Sto slovenských ľudových balád. Nehody

V širém poli rakyta,
v širém poli rakyta ej,
striebrom, zlatom prekvitá.

’Čirem poli rukyta,
na červeno rozkvitá,
na červeno, na bielo,
Janíčkovi na pero.

Pod rukytu stolička,
na niej sedí Anička,
čaká svojho Janička.

Už Janičko ide z hôr,
nese si on paloš svoj;
trikráť sa s nim zatočel,
hned mu paloš odskočel.

Trafel milej do bôčka,
do zdravého srdečka;
ona na to ništ nedala,
hned si ranu zaviazala,
k sobášu sa strojela.

A vy milí kočiši,
ponáhlajte k Nádašu,
tam staneme k sobášu.

Ledvaj sobáš odbavela,
hned len domu ponáhlala,
už hu mdloba napádala.

Zložely hu do izbičky,
medzi jej verne družičky.
Družičky hu posadely,
horce nad nu zaplakaly.

A vy milé kuchárky,
ponáhlajte s večeru;
s tu kurenku pečenu.

A vy, milí muzikanti,
ponáhlajte hrat;
ja vás už dlho nemôžem očúvat.

A vy milé družičky,
pomahajte spievat;
ved sa ja už musim
na vždy odebrat.

A vy milé široké,
ponáhlajte vypletať,
lebo ja už dlho
nemôžem vytrvat.

…
…

Ticho, huder, hudena,
už je milá studená.

Široké sa radely,
čo jej dajú do jamy:
či vieneček zelený?
či čapeček vyšívaný?

Nedáme jej my vieneček zelený,
ale jej my dáme čapec vyšivaný,
veď už ona mala sobáš obavený.

Trenčiansko.
(Poznámka zasielateľky: Tu sa všetko tvrdo vyslovuje.)
Podala Marinka Štefánikova, z Košarísk (Nitriansko).