Sto slovenských ľudových balád. Nehody

Tá unínska roľa
černo pooraná;
zabiu tam pachouka
Uďhely z Unína.

A jak ho tam zabiu,
do žita odskočiu;
skočiv k pohunkovi:
jak je pachoukovi?

Michale, Michalku,
odpusti mne vinu,
že sem ti do huavy
dav smrteľnú ranu.

Odpúščam, odpúščam,
ale veľmi ťažko,
že je mé srdečko
poranené všecko.

Vy tetko Doráčko,
smutná neveseuá;
nesem vám synáčka
v halienečce z poľa.

Vy tetko Dvoráčko,
nic sa nelekajte,
pro vašeho syna
bivú puachtu dajte.

Michale, Michálku,
kto je ti príčina?

Kto by biu, mamičko?
Uďhely z Unína.

Žebys’ mne, Michálku,
moheu ešče ožiť,
ešče bych ti daua
košeľu zuatem šiť.

Nechcu ja, mamičko,
košele zuatovej,
už ja dávno čekám
tej smrti hotovej.

Zandite, mamičko,
pro tech knezú gbeuských;
ja sa vyspovídám
z mojích hríchu težkých.

Naco si Michalku,
gbeuských knezú žádaš?
ašak ty, Michalku,
tolej hríchú nemáš.

Jak bych je, mamičko,
tolej hríchu nemeu?
šak sem já nejednu
devečku podvedeu.

Nejednu podvedeu,
nejednu okuamau;
kerak by se Pán Boh
na mňa nerozhnevau?

A ten gbeuský cinter
kolem mauovaný;
leží tam Michálek
pekne pochovaný.

Na jeho hrobečku
rozmarín zelený;
to gbeuským pachoukom
roste na znamení.

Na jeho hrobečku
marijánek roste;
vy gbeuské devčátka,
vence z neho neste.

Tá jeho rodina
trema rady stáva;
tak ho naríkava,
jak muzika hráva.

Na nebi hvezdička,
na zemi devečka;
tak ho naríkava
jeho frajerečka.

Na nebi mesíček,
na zemi tatíček;
tak ho naríkava
mamička, tatíček.

Matičný Sborník I. 11. (z Nitrianska).