Išlo dzivča na vodu
cez popovu zahradu,
našlo ono jednu šniť,^[3]
počalo s nej venec viť.

Perši venec uvilo
na ručku zavesilo;
druhi venec uvilo
na hlavu zavesilo.

Išol tamac mladenec:
dzivče, dzivče, daj venec.
Ja ci nedám toť venec,
bo tyš’ s pekla omenec.

Po čim ši me poznalo,
že ši me tak nazvalo?
Po tim nose gubatim,^[4]
po klobúšku roškatim.

Jak ju schopil tak ju vlik,
ponad huri, ponad les,
jak s ňu prišol nad peklo:
Bože, Bože, jak ceplo.

Otvirajte nam dvere.
Čo tak teško nesete?
Nesem telo i dušu
richtarovu cerušu.

Čos’ tam teľo zmeškala
žes’ še ku nam dostala?
Troje dzecí už mala’
za dzivku še nazvala.

Sadzajte ju za stoli,
davajte jej piť smoli.
Perší pohar vipila
prave ličko zbľadnula.

Druhi pohar vipila,
poza stoli spadnula.
Išli tamas tri ceri:
Povice tam maceri:

Mam ja doma dve ceri
naj im neda po voli,
bo mne dala po voli,
ta mne vžali diaboli.

Od Andreja Gembec z Vranova (Zemplín) zaznačil Ján Gál.